udolie rieky Soca v Slovinsku

Cyklovýlet okolo chorvátskej Istrie

Ležíme v noci zakuklení v spacákoch, do plechovej strechy prázdnej autoumyvárne búši hustý lejak a podávame si fľašu vína. Presne takto začala aj skončila naša letná cyklovýprava k moru na Istriu. Počas 8 dní som trochu potýral priateľku Peťku aj kamaráta Miša, keď sme spravili 800 km okruh z rakúskeho Klagenfurtu až na juh chorvátskej Istrie, do Puly, a späť cez Ľubľanu.

Rimska arena v Pule

Deň prvý

S ťažkými bajkami do sedla Loiblpass

Štartujeme v piatok neskoro večer v Klagenfurte, kde máme hneď dvakrát šťastie. V silnejúcom lejaku nachádzame ešte otvorenú krčmu, kde čapujú pivo. Dávame si úvodné a smerujeme k nášmu druhému šťastiu. Tým je teraz v noci opustená autoumyváreň v dedinke Lambichl. Tá nám poskytne potrebný úkryt proti lejaku.

Sobotné ráno je rovnaké ako bol deň predtým. Usmoklené, zatiahnuté, tmavé, jednoducho októbrové. Počasie v Klagenfurte sa o lete ešte asi nedopočulo. Po mokrej ceste smerujeme okolo mesta Ferlach do prvej horskej prekážky na ceste, do sedla Loiblpass.

Ide o sedlo, ktorým sa tiahne hranica Rakúska so Slovinskom. Je to výdatný kopec, vysoký asi 1 200 m n. m., kde počas zhruba desiatich kilometrov nastúpate 800 výškových metrov. Ja už viem, čo ma čaká. Išiel som touto cestou mesiac pred tým za Peťkou do Chorvátska. S bajkom zaťaženým vzadu brašnami ho vyliezla poctivo bez zosadnutia.

stupanie do Loiblpass
V stúpaní na Loiblpass

Slovinsko a jazero Bled

Trochu s malou dušou prechádzame hranice oboch krajín. Predsa, vo svete panuje korona apokalypsa a človek nikdy nevie, s akým byrokratickým nezmyslom sa stretne na hraniciach. Autá stoja v dlhom rade. Nás, cyklistov, však našťastie nikto nerieši.

Na slovinskej strane nasleduje dlhý zjazd takmer až do mesta Tržič. Oblaky ubúdajú, slnko hreje, Klagenfurtský októbrový mordor je konečne za nami. Smerujeme k jazeru Bled. Cestou stretávame dvoch cestných cyklistov. Od nich sa dozvedáme, že by nemal byť problém prekročiť aj slovinsko – chorvátske hranice.

jazero Bled
Jazero Bled

Napriek tomu, že Mišovi hapruje bicykel, prichádzame okolo obeda k jazeru Bled. Mišov bicykel je ťažká improvizácia. Mišo je Ukrajinec žijúci na Slovensku. Bicykel má na Ukrajine, tak som mu zháňal od kamaráta na poslednú chvíľu iný. Taký ten dlhoročný balkónový kúsok bez servisu. Pojazdný, ale prehadzovačka si žije svoj autistický život a brzdy nežijú už vôbec. A Mišov štýl bicyklovania, keď tú reťaz križuje hlava nehlava, tomu vôbec nepomáha.

Na Blede strávime asi dve hodiny oddychom a kúpaním. Mišo, ako hlavný žrút výletu, si dáva polievku. Za nami je 50 km. Celá naša trasa má 890 kilometrov, takže denná porcia vychádza na zhruba stovku.

jazero Bled
Jazero Bled

Kranjska Gora

Do večera sa ešte cez sériu kopčekov dokotúľame do Kranjskej Gory. Cestou si dávame aj motivačnú pauzu na pivo. Mišo, ktorý sedel na bicykli naposledy so mnou na Ukrajine pred rokom, začína dosť trpieť. Bolí ho riť a nepomáha si ani pedálovaním štýlom “rozkrútim to na najľahšom prevode kadenciou ako škrečok, potom vypustím, kotúľam sa 50 metrov na voľnobeh vražednou rýchlosťou 18 km/h a potom toto celé opakujem”. Márne sa mu snažím vysvetliť, že pedálovať rovnomerne mu bude šetriť kopec energie. Začínam sa obávať, či ho udržím v tempe celý výlet a či nebudeme musieť plán zmeniť a skrátiť.

