Myšlienka vydať sa na nejaký naozaj dlhý cyklovýlet, kde človeka nesúri čas a nie je nutné sa vrátiť do konkrétneho termínu, lebo práca a iné povinnosti, nás s manželkou Peťkou lákala už dlhšie. Chvíľu to trvalo, kým sa spojili okolnosti, a kým sme sa odhodlali. Jedného dňa sme preto dali výpoveď v práci a 18. augusta 2023 sme sa vybrali na polročný cyklovýlet po Európe.
Plán bol celkom odvážny. Prejsť proti prúdu rieky Dunaj až k jeho prameňu, odtiaľ pokračovať do krajín Beneluxu a najmä do Amsterdamu. A potom, keďže sme vyrážali na konci leta a teplé počasie nemalo vydržať dlho, sme mali za cieľ sledovať pobrežie Severného mora a Atlantiku a kotúľať sa čo najrýchlejšie na juh cez Francúzsko do teplého Španielska. Hmm…teda aspoň naivne som veril, že v Španielsku bude teplo.
Príprava
Skúsenosti s cestovaním na bicykli sme už mali. Absolvovali sme, či už spolu, alebo len ja sám, niekoľko kratších tripov v dĺžke rádovo pár týždňov a nespočetne pár dňových jednohubiek. Ako však budeme fungovať zhruba pol roka? A teraz nemyslím fungovanie spolu z dôvodu nejakej vzájomnej ponorky. Toto, si myslím, máme celkom vychytané. Skôr ide o detaily čo jesť, ako s hygienou, ako zvládneme dlhodobo spať vonku a podobne. Ako udržíme na uzde náklady?
Logika bola jednoduchá. Ideme na úspory. To znamená, že šetríme náklady. Spíme vonku a stravujeme sa lacno v supermarketoch. Avšak na pečive, konzervách a bagetách to človek pol roka nedá. Je to iné, ako keď sa ide na pár dní. Treba jesť lacno, ale hodnotne.
A najmä, čo všetko so sebou vziať? Toto nie je leto, kde si vystačíš s kraťasami, tričkom a ľahkou bundou. Je veľmi veľa detailov, ktoré treba doriešiť. Ako si budeme variť? Čím napríklad ten zamastený hrniec umyjeme? Nechcem púšťať saponát do potoka. Budem sa strihať a holiť, alebo to nechám pol roka rásť nadivoko? Čo na bajku sa za pol roka zoderie? Je nutné predvídať, premyslieť veci do detailov, ale zároveň nebrať tonu krámov.
Tu by som sa mohol rozpisovať nekonečne dlho. Takže len v skratke popíšem jednotlivé základné oblasti.
Bicykle
Zvolili sme klasické trekové bicykle. To, čo bolo doma. Nie horské, nie cestné. Taký bežný stred. K tomu plášte Schwalbe Marathon, lebo hoci sú pomalé, no prežijú všetko. Hlavné je, aby uniesli náklad, ktorý sa po zbalení vyšplhal na 35 kg batožiny na jednom bicykli.
Spanie
Spať sa bude vonku, pretože hotely a hostely sú drahé, kempy zbytočné – aj tak spí človek vo vlastnom stane a na vlastnej karimatke. Ale doprial som nám aspoň dobrý stan. Nebol ľahký, ani skladný. Ale ak to má byť náš domov na pol roka, to kilo hore-dolu nehrá rolu. Miniverzie stanov som zavrhol. Nechceš predsa pri každom otočení sa v noci budiť toho druhého. K tomu samozrejme nafukovacia karimatka a trojsezónny spacák, taký do nula stupňov by mal stačiť.
Jedlo
Stravovať sa v reštauráciách, to by sme minuli celý budget za mesiac. Čiže je potrebné si variť z lacných surovín. To znamená napríklad ryža, cestoviny a podobne. Plynová kartuša je fajn, ale koľko porcií ryže na tom človek spraví? Nevydrží ani týždeň. Benzínový varič kupovať za rádovo 300 Eur sa mi nechcelo a ani ten smrad ma nelákal. Riešenie problému s varením sa mi vlastne prisnilo. Vezmi plechovku, sprav dolu dieru, naplň trieskami, hore daj mriežku a máš minigril s komínovým efektom. Ráno som vygooglil a zistil, že také niečo už existuje. Volá sa to „drievkač“. Stačilo už len kúpiť ešus pre dvoch a bola otázka varenia vybavená.
Oblečenie
Cez deň toho veľa netreba. Tričko a kraťase. K tomu ľahká bunda do vetra, prípadne športová mikina, jedna kvalitnejšia nepremokavá bunda a gate, termooblečenie na spanie. Zopár ponožiek a páperová bunda na zimu. V skratke. V praxi to bolo o niečo zložitejšie 🙂
Nabíjanie
Ako udržať telefón, cyklopočítač a všetko s dostatkom energie? Vyhral to 28W solárny panel, ktorý striedavo nabíjal dve 10 000 mAh powerbanky. Z jednej som nabíjal zariadenia, druhá sa nabíjala práve solárnym panelom. A do zálohy ešte jedna 20 000-ka powerbanka, ak by nesvietilo slnko.
Hygiena
Ako chlap tu nemám moc čo napísať 🙂 Kefka, pasta, biologicky nezávadné, teda 100% prírodné mydlo, s ktorým sa dalo umyť aj v potoku a neškodiť veľmi prírode. A vzal som si strojček na vlasy, s ktorým sa dalo ostrihať aj oholiť.
Brašny
Kam toto všetko narvať? V sumáre to bolo na osobu 30-35 kg batožiny. Nosiče tubus od Azubu to ponesú. A celé sa to zbalí do brašien Ortlieb. Tu bola voľba jasná. Pevné, 100% nepremokavé a odolné. Navyše praktické pri upínaní a skladaní z bicykla.
Budget
A na záver vec, ktorá mnohých možno najviac zaujíma. Koľko sme na to vyčlenili peňazí? Na jedlo 10 Eur na osobu za deň. To je za pol roka asi 2000 eur. K tomu asi tisícka na ďalšie náklady. Málo? Skúsime. Poďme vyraziť.
Vyrážame
18. augusta bolo všetko naložené. S veľkou slávou sme vyrazili. Aj rozlúčkové pivo s kamarátmi padlo. Nejedno. No, ale chvíľu to vyzeralo, že sa aj domov vrátime. Bajky boli ťažké, zdalo sa, že až príliš, a že sa to nebude dať „ušoférovať“. Chvíľu to naozaj vyzeralo na trapas, ale keďže trasa viedla po bezpečnej a nekonečne rovnej dunajskej hrádzi, bol čas na zžitie sa s tým tankom pod riťou.
Hneď v prvý deň sme veru aj zažili trapas s prvým spaním. Ono je to tak vždy. Cítiš sa ako skúsený cyklocestovateľ, ale prvé dni sú vždy akési rozhárané a je to akoby človek bol úplný zelenáč. Tak sme aj teraz vybuchli na spaní vo Viedni. Veď čo, 70 km dáme ako nič a niekde pri Dunaji ľahneme. Lenže lokálni sú na to celkom citliví, spať tam nebolo kde, komárov miliarda, a tak sme do jedenástej v noci blúdili predmestiami Viedne na pomedzí domčekových štvrtí a lužných lesov, a márne hľadali miesto. Bolo to až neuveriteľne amatérske, najmä ak to porovnám s tým, ako elegantne sme hľadali miesta ku koncu výletu, keď sme už boli ostrieľaní a zacestovaní.
Proste, začiatky sú vždy ťažké a ošemetné, a je jedno, koľko výletov už človek dovtedy absolvoval. Vždy trvá pár dní aj to, kým sadnú veci do brašien. Myslím tým, že doma sa to síce krásne zbalí, ale prax ukáže, že o týždeň je už všetko poukladané inak, aby to lepšie vyhovovalo a časom už človek presne vie, kde čo má, a zvládne si potrebné veci vytiahnuť či zbaliť aj potme.
K prameňu Dunaja
Prvá etapa našej cesty viedla po Dunajskej cykloceste do Passau. Pre nás známy kraj. Rovinka a bez áut. Užívali sme si posledné teplé letné dni a pomaly sme sa zabehávali. Cez deň bolo v pohode možné spraviť 100 km. V noci nebolo potrebné ani rozkladať stan. Nájsť miesto na spanie bolo pri Dunaji pomerne jednoduché. Raz sme sa zložili aj za cintorínom, kam nám miestni doniesli Pepsi a pivo. Tým, inak strohí a pravidloví Rakúšania, celkom prekvapili. Darilo sa nám aj variť na ohni. Ono je to s tým drievkačom vždy trochu ošemetné. Je to síce malý, izolovaný ohník, ale stále to vie zadymiť. A nie všade domáci reagujú v pohode na oheň.
Problémy s bicyklom
Bolo to už kúsok pred Passau. Piaty deň cesty a asi 400 km v nohách. Šťastná chvíľka, keď sa za akousi ohradou objavili srnky. Vedľa bola jabloň a popadané plané jablká. Srnky boli zjavne zvyknuté, lebo keď som im jablká podával cez plot, jedli z ruky. Krásny zážitok. A potom, keď som nasadol na bajk, praskla špica na zadnom kolese.
