Transalpina

Bicyklom cez Rumunsko, Moldavsko a Podnestersko

Nakreslil som si 3500 kilometrovú čiaru na mape, vzal som si dva týždne dovolenky a naložil som jeden cestný bicykel. Pripravený na divoké hory, šabľozubé psy naháňajúce cyklistov, zlé cesty a húfy medveďov, som vyrazil smer Rumunsko. Plán bol prejsť bicyklom cez Rumunsko skrz naskrz. Pozrieť dunajskú úžinu „Železné vráta“ na juhu, starobylé mestá v Transylvánii, vydupať epické stúpania Transalpinu a Transfagarasan, zapadnúť do karpatského vidieka na severe krajiny a nakoniec zabehnúť aj do Moldavska a separatistického Podnesterska.

bicykel a grafiti

Maďarský anál teror

Vyrážam

Vyrazil som v piatok po práci, dňa 13.8., smer Maďarsko. Nie že by som si tých útrpných 400 km po nudnom a ufúkanom Maďarsku nemohol skrátiť vlakom, ale ak sa dostanem do cieľového Rumunska vlastnými silami, celá akcia získa iný cveng.

madarske cesty
Maďarské cesty vedia cestného cyklistu celkom vytrestať, análne aj mentálne. Nekonečne rovno a hrboľato.

Cieľom prvého dňa bolo iba prejsť čo najviac, aby som ten druhý dorazil až do Rumunska. Bol výpek a vôbec mi to nešliapalo. V nohách som necítil energiu a riť ma omínala. Bol som rozladený ako mobilný signál vo vlaku cez Podhájsku, a keď som už po 40-tich km dával pivo na energiu pred obchodom v jednej maďarskej dedine, vravel som si „Kam sa to kurva jebem?“

Panonhalma v Madarsku
Západ slnka nad Pannonhalmou

Maďarská drina

Maďarsko je svojské. Najpriamejšia a najlepšia okreska obvykle dostane označenie „zákaz bicyklov“, stratí krajnicu a frčia po nej húfy kamiónov. Cyklista sa motá po dedinkách po zaplátanom asfalte a križuje cik-cak ako na ceste z krčmy, dvakrát dlhšou trasou. Sem tam sa primotá do cesty cyklochodník, ktorý je však viac za trest ako na úžitok. Na ceste vodiči zazerajú, ale cyklochodník je zväčša rozhrkaný, hrboľatý a pre cestný bicykel absolútne nevhodný. Najmä ak potrebujem valiť 200 km denne a nie zdržovať sa rôznymi kľučkami, obrubníkmi a kadejakými inžinierskymi srandami.

kone na madarskej puste
Druhý najzaujímavejší pohľad počas 400 km Maďarskom

Celá maďarská etapa bola o hlave. Upol som svoju myseľ na mesto niekde 40 km vpredu a nekonečne rovnými cestami s výhľadom na kukuričné a obilné polia som pomaly ukrajoval vzdialenosť. V danom meste som potom upol myseľ na ďalšie 40 km vzdialené mesto a takto som to zopakoval asi desaťkrát, kým som mal túto krajinu konečne z krku.

Traduje sa, že na juhovýchode Maďarska je typická maďarská pusta. Taká tá préria s koňmi a kravami s dlhými rohmi. To je kravina. Taký pohľad som zažil iba raz, kde asi na 5 km medzi kukuricou vymedzili národný park. Inak sú to nekonečné lány polí. Úplne rovnako záživné ako u nás na Podunajskej nížine.

Jediné naozajstné pozitívum Maďarska sú všadeprítomné modré studničky na vodu. Sú v každej dedine a v letných horúčavách je to naozaj tá najlepšia vec, ktorú mohli Maďari dať svetu. Ale aby som nebol iba kritický, tak Maďarsko má pekné mestá, fajn krčmičky v každej dedine a vodiči sú veľmi ohľaduplní.

madarsky vidiek
Prvá najzaujímavejšia vec počas 400 km Maďarskom

Prichádzam do Rumunska

Večer druhého dňa, po cca 400 km, som sa zapadnutými maďarskými dedinkami blížil k rumunskej hranici. Neďaleko bola aj tá srbská a mňa pokúšalo zakomponovať do trasy ďalšiu novú krajinu. Nakoniec som však Srbsko nechal na inokedy. Nechcelo sa mi riešiť obmedzenia na hraniciach, karantény a iné chujoviny, ktorými sa ľudstvo snaží zachrániť svoju za počítačmi stratenú imunitu.

Premýšľal som aj nad tým, že noc ešte strávim na maďarskej strane. Miestne autobusové zastávky boli veľmi komfortné. Ktovie, ako to bude v Rumunsku. No neodolal som. Unavený z tej roviny, chcel som byť už v inej krajine. Na tej istej rovine, ale za čiarou 🙂 Prechod hraníc bol bezproblémový. Nikto nič nekontroloval, iba si pípli občiansky a bol som na druhej strane.

Mal som trochu obavy, aké to Rumunsko bude. U nás sa o Rumunsku chyruje kadečo. Ako z rumunskej dácie vyskáče 12 mocných cigáňov so zlatou reťazou na krku, vezme mi bicykel a zje ma ako prílohu ku psovi. Ako zmizne asfalt a zostane len tankodrom. Ako sa na mňa vrhne svorka vlkodavov, či ako z kukurice vyskočí medveď, ktorý nebude mať iné na práci, ako sa za mnou hnať. A potom z kukurice vyskáču cigánske deti a budú sa hnať za medveďom, aby ho dali do guláša. Proste, skoro rovnaký boj o holé prežitie ako v Spišskej Novej Vsi. Ako som počas celého výletu zisťoval, máločo z toho sa zakladá na pravde.

Nebola to moja prvá návšteva tejto krajiny. V Rumunsku som už bol pred pár rokmi cestou do Istanbulu. Navštívil som Deltu Dunaja a popri pobreží som sa presunul do Bulharska. Ale prímorsko je iné ako zúrivé vnútrozemie. Spoznáš, čo je to pes, vraveli, a rumunské cesty. A sprej na medvede máš?

Rumunsko
Prvé rumunské pohľady

Prvé rumunské dojmy

Prvé prekvapenie bolo, že asfalt sa hneď za hraničným priechodom radikálne zlepšil. Už žiadny kostitras, ale krásny rovný chrumkavý asfalt a k tomu perfektný západ slnka. Cestu lemovali tradičné rumunské kamenné kilometrovníky a ako dekorácia do krajinky sa objavilo aj prvé túlavé hovädo psieho druhu. O lokálnych psoch som počul veci, pri ktorých blednú závisťou aj morské príšery, hady a krakeni z námorníckych legiend. Tento chlpáč si ma však vôbec nevšímal.

Asfalt sa zlepšil, ale skončili pohodlné drevené zastávky. Zakempovať nebolo veľmi kde a keďže po zotmení to štekalo odvšadiaľ, nechcel som sa len tak vyvaliť do nechráneného poľa. Tak som pokračoval ešte asi dve hodiny tmou. A až potom som sa vyvalil do nechráneného poľa 🙂

Kým sa tak stalo, prešiel som aj celkom veľkým mestom Sannicolau Mare. Nebol to žiadny civilizačný šok. Mesto ako ktorékoľvek iné na Slovensku či v Maďarsku. Cigáňa som nevidel ani jedného, hoci Rumuni sú takí dvojakí. Polovica tmavá ako Taliani, polovica bledá ako my. Takže sa to ťažko identifikuje.

milnik pri ceste v Rumunsku
Tieto kilometrovníky sú praktická vec a nikdy sa mi nestalo, že by číselný údaj nezodpovedal realite

Temešvár

Rumunská cestná realita

V noci som sa často budil a počúval. Približuje sa ten štekot? No reálne ma nevyrušilo nič štvornohé a zubaté. Ráno som tak mohol valiť do Temešváru a užívať si prvé rumunské reálie z cestnej dopravy. Tu bola zmena cítiť k horšiemu. Maďarskú praktizovanú 70-tku a pekné oblúky pri predbiehaní vystriedala rumunská 100-vka a žiadne oblúky. Nič príjemné. Ale pre človeka vychovaného bratislavskou dopravou ešte stále v norme.

V najbližšom mestečku som si vybral rumunské lei z bankomatu a zastavil som sa na pivo. Fľaše boli v požehnanom rozmere 0,66 litra, či dokonca 0,75 litra. Ako pivoslávnemu liehovistovi sa mi tu začínalo páčiť. Ubíjajúce roviny však pokračovali. Stále som čakal, kedy prídu tie povestné rozbité rumunské cesty. Ale nič. Perfektný asfalt držal celý deň. V Temešvári som si obzrel centrum mesta. Opäť som bol príjemne prekvapený. Centrum bolo upravené a zrekonštruované.

mesto Temesvar
Centrum Temešváru

Prvé pivo s domácimi

Výpek silnel, teploty sa ťahali k 40-tkam, a cestu z Temešváru som si celkom oddrel. Bola to taká frekventovaná polodiaľnica, dlhá rovná cesta, hlavný ťah na Srbsko. Absolútne nevhodná pre cyklistov, ale inú cestu mi mapa neukazovala. Často som sa obzeral, a ak išla skupinka kamiónov, vypratal som sa z cesty radšej dolu. Rumuni cyklistu rýchlo naučia reflexom a lízať tesne kraj cesty. Preč boli časy bratislavských hipsterov, ktorí sa tvária, že sú v Holandsku.

Lepšie začalo byť až po pár desiatkach kilometrov a odbočke za Moravitou. Konečne prázdne dedinské cesty. Zapadol som do malého dedinského obchodíku. V Rumunsku nie sú studničky na vodu. Resp. sem tam sú, dokonca sa veľmi podobajú na tie maďarské, ale sú to len hrdzavé pozostatky, ktoré nikdy nefungovali. Potreboval som doplniť palivo.

Pred obchodom sedela skupinka domácich chlapíkov. Pili pivo a obzerali ma. Kúpil som si pivo a kus osudnej slaniny na večer. K tomu sa ešte dostanem. Posadil som sa k domácim. Za chvíľu sme už živo debatovali o všetkom možnom. Moje prvé nazretie do tajov rumunského jazyka. A taktiež zistenie, že naozaj im nerozumiem ani prd. Ale v tejto časti Rumunska vedia všetci aj po srbsky. Takže komunikácia tu je stále ešte v pohode oproti zvyšku krajiny. Druhé a tretie pivo mi kupovali oni 🙂

Rumunsko pri Temesvari
Roviny neskončili ani v Rumunsku. Tie kopce v diaľke sú už Srbsko

Najnižšie horské sedlo Európy

Či je fakt najnižšie, to netuším, ale rozhodne to je najväčšia paródia na horské sedlo. Po 130-tich kilometroch prišli prvé brďky. Na konci tretieho dňa nekonečných horúcich rovín som ich vítal ako dar z neba. V diaľke sa črtali kopce a pod kolesami sa cesta konečne trochu vlnila. Na jednom takomto brďku v poli, ktorý bol asi taký drsný ako bratislavský Starý most, sa zrazu objavila tabuľa. Dealul Cacova, 180 m n. m. A keďže je to označený kopec, tak ho počítam ako prvé „horské“ sedlo, ktoré som v Rumunsku zdolal 🙂

Rumunsko pri Temesvari
Drsné 🙂 Ale bola tam pár metrov dopredu aj značka označujúca strmý kopec

Malebné dedinky Banátu

Do večera som prešiel mestom Oravita. Bolo mi jasné, že dnes kvótu 200 km nedám. Po včerajších 270-tich km nebolo síl. Ešte stále som sa cítil nenaštartovane a akosi lemravo. Ale možno to robili tie 40 stupňové teplá a nonstop pobyt pod slnkom.