Kranjska Gora socha kozla
Jazero Jasna v Kranjskej Gore

Večer nakupujeme zásoby v Kranjskej Gore. Hlavní nákupcovia jedla na tomto výlete sme my s Mišom. Peťka stráži bicykle. My máme vždy väčšie oči ako objem brašien a žalúdkov, preto posledný kilometer k jazeru Jasna ideme naložení ako nákladiak z kameňolomu.

Kranjska Gora
Jazero Jasna v Kranjskej Gore

S nocľahom si hlavu nelámeme. Skladáme sa priamo na brehu jazera pod borovicami. Ľudí je tu veľa, ale ako sa stmieva, ubúdajú, a v noci je kľud. Spoločnosť nám robia len kačky, ktoré sa nechajú kŕmiť z ruky. Peťka síce v noci bojovala s mäso trhajúcim vlkodlakom, z ktorého sa vykľul milý venčiaci sa psík kabelkového typu, ale to ja som tvrdo prespal.

kacka krmiaca sa z ruky
Oriešok priamo z ruky

Deň druhý

Do sedla Vršič

Okolo sa už dvíhajú seriózne kopce. Hneď ráno zisťujem, že moje včerajšie oči v obchode boli fakt veľké a všetko to jedlo, pôvodne kúpené na večeru, ledva napchám do brašien. Ostatní sú na tom podobne. Nakoniec všetko akosi upraceme, len jedna fľaša vína ostáva ako na just stále nezaradená. A už sa naozaj nikam nezmestí.

Včera sa Peťke pokazil tachometer. Kúpili sme v Intersporte v Blede nový a dnes ráno ho pri expresnom pití tej nezaradenej fľaše vína montujem. Ani Peťka ani Mišo mi s tým (vínom) nechcú pomôcť. Rozumiem im. Čaká nás Vršič. Ťažké stúpanie 900 výškových metrov do sedla, v dĺžke asi 10 km. Slasť dopĺňajú mačacie hlavy v každej serpentíne. Bude to najťažší kopec výletu. Úprimne priznám, že mám obavy, či ho najmä Mišo vylezie. Po včerajšku vyzerá zničenejšie ako ja po hodinovom pracovnom mítingu. Ale ak tento kopec dáme, až k moru to už bude viac menej rovinka. Aspoň mu to tvrdím na povzbudenie morálky 🙂

Vrsic v slovinskych horach
Stúpanie do sedla Vršič

Nakoniec toto obávané stúpanie zdolávame rýchlejšie, než som čakal. Peťka opäť poctivo celý čas na bicykli, ja s fľašou vína na ráno v žalúdku, Mišo veľa tlačí. Ale pri rýchlosti v kopci to vôbec nezdržuje. Hore si dáva Mišo polievku na morálku, my s Peťkou pivo.

Vrsic v slovinskych horach
Stúpanie do sedla Vršič

Hore nachádzame aj mačiatko. Malé vyplašené stvorenie sa moce medzi kolesami áut a samo lezie do náručia. Už to vyzerá, že pôjde s nami, keďže nemáme to srdce ho nechať ďalej sa motať stratené po ceste medzi autami. Nakoniec nás od neho oslobodzuje nejaká slečna, ktorá si preňho prišla.

Vrsic v slovinskych horach
Sedlo Vršič

Popri rieke Soča a nádejný vraždiaci maniak

Zjazd z Vršiča dolu do Bovca je dokonalý. Rýchly, plný zákrut a s minimom dopravy. Zároveň však konštatujeme, že táto strana kopca je oveľa drsnejšia ako tá z Kranjskej Gory. Našťastie sme nemuseli ísť touto stranou nahor. Popri rieke Soča postupujeme rýchlo. Je to stále mierny zjazd, kilometre ubiehajú a more sa blíži.

Vrsic v slovinskych horach
Krásny dlhý zjazd z Vršiču

Pri jednej pauze pred dedinou Kanal stretávame miestneho cyklistu. Dávame sa do reči. Spomína, že tiež cestuje často na bicykli, ale zväčša len po Slovinsku. Hodnotíme slovinské pivá a odporúča nám neďalekú cyklocestu za Tolminom. Odchádza a my ešte dlho pauzujeme. Dnes sme na tom časovo dobre a povinná stovka určite padne.

udolie rieky Soca v Slovinsku
Údolie rieky Soča v mestečku Kanal

Ideme po cykloceste, ktorú nám odporučil namiesto hlavnej cesty. Ísť bez áut je síce fajn, ale táto cyklocesta je tak trochu pasca. Sú to nekonečné kilometre uzavretej cesty. Napravo strmý svah lesa, naľavo kolmo dolu rieka. Už máme stovku za sebou, je večer a túžime po jedinom – krčme a mieste na zakempovanie. Ani jedno z toho tu však nenachádzame. Musíme preto chtiac-nechtiac pokračovať ďalej.

