Bikepackingový závod – Ultrabikers z Břeclavi do Budapešti

Kamarát z Moravy organizuje cyklistické bikepackingové závody bez podpory. Zbaliť si pár vecí a prejsť z bodu A do bodu B v čo najkratšom čase, odkázaný len sám na seba. Koncept, ktorý sa mi veľmi páči. Cez Veľkú noc je na pláne bikepackingový závod s hromadným štartom z Břeclavi do Budapešti.

730 kilometrová trasa vôbec netvorí najkratšiu spojnicu medzi dvoma mestami. Práve naopak. Sú v nej zakomponované stúpania v Malých Karpatoch a v Maďarsku, zaujímavé pamiatky a miesta ako kláštor v Pannonhalme alebo hrad vo Vespréme, a tiež prírodné scenérie pri Balatone alebo v okolí Vyšehradu. Nie je to teda iba závod, ale aj poznávačka. A hlavne radosť z bicyklovania.

Táto akcia ma lákala, no na Veľkú noc mám iné plány, a tak som si povedal, že si ju prejdem aspoň sólo. Vychytám muchy a overím nejasnosti na trase.

V piatok štartujem z Břeclavi

Pôvodne som chcel presne nasimulovať priebeh ostrých pretekov. Teda štart v sobotu o ôsmej ráno z Břeclavi s predstavou, že v nedeľu večer som v Budapešti. Ale lemravé nohy a chladné počasie mi vysvetlili, že takto ideálne to nepôjde. Noci boli ešte stále kvalitne pod nulou.

Prvé offroadové prekvapenie

Vyrazil som teda už v piatok poobede z Břeclavi od zámku. Zatiaľ naľahko. Zneužijem fakt, že trasa vedie cez Bratislavu a prespím po prvej etape doma. Hneď po svižnom štarte ma za Břeclavou zasekala panelovka a asi 2 km dlhá šotolina až po rakúsku hranicu. V duchu som sa smial, že toto borcov na pretekoch, ktorí ľahnú na riadidlá s predstavou, že budú valiť permanentne štyridsať, rozhodí viac ako ukrajinský traktor ruskú tankovú formáciu.

Stúpania Malých Karpát

Premrvil som sa nekonečnými rovinami cez Hohenau an der March a cez Malacky. Konečne po 60 km nudného ufúkaného Záhoria prišli dôverne známe kopce Malých Karpát. Na Babu som šliapal zvoľna. Nohy stále neverili, že to myslím s tými 730 km vážne, a vlastne som si ani sám nebol istý, či to dám. Slnko pomaly zapadalo a mojim cieľom bolo dokotúľať sa do tmy aspoň do Limbachu.

Stúpanie z Limbachu na Biely kríž mám veľmi rád. Je to jeden z mojich najobľúbenejších tréningových kopcov. Išiel som ho už za tmy. Na cestu mi svietil iba krásne veľký mesiac v splne. Neznášam jazdiť potme. Ale tieto cestičky poznám ako cestu z postele na hajzel vo vlastnom byte. Aj poslepiačky 🙂

Minul som Biely kríž, kde to ešte veselo žilo v bufete, zjazdil som dolu k Snežienke a následne hore na Kamzík. Tých 300 metrov slepej uličky k samotnej veži bolo síce úplne zbytočných, lebo neposkytujú žiadny výhľad, ale pre pretekárov to bude taký malý zákerný morál. A ja si to tiež nechcem uľahčovať. Idem poctivo cez všetky stanovené checkpointy.

Posledné kilometre na morálku

Dosť som začal mať až v stúpaní na Devínsku Kobylu. Začala byť už celkom kosa a predstava, že kým prídem domov, musím sa ešte pretočiť okolo Devína, ma vôbec nemotivovala. No ten najťažší úsek prichádza až na záver. Ulička Nad lomom, ktorou sa dostávam od mosta Lafranconi hore k Bratislavskému hradu. 500 metrov s priemerným sklonom 15% ma riadne vytrestalo.

O pol desiatej večer, po 148 km, som bol doma a varil špagety. Bol to taký divný pocit, ktorý som ešte nikdy nezažil, že sa vydávam na dlhšiu cestu a súčasne spím doma.

