Julske Alpy

Cyklovýlet cez Julské Alpy

Mesiac po talianskej vrchárskej nádielke v júni nás už opäť svrbeli nohy. Lákalo nás to do kopcov. Takže som kúpil letenky do Macedónska. Autorizácia prešla, ale na konci celého procesu to vyhodilo namiesto leteniek server error. Osud si proste povedal, že nie 🙂 Tak som naplánoval výlet do Rumunska na Transfagarasan. Plán vydržal celý deň, kým Peťka neprišla domov s tým, že vraj v Rumunsku sú psy a medvede. Neviem, kto jej také niečo povedal 🙂 Takže napokon prišiel plán C, cyklovýlet cez Slovinsko a Julské Alpy.

1. deň – Začíname v Klagenfurte

Vlakom sme sa presunuli do rakúskeho Klagenfurtu. Klagenfurt sa už stáva pomaly tradičným začiatkom našich cyklovýletov. Vlak do Klagenfurtu ide z Viedne asi 4 hodiny. Praktické na tom je, že vás to dostane na dostrel od Talianska aj Slovinska. Takže toto mesto je ideálny východiskový bod.

Vieden a pivo
Čas na prestup vo Viedni sme využili na pivnú degustáciu.

Do Klagenfurtu sme prišli až v noci. Už tradične máme vychytanú samoobslužnú autoumyvárku, v ktorej sme spali prvýkrát pred rokom, na začiatku cesty okolo Istrie. Nachádza sa v dedine Lambichl, asi 5 km od Klagenfurtu, a automaticky sa vypína o desiatej večer, takže po tomto čase už autičkári nehrozia. Jej plechová strecha nás minulý rok zachránila pred búrkou a na tomto výlete nám poskytla komfort istoty, že vieme, kde budeme spať prvú a poslednú noc.

Klagenfurt
Osvedčená autoumyvárka

2. deň – Jazero Bled a Bohinj

Tentokrát búrka v noci neprišla. Hneď na ráno sme prekonali Loibl Pass. Je to výživný, asi 10 km dlhý kopec. Vedeli sme už, čo nás čaká, takže to išlo dobre. Počasie bolo príjemné letné, teplé. Jediná chybička krásy bola, že sa mi na najmenšom prevodníku namotávala reťaz, takže som musel aj najstrmejšie 12% úseky tlačiť silovo na strednej píle. Veľmi blbé východisko pred týždňom v ostrých slovinských kopcoch 🙂

Loiblpass
Loibl Pass

Jazero Bled

Z Loibl Passu nasledoval krásny dlhý zjazd až do mesta Tržič a potom také typické slovinské hore-dolu po krátkych, ale strmých kopcoch cez dedinky. Keď sme sa blížili k jazeru Bled, začala hustnúť premávka. Už štandardne býva pri tomto jazere zápcha. Autičkári sú všade rovnakí. Evidentne im stojí za to sedieť ráno 3 hodiny v aute, z toho polovicu času v beznádejnej zápche, aby sa prešli okolo jazera a zopakovali si tú istú procedúru popoludní domov 🙂 Bola sobota a všetci smerovali na Bled.

Začal sa ozývať hlad. Zastavili sme sa v potravinách. Tu som znovu objavil špecialitu, ktorá ma zachránila už pred mesiacom na diaľkovom maratóne do Chorvátska – burek. Burek je také mäsom, syrom alebo kadečím iným plnené pečivo. V Slovinsku burek dostanete prakticky v každom obchode a pekárni. A keďže náš hlad bol väčší ako aktuálne zásoby, milá teta za pultom v potravinách nám sľúbila, že nám ešte pár kúskov dopečie, ak chvíľu počkáme. Aspoň padlo nejaké to pivo 🙂

Jazero Bled
Jazero Bled

Keď sme dojedli a chceli sme sa vrátiť k jazeru, zistil som, že mám na prednom kolese defekt. Nebol to klasický defekt v zmysle, že by niečo prepichlo pneumatiku. To sa pri Marathon plášťoch málokedy podarí. Z nejakého dôvodu zlyhal na duši autoventil, ktorý sa zrovna tu, v tomto momente, po x-tisíc kilometroch rozhodol, že začne prepúšťať. Takže nasledovala výmena duše. Peťka sa zatiaľ hrala s mačiatkom, ktoré sa obšmietalo pri neďalekom dome.

Jazero Bled
Jazero Bled

Jazero Bohinj

Chvíľu sme posedeli pri jazere, dali sme si jedno pivo a zamierili sme k ďalšiemu jazeru, Bohinj. To leží asi 30 km od Bledu, hlbšie v horách. Cestou k nemu fúkal celkom svižný protivietor, takže nám ten úsek prišiel nekonečný. Tento kraj je však veľmi pekný. Cestu všade lemujú zelené kopce. Ako cyklista sa viete vyhnúť hlavnej ceste, ak idete po nefrekventovaných cestičkách cez dedinky, a zhruba od Bohinjskej Bistrice ide separátny cyklochodník s dobrým asfaltom.

