Dlho mi bolo bicyklovať sa stále dookola po rakúskych dedinkách pri Bratislave. Dostal som chuť na poriadne kopce a splniť si dva resty. Vyliezť konečne na Mangart, najvyššie cestné stúpanie v Slovinsku, a vyliezť na Vršič z dedinky Trenta v údolí rieky Soča. Viackrát som sa v tomto kraji vyskytol v posledných rokoch, ale tieto dve vrchárske chuťovky mi chýbali. A keď už tam budem, pridám aj Zoncolan. Urobil som si teda víkendový cyklovýlet na Mangart, Vršič a Zoncolan.
Kúpil som si lístok na vlak do rakúskeho Villachu. Cesta tam trvá asi 4 hodiny a lístok je pomerne drahý. Vyšiel ma aj s bicyklom 53 Eur (len cesta tam). Cestu späť som nechal otvorenú. Možno to nejako seknem popri Dráve do Maďarska.
Wurzenpass ako rozcvička
Do Villachu som pricestoval v piatok večer. Pomaly sa stmievalo, ale mal som za cieľ prejsť aspoň 20 kilometrov cez sedlo Wurzenpass do slovinskej Kranjskej Gori. Wurzenpass nie je dlhé sedlo a nemá ani nejaké extra veľké prevýšenie. No jeho stredná časť dokáže potrápiť asi kilometrovým úsekom so sklonom do 18%. Je to sedlo, kde ak zastanete, už sa do tretier nezapnete. Celkom som sa tohto sedla obával. Predsa len som išiel naložený bikepackingovými brašnami.
Ale vyšiel som. Nohy poslúchali a tešili sa na ďalšie výzvy zajtra. Zo sedla som sa spustil do Slovinska do dedinky Podkoren a na okraji Kranjskej Gori som objavil bufet. Zozadu tam bola malá prevísajúca strieška. Zložil som sa na stole pod touto strieškou. Pršať síce nemalo, ale rosa tu v horách mohla byť celkom intenzívna.
Spať som išiel asi o 11-tej a budík som mal nastavený na pol piatu. Chcel som čím skôr vyraziť, pretože ma čakala výdatná etapa. Uvidím, čo sa podarí, ale určite som mal v pláne sedlo Vršič, Mangart a Zoncolan z oboch strán. Plus čo sa podarí vymiesť ešte cestou.
Sedlo Vršič
Ranná Kranjska Gora vôbec nepripomínala to rušné turistické miesto, na aké sa premení o pár hodín. Prázdnymi uličkami som sa dostal k prázdnemu jazeru Jasna, za ktorým už začínalo stúpanie do sedla Vršič a Triglavský národný park.
Sedlo Vršič je jeden z najkrajších kopcov. 11 kilometrov s priemerným sklonom 7%, avšak často sa ide aj do 12%. Cesta sa ale krásne kľukatí serpentínami a medzi stromami presvitajú výhľady na okolité skalnaté štíty. V zákrutách sa objavujú vykockované pavé úseky, ktoré pobavia smerom hore a vytrestajú smerom nadol. Hlavne ale robia toto stúpanie jedinečným.
Vo vyššej nadmorskej výške sa už odhalia naplno pohľady na hory. Sedlo končí v nadmorskej výške 1 611 metrov a všetky zákruty sú pekne očíslované a označené nadmorskou výškou, takže to odbúda. Už som stretával aj prvých cyklistov.
Z Vršiču som sa spustil dolu do údolia rieky Soča. Samotné toto údolie, tiahnuce sa od sedla Vršič cez Bovec až dolu k talianskej hranici, by vydalo na niekoľkodňový výlet. Minulý rok sme tak išli s manželkou. Teraz som len prefičal dolu do dedinky Trenta, kde som si dal výdatné raňajky a pokračoval som ďalej k Bovcu. Bolo ešte asi len 9 hodín ráno.
Mangart – 2 068 m n.m.
Pred Bovcom som zahol do sedla Mangart. Cesta sa najprv dvíhala len veľmi pozvoľna. Až do dedinky Log pod Mangartom to bola prakticky rovina. Potom však prišla dedina Strmec. Tá mi síce ponúkla studničku na doplnenie vody, ale súčasne ma vytrestala naozaj strmým stúpaním. Mangart je slepé stúpanie. Cesta cez Strmec vedie do sedla Predil a ďalej pokračuje do Talianska. Za Strmcom sa odbáča hore na Mangart.
Prišla odbočka na Mangart. Trochu ma zneistilo, že týmto smerom nešiel nikto. Ani cyklisti, ani autá. Je to prejazdné, ale asi to bolo iba tým skorým ránom. Asfaltka vedúca na Mangart je úzka. Sklon nie je úplne zlý, ale v druhej polovici dokáže potrápiť aj 12%.