V sobotu musím doraziť k Balatonu

Dunajská hrádza a Pannonhalma

Základ je nespohodlnieť luxusom domáceho prostredia, a tak vstávam už o piatej ráno, nahadzujem na bajk brašny s vecami na spanie a beriem kilo varených fazúľ (tie ešte budú dôležité), a vyrážam do zimy. Dnes má opäť fúkať východný vietor. Z východu fúka len pár dní do roka. Vždy vtedy, keď idem cez Maďarsko na východ, a preto to chcem stihnúť cez tie nekonečné roviny k Pannonhalme, kým sa rozfúka.

Po hrádzi popri Dunaji to išlo samo. O pol deviatej prechádzam Győrom, kam ma priviedol pohodlný cyklochodník. O necelú hodinu som už v Pannonhalme. Ku kláštoru Pannonhalma som sa chystal už roky. Až teraz sa mi to podarilo. No treba povedať, že najkrajší pohľad naň je spod kopca. Priamo pred ním toho už veľa nevidno, iba vysoké múry. Do centra dediny som sa spustil po ukrutne strmých mačacích hlavách. Konal sa tu akýsi jarmok a rozvoniaval trdelník.

Kopčeky, kopce a najvyšší bod celej trasy

Za Pannonhalmou začali prvé kopce. Len zopár brďkov po zabudnutých lesných asfaltkách, prakticky bez áut. Pekný úsek na cyklistiku. O dvanástej som mal v nohách nejakých 130 km. K Balatonu to je ešte raz toľko. Dal som si pivo a niečo na zahryznutie v miestnych potravinách.

Prichádzala najťažšia skúška dňa. Stúpanie na vyhliadku Kőris-hegy. Je to kopec s prevýšením takmer 400 metrov, ktorý takto v Maďarsku pôsobil priam až nepatrične. Asfaltka, vedúca naň, bola pomerne rozmlátená. 13 km dlhé stúpanie však nebolo nijako závratne strmé. Z vyhliadky bol krásny výhľad na celé okolie. Vytrieskal som si sem aj ďalšie pivo a dal si tak prvú väčšiu pauzu dnes. To znamená, že som posedel asi 20 minút 🙂

Pred Vesprémom prichádza kríza

Tešil som sa, že už to bude len z kopca. Ale prd. Na dvestom kilometri prišiel profil, ktorý ma vždy dokáže nasrať. Kopanice. Taký ten kraj, keď idem stále striedavo hore a dolu, a keď už verím, že som konečne na najvyššom bode, objaví sa predo mnou pri dedine Lókút dvojkilometrová priama strmina cez polia. Mal som chuť zahodiť bicykel. Pomohla len energia, ktorú som priebežne dopĺňal vyžieraním spomínanej zásoby fazúľ.

Fazule pomohli prekonať krízu a po dlhom zjazde som sa už naozaj dostal na rovinu. Do Vesprému, priamo k hradu, ma priviedol luxusný, doposiaľ chrumkavý cyklochodník, ktorý ešte nie je ani na google mapách. Po schodoch som vyniesol bajk na hrad. Nie že by som sa potreboval poprechádzať, ale chcel som si vychutnať výhľad na mesto.

Balaton

Popoludnie prechádzalo do večera. Musel som mastiť k Balatonu. Súčasťou trasy je totiž aj prevoz kompou z polostrova Tihany na druhú stranu jazera. Chcel som stihnúť kompu o piatej, aby som ešte dnes prešiel čo najviac a nezostal zasekaný na nesprávnom brehu.

Z Vesprému k Balatonu do mestečka Alsóörs viedla chvíľu pomerne veľká cesta s pohodlnou krajnicou, neskôr cyklochodník. Tie sú všeobecne popri Balatone celkom použiteľne vybudované. Bol to viac menej stále mierny zjazd až k jazeru. Keď som z kopca uvidel prvýkrát jazero, mal som pocit, akoby som dorazil k moru.