Najzaujímavejší moment tohto úseku prišiel v dedine Savica. Je tam drevený most cez rieku Bohinjka a hať. Na tej hati sa domáci spúšťali ako na šmykľavke. Dali sme pauzu. Toto som musel vyskúšať. Voda bola ľadová, ale stálo to za to 🙂

Rieka Sava Bohinjka
Most a hať cez rieku Bohinjka
Rieka Sava Bohinjka
Úročím konečne to zimné otužovanie 🙂

Pri jazere Bohinj sme si dali dlhšiu pauzu. Dennú kilometráž sme nepotrebovali nijako hrotiť. Pevnú trasu sme na tomto výlete stanovenú nemali. Len orientačne sme vedeli, že od Bledu chceme ísť cez Vršič do údolia rieky Soče a odtiaľ niekam k moru. Takže bol čas aj na kúpanie sa.

Jazero Bohinj
Jazero Bohinj

Bohinj je tak trochu slepá ulička. Je viac zovreté horami, ktoré priamo spadajú do vôd jazera. Žiadne väčšie cesty odtiaľ nevedú a je menej turisticky exponovaný ako Bled. Hoci ľudí aj tu bolo dosť. Počuli sme dokonca aj slovenčinu a češtinu.

Jazero Bohinj
Tieto sochy kôz majú v Slovinsku špeciálne radi 🙂 Podobná je aj v Kranjskej Gore pri jazere Jasna

Trampoty s kostolom

Pomaly sa blížil večer. Cesta späť k Bledu bola blesková. Tak, ako nás vietor brzdil cestou sem, teraz nám pomáhal a išlo to samo. V Blede sme si už iba kúpili potraviny a zašli sme kúsok za mestečko zakempovať. Našli sme si ideálny pľac so studničkou, pokoseným trávnikom a stolom s lavicou, za požiarnou stanicou. Malo to celé len jeden háčik – miestnych militantných kresťanov a ich kostol, ktorý stál neďaleko.

Jazero Bohinj
Jazero Bohinj

Dodnes premýšľam, akú pridanú hodnotu má v dobe mobilov každých 15 minút oznamovať trieskaním na veľký kus kovu, nachádzajúci sa vo veži kostola, že uplynulo nových 15 minút. Aj v noci. Ale asi keď už nedokážu zaujať myšlienkou, tak to skúšajú prvoplánovo cez hluk. Dali sme tomu šancu, ale keď oznámili, že je štvrť na dvanásť, pochopil som, že to nevzdajú. Radšej sme sa presunuli o kilometer ďalej, na veľké opustené parkovisko pri štadióne. Síce to nebol taký luxus, ale keď oznamovali, že je trištvrte na dve v noci, tak nás tým nezobudili 🙂

Rieka Sava
Západ slnka nad slovinskými horami

Zobudila nás iba lampa. Niekto niekde v centrále zapínania pouličného osvetlenia slovinského mestečka Bled dostal o pol tretej v noci skvelý nápad, že teda zapne lampy na tom prázdnom parkovisku. To by až tak nevadilo, ale jedna z lámp, tá najbližšia k nám, sa pravidelne vypínala a zapínala snáď každé 4 minúty. Nasledoval teda ďalší presun o sto metrov do tieňa a už bolo dobre.

Teda až do rána do šiestej, keď sa prebral evidentne farár v susednom, doteraz tichom kostole na dolnom konci a začal búchať ako naposledy. To si tak človek uvedomí, akí sme ako ľudstvo extrémne tupí. Namiesto kľudného spánku, ako to príroda naprogramovala, majú ľudské bytosti neustále potrebu robiť z noci deň, z ticha hluk a v nedeľu si po celom týždni nepospať, ale ísť na pokec k najvyššiemu. Veď ja keby som všemocná vesmírna bytosť a ráno o šiestej mi príde vyspevovať pod okno horda babiek, tak hádžem blesky a posielam kobylky.

3. deň – Vršič, North Cape 4000 a rieka Soča

Na raňajky sme zlikvidovali posledné bureky a vybrali sme sa cez kopce k mestu Jesenice a do Kranjskej Gory. Krátku zachádzku sme si dali k Vintgaru. Ide asi o 2 km dlhú roklinu s vodopádmi a vyhliadkovým chodníkom. Je to však platená atrakcia, kam sa s bicyklom nedostanete. Parkovisko na bicykle síce pred vstupom bolo, ale také maximálne nešikovné. Do brvna vyrezaný lámač špíc na predné koleso. Takže si bajk nebolo o čo pevné zamknúť. Rozhodli sme sa preto neriskovať a nejsť nakoniec dnu. Ani sa nám do toho davu rodiniek aj tak nechcelo.