Prasknutá špica nie je zas taký problém. No u mňa bol. Toto sa mi totiž na mojom starom krosovom bajku stávalo pravidelne pod záťažou. Niekoľkokrát som už menil koleso, aj výplet. Dával silnejšie špice. No vždy sa to skôr či neskôr stalo znovu. Na dvojtýždňových tripoch to bolo jedno. Človek dôjde aj s miernou osmičkou a jednou chýbajúcou špicou. No tu bol problém zjavne systémový. Ten bajk, čo ako som sa snažil rozložiť rozumne váhu, zjavne nedával mojich 80 kg plus ďalších 35 kg batožiny.
Pred cestou som premýšľal, že kúpim silnejší bajk. No nechcelo sa mi míňať zbytočne peniaze. A čo teraz? Opraviť? Bolo mi jasné, že ak to opravím, o 500 km praskne zas. A takto dookola sa budem hrať celú cestu. Dospel som k rozhodnutiu, že s týmto bajkom to ďalej nepôjde.
Objednal som jediný relatívne rýchlo dostupný bajk, ktorý by mal váhu cca 120 kg bez problémov uniesť a súčasne disponoval dierami na ráme na namontovanie predného a zadného nosiča. Malo to len jeden háčik. Dostupný bol len v bratislavskom Decathlone a až o cca 4 dni.
Prvá kríza. Čo teraz? Vrátiť sa vlakom domov, prerušiť cestu hneď takto za humnami, obrazne povedané, vrátiť sa hneď akoby z vedľajšej dediny? To by bolo najpohodlnejšie riešenie, ale súčasne sa nám do toho vôbec nechcelo. Predsa, boli sme mentálne nastavení na niekoľko mesačnú cestu.
Zostali sme preto v Passau. Prvé dve noci sme spali na náhodnej lúčke pri rieke Inn. Ja som zatiaľ obiehal ešte miestne cykloobchody, že či náhodou niekde nemajú niečo vhodné. No cena, výkon a najmä nosnosť a dostupnosť hovorili stále v prospech bajku z bratislavského dekáča. Ďalšie dve noci sme strávili v kempe. Ono je to trochu na hlavu. Chceš ísť, ale nemôžeš. Aj z kempu vieš ísť iba na striedačku, pretože tam nechceš nechať nestrážené veci. Tráviť tri či štyri dni na jednej lúke je mentálne náročné. Najmä keď nevieš, či bajk do piatku príde a nebudeš musieť takto stráviť ešte aj celý víkend.
Potom sa konečne ozvali. Bajk prišiel. Kamarát sa mi ho ponúkol priviezť do Passau autom. Auto sa mu však nanešťastie cestou pokazilo a došiel iba do mesta Sankt Pölten. Utekal som okamžite na vlak. Stretli sme sa takto na polceste. Odovzdal som mu starý bajk a prevzal nový. A rýchlo posledným večerným vlakom späť do Passau. Potom ma chceli z vlaku vyhodiť. Nič to, že mám miestenku aj povinnú rezerváciu na bicykel. Proste majú plno a „company policy“ nepustí. Nemecké železnice (bol to nemecký vlak) vedia byť rovnaký bordel systém ako tie slovenské. Nakoniec ma nevyhodili. Jasne som naznačil tej umrnčanej sprievodkyni, že ak pôjdem ja, beriem ju so sebou a domov šliape pešo.
Prvé dažde
Keď sme sa konečne vymotali z nútenej zastávky v Passau, prišli upršané dni. Leto skončilo. Rovnako ako tento rok, pádom teploty z 30 stupňov na 13 a lejakmi. Jeden súvisle upršaný deň sme dali v pohode. Druhý deň už bolo nepríjemné navliekať sa ráno do vlhkých vecí, ktoré nemali šancu v noci uschnúť. Tretí deň to už bolelo a štvrtý deň to bola už taká tupá rezignácia. Proste prší? Dobre. Aj tak sa nie je kam schovať. Tieto štyri dni bola hneď po prvej bicyklovej kríze, druhá kríza – počasie. Drsný začiatok celej cesty. Jediné šťastie bolo, že Ortlieb brašne nám spoľahlivo držali veci na spanie v suchu. Dunaj bol tmavý, mútny a rozvodnený.
Donauenschingen
Keď po štyroch dňoch nesmelo vyšlo slnko a bola nádej, že nebudeme moknúť celý deň, len maximálne jednu, dve prehánky, cítili sme sa ako znovuzrodení. Rieka sa zmenšovala. Pomalý veľtok tu bol už len medzi kopcami sa vinúca svieža rieka. Splnil som si tu dávny sen preplávať Dunaj. 20 metrov som prebrodil a 5 metrov preplával 🙂
Tento horný tok Dunaja je vodácky raj. Scenéria je už takmer horská, všade veľa kajakárov a na cyklocestách okolo rieky zase veľa cyklistov. K tomu farmy, kde si vie človek načapovať čerstvé kravské mlieko. Príjemný kraj trvajúci až k prameňu Dunaja v Donauenschingene. Toto je miesto, kde sa spájajú dve rieky Breg a Brigach. Od tohto momentu sa tok volá Dunaj. Potom je tu ešte iná verzia, oficiálny prameň pod kostolom v Donauenschingene, o pár kilometrov ďalej, ktorý miestni prezentujú ako prameň Dunaja. Je to ako s geografickým stredom Európy, každá krajina má svoj 🙂
Pre mňa bolo toto miesto symbolické. V roku 2018 som dobicykloval do rumunskej Suliny, kde Dunaj končí svoju púť do Čierneho mora. Okrem toho v Bratislave bývame pár sto metrov od Dunaja. Takže som takto pocitovo pokryl celú rieku od jej začiatku až po deltu.
Benelux a západné Nemecko
Pred príchodom do krajín Beneluxu sme prešli francúzskym Štrasburgom. Krásne mesto na hraniciach s Nemeckom. No pre nás opäť problém s bajkom. Tentokrát začalo trpieť zadné koleso na Peťkinom bajku. Vykývaný náboj plus praskliny na ráfiku. Bajk síce niesol tiež svojich 35 kg batožiny, ale váha jazdkyne mu dávala šancu. Navyše toto koleso už malo čo to odžité. Takže tu malo zmysel ho iba opraviť/vymeniť.
Šťastie nám prialo. Po pár neúspešných pokusoch a odmietnutiach v iných servisoch, sme našli mechanika Vincenta. Jazyková bariéra bol celkom problém. My po francúzsky ani slovo, on po anglicky tiež nič moc. No dokázal zázraky. Nechali sme uňho veci a išli sa prejsť na dve hodiny po meste. Za tie dve hodiny týpek stihol fixnúť náboj a prepliesť ho na nový ráfik. Popri tom telefonicky vybavoval objednávky a občas ešte operatívne opravil defekt iným zákazníkom. Nemohol som sa ubrániť porovnaniu s bratislavskými servismi, kde je prepliesť koleso niečo ako tabu s argumentami, že sa to neoplatí. A ak, tak o týždeň. Chlapík bol macher.
Luxembursko
Prešli sme Luxemburskom. Krajina je to pomerne vlnitá, kde sa naozaj ťažko kempuje na divoko. Predzvesť celého Beneluxu. No hlavné mesto Luxemburg stojí za to. Pôsobí až rozprávkovo so svojimi vežičkami, kostolmi, hradbami, zasadenými na kopci. A dokonca tam ľudia, na rozdiel od mnohých v Nemecku, vedia, kde je Slovensko 🙂 Luxembursko je malé a verejná doprava je tam zadarmo. Asi netreba spomínať, že tam boli celkom príjemné cyklochodníky.
Ardeny
Cyklochodníky v Belgicku skončili. A skončil aj dobrý asfalt. Zato však začali kopce, lesy a kravy. Belgické Ardeny miestni nazývajú pohorie. No pre ľudí z krajín, kde nevytopí polovicu krajiny, ak je vyšší príliv, je to skôr taká zvlnená pahorkatina s ihličnatými lesmi. Azda najbližšie sú Ardeny podobné českej Vysočine. A rovnako sú aj úmorné na prechod na bicykloch. Neustále hore a dolu, ktoré nemá žiadny vrchol, nikdy neskončí a nič nevidno. Iba ak dvestopäťdesiaty ihličnatý les, ktorý práve vystriedal tristoosemdesiatu farmu s kravami.
Krava je v Belgicku dominantný cicavec. Kde nie je les, tam je elektrický ohradník a za ním kravy. Ak by si bol meteorit a náhodne sa po stovkách miliónoch rokoch bezcieľneho vznášania sa vesmírnym nekonečnom rozpleštil o zem v Belgicku, takmer určite vezmeš so sebou aspoň desať kráv. Ono to potom tak vyzerá aj s kempovaním nadivoko. Nemáš kde. Lebo je to síce krásny priestor, ale už je obsadený kravou.
Inak Belgicko malo ešte jedno špecifikum. Ardenské dedinky sú ako vymreté. Nevidno tam nikoho. Spredu príjemné a upravené fasády domov. Vzadu za domom zásadne bordel. Belgičania sú zberatelia, ktorí žiadneho záhradného trpaslíka, umelohmotného plameniaka, alebo starú pneumatiku z detského bicyklíka zásadne nikdy nevyhodia. Ani nemôžu. Lebo ich nevidno. Krčmu ani obchod obvykle nemajú, takže jediný dôvod, prečo sa ukázať na svete, je vo chvíľach, keď kosia trávnik z 3cm na 1cm. To boli jediné známky života v ardenských dedinách.