Dedinky v tomto kraji boli zaujímavé svojimi domami. Mnohé domy v nich boli akoby vykladané mozaikou malých kamienkov. Celkovo pôsobili pomerne chudobne a zabudnuto. Ale pre cyklistiku to bol príjemný zvlnený kraj s malou dopravou.

Stmievalo sa, predo mnou sa dvíhali vyššie kopce, a tak som to zabalil. Obloha bola jasná, dnes som nešpekuloval a ostal som na vrchole terénnej vlny, na poli, za kríkmi kúsok od cesty. Vychutnal som si západ slnka a pohľad na neďaleké srbské hory. A ešte som si vychutnal slaninu.

Maramures v Rumunsku
Typický domček v Banáte

Železné vráta

Kakám

V noci som sa prebral. Niečo nebolo dobre, niečo nebolo správne. Kým som zistil čo, už ma krútilo a tyčkoval som vedľa karimatky tak, že aj komáre, ktoré ma dovtedy otravovali, padali mŕtve na zem. Potom som sral. To zahubilo aj posledné vytrvalé jedince.

Slanina z večera za to mohla. Už keď som ju jedol, cítil som, že to nie je ono. Ale to je tak. Zahryzol som raz, hmm… má to nejakú divnú chuť, ale asi sa mi to len zdá. Zahryzol som druhýkrát, hmm… fakt to má divnú chuť. Privoňal som. Nevonia to. Nemám však nič iné na jedlo a som hladný. Dám tomu ešte šancu. Štyri hryzy sú polovica slaniny. Takže kým som to definitívne vzdal, polovica bola vo mne. Potom som ju nechal tak, ale už bolo neskoro.

Tú noc som už viac nenaspal a ráno som sa ledva postavil na nohy. Bol som úplne bez energie. Bolo mi jasné, že dnes to nepôjde podľa plánu.

Tu by mohol ísť obrázok, všakže? 🙂 Ale radšej nie 🙂

Prvé kopce

Ráno som sa ako-tak vydal na cestu. Pomaličky ako dôchodca. Hladný, so žalúdkom na vode, zanechávajúc za sebou len spúšť. Skopcovitelo sa. Prišlo prvé horské sedlo cestou do mesta Moldova Veche, kde som sa mal napojiť k Dunaju. Stále to bolo len na úrovni Pezinskej Baby, ale trpel som. V polovici som si dokonca musel dať pauzu. Moja vrchárska hrdosť trpela ako Slovák vykázaný z Auparku počas lockdownu. Oddychoval som na odpočívadle spolu s kamiónom a presviedčal sa, že ten kilák na vrchol ešte dám.

Z vrcholu prišlo pár kilometrov zjazdu. Takže to šlo aj takej lemre dokakanej ako ja. V Moldova Veche som hľadal obchod. Našiel som iba veľký supermarket, do ktorého som ísť nechcel. Takže som zašiel iba na pumpu. Kúpil som si veľkú kolu, croissanty a vyvalil som sa na trávu, kde som zbieral sily na ďalší postup.

Z benzínky ma vyhnalo až sranie. V tejto otvorenej rovine nebolo také ľahké nájsť vhodné miesto. Musel som teda sprzniť pobrežie Dunaja. Popri tom sa na mňa dívala nejaká osamelá krava a prežúvala. Slnko pieklo na hlavu. Tie dni bolo naozaj horúco a tieňa na týchto rovinách bolo minimum. Sračka, odvodnenie, nechuť jesť a 40 stupňové teplá sú skvelá kombinácia 🙂

Dunaj v Rumunsku
Pobrežie Dunaja pri Moldova Veche. Boli tu naťahané nejaké potrubia a tvorila sa tu veľká piesočná pláň. Zvláštny priestor

Prvé psy

Krajina zmenila ráz. Konečne skončili polia. Cesta teraz viedla pri Dunaji a poskytovala naozaj pekné pohľady. Áut bolo málo. Bola by to pekná cyklistika, nebyť tej slaniny 🙂

Dunaj v Rumunsku
Hrad na srbskej strane Dunaja

Pomaly som sa prepracúval dopredu a rovnako pomaly som aj začal pociťovať, že začína byť žalúdok pevnejší. Po pár kilometroch som stretol oproti idúceho cykloturistu. Prvého na tomto výlete. Bol tiež naložený ortliebami a odpočíval v tieni stromu. Dali sme sa do reči. Bol to Nemec a bol mierne vystresovaný. Vraj ho tam ďalej naháňali tri psy. „Veľké?“ pýtam sa. „Áno, veľké“, odpovedá.

Tak to prišlo. Po civilizovaných rovinách sú tu konečne tie povestné rumunské trhače. Oči som mal na stopkách a pomaly som išiel vpred. Psy a medvede. Práve kvôli nim som na tento výlet úplne militantne zobral elektrický obušok. Medveďa by som asi iba nasral, ale na psa som si trúfal 🙂

Cesta bola prázdna, autá žiadne. Z jednej strany kopec porastený kríkmi a stromami, z druhej strany húština spadajúca k Dunaju. Oči a uši som mal nastražené, pripravený som bol na všetko. Po troch kilometroch ma to prestalo baviť. Psov nikde. Normálne som bol sklamaný. Človek sa nachystá a pes sa niekam zašantročí.

Dunaj v Rumunsku
Cesta popri Dunaji

Všade voda a ja smädný

Dediniek v tejto oblasti bolo poskromne. A navyše obchody v nich žiadne. Našiel som iba jeden. Tuším to bola dedinka Liubcova a tam hneď na začiatku v jednom dome som videl debničky s pivom. Žiadne označenie, ale skúsil som. Vnútri bola veľká miestnosť s lavicami a na jej konci miniobchodík. Doslova pár zošúverených banánov a cukroviniek. Ale kolu a pivo tam pre mňa domáci našiel.

Inak milý chlapík, ako každý v tejto oblasti. Bol to Srb, takže sme aj celkom pokecali. Hoci, vysvetliť mu odkiaľ a kam idem bolo celkom problematické. O miestach, ktoré sa v Rumunsku chystám navštíviť, nevedel nič. Jeho znalosti skončili pri najbližšom okresnom meste. O Slovensku tiež nikdy nepočul. Najbližšie, čo dokázal identifikovať, bola Viedeň. Dôležité bolo, že žalúdok začal konečne trochu prijímať. Aspoň pivo, kolu a jeden banán.

Liubcova bola posledná dedina na najbližších asi 30 km. To by v čerstvom stave nebol problém, no v mojom rozbitom stave to bola drina na dve hodiny. Slnko pieklo. Cyklopočítač mi večer ukazoval, že od jedenástej pred obedom až do šiestej večer teplota neklesla pod 40 stupňov. Ja mám letný výpek rád, ale toto bolo už aj na mňa dosť. Voda sa rýchlo míňala a potom došla úplne. V takom teple a po pregrcanej noci by som pil ako špongia. Ale nebolo čo.

Studničky nikde, a hoci vedľa tiekli kvantá vody v Dunaji, ja som bol vyprahnutý ako slovenský štamgast, keď mu zavrú krčmy. Objavila sa dedina Svinita. Google ukazoval nejaké obchody, avšak ani jeden na mieste reálne nebol. Preliezol som celú dedinu, čo bolo veľmi ťažké, lebo tá mrcha bola v strmom kopci, ale nikde nič, kde by som dočapoval vodu. Jediný život som našiel na obecnom úrade. Rovno som tam vošiel. Objavil som tam dve tety, ktoré mi vodu napustili. Inak som už bol fakt rozhodnutý piť z Dunaja.

Vtipné na celej situácii bolo, že o 5 km ďalej som objavil studničku 🙂

Dunajska uzina Zelezne vrata v Rumunsku
Železné vráta

Železné vráta

Ako sa blížil večer, darilo sa mi občas bicyklovať aj v tieni, a keď som sa dostatočne napil, začalo to byť lepšie. Aj žalúdok už pôsobil, že by niečo zjedol. Mal som v nohách asi 100 km na jednom banáne a dvoch croissantoch. Konečne som prišiel k slávnej dunajskej úžine s názvom Železné vráta. Kedysi to tu vraj bolo celkom divoké, rieka sa rýchlo prebíjala cez kopce. Potom postavili priehradu a skončila sranda. Ale aj tak to bol pekný pohľad.

Dunajska uzina Zelezne vrata v Rumunsku - socha Decebala
Skúsil som nahodiť ten správny fejs 🙂

Zastavil som sa v obchodíku, zjedol som kompót a vypil opäť 3 litre vody. Železné vráta pôsobili ako taká malá morská promenáda. Vilky, chaty, penzióny, odparkované loďky a o kúsok ďalej, pri soche kráľa Decebala vytesanej do skaly, boli stánky s jedlom a suvenírmi.

pauza pri cyklocestovani
Všetko padlo na ex 🙂

Do večera som stihol ešte prejsť mestom Orsova, kde som si dal v reštaurácii šalát. Žalúdok už chcel jesť, ale ešte som ho šetril. A opäť sa mi nedarilo nikde zakempovať. Skončil som nakoniec až v meste Baile Herculane, kde som sa zložil na terase jedného rozostavaného domu, už potme.

Vstupujem do hôr

Nasledovné dva dni som začal spoznávať rumunské kopce. Najprv som išiel pekným no nekonečným údolím okolo jazera Prisaca. Potom som sa spustil do roviny okolo Targu Jiu. Odtiaľto to bol už iba kúsok k južnému koncu Transalpiny a mňa to lákalo. No odolal som. Nasledujúci deň hlásili dážď, nemalo cenu trieskať sa hore do 2 000 m n. m. do naozajstných hôr.

Karpaty v Rumunsku
Prvý kontakt s horami

Namiesto toho som zamieril na mesto Petrosani a Hunedoara. Cieľom bol Korvínov hrad. Obídem hory a Transalpinu vyjdem o deň neskôr zo severu.

Deň som ešte držal hladovku a jedol som len ľahké veci. Až večer v meste Vulcan som si zadelil kebab 🙂 Po dvoch dňoch o hlade to bol ten najlepší kebab v živote. Týpek nechápal, že som tam pribicykloval za 5 dní zo Slovenska.

Karpaty v Rumunsku
Cesta cez národný park Defileul Jiului

Búrka

Večer som sa, ako sa mne už štandardne darí, zamotal do kopcov. Cieľ bol iba zájsť za Vulcan. Hrozil dážď a chcel som nájsť niečo so strechou. Navyše som skúsil menšiu bočnú cestu. Výsledkom bolo, že som sa o desiatej večer potme trieskal po cestičke do zatratenia kamsi do neba, cez husté lesy a s búrkou za riťou. Iba som si pískal, kvôli medveďom. No keď sklon stúpol nad 12 %, už som ani nepískal 🙂

Všetko však dobre dopadlo. Medveďa som nestretol a prvé kvapky blížiacej sa hrmavice ma zastihli až dolu v zapadnutej horskej dedinke Merisor. Nebolo nad čím váhať. Búrka sa plne spustila a jediný úkryt poskytovala chrontavá rozpadnutá zastávka plná bordelu. Smrdelo to, hnusné to bolo, ale nepršalo tam.

noc na rozpadnutej zastavke v rumunskych horach
Smradľavý hnus, ale nepršalo tam

Prší a prší

Ráno stále pršalo. Hory však v tom opare vyzerali krásne. Vybral som sa do mesta Hunedoara a ku Korvínovmu hradu. Dnes som prvý deň napriek zlému počasiu pociťoval, že mám konečne energiu. Konečne som prekonal tú lemravosť prvých dní a žalúdočné problémy nasledujúcich dní. A možno to bolo iba tým, že mi nepieklo 12 hodín na hlavu slnko pri 40 stupňových teplotách 🙂

Rumunske Karpaty

Kým som prišiel do Hunedoary, musel som prekonať ešte celkom výdatné horské sedlo, kvalitne ma zlialo a pomáhal som dvíhať nejakému motorkárovi choppera zo zeme.