Stretávame opäť nášho známeho cyklistu. Je divný. Tvári sa, že nás nepozná. A hlavne sme ho vôbec nemali stretnúť, pretože mal namierené úplne inam. V atmosfére tejto cesty, kde niet úniku, na ktorú nás on nasmeroval a jeho divného správania, si vymýšľame teóriu, že je to vraždiaci maniak, ktorý si nás sem “nachystal”. Každopádne je to však vraždiaci maniak s blbou pamäťou, pretože sme prežili 🙂

udolie rieky Soca v Slovinsku
Cyklocesta, ale bez šance na zakempovanie

Taliansko cez zelenú hranicu a súkromný pozemok

Cyklocesta konečne skončila na slovinsko – talianskej hranici neďaleko mesta Gorizia. No čo ďalej? Poľná cesta, ktorou sa podľa mapy dalo dostať do Talianska veľa dôvery nevzbudzovala. A zamotať sa do pomerne veľkej Gorizie na večer nemalo cenu.

Do Talianska sme sa však dostali predsa len tou poľňačkou. Cestou som v opustenom lesíku zazrel zašívať sa tlupu podivne tmavých týpkov arabského looku. Určite si tam nevyšli na piknik špekáčiky tlačiť do hlavy. V Taliansku sme vyšli cez nejakú rampu označujúcu v opačnom smere zákaz vjazdu a súkromný pozemok.

udolie rieky Soca v Slovinsku
Konečne Itália

Talianske trampoty s kempením

Ak je nejaká krajina, v ktorej sa naozaj zle kempuje nadivoko, tak je to Taliansko. Všetko je tu ohradené, súkromné, so zákazom alebo príliš na očiach. Najprv sme sa usalašili na akomsi parkovisku pri škôlke. Hrozba dažďa nás však vyhnala hľadať niečo pod strechou. Po pár kilometroch za Goriziou sme našli dokonalú opustenú autoumyváreň. So strechou a dokonca aj lavičkami a elektrickou zásuvkou. Nikto nikde.

Už sme sa zložili, keď sa odniekiaľ prihnal nevrlý Talian, že mu tam extrémne zavadziame a nemôžeme tam ostať, lebo mu vyležíme asfalt. Musel každopádne nervózny počkať, kým sa Mišo vráti odkiaľsi z kríkov, kde bol vykonať dôležitý cestovný rituál.

Kempovanie nám vyšlo až na tretí pokus. V nejakej nedôležitej dedinke pri plote futbalového štadióna. Opäť nikto nikde, dokonca nás kryla pred potenciálnym dažďom trochu prevísajúca strieška vstupnej budovy. Všetko by to bolo skvelé, keby nemali potrebu ožarovať toto priestranstvo tonami fotónov z neďalekej halogénky. Toto vypaľovanie očí sa samozrejme spustilo automaticky až okolo deviatej, keď už sme boli úspešne usalašení v spacákoch a fakt sa nám nechcelo už nikam presúvať. Dnes padol rekord – 130 km a keďže to svetlo žiarilo ako stredne veľká supernova pár minút pred zrútením sa do seba na čiernu dieru, potvrdila sa aj teória z lifestylových časopisov, že svetelný smog naozaj kazí spánok.

futbalovy stradion v Taliansku
Futbalový štadión v talianskej dedinke

Deň tretí

Prichádzame k moru

Prichádzame ku krásnej pieskovej pláži a s pivom v ruke a ďalšími štyrmi v žalúdku sa vrháme do vĺn. Takto som si to predstavoval. V praxi sme strávili pol hodinu najprv v supermarkete pri nákupe hajzláku a hľadaní toho piva, kde som bol za všeobecnú brzdu, pretože som prišiel k pokladni s neodváženou mrkvou.

Triestsky zaliv pri meste Triest
Terstský záliv

Potom sme prišli do Terstu, kde je všetko okrem spomínaných pieskových pláží. Betónové platne plné talianskych dôchodcov boli ako z National Geographic dokumentu o mrožoch na skale. Navyše o mrzutých mrožoch, ktorí šomrú, že na tom beznádejne preplnenom betóne máme držať od nich odstup jeden meter. Stačilo si dvakrát zakašľať a ten meter nám poskytli sami 🙂

Triestsky zaliv pri meste Triest
Terstský záliv

V Terste sme sa naobedovali, trochu si pozreli mesto a okúpali sa. Vymotať sa z Terstu bola učinená slasť. Mišo išiel neohrozene vždy 200 metrov napred. Síce cestu nevedel, a občas zmizol, ale akosi sa vždy objavil. Od tohto momentu už budeme pokračovať stále popri mori až do Puly.

