Balkánsky cyklovýlet – Čierna Hora, Albánsko a Bosna

Ide sa opäť na Balkán. Od jedného z najlepších cyklovýletov, keď som prešiel sever Albánska a Albánske Alpy, už uplynuli tri roky. Odvtedy som dúfal, že sa do týchto miest niekedy opäť vrátim. Pretože Balkán ponúka dobrodružstvo za každým rohom, netradičné príbehy a stále na ňom je veľa bielych miest, ktoré som ešte nepreskúmal. Tentokrát pôjdem spolu s Peťkou a preskúmame hlavne Čiernu Horu a Bosnu a Hercegovinu.

Albánsko – prvý deň

Miesto príletu – Tirana

Bola to celkom logistická výzva, baliť dva bicykle a presunúť na letisko do Viedne dve krabice. Dvakrát väčšia šanca, že sa niečo domrví. A napokon skladať v Tirane o polnoci dva bajky. Preto sme sa rozhodli, že poletíme iba jednu cestu a naspäť sa budeme približovať po vlastnej osi. Veď domov sa už nejako prepravíme z Chorvátska aj vlakom. Taký bol hrubý plán. Druhá časť plánu bola, ako to ja ľúbim a Peťka dúfa v nejaký zázrak, poriadna dávka kopcov 🙂

Technický problém, ešte sme ani na bicykel nesadli

Dohodnutý odvoz na letisko do Viedne nás včas vysadil aj s dvomi zabalenými krabicami. Tie úspešne zmizli v útrobách letiska. So zatajeným dychom prešiel cez kontrolu krabice aj elektrický paralyzér, lebo veď balkánske psy a jedna žena, ku ktorej sa nesmie žiadny dostať 🙂 Krabice v Tirane sa úspešne objavili. Peťkin bajk som bez problémov poskladal.

Môjmu bicyklu sa zamotala reťaz. Ako sa to dá? Dostal som doma skvelý nápad – pre väčšiu bezpečnosť zložiť a odmontovať aj prehadzovačku. Jeden šrób a je to dole. Lenže, niečo sa pri balení otočilo, prekrútilo, a v Tirane som mal z toho hlavolam. Reťaz bola stále v akejsi osmičke a akokoľvek som to pomedzi rám prepletal, stále som to nedokázal rozpliesť.

Inžinier ekonómie použil skrutkovač. Po 20 minútach prepletania som to vzdal. Dám to celé dolu a nahodím novú reťaz. Našťastie som mal až dve náhradné, keďže som očakával kopce a plánoval niekedy v polovici výletu na oboch bajkoch reťaz vymeniť. Pri nasadení novej reťaze však kolík zlyhal. Niekedy proste nový kolík akosi nezapasuje a články reťaze sa neohýbajú.

Vtedy išlo do tuhého. Mal som už len jeden pokus, jeden kolík z druhej náhradnej reťaze. Keď to nevyjde, ostanú mi tri nefunkčné reťaze a jeden bicykel = kolobežka. Toto celé som procesoval okolo jednej hodiny v noci. Unavený, nasratý a zajebaný od oleja. Bez piva. Našťastie na druhý pokus som kolík nasadil správne a mohli sme vyraziť.

Tirana – mesto nemesto

Na noc sme sa zložili na pokosenom poli kúsok za letiskom. Nad hlavou nám každé dve minúty preletelo pristávajúce lietadlo. Netušil som, aké rušné je letisko v hlavnom meste Albánska. Ráno sme sa vybrali do Tirany.

Tirana je veľmi podivné mesto. Niečo medzi moderným veľkomestom, nekonečným slumom a arabským trhom. Moderné štvrte s dobrým asfaltom a klasickým mestským výzorom sa voľne striedajú s nízkymi drevenými polorozpadnutými chajdami, hlinenými uličkami, kde behajú prasce, sliepky a cez rieku sa ide napríklad aj po drevenej lávke.

Centrum mesta je celkom európske. Dalo by sa povedať, že aj príjemné. Uličky, baríky, farebné vládne budovy, námestie, fontána a kolotoč, zdieľané bajky, dokonca aj pár sklenených výškových budov. O kus ďalej ležia na kraji cesty dve ovce so zviazanými nohami, pripravené na porážku, a tretia sa opeká na otvorenom ohnisku. Vedľa sú rozsypané melóny a porozkladané ovocie všetkého druhu. Panuje tam ruch a virvar orientálneho trhoviska. Tirana je plná kontrastov.