Rumunske Karpaty
Malá predzvesť Transalpiny 🙂 Aspoň tak som si hovoril, keď som sa tadiaľto mokrý trieskal hore a potom dole

Cigánske paláce

Pred Hunedoarou som objavil niečo, čo snáď nikde inde na svete nenájdete. Koncentráciu všetkého gýču sveta transformovaného do niekoľkých domov. Doteraz neviem, čo to malo byť. Vraj cigánske paláce, ale toto mi príde moc aj na cigáňov. Veď posúďte sami podľa fotiek. Boli ich tam desiatky. Len to nehovorte našim cigáňom, lebo toto keď objavia, tak sú východniarske dedinky v péčku 🙂

ciganske palace v Rumunsku
ciganske palace v Rumunsku

Korvínov hrad

Korvínov hrad je masovka. Je to ten typ pamiatky, kam smerujú všetci. Nemeckí dôchodcovia, rumunskí školáci, ázijskí turisti. Je to preplnené ľuďmi a na vstupenku sa čaká dlhý rad. Ja som ani nemal ambíciu ísť dnu, iba som si vychutnal pohľad zvonku. Musím však povedať, že je to krásna stavba a určite sa oplatí vidieť. Je to jeden z tých hradov, ktoré vyzerajú naozaj ako z fantasy filmu.

Korvinov hrad v Hunedoare

Transalpina na dohľad

Do večera som si celkom užíval príjemný cyklistický kraj. Počasie sa zlepšilo, podarilo sa mi vyhnúť veľkým cestám a cez zabudnuté dedinky som sa presúval k mestu Sebes, kde začína stúpanie na Transalpinu. Večer som si dal aj 10 km časovku, lebo som chcel stihnúť cykloobchod v Sebesi. Mal som v pláne dofúkať gumy. Časovka však vyšla nazmar, obchod nevykazoval známky života. Na noc som sa usalašil kúsok za Sebesom, na terase veľkej budovy, ktorá sa prerábala a bola opustená.

Rumunsky vidiek
Rumunský vidiek

Transalpina

Ráno som vyrazil skôr ako obvykle. Čakalo ma 80 km na vrchol rumunských hôr. Chcel som mať časovú pohodu. Kráľovská etapa celej rumunskej výpravy začala. Mal som trochu obavy, predsa len je to 80 km lesom. Medvede, a snáď konečne aj tie povestné rumunské psy.

Transalpina
Prechod Transalpinou začína

Nekonečná predohra

Dedinky čoskoro skončili a cesta spočiatku viedla cez hustý smrekový les. Doprava nebola žiadna, ľudia už vôbec nie. Sledoval som pozorne okolité husté lesy, z ktorých stúpala ranná vlhkosť, a každú chvíľu očakával, že sa objaví medveď. Po cca 30 km som vizuálny lov na medveďa vzdal. Začal som premýšľať, čo na tejto ceste všetci vidia, že je taká preslávená. Niežeby nešlo o krásnu cyklistiku neporušenou prírodou, ale predsa, ak tri hodiny nevidíte nič iné ako smreky, smreky a ďalšie smreky, omrzí vás to. Už mi bol ukradnutý aj medveď.

Transalpina
A medveď stále nič

Cesta len mierne stúpala hore. Dvakrát skokovo narástla nadmorská výška. Prvýkrát pri priehrade Tau, kde sa začali objavovať prví výletníci na autách. Druhýkrát pri jazere Oasa. Tu už bol celkom čulý turistický ruch, stánky z langošmi a kurtós kaláscmi (trdelníkmi). Jeden langoš som si dal.

Transalpina
Lacul Oasa

Jazero Oasa aspoň narušilo nekonečnú monotónnosť ihličnatých lesov posledných 50-tich kilometrov. Kúsok za jazerom prišlo nečakané stúpanie. Myslel som, že to bude opäť len krátky terénny skok, ale nie a nie prestať. Celkom ma vytrápilo, kým som sa vydral hore niekoľko kilometrovým kopcom do nadmorskej výšky asi 1 600 m. Stále to však nebola povestná Transalpina. Okolo opäť len lesy.

Veľké finále

Potom prišiel dokonca zjazd a už som bol v mieste zvanom Obarsia Lotrului. Je to zmes stánkov, hotelov a jedného kláštora na križovatke ciest 67C – Transalpina a cesty 7A vedúcej z Petrosani do Brezoi západo-východným smerom.

Transalpina
Neodolal som a zavalil som pohár čučoriedok

Až tu konečne začínala tá naozajstná Transalpina. Tá povestná, ktorá si zaslúži svoju slávu. Konečne prišli serpentíny, ustúpil les a otvorili sa krásne výhľady na okolité hory. Medveďa som už nečakal. Iba psov.

Transalpina
Transalpina

Nebezpečných pastierskych trhačov som našiel až dvoch. Lenivo drichmali vedľa rovnako zaneprázdneného baču na svahu nad cestou. Žiadna vôľa uplatniť si autoritu 🙂

Transalpina
Transalpina

Namiesto psov som našiel iba somáre. Spokojne zavadzali v ceste, ale akonáhle som ich chcel odfotiť, otočili sa a odkráčali preč. Doprava na Transalpine bola primeraná. Nebolo to prázdne, ale nebola to ani plnka. Hlavne sem ale prišli všetci na výlet, takže autá, ktoré tu boli, išli pokojne. Žiaden stres a trúbenie a túrovanie motorov. Z pohľadu cyklistiky to bolo fajn.

Transalpina
Transalpina

Dva vrcholy Transalpiny

Hore bolo opäť suvenírové mestečko a bufet, kde som si zadelil guláš a pivo. Nebolo to najlacnejšie. Také súce tatranské ceny, ale po žalúdočných problémoch predošlých dní som chcel niečo teplé do brucha.

Transalpina
Vrchol Transalpiny

Zrada bola, že Transalpina má vrcholy dva. Takže, keď som sa pokochal okolím a s plným bachorom som sa vydal na zjazd, po troch minútach som sa zase dral do druhého vrcholu.

Transalpina
Transalpina

Až potom konečne prišiel definitívny zjazd. Najprv do dediny Ranca a potom do Novaci. Zjazd bol krásny, dlhý a technický. Presne taký, aký by človek v kopcoch tejto úrovne očakával 🙂

Transalpina
Transalpina

Pivná izba

Celkovo som Transalpinu prešiel s veľkou rezervou. Nenaháňal ma žiadny pes, medveďa som nestretol a už o druhej poobede som bol v Novaci. Rozmýšľal som, čo ďalej. Samozrejme, plán som mal dať Transalpinu aj z druhej strany, ale na to už bolo predsa len trochu neskoro. Hore by som vyšiel, ale do tmy by som sa z hustých lesov nevymotal.

Transalpina
Somáre cestou hore

Dilemu, čo ďalej, mi vyriešil domáci z obchodíku. Vošiel som si kúpiť pivo a súčasne som sa obsluhy popýtal, či nie je niekde v okolí mestečka nejaké fajn miesto na kempovanie. Nevedeli o ničom a zle mi vydali z platby. Priznal som im to a kým som sedel vonku s pivom, majiteľ prišiel a ponúkol mi ubytko. Vraj má hore nad obchodom celý voľný byt, slúžiaci viac menej ako sklad, ale môžem tam prespať.

Transalpina
Dedina Ranca

Zakecali sme sa. Prebrali sme všetko od politiky, ekonomiky a života v našich krajinách, a ja som mu urobil tržbu niekoľkými ďalšími pivami. Sedeli sme tak až do večera. Večer mi ešte doniesol bochník chleba (vzadu mali pekáreň) a ukázal mi byt / sklad piva 🙂 Sen, byť zamknutý v obchode s pivom, sa mi po rokoch splnil. Taký som bol však unavený, že som nevypil žiadne a zaspal som 🙂

Obchod s pivom v Rumunsku
Pivná izba

Transalpina 2

Južná strana

Ôsmy deň výletu ma čakal opäť výstup na Transalpinu. Tentokrát z jej južnej strany. Ráno som počkal, kým otvoria obchod, keďže som bol v dome vlastne zamknutý, a vyrazil som nahor. Prakticky od obchodíku to išlo priamo nahor. Ešte v samotnom Novaci sa cesta svižne dvíhala a rovnako to pokračovalo aj za mestečkom.

Včera som tadiaľto letel dolu a preto som vedel, čo ma čaká. To mi pomáhalo počas celého stúpania. Navyše som si kopec podrobne naštudoval večer. Vedel som, koľko výškových metrov ma čaká, takže som to iba odpočítaval. Plánom na dnešný deň nebola iba Transalpina, ale aj presun asi 150 km východne pod Transfagarasan, ktorý som plánoval na ďalší deň.

Po prekonaní prvej polovice stúpania, ktorú tvorili serpentíny po nezalesnenom úbočí s peknými výhľadmi, ale s ťažkým sklonom 10%, som sa na falošnej rovinke v strede zastavil na pauzu. Trieskal som hore jedno pivo a rozhodol som sa, že je správny čas ho vypiť 🙂

Transalpina
Spoločnosť mi robili títo dvaja prudko flegmatickí psíci

Prešiel som dedinkou Ranca a začal stúpať na druhú polovicu. Mal som cieľ byť do jedenástej na vrchole v bufete, kde som si včera dával guláš. Opäť prišli serpentíny, ale bavilo ma to. Dlhé kopce sú moje. Zdolal som prvý vrchol, prišiel zjazd a potom strmý a úmorný posledný úsek k druhému vrcholu.

Transalpina
Transalpina

Hore som sa zastavil opäť v bufete a dal som si znova guláš a pivo. Bol som šťastný. Transalpina, jeden z hlavných cieľov mojej výpravy, bola zdolaná z oboch strán.

Nasledoval rýchly zjazd dolu ku križovatke ciest v Obarsia Lotrului. Opäť som sa zastavil na kukuricu s čučoriedkami a užíval si, že som splnil jeden z cieľov. Potom prišiel čas opäť vyraziť na cestu a začať hltať kilometre. Okolo jazera Vidra som sa potreboval presunúť cez hory asi 150 km na východ do mesta Curtea de Agres – vstupnej brány k Transfagarasanu.

Rumunsky vidiek

Niekde na rumunskom vidieku

Cesta smrti aj nekonečný offroad

Išlo o peknú porciu kilometrov na jedno popoludnie, ale profil trasy bol mierne klesajúci. Ťažkosti nastali až za mestom Brezoi. Ďalej viedla potrebným smerom iba jediná hlavná cesta. Úzky hlavný ťah popri rieke, zovretý horami a preplnený kamiónmi. Samozrejme bez krajnice. Niečo ako cesta pod Strečnom. Valil som tu asi 40 km/h len nech to mám čo najskôr za sebou. Veľmi som si oddýchol, keď bol tento úsek za mnou.