Triest
Terst

Slovinsko

Prechod hranice do Slovinska, ktorého som sa obával najviac, prebehol v poriadku. Slovinci v lete robili špeciálne obštrukcie kvôli korone. Kúsok za hranicou sme sa zastavili na malom polostrovčeku, dali sme si pauzu a okúpali sa. Na tomto mieste boli najobrovskejšie mušle – korýtka, aké som kedy videl. Niektoré boli veľké aj pol metra.

Triestsky zaliv pri meste Triest
More už v Slovinsku

Kopce dnes ešte predsa len prišli. A to kúsok za Izolou v smere na Piran. Dali sme to nejakou bočnou cestičkou pomedzi vinice s peknými výhľadmi na more, ale aj hlavnou cestou plnou áut. Tá hlavná cesta bola masaker. Najmä, keď sme išli rozťahaní po 100 metroch, kamionisti mali radosť 🙂

Isola v Slovinsku
Niekde medzi Piranom a Izolou. Tam kdesi na obzore je Terst a v popredí Izola

V Pirani sme si na hlavnom námestí dali povinnú fotku, pivo a kebab v zastrčenej uličke a maturovali sme nad tým, čo ďalej. Mišo začal prichádzať na tvrdú realitu cestovania so mnou, že vlastne my nikam, kde by sme sa vyvalili na pláž, nesmerujeme. My sa proste celé dni len bicyklujeme 🙂 Tak sme sa dohodli aspoň na tom, že v Pule dáme aspoň pol dňa pauzu na dlhé kúpanie sa.

Piran v Slovinsku
Piran

Potom sme pokračovali do Portorožu. Už sa stmievalo, keď sme zakempovali pri vodnom kanáli, doslova pár metrov od chorvátskej hranice. Komáre boli, ale našťastie som mal na tejto ceste najlepší repelent – Peťku a Miša. Mňa akosi obchádzali 🙂

Zapad slnka v Portorozi
Západ slnka v Portoroži

Deň štvrtý

Chorvátsko

Trochu malá duša na chorvátskej hranici. Predsa len, ako Slovinci zaviedli opatrenia voči Chorvátom, tí sa priečili a urobili v lete Slovincom to isté. Ideálny čas prísť tam s ukrajinským pasom. Ale našťastie neriešili a prešli sme aj túto poslednú hranicu. Čakalo nás konečne také to naozajstné more.

Prešli sme ranným mestom Umag až do Novigradu. V nohách dnes len 30 km, ale keďže som včera Mišovi sľúbil viac kúpania a menej bicyklovania, dali sme v Novigrade dlhú pauzu. Najprv sme zavítali do miestnej reštiky, kde sa Mišo najedol, my s Peťkou štandardne napili piva 🙂

Novigrad v Chorvatsku
Mesto Novigrad

Veget na pláži a sockárčenie pri obchode

Potom sme zašli do neďalekého obchodu po pivo, ktoré si vezmeme na pláž. A trochu sme zasockárčili. Pred obchodom bola v krabiciach čerstvo vyložená balená šunka, ešte studená z chladničky a pár kusov zeleniny. Uhorky a paradajky. Evidentne práve vyhodené, ale len pár dní po spotrebe.

Už som čítal dosť o týpkoch, čo vyžierajú kontajnery za supermarketmi, kde obchody vyhadzujú ešte dobré jedlo. Tak prečo to neskúsiť 🙂 Nabral som šunku aj nejaké uhorky a s kúpeným pivom sme sa vybrali na pláž. Za 4 hodiny strávené na pláži sme ešte asi 3x otočili obchod po pivo 🙂

Novigrad plaz
Pláž v Novigrade

Do večera sme ešte prešli asi 30 km cez Poreč do mesta Vršar. Inak, veľmi príjemné mesto aj na dlhší pobyt. Dnes to bola najmenšia porcia kilometrov. Iba 65, ale celkovo sme mali za sebou už 404 km, takže priemerne sme sa držali plánu. Zakempovali sme na trávnatej ploche neďaleko cintorína a oficiálneho kempu plného Nemcov so psami. Nie, nepredstavujte si strážny tábor SS so štekajúcimi vlčiakmi. Boli to len nemeckí dôchodcovia – psíčkari v karavanoch 🙂