Je to mesto, ktoré sa nedá vstrebať za jedno dopoludnie. Dojmov a kontrastov je tu toľko, že by to chcelo niekoľkodňový výlet iba na Tiranu. Svojou netradičnosťou je to jedno z najzaujímavejších európskych hlavných miest.

Fičíme po diaľnici

Počasie bolo také, ako posledná slovenská vláda. Každú chvíľu čakáš katastrofu. Hrozil dážď, hory na východ od mesta boli temné a fúkal silný severovýchodný vietor. Prirodzene, rovno do ksichtu. Kotúľali sme sa totiž na sever do mesta Skadar a k hraniciam s Čiernou Horou. Albánske kopce ešte musia na svoju príležitosť pár dní počkať.

Za Tiranou sme časom išli dokonca po diaľnici. Mám skúsenosť, že v tejto časti Balkánu je cyklista na diaľnici celkom tolerovaný element. Keď tam môže sedieť ujko s vozíkom melónov, cyklistu riešiť nebudú. Široká krajnica je oveľa bezpečnejšia a rýchlejšia alternatíva ako úzke dedinské cesty s neistým asfaltom.

Albánsky vidiek

Prechádzali sme mestom Lezhë. To sme už mali za sebou jeden výdatný lejak. Samotné Lezhë je pomerne pekné mesto s promenádou popri rieke a s výhľadom na hrad na kopci. Albánsko je formálne jednou z najchudobnejších krajín Európy, no netreba si predstavovať nejaký skanznen spred 50-tich rokov. Aj tu vedia byť pekné a upravené mestá, dobré cesty a fungujúci verejný priestor.

Albánskej krajiny a vidieka sa netreba obávať. Dedinky síce vyzerajú chudobne a cesty sú naozaj často rozbité, ale asfalt tu je. Doprava nie je nijako hustá. Miestni ľudia sú veľmi milí. Rozhodne to nie je moslimská krajina v tom zmysle, ako si to predstavujú mnohí Slováci. Sem tam síce človek vidí burku a namiesto kostolov sú tu mešity, ale nijako špeciálne sa tu náboženstvo neprežíva.

Sú tu aj kostoly. Drvivá väčšina ľudí chodí oblečených normálne, moderne európsky. Je možné tu zohnať pivo a prakticky skoro každý, s kým som sa mal možnosť rozprávať, vie aspoň niečo anglicky. Je to krajina chudobná, ale civilizovaná a bezpečná.

Krásna krajina všade naokolo

Navyše Albánsko ponúka krásne prírodné scenérie. A to nie len v horách. Aj tu, na naoko nudnej a veternej rovine medzi Tiranou a Skadarom, bolo možné nájsť veľmi príjemné cestičky cez opustené dedinky. S prekvapivo dobrým asfaltom, rozkvitnutými záhradami a krásnou hradbou hôr na pozadí. Problémom nie sú ani albánske psy. Hoci sa ich po krajine potuluje veľa, ani jeden nám nerobil problém.

Šťastie počas búrky v meste Skadar

Pomaly sa stmievalo, keď sme dorazili do mesta Skadar. Už z diaľky bolo vidno pevnosť Kalaja e Shkodrës ako sa majestátne vypína na kopci pri vstupe do mesta. My sme však neplánovali zájsť do mesta samotného. Opäť sa blížil dážď a cieľom bolo sa iba niekam zašiť na noc.

Tradične už to ale býva tak, že celý deň nachádzaš skvelé miesta na kempovanie, ale v momente, ako si kúpiš jedlo a chceš naozaj niekde zakempovať, dlhé kilometre nevieš nájsť nič vhodné a hlavne kryté pred lejakom. Skúsil som to dokonca aj na samotnej pevnosti, ale márne.

Začal lejak a chtiac nechtiac sme tak dorazili až na okraj mesta, zúfalo hľadajúc akúkoľvek opustenú chyžu alebo striešku, kde nebudeme na očiach. Aspoň dočasne sme vhupli do ručnej autoumyvárne. Objavil sa týpek, ktorý sa predstavil ako majiteľ, a ponúkol nám, že na dnes už má zatvorené, a ak chceme, kľudne tam môžeme prespať. S týmto oficiálnym posvätením sme tak mali dokonalý úkryt pred celonočným lejakom. Dokonca tam bola aj jedna zásuvka.