Udolie rieky Sava
Údolie rieky Sáva

Napojili sme sa v meste Jesenice na cyklochodník popri rieke Sáva. Ním sme pokračovali niekoľko kilometrov až do Kranjskej Gory. Doprava tu prakticky neexistovala. Všetko chodilo po diaľnici a na týchto bočných cestách sme stretali iba cyklistov rôznej formy a elektrifikácie 🙂 Tento rok aj v Taliansku aj v Slovinsku už bolo poriadne vidno trend elektrobajkov. V podstate každý druhý bajk už bol s elektromotorom.

Udolie rieky Sava
Sedí sa na pive 🙂

North Cape 4000

O to viac som slintal, keď sme začali v protismere stretávať bikepackingovo vybavených cesťákov s číslami. Fičali si to sólo alebo po skupinkách oproti nám. Sedeli sme na pive a keď jeden z nich zastal a vbehol do krčmy hľadať niečo rýchle pod zub, vytiahol som z neho, že ide o North Cape 4000. Toto bolo evidentne čelo pretekov, pretože oneskorencov sme stretávali ešte o pár hodín neskôr na druhej strane sedla Vršič, v rôznej forme únavy. Asi nemusím spomínať, že som sa hneď namotal a začal spriadať plány, ako na budúci rok pôjdem na tieto preteky tiež. Do jari ma to ale určite prejde, keď uvidím sumu za štartovné 🙂

Jazero Jasna, Slovinsko
Jazero Jasna, Kranjska Gora

Sedlo Vršič

V Kranjskej Gore sme si dali povinnú fotku pri jazere a pri kozlovi, a začali sme stúpať na Vršič. Opäť sme už z minulého roka vedeli, čo nás čaká. Hore bolo celkom chladno. Celkovo bolo dnes viac pod mrakov a pomaly hrozil aj dážď. V zjazde sme ešte stretávali účastníkov pretekov North Cape a o chvíľu už sme boli v údolí rieky Soča. Inak, táto strana sedla Vršič je oveľa horšia, dlhšia a ťažšia ako tá z Kranjskej Gory. Zatiaľ som ju išiel vždy len v zjazde, ale dúfam, že sa niekedy podarí aj do kopca 🙂

Vrsic Pass, Slovinsko
Stúpanie na Vršič
Vrsic Pass, Slovinsko
Na vrchole Vršič Pass

Rieka Soča

Rieka Soča bol hlavný bod programu celého nášho výletu. Popri nej sa nachádzajú asi najkrajšie zákutia celého Slovinska. Prvú zastávku sme si dali v nejakom kempe pri ceste. Stiahli sme jedno pivo a podrobne som pozrel mapu, kde sa nachádza aká úžina, prípadne vodopád.

Udolie rieky Soca v Slovinsku
Soču na viacerých miestach na hornom toku križujú tieto typické drevené mostíky

V dedinke Trenta sme si vychutnali pohľad na Triglav, ktorý sa striedavo úspešne ukazoval medzi oblakmi. Sprášili sme jednu čokoládu a pozreli sme si výstavu fotiek krajiniek, ktoré tu mali na námestí vystavené.

Udolie rieky Soca v Slovinsku
Tam niekde vzadu, úplne vpravo, čiastočne za oblakom, je Triglav, aspoň podľa tej tabule v popredí 🙂

Mala Korita

Ďalším zaujímavým miestom boli Mala Korita. Ide vlastne o skalnatú úžinu, ktorou sa Soča prediera. Bol tam most a kemp. Z mosta dvaja Nemci skákali asi zo siedmych metrov do ľadovej vody. Ak by ste nechceli skákať z výšky, dá sa proste vliezť do vody vyššie a splaviť sa ako kus dreva pomedzi skaly v kryštálovo čistej vode až pod tento úsek. Nad tým som rozmýšľal, ale neodhodlal som sa do tej ľadovej vody 🙂

Udolie rieky Soca v Slovinsku
Mala Korita
Udolie rieky Soca v Slovinsku
Mala Korita

Velika Korita

Začalo jemne popŕchať. Presunuli sme sa opäť o kus nižšie po toku rieky k miestu zvanému Velika Korita. Tu sú hneď dve skvelé miesta. Samotné Velika Korita, ktoré sú ešte hlbšie a dlhšie ako tie malé. Aj keď podľa mňa nie sú až také fotogenické.

Udolie rieky Soca v Slovinsku
Velika Korita
Udolie rieky Soca v Slovinsku
Velika Korita

Krajšie miesto ako samotné Velika Korita sa dá nájsť na bočnej ceste kúsok pod nimi. Rieka sa tam rozširuje, ale stále je v zovretí skál. Tvorí sa tam akýsi bazén, do ktorého sa dá skákať. Cez čistú vodu vidíte až 4 metre na dno. Toto bolo pre nás asi najkrajšie miesto na celej Soči.