Vrsar v Chorvatsku
Vršar

Deň piaty

Nemci boli inak najrozšírenejší objekt na chorvátskych cestách. Celkovo sme si užívali zníženú dopravu. Vďaka správam našich médií, z ktorých mal človek pocit, že kdekoľvek za hranicami Slovenska panuje úplná skaza a okolité štáty už prakticky zhoreli do tla, tu turistov zo Slovenska a Čiech nebolo veľa. Škoda len, že tieto naše médiá nesledovali aj nemeckí karavanisti, ktorí sa sem valili vo veľkom, keďže práve v tomto čase mali v Nemecku celozávodné dovolenky.

Rovinj a stratený Mišo

Ráno sme vyrazili na mesto Rovinj. Teda, my dvaja s Peťkou. Mišo šiel napred ako obvykle, čo by nebol zas tak zlý nápad, keby nešiel presne naopak. Takže, kým sa on vracal naspäť na sever do Slovinska a Rakúska, my sme prišli do Rovinju. Prísť tam ešte dalo celkom zabrať vďaka kopcom okolo Limského zálivu.

Mesto Rovinj v Chorvatsku
Rovinj

Mišo mal vybúchaný telefón, spojiť sa s ním nedalo. Netušili sme, kde je a kam vlastne putuje. Takže sme zvolili plán posadiť sa v Rovinji na promenádu na pivo a čakať. A keďže najjednoduchšie plány zväčša fungujú, pri druhom pive sa Mišo spontánne objavil. Prechádzal sa po promenáde a hľadal, kde si dá pivo. Takto zjednotení sme mohli vyraziť ďalej.

Mesto Rovinj v Chorvatsku
Rovinj

Chorvátske vnútrozemie a Pula

Z Rovinju do Puly je to asi 30 kilometrov. Ibaže tá cesta vedie vnútrozemím. Teda nie takým naozajstným, stále ste asi 2 km od mora, ale nevidíte ho. A ako som už zistil na mojich cyklocestách do Chorvátska, nie je pre cyklistu nič horšie ako chorvátske vnútrozemie.

Človeku pečie slnko na hlavu, od asfaltu pečie ešte raz, vidno iba suchú zem a kríky pri ceste. Do toho jemný protivietor a neustály pocit, že idete do kopca. Aspoň takto to ja vnímam v Chorvátsku vždy, keď sa vzdialim od mora viac ako 500 metrov 🙂 Takže dokotúľať sa do Puly bolo celkom utrpenie.

Pula bola pomyselným cieľom našej cesty. Najvzdialenejším bodom, z ktorého sa už budeme iba blížiť domov. Chvíľu sme sa pomotali centrom, spravili sme si povinné selfíčko pred koloseom a vyrazili sme k moru. Dni boli dlhé, ešte stále ostávalo niekoľko hodín na leňošenie a kúpanie sa. A samozrejme pitie piva 🙂 Deň sme zakončili na pleskavici a zakempovali sme v borovicovom hájiku hneď pri vode.

Rimska arena v Pule

Šiesty deň

Nekonečné mesto Labin

Ráno to vôbec nevyzeralo, že dôjdeme do večera tak ďaleko, ako sme nakoniec došli. Hneď za Pulou nás opäť čakalo obávané vnútrozemie so svojim pekelným teplom, tradičným protivetrom a nikdy nekončiacim miernym kopcom. Vliekli sme sa dosť pomaly.

vychodne pobrezie Istrie
Aspoň veselo bolo 🙂

Najhoršia kríza prišla okolo obeda v stúpaní na mesto Labin. Jedno z tých miest, ktoré na mape vyzerajú kúsok, ale nemá to konca, kým tam prídete. V meste sme dali pauzu na jedlo, doplnenie vody a vína do žalúdku.