Nočný kľud narúšalo len pár miestnych psíkov, ktoré celú noc sliedili okolo, čo by nám uchmatli a zjedli. Niežeby boli nebezpečné, len otravné, keď v noci ňuchali pri hlave. Ráno ich zas vystriedalo zopár mačiek, ktoré sa nám spokojne usalašili na karimatkách a spacákoch.

Druhý deň – nová krajina, Čierna Hora

No najprv: „Dáš si trávu?“

Ráno bola obloha konečne jasná a čistá. Po daždi ani stopy. Spoločnosť nám robili mačičky, jeden veľký melón, ktorý sme kúpili a spokojne jedli, a tiež chalan, ktorý prišiel otvoriť autoumyváreň. Tomu nešlo do hlavy, prečo sme spali v autoumyvárni a prečo sme nešli do hotela. Potom si rovno vypýtal peniaze. Len tak skúsil, že by sa mu zišlo 10 eur. Keď nepochodil, o chvíľu prišiel zas a obšívajúc sa spýtal, či nechcem kúpiť trávu 🙂

Čierna Hora nič nedaruje zadarmo

Čierna Hora nás privítala panoramatickou cestou ponad Skadarské jazero. No ešte predtým jedným epickým stúpaním. Hneď za hranicou sme odbočili na „skratku“. Bola to naozaj kratšia cesta, ale o to strmšia. Úzka asfaltka viedla cez krásne lúky a lesy. Len kde tu prešlo jedno auto. Exotiku miesta dopĺňali korytnačky prebiehajúce cez cestu. Píšem prebiehajúce, ale naozaj, dokázali sa celkom svižne premrviť na druhú stranu.

No nakoniec muselo prísť nevyhnutné, čo ukazovala aj mapa, stúpanie cez dedinku Kravari. Toto bolo naozaj kruté. Hoci možno len kilometer a pol dlhé, ale miestami až 20% strmé. Takto na začiatok výletu nám Čierna Hora dávala najavo, že sa s nami maznať nebude. Hore, nad dedinkou, sme sa s potom v očiach napojili na panoramatickú cestu P16.

P16 – cesta s epickými výhľadmi na Skadarské jazero

Označenie P16 neznie nijako honosne. Ale je to jedna z najkrajších ciest Balkánu. Toto v tomto cestopise ešte poviem toľkokrát, že to vlastne aj stratí hodnotu. To je tiež čaro tejto časti sveta. Kamkoľvek sa pohnete, objavíte parádne prírodné scenérie.

Jazero Skadar má dve tváre. Albánska pripomína Neusiedler See, keď jazero leží na rovine, ukryté za stovkami metrov tŕstia. Čiernohorská je naopak hornatá. Svahy padajú strmo k jazeru z výšky asi 500 metrov. Po ich úpätí traverzuje cesta P16.

Takto z výšky ponúka úžasné pohľady na celé Skadarské jazero pod vami. V diaľke na jeho druhej strane sa týči hradba Albánskych Álp, dvojtisícového pohoria, ktoré sme síce nateraz obišli, ale o pár dní ho prekonáme. Tyrkysová voda jazera, opustená cesta bez dopravy a dokonalé výhľady na hory či miniatúrne vzdialené mestečká v Albánsku vytvárajú dokonalé miesto na cyklistiku.

Voda došla, pivo sa zjavilo a druhý technický problém

Pre nás to malo iba jednu chybu. Akosi nám došla voda. V tomto úseku dlhom asi 40 km nebola žiadna studnička. Dedinky, ktoré na mape vyzerali nádejne, boli v praxi iba ošumelá tabuľa niekde v lese. Možno niekde na svahu hore aj jeden, či dva domy stáli, ale obchod tam nemal šancu byť. Smäd začal byť v obednom teple nepríjemný a najbližšie mestečko Virpazar stále v nedohľadne.

Pivo bolo síce drahé, ale stiahli sme hneď zopár 🙂 Osviežení sme si už mohli užívať vyhliadkovú cestu P16 naplno. V tejto druhej polovici sa už definitívne vynorila z lesa a vrátila sa pekne nad jazero. Bolo to síce neustále hore dolu, ale Virpazar sa blížil. Vyskytla sa druhá technická nepríjemnosť. Praskla mi nosná trubka na zadnom nosiči. Zalepil som provizórne páskou, snáď vydrží 🙂

Cez hory do Baru

Kým sme dorazili do Virpazaru, bolo asi 5 hodín podvečer a mali sme v nohách už 1200 výškových metrov. Nakúpili sme vodu, pivo a najedli sa. Čakala nás ešte jedna skúška. 800 výškových metrov cez hory do prímorského mesta Bar.