No ani ďalej to nebolo ľahké. Prišiel prvý offroad na tomto výlete. Už podľa mapy som tušil, že to nebude úplne ono a že hrozí zlá cesta. No v Rumunsku si niekedy nevyberiete. Áno, táto krajina urobila obrovský pokrok v kvalite ciest. Majú ich dobré, s chrumkavým asfaltom, nové. Ale cestná sieť je riedka. Častokrát ide z bodu A do bodu B len jediná cesta, po ktorej idú všetci, celá doprava. Alternatívu tvoria len zabudnuté úzke cestičky cez hory. A na jednu takúto som zapadol.

Rumunsky vidiek
Kdesi v rumunských horách

Asfalt najprv zmizol, ale šotolina bola celkom zjazdná. Neskôr sa zmenila na hrubé kamene a ku koncu stúpania to bol už hrubý offroad, ktorý dával môjmu cestnému bajku poriadne do tela. Neznášam offroad. Nikdy som neholdoval mtb-čku a vôbec ma nebaví, ak sa drngáľam 7 km hodinu, som celý zadrbaný, bajk vŕzga a som vytrasený ako testovací vibrátor. No tu mi neostávalo nič iné len pičovať a ísť ďalej.

Rumunsky vidiek
Ale aspoň si môžem povedať, že som zažil ešte kúsok rýchlo miznúceho Rumunska z čias, keď tu asfalt nebol takmer nikde

Do západu slnka sa mi podarilo prekonať tento protivný úsek, opäť sa dostať na asfaltku a doraziť až do mesta Curtea de Agres. Zhltol som rýchly kebab, ktorý ma stál štvorkilometrovú zachádzku do centra mesta a s posledným svetlom som vyrazil smerom k Transfagarasanu. Cieľ bol nájsť si dobrý flek na nocovanie na prvom možnom mieste.

Cestou ma odchytili domáci na rozheganej Dacii a začali mi ponúkať ubytovanie. Dvaja chlapíci nevyzerali síce úplne nedôveryhodne, ale nejako som necítil, že chcem ísť s nimi. Takže som ich nakoniec dvakrát dôrazne odmietol, kým dali pokoj a odfrčali.

Transfagarasan juh
Nakoniec som už za tmy našiel tento flek a usalašil som sa medzi osb doskami 🙂 A pecka bola, že tá búda mala aj zásuvku

Deň, keď som zdolal Transfagarasan, 2x 🙂

Útok hnedého nepriateľa

Keď raz budem starý sedieť s Alzheimerom a budem rozmýšľať, čo som to chcel, a keď už zabudnem na väčšinu mojich cestovateľských dní, tento deň si dúfam budem ešte pamätať. Podarilo sa mi totiž zdolať povestný Transfagarasan z oboch strán. O.K., nie je to najdrsnejší kopec na svete, ale bola to kráľovská etapa môjho rumunského výletu.

Začiatok dňa vôbec nenasvedčoval, že Transfagarasan zdolám vôbec aspoň raz. Mimochodom, vidíte ten plot na predchádzajúcej fotke? Kým sa dostanem k tomu, ako som od rána nevládal šliapať do pedálov, podelím sa s vami o prozaické cestovateľské strasti tuláka a „homelessáka“.

Predstavte si situáciu, že sa ráno zobudíte v tejto búde. Je to uprostred dediny. Po ceste chodia autá, čas od času prejdú domáci. Príležitostne aj krava. A vám treba po vylezení zo spacáku neskutočne, ale naozaj že akútne srať. Nie je šanca zbaliť veci a migať za dedinu. Hnedý nepriateľ by bol rýchlejší. Takže som sa predral medzerou za ten plot do opusteného areálu a dúfal som, že tam nebude pes. Ja viem, že ste to nepotrebovali vedieť, ale aj o tom je tento štýl cestovania 🙂

Transfagarasan juh
Ide sa na to 🙂

Lemravé nohy

Takže, ako som spomínal, od rána som nevládal. Prvé kilometre cez najbližšie dve, tri dediny boli také nenápadné stúpanie. Ani som si nedával cieľ, že by som Transfagarasan vyšiel dnes z oboch strán. Uvidím, ako to pôjde. No ako to už býva, nohy len simulujú a šéfom je hlava.

Stačilo, že skončila civilizácia v podobe dediniek a začalo stúpanie k jazeru Vidraru. Okolitá krajina ihneď pohltila moje zmysly a zabudol som aj na to, že nevládzem. Bola to jednoducho krása.

Transfagarasan juh
Stúpanie k Lacul Vidraru

Lacul Vidraru

Jazero Vidraru je vlastne obrovská priehrada. Priehradný múr je majestátne vysoký a cyklista to pocíti, keď musí na kilometri nastúpať peknú porciu výškových metrov. Na priehrade a v okolí jazera bolo kopec turistov. Stretol som tu aj párik cyklocestovateľov z Nemecka.

Transfagarasan juh
Priehrada Lacul Vidraru

Úsek okolo jazera Vidraru bol nenáročný. Cesta kopírovala breh jazera skoro 30 km a jediný adrenalín spôsobovali tabule varujúce pred medveďmi. Doprava tu nebola veľká. Hoci na Transfagarasan prúdilo kopec áut, v týchto miestach boli ešte rozptýlené, takže často som nervózne skenoval okolité svahy a les. Na Transalpine medveď nebol, to znamená, že tu mám už celkom peknú šancu. V hlave som si tvoril scenáre, kadiaľ a ako v prípade potreby zdrhnúť 🙂

Transfagarasan juh
Chudák, s takouto fotkou komunálne voľby nevyhrá

Stúpanie na Transfagarasan

Výškové metre začali konečne pribúdať až keď skončilo jazero. Najprv iba pozvoľna, ale potom som sa napokon ponoril do pravého nefalšovaného horského stúpania. Podobne ako pri Transalpine, aj tu prišlo to pravé stúpanie až po niekoľko desiatok kilometrov dlhej predohre. Nohy už dávno zabudli, že nevládzu, a okolitá krajina ma úplne pohltila.

Transfagarasan juh
Začína tá pravá vrchárska lahôdka

Krajina sa otvorila. Husté lesy zmizli a okolo boli holé lúky. Medvede už nehrozili, autá ma museli obiehať pomalšie v zákrutách. Panoval tu taký zvláštny rumunský fenomén. Rumuni kade tade zišli z cesty na trávu, rozložili si stany, deky, založili ohníky, robili guláše, kempovali a vyspevovali. Niet takého kopca, kam by sa rumunské auto nedostalo.

Transfagarasan juh
Kempuje sa

Čím vyššie som stúpal, tým bola krajina krajšia a scenérie dych berúcejšie. Na poslednom úseku som už stúpal nefalšovanými serpentínami. Sklon bol však stále príjemných 8%, takže som sa až tak nenarobil a mal som čas si užívať okolie.

Transfagarasan juh
Transfagarasan z južnej strany

Čakal som kadečo, ale rozhodne som nečakal dopravnú zápchu. Tá sa vytvorila pred vrcholom. Na vrchole je asi dva kilometre dlhý tunel. A až na jeho konci je samotný vrchol Transfagarasanu. Keď som videl stojace autá, tak som znervóznel. Ak je to neprejazdné, rovno ma jebne.

Transfagarasan juh
Dopravná zápcha na vrchole Transfagarasanu

Našťastie som však na bicykli prešiel na pána. Problém bol v tom, že parkovisko na vrchole nestíhalo a tak sa z oboch strán pod vrcholom priesmyku vytvorila niekoľkokilometrová zápcha výletníkov, ktorým takéto trávenie soboty prišlo ako dobrý nápad. So škodoradostným úsmevom som ich obišiel.

Vrchol Transfagarasanu

Vrchol kopca bol, úprimne povedané, sklamaním. Zmizla majestátnosť hôr. Vlastne ona tam bola stále, ale bola prekričaná trúbením áut, masovým turizmom, komerciou. Hore panoval absolútny chaos. Parkovisko nestíhalo, ľudia boli vystresovaní. Do toho hluk reštaurácií, kvantá stánkov so sprostosťami. Proste jarmok.

Transfagarasan
Vrchol Transfagarasanu
Transfagarasan
Vrchol Transfagarasanu
Transfagarasan
Jazero Balea na vrchole Transfagarasanu

Spravil som si rýchlu fotku na vrchole a prášil som dolu, severnou stranou do dediny Cartisoara. Bola asi len jedna hodina poobede. Zápcha plechovkárov sa vytvorila aj z druhej strany. No aspoň som si vychutnal pohľad na slávne serpentíny Transfagarasanu. Bol to zvláštny pocit vidieť slávny Transfagarasan na deviaty deň, čo som vyšiel z paneláku v Bratislave.

Transfagarasan
Transfagarasan

Zjazd dolu bol rýchly a technický. Bola to lahôdka a hlavne predbiehanie spomalených autičkárov, ktorí nevedia krútiť tými volantami do zákruty. Za hodinu som bol dole v Cartisoare a sedel som pred lokálnym obchodíkom. Tlačil som do hlavy pivo, tuniaka a čokoládu. Všetko naraz 🙂

pauza pri cyklocestovani
Papanica

Technická prestávka

Bolo jasné, že okamžite idem hore aj z druhej strany. No najprv bolo treba vymeniť reťaz. Stanovený počet kilometrov už splnila. Nebola najnovšia už keď som na cestu vyrážal. Neznášam meniť reťaz. Ide o jednoduchý údržbársky úkon, ale keď sa ho chytí inžinier ekonómie, vždy je tisíc vecí, ktoré sa vedia dojebať. Keď nič iné nepokazím, som zadrbaný ako automechanik po šichte. Ale podarilo sa.

Transfagarasan sever
Tam hore do oblakov idem – opäť

Transfagarasan 2 – zo severu

O tretej poobede som započal výstup severnou stranou. Opäť som vďaka predchádzajúcemu zjazdu už vedel, čo ma čaká. Severná strana stúpania bola vlastne veľmi príjemná. Rovnomerný sklon 6%, krásne zákruty a scenérie. A hlavne minimum áut, ktoré by o tejto hodine ešte išli hore. Kopec, ktorý by mohol trvať celý deň 🙂

Transfagarasan sever
Stúpanie do sedla

Cestou som obdivoval výhľady. Počasie sa však začalo mierne kaziť. Nie veľmi, ale predsa, išlo o vysoké hory. Oblaky sa zbierali a mohol sa z toho spustiť dážď. To by som vo výške 2 000 m n. m. vôbec nepotreboval. Našťastie však počasie vydržalo celý deň.

Transfagarasan sever
Prichádza najkrajší úsek Transfagarasanu

Kolóna autičkárov pod vrcholom si za tie tri hodiny nijako nepomohla. Stále tam bola, rovnako dlhá a nervózna ako predtým. Mňa to nevyrušovalo, obehol som ich, pofotil sa, a druhýkrát dnes som zdolal tento epický kopec. Hore už nebolo čo na práci. Chaos tam panoval stále rovnaký. Venoval som tomu posledný pohľad a vydal sa na zjazd späť do Cartisoary.

Transfagarasan
Bicyklujem sa po Rumunsku 🙂

Kempujem na poli

Už cestou nahor som si kúsok za Cartisoarou vyhliadol drevený stôl so strieškou, miesto na opekanie, ako vhodný pľac na prenocovanie. Po dnešnom druhom rovnakom zjazde som tu zastal. Miesto to bolo výborné proti rose a prípadnému dažďu. No až po chvíli som si uvedomil, že všade naokolo je vysoká húština. Raj komárov, ktoré sa už pomaly objavovali, ako slnko klesalo za obzor.