Udolie rieky Soca v Slovinsku
Rieka Soča
Udolie rieky Soca v Slovinsku
Rieka Soča

Bovec

Pomaly sa blížil večer, a tak sme sa spustili do mestečka Bovec. Keďže bola nedeľa, cieľom bolo nájsť nejakú pumpu a kúpiť niečo na zjedenie. Nakoniec sme dopadli, ako je už u nás zvykom, bez pumpy, ale na pive 🙂 Sadli sme v centre mestečka do príjemne vyzerajúcej krčmy. Zakecali sme sa s majiteľom, ktorý nám následne ochotne nalieval pivo a rakiju. Rozmýšľam, či sme sa dostali aj k tomu jedlu. Ale fakt si nespomínam. Ale keďže sa to volalo 1917 Grill Bar, tak možno sme aj niečo zjedli. 🙂

Mesto Bovec
Pivo v Bovci

Zakempovali sme pri letisku, kde mali zjavne požiarnici nejaké slávnosti, lebo tam bol postavený obrovský stan s lavicami. Pre nás ideálne miesto pri neistom počasí.

Mesto Bovec
Kúsok bola aj studnička na vodu

4. deň – Deň vodopádov

Slap Virje

Ráno sme sa najedli našej štandardnej cestovnej stravy – tuniakov – a sledovali sme partiu požiarnikov, ako začali skladať stan. Za hodinu bolo po stane. Z Bovca sme začali stúpať strmo nahor nad mesto. Smerovali sme k vodopádu Virje. Vedie k nemu úzka asfaltka, ale posledných pár sto metrov treba prejsť po lesnej ceste. Rozhodne to však stojí za to. Bol to jednoznačne najkrajší vodopád, aký sme kedy videli. Pri pohľade naň sa človek cíti ako niekde v exotike.

Slap Virje
Slap Virje
Slap Virje
Slap Virje

Cestou od vodopádu sme sa zamotali aj do lesa. Podľa mapy mal ísť kúsok od vodopádu úzky asfaltový chodníček, ale ten bol uzavretý, a tak sme nejaký ten kilometrík museli tlačiť s ortliebami cez regulárnu červenú turistickú značku.

Julske Alpy
Krížom cez les
Julske Alpy
Potom nás to vypľulo na golfovom ihrisku, odkiaľ sme sa už dostali na hlavnú cestu

Slap Boka

Ďalším vodopádom po ceste bol vodopád Boka. Ten je vidno už od hlavnej cesty ako majestátne z vrcholu hory padá dolu. No dostať sa k nemu je zložitejšie, bicyklami nemožné, teda ak nevezmete bajk na plece. Podarilo sa mi dostať sa aspoň trochu bližšie na vyhliadku, kam som musel prejsť asi kilometer peši. Aspoň kvôli fotke.

Slap Boka
Tam niekde ďaleko je vodopád Boka

Slap Kozjak

Blížili sme sa k mestu Kobarid. Kúsok pred Kobaridom sme zišli z hlavnej cesty na cyklochodník, ktorý viedol priamo ponad rieku. Ďalšie krásne miesto bol most ponad Soču. Začínal tu turistický chodník k vodopádu Kozjak. K vodopádu som zašiel iba ja sám, rýchlo na otočku odfotiť a natočiť na kameru. Prekvapilo ma, že tam uprostred lesa bola búdka, kde vyberali vstupné. Samotný vodopád však bol parádny. Tvorí sa tu akási skalná sieň, z ktorej stropu vodopád padá. Magické miesto.

Slap Kozjak
Slap Kozjak

Ešte krajší však bol samotný drevený most ponad Soču. Neistý, hojdajúci sa vysoko nad vodou. Aj tu sa opäť našiel odvážlivec, ktorý si skočil z mosta dolu.

Udolie rieky Soca
Rieka Soča
Julske Alpy
Rieka Soča

Tolminska Korita

Pokračovali sme k mestu Tolmin po bočných vidieckych cestách s minimom dopravy. Pri Tolmine je ďalšia roklina, Tolminska Korita. Opäť tu treba počítať so vstupným. Aspoň tu však boli normálne cyklostojany, takže sme vedeli zamknúť bajky o kus železa. Síce to bol risk, nechať tam všetko na hodinu, ale keďže viem, že bez bicyklov sa sem sotva ešte niekedy domrvíme, tak sme to riskli. Celá prechádzka trvá asi hodinku, ale stojí to za to.

Tolminska Korita
Vyviera tu podzemná rieka, chodníky vedú vysoko na roklinou a sú tu krásne prírodné scenérie
Tolminska Korita
Tolminska Korita

Most a Kanal na Soči

V meste Tolmin sme doplnili v potravinách zásoby, a aj zásobu piva do žalúdka, a pokračovali sme k mestečku Most na Soči. Toto miesto vyzerá na každej cestovateľskej fotke úplne epicky. V praxi nás to však celkom sklamalo. Je to síce pomerne pekný most cez rieku, ale naživo to vôbec nevyzerá tak epicky ako na fotkách.