Sú tu však aj dva klenoty. Mini mestečko Durbuy, stredoveké kamenné domy ako vystrihnuté z anglickej detektívky a potom väčší a turistickejší Dinant na brehu rieky Mása. Toto bolo naozaj príjemné oživenie Arden.
Kolín
Po krátkej etape Ardenami a jednodňovke v Holandsku, kam sa ešte na našej ceste vrátime, sme prešli späť do Nemecka. Chceli sme vidieť ikonický Kolín. Najprv však holandský Maastricht. Prvý nádych Holandska. Po rozhrkaných belgických cestách zrazu ostrá čiara a skvelý asfalt a cyklochodníky. Maastricht je krásne a upravené mesto.
Zastihol nás tu aj lejak. Skryli sme sa pred ním na noc na jedinom mieste široko ďaleko, kde bola šanca kempovať. Pod diaľničným mostom. Zrazu, ako si tak sedíme a pomaly sa zberáme do spacákov, blížia sa tmou k nám dve postavy. Ladným krokom v štýle zombíkov z Walking dead. Chrchlavá a opilecká holandčina dodáva aj zvukové efekty prislúchajúce k zombíkom. Chvíľu sme si vraveli, či nám neušla nejaká apokalypsa, ale z chlapíkov sa vykľuli dvaja starí bezdomovci. Prešuchtali sa okolo pod najvzdialenejší pilier mosta, kde si spravili vatru a spokojne sa udomácnili. Bola to predzvesť toho, ako budeme kempovať po zvyšok Holandska. V Holandsku je totiž všetko tak extrémne usporiadané, scivilizované, oplotené, súkromné a funkčné, že na kempovanie nadivoko nie je šanca. Ak nájdeš horko-ťažko nejaké miesto, našiel ho už pred tebou miestny bezdomovec.
No ale späť ku Kolínu. Po krátkom výjazde do Beneluxu bolo Nemecko a Kolín ako závan slobody. Áno, Nemci majú tiež svoj pravidlový systém, ale je to veľká krajina. Kempovať a zašiť sa tu vieš pomerne dobre. Navyše netrpia tak na ploty a kravy ako Belgičania a Holanďania. Kolín nám prišiel ako mesto mladých. Moderné mesto, ktoré však má aj svoje historické centrum a najmä ikonickú katedrálu. A k tomu živé nábrežie Rýna plné mladých s pivom v ruke. Atmosféra, ktorá je nám s Peťkou špeciálne blízka.
Po asi mesiaci putovania sme si nadelili deň pokoja. Nakoniec sa z toho vykľuli dva dni. Skoro tri. Jednoducho sme si našli krásne miesto kúsok za Kolínom pri rieke Rýn. Rozložili sme prvýkrát od Passau stan a venovali sa len opaľovaniu, keďže opäť sa vrátilo leto takto neskoro v septembri, jedeniu, keďže som mohol dosýta experimentovať s mojím varením na ohni a kúpaniu sa v rieke. A ešte popíjaniu vína 🙂
Holandsko, Amsterdam a veterné mlyny
Vrátili sme sa do Holandska. Tentokrát sme už priamo smerovali do Amsterdamu. Cyklistika v Holandsku je príjemná. Cyklochodníky sú na úrovni, ktorú si našinec nevie predstaviť ani v mokrom sne. Keby toto tu chcel niekto zaviesť, tak lokálni autičkári vyjdú do ulíc s molotow koktejlami, vidlami, hrabľami a sekerami. Tam to funguje. Reálne ako cyklista do dopravy medzi autá človek nemusí prísť prakticky vôbec.
No sú tu aj tienisté stránky Holandska. A to najmä to nešťastné oplotenie. Často to totiž vyzeralo tak, že sme bajkovali po krásnej cykloceste, no z oboch strán plot. Za plotom kravy. Keď nie plot a kravy, tak plot a domy. Skončia domy, začne plot a kravy. Keď ti treba kakať, závidíš tým kravám. Keď chceš v noci spať, tváriš sa ako krava. Holanďania milujú ploty. Dokážu oplotiť aj 50 metrový les, ktorý je taký hustý, že by si tam aj tak nešiel. Pre našinca, zvyknutého voľne kráčať krajinou, lesmi, lúkami alebo len tak poľami, je to dosť frustrujúce a keď som neskôr vo Francúzsku mohol len tak vybehnúť pár metrov mimo cyklocestu, cítil som sa ako by ma vyslobodili zo zajatia.
Navyše tam stále prší a fúka. Pršalo aj v Amsterdame, kde sme inak krásne vychytali most na kempovanie v širšom centre mesta. Dve noci sme tam strávili. Bezdomovec, ktorý, ako inak, žil dlhodobo pod iným pilierom, nám nijako neprekážal.
Obzreli sme Amsterdam. Pekné, ale podľa môjho názoru trochu preceňované mesto. Taký level Barcelona. Všetci o tom vravia, glorifikujú to, masový turizmus, ale po dvoch hodinách a po vzhliadnutí 15-tich rovnakých kanálov sme išli radšej na koláčik. Veľmi „skoláčikovaná“ teta nám dala inštrukcie, a tak sme po požití čakali ďalšie tri hodiny, že kedy to konečne príde. Prišli len ďalšie desiatky milimetrov zrážok, ale smiech žiadny. Za ten peniaz sme mohli mať tri fľaše vína a byť niekde inde 🙂 Jo, a červená ulička tam bola tiež. Len tie tety vo výkladoch pôsobili ako posledný zoschnutý trs banánov v nedeľu večer pred Silvestrom v Lidli. Pre anglických päťdesiatnikov na výlete v skazenom Amsterdame ale asi použiteľné.
Holandsko je známe aj veternými mlynmi. Tie sú naozaj pekné. Ale podobne ako kanály v Amsterdame, vidíš jeden, videl si všetky. Čo sa nám v Holandsku fakt páčilo, bola skôr stará rybárska dedinka Marken. Taká severská krása. Drevené domčeky, zabudnuté na konci polostrova, kam sa dalo dostať len po jednej ceste. Cesta ledva nad hladinou mora. Okolité pastviny s kravami prečvachtané vodou. Tu naozaj cítiť, že ak hladina mora stúpne o pár centimetrov, tento kraj bude prvý na rane.
Brusel, Gent a Brugy
Cez moderný Rotterdam sme sa vrátili do Belgicka. Tentokrát do jeho rovinatej západnej časti. Táto je na rozdiel od Arden celkom preľudnená a málokedy sme sa ocitli vo voľnej krajine. Aj kravy tu majú problém nájsť si miesto. Sú tu však krásne mestá. Brusel, s hlavným námestím, ktoré bolo v tej dobe zastavané akýmsi pódiom a technikou, a cikajúcim chlapčekom, ktorého je najlepšie pozorovať ďalekohľadom, síce pôsobil viac ako Islamabád než európske mesto, ale chuť sme si napravili neskôr v Gente. Gent je mesto, kde je viac katedrál a kostolov ako u nás supermarketov. Stredoveké historické jadro, dokonale fotogenický hrad Gravensteen a kopec naozaj pôsobivých katedrál. V takomto meste ani upršané počasie neprekážalo. Skôr sem patrilo. Podobne príjemne pôsobili aj Brugy, kde sme vyskúšali belgickú čokoládu a pivo.
Konečne Francúzsko
Niektoré veci dokážu byť až príkladne názorné. Tak to bolo aj s našim príchodom do Francúzska. Povinná jazda Beneluxom bola za nami. Posledný deň na belgickom pobreží Severného mora, ako inak, pršalo, fúkalo, zima bola a belgické cyklochodníky, á la rozbitá krajnica, boli poslednou kvapkou, prečo sme sa nevedeli dočkať do Francúzska. A hlavne teda koniec plotov.
V momente, ako sme prekročili hranicu, zrazu vyšlo slnko. Ani propagandistický maliar reálneho socializmu by ten kontrast nenakreslil lepšie. Za nami temná obloha, pochmúrna krajina. Pred nami slnkom zaliate Francúzsko. Sloboda. Človek sa môže ísť vyčúrať len tak mimo cestu do kríka, bez preliezania plota a bez kráv.
Predpoveď hlásila pekné počasie na najbližšie dni. Čo viac si priať? Podobnú radosť z Francúzska zjavne majú aj v Afrike, lebo čo si budeme navrávať, pri Dunkirku sa zotmelo. Stanový tábor pre pár tisíc ľudí za mestom hovoril sám o sebe. Nasledujúci deň som videl dokonca scénku ako z televíznej reportáže. Na brehu bol turistický ďalekohľad. Taký, aké bývajú na rôznych rozhľadniach. Keď som sa ním díval na more, kdesi v diaľke bolo vidno chabý čln a na ňom naprataných dobrých 40 hláv. Smer Británia. Ono sa to naozaj deje, nie je to len v telke.