Za Labinom to začalo konečne odsýpať. Cesta sa v Plomini opäť priblížila k moru, čo vždy pôsobí dobre na psychiku. S výhľadmi na sever ostrova Cres a celý Istrijský záliv bola radosť bicyklovať.

vychodne pobrezie Istrie
Roboši na pauze

Mošćenička Draga

Užili sme si dnes ešte aj more a kúpanie sa. V mestečku Mošćenička Draga sme si dali dlhšiu pauzu, aby sme nemuseli šliapať v najväčšom teple. Už sa nám za tie dni osvedčil systém do druhej poobede spraviť nejakých 60 – 70 km, potom si dať poobednú dlhšiu pauzu a večer, keď už tak nepečie, doraziť kilometre do stovky.

vychodne pobrezie Istrie
Východné pobrežie Istrie, v pozadí ostrov Cres

Mošćenička Draga sa nám veľmi páčila. Ideálne miesto aj na dlhší pobyt. Je to tam také akurát malé. Jeden obchod, dve reštiky, fajn more, menej ľudí. Zo všetkých miest na Istrii asi najlepšie more a kúpanie. Proste fajn miesto na relax. Na tomto výlete to bola naša rozlúčka s morom.

vychodne pobrezie Istrie Moscenicka Draga
Mošćenička Draga

Smer Slovinsko

Obával som sa kopca za Opatijou, vedúceho k slovinskej hranici do mesta Rupa. Išiel som ho pred mesiacom naopak, keď som išiel do chorvátskeho Tribunju, a pamätal som si, že som išiel z kopca nepretržite asi 20 km.

Peťka aj Mišo však prekvapili. Hoci to tak ráno nevyzeralo, teraz večer chytili druhý dych. Zdĺhavé stúpanie vyšli úplne s prehľadom a deň sme zakončili na 106 km, kúsok od slovinskej hranice. Mišo sa pomaly, ale isto dostával do formy a už mal ďaleko od toho, aký mŕtvy býval prvé dni. Zakempovali sme kus od cesty na nejakom trávnatom pľaci. Síce padlo zopár kvapiek, ale dážď nakoniec nebol. Tradične sme večer stiahli fľašu vína.

stupanie od Opatije k slovinskym hraniciam v Rupe v
Stúpanie od Opatije

Siedmy deň

Hrozí búrka

Ráno sme dorazili tých pár kilometrov na slovinskú hranicu v Rupe. Prešli sme klasicky s trochu malou dušou. Slovinci robili obštrukcie pri vstupe z Chorvátska. Ale našťastie iba autičkárom. Nás, cyklistov, si prakticky nevšímali. V zmenárni hneď za hranicou som zamenil zbytok chorvátskych kún za eurá a pokračovali sme po pomerne frekventovanej ceste do mesta Ilirska Bistrica.

Nasledovalo výdatné stúpanie do dediny Knežak a potom mierny zjazd do dediny Pivka. Krátky úsek do Postojnej, plný áut a protivetra, bol únavný. V Postojnej sme dali v jednom parčíku dlhšiu pauzu. Prišlo aj na krátke zdriemnutie. Z leňošenia v príjemnom chládku stromov nás vytrhli až ťažké búrkové oblaky, ktoré sa zbierali na oblohe. Už asi nikto z nás nepochyboval, že výlet dokončíme podľa plánu.

cyklisticky odpocinok v Slovinsku
Zmohlo nás to

Osmička ako hrom a skoro pád

Chvíľu sme zvažovali aj zachádzku k hradu Predjama a k Postojnskej Jame, ale nakoniec sme tieto zbytočné kilometre zavrhli. Sledovali sme pomerne pozorne počasie. Oblaky sa všade zbierali, ale nakoniec to ako obvykle vyšlo tak, že nepršalo. V kopci za Postojnou smerom na Ľubľanu, resp. v zjazde z neho, mal Mišo takmer nehodu.

stupanie za Postojnou
Stúpanie za Postojnou

V zjazde sa dlho neobjavoval. Začali sme sa báť, či niekde nespadol. Nakoniec sa objavil, pomaly sa kotúľajúc s krivým kolesom. Úplne som síce nepochopil, ako sa mu to podarilo, ale zjavne ho jeho slabé brzdy zradili a v jednej zo serpentín oplieskal zadné koleso o zvodidlá.

Museli sme zadné brzdy odstaviť úplne, aby sa koleso aspoň krútilo. Jediné šťastie, že výlet sa pomaly chýlil ku koncu. Do Klagenfurtu to bolo už menej ako 200 km. Nejako už dokrivkáme. Zvažoval som aj nájsť zajtra v Ľubľane servis, ale servisáci bývajú v lete zaneprázdnení. Nájsť vhodný servis, kde by nám koleso vycentrovali na počkanie, a to celé navyše v sobotu doobeda, by sa rovnalo zázraku a strate času. Musí to ten kúsok ešte vydržať.

stupanie za Postojnou
Tu už s krivým kolesom

Cez mesto Vrhnika sme prišli do večera až k tabuli Ľubľana. Mali sme dilemu, či ísť na večer do mesta alebo ostať kempovať pred mestom. Nakoniec sme sa rozhodli ísť sa najesť do najbližšej reštaurácie a zakempovali sme na trávnatej ploche za supermarketom. Síce tam bol hluk od neďalekej diaľnice, ale nikto nás tam nerušil. Veľké mesto počká do zajtra.