Mesto Tolmin
Pauza pred potravinami v Tolmine
Most na Soci
Most na Soči

Oveľa krajšie mesto, možno najkrajšie v Slovinsku, je mesto Kanal na Soči, ktoré leží niekoľko kilometrov nižšie. Z Kanalu vedú už iba dve cesty. Jedna rovinatá popri rieke rovno do talianskej Gorizie, druhá cez kopce, tiež do Talianska. Popri rieke sme išli minulý rok, nekonečným cyklochodníkom, kde celé kilometre nebolo kde zakempovať. Tentokrát sme chceli ísť cez kopce. Ale keďže už bolo 7 hodín, nechcel som ísť na večer do ďalšieho sedla.

Mesto Kanal v Slovinsku
Kanal na Soči

Zakempovali sme preto kúsok za Kanalom. So šťastím, alebo skôr inštinktom, som uprostred nenápadnej lúky objavil drevený prístrešok. A veru sa zišiel. Len čo sme sa pod ním zložili, prišiel lejak. V noci ešte zosilnel v poriadnu hrmavicu. Hromy blesky však boli darom. Aspoň prehlušili neďaleký kostol, ktorý sa neodbytne snažil oznamovať čas celú noc.

Mesto Kanal v Slovinsku
Parádny dvojizbák na noc 🙂

5. deň – Smer more

Posledné daždivé kopce

Ráno po búrke sme sa vrátili kúsok do Kanalu. V lokálnej pekárni sme si kúpili bureky a naraňajkovali sa. Oblaky sa kopili a hrozil ďalší dážď. Začali sme stúpať do kopcov smerom na dedinu Lig. Dlho netrvalo a začalo popŕchať. Ranná hmla, dážď, žiadna doprava a husté lesy všade okolo vytvárali tajomnú atmosféru. Našťastie, poriadne sa rozpršalo až v dedine Lig, kde sme lejak prečkali pod strieškou na ihrisku.

Park Pecno, Slovinsko
Stúpame opäť do kopcov
Park Pecno, Slovinsko
Asi 500 výškových metrov od Soči do dediny Lig

Z dediny Lig to už išlo prudko dolu. Brzdy dostali na mokrej ceste zabrať. Dostali sme sa na samú hranicu Talianska k potoku Idrija. Popri ňom vedie paralelne cesta aj slovinskou aj talianskou stranou. Rozhodli sme sa zostať ešte chvíľu v Slovinsku. Bol to síce offroad a trochu blata, ale inak to bola veľmi pekná cesta popri potoku. Jediní ľudia, ktorých sme tam stretli, boli dvaja cyklisti a jeden motorkár.

Park Pecno, Slovinsko
Cesta popri riečke Idrija

Taliansko

V Taliansku sme sa ocitli, ani sme nevedeli ako. Iba jedna tabuľa a boli sme tam. Ako sme pokračovali do Talianska, oblaky s dažďom ostávali za nami a pred nami sa smerom k moru črtala len modrá obloha.

Talianske vinice
Sme v Taliansku

Po niekoľkých dňoch v kopcoch sme sa celkom tešili z roviny a tiež z toho, že sme opäť v obľúbenom Taliansku. Navigoval som nás po čo najodľahlejších cestách cez zabudnuté dedinky, keďže v Taliansku aj obyčajné okresky bývajú extrémne preplnené autami.

Taliansky vidiek
Taliansky vidiek

Talianskymi dedinkami sme sa prekrútili, nie síce najkratšou, ale zato najmenej frekventovanou cestou na juh. Cieľom bolo Lignano, ktoré sa každým kilometrom približovalo. Tento taliansky kraj nie je nejako špeciálne zaujímavý, samá rovina a polia, ale tešili sme sa už k moru.

Marano Lagunare v Taliansku
Marano Lagunare

Cestou sme sa zastavili v mestečku Marano Lagunare. Nič tam síce nebolo, ale na mape to vyzeralo zaujímavo 🙂 Každopádne, z jeho brehov už bolo vidieť Lignano na druhej strane zátoky. Časť cesty sme išli aj po poľných cestičkách. Snažil som sa sledovať cyklocesty, aby sme sa vyhli návalu áut. Aj tak sme sa im však úplne nevyhli a morálku ničili aj nekonečné roviny bez akýchkoľvek zákrut.

Lignano v Taliansku
Konečne Lignano

Lignano nás privítalo búrkou

Do Lignana sme prišli až podvečer. Oblaky sa opäť nakopili, a ledva sme si spravili cieľovú plážovú fotku, spustila sa krátka, ale intenzívna búrka, ktorú sme prečkali pod strieškou. Zvyšok večera sme hľadali tri veci. Kebab, posledné otvorené potraviny, keďže Taliani s obľubou zatvárajú už o pol ôsmej, a miesto na spanie.

