Pred časom sa ma kamarát opýtal, či existuje cyklotrasa z Bratislavy do Břeclavi, ktorá by išla úplne mimo dopravu. Odvtedy mi to vŕtalo v hlave. Ak ide človek po hlavných cestách, dá sa Břeclav vtesnať aj pod 90 km. Ale v akom stave sú signálky, hrádza pri Morave a existuje vôbec alternatíva ako sa úplne vyhnúť autám? Okrem toho, dostal sa mi do rúk gravel bajk Kellys Soot 30 a ja som chcel otestovať, aké je to prejsť si naozaj dlhú trasu na gravel bajku. Skúsil som, našiel som cestu a zistil som, že aj na graveli sa dá urobiť 200+ km za deň.
Propozície
- dĺžka – 126 km (spod Starého mosta k zámku v Břeclavi)
- profil – rovinatý
- povrch – 80% asfalt rôznej kvality, 20% šotolina a poľné cesty
- bezpečnosť – vysoká (cyklochodník)
Trasa
Začínam Rakúskom
Štandardne vyrážam spod Starého mosta. Potrebujem sa dostať k Cyklomostu Slobody, odkiaľ verím, že nájdem súvislú cyklotrasu až do Břeclavi. Keďže mojim cieľom je striktne sa vyhnúť doprave, volím dlhšiu variantu po oddelenej cyklotrase cez Hainburg. Kratšie by to bolo cez Devín, ale tam sú autá. Cestou do Břeclavi budem cieľ vyhnúť sa autám striktne dodržiavať. Cestu naspäť, ktorú následne opíšem v ďalšom článku, zas pojmem ako rýchlejšiu, kratšiu variantu, aj za cenu istej dopravy.
Do Hainburgu vedie cyklotrasa s dobrým asfaltom, popod most Lafranconi a dedinku Wolfsthal. Vo Wolfsthale síce je potrebné ísť dedinou asi kilometer po hlavnej ceste, ale oficiálna cyklotrasa vedie po chodníku, takže snaha vyhnúť sa autám je zatiaľ nenarušená 🙂
V centre Wolfsthalu na malom námestíčku som odbočil doprava na krátky pavé úsek a asfaltová cyklotrasa ma previedla cez polia až do Hainburgu. Popod vrch Braunsberg a popri Dunaji sa prepletiem Hainburgom až na most cez Dunaj.
Smerujem k Schlosshofu
Po prechode rieky, na konci mosta, som sledoval cyklotrasu 180 stupňovou otočkou popod most a následne po hrádzi do dedinky Stopfenreuth. Opäť by sa dalo ísť priamo po hlavnej ceste k Schlosshofu, ale držím snahu ísť mimo áut. V Stopfenreuthe zídete z hrádze do dediny a okolo kostola sledujete cyklotrasu.
Celkovo tento úsek z Bratislavy k Schlosshofu je pomerne členitý. Je tu veľa odbočiek na nenápadné asfaltky cez polia. Ale keďže trasa do Břeclavi je dlhá a článok by som opisovaním každej zákruty neúmerne predĺžil, dovolím si byť stručnejší. Stačí sledovať značenie cyklotrasy a smerovať cez dedinu Engelhartstetten k Schlosshofu. Naozaj podrobne krok po kroku som tento úsek opísal v tomto článku (aj krajšie fotky sú, lebo nebolo sychravo:) ).
Cyklotrasou popri potoku Russbach, ktorá je šotolinová, som sa dostal k malému mostíku ponad potok a následne k statku, kde sa chovajú kone, a postupne k hlavnej ceste, vedúcej do Schlosshofu. Pozdĺž nej ide cyklochodník, ktorým som prešiel až na Cyklomost Slobody. Dalo by sa pokračovať rakúskou stranou do Marcheggu a postupne spleťou cyklotrás až do Břeclavi, ale tentokrát som zvolil slovenskú stranu. Tou rakúskou sa vrátim, v sľúbenom ďalšom článku.