Lublana

Ôsmy deň

Ľubľana

Ísť do Ľubľany ráno bolo jednoznačne dobré rozhodnutie. Bola sobota. Do Klagenfurtu nám chýbalo asi 100 km, a tak sme mali dosť času na prehliadku mesta. Trafiť do centra bolo ľahké. Stále rovno, až nás to vypľulo v centre, kde to už poznám, keďže som cez toto mesto bajkoval viackrát.

Ljubljana
Centrum mesta

V centre sme sa pomotali, Mišo sa stihol štandardne stratiť a opäť nájsť. Dali sme si aj nejaké predražené kraftové pivo a ďalšie lacné, plechovkové, na múriku o pár metrov ďalej. Prihovoril sa nám aj zaujímavý týpek. V podstate už dedko, Amík, ktorý bicykloval svojho času po Európe, až si povedal, že v Ľubľane sa mu páči, usadil sa a žije tam už 10 rokov.

Ljubljana
Ľubľana centrum

Ľubľana je moja srdcovka, keďže to bolo práve toto mesto, kam som sa vybral na moju prvú cykloturistickú výpravu pred 4 rokmi. Cestou sem celý tento môj životný štýl začal. Zhodli sme sa s Peťkou na tom, že sem ešte prídeme. To mesto stojí za viac dní.

Ljubljana
Ľubľana centrum

Opäť sa blížia hory

Z Ľubľany to išlo príjemne po rovine. Vietor neškodil. Akurát sme trochu museli kombinovať zachádzajúce a kľukatiace sa cyklocesty s hlavnou cestou, kde neraz bol aj zákaz pre bicykle. Je to otrava, keď na hlavnej je zákaz a bočné cestičky vás povedú od poľných ciest cez šotolinu až po asfalt, cez všetky kokrháje v okolí.

slovinsky vidiek
Slovinsky vidiek smerom do Rakúska

Nakoniec sme sa však úspešne prepracovali cez Kranj do Tržiču. Tu sa kruh uzavrel a napojili sme sa na cestu, ktorou sme pred týždňom náš výlet začínali. Boli štyri hodiny poobede a čakalo nás posledné sedlo, nám už známy Loiblpass. Mišovi sa bicykel rozpadal pod riťou. Prestalo mu preraďovať na najľahší prevod, čo vôbec nebolo dobré východisko.

Trzic v Slovinsku
Mesto Tržič, posledné slovinské mesto

Z Loiblpassu sme mali celkom rešpekt. Pamätali sme si nekonečný zjazd v opačnom smere. Nič motivujúce. Nakúpil som pre istotu veľa coly, sladkostí a aj nejaké núdzové jedlo na zajtrajší dojazd do Klagenfurtu, ak by sme sa v kopci zdržali príliš dlho a na druhej strane už nenašli otvorené obchody.

socha draka v meste Trzic
V meste Tržič

Posledné stúpanie na starý známy Loiblpass

Keď už sa cesta začala dvíhať, Peťka sa ma opýtala, koľko kilometrov má ešte ten kopec na vrchol. Ona si to sleduje a motivuje ju, keď jej na tachometri ubúdajú kilometre. Použil som trochu nefér stratégiu. Povedal som jej 7 km, hoci to bola sotva polovica. Lepšie je byť príjemne prekvapený, aj keď ona má na to asi svoj názor 🙂

Mišo tlačil väčšinu kopca kvôli domrvenej prehadzovačke. Ale niekedy je kráčať rovnako rýchle ako pučiť nohy v sedle. Každopádne sme z Tržiču boli hore asi za hodinu a pol. Čo bol veľmi dobrý čas.

Loiblpass je zaujímavé sedlo. Hlavná cesta ide tunelom popod masív hory. Vojdete v Slovinsku a vyleziete v Rakúsku. Tunel je dobre osvetlený, je v ňom chodník a nie je tam zákaz bicyklov. Nie je to ideál, ale nie je to ani vyslovene nebezpečné.

Je to stále lepšie ako stará cesta. Tá vedie ešte o pár sto metrov vyššie na horu. Je to zo slovinskej strany vlastne len turistický chodník s viacerými úsekmi, kde sú schody. Na rakúskej strane je veľmi strmá lesná šotolina. My sme išli tunelom, tá stará cesta je na mojom wishliste. Ale treba na to ľahký horský bajk, nie 30 kg naložený touringový bicykel.