Navyše, blízko bola rušná cesta, po ktorej pôjdu všetci tí upchatí nešťastníci v noci dolu. Preto som sa nakoniec rozhodol risknúť, že vydrží počasie, a zložil sa na otvorenom poli o kus ďalej, ďaleko od cesty.

Transfagarasan sever
Posledný pohľad dňa na Transfagarasan. Je tam, medzi tými dvoma špicatými kopcami

V noci som len tlmene počul autá, ktoré sa húfne vracali z Transfagarasanu a v diaľke som videl v kopcoch svetielka, ktoré prezrádzali, kadiaľ vedie toto slávne stúpanie. Dnes padlo dvakrát 🙂

Okolo Transylvánie

Ráno som ľutoval, že som nezostal pod prístreškom. Spacák som mal vlhký od rosy. Navyše slnko veľmi nesvietilo, takže som ho nemal ani ako usušiť, musel ísť vlhký do obalu. Dnešná etapa by sa dala nazvať „Okolo Transylvánie“. Vo veľkom kruhu som obišiel dookola najkrajšie mestá Transylvánie ako Sibiu, či Sighisoara.

Rumunsky vidiek
Objavil som takéto minikoľajnice s rozchodom asi 30 centimetrov. Fakt by ma zaujímalo, čo po tom chodí 🙂

Sibiu

Sibiu je pomerne veľké mesto s historickým centrom. Dostať sa sem ma stálo pár nepríjemných kilometrov po hlavnom ťahu. Pôvodne som sem ani ísť nechcel a plánoval som prejsť priamo cez kopce do Sighisoary, ale kamarát písal, že ho svojho času veľmi očarilo, tak som mu dal šancu. Stálo to za to.

Rumunské mestá pôsobia celkovo veľmi príjemne. Sú tak správne ošarpané. Myslím to v dobrom. Historické centrá vyzerajú autentickejšie, ak je omietka miestami obúchaná, než keď je všetko preplácané fungl novou rekonštrukciou. Ale zas nie moc, aby to nepôsobilo zanedbane.

Mesto Sibiu
Najkrajšie na Sibiu boli tieto domčeky na hlavnom námestí. Pri pohľade na ne si viete predstaviť grófa Drakulu ako pristáva na tom balkóniku a chystá sa večerať 🙂

Také je aj Sibiu. Hradby, historické námestie a útulné uličky. Je to ideálne miesto na víkendový výlet. Tak akurát veľké centrum na pešie túlanie sa a flákanie sa po lokálnych krčmičkách 🙂 Škoda, že tie vlakové spojenia do Rumunska sú také tragické.

Mesto Sibiu
Námestie v Sibiu

Sighisoara

Mierne zvlnená krajina ubiehala ďalej. Cesta bola pomerne frekventovaná, čo ma pri rumunskom štýle jazdenia „uskoč, kto môžeš“ vôbec netešilo. A to bola nedeľa. Najpríjemnejší zážitok z tohto úseku mám z pauzy pred jedným obchodíkom.

Jeden z tých momentov, keď si prídem kúpiť pivo a sladkosti a skončím v debate s domácimi na lavičke pred obchodom. Opäť zisťujem, že rumunčine nemám šancu rozumieť. Rumunčina je celkovo zvláštny jazyk. Do ucha to ide ako taliančina, niekedy sa tam objaví aj univerzálne slovanské slovo, a keď sa na to ako tak naladíte, tresnú tam maďarské slová. Ale aj tak sme pokecali. Nebyť tej frekventovanej cesty, stiahnem tých pív aj viac ako jedno 🙂

Mesto Medias
Cestou do Sighisoary objavujem mestečko Medias. Je to mini, ale je to pekné 🙂

Samotná Sighisoara je asi najkrajšie transylvánske mesto. Má len asi 25 000 obyvateľov, ale má útulné historické centrum, ktoré pôsobí stredovekým dojmom. Síce je pomerne zaplavené turistami, ale rozhodne sa tu oplatí poprechádzať.

mesto Sighisoara
Centrum Sighisoary

Kúpil som si langoš, pivo, sadol som si na schody do rohu a za zvukov pouličných hudobníkov som si vychutnával tú atmosféru.

mesto Sighisoara
Sighisoara

Tajomný hrad v Transylvánii

Zo Sighisoary som sa vydal na Brašov. Dnes, keď dôkladne pozerám googlemaps, ľutujem, že som nešiel krížom cez zabudnuté dedinky. Bolo by to zaujímavejšie a bezpečnejšie ako ísť po hlavnej ceste. Tá bola celkom masaker. Vždy, keď išla kolóna kamiónov, radšej som sa vypratal nabok. Rumuni jazdia ako úplné hovädá. Ale blížil sa večer a mne sa nechcelo zapadnúť do nejakého offroadu a zasekať sa tam až do tmy.

Dochádzala mi voda, a keďže bola nedeľa, v dedinách už nebol nijaký otvorený obchod. Nakoniec som tak chtiac nechtiac dorazil až za tmy do mesta Rupea. Čakal ma tam dokonalý kebab, asi najlepší aký som kedy jedol. A tiež jeden hrad. Hrad nad mestom ma hneď zaujal. Síce som si musel vyšliapať kopec, ale tušil som, že tam sa bude dobre spať.

hrad v Rumunsku
Najedený smerujem k hradu

Bolo tam parkovisko, drevené prístrešky a v búdke strážnik, ktorý strážil areál hradu. Slovo dalo slovo a zostal som tam. Ujko ma iba upozornil, či sa nebojím medveďa, ktorý sem chodí. Slovo medveď doprevádzal zdvihnutými rukami a chrčaním. Stále mi prišlo lepšie spať pod hradom a pri strážnici, ako len tak voľne pohodený v poli. Takže som mu spokojne odvetil, že medveď ma netrápi. A dokonca som mal aj strážneho psa 🙂

Za splnu mesiaca to pod tým hradom bola celkom idylka. Opäť som si mohol predstavovať, že som späť v čase, v dobách divokej Transylvánie 🙂 Medveď sa neukázal.

Drakulov hrad a Brašov

Masový turizmus

Nebol by som v Rumunsku, ak by som vynechal Drakulov hrad Bran a mesto Brašov. To prvé ma úprimne úplne sklamalo. Vlastne, mohol som to čakať. Hrad síce vyzeral majestátne, ale pohľad naň bol len spoza plota. Pred bránou bol asi dvesto metrový rad turistov čakajúcich na lístky a všade okolo absolútny turizmus vo svojej najzvrhlejšej forme. Davy ľudí, kopec áut, stánky s prkotinami na motívy Drakulu. Jednoducho, rýchla fotka cez plot a prášil som preč.

hrad Bran
Hrad Bran

Aspoňže krajina, ktorou som sem prišiel z Rupey, bola pekná. Horské cestičky s minimom áut, rumunský vidiek a pár príjemných kopcov.

hrad Bran
Rad ľudí čakajúcich do hradu

Brašov

Horšie to už bolo s cestou medzi Branom a Brašovom. Nejako sa mi podarilo zapadnúť na hlavný ťah, ktorý štandardne nemal krajnicu, bol rovný ako pravítko a plný kamiónov. Valil som tu asi 45 km/h, len nech to mám čím skôr z krku. Do Brašova som z toho prišiel celkom pekne mentálne zničený .

mesto Brasov
Sedím si tu na vandráka a pozorujem mesto

Takže som hneď zadelil dve pivká na hlavnom námestí a vyvalený pri múre som pozoroval ruch mesta. Keď som mal už pivo dopité, padol som do oka dvom miestnym policajtom, ktorí ma prišli upozorniť, že nemám piť na verejnosti. Iba som otočil plechovku naopak, že hotovo 🙂

mesto Brasov
Brašov. Nápis je hore vpravo na kopci – na fotke to nevynikne, ale naživo pôsobil veľký 🙂

Samotný Brašov je pekné mesto. Nie síce také útulné ako Sibiu, ale na víkendové túlanie sa by to vyšlo. No tiež je to trochu gýčovina s tým nápisom Brašov na kopci nad mestom. Ja som na mojich cyklovýletoch nikdy nebol až taký fanúšik prezerania miest, takže ani v Brašove som sa dlho nezdržal.

mesto Brasov
Centrum Brašova

Našiel som servis, kde som si po jedenástich dňoch dofúkal gumy. Len tak pre zaujímavosť, spľasli za tých 11 dní z pôvodných 8 barov na 5 barov. Zhltol som tiež jeden kebab, pozorujúc sedemdesiatročnú babičku, ako drtí na workoutovom ihrisku. Inak, kebaby ma držali nažive celé Rumunsko 🙂

mesto Brasov
Babka sa nezdala, dávala celý set cvikov v šľapkách a blúzke 🙂

Sladké sny na cintoríne

Dostať sa z mesta von bolo rovnako adrenalínové, ako sa dostať doňho. Dokonca som stretol aj pár cestných cyklistov a úprimne som ich ľutoval, že toto musia jazdiť každý deň. Bol to, ako v Rumunsku mnohokrát, úsek, ktorý ak raz prežijete, už nechcete skúšať osud druhýkrát. Doprava ustala až pár kilometrov za mestom.

A keďže sa pomaly stmievalo a objavili sa aj ťažké oblaky, večer som si našiel striešku na prespanie v dome smútku na cintoríne akejsi dedinky. Trochu napätý som v noci bol, ale hlavne, že som sa vyhol rose, ktorej do rána napadlo požehnane.

cintorin na rumunskom vidieku
Tá hrobka v pozadí pôsobila najviac strašidelne 🙂

Východorumunské utrpenie

Prechod Karpatského oblúka

Mapy niekedy klamú. Najmä, keď si ich nenaštudujete poriadne. Čo na mape pôsobí ako spokojná rovinatá krajina, to sa môže zmeniť na nekonečné a vysiľujúce myjavské kopanice. Ale poďme postupne. Dopoludnia to bolo fajn. Prešiel som regulárne horské sedlo. Chrumkavý asfalt, minimum dopravy, žiadny medveď, hoci bola aj ceduľa, že ide o chránenú rezerváciu medveďov a pozor, vŕŕŕ, sú všade a sú zlí. Sprevádzané tradičným obrázkom 🙂

rumunske Karpaty
Prechod Karpatského oblúka

Prekonal som vlastne celý masív východného Karpatského oblúka cez dedinky Gresu a Lepca. Potom nasledovalo pomerne otravné hore dolu popri rieke Putna. Síce papierovo zjazd, ale v praxi veľmi vlnité. No a nakoniec prišla prašná rovina plná áut do mesta Tecuci.

rumunske Karpaty
Horské dedinky mali svoje čaro a bol to veľmi pekný úsek

Myjavské kopanice

Doteraz mi Rumunsko prišlo ako vyspelá, civilizovaná krajina. Vážne som bol až príjemne prekvapený. Kvalitné cesty, upravené mestá, miestami lepšie ako Slovensko. No tu na východe sa to začalo kaziť a predsa len tu bolo cítiť, že vchádzam do chudobnejšieho regiónu pri moldavskej hranici. Mesto Tecuci bolo už také typicky východoeurópske, s rozbitými a prašnými cestami a škaredou architektúrou.