Paríž
Inak pôsobil tento kút Francúzska idylicky. Mierne kopčeky, vidiecky kraj, ideálne podmienky na bicyklovanie. 49-ty deň cesty sme dorazili do Paríža. Toto už bol naozaj seriózny míľnik. Už sa dalo povedať, že sme niečo dokázali. Súčasne skončila najdlhšia séria 49 dní, keď sme spali výlučne vonku. V Paríži sme vzali ubytko na 3 noci.
Domáce médiá na Slovensku práve valcovali správy o invázii ploštíc, ktoré húfne likvidujú ľudí dokonca v metre a ohrozujú Olympijské hry, ktoré mali byť až o rok. V Paríži o starostiach Slovákov asi nevedeli. Life as usual. Dokonca aj v metre ľudia pokojne sedeli a nikoho v skafandroch proti plošticiam sme nevideli.
Paríž by asi lepšie opísala Peťka. Mne ostali v hlave davy turistov, chaos, dlhé rady na každú pamiatku, ženy, ktoré chcú všetky naraz rovnakú fotku na rovnakom mieste na instagram a „bomba“ na Eiffelovke. Prvý deň, keď sme chceli ísť hore, vežu zavreli, lebo dakto dačo, problém. Druhý deň zase nepúšťali na horné poschodie lebo zas veľa turistov. A to nikdy nevieš. Vystojíš radu, prejdeš protiteroristickou kontrolou a keď dôjdeš na rad, vypíšu, že vrchol veže je uzavretý z dôvodu preľudnenia. Kľudne ju mohli ešte v 19-tom storočí rozobrať, bol by pokoj 🙂
Ešte som zistil, že Indovia nevedia prať. Na zdieľanom ubytku dala ženská, Indka, prať. Jedny gaťky. Po 4 hodinách došla značne po polnoci smutná zaklopať, že reku, nejako dlho to perie. Ako to vypnúť. Pýtam sa jej, prečo tie úbohé gaťky dala prať na 90 stupňov, keď to chcela preprať na 15 minút. Problém sa vyriešil X-kovým gombíkom na pračke. Keď zapla sušičku, vyskratovala elektriku v celom byte a na stene ostal obhorený priestor okolo zásuvky. Ploštice fakt nie sú najväčším problémom Paríža.
Krajinu popri Seine, smerom na Rouen, som si po troch dňoch v tom chaose neskutočne užíval.
Prvá choroba a Normandia
Z Paríža sme si ešte odniesli aj chorobu. Pripisujem to tomu, že sme po dvoch mesiacoch praktickej izolácie zrazu boli tri dni v davoch. Odišli sme nachcípaní. Takže už v Caen sme brali opäť dve noci ubytko, aby sme to vyležali. Potom prišla na rad Normandia.
Na tú som sa špeciálne tešil. Aj keď počasie už definitívne bolo jesenné, a to znamenalo aj pravidelnú spŕšku, prešli sme všetky pláže vylodenia z Dňa D. Pláže Gold, Sword a Juno sú dnes také obyčajné mestské pláže. Najlepšie si historickú atmosféru vychutnáte na plážach Omaha a Utah, ktoré sú viac od ruky a sú pekné ako scenériami, tak pamätníkmi postavenými v okolí.
Slovenské stretnutie
Súčasťou prehliadky Normandie bola aj povinná zastávka pri Mont Saint Michel. To je to vežičkové mesto na ostrove na mori, ktoré pôsobí ako z Pána Prsteňov. More je tu plytké, ale prílivy vysoké. Takže za odlivu je možné dostať sa do citadely po pieskoch. Teda, ak človeka nezhltnú. Za prílivu sa z mestečka stával v minulosti ostrov obklopený neistými pohyblivými pieskami. Dnes tam vedie most. Mont Saint Michel je ako väčšina podobných atrakcii najkrajší z diaľky z brehu. Tak vidno celú siluetu komplexne. Keď už ste tam, mení sa na síce pekné, ale ničím špeciálne stredoveké úzke uličky plné obchodíkov, turistov a kaviarní. Z diaľky však pôsobí naozaj unikátne a majestátne.
Po dvoch mesiacoch sme stretli Slovákov. Paťo s Kikou nás vyčíhali, priniesli nejaké pivo a bol z toho príjemný večer a pokec o našich aj ich zážitkoch, keďže tiež majú za sebou veľa pocestovaného a aktuálne žijú vo Francúzsku.
3 týždne dažďov
Už v Normandii sa pomaly ochladzovalo a začínalo čoraz pravidelnejšie pršať. Bola polovica októbra a zima sa blížila. Bolo treba upaľovať na juh. Preto sme aj vynechali okľuku do cípov Bretónska a do Brestu, a zamierili sme priamo na juh do Nantes. Nantes bol pre nás taký mentálny bod. Vždy keď sme totiž pozerali počasie, v Nantes bolo zakaždým o 3-4 stupne teplejšie. Akoby sa tam lámalo pásmo.
Ale nič nás to nezachránilo. Spustili sa lejaky. Domáci boli tiež prekvapení z ich vytrvalosti, hoci ako vraveli, pri Biskajskom zálive býva anglické počasie a podobné pľuhavé jesene sú tam bežné. Výsledkom boli tri týždne lejakov. Zlaté štyri nemecké upršané dni a príležitostné pochcávanie v Beneluxe boli už dávno zabudnuté a prekonané.
Toto bolo nonstop od rána do večera. Každý deň. Tri týždne. Tu sme sa už nehrali na to, že či bude aj slnko a kedy. Na takú nádej sme rezignovali. Za výhru a úľavu sme pokladali aj to, ak aspoň pol hodinu nepadala voda. Aj to nám prišlo ako super stav.
V týchto ťažkých časoch sme začali využívať platformu Warmshowers. Našťastie, Francúzsko na tejto platforme celkom fičí. Je tam veľa ľudí, ktorí ponúkajú ubytko zadarmo u nich doma. Darilo sa nám každú druhú alebo tretiu noc niekoho takého nájsť. To bolo tak na hrane toho, aby sme sa ako-tak osušili a zohriali.
Malo to svoje čaro. Stretli sme pár veľmi fajn ľudí v Nantes, La Rochelle, Bordeaux. Všetko krásne, typicky malebné francúzske mestá. Nepreplnené turistami ako Paríž, ale majú veľa čo ponúknuť. A v nich, títo naši záchrancovia, nás obvykle nakŕmili, osušili a mohli sme sa umyť. Bez nich by sme tie tri týždne lejakov asi nedali.
Spomeniem dva večery. Jeden bol u Zuzky s rodinou. Jej mama nás sleduje na FB a dohodla nám ubytovanie u dcéry, ktorá žije neďaleko Royan. Bolo to opäť ďalšie milé slovenské stretnutie. Tentokrát, keďže v tom bol aj prvok slovenskej kuchyne a rodnej reči, skoro naozaj akoby sme sa ocitli doma 🙂
Druhé stretnutie bolo u starého morského vlka. Nebol doma v Bordeaux, ale pozval nás na chatu, kde trávil víkend s manželkou a malou vnučkou, južnejšie od mesta. Chatka bola skromná. Spali sme na povale, kde hrozili pavúky. Čo je zásadný problém pre Peťku 🙂 No nakoniec sa z toho vykľul veľmi príjemný večer. Starý pán bol fascinovaný oceánom. Každé dve hodiny sa vybral na prechádzku po pobreží a volal nás so sebou. Išiel som aj do dažďa. Oceán tu bol naozaj úchvatný. Vysoké vlny, hučiaci príliv, celé umocnené ponurým upršaným počasím. Jeho fascinácia oceánom ma dostala. Dokonca si písal na tabuľu, kedy očakávať príliv, presne o koľkej, a išli sme ho sledovať. V tomto mi mentálne veľmi sadol, keďže divoký oceán bol to, čo ma na celom tomto úseku Francúzska fascinovalo najviac.
Márna spása v Španielsku
Dali sme si cieľ byť do novembra v Španielsku. Že Španielsko…teplo, palmy, slnko…no hovno 🙂 Už Zuzka vo Francúzsku nás varovala, že Baskicko a celé severné Španielsko nemá nič s našou slovenskou predstavou Španielska. Je to len južnejšie položené Anglicko. So svojimi hmlami, vetrami a dažďami. Takže po dvoch upršaných týždňoch pri Biskajskom zálive vo Francúzsku, sme si odkrútili ešte jeden upršaný týždeň pri Biskajskom zálive v severnom Španielsku.
Tu to bolo však o to horšie, že španielskych užívateľov platformy Warmshowers je rádovo menej ako Francúzov. Takže pravdepodobnosť, že nájdeme niekoho cestou, sa znížila na nulu. Baskicko nás naozaj vytrestalo. Hoci jeden pomerne slnečný deň sme si predsa len užili v meste San Sebastian, ktoré je absolútne perfektné atmosférou, architektúrou, aj pobrežím s vlnami. Celý tento kraj francúzsko-španielskeho pohraničia je surferský priestor. Potom prišli opäť dažde.
Pád
Baskicko sú hory. Pomedzi ne sme kľučkovali horskou cestou. Vrcholky sa skrývali v dažďovom opare a všetko okolo bolo výrazne zelené a svieže. Pripomínalo to skôr našu Veľkú Fatru, než Španielsko z predstáv. Ale bolo to krásne. Dážď sa nám však stal aj osudným. V jednom momente som nečakane pribrzdil a Peťka skončila šmykom na zemi. Na mokrej ceste sa totiž pri prudšom zabrzdení šmýkalo. Odniesla si to noha, respektíve koleno. Samozrejme, bola už tma a pršalo. Do Bilbaa ešte 30 km a v mestečku o dva kilometre bol len jeden hotel.