Asi na polceste tohto stúpania bola rampa, kde stálo zopár áut. Postupne ich púšťali hore. Vďaka tomu nebola veľká premávka a mohol som si užívať krásu okolia… a pot v očiach, lebo teplota prudko stúpala. Prišli aj nejaké tunely, neosvetlené, v ktorých som len dúfal, že nedrbnem do jamy 🙂
Tesne pod vrcholom prišla ďalšia rampa. Bolo tam malé parkovisko a ďalej už autá nesmeli. Cesta tu bola ešte užšia a čiastočne na niektorých úsekoch aj zasypaná popadanými skalami. Bolo tu pár peších turistov a jediný cyklista. S tým som sa dal do reči.
Bol to Slovinec z východu krajiny, ktorý si spravil výlet do týchto končín. Až cestou dolu som začal stretávať ďalších borcov, ktorí šliapali nahor. Výhľady z vrcholu boli krásne na všetky smery.
Na vrchole bolo aj chladnejšie. To ale vôbec nevadilo, keďže bol celkovo veľmi horúci deň. Posedel som hore asi 10 minút a zjedol som čokoládu. Začínal som pomaly cítiť, že som trochu unavený.
Zjazd dolu bol rýchly a náročný na brzdy, rovnako v totálne tmavých tuneloch, tak aj v ostrých zákrutách, kde sa nečakane občas objavilo auto alebo cyklista.
Po zjazde som sa napojil na cestu vedúcu cez sedlo Predil do Talianska. Samotné sedlo Predil bolo už oproti Mangartu len taký hračkársky brďok a opäť som valil dolu k jazeru Lago del Predil veľmi krásnym zjazdom.
Alpe Adria
Na tomto úseku som sa voľne predbiehal so spomínaným Slovincom, ktorý mieril na hotel. Prišlo stúpanie do sedla Nevea. Od Lago di Predil išlo len o taký otravný pár minútový brďok, ktorý však unavil. Nasledoval opäť dlhý a rýchly zjazd až dolu do Chiusaforte a k Alpe Adria.
Bola asi jedna hodina poobede. Najedol som sa v jedinom otvorenom obchodíku, hoci aj to len so šťastím, keďže som stihol posledné minúty. Lebo však nastala siesta.
Pokračoval som rovinkou po Alpe Adria až do mesta Tolmezzo. Inak ide o veľmi príjemnú cyklistiku po starej železničnej trati, z ktorej spravili cyklochodník vedúci niekoľkými mostami a tunelmi. Minulý rok sme tadiaľto s manželkou prešli cestou do Dolomitov.
Bol však výpek. Smeroval som ku Zoncolanu, ktorý bol vzdialený asi 50 km. Teoreticky po rovinke kúsok, ale v 40 stupňovom výpeku mi ten hic vzal toľko energie, že keď som po dnešných 180 kilometroch prišiel pod Zoncolan do dediny Sutrio, mal som už fakt dosť.
Utrpenie na Monte Zoncolan
Mal som väčšie oči než silné nohy 🙂 To si musím priznať. Plán bol vyjsť Zoncolan z oboch strán, z dediny Sutrio aj z povestného Ovara. No už v stúpaní z tej ľahšej strany, zo Sutria, som mal v nohách vyše 3000 výškových metrov a 180 km. Ťahal som so sebou bajk s brašnami, aj keď iba minimálne naloženými. Vyhasol som ako francúzske auto v zime. Najviac ma však zničil ten hic na posledných 50-tich kilometroch.
Spodná časť stúpania ešte išla. No keď od lyžiarskeho strediska začala úzka asfaltka, kde sa ani kľučkovať nedá a má často sklon cez 20%, potupne som musel aj tlačiť. Proste ani na najľahšom prevode to nešlo do toho strmáku. Ako-tak som sa vyštveral nahor a spravil si fotku.
Pokus vyjsť tento kopec aj z oveľa náročnejšieho Ovara som zavrhol. Bolo by to trápenie a trojhodinové tlačenie bicykla. To by sa ani nerátalo za výšľap. Nakoniec, nebol som na Zoncolane prvýkrát. Tento skalp, aj z Ovara aj zo Sutria, mám ešte z roku 2016. Až neskôr mi napadlo, že som mohol skryť veci niekam do kríka a ísť hore z Ovara naľahko.