Hlavné menu dňa

Popri jazere vedie frekventovaná cesta, ale ja som využil cyklochodník. Ten sa síce viac kľukatí, ale doteraz som išiel veľmi príjemnými cestami s minimom áut a nechcel som si to na večer pokaziť. Kým som sa dopracoval na kopec ku kostolu v Tihany, trochu som poblúdil v „skratke“ medzi záhradkami a domčekmi. Ale hlavne, objavil som kebab. Oželel som tak kompu, pôjde aj o hodinu, a zapadol som dnu doplniť energiu.

Po nakŕmení seba, aj prísediacej mačky, a po vydrúľaní jedného Šoproňu som si spravil povinnú fotku panorámy Balatonu už za tmy a spustil som sa ku kompe. Bolo takmer pol siedmej večer a ešte neukončená bilancia dnešného dňa činila 260 km.

Tmou popri Balatone

Trasa druhým brehom Balatonu bola pomerne jednoduchá. Stále po rovine bočnými uličkami medzi domami. Na konci Balatonu prišli nejaké nevýrazné brďky, ale viac menej to išlo stále po rovine. Cesty takto v noci neboli frekventované a miestami sa dal použiť aj cyklochodník.

Chcel som už iba doraziť métu 300 km. Ako to však už býva, všetky dokonalé miesta na prespanie som už prešvihol. A akonáhle som métu 300 km dosiahol, odrazu nikde žiadny vhodný pľac. Bola zima, a tak som chcel ideálne nejakú dobre krytú zastávku. Napokon sa mi podarilo zakempovať až prakticky v Székesfehérvári, na krytej terase akejsi zavretej krčmy, s celkovou bilanciou 311 km.

V nedeľu už bude dobre

Jazero Velence

Aspoň som tomu veril, že bude dobre. Blížil som sa do známeho kraja v okolí Ostrihomu a Budapešti. Zostávalo nejakých 280 km. Prefičal som Székesfehérvárom a pokračoval po dlhej rovine až k dedine Velence a rovnomennému jazeru. Zabrať dalo stúpanie na vyhliadku nad dedinou. No stálo to za to. Bol odtiaľ pekný rozhľad na celé, inak celkom veľké jazero posiate rákosovými ostrovčekmi.

Rybárska dedinka na jazere Bokod

Slnko svietilo, vietor neškodil. Išlo sa príjemne. Prekonal som mierne stúpanie za dedinou Csákvár smerom na Oroszlány a dorazil som na miesto, na ktoré som sa podľa fotiek najviac tešil. K vodnej dedine na jazere Bokod. No na fotke vám už nikto neukáže, že z dediny sa sem dá dostať len po asi kilometer dlhej, totálne rozbitej asfaltke.

Fotografickú idylku kazilo aj to, že presne za vodnými domčekmi na druhej strane jazera čnela postapokalyptická silueta akejsi obrovskej továrne. Maďarskí komunisti svojho času presne vedeli, kam to drbnúť, aby pokazili inak veľmi fotogenické miesto.

Ostrihom s bazilikou

Nasledovala etapa okolo mesta Tatabánya. Do mesta ma priviedol slušný cyklochodník. Centru som sa vyhol a iba som doplnil priebežné vyžieranie fazúľ bagetou a čokoládou z pumpy. Do Ostrihomu som sa musel prepracovať pomerne kopcovitým krajom, ale nevadilo mi to. Išlo sa príjemne, čas som mal dobrý, bolo iba dvanásť hodín a slnko svietilo.

V Ostrihome som si spravil fotku pri bazilike, s výhľadom na Štúrovo. Chvíľu som si dokonca naivne myslel, že by som mohol prísť za 4 hodiny do Budapešti a stihnúť posledný nedeľný vlak. Jednoduchá vec, ak by sa plánovaná trasa nekľukatila ešte cez kopce nad Vyšehradom.

Kopce, ktoré mi nič nedarovali

Najprv ma čakalo asi 14 km dlhé stúpanie do dediny Dobogókó. Je odtiaľ krásny výhľad na celé pohorie a Dunaj. Následne som sa lesnými asfaltkami s neistým povrchom preštrikoval do Vyšehradu. Výškové metre utešene pribúdali, hoci nejde o vysoké pohorie.