Vzali sme teda tento hotel a dokrivkali k nemu. Koleno bolo opuchnuté a vyzeralo to dosť zle. Len sme dúfali, že nie je nič zlomené. Ráno to bolo kúsok lepšie, tak sme sa veľmi ľahkým tempom dokotúľali do Bilbaa. Avšak ani to kotúľanie nebolo také jednoduché v tom kopcovitom teréne. V Bilbau bolo viacej možností na ubytovanie. Zostali sme tam ďalšie dve noci. Táto nečakaná stopka nám dala aspoň čas prejsť sa pomaly po Bilbau a oddýchnuť si.
Bilbao bolo také vyvrcholenie celej tejto dažďovej krízy. Potom sa veci začali pomaličky zlepšovať. Pršalo už nie nonstop, ale iba raz za deň. Astúria bola na cyklistiku veľmi príjemná. Išli sme po hlavnej ceste N-632 po pobreží, ale keďže paralelne išla diaľnica, táto cesta so širokou krajnicou bola prázdna.
Kantábria, Astúria, Galícia
V severnom Španielsku je veľa čo vidieť. Jednak tadiaľto prechádza Svätojakubská cesta, takže sme občas aj pútnika stretli, a jednak má táto časť Španielska pekné pobrežie. Za všetko spomeniem napríklad mesto Oviedo, ktoré je tak akurát malé na jednodňovú prechádzku a má útulné historické centrum.
Z pobrežia bola top Playa de las Catedrales. Úchvatné skalné okná a stĺpy na pieskovej pláži, ktoré je možné navštíviť len počas krátkeho časového okna, keď je hodinku odliv. Potom sa voda vráti a všetko je opäť pod vodou. Za dažďa to malo perfektnú atmosféru, keď človek vie, že musí odtiaľ rýchlo vypadnúť a už sa zdvíhajú vlny.
Stretli sme Tomeka. Poľského cyklistu, ktorý išiel do Santiaga. Nešiel z Poľska, len z Ovieda, mal totiž len týždeň dovolenky. Ale bolo to opäť po dlhom čase, čo sme počuli nie rodnú, ale dosť podobnú reč. Sadli sme si, tak sme zostali v kontakte. Tomek sa odklonil od pobrežia a išiel viac vnútrozemím, lebo sledoval peší trail. Ale každý deň do Santiaga sme si posielali status, kto kde je a pomyselne sme sa predbiehali.
Opäť nás trochu potrápila choroba, takže sme zostali dve noci v mestečku pri Catedrales. Len kvasiť na posteli, čajíčkovať sa a pozerať americké seriály po španielsky. Vonku pršalo celý deň. Ešte raz, naposledy.
Ešte napíšem, že v tejto kopcovitej časti Španielska sa nám dokonale osvedčilo hľadať diaľničné viadukty na kempovanie. Chcelo to trochu šťastia, aby nebol viadukt príliš vysoký, ale inak poskytovali celkom fajn ochranu počas nočných dažďov.
Santiago de Compostela
Do Santiaga sme s Tomekom dorazili nezávisle od seba v rovnaký deň. Stretli sme sa na námestí. Tomek prišiel o dve hodiny skôr, takže vychytal aj protest požiarnikov a celú katedrálu v dyme. My sme prišli už po funuse. Zato sme ale aspoň priniesli víno. Do zotmenia bolo ešte ďaleko, avšak vzali sme všetci traja hostel a zvyšok dňa sme si prešli mesto a katedrálu.
Santiago má atmosféru mesta, ktoré je cieľom mnohých pútnikov. A teda tu vidno rôzne pútnické zjavy, ktoré však majú jedno spoločné. Všetci sa tešia, že sú v cieli, a že to dali. Na námestí pred katedrálou je to taká masovka, fotenie, povaľovanie sa pútnikov, radosť z úspešnej cesty. My sme síce ešte pokračovali, ale bol to opäť ďalší veľký míľnik na našej ceste.
Slnečné Portugalsko
Hlavný prelom však prišiel v Portugalsku o dva dni neskôr. Počasie konečne začalo byť letné. Konečne sa zdalo, že sme unikli z jesene a dosahu Biskajského zálivu. A hlavne, boli sme v Portugalsku. Už aj keby sme to hneď teraz z nejakého dôvodu museli zabaliť, máme vyhraté. Došli sme po vlastnej osi do Santiaga a do Portugalska. Do najvzdialenejšej krajiny v Európe.
Portugalsko nás prekvapilo. Napríklad tým, že je tam drahšie ako v Španielsku. Alebo tým, že milujú kocky, mačacie hlavy na cestách. Bočné cesty sú neraz celé z dlažobných kociek, dokonca aj niekoľko kilometrov. A pekne rozjebaných kociek. Na druhej strane je zase portugalské pobrežie úplná nádhera. A rovnako portugalské mestá.
Porto asi nemusím nejako špeciálne vychvaľovať. Je to mesto, ktoré sa určite oplatí vidieť a vyhradiť si naň niekoľko dní. Top atrakciou je visutý električkový most Ponte de D. Maria Pia ponad rieku Douro. Ísť po ňom peši prvýkrát bolo napínavé. Museli sme sami seba presviedčať, že je to v pohode 🙂 Najmä, keď sme išli v noci, keď na ňom prakticky nikto nebol. Nad riekou vedie poriadne vysoko.
Inak má Porto veľmi vyrelaxovanú atmosféru. Vyrelaxovaní boli aj týpci, ktorí predávali hašiš. Behom polhodiny nás bežne zastavili v centre aj piati. Na promenádach, kde posedávajú mladí, to zas funguje tak, že predávajú pivo a vodu. Zhora to sledujú dvaja-traja černosi, a keď nadviažeš očný kontakt, príde namiesto piva s hašišom. Keď prídu policajti, rýchlo prestanú predávať aj to pivo a vodu, a obdivujú západ slnka spolu s ostatnými. Ale tie figúrky som po dvoch dňoch poznal po tvári, takže neverím, že miestna polícia nevie, kto, čo, ako a prečo 🙂
Lisabon je tiež pekný, hoci u nás trpel na to, že tam dva dni pršalo a k tomu občas epicky fúkalo. A to dosť solídne. Takže miestni černosi nepredávali hašiš, ale dáždniky. Samozrejme, funiculáre, žlté. Ale ako píšem, celkom ťažké podmienky, víchrica a lejak. No a samozrejme, večer, keďže už bol prelom novembra a decembra, tak vianočné trhy. Komplet vianočná výzdoba, varené víno, fingovaný sneh, soby a do toho 23 stupňov a ja v žabkách. Bolo to také, akoby si postavil vianočný stromček na Makarskej riviére v júli. Milé, ale pre nás také zvláštne.
Z pobrežia v severnom Portugalsku bolo jednoznačne najkrajšie mesto Nazaré, ktoré je povestné svojimi niekedy až 20 metrov vysokými vlnami. My sme zažili len asi 7 metrové, ale aj tak to bolo majestátne. Pozerať sa na to vlnobitie by som vedel donekonečna.
Cestujeme v trojici
Za Lisabonom sme stretli Olivera. Vlastne za to môže túlavý psík, ktorého sme kŕmili a tým pádom nás mal šancu Oliver dobehnúť. Zakecali sme sa a vysvitlo, že je to Američan s poľskými koreňmi, ktorý cestuje už sedem mesiacov po Európe. Mali sme podobné tempo, a tak sme v ten deň išli spolu. Smeroval, rovnako ako my, k mysu Cabo de San Vicente a potom do Tarify. Cabo de San Vicente – najvzdialenejší bod našej trasy. Úplný juhozápad Európy.
Sadli sme si tempom aj povahou. A tak sme si povedali, že ideme spolu až do španielskej Sevilly. Takéto spojenia sa nedejú často. Vždy je ten druhý buď pomalší, rýchlejší, alebo má proste iný denný rytmus. No v tomto prípade sme sa celkom dopĺňali. My sme Olivera naučili šikovne využívať mosty a opustené domy na kempovanie a on nám zase spestril samotu po štyroch mesiacoch na ceste. A ešte k tomu mal aj rovnaký splav piva a vína ako my.
Man O‘ War
Prešli sme južným Portugalskom. Tu sa dalo najviac si vychutnať pobrežie tejto krajiny. Skalnaté a rozoklané. Samotný Cabo de San Vicente tvorili niekoľko desiatok metrov vysoké skalné útesy s majákom. Okrem tohto mysu tu bolo podobných kútov viac.
Celý čas, čo sme boli pri Atlantiku, som sa chcel okúpať v oceáne. Vo Francúzsku však pršalo. V severnom Portugalsku bývali obrovské vlny, a tak nejako som si vždy našiel výhovorku, prečo neliezť do už pomerne chladnej vody. Teraz som však navrhol, poďme sa okúpať. Keďže tam bol Oliver, bola to tak trochu hecovačka a už sa nedalo cúvnuť. Oliver, ako správny týpek, sa chytil, a povedal, že iba ak pôjdeme všetci. Išli sme teda všetci traja do vody.