Lignano v Taliansku
Prídeš k moru a tam november

Prvé dve veci sme našli. S miestom na spanie to bolo horšie. V letovisku typu Lignano je bez šance sa niekde zložiť. Najmä ak hľadáte strechu kvôli hroziacim dažďom. Nakoniec sme to vzdali a presunuli sa o pár kilometrov von z mesta. Ani tam to však nebolo ľahké. Je to kraj močiarov, kanálov a salín, a tam, kde je kus pevnej zeme, leží dedina. Zachránila nás malá lúka hneď vedľa dedinského kostola. Na oblohe sa objavili hviezdy, a tak sme to riskli, že pršať nebude. Aj tak nebolo na výber. Kostol bol, našťastie, výnimočne ticho celú noc 🙂

6. deň – Veget na pláži a 100 km do Triestu

Dnešný deň sa dá opísať rýchlo. Asi do tretej poobede sme sedeli na pláži v Lignane. Cucali sme víno. Pivo mali v miestnych obchodoch dvakrát tak predražené ako inde, zrejme kvôli turistom. Inak Lignano sklamalo. Kedysi, keď som ešte nebol veľmi scestovaný, som tu bol. Vtedy mi to prišlo fajn. Teraz to bolo také o ničom.

Lignano v Taliansku
Lignano

Pláže široké a pieskové, a more presne rovnaké – idete 300 metrov a stále sa nedokážete ani poriadne utopiť. Iba čo má človek piesok všade a nie je možné ho v tej bačorine po členky zmyť. Tak sme fakt len sedeli na kraji pláže, pili víno a pozorovali život okolo.

Lignano v Taliansku
Veget 🙂

Keď došlo víno, vybrali sme sa do Terstu. Lignano je slepá ulička, takže najprv sme museli absolvovať nekonečné roviny, kým sme sa dostali na cestu, ktorá viedla do Terstu. Opäť samá nekonečná rovina. Chvíľu som rozmýšľal, že sa zájdeme pozrieť aj do Grada. Ale vlastne načo? Asi tam človek nenájde nič iné ako v Lignane, len ďalšiu bačorinu, nekonečné roviny a kopec áut.

Rieka Soca v Taliansku
Rieka Soča, neďaleko Monfalcone, sa už na svoju slovinskú verziu vôbec nepodobá

Terst

Krajší kraj začal až pred Terstom. Cesta tam vedie ponad more s krásnym výhľadom na celý Terstský záliv. Do Terstu sme prišli až so západom slnka. Avšak ten stál rozhodne za to. Bol asi jeden z tých najkrajších, keď aj ostatní ľudia pri mori zastali a čumeli.

Severne pobrezie Triestskeho zalivu
Cesta do Terstu
Triest zapad slnka
Západ slnka v Terste

Pomotali sme sa chvíľu mestom, našli sme kebab a potom sme špekulovali, kde sa zložíme. Nakoniec sme sa zložili až na samom konci kamenných pláží, či ako nazvať tie ich kamenné platne, kde sa cez deň opaľujú. Opäť to bolo asi jediné miesto, kde sa ako tak nepozorovane dalo prespať.

Triest
Nočný Terst

7. deň – Hrad Predjama a Ľubľana

Lampa blikala nad hlavou aj túto noc. Jediná blikajúca lampa na celom terstskom pobreží bola tá nad nami. Pomerne skoro ráno sa na kamennej platni pri vode, kde sme spali, začali zbiehať dôchodcovia s uterákmi a ambíciou vypekať sa po zvyšok dňa.

Kúpeme sa v mori a kŕmime čajku

Podobnú ambíciu sme mali aj my. No najprv sme museli nájsť potraviny a kúpiť si niečo jesť. To niečo sa volalo, štandardne, tuniak 🙂 Posadili sme sa na breh k vode, v prístave v centre mesta. A kým sme jedli, pomaly sme si domestikovali čajku, ktorá sa odvažovala čoraz bližšie. Keby tam sedíme ešte hodinu, možno si trúfne zjesť aj z ruky. Došlo nám však pivo, a tak sa nám tam už nechcelo dlhšie sedieť.

Triest
Tyranosaurus 🙂

Presunuli sme sa späť na promenádu tvorenú kamennými platňami. V Terste nie je klasická pláž, ale nad vodou sú vybetónované terasy s rebríkmi do vody, kde sa krochnia obézni talianski dôchodcovia. Taký ten záber, kde sa tlačia hlava na hlave stovky mrožov na jednej pláži pri vode, úplne presne opisuje túto situáciu. Takže sme sa pridali a okúpali sa.

Znova v Slovinsku

Až okolo jednej poobede sme sa vybrali z mesta preč. Terst je kopcovité mesto. Leží na svahu kopcov, ktoré padajú rovno dolu k moru. Takže ak sme chceli z mesta odísť do vnútrozemia, museli sme si vyšliapať celkom výživný kopec hore nad mesto, do nadmorskej výšky okolo 300 metrov. Odmenou však bol nádherný výhľad na celý záliv, kde bolo vidieť až do Slovinska a Chorvátska.