Pritrafil sa mi melón zadarmo od jedného predajcu pri ceste. Zastavil som sa a chcel jeden kúpiť a chlapík mi jeden vybral z kopy, dal mi ho a nechcel peniaze. Toto je špecifikum Ukrajiny, východného Rumunska a Moldavska. Cesty lemujú dodávky plné melónov, prípadne prístrešky, kde cez deň sedí chlapík a predáva melóny.

vychodne Rumunsko pri moldavskych hraniciach
Portrétovka môjho bajku

Za mestom Tecuci, a po melóne, začal cyklistický trest. Reliéf krajiny tvorili vysoké terénne vlny, samozrejme priečne na smer môjho pohybu. Prekonať kilometer znamenalo vyjsť hore 100 výškových metrov a potom sa spustiť dolu. Prejsť 10 km znamenalo zopakovať si to 10x. Človek nevie, či má plakať, pičovať, alebo zahodiť bicykel do kukurice. Krajina mi dávala tušiť, čo ma čaká v Moldavsku, kam som mal v pláne zajtra prísť.

vychodne Rumunsko pri moldavskych hraniciach
Radosť sa bicyklovať. Hlavne, keď už mám v nohách 150 km a chcel som len doraziť posledné kiláky, a niekde ľahnúť s pivom v ruke na noc

Navyše, v tomto kraji mali Rumuni potrebu vystriedať na niekoľkých úsekoch asfalt za kocky. Nie je nič krajšie, ako valiť z kopca 60-tkou a vletieť za zákrutou na mačacie hlavy. Tu som stratil pumpu a ani som si to nevšimol. Došlo mi to až o pár dní.

vychodne Rumunsko pri moldavskych hraniciach
300 metrov kocky a potom opäť asfalt

Pod sochou Veľkého muftiho

Miesto na noc som si našiel asi najchabejšie za celý výlet. Niekedy proste cítim, že to nie je ono. Má to zlú karmu, necítim sa tam bezpečne, alebo mi proste niečo vadí. Už sa však stmievalo, všade boli iba polia, žiadna vhodná strieška, ani dobrá zašiváreň. Nedarilo sa nič nájsť.

vychodne Rumunsko pri moldavskych hraniciach
Veľký mufti – nejaký týpek, čo dobil pred storočiami Moldavsko. Nie je mi úplne jasné, načo mu to bolo dobré

Na konci dlhej cesty z poľa, z ničoho, vystupovala obrovská socha. S takým tým výrazom, že kdekoľvek si, díva sa na teba. Okolo len polia s kukuricou a s mračnami komárov. Ten pamätník mi prišiel ako najlepšie riešenie. Aspoň som na vyvýšenom mieste.

Pamatnik v Rumunsku
Prišiel, videl, a aj tak chcel to Moldavsko

Na kľude mi nepridala ani nejaká biela dodávka, ktorá chodila opakovane niekam do kukurice a týpci na mňa podivne čumeli. Moldavská hranica bola na skok a možno som klal oči nejakým pašerákom cigariet. Alebo mám len bujnú fantáziu. Ako hovorím, miesto, kde mi nie je príjemne, ale nič lepšie široko ďaleko nebolo.

Pamatnik v Rumunsku

Môj problém sa vyriešil sám. Po hodine spánku na pľac pod pamätníkom prišla miestna dedinská mládež na životom ubitých BMWčkach, ktoré už vystriedali viac majiteľov ako pornoherečka partnerov, a pustili rumunské hity. Nedalo sa inak, iba sa spakovať, presunúť sa o kilometer ďalej a hodiť sa na pokosené pole. No aspoň komáre akosi zázrakom neboli.

Moldavsko

Prvé moldavské kilometre

Uplynulé dni ma trochu tlačil čas. Ešte v deň, keď som prejazdil Transfagarasan, som si spočítal, že ak chcem stihnúť plán a dôjsť až do Tiraspolu a potom nazad severným Rumunskom, musím si pohnúť. Denne aspoň 200 km. Chvíľu som zvažoval, či mi za to tá 600 km zachádzka do Moldavska stojí, veď tam vlastne nič nie je. Bol som však odhodlaný sa do Moldavska opäť pozrieť. Bol som tam len raz, a to v roku 2018 na ceste do Istanbulu.

A tak som drtil každý deň 200 km, aby som to stihol. Bol už trinásty deň z celkových 20-tich, ktoré som mal na výlet vyčlenených, a stále som sa iba vzďaľoval. Moldavsko však už bolo na dosah. Prešiel som pohraničnou dedinkou Oancea. Konali sa tu akési trhy a mleli sa tu ľudia. Toto bolo už také Rumunsko, na aké spomínajú cestovatelia spred niekoľkých rokov. Ovce na ceste, zlý asfalt, kone namiesto áut, staré Dacie.

vychodne Rumunsko pri moldavskych hraniciach
Kúsok pred moldavskou hranicou

Na hranici po mne nechceli nič. Ukázal som len pas a dostal som otázku, kam idem. Kišiňov? Prečo? Mykol som plecom. Čo chceli počuť??? A tak som bol v Moldavsku. Bolo to hneď poznať.

Že som v Moldavsku, bolo hneď vidieť. Dlhá rovná cesta od hranice do najbližšieho mesta Cahul bola poriadne hrboľatá a pekne ma vytriasla. To som bol vlastne ešte šťastný, že má aspoň asfalt. Doprava tu prakticky nebola. Cahul samotný je malé pohraničné mesto. Na pohľad pôsobí podobne ako naše mestečká. Námestie, nízke socíkovské budovy s obchodmi, jedna dominantná budova nejakého úradu a v pozadí bytovky.

Moldavsko v meste Cahul
V dnešnej dobe už celkom rarita – manuálne aktualizované kurzy v zmenárni

Nekonečné moldavské kopčeky

Zamenil som peniaze a rozmlátenými cestami mestečka som sa vydal ďalej do Moldavska. Na východ ma viedla majestátne široká cesta s drsným krivým asfaltom. Bolo to až paradoxné. Cesta, na ktorú by sa vošli tri pruhy v každom smere, nemala v praxi namaľované pruhy žiadne. Na okraji sa asfalt plynulo strácal v tráve a bol hrboľatý a hrozný. Doprava tu bola minimálna. Občas prefrčal starý sovietsky nákladiak, občas nejaké osobné auto. Toľko priestoru pre nič.

Moldavske cesty
Naprieč Moldavskom

Ráz krajiny sa nezmenil. Moldavsko bolo rovnaké ako východ Rumunska. Terénne vlny križujúce naprieč môj smer pohybu. Nekonečné hore a dolu. Nedá sa nastaviť ani na vrchársky, ani na rovinkársky mód. Ak sa pridá jemný protivietor, je to veľmi protivná cyklistika.

Moldavske cesty
V Moldavsku sú pri cestách mnohé podobné pamätníky starých čias

Moldavsko je taká zvláštna krajina. Na jednej strane je pravda, že tam prakticky nič nie je. Nekonečná zvlnená krajina, polia, komáre, chudobné dedinky a zlé cesty. No na druhej strane, drobné reálie robia túto krajinu inou.

moldavsky vidiek
Dedinkám dominuje modrá a zelená ako hlavné farby domov a plotov

Retro pamätníky pri cestách, zabudnuté dedinky ako z minulého storočia so studňami na ulici. Dokonale upravené, alebo naopak, dokonale rozpadnuté autobusové zastávky. Modré domčeky so zelenými plotmi. Úplne dezorganizovaná oprava cesty, keď sa to obchádza na hulváta po poli. Proste detaily, ktoré robia tento svet iným. Ja som si túto krajinu zamiloval a dúfam, že sa mi sem podarí v blízkej dobe ísť na horskom bajku, aby som mohol zapadnúť na bočné cesty a túlať sa po vidieku.

Moldavsko v meste Cahul
Ruský tank. Je smutné, že pár mesiacov medzi výletom a písaním tohto článku sa význam ruského tanku zmenil z víťazstva na zmrda

Cesty v Moldavsku sú celkom zjazdné. Hlavné ťahy majú pomerne slušný asfalt, dalo sa prejsť aj na cestnom bicykli. Na bočné cesty som si veľmi netrúfol. Šoféri tu jazdia rovnako príšerne ako v Rumunsku. Obiehanie v protismere, valcovanie hlava nehlava, plyn na podlahe, žiadny priestor cyklistom. Výhoda však je, že doprava je tu oproti Rumunsku tretinová, aspoň teda na juhu krajiny. Samozrejme, ako sa človek blíži ku Kišiňovu, podmienky sa pritvrdzujú.

Moldavske cesty
Niektoré zastávky na vidieku sú pekne upravené

Prešiel som mestom Comrat a smeroval som do mesta Bender, ktoré sa už nachádza v separatistickom regióne Podnestersko. To, čo mala byť rovinatá etapa, bol v skutočnosti deň s vyše 2000 výškovými metrami. Hoci som sa nedostal za celý deň vyššie ako 200 metrov nad morom.

Moldavske cesty
Podobná forma dopravy je už aj v Moldavsku raritou, ale ešte sa nájde

Bol som preto rád, že som v dedinke Ursoaia, kúsok pred mestom Bender, našiel opustené trhovisko, kde som sa spokojne zložil. Spoločnosť mi robila svorka malých dedinských orechov. Chvíľu poštekávali, ale urobili sme dohodu. Ja ich nezjem, a oni mi dajú pokoj 🙂

moldavsky vidiek
Vidiek v Moldavsku

Podnestersko – krajina, ktorá neexistuje

Ráno som prekonal po prázdnej širokej a rozbitej ceste posledný úsek do mesta Bender. Je to vstupné mesto do krajiny, ktorá neexistuje, do Podnesterska. Ide o separatistický región, ktorý sa na začiatku 90-tych rokov rozhodol, že nechce patriť k Moldavsku, ale chce zostať súčasťou ZSSR. Sovietsky zväz sa však rozpadol tiež a Podnestersko zostalo trčať v poli. Doslova.

mesto Tiraspol v Podnestersku
Narodiť sa o sto rokov skôr, uhrám to na trhlého ruského revolucionára 🙂

Krajina je svetom neuznaná, formálne je súčasťou Moldavska. Prakticky je to však samostatný štát. Majú vlastné hranice, ktoré stráži armáda. Majú vlastnú menu. Sú na Moldavsku nezávislí. Samozrejme, celé to funguje len preto, že sa na území Podnesterska nachádza početná ruská vojenská posádka a Rusko dotuje tento chudobný štát z vlastnej kasy.

tiraspol podnestersko
Sheriff – všetko sa tu tak volá. Pumpy, obchody, futbalový klub. Chalan asi mal rád westerny, keď šúchal komunistické lavice v škole

Keď sem človek príde, je to pre našinca celkom iný svet. Na vstupe dostanete vízum. To je v podstate taký malý lístok, ktorý vás oprávňuje na pobyt v Podnestersku na 24 hodín. Pozor, nestratiť a neprešvihnúť určenú dobu. Inak budú problémy.

mesto Tiraspol v Podnestersku
Dom Sovietov

V krajine sa otvorene hlásia ku komunizmu, hoci v praxi je to asi neriadená oligarchia, samozrejme v lokálnych trpasličích pomeroch. Celý štát má necelých 500 tisíc obyvateľov. Oficiálne. Neoficiálne čísla vravia, že z tohto počtu je kopec ľudí dlhodobo v zahraničí. Hoci podnesterské pasy nie sú relevantný cestovný doklad, väčšina Podnestercov má pas moldavský. S pasom moldavským je zas vďaka kultúrnej blízkosti možné vybaviť si pas rumunský. A s tým sa už dá robiť v celej Európe.

mesto Tiraspol v Podnestersku
Sídlo ruskej armády

Tá láska ku komunizmu a dobám minulým sa prejavuje najmä symbolicky. Na uliciach vidíte pamätníky v sovietskom štýle. Kosák a kladivo sa vyníma na vstupe do hlavného mesta Tiraspolu, zdobí billboardy oslavujúce PMR – Podnesterskú Moldavskú Republiku. Kosák a kladivo vidieť aj ako nálepky na miestnych maršrutkách. Na panelákoch vás zaujme obrovská maľba Gagarina. Sídlo komunistickej strany PMR je hrdá budova s jasne označeným vstupom.