Celkovo sme veľmi nevideli nikoho sa kúpať. Aj preto som sa častokrát ani neodhodlal ísť do vody. Nie len kvôli studenej vode, ale aj pre obavy z medúz. Viem, že zima je ich obľúbené obdobie v južných moriach. Navyše v Portugalsku ak fúka západný vietor a je príliv, je celkom šanca, že stretneš tzv. Man O´War, mechúrovku portugalskú. Taká modrá veľká mrcha, ktorej popálenie je vraj extrémne bolestivé.
Okúpali sme sa. Potom Oliver kričí: „Jellyfish!!!“. No jasné, robí si srandu. Pozriem jeho smerom a tam sa vznáša veľká modrá vec. Viac nám nebolo treba. Mastili sme z vody ako Mitch Buchannon do vody. Adrenalín na 100%, lebo s každou vlnou, ktorá sa cez nás zozadu prevalila, sme čakali popálenie. Tieto veci vraj majú chápadlá dlhé 10 metrov. Doteraz nechápem, ako sa podarilo, že bola meter od nás vo vode a nič. Každopádne sme to dali a bol to asi najintenzívnejší zážitok z Portugalska. Kúpanie v oceáne splnené, aj keď s levelom stresu milión 🙂
Hurá do Španielska
Prešli sme hranicu do Španielska. Vlastne celkom radi. Portugalsko nás už trocha unavovalo svojimi šoférmi. Tí vôbec nezapadajú do západnej Európy, skôr niekam do krajín bývalého sovietskeho zväzu. V Španielsku, pred Sevillou, sme si našli na noc krásny most, kde sme vypili veľa vína. Bola to totiž rozlúčka s Oliverom. Na druhý deň mal ísť priamo do Valencie, kde mal svoje plány. My sme mali pokračovať do Tarify. Ukecával som však oboch, Olivera aj Peťku, ktorej sa do Maroka veľmi nechcelo, aby sme išli aj tam. Veď proste Afrika. Čerešnička na torte. Ukecal som ich. Hoci len na pár dní.
Takmer do Afriky
Na druhý deň sme sa teda vyspali z opice a pokračovali spoločne do Sevilly, do Cádizu a do Tarify. Najmä Cádiz nám dal zabrať. Do mesta sa totiž zo severu dostať nedá. Leží na ostrove. Iba ak po diaľničnom moste. Dali sme aj ten. Z mesta na východ to zas viedlo pre cyklistov len po zablatenej šotoline.
Peťkine a Oliverovo odhodlanie ísť do Maroka medzičasom ochladlo. Takže v Tarife došlo na ďalšie lúčenie. Tentokrát s fľašou whiskey. No ako to už po whiskey býva, plány sa menia a odhodlanie sa opäť nadobúda. Ukecal som oboch, znova. Ideme do Maroka. Len na 5 dní. Oliver stíha ešte prísť do Vianoc do Valencie a my stíhame prísť do 15. decembra do Málagy, kde sme mali dohodnuté stretnutie s kamarátom Jankom.
Ako veľká voda sme privalili do prístavu, odkiaľ odchádzali trajekty. Niekde som sa pri poslednej rozlúčke pri víne pod mostom dočítal, že lístok stojí 14 Eur. Neprišlo mi to vtedy nereálne, veď je to len 14 kilometrov cez Gibraltár. Keď sme však dovalili na okienko, teta zadrela 230 Eur. Spiatočný na osobu tak vychádzal vyše 70 Eur. To nás celkom schladilo. Na 5 dňovú motanicu po okolí Tangieru to bolo veľa. Hlavne, keď sa snažíme držať budget 10 Eur na deň. Nechýbalo veľa a išli by sme. No takto sme zamierili radšej na pivo.
Plán B bolo stretnutie s ďalším známym, ktorého sme stretli na severe Portugalska, s Dominikom. Dominika sme stretli cestovať na bicykli ešte pred Portom. Potom sme ho stretli, úplne náhodne, 2x v Porte za tie dva dni, čo sme tam boli. A dnes sa ocitol v Tarife. Takže to bolo jasné, musíme dať pivo 🙂
Dovolenka v Málage
Keďže Maroko padlo, toto bola už naozaj rozlúčka s Oliverom. On pokračoval rýchlejším tempom do Valencie, my sme mali pomerne dosť času motať sa smerom do Málagy. Tam sme prišli 15. decembra. Málaga bola naša pomyselná cieľová destinácia. Už sme tu boli a toto mesto paliem, zelených papagájov a večného leta sme si zamilovali. Mali sme v pláne tu stráviť aspoň 5 dní ničnerobením. Spoločnosť nám mal robiť kamarát Janko, ktorý mal priletieť zo Slovenska.
Nakoniec sme v Málage boli 10 dní a odišli sme až 25. decembra. Počas tohto času sme fakt nerobili nič. Najobľúbenejšia činnosť bola sedieť vo veľkom parku plnom tropických rastlín v centre, popíjať pivo a pozorovať zelené papagáje. Prípadne sedieť na vyhliadke hore pod pevnosťou nad mestom a rovnako popíjať pivo, pozorovať ruch mesta dole, lode na mori a západ slnka nad kopcami. Proste relax a oddych od bicykla. Odteraz to už bude iba návrat domov. To nás trochu frustrovalo. Síce boli pred nami ešte dva mesiace, ale už to pôjde z kopca.
Južné pobrežie Španielska
Južné pobrežie Španielska vie byť krásne aj ohavné. Závisí, kde sa človek nachádza. Pekné sú mestá Alicante, Cartagena, Murcia, Valencia. Hoci Valencia trochu trpí na to, že pláž je príliš od ruky od centra. Pobrežie Španielska vie byť aj hnusné, ako napríklad v okolí Almérie, kde sa rozkladá „mar de plástico“. Stovky kilometrov štvorcových fóliovníkov. A to si nepredstavujte fóliovník ako u babky na záhrade. Toto sú fóliové dlhé opachy, kde sa pestujú uhorky, paradajky a papriky vo veľkom. K tomu treba prirátať prašné cesty, kamióny a samozrejme všade franforce plastových fólií, ktoré vietor rozfúkava po okolí.
Silvester sme strávili v Murcii a boli sme prekvapení, ako na španielske pomery decentne prebehol. Väčšiu žúrku na námestí mali snáď aj v Leviciach. Hoci, máme podozrenie, že sme len proste nedočkali správny čas. Lebo Španieli nebudú žúrovať o polnoci. Oni asi prišli až o tretej v noci. Súdim tak podľa hurhaja, ktorý trval nad ránom a mŕtveho mesta na druhý deň.
Vo Valencii sme stretli ďalších kamarátov, Michala a Katku, ktorí boli na dovolenke. Resp. prečkať nežiteľnú kosu, ktorá panovala na Slovensku. Tu bola teplá 25 stupňová zima. V Barcelone nás zas potrápila jej rozloha. Nie a nie sa večer z tej aglomerácie vymotať, aby sme mali kde kempovať.
No a na záver skrytý klenot, Girona. Veľmi príjemné mesto. Bez turistov, pokojné, malé, ale zato s krásnymi starými uličkami a kamennými domami. Po chaose a hluku španielskych miest, úplný balzam na dušu. Za zmienku stojí aj to, že akonáhle sme sa odklonili od mora do vnútrozemia, hoci len pár kilometrov, krajina sa zmenila. Leto ustúpilo novembru, palmy opadaným hnedým stromom a zeleň prázdnym zazimovaným poliam.
Opäť Francúzsko
Pomaly sa ochladzuje
Bola polovica januára a Španielsko sa končilo. Z horúcej Málagy sme sa prepracovali až do južného Francúzska. Na jednej strane sme sa na Francúzsko tešili. Je to krajina, kde, ako sme si spomínali zo západu krajiny, sú veľmi tolerantní šoféri, dobré pečivo a francúzska fičúra, ktorá je najlepšia – tma v noci. Francúzske dediny totiž vypínajú svetlá okolo desiatej a tak sa celá dedina ponorí do tmy. Ideálny stav, keď sme sa chceli niekde na noc zašiť pod strieškou. Na druhej strane sme sa obávali, aké bude počasie. Predsa to už nie je španielsky juh.
Zo skúseností sme vedeli, že počasie sa nemení kontinuálne, ale skokovo. To znamená, že pri posune na sever nie je vždy o kúsok chladnejšie. Dlho sa totiž drží rovnaká klíma, potom sa skokovo o 3-4 stupne ochladí. Prvý takýto pokles z letných teplôt juhu nastal niekde za Alicante. Druhý za Barcelonou. Na francúzskom juhu sme mali teploty okolo 15 stupňov. Za slnečného počasia to však bolo na január krásne. No ak prišla dva tri dni studená vlna, v noci aj primrzlo. Postupne sme si zvykali na štvorstupňové, dvojstupňové a nulové noci.