Triest
Pohľad na Terst z dediny Opicina

Dostali sme sa tak na akúsi náhornú plošinu, resp. pre vnútrozemcov do normálnej nadmorskej výšky, a po pár kilometroch sme sa ocitli znova v Slovinsku. Opäť iba tabuľa na prázdnej ceste dávala najavo, že sa zmenila krajina. Celkom som sa tešil, že sme naspäť v Slovinsku. Slovinsko je pre cyklistiku priateľskejšie, je tu menej áut a v dedinách sú normálne krčmy a obchody. Taký ten slovanský štýl. V Taliansku sú to len kaviarne a obchod žiadny. Maximálne tak obrovský hypermarket na pol dňa blúdenia alebo, ak natrafíte na čokoľvek menšie, je to zavreté kvôli sieste 🙂

Hrad Predjama

So Slovinskom však začali aj kopce. Nie vysoké, ale niektoré dokázali potrápiť svojou dĺžkou. Smerovali sme do mestečka Postojna. Už viackrát som cez toto mesto prechádzal bicyklom, ale vždy som vynechal zachádzku k hradu Predjama. Tentokrát sme sa rozhodli, že tých 16 km okľuky absolvujeme, hoci kopce ešte pritvrdili. Každopádne hrad stál za to, rovnako tak krajina okolo neho. Je to cyklistický raj – minimálna doprava, malé dedinky, zvlnené kopce s lúkami a lesmi. Ideálne na cyklistiku.

Predjamski Grad
Hrad Predjama
Predjamski Grad
Hrad Predjama

Dnu sme nešli, keďže už bolo skoro sedem hodín večer a nemali sme kde odložiť bajky. Jediný plán bol prejsť cez kopce tých pár kilometrov do Postojnej. V Postojnej sme objavili skvelú krčmu s názvom Palma. Čapovali tam českú Plzeň, takže bolo rozhodnuté 🙂 Až po zotmení sme sa presunuli kúsok za mesto, na vytipované miesto, veľké, v noci zatvorené parkovisko pred jaskyňou Postojnska Jama. Spalo sa dobre. Konečne žiadny kostol, ani blikajúca lampa. Len do rána sme boli komplet mokrí od rosy a v obliehaní slimákov slizniakov 🙂

Pivo v Postojnej
Palma bar, Postojna

8. deň – Ľubľana

Bol piatok. Spiatočný lístok z rakúskeho Klagenfurtu domov sme mali kúpený až na nedeľu ráno. Z Postojnej do Ľubľany a na sever do Loibl Pass a Klagenfurtu sme to mali asi 130 km, takže sme sa dnes nemuseli vôbec ponáhľať. Toto komfortné presvedčenie sme pretavili v tri ranné Plzne v bare Palma, ktorý otváral už skoro ráno 🙂 Počas piva som zarezervoval prvé ubytko na tomto výlete. Plán bol dnes len prísť do slovinského hlavného mesta a stráviť tam večer.

Slovinsky vidiek
Slovinský vidiek

Z Postojnej do Ľubľany je v podstate len jeden kopec, a to hneď za Postojnou. Potom je to už taká viac menej rovinka cez Logatec a Vrhniku. Dokonca je tam aj jeden dlhý zjazd. Asi 20 km pred hlavným mestom už existuje súvislý a od dopravy oddelený cyklochodník. Do Ľubľany sme sa tak dostali úplne v pohode a bez stresu z veľkého mesta. Aký kontrast oproti tejto našej paródii na metropolu, čo tu máme na Slovensku.

Ljubljana
Ľubľana

Ľubľana

Samotná Ľubľana je veľmi príjemné mesto. Také ideálne malé, aby ste tam neblúdili hodiny, ale zároveň má dostatočne veľké centrum, aby bolo čo pozerať a kde sa večer túlať. Zložili sme sa na ubytovaní, spravili sme po týždni hygienu a vybrali sme sa do mesta na pivo a pizzu.

Ljubljana
Centrum mesta

Pivo v Ľubľane stojí v priemere 3,50 Eur. Samozrejme, závisí aj od podniku. Ale keďže my máme nos a rokmi budovaný inštinkt, našli sme krčmu, kde je pivo za dve éčka. V Ľubľane sa pije pivo Union. Je to popri Lašku jedno z dvoch hlavných pív v krajine. Každé pivo má svoj revír, kde je dominantné a kde naň štamgasti nedajú dopustiť. Laško fičí na východe, Union od Ľubľany na západ. Inak, obe pivá sú kvalitou niekde na úrovni výčapného kozla desiatky. Piť sa to dá, v lete to stačí, ale doma by som si to nekúpil.