Tiraspol
Oni sa z toho fakt doteraz tešia

Sochy Lenina sú až groteskne patetické. Rovnako ako billboardy s Lavrovom oslavujúce večné priateľstvo s Ruskom. Tank T34 dominuje hlavnej triede spolu s hrdými vlajkami tých pár pochybných štátov, ktoré oficiálne uznali PMR.

mesto Tiraspol v Podnestersku
Tančík T34 ešte z čias, keď ruská armáda bola prvá najsilnejšia 🙂

Na druhej strane, civilizácia vstúpila aj sem. Čas tu nezastal. Ľudia majú normálne autá (priamoúmerne staršie), mobilné telefóny, … Nájdete tu reštaurácie a podniky, ktoré pôsobia moderne ako v každom väčšom meste. Hoci teda je ich poskromne a obsluha je taká „á la Slovensko v deväťdesiatom druhom“. Kartou nezaplatíte a čašník si vás všimne až vtedy, keď ho prídete osobne dotiahnuť k stolu.

Tiraspol
Sídlo komunistickej strany

Na ulici boli dokonca aj pouliční hudobníci. Milo vyznela aj akcia dopravných policajtov, ktorí robili osvetu medzi deťmi a každému okoloidúcemu krpcovi rozdávali reflexné pásky.

Tiraspol
Vlajky na hlavnej triede

Je to tam také zvláštne. Asi také, ako by to mohlo vyzerať u nás, ak by nepadol komunizmus. Prípadne, ako by to mohlo vyzerať, ak by sa Levický okres v 89-tom rozhodol, že sa osamostatní od Slovenska a ostane Levickou Socialistickou Slovenskou Republikou. Proste rozum to neberie, ale je to zážitok.

tiraspol podnestersko
Tiraspol na vstupe

Kišiňov

Ak bol juh Moldavska prispatý a dedinský, a Tiraspol bol návrat v čase do komunizmu, tak Kišiňov bol cyklistická hrôza. Je to mesto veľké ako Bratislava a tomu zodpovedá aj ruch dopravy. Navyše za môjho príchodu husto pršalo. Na moldavských cestách s rozmlátenou až žiadnou krajnicou to znamenalo, že som riskoval život pri každom nákladiaku, ktorý ma obiehal. To, že som bol mokrý, bol môj najmenší problém. Málokde som sa cítil menej bezpečne ako na kišiňovských cestách. Toto mesto rozhodne nie je pre cyklistov.

Kisinov
Katedrála v Kišiňove

Preto som sa tu ani nezdržal. Prebehol som len centrum. Bol som tu už pred 3 rokmi. Nijako som si toto mesto nevychutnal, iba som chcel byť čo najrýchlejšie preč. Niekde v kľude, mimo áut, vo vidieckej krajine.

Kisinov
Múzeum histórie Kišiňova

Čaro tohto mesta som objavil až o tri mesiace neskôr, keď som sa tu ocitol s priateľkou bez bicykla. Je to také zvláštne prispaté mesto bez charizmy. To asi najlepšie vyjadruje Kišiňov. Je to síce moderné mesto, sú tu obchody aj ruch áut, no poriadne ani nemá centrum. Je tu zopár hlavných ulíc, ale chýba mi tam nejaké to centrum v klasickom slova zmysle. Uličky, pešia zóna, námestie. Je to akoby centrum Bratislavy bola Šancová ulica. Pár starých domov tu je. Aj nejaký ten kostol sa nájde, aj vládna budova a pár obchodov. Ale žiadne uličky, pešia zóna, krčmičky a kaviarne. Proste nič také.

Kisinov
Prší

Stačí zájsť sto metrov od hlavnej ulice a už si medzi rodinnými domami ako na dedine. Celé to dopĺňa nervózna doprava a plno áut. Charizmu tohto mesta nájdeš len veľmi ťažko. Musíš zapadnúť do jednej z tých pár použiteľných krčmičiek, ktoré sú nekoordinovane roztrúsené po meste ďaleko od seba 🙂

Kisinov
Zápcha v Kišiňove

Späť v Rumunsku

Dostať sa naspäť do Rumunska nebolo ťažké. Hoci moldavské cesty v okolí Kišiňova majú celkom dobrý asfalt, obsahujú aj moldavské kamióny. A tie idú ako ruský tank. Neuhýbajú ničomu, nikomu a párkrát som musel pred nimi pomaly skákať do jarku. Ale inak to šlo.

Pred hranicou som sa ešte zastavil na melón. Predávala ho útla babka pri ceste. Kým som jedol, snažila sa so mnou komunikovať. Pýtala sa, či idem do Rumunska a či na to potrebujem nejaké povolenie. Keď som povedal, že nepotrebujem nič, proste prejdem hranicu, vyzerala celkom začudovane. Vtedy som si uvedomil, v akej spokojnosti si my tu, v rámci Európskej Únie, žijeme. Cestujeme si hore dolu ako sa nám zachce. Pre mnohých Moldavcov je to ako iný svet. Hranica s Rumunskom predstavuje čiaru. Za čiarou sa žije dobre, pred čiarou je to celé naprd. Jasné, mnohí majú rumunské pasy a tým pádom voľný prístup pracovať v EÚ, ale nie všetci. To, čo je pre nás samozrejmosť, je pre nich ako úplná výhra.

moldavsky vidiek
Moldavský dedinský obchodík, kde som si dal pivo

Čorba a all inclusive u colníka

Stmievalo sa, keď som prekročil hranicu do Rumunska. V najbližšom meste zvanom Husi som si kúpil niečo na jedenie a začal som sa rozhliadať, kde by som sa uložil na noc. Počasie vyzeralo stále pomerne neisto, chcel som nejakú zašiváreň so strechou.

Padol mi do oka rozostavaný dom. Nikde nikto, skúsil som sa doňho nepozorovane prepracovať. Prezradili ma dva malé uštekané čokle, ktoré si ma všimli. Následkom toho si ma všimol aj ujko z vedľajšej záhrady. Slovo dalo slovo a už sme volali jeho žene, keďže dom patril im, či v ňom môžem prespať. Telefonovať po rumunsky s Rumunkou, keď nevieš rumunsky, je celkom náročné. No pochopili sme sa a povedala, že dobre.

Rumunske jedlo
Čorba a chlieb u môjho rumunského hostiteľa

Chlapík ma však následne pozval ku nemu na terasu. Zmizol v kuchyni, a keď sa objavil, doniesol mi tanier plný čorby, domácej kapustovej polievky s kusmi mäsa a chlebom. O večeru som tak mal postarané. Chlapík mi vysvetlil, že je colníkom na tom hraničnom prechode, kde som prechádzal aj ja. Celkovo mal zo mňa strašnú atrakciu. Hneď volal kamarátom, že má na záhrade cyklistu zo Slovenska, ktorý mu pristál doma ako meteorit.

Rumunska domacnost
Spať ma nechal na krytej terase na gauči. Strážili ma už spomínané dva čoklíky. Rumunská pohostinnosť v plnej paráde 🙂

Lacul Rosu a stratená pumpa

Ak je v Rumunsku nejaké miesto, ktoré je krásne, ale nie je ešte objavené zahraničnými turistami, je to práve úžina Cheile Bicazului. Môžete si ju predstaviť ako našu Manínsku tiesňavu, ibaže omnoho omnoho dlhšiu. Riečka Bicaz sa tu zarezáva do skál, ktoré sa týčia nad ňou a nad cestou. Kaňonom sa postupne dostanete vyššie do serpentín a na ich vrchole je Červené jazero.

uzina Cheile Bicazului
Cheile Bicazului

Turisti tam boli a bolo ich veľa. Boli to však len domáci, ktorí si tu vybehli počas pekného dňa na výlet. Bola tu aj požičovňa bicyklov. Od posledného dohustenia pneumatík v Brašove uplynulo 5 dní, a tak som siahol po malej pumpe, že ich trochu dotlačím. Vtom mi došlo, čo som to počul ťuknúť o asfalt vtedy pred moldavskými hranicami na úsekoch s kockami. Bola to pumpa a až teraz som si všimol, že sa nenachádza na stojane na ráme, kde mala byť.

uzina Cheile Bicazului
Stúpanie k Lacul Rosu

To ma znervóznilo. Stačí defekt a som vyriešený. Úprimne som bol rád, že som si to ani nevšimol skôr, inak by som mal stres celé Moldavsko. Našťastie v požičovni bicyklov mi milý chlapík pneumatiky dohustil. Už len nedostať nikde defekt.

Lacul Rosu
Lacul Rosu

Cyklocestovateľ z Kyjeva

Cestou dolu z Lacul Rosu som dobehol týpka na bicykli. Dali sme sa do reči. Pochádzal z Kyjeva a pomaly sa vracal na sever na Ukrajinu. Chvíľu sme kecali pekne vedľa seba, na zlosť všetkých autičkárov 🙂 Ktovie, ako sa mu teraz darí a či je v poriadku. Dúfam, že sa čoskoro bude môcť opäť vybrať na nejaký cyklocestovateľský výlet.

uzina Cheile Bicazului
Cykloturista z Kyjeva

Krásna, ale daždivá horská krajina

Smeroval som na sever srdcom horského masívu Karpát. Najprv pozdĺž jazera Izvorul Muntelui, potom popri rieke Bistrica. Krajina tu bola veľmi krásna. Horské dedinky, osamelé chalúpky a všade naokolo hory. Doprava minimálna a turisti žiadni. Toto je kút Rumunska, kam nikto nechodí.

lacul Bicaz
V srdci Karpát

Večer mi v jednom dedinskom obchodíku na mol ožratý ujko silou mocou preplatil nákup a potom, keďže bol veľmi túlivý a stále si chcel ruku podávať a objímať sa, som radšej vypadol 🙂 Usalašil som sa v peknej drevenej autobusovej zastávke, kde som bol chránený pred možným dažďom. Na samote, na konci dediny.

rumunske Karpaty
V srdci Karpát

Vyčíhal ma tu ďalší domáci ujko, ktorý mi priniesol pivo a odporučil mi ohnisko o kus ďalej, ak by mi bolo zima. Rumuni sú v tomto dokonale slobodomyseľní. Kempujú, kde chcú, robia si, čo chcú. V Rumunsku sa vôbec nemusíte obávať nejakých zákazov, príkazov alebo obmedzení.

rumunske Karpaty
Hotel na noc 🙂

Prší a prší

Ráno bola obloha zatiahnutá a dážď visel na vlásku. Tak, ako bolo prvých jedenásť dní absolútne slnečných a horúcich, posledné dni od Tiraspolu pravidelne pršalo, alebo to aspoň hrozilo. Zahmlený ranný les a údolie nad riekou boli očarujúce, ale keď sa to spustilo, bolo to ako za trest. Studený dážď zaliezal pod bundu a bola zima.

rumunske Karpaty
Rieka Bistrica

Zmokol som, ale zato som jedol aj vynikajúci čerstvo upečený chlieb z jednej dedinskej pekárničky a vyliezol som aj na posledné veľké karpatské sedlo – na sedlo Príslop. Hoci bol vrchol sedla vo výške 1 400 metrov, nešlo o ťažké stúpanie. Pár zákrut a bol som hore. O to krajší bol zjazd na druhej strane do mestečka Borsa.

sedlo Prislop v Rumunsku
Sedlo Príslop

Na tomto výlete som vyskúšal viackrát spať v opustených novostavbách rodinných domov. Rumunsko je ich plné, sú často neoplotené a poskytujú úplne spokojný nočný úkryt pred nepriazňou počasia. Aj túto noc opäť pršalo a opäť som si takýto dom našiel.

stavba domu v Rumunsku
Moja hacienda na poslednú rumunskú noc

Sighetu Marmatiei a „Veselý cintorín“

Moje putovanie Rumunskom sa pomaly chýlilo ku koncu. Posledné miesto, ktoré som chcel navštíviť, bol „Veselý cintorín“ (Cimitirul Vesel) v dedinke Sapanta. Je to unikátne miesto. Pomníky sú tu vyrezávané a vyzdobené vo veselom štýle a na každom je vyrozprávaný príbeh tam pochovaného človeka.