Takto zhurta, hneď na druhý deň výletu a rovno 2000 výškových metrov. Musel som Peťku motivovať, aby to cez to horské sedlo prešla a neutopila bajk v Bare v Jadrane. Vyvinul som systém, ktorý by som mohol dať asi patentovať. Nazval som ho pivné stúpanie. Pointa spočíva v tom, že vezmem veľkú plastovú fľašu piva a každých 100 výškových metrov sa urobí pauza na výdatný glg. Tých 100 výškových zbehne rýchlo a vždy je motivácia. O to skôr, že pivo treba vypiť, aby nevyšumelo. Chlapi, skúste to najbližšie. Ženy, ktoré nemajú moc rady kopce, tak dokážu vyliezť aj alpské sedlá. A keď nemajú rady ani pivo ani kopce, nikam ich neberte 🙂

Kopec sme zvládli. Inak, bolo to celkom rovnomerné a pekné stúpanie. Osamelo, bez áut a s vysokými horami všade okolo. Slnko pomaly zapadalo, keď sme sa konečne prehupli na druhú stranu a začal dlhý zjazd z výšky asi 800 metrov na úroveň mora.

Kempovali sme na okraji mesta Bar v opustenej stavbe domu. Niežeby sa nám tam tak páčilo, ale bola to jediná možnosť v zástavbe rodinných domov a začínajúceho rušného mesta. Malo to jedinú chybu. Zásoby na večeru boli iba zvyškové a pivo žiadne.

Deň tretí – Dnes to bude pohoda, takmer

Včera sme si celkom nadelili kopce, dnes bol čas na oddychové mrvenie sa pri mori. Žiadne hory, aj kilometrov pomenej. Hneď od rána sme sa flákali. V meste Bar sme si na pláži dali pivo, kávu a pivo, a potom pivo. Následne sme objavili skvelú nudapláž. Čiernohorské pobrežie je podobné tomu chorvátskemu. Skalnaté a vytvárajúce veľa pekných zákutí.

Mestečká na pobreží sú tiež veľmi fotogenické. Či už je to Budva alebo Sveti Stefan. V Bare mi prišlo turistov vyslovene málo. V Budve to už bola plnohodnotná prímorská plnka. Ceny tu na pobreží sú síce nižšie ako v Chorvátsku, ale lacnotu nečakajte. Je to podobné ako na Slovensku pred infláciou.

Výdatnejší kopec nás čakal až za Budvou, no dalo sa to prežiť. Lepšie by sa však išlo, ak by sme nemali brucho plné kebabu 🙂 Navečer sme sa po pomerne frekventovanej a nepríjemnej ceste, to je daň za jazdu po pobreží, dokotúľali až do Tivatu.

Bola nedeľa. V tento deň sú obchody v Čiernej Hore dosť pozatvárané. Nie je to také striktné ako v Rakúsku, kde v ľudoprázdnej a pozatváranej krajine si môžete tak akurát vyhrabať korienky zo zeme alebo zabiť zatúlanú ovcu. Ale večer sme už ani v Tivate nenašli žiadne jedlo. Nerátam luxusné reštaurácie pri odparkovaných jachtách. Zachránil to až náhodou objavený stánkar predávajúci rôzne blbosti ako pukance a skromné ostatky z dňa. Aj so zakempovaním bol celkom problém. Dlho sme hľadali miesto, kde by sme vedeli nerušene prenocovať. Napokon sme sa zložili na kamennej platni pri vstupe do Kotorského zálivu.

Ležali sme si na platni s pivkom v ruke. Teplú letnú noc plnú hviezd narúšal len silný vietor od vody. Užívali sme si pohodu a tešili sme sa na zajtrajší Kotor. Výlet išiel zatiaľ podľa plánu. Z tmy sa postupne vynorila obrovská výletná loď, vysvietené „mesto“ plaviace sa len pár metrov od nás po úzkom fjorde. S tichým vrčaním sa pomaly sunula okolo nás ako obrovský panelák na vode. V diaľke na druhej strane zálivu sa črtali tmavé a vysoké hory, podľa ktorých dostala Čierna Hora svoje meno. Takéto momenty sa dokážu navždy vryť do pamäti.

Deň štvrtý – Kotor a Podgorica

Kotorský záliv

Na Čiernej Hore je krásne to, že každý deň dokáže cyklocestovateľovi postaviť do cesty úplne epické scenérie, ktoré by sami o sebe úplne vydali