K samotnému hradu Vyšehrad som si to tiež musel vydrieť do kopca. A keď bolo toto všetko za mnou, musel som ešte prekonať poslednýkrát kopce, cez sedlo Pap-rét. Nič veľké, ale slnko už zapadalo, v nohách bolo vyše 200 km, riť bolela od maďarského asfaltu a vidina posledného vlaku sa rozplývala.

Posledný mordor na János-Hegy

Zo Szentendre, inak celkom príjemného mestečka na brehu Dunaja, viedol do Budapešti pohodlný cyklochodník. V Budapešti síce sem tam splynul s klasickým rozbitým chodníkom pre peších, ale stále išlo o fajn prístup do tak veľkého mesta. Bol som v Budapešti o siedmej večer.

No najťažšia skúška ešte len mala prísť. Už som videl cieľ, maďarský parlament oproti cez Dunaj. V pláne bol však ešte posledný checkpoint. Vyhliadka János-Hegy. Toto som v príprave podcenil. Na mape to vyzeralo niečo ako náš Slavín. Proste brďok, fotka, a za 15 minút hotovo.

Veru, málokedy ma nejaký kopec tak vytrestal ako János-Hegy. Bolo to ešte poctivých 450 výškových metrov. Najprv štrikovaním cez budapeštianske hlavné ťahy, potom kolmo nahor bočnými uličkami a nakoniec grande finále serpentínami rozbitou asfaltkou do zatratenia, kde nebolo ani nohy, krížom cez les, po úplnej tme bez osvetlenia. Takto na periférii Budapešti som si celkom vravel, že fasa miesto na dokonalé zmiznutie 🙂

Energia nebola. Jedlo som už nemal. Už som sa videl v kebabe v Budapešti. Nečakal som, že táto zachádzka bude 30 km navyše a 450 výškových metrov. No odmenou mi aspoň bolo, že som tam dorazil presne o ôsmej. Stihol som tak v poslednej minúte vyjsť po schodoch na vežu a užiť si dokonalý nočný výhľad na Budapešť. Strážnik po mne už iba zamkol dvere.

Blúdenie a stres s lístkom

Kým som sa dopracoval k parlamentu, ešte som poblúdil. Opäť hlavné ťahy, trojprúdovky, motanica neznámymi ulicami, potom zavretý most Széchenyi a nútená obchádzka cez vedľajší most. Čisté utrpenie po 270 km o hlade a zime. Preto aj finálovú fotku pred parlamentom mám len takú ošemetnú. Nebola energia sa do toho škeriť 🙂

Kým prišiel na rad vysnívaný kebab a pivo, musel som ešte vyriešiť lístok na prvý ranný vlak. Na stanici Nyugati prerábajú a lístky predávajú len v kontajneri za stanicou. Ten však už bol zavretý a do odchodu vlaku sa otvoriť ráno ani nemal, takže som v strese išiel cez mesto na druhú stanicu, na Keleti. Tam som našťastie našiel ešte otvorené okienko a kúpil si lístok.

Ubytovanie v kebabe a na stanici pri utečencoch

Potom som už zapadol do prvého kebabu rovno oproti Keleti. Zjedol som dva chody a aj koláčiky. Ešte nikdy som tak spokojne nesedel 3 hodiny v kebabe. Pri objednávaní štvrtého plechovkového Šoproňu si zo mňa už robili srandu. Pôvodne som mal v pláne dať niečo lepšie v meste, ale vykašľal som sa na to 🙂

Keď mi už teta v kebabe zmývala podlahu pod nohami, presunul som sa o polnoci na stanicu Keleti. V jednom krídle bolo zriadené stanovisko pre utečencov z Ukrajiny. Ja som sa vyvalil na lavičku v druhom krídle stanice. Natiahol som na seba spacák a do rána som sa nejako predriemal. Palec hore strážnikom, ktorí chodili celú noc okolo, ale neriešili ma. Ďalšie dobrodružstvo za mnou 🙂

Download file: Ultrabikers - Breclav -_ Budapest (1).gpx