Vesely cintorin v Rumunsku
Veselý cintorín v Sapante

Cintorín vytvoril v roku 1935 miestny rezbár a za svoj život vraj zhotovil asi 700 takýchto krížov. Niekde som sa dočítal, že cena jedného je okolo 800 Eur.

Vesely cintorin v Rumunsku
Veselý cintorín v Sapante

Posledné kilometre v Rumunsku

Prechádzal som popri rieke Tisa. Za ňou už bola Ukrajina. Lákalo ma to tam, ale povedal som si, že sa na tomto výlete plne venujem Rumunsku. Tam za riekou, za mestom Tjačiv, som v roku 2018 spal počas mojej cesty do Istanbulu. Vtedy ma zo spacáku vytiahli traja ozbrojení pohraničníci a nebolo mi všetko jedno. Teraz, po rokoch, som sa ocitol na druhej strane rieky, na tom istom mieste 🙂

rieka Tisa na hranici Rumunska a Ukrajiny
Rieka Tisa a za ňou Ukrajina

Objavil som aj dedinku so slovenským názvom Ľudovítove údolie. Stihol som aj zmoknúť, a keďže som sa pokúsil vyhnúť hlavnému ťahu na Satu Mare plnému kamiónov a nádejne som sa vybral po bočnej cestičke, skončil som aj v blate. Naivne som dúfal, že tu, na rovine, táto cesta bude asfaltová. Aj to vyzeralo nádejne, no len prvých 6 km.

rumunska cyklocesta
Evidentne z eurofondov opravená cestička však uprostred ničoho skončila a ja som sa musel predierať týmto

Dobojoval som to do Satu Mare, dal som si za mestom poslednú pizzu a prešiel som hranicu do Maďarska. Je zvláštne, ako jedna čiara v poli, resp. na mape, urobí rozdiel. Akonáhle som bol v Maďarsku, autá začali jazdiť namiesto 100-vky spokojných 80 km/h a namiesto 30 cm začali pekne obchádzať. Dokonca aj tie s rumunskými ŠPZ. Ako keď Blavák prejde čiaru do Bergu a z alfachuja na SUV sa stane usporiadaný občan 🙂

Borsodi
Satu Mare

Opäť v Maďarsku

V Maďarsku som sa už pomaly cítil ako doma. Dobre známe reálie rozhrkaných, ale aspoň nejakých cyklochodníkov, Arany Ászok a Borsodi piva a kľudnejšej dopravy. Vietor fúkal do čela, bol večer a blížila sa búrka. Rozhodol som sa teda, že nepodstúpim opäť tú 400 km dlhú tortúru cez kukuričné polia s názvom Maďarsko, ale potiahnem len do 70 km vzdialeného mesta Nyíregyháza a pôjdem na vlak do Budapešti. Zakempoval som preto za mestským úradom v jednej dedinke a navštívil som lokálnu krčmu, kde som prečkal búrku.

pivo Borsodi v Madarsku
Miestna krčma a víťazné pivko

Plieskalo a hrmelo to riadne. Zaujal som miestneho báčika, ako sa obvykle mne podarí, ktorý sa mi najprv prefíkane votrel do priazne, keď mi priniesol dva deci vína. Následne asi trikrát vyžadoval, aby som mu kúpil víno ja 🙂

Za mestským úradom sa spalo dobre. Ráno dokonca z okna vykukla teta a podala mi kávu. Vôbec neprocesovala, že som im spal na krytom parkovacom mieste. Ďalší chalan mi priniesol fľašu vody 🙂

kavicka v Madarsku
Kávu nepijem, ale urobil som výnimku

Nasledovalo už len oddychových 70 km do spomínanej Nyíregyházy. Aj to mi úplne stačilo po tej nudnej rovine. Vo vlaku do Budapešti bol bonus už len záchod, ktorý každých 20 sekúnd opakoval zložitú maďarskú vetu, že „WC je obsadené“. Nebolo. Keď to však za dve a pol hodiny počuješ asi 450-krát, ide ťa rozjebať. Samozrejme, čaro maďarského jazyka je v tom, že aj keď som tú vetu počul 450-krát, nezapamätal som si ju 🙂

mesto Niredhaza v Madarsku
Nyíregyháza je inak celkom príjemné mesto

Rumunsko je ako Slovensko. Má krásne hory, má divoké rieky, má dobré aj zlé cesty, pekné aj ošarpané miesta, hrady, medvede. Len je väčšie, takže aj tých medveďov má viac 🙂 Inak je to krajina naozaj veľmi podobná Slovensku. Zďaleka tam už nepanuje taká chudoba, ako panuje u nás v predsudkoch. Dokonca by som povedal, že nás už v kvalite infraštruktúry a v životnej úrovni aj predbehli. Určite nás predbehli v pohostinnosti, pretože takú, akú som zažil tu, som nezažil ani v povestnom Gruzínsku.

Tiež u nás panujú predsudky o rumunských cigánoch. Úprimne, ani poriadne neviem, či som nejakých videl. Sem tam bola taká tmavšia ulička, alebo pár jednotlivcov, ale tmaví sú Rumuni prirodzene. Nikdy som však nemal pocit ohrozenia. Na Slovensku som videl oveľa horšie osady, cez ktoré aj holuby rýchlejšie lietajú.

Rumunsko je stále pomerne turistami neobjavené, no má čo ponúknuť. Ozaj, pamätá si niekto na tento kultový rumunský seriál, či len ja som na tom fičal ako päťročný? 🙂

Mesto Niredhaza v Madarsku
Nyíregyháza

Link na celú trasu nájdete tu.

Print Friendly, PDF & Email
Daj páčik, karma sa ti odmení :)
This Article Has 6 Comments
  1. Jan Hudeček píše:

    Zdravím!
    Pekné putovanie- obdivujem rýchlosť, denné „porcie“ a skromné vybavenie. Ja som absolvoval Rumunsko niekolkorazy „naťažko“(15-20kg dokopy), vždy inú časť- prvýkrát v r 1997 a teda vtedy to ozaj nebol „med lízať“. Asfaltový koberec iba na hlavných ťahoch(inak makadam striekaný asfaltom a sypaný štrkom na okreskách a šotolina inde.
    Asi došlo k nechcenému omylu- ale Železné vráta je priehradná hrádza 10-15km pod Orsovou(po prúdu Dunaja). Uvádzaná úžina medzi skalami je Cazanele Mici(najužšie miesto Dunaja-140m), za ním sa rozširuje u vsi Dubova , potom je vpravo kostolík a za ním vľavo Decebal(po prúdu rieky). Prikladám odkaz na amatér. videa z ciest:
    https://drive.google.com/drive/folders/0ByvDbm0ycu3KajlmdWtwNm1VMkU?resourcekey=0-8xlsg6uYOKJNmEkccF_16Q&usp=sharing
    Ak by nefungoval, pošli email adresu a dám sdielane(Google nedávno menil podmienky Disku) na
    hudjanko@gmail. com
    Želám veľa km a zážitkov!!!

  2. Tibor píše:

    Zdravim,
    paradny kus cesty cez bajkersky zaujimavu krajinu (Rumunsko). Obdivujem vydrz ale ale aj vtipny pokec z cestovatelskych zazitkov. Usmev na tvari a spomienky na paradny trip popri Tise mi vsak vycarilo mesto Satu Mare do ktoreho som putoval z Ciernej nad Tisou. Bolo to len cca 130 km, ale dalsich 100 a viac km by som asi nedokazal dat tolko dni za sebou bez prestavky, preto velky obdiv nad celou trasou. Prajem vela stastnych km, bez medvedov a tulavych psov. 😉

    • Jan Hudeček píše:

      …medveďa som videl zatiaľ iba v ZOO Bojnice a dúfam že to tak aj ostane(asi sa mi vyhýbajú). Na budúci rok by som si chcel k sedemdesiatke dať ako darček cestu Rumunskom od Šatů Máte cez Suceavu po Moldavské hranice, dolu k Bukurešti a po Srbskej strane okolo Dubaja späť….
      Vďaka za poslednú vetu! 👍🙋

  3. Eduard píše:

    Milý Laco,
    jestli existuje něco jako cyklistický Pánbůh, tak na Tebe určitě dohlíží. Ne, že bych v těchto koutech Evropy byl (na kole), ale jakoby cítím výfukové plyny rumunských kamiónů a jejich blízkost. Napínavé od začátku do konce, poctu skládám zvlášť výjezdům na obě legendární sedla. V létě jsem jel z Budapešti přes Tvé město, ale nedokázal jsem vymyslet narychlo jak bych Tě oslovil abychom se mohli někde setkat a dát si spolu pivo u Dunaje. Snad příště.
    Jsem moc rád, že jsem Tě tenkrát v tom vlaku do Berlína potkal.
    Měj se.
    Eda

  4. Martin píše:

    Zdravím,
    parádny článok a určite aj Tvoje zážitky.
    Svet je fakt krásny z bicykla. Veľa človek vidí
    a viac precíti krajinu. Obdivujem, že si to
    išiel sám. Bolo to účelne alebo si nenašiel
    žiadneho parťáka?

  5. Jan Hudeček píše:

    To začiatku som chodil s kamarátom, ale keď sa mi dva razy v Maďarsku stratil a musel som ísť sám, tak som si zvykol. Ideš si svojím tempom, nemusíš sa striktne držať trasy, zastavíš keď chceš a kde chceš, ľudia sa k tebe inak správajú, poradia, aj sa porozprávajú (ako-tak)a rozumiete si- prosto si im bližšie a to sa mi páči na cestovaní najviac, spoznať mentalitu a problémy domácich. Dvojice si až tak nevšímajú. Prešiel som tak Bulharsko, Rumunsko 5x( vždy inú oblasť),Srbsko, Albánsky sever, Čiernu Horu 2x a Bosnu 3x bez akýchkoľvek problémov- zážitky sú(pokiaľ sa to dalo) spísané v článkoch či na videu s komentárom….Iba raz na mňa zavolali v Rumunsku políciu Rómovia z neďalekéj osady- báli sa, že im niečo ukradnem😆

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.