Dolu som zaexperimentoval. Objavil som akúsi starú cestu. Viac-menej to však bola chyba. Išlo o nepoužívanú, veľmi úzku, veľmi strmú a veľmi rozbitú asfaltku, kde som vytýral bicykel, brzdy aj seba. A vôbec som si to neužil. Navyše som na viacerých miestach musel preliezať zátarasy a modliť sa, aby ma to doviedlo až dolu do dediny. Šliapať to zase nahor by ma jeblo 🙂
Tyrania zvaná Sella Carnizza
Opäť 40 kilometrov po horúcej Alpe Adria. No aspoň už skončila siesta, a tak som si mohol v jednom dedinskom obchodíku kúpiť predražené teplé pivo v plechovke a niečo pod zub. Naspäť do Slovinska som neplánoval ísť rovnakou cestou cez sedlo Predil, ale po nenápadnej cestičke, kdesi cez miestne údolia, ktorá by ma doviedla až k Soči v dedinke Žaga.
No aký omyl. To, čo vyzeralo už len ako brďok na záver, bolo najväčšie utrpenie dňa. To som mohol ísť rovno ten Zoncolan z Ovara. Aspoň by som mal epický skalp. Takto som mal prd, len 7 km kruto strmou cestou cez les s nastúpanými 800 výškovými metrami. 7 km s priemerným sklonom 11% mohlo hrdo konkurovať aj Zoncolanu. S tým rozdielom, že som nevidel nič len les, úzku cestu a pot v očiach. Stmievalo sa a pičoval som ako dedinský futbalový tréner, kedy to už skončí.
Vzhľadom na podmienky bol toto pre mňa oveľa náročnejší kopec ako Zoncolan. Akým takým zadosťučinením bol aspoň zjazd. Opravovali cestu, takže na nej boli zátarasy. Dvakrát som musel opatrne prejsť výkopy, inak som mal niekoľko kilometrovú krásnu asfaltku len pre seba. Rýchly a parádny zjazd.
Nocovanie na letisku v Bovci
Stačilo mi na dnes. Z dedinky Žaga som sa už presunul len pár kilometrov do Bovca. Ešte z minulého roka som mal vytipovanú lúku pri letisku za požiarnou stanicou na okraji mesta. Dnes tam panoval akýsi čurbes a hlasná hudba. Presunul som sa teda ešte o kus ďalej, k budovám pri vstupe do letiska.
Jediné, čo som ešte dnes bol schopný urobiť, bolo natiahnuť sa na lavicu a jesť a spať 🙂 Bol tam zavretý bufet so slnečníkmi, ktoré mi pekne poskytovali ochranu pred rosou.
Opäť na Vršič a domov
Ráno som vstal okolo 6-tej. Ako sa dostanem domov? Boli dve možnosti, bicyklom alebo vlakom. Bicyklom by to bolo asi 350 km cez Slovinsko popri rieke Dráve až do Maďarska a tam potom vziať nejaký lacný vlak. Druhá alternatíva je ísť drahým 50 eurovým vlakom opäť z Villachu. Uvidím, ako to pôjde.
Ráno som si dal Vršič z dedinky Trenta. Konečne som vyliezol aj tento kopec. Išlo to po včerajšom záťahu celkom fajn. Vyliezol som opäť aj Wurzenpass. Aj to išlo fajn. Únavu som začal pociťovať až po zhruba 100 kilometroch. Paradoxne na rovinatej cykloceste popri Dráve.
Najprv mi skrížil cestu akýsi triatlon, kde ma nechceli pustiť na cestu a musel som to obchádzať prácne cez kokrháje. Potom ma ten nudný rakúsky rovinatý vidiek, kde vlastne nič nie je ani na pozeranie, ani na pitie (krčma), a vlastne ani na jedenie, lebo nedeľa a predavačky sú z príkazu katolibancov v prírode, začal extrémne nudiť.
Jasné, pridala sa k tomu aj únava zo včerajška a psychika. Vidina ďalších 250 km, aby som len večer, ak všetko dobre pôjde, dorazil niekam na juhovýchod Maďarska a dúfal v akýsi nedeľný vlak na sever, ma tiež demotivovala. Navyše som sa pri odbočke na cyklocestu dostal na dvojprúdovku na Klagenfurt, kde sa nedalo nikam odbočiť. Tak osud rozhodol. Obetoval som 53 Eur a kúpil si lístok na vlak.
Časovka do Klagenfurtu
Dal som si teda časovku do Klagenfurtu. Ostávalo mi 10 kilometrov cez kopec a nejakých 25 minút času. V Klagenfurte som tak mastil na vlak, že som pomaly predbiehal aj tých nešťastníkov na triatlone, ktorých trasa aj tu viedla paralelne s hlavnou cestou 🙂 Podvečer som tak bol vo Viedni a cestu do Bratislavy som už opäť prešiel po vlastnej osi na bicykli.
Rakúsko-slovinsko-talianske pohraničie je dokonalé. Je tu toľko príležitostí na bicyklovanie, krásne stúpania a epické scenérie, že to snáď ani nemôže nikdy omrzieť. A vždy sa sem rád vraciam.
Moje Strava aktivity nájdeš tu, tu a tu 🙂