Ľudská psychika je haluz a mentálne sa to posúva. Keď sme mali kedysi ešte v Normandii jednu studenú noc s teplotou 6 stupňov, hneď sme na druhý deň kupovali deky. Potom sme si pri Murcii zvykli na 4 stupne. Večer stres, ako to dajú naše spacáky. Ráno pohoda v žabkách bosí okolo stanu. Potom zas stres, že budú v noci iba dva stupne. Ráno opäť pohoda. Takto sme sa prepracovali až k nule, dokonca na záver výletu v Rakúsku do -5 stupňov. A vždy po prekonaní nového rekordu nám potom už predchádzajúca teplota prišla ako nič. Ak po -5 prišla noc s nulou, bolo to na pohodové sedenie bez ponožiek vonku 🙂
Kraj plameniakov
Južné Francúzsko po Marseille je rovina pretkaná lagúnami. V tomto kraji sú krásne mestá, napríklad Narbonne, kde majú koloseum, a kúsok za mestom dokonca zachovaný antický akvadukt. Alebo napríklad Béziers, prípadne Avignon. Obe majú úplne malebné stredoveké centrum a ich silueta pôsobí ako z fantasy filmu. Trochu ľutujem, že sme nezašli do Carcassonne, bolo asi 50 km od ruky. Problém ale bol, že v ten deň by to bolo 50 km proti veľmi silnému vetrisku.
V tomto kraji lagún žijú plameniaky. A je ich možné aj voľným okom pozorovať. Jasné, budú niekde v strede jazera, ďaleko v prdeli, aj tak nič neuvidíme. Ale tu sa podarilo. V tomto kraji sú na ľudí relatívne zvyknutí, videli sme skupinky vzdialené snáď iba 10 metrov. Nie je to ako v prírodopisnom filme, že tisícové kŕdle, ale skupinky pár desiatok tam nie je ťažké vidieť.
Francúzska riviéra
Prešli sme Marseille. Marseille je na úrovni Bruselu. Taký Islamabád, rozbité cesty kvôli prerábkam, chaos, trúbenie, proste arabský trh. Ako tak pekné scenérie sú pri pobreží, ale hlave za mestom smerom na východ. Tam začína krása francúzskej riviéry.
Za mestečkom Cassis sme vystúpali najstrmší úsek celej našej cesty na náhornú plošinu na útesoch nad morom. Cesta, ktorá sa tadiaľ kľukatí, sa volá Route des Crêtes. Pred 6 rokmi, keď som sa vracal z výpravy na Mt. Ventoux, ma tu otočili policajti kvôli vetru. Tentokrát sa nám ju podarilo zdolať a vychutnať si výhľady z výšky na azúrové more.
V Saint Tropez sme zasa tesne stihli fotku s figúrkou Žandára Cruchota alias Louisa de Funésa, kým ho neschovali do múzea – žandárne. V noci nám za mestom behali okolo stanu diviaky, ale to vôbec neprekážalo. Kým sme prišli do Cannes, užili sme si výhľady na rozoklané červené skaly týčiace sa vysoko nad morom.
Na ceste na chvíľu odstavili dopravu kvôli natáčaniu reklamy na nejaké elektro auto. Keď som sa pýtal aké, strážnik povedal značku. Zadrel som mu ironicky „no popiči auto“. Rozosmial sa. Podľa mňa to bol nejaký Poliak v prestrojení 🙂
Mesto voňaviek
Za Cannes sme opäť skúsili šťastie s platformou Warmshowers. Prichýlila nás milá francúzska rodinka. Počasie nebolo zlé. Svietilo slnko a bolo teplo. Mali sme ale v pláne odložiť na jeden deň bicykle a ísť peši, resp. autobusom do mestečka Grasse, hlavného mesta parfumov. Peťka je do parfumov maniak, takže si obehala múzeum a miestne vychýrené parfumérie. Ja som za tie 4 hodiny zatiaľ prešiel útulnými uličkami mesta a keď som sa unavil, vyliezol som na strechu akejsi budovy, pretože bol odtiaľ fajn výhľad na mestečko a kopce. Vypil som dve pivá. Potom prišli mestskí policajti, že by som mohol ísť dolu zo strechy.
Nice a Monaco
Bicyklovať úsek Nice – Monaco je celkom utrpenie. Najmä teda to Monaco a veľa kilometrov okolo neho. Je to celé zastavané, opäť kraj, kde sa nedá ani vyčúrať. K tomu veľa áut, chaos, tunely, objazdy a vlastne okrem apartmánových domov a jácht v prístave toho človek moc nevidí. Je to o to horšie, že až po Menton nie je šanca nikde kempovať. Monaco nás vôbec neočarilo.
Do Mentonu sme prišli už potme. Súvislá zástavba mala pokračovať až do talianskej Ventimiglie. Kam teraz? V Mentone bol jeden kemp, ale mal veľmi zlé recenzie. Aj moja skúsenosť spred 6-tich rokov bola zlá. Chvíľu to trvalo, ale našli sme so šťastím akýsi lesopark vysoko na kopci nad mestom. V noci tam nebol nikto.
Ráno prišla rázna pani s pojašeným psom. Silno otravovala, že tam nemôžeme kempovať. Taká aktivistická babka, aká je v každom paneláku. Ukľudnila sa, až keď som zložil stan a pohral sa s jej psom. Potom si našla iný objekt záujmu a išla otravovať iných psíčkarov s nejakým zásadným problémom. Sedeli sme tam a jedli ešte asi hodinu, psíčkarov prešlo mnoho, niektorí mali na túto tetku smolu. Ale Menton ako mestečko je úplná topka. Veľmi fotogenické, malé a po prepchatom Monacu a Nice aj kľudné.
Nedocenené Taliansko
Prekročili sme hranicu do desiatej krajiny na našej ceste, do Talianska. Ten kontrast medzi nablýskanou riviérou a Talianskom udrie hneď do očí. Akoby ťa z Viedne prehodili cez plot do Sabinova. Taliansko je proste chudobnejšie na pohľad, ošarpanejšie, ale má to svoje čaro. Hneď prvé mestečko Ventimiglia očarí citadelou starých domov na kopci.
Menej už očarila černochmi, ktorí bezďáčili pod každým mostom a otravovali pred každým obchodom, čiže nájsť tu niečo na kempovanie bolo zložité. Nakoniec sme sa zložili len za opusteným malým ihriskom, v podstate 50 metrov od panelákov. Nebolo moc na výber. Vo Ventimiglii sme sa totiž zdržali veľkú časť dňa kvôli praniu vo verejnej práčovni. A jednoducho, nechcelo sa nám ísť ďalej.
V Taliansku ale potešil asi 30 km dlhý cyklochodník do San Rema. A celkovo, tie talianske mestečká stoja za to. Tradične je to citadela na kopci zložená z historických domov. San Remo, Imperia, Cervo, talianske klasiky s ošarpanými, ale krásnymi domami. Typicky talianske.
Pri hľadaní miesta na nocľah sme sa museli odkloniť mimo pobrežia. Zašli sme viac do kopcov. Ráno pri návrate sme zas objavili dedinku Finalborgo. A neskôr sme si tieto dedinky začali všímať viac. Staré kamenné domy, úzke uličky, okná s kvetináčmi, naaranžované obchodíky, blší trh, jednoducho skryté poklady na prechádzky a objavovanie.
Prišli sme až do Janova. Janov nie je veľmi pekné mesto. Pár ulíc v centre je celkom fajn, k tomu nenápadný rodný dom Krištofa Kolumba a veľký prístav. Pre nás mal ale inú symbolickú hodnotu. Dosiahli sme tu presne 10 000 kilometrov na našej ceste.
Útrpné talianske roviny
Janov bola zároveň naša rozlúčka s morom. Definitívne sme sa od neho odklonili, prešli sme nevysoké kopce a ocitli sme sa vo vnútrozemí na protivnej talianskej rovine. Píšem protivnej, pretože toto je kraj, ktorý vôbec neodporúčam niekedy ísť na bicykli.
Je to nuda, je to rovina, je to ufúkané, je to prepchaté autami a kamiónmi, dokonca aj na malých bočných cestách. Taliani pôsobia, akoby nikdy nečakali, že by niekto v tomto kraji vôbec mohol používať bicykel. Celé zle. Okrem toho, v čase nášho prechodu bol začiatok februára, polia šedivé, blatisté. Stredomorské podnebie už bolo pasé. Tu bol klasický február, na aký sme zvyknutí. Ponurý, hmlistý, upršaný, chladný.
A najhoršie na tom je, že toto trvá 400 km, takže sme pár dní nevideli nič, len močovkou smrdiace holé polia, rad autičkárov a hmlu. Všetko by sa dalo, ale najhoršie na tom bola fakt tá doprava. Najzaujímavejšia vec za 4 dni bol dvor, kde bolo za bránou asi 10 rotvajlerov a zopár nutrií, ktoré obývajú všadeprítomné zavlažovacie jarky.
Posledný lejak
Toto už bola zima. Mierna, ale zima. Cez deň sme boli radi, ak to išlo do 10 stupňov, slnko sa neukazovalo. Keď sme sa konečne tejto roviny zbavili a priblížili sme sa k Alpám a k cyklotrase Alpe Adria, prišla opäť vlna dažďov. Malo pršať súvisle dva alebo tri dni. V siedmych denných stupňoch sme už takto, doslova týždeň do konca cesty, nemali vôľu tomu vzdorovať. Vzali sme ubytko na tri noci. Starší, ale útulný dom s kocúrom. Teplý, s drevenými parketami, ideálne miesto v mestečku Maniago na prečkanie dažďov. Kocúr celý deň prespal, večer mňaukal a pýtal sa von, v noci ho nebolo a ráno sa objavil mňaukajúc pod oknom.
Prechod Álp
Po troch dňoch lejakov bolo už len zamračené. Naložili sme bicykle na poslednú etapu. Prejdeme Alpy po ikonickej Alpe Adria a do Klagenfurtu. A potom? Uvidí sa. Asi už bude aj celkom zima. Nulové noci sme už zažili, ale teraz sa už blíži naozajstný sever, naozajstné hory. Akákoľvek prímorská klíma je už dávno zabudnutá. Kocúr sa objavil ráno predčasne. Akoby vedel, čo sa chystá, a prišiel sa rozlúčiť.
Smerovali sme na mesto Gemona del Friuli. Cestou sme objavili krásne pleso na predhorí Álp, s nádherne tyrkysovou vodou – Lago di Cornino. Inak deň ubiehal príjemne. Maximálne jemne mrholilo a časom sme sa napojili na Alpe Adria. Prežili sme jeden defekt a obdivovali okolité zasnežené kopce Álp. Tu dolu sneh nebol. A ani hore ho nebolo na február mnoho. Zima bola suchá a teplá.
Postupne sme stúpali hore. Alpe Adria v tomto kraji má tú radostnú vlastnosť, že je to cca 1-2% stále do kopca. Pokiaľ teda ide človek smerom na Tarvisio. Tunely, ktorými je tento úsek cyklocesty povestný, boli zhasnuté, a len neochotne sa ospalo rozsvecovali na fotobunku. Ak vôbec. Boli sme tu jediní cyklisti. Noc sme strávili kúsok pred Tarvisiom. Teplota išla pod nulu.
Ráno sme prekonali najvyšší bod pred Tarvisiom – 850 m n.m. Bola to taká hra, či sa objaví sneh. Objavilo sa len zopár snehových polí, ale súvislý sneh nebol. Dali sme tak celý polročný trip bez snehu 🙂
Takmer zimné Rakúsko, Slovinsko a Maďarsko
Cesta Rakúskom už bola len taká povinná jazda. Už nešlo o to niečo obdivovať, iba prejsť čo najviac kilometrov a doraziť úspešne našu cestu. Počasie cez deň bolo celkom príjemné, okolo 7 stupňov. V noci sme v Rakúsku zažili najstudenšiu noc. Bolo mínus päť stupňov, ale na podiv sa spalo dobre a v teple. Asi sme si už zvykli 🙂
Prešli sme popri Dráve až do Slovinska. Toto už boli kraje, ktoré sú pre nás takpovediac za humnami a poznáme ich. Boli sme tu bajkami v roku 2023 na jar. V Slovinsku sme sa už cítili ako doma. Strávili sme tu v stane jednu noc a na ďalší deň sme už prekročili hranicu do Maďarska pri meste Szentgotthárd. Odtiaľto by sme sa dostali ešte dnes vlakom domov za 4 hodiny. Ale teraz to už nebudeme skúšať vlakom, dokončíme našu cestu ako sa patrí.
Pri riečke v Szentgotthárde sme kempovali. Ráno bola opäť námraza, ale teplota nám nijako neprekážala. Nasledujúci deň sme spravili najdlhšiu etapu celého tripu, asi 120 km, pretože už nebolo čo iné robiť, ako valiť domov. V Maďarsku toho veľa na obzeranie nebolo. Doslova nič tam nebolo na obzeranie a po tých rovinách sa išlo pohodlne. Až na to, že bol víkend, tak pozatvárali skoro všetky obchodíky po dedinách a nebolo čo jesť. Aj preto sme prevalili až do Fertődu, kde bola šanca na otvorené potraviny.
Príjazd
Ráno sme sa zobudili asi 60 km od Bratislavy. Zdalo by sa to ako malina, ale ešte sme stihli pekne zmoknúť za Pamhagenom a bojovať s protivetrom. Okrem toho, nemali sme dnes v úmysle prísť až domov. Usúdili sme, že by to bol príliš veľký kultúrny šok, len tak sa zrazu ocitnúť po pol roku na cestách doma. Zvolili sme preto stratégiu, že sme prišli len do Hegyeshalomu.
Tu je jazero a na jeho brehu krčma, kde výborne varia. A pri jazere je workoutové ihrisko, ktoré je celé zastrešené. Prespíme tu poslednú noc a večer predtým budeme piť pivo a jesť. Také malé obžerstvo, keď už sme skoro v cieli. Sem už bežne jazdíme na bajkoch z domu, čiže sme už defacto doma, 30 km od Bratislavy, ale predsa ešte v inej krajine a na ceste. Nech si hlava zvykne na ten prechod. V neposlednom rade, čo doma. Tu majú jedlo a pivo. Došiel nás sem pozrieť aj kamarát Vlado 🙂
Na druhý deň sme už len dorazili 30 km domov. Ale to nám išiel naproti ďalší kamarát, takže sme išli štýlom, čo bufet, to pivo. Úprimne, prekročiť hranicu na Slovensko v Rajke ma vôbec nelákalo. To už bolo také definitívne, že je cesta za nami.
Záver
Prišli sme na 185-ty deň. Presne na deň po 6-tich mesiacoch. 18. augusta 2023 sme vyrazili a 18. februára 2024 sme sa vrátili. Prebicyklovali sme 11 246 km, 683 hodín v sedle, priemerne denne asi 7 hodín (len pohyb vpred). Maximálna nadmorská výška bola len čosi málo nad 900 m n.m. Najviac dní sme strávili v Španielsku a vo Francúzsku, zhruba po 50. Z tých celkových 185 dní sme asi 150 spali vonku v stane.
Iné štatistiky, napríklad Peťka má za sebou hrubým odhadom asi 30 hodín balenia spacákov a karimatiek. Obaja máme za sebou asi 24 hodín stavania / skladania stanu, ja mám asi 250 hodín varenia na ohni a úplne desivých 60 hodín prezliekania sa ráno a večer. K tomu treba prirátať asi 180 drsných hodín lakťovania sa s dôchodcami v supermarketoch celej Európy.
A čo dodať na záver? Chceli sme si skúsiť dlhý výlet, chceli sme si skúsiť dlhodobo fungovať na ceste. To sa nám, myslím, podarilo. Zistili sme, že sa to dá. Človek potrebuje k životu málo a to nepohodlie okolo toho vlastne nie je až také nepohodlie. Skôr by som povedal, že v bežných životoch sme tým pohodlím až príliš obklopený, a potom spať vonku pol roka a každý deň bajkovať, či prší, či je teplo, sa zdá ako niečo nemožné. No v skutočnosti je to vcelku jednoduché.
Jedným spúšťačom tejto našej cesty bolo aj uniknúť z rutiny. Na jednej strane sa nám to podarilo. No treba si úprimne priznať, že rutina si ťa nájde. Hoci sa to nezdá, aj počas takejto nerutinnej cesty si človek vypestuje rutinu. Ranné rituály prezliekania, balenia stanu, varenia čaju, večerného pitia vína, mulatovania v tme pred stanom. V konečnom dôsledku je denný režim pravidelnejší ako v práci. V približne rovnaký čas vysadnúť na bajk, v rovnaký čas jesť, v rovnaký čas ísť spať. Rutine sa človek nikdy nevyhne, ale je to tak aj dobre. Inak by sme museli rozmýšľať nad každou maličkosťou.
Vyvážia to však zážitky, objavené krásne miesta, stretnutia s ľuďmi, nečakané situácie. To všetko nás nabilo spomienkami. Hoci hlava všetko nepoberie, mnohé je len v denníkoch a z toho asi 5% je v tomto článku, ostávajú dojmy a pocity. Občas sa vynorí konkrétna spomienka alebo pocit. Hoci len na to, ako sme niekde šliapali v pochmúrnom daždi v Nemecku pri Dunaji a povieme si, aké to bolo vlastne super. Zahreje to pri srdci, čo všetko sme zažili a zvládli, a o tom to celé je. Kým nás Alzheimer nezničí, tak spomienky ostanú a dá sa do nich hocikedy načrieť, keď potrebuješ oživiť bežnú rutinu doma.
Pekná cesta, čítanie i zážitky- ale nič pre mňa… Som na cestách zvyknutý na pokoj Balkánu mimo veľkých aglomerácií a na mentalitu tunajších domorodcov- západ a jeho prostredie ma neláka( ale každý sme iný a to je fajn). Pokiaľ ide o tvoj počiatočný problém so špicami, tak ja od doby(asi 15rokov, čo som prešiel na zdvojené ráfiky+ dvojmo kalíškované ) neviem čo je to problém so špicami(a to nepoužívam nijaké zosilnené). Bicykel vezie približne porovnateľnú záťaž(asi 25kg+ ja 80kg) , ale to iba na okraj. Želám veľa spoločných km bez problémov a hlavne havárií!!!
Paradna cesta a popis zazitkov.
Ako fungujete s bicyklami a bagazou, ked idete do obchodu, alebo niekam inde? Vzdy jeden strazi alebo iba zamknete a nechate tak?
Skvelý cestopis, čo viac dodať, snáď si ho len prečítať. Prajem veľa šťastných km aj v Afrike.