Loiblpass
Na vrchole Loiblpass

Víťazné pivo a krkolomný zjazd

Z tunela sme sa vynorili v Rakúsku. Prechod hraníc bol opäť bezproblémový. Hore sme si oddýchli a dali sme si pivo. Zvládli sme poslednú prekážku. Už nás čakalo iba presne 28 km z kopca až do Klagenfurtu.

Toho zjazdu som sa však bál. Mišove zadné brzdy boli vypnuté, predné boli slabé ako Igorova schopnosť spájať ľudí a zadné koleso malo osmičku ako svet. Len som dúfal, že to chalan nejako prežije. My s Peťkou sme v zjazde celkom valili, Mišo prišiel dole chvíľu po nás. Neviem, čím brzdil, možno nohou ako Fred Flintstone, ale úspešne a pomerne svižne zišiel dole celý.

zaverecne pivo cyklovyletu okolo Istrie
Víťazné pivo pred Klagenfurtom

Búrka nás dostihla v plnej sile

Nasledovali už iba posledné kilometre cez Verlach až k osvedčenej autoumyvárni v dedinke Lambichl, kúsok pred Klagenfurtom. Stihli sme dokonca ešte aj otvorenú Billu. Našli sme tiež studničku s tečúcou vodou, tak sme si spravili po týždni (ak nerátam kúpanie v mori) prvýkrát trochu hygieny.

Bol to priam luxus nehľadať miesto na kempovanie, ale ísť na overený pľac. Zašli sme aj na pivo do neďalekého hostinca a potom sme sa už rozložili pod strechou umyvárne. V noci sme boli za túto strechu veľmi vďační. Prihnala sa totiž brutálna búrka. Hromy búchali tak hlasno, že sa nedalo poriadne spať, dážď bubnoval do plechovej strechy a voda by nás vyplavila aj pod ňou, nebyť toho, že asfalt tu bol dobre vyspádovaný na odtok vody. Ako sme začali, tak sme aj skončili 🙂

kempovanie v autoumyvarni
Už len rozložiť karimatky a otvoriť fľašu vína

Cesta domov

Do rána sa vypršalo. V Klagenfurte síce ešte stále nepanovalo leto, alebo možno “už” nepanovalo, ak teda v tomto meste vôbec niekedy leto majú, ktovie. Spustili sme sa bezproblémovo 5 km miernym zjazdom do centra k vlakovej stanici.

Spiatočný lístok sme nemali kúpený s predstihom. Nebolo jasné, či sem vôbec prídeme a ak, tak kedy. Preto som až teraz zašiel k pokladni. A bol problém. Na priamy vlak lístky neboli. Kapacita bicyklov bola plná. Cestu do Viedne sme tak museli vykombinovať s tromi prestupmi. Našťastie, rakúske vlaky sú nízke, bezbariérové a presné. A tak sme už podvečer mohli sedieť v krčme pred panelákom v Petržalke na záverečnom pive 🙂

Download file: Okolo Istrie.gpx
Print Friendly, PDF & Email
Daj páčik, karma sa ti odmení :)
  •   
  •   
This Article Has 6 Comments
  1. Jarda píše:

    Pecka, jako vždy! Hned bych něco takovyho taky podniknul, jenom sparinga by to chtělo. Nechcete mě příště vzít s sebou 🙂 ?

  2. jenyk píše:

    Ahoj, fajn report. V jakém období jste jeli? A co se týká vybavení, netáhli jste s sebou kromě stanu ani vaření? Z fotek ale vidim např. solární nabíječku?

    • Cyklocesty píše:

      Ahoj, ziadne varenie, ziadny stan. Solar z Aliexpresu za 40 ecok…daky Xtiger dokaze nabit 1x telefon za slnecneho dna. Obdobie bolo jul 2020.

  3. Eduard píše:

    Ahoj Laco,
    koukám, že už seš zase v tom :-). Krásná práce, opět hezké fotky a vtipný text.
    Já jsem letos zatím absolvoval trasu z Vídně- Mariazell – Traismauer – Gänsendorf – Břeclav.
    Chystám se objet příští týden jezera v Solné komoře a na podzim snad Holandsko.
    Ať se Ti daří a měj se.
    Eda

    • lacobranicky píše:

      Ahoj Edo, som rad, ze aj ty uz si sa do toho opat pustil 🙂 To Holandsko ma zaujima, posli potom zapisky 🙂 Ja prave zvazujem co tento rok dam.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *