Lacné letenky a stále neprichádzajúca jar nás v apríli vyhnali na juh do tepla, na grécky ostrov Corfu. Tentokrát sme išli na klasických turistov, bez bicyklov a s ubytovaním. Ale v pláne bolo požičať si bicykle na mieste a preskúmať ostrov na dvoch kolesách. Celkovo sa na Corfu neoplatí spoliehať sa na verejnú dopravu, požičiavať auto sa nám nechcelo, a tak sme Corfu prebicyklovali vo vlastnej réžii.
Prvý deň
Prileteli sme v noci a ubytovali sme sa v skvelom domčeku na kopci, asi 4 km od hlavného mesta ostrova – Kerkyry. Takže ranný plán bol prejsť sa dolu do mesta a do prístavu, kde sme mali vyhliadnutú požičovňu. Požičali sme si dva horské bajky a vydali sme sa skúmať ostrov. Keďže už bol obed, tak dnes iba zľahka, pozrieť hlavné mesto Kerkyru a jej najbližšie okolie.
Grécko má posunutý kalendár o týždeň, a hoci u nás už zúrila Veľká noc, tu bol ešte kľud, spokojne otvorené obchody a davy turistov ešte len čakali pred bránami na spustenie invázie na ostrov. Aspoň tak nám to opísal chlapík z požičovne. Vraj okolo Veľkej noci je na Corfu najplnšie. Miestne oslavy týchto sviatkov sú veľkolepé, spievajú, tancujú a húfne rozbíjajú červené hlinené krčahy rôznych veľkostí. Až by sa to dalo nazvať úmyselnou genocídou červených krčahov. Keby mali červené hlinené krčahy svojho prezidenta, určite sa voči tomuto zvyku ohradia. A teda, samozrejme, tieto oslavy lákajú davy turistov. Veľmi fasa, že nás toto minulo a bol ešte kľud. Červené krčahy úž stáli hrdo vystavené na každom pulte pred každým druhým obchodom, vo svojej dutosti nevediac, čo ich o pár dní čaká.
Cez centrum mesta sme sa prebicyklovali pod pevnosť, ktorá leží na akomsi ostrove, oddelenom od pevniny úzkym kanálom. Popri pobreží sme sa postupne prepracovali až na samý koniec výbežku smerujúci na juh, až na koniec, resp. začiatok pristávacej dráhy letiska a k mini ostrovu, na ktorom stojí malý kostolík s názvom Panagia Vlacherna.
Tu na kopci boli reštiky, kde sa žralo ako naposledy. Pri kostolíku na ostrove boli dve odpočívajúce mačky, dve ťažkopádne, lenivé a kruto serúce grécke kačice (to je špeciálny druh takéhoto vtáka, ktorý keď nad tebou preletí a pustí, tak si vybavený s arómou na týždeň) a jedna nevesta.
Najväčšou atrakciou však boli pristávajúce lietadlá. Dalo sa dostať až na hrádzu kúsok pred dráhu a pristávajúce dopravné lietadlá si to valili doslova pár metrov nad hlavou, aby o 200 metrov ďalej pristáli a zaflekovali na asfalte. Pristávacia dráha na Corfu je fakt krátka, a ak by to pilotovi nevyšlo, zrámuje pás domov v meste.
Večer sme sa už len presunuli do nášho domčeka, kde nás čakala mačka. Tá si nás adoptovala na tých 5 dní a pravidelne ráno a večer chodila po jedlo. Keďže sme večer grilovali, prišla si na svoje.
Deň Druhý
Dnes nás čakal výživnejší deň. Nakŕmili sme mačku granulami, seba pivom a hor sa na bajk. Vyrazili sme k pláži Palaiokastritsa. Toto povedz 10-krát rýchlo po sebe a žiadna si nebude sťažovať na tvoj jazyk. Internety písali, že je to jedna z najkrajších pláží na ostrove.
Bolo by to lepšie, keby neprišiel škaredý oblak a nezačalo pršať. Celkovo jar sa tento rok neponáhľala a aj tu na juhu Európy prevládalo stále na chuja počasie. Prešli sme prvých pár kilometrov cez dedinky, keď začalo pršať. Inak veľmi príjemný vidiek je na Corfu. Úzke asfaltky, takto pred sezónou ešte málo áut, zelená krajina a malé dedinky. Ale treba sa pripraviť na kopce. Na Corfu rovina neexistuje.
Nevadí, trochu kvapiek znesieme. Veď tu na ostrove je všetko blízko a za chvíľu sme v Palaiokastritsi. Začalo však chcať viac, už regulérne a veľa. Takže sme mali o chvíľu premočené rite ako kanoisti, v teniskách nám žblnkotalo a dážď bol celkom chladný. Narazili sme na obchod, kde sme sa zašili pod strechu. Klasické potraviny, takže sme si kúpili na zahriatie víno a keksíky. A keďže chcalo a chcalo stále veľa a husto, vypili sme fľaše dve. Takto sme si tu bačovali pred obchodom, miestami sme už aj tancovali z toho vína. Až potom konečne dážď prestal.
K plážam v Palaiokastritsi to bolo už iba pár kilometrov. Výhoda ponurého počasia bola, že boli prázdne. Takže sme mali celú zátoku len pre seba. Samozrejme, prvé, čo som urobil, bolo, že som sa praštil do vody. Mala asi 16 stupňov, čo bolo oproti 5 stupňovému Dunaju vlastne celkom fajn. A navyše som bol aj tak mokrý. Vo vode bolo teplejšie ako v studenom oblečení. Po chvíľke sa pridala aj Peťka. Pláže tu tvorí niekoľko zátok, oddelených od seba kopcami.
Po vykúpaní sme sa zahriali stúpaním ku kláštoru na kopci nad plážami. Zhora bol pekný výhľad a hlavne veľmi príjemná kláštorná záhrada, z ktorej vyžaroval pokoj a kľud. Odtiaľto sme sa vrátili kus po ceste nazad a začalo stúpanie k hradu Angelokastro.
To bolo celkom výživné, asi 300 výškových metrov. Posledné metre už išli po schodoch a úzkom chodníčku k samotnému hradu. Bajky sme vytrieskali až k hradnej bráne, tam sme ich zamkli a zvyšok cesty na vrchol sme už prešli bez nich. Trochu lezenia po strmine a boli sme na najvyššom bode hradu, pri stredovekej kamennej kaplnke, resp. kostolíku.
Bol odtiaľto úžasný výhľad na celé pobrežie, aj hlboko kolmo dolu pod útes na more. Kto spadne, môže len dúfať, že žije v matrixe, inak je v piči. Horizont však mizol a more s oblohou splývali ako sa blížili ďalšie ťažké búrkové mraky. Bola to iba jedna tmavomodrá masa, stena, ktorá sa blížila, a nedalo sa poznať, čo je ešte more a čo už obloha. O chvíľu búrka udrela. Našťastie kamenné steny kostolíka poskytovali dostatočný úkryt.
Jediná nervozita plynula z toho, že sa v tom istom kostolíku skryla aj česká rodinka v sandáloch a mokrých ponožkách. A jedna vec je istá. Ak si na kopci a je búrka, nechceš mať pri sebe českú rodinku v sandáloch a mokrých ponožkách, pretože ak nemôže prísť lavína, príde isto aspoň guľový blesk. Príroda je rôznorodá.
Nejako sme to dali. Búrka prešla a mohli sme zísť dolu. Akurát čo sme stihli vypiť jedno pivo. Osud českej rodinky bol tiež pomerne šťastný. Po návrate z hradu nasledoval ešte trochu kopec a už sme boli na hrebeni severného masívu hôr. Tento masív je vlastne jediné väčšie horstvo na Corfu a lemuje celé severné pobrežie. Nachádza sa v ňom aj najvyšší vrch ostrova, Pantokrator. Ale tam až zajtra.
Dnes sme si len prešli celkom príjemnou cestou po hrebeni cez pár dediniek. Dokonca vyšlo slnko. V dedinke Troumpetas prišiel zjazd z hôr do roviny, ak sa tá zvlnená kopanica dole tak dá nazvať. Do Kerkyry to už nebolo ďaleko. Pár kilometrov a asi 5 nervóznych psov. Corfu, rovnako ako zvyšok Grécka, je totiž rajom psov. Sú všade, zásadne nemajú radi cyklistov a zásadne majú dieru v plote. Mačka bola doma na múriku a čakala na jedlo.
Deň tretí
Ide sa na Pantokrator. Najvyšší vrch ostrova, celkom solídne stúpanie od mora do 906 m n.m. To musíme dať už len preto, aby sme zamachrovali pred týpkom z požičovne, že jeho bajky tam vyšli. Mačička dostala papať, my sme spapali pivo a išlo sa. Klasicky cez dedinku Evropouli ako aj včera a ako pôjdeme aj zajtra. Inak veľmi malebná dedinka v strede ostrova, uprostred zelene, so starými domami, skvelou reštauráciou a príjemnou gréckou ospalou atmosférou. Túto dedinku odporúčam navštíviť. Je to len pár domov a malé námestie s reštikou, ale bola asi najkrajšia na ostrove.
Po východnom pobreží sme sa dostali až do dediny Ipsos a kúsok za ňou začalo samotné stúpanie na Pantokrator. Parametre tohto stúpania sú asi 18 km, 900 výškových metrov a príjemný sklon 5% po väčšinu trasy. Na začiatku stúpania je ešte dedinka Spartilas a potom už ste mimo civilizácie. Asfaltka však vedie až nahor na Pantokrator.
Cestou sa postupne odkrývajú pekné výhľady na celý ostrov. Oblaky nad hlavami nám tiež robili divadlo. Na jednej strane obláčiky ako zo Simpsonovcov, z druhej strany sa zas zbieral nejaký dážď. V horskej dedinke Petalia sme odbočili na záverečné stúpanie. Už bolo vidno vrchol hory.
Tak, ako bolo celé stúpanie vlastne úplne v pohode, záver dal zabrať. Na poslednom kilometri sa cesta zmení na panelovú, čo vždy riť poteší, a sklon sa vyšplhal miestami aj na 15%. K tomu sa pridal jemný dáždik. Ale to už bolo jedno. Boli sme hore.
Odkryl sa nám epický výhľad dookola na celý ostrov. Toto bol lokálny vrchol sveta a nič nebránilo vo výhľade. Na juhu celé Corfu, na západe masív hôr a na východe Albánsko, ktoré je inak od Corfu vzdialené vzdušnou čiarou asi 7 km. Hore je starobylý kostolík, jedna predajňa suvenírov a vysielač. A, samozrejme, zopár mačiek.
Vychutnali sme si výhľad a pofotili sa. Inak sme tam boli jediní na bicykloch. Ak nerátam dvoch elektrikárov, ale také nepovažujem za bicykel bez ohľadu na to, ako elektrikári mrnčia, že vlastne tiež šliapu. Spustili sme sa na samý sever ostrova.
V meste Kassiopi sme sa najedli v miestnej reštike a potom sme popri pobreží obišli hory až sme sa opäť vynorili v Ipsose. Mačka doma čakala.
Deň štvrtý
Štvrtý deň bolo konečne počasie také, ako sa patrí na Grécko, to znamená slnko a neotravovala žiadna voda padajúca z neba. Dnes sme mali v pláne opäť zájsť na severozápadný kút ostrova, kde sme vyčíhali, že je dvojitá pláž v Afionase a Kanál lásky. Tým by sme mali to najkrajšie na Corfu vybavené.
Klasickou cestou cez Evropouli sme sa vybrali smerom na Palaiokastritsu. Dnes pieklo slnko. Zarazilo nás však, že na okraji cesty na tráve bol rozsypaný ľad a sneh. V podstate niečo ako centimetrové krúpy. Vyskytovalo sa to iba ojedinele na náhodných miestach pri ceste, ale počas príliš dlhého úseku, aby to mohlo vzniknúť nejakým vysypaním z mraziarenského auta.
Potrebovali sme sa opäť dostať na hrebeň hôr. Tentokrát sme zvolili inú cestu. Veľmi úzka asfaltka vyzerala ako skratka, ale zato bola o to strmšia. Išla kolmo nahor. Tu som sa naučil rozoznávať aj turistické autíčka od domácich. Domáci jazdia zväčša na nejakých úžitkových rárohách staršieho veku. Ak vidíš malé biele autíčko trtkajúce sa cestou, ktorou by domáci nikdy nešiel (lebo veď navigácia turistu pošle aj na smrť), za volantom vydesený týpek, ktorý brzdí v 15% serpentíne čo to dá, je jasné, že toto sú turisti s autíčkom z požičovne.
Ako sme sa blížili k dvojitej pláži v Afionase, tak hoci sme išli zabudnutými cestičkami cez hory, takýchto výjavov pribúdalo. Afionas je asi najznámejšie miesto na Corfu, takže aj tých relatívne málo turistov, ktorí na Corfu v tomto období boli, mierilo tam.
Solídnym kopčekom sme sa dostali na hrebeň hôr a potom ešte pár hore dolu až na severozápadnú stranu ostrova. Minuli sme aj jeden pekný vodopád a vypľulo nás na pobreží v dedine Agios Georgios. Inak, hoci teplo a slnečno, celý deň bolo slušné tornádo. Takže aj pláž bola prázdna, ešte zaspatá, a na mori vlny. Do vody to nelákalo.
Od pláže sme potom museli prejsť jedným kvalitným strmáčikom do dediny Afionas. Na hornom konci dediny sme viac menej intuitívne našli lesný chodníček k samotnej dvojitej pláži. Bajky sme zamkli pri bufete, ktorý sa tu nachádzal a vydali sme sa na asi polhodinovú pešiu výpravu.
Sem sa s bajkom dostať nedá. Skaly, úzka cesta cez kríky a hlavne kopec turistov. Špecialitkou boli vyfintené Aziatky v opätkoch, s mužskými otrokmi nesúcimi veci, lebo veď treba sa kurva nastajlovane odfotiť na najinstagramovejšom mieste na ostrove. Nech doma v Číne závidia. Takže na fotopointe bola celkom fronta zmätených žien.
Vypili sme si tu jedno pivo a išli sme nazad k bicyklom. Ďalšia zastávka bude mys Drastis na severe ostrova. Je to síce len asi 15 km, ale v miestnom teréne neustálych kopcov robota asi na hodinu. Mňa osobne Cape Drastis zaujal viac. Menej ľudí a pôsobivé pieskovcové útvary vytŕčajúce z vody. S tým vetrom a vlnami rozbíjajúcimi sa o skaly to pôsobilo veľmi fotogenicky.
Odtiaľto sme sa presunuli do mestečka Sidari, kde sa nachádza Kanál lásky. V podstate ide o rovnaké pieskovcové útvary ako na Cape Drastis, akurát v menšom. Kedysi tam vraj bol akýsi prírodný tunel, ale ako to už býva zvykom, skôr než sme tam prišli, zdrbal sa. Podobne sme dopadli pred časom na Malte s Azúrovým oknom. Hovorí sa, že kto tunelom prepláva, nájde lásku. Alebo také dačo intuitívne. Ale keďže sa strieskal do vody, nikto aktuálne nevie garantovať istoty, či to ešte funguje, keďže nemáš tunel.
Pomaly sa slnko skláňalo k obzoru, a tak bol najvyšší čas vyraziť cez hory domov. Vietor konečne zafúkal do chrbta, akurát to šlo do kopca. Dosť dlho a zdĺhavo, do nadmorskej výšky asi 450 metrov. Ale dali sme to.
Kúsok od domu, v dedinke Evropouli, sme sa zastavili na večeru v miestnej malebnej reštaurácii. Fungoval tu taký štýl, že sme nedostali menu, ale proste povedali čo dnes servírujú, grilované mäso, a bolo. Najprv priniesol šalát ako predjedlo. Potom po klobáske. Chvíľu sme ju smutne šetrili, lebo sme netušili, či to bude všetko. No za chvíľu už prišiel hlavný chod, resp. tri chody grilovaného mäsa. K tomu syr, pivo, potom chalva. Trochu sme tŕpli, koľko za to obžerstvo zapýtajú, lebo sme šli naslepo, nikde sa nič týkajúce ceny nepísalo. Nakoniec doniesol ešte ouzo. Už fakt s malou dušou som vypýtal účet. Týpek vypýtal za dvoch 40 Eur. Krásna cena za toľko mäsa. Už potme a pive s ouzom sme sa dotmolili 3 km domov. Mačka čakala pred dverami.
Piaty deň
V noci ide lietadlo. Takže plán na dnešný posledný deň bol iba obzrieť južnú časť ostrova, ktorú sme doteraz zanedbávali a večer sa ešte pomotať po Kerkyre a vrátiť bajky. Na juhu Corfu toho moc nebolo. Vydali sme sa teda aspoň pozrieť jazero, resp. lagúnu Korission.
To je od mora úzkym pásom piesku oddelená plytká lagúna s plameniakmi. Plameniaky nevidíš, resp. vidíš malé bodky dakde v piči ďaleko na vode, ale pozrieme, keď už sme tu. Južná časť ostrova nemá hory, ale zato kopcovitá je stále dosť. Hoci sa mrvíš tak do 200 metrov nad morom, stále je to hore a dolu a miestami naozaj kruto strmo.
Slniečko vypekalo a okolo obeda sme sa domrvili tých zúrivých 25 km k lagúne. No neočarilo nás to. Rákosový kraj, voda po členky, taká mláka ako paródia na už tak celkom parodický Neusiedler See. Ekosystém pre vtáky a ryby je to určite super, ale ako turista tam veľmi nemáš čo.
Viac nás zaujalo východné pobrežie ostrova na juh od Kerkyry. Krásna tyrkysová voda, jemné štrkové pláže. Tu sme sa ešte chvíľu opaľovali, kým sme sa definitívne vrátili do Kerkyry. Nasledovala ešte obhliadka miestnej pevnosti a potom sme už vrátili bajky.
Corfu nie je veľký ostrov. Má na dĺžku asi 60 km a na šírku max 30 km. Cesty sú tam dobré, kvalitné, hoci často úzke a treba dávať pozor na autá v zákrute. Mimo sezóny je doprava o.k. a človek si vie vychutnať hory na severe. Rovinu tu nenájdeš, možno chvíľu pri pobreží. Inak sú to neustále kopce. Desať dní by som sa tam asi s bicyklom nudil, ale tých 5 bol taký ideál na obzretie ostrova.