Ljubljana
Ľubľana

9. deň – Neplánovane stále Ľubľana

Plán bol ráno vyraziť na poslednú asi 80 km dlhú etapu na sever k Loibl Pass a do Klagenfurtu. Zbalili sme si veci a vyrazili sme na cestu. Prišiel však nápad, dať si ešte jedno rozlúčkové pivo v dvojéčkovej krčme 🙂

Ljubljana
Ľubľana

Na pivo Union

Viete, koho stretnete, keď idete ráno o desiatej do najlacnejšej krčmy v okolí? No predsa štamgastov po päťdesiatke, ktorí sú zjavom dvoch nabalených cykloturistov vytrhnutí z každodennej alkoholickej rutiny. Dopadlo to tak, že tých rozlúčkových pív bolo trochu viac. Najprv pozvali oni nás, potom zas oni nás a potom zas oni nás. Nakoniec my ich a potom oni nás 🙂 Peťka dostala od jedného dokonca aj balík s kozmetikou. Zjavne toho uja ranný nákup v drogérii zmohol, domov aj tak nič neprinesie a žena ho určite pochváli 🙂

Ljubljana, na pive Union
Áno, je to litrák 🙂

Kým sme rozobrali všetky geopolitické problémy sveta, bolo dvanásť hodín a bolo jasné, že dnešná etapa na sever nevychádza podľa plánu. Pomohol opäť jeden z ujkov, ten najtriezvejší, ktorý zavolal na železnice a vybavil lístok na dva bicykle do vlaku do Villachu. O štyri hodiny. Takže ešte bol čas rýchlo odbicyklovať na stanicu, kúpiť sľúbené lístky, nech máme pokoj na duši, a vrátiť sa na ďalšie pivo 🙂

Ljubljana, na pive Union
Sobota ráno 🙂

Wörthersee

Bol to vlak, ktorý išiel až z Chorvátska. Lístky sme nakoniec dostali, hoci teta za okienkom privolala vedúceho, ten niekam volal a celé to 10 minút procesovali. Ale ako vyskúmal štamgast telefonicky, išlo to.

Vlak odchádzal okolo štvrtej a cesta do Villachu zabrala necelé dve hodiny. Okolo šiestej sme boli vo Villachu a mohli sme vyraziť na dnešnú skrátenú etapu. Cca 40 km popri Wörthersee do Klagenfurtu. Napriek tomu, že to bola rovina a nebolo to veľa kilometrov, nemalo to konca 🙂 Cestou sme stretli aj dvoch Čechov na kolobežkách a s defektom. Požičali sme im pumpu na nafúkanie.

Ljubljana
Ešte jedna foto z Ľubľany

Prejsť okolo Wörthersee ma lákalo už dávno. Ale v skutočnosti to nie je až také zaujímavé, ako sa to jazero javí z diaľničného odpočívadla 🙂 K vode sa dostanete ťažko. Jazero je dosť obstavané a oplotené, a jediné miesto, kde sme sa dostali až k vode a k nejakému peknému výhľadu, bola dedina Maria Wörth.

Jazero Worthersee v Rakusku
Wörthersee

Klagenfurtom sme len prešli s krátkou zastávkou v potravinách a rovno sme pokračovali 5 km za mesto na našu osvedčenú autoumyvárku v Lambichli. Prišli sme tam už s posledným denným svetlom.

Jazero Worthersee v Rakusku
Wörthersee

Kľud v noci rušili len železničiari. Cesta cez dedinu sa opravovala a mali potrebu do noci vlakom niečo posunovať na paralelných koľajniciach. Vyrušil nás aj týpek, ktorý prišiel asi o tretej v noci. Všetko rozsvietil a začal vyberať mince z automatov. Ale bol milý. Povedal, že je to jeho práca a keď skončí, opäť zhasne. No darmo, koniec mesiaca bol 🙂

10. deň – Ideme domov

Celkovo sme spali na tomto mieste už štvrtýkrát. Tým pádom je to absolútny rekord v počte spaní na jednom mieste 🙂 A rekord toto miesto drží aj iný. Trikrát zo štyroch bola búrka. Aj v túto noc. Trieskalo to kvalitne a krajinu zaliali záplavy vody. Ale kde lepšie stráviť takú noc ako na dobre vyspádovanej autoumyvárke? 🙂

Klagenfurt
Pripravení vyraziť na finálnych 5 km na vlak do Klagenfurtu

Ráno sme mali už iba jedinú úlohu. Dokotúľať sa z kopca na vlakovú stanicu v Klagenfurte a kúpiť si pivo na cestu. To sa podarilo a poobede sme boli opäť v Petržalke.

Bratislava, vlakova stanica Petrzalka
Doma

Slovinsko je jedna z najkrajších krajín Európy. Určite sme nevideli všetko, ale konečne bol čas vidieť viac a nie len tranzitovať. Navyše, je to tak blízko, že sa tam pomaly oplatí ísť aj na predĺžený víkend. Na cyklistiku je to raj. Prázdne horské cesty s dobrým asfaltom, hustá sieť cyklochodníkov, je to tam relatívne lacné a príroda je top. Miestami, najmä pri vodopádoch, sme sa fakt cítili ako v tisíce kilometrov vzdialenej exotike. Soča je asi najtyrkysovejšia rieka na svete a keď sa to spojí s dokonalými možnosťami na zdolávanie kopcov na bicykli, myslím, že do tejto krajiny ešte veľakrát pôjdeme. Možno nabudúce aj MTB 🙂

Udolie rieky Soca v Slovinsku
Rieka Soča
Download file: Slovinsko 2021.gpx
Print Friendly, PDF & Email
Daj páčik, karma sa ti odmení :)
Be the first to comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.