Signálkami popri Morave
Nasleduje úsek popri rieke Morava, vedúci po starej pohraničnej signálke. Asfalt bol, avšak často hrboľatý a na jar býva tento úsek pod vodou. Značenie cyklotrasy hovorí o cyklomoste Vysomarch, Vysokej pri Morave a Záhorskej Vsi. To sú miesta, ktoré som postupne prešiel.
Ak by ste potrebovali detailnejší popis ako sa dostať k Vysomarchu, nájdete ho v tomto článku. Opäť pre krátkosť textu nepopisujem všetko dopodrobna. Asi 3 km za Vysomarchom prišla odbočka zo signálky doľava. Rovno by som skončil na hlavnej ceste. Takto som paralelne prešiel po oddelenej asfaltke, občas zašpinenej od piesku z miestneho štrkoviska, až do Vysokej pri Morave.
Vysokou pri Morave som sa prekotúľal po hlavnej ceste asi kilometer. Nie je to však veľmi frekventovaný úsek. Hneď za dedinou je pri akejsi trafostanici odbočka doľava, opäť na signálku.
Chvíľu som šiel po blatistej poľnej ceste, ale už po pár metroch sa objavila signálka s asfaltom, síce hrboľatým, ale aspoň nejakým. Nasledoval dlhý rovný úsek cez polia a lužné lesy až do Záhorskej Vsi.
Cez Suchohrad, Gajary a Malé Leváre
Prešiel som po hrádzi okolo miesta, kde premáva kompa a potom som sa napojil na nejaký kilometer na hlavnú cestu. Autá prešli iba tri, a aj to len preto, že pristála s nimi práve kompa. Mohol som pokračovať asi aj po hrádzi, ale tam už bola iba tráva, a teda by som sa hrkal po trsoch koreňov.
Opäť hrádza so štrkovým povrchom až do Suchohradu. V Suchohrade som sa preplietol dedinkou okolo kostola a pošty na bočnú cestu vedúcu do časti Karolov Dvor. Ide o cestu, kde môžu premávať aj autá, ale je to tak na konci sveta, že tu takmer s istotou žiadne nestretnete.
Okolo Gajarov som smeroval do Malých Levárov. Za Gajarmi bol z pohľadu kvality cesty asi najhorší úsek. Ak bol asfalt, tak bol veľmi prerastený koreňmi a hrboľatý. Prípadne za mostom ponad riečku Rudava to bola dosť hrubá kamenistá poľná cesta, kde už aj gravel dostal zabrať. Bola to ale stále značená cyklotrasa a dalo sa tým smerovníkom dôverovať.
Prešiel som okolo Malých Levár. Za nimi sa povrch signálky opäť zlepšil a pomerne pohodlne som prešiel za Moravský Svätý Ján. Križoval som cestu vedúcu z tejto dediny do rakúskeho Hohenau. Cyklotrasa ma posielala kus po nej. Je to ale dlhá rovina, kde autá celkom valia, tak som využil veľmi rozbitú cestu, viac menej iba blatistú poľňú cestičku rovno oproti cez hlavnú cestu.
Kvalitne som si zablatil bajk. Niekde tu kúsok sa nachádza aj trojhraničný bod CZ-SK-AT. Kvôli blatu sa mi tam ale nechcelo zachádzať. Poľná cesta ma doviedla opäť na hrádzu popri Morave. S viac-menej štrkovým povrchom.
Prichádzam do Čiech
Fascinujúci inžiniersky počin slovenských plánovačov cyklociest. Neviem, či po tom potoku s názvom Myjava premávajú zaoceánske parníky so 70 metrov vysokými komínmi, ale niekto na obecnom plánovaní zrejme dostal nápad vybudovať toto a označiť to ako cyklotrasu. To tam mohli rovno drbnúť rebrík a lano medzi stromami. Každopádne, dá sa to aj obísť asi dvojkilometrovou obchádzkou – o kus ďalej je most v rámci klasickej cesty. Pomedzi husté lužné lesy som sa po šotolinovej hrádzi dostal až k hraničnému prechodu do Čiech.
Bola tam síce značka zákaz bicyklom, ale súčasne je to aj značená cyklotrasa na mape. Neskôr sa značky objavovali aj na samotnej ceste. No každopádne, Čechy nie sú Rakúsko, tu som nejaké zákazy neriešil. Po česky to vykecám 🙂
Len treba dávať pozor na mosty, resp. z kríkov sa z ničoho nič vynorí voda po oboch stranách tej úzkej cestičky. Sú to rôzne ramená rieky a nie je tam zábrana. Treba pozerať, nech sa človek neokúpe 🙂 Do Břeclavi ostávalo nejakých 15 km.
Potom sa však odrazu znovu objavila úzka asfaltka a doviedla ma až do Lanžhotu ku kostolu. Opäť by sa od hranice dalo ísť priamo po hlavnej ceste. Tento úsek od hranice cez Lanžhot až do Břeclavi sa už veľmi kľukatil a pridal mi snáď 10 km navyše. Ale nechcel som ísť medzi autami.
Lesoparkom pri Břeclavi
Bočná ulička ma vyviedla za dedinu. Opäť som bol v pokušení pokračovať po nej priamo. Dostal by som sa však iba na hlavnú cestu pred Břeclav. Síce motanica, ale už som chcel dodržať pravidlo, že mimo dopravu 🙂
Čo sa najprv zdalo ako otravná motanica kúsok pred cieľom, to sa nakoniec ukázalo ako jeden z najkrajších úsekov. Dostal som sa do obory Soutok. Je to akoby lesopark. Krásne lesné cestičky s výborným asfaltom a veľa cyklistov, bežcov a pod.
Treba však sledovať značenie, ktoré tu je spoľahlivé. Bola tam jedna neintuitívna odbočka z asfaltky na poľnú cestu a krátky úsek po nej pomedzi záhradky. Potom už nasledovala jazda popri rieke.
Sledujúc značenie, dopracoval som sa okolo miestnej nemocnice a bočnými uličkami až k hlavnej ceste cez mesto. Tá je frekventovaná, ale so širokým cyklopruhom. Navyše, stačilo mi po nej prejsť asi 300 metrov a už som bol pri Bille, Lidli a o 100 metrov ďalej pri zámku. V cieli mojej cesty.
Zhrnutie
Celá trasa mala 126 km. Zďaleka to nebol najkratší variant. Ako sa hovorí, cesta síce bola dlhšia, ale zato aj horšia. No podarilo sa mi ísť absolútne mimo premávku, teda s výnimkou pár úsekov v dedinách. Hoci je to možno nezáživná rovina, mne sa to páčilo. V ten upršaný deň som bol na signálkach prakticky sám. Povrch ciest bol občas drsnejší, ale nič, čo by hrubšie kolesá nezvládli. Pokoj, samota a príjemná cyklistika 🙂
A hlavne som rád, že tak, ako sa dá z Bratislavy vypadnúť mimo dopravy smerom na Komárno, smerom na Győr, smerom do Viedne, či smerom na Neusiedler, existuje alternatíva aj v smere na Moravu. Ešte mi však chýba smer na Trnavu. To asi vyskúšam najbližšie 🙂
V ďalšom článku popíšem, ako som išiel po rakúskej strane naspäť. Už som menej hľadel na pravidlo mimo dopravu a snažil sa skôr o to, aby to bol výrazne kratší variant.
Väčšina tejto cyklotrasy je navyše súčasťou Iron Curtain Trail – Eurovelo 13.
Obora Soutok je paradne miesto pre cyklistov. Nedavno som ju pojazdil krizom-krazom z Lanzhotu az Cesko-Slovensko-Rakuskemu trojmedziu a.k.a. sutok Dyje a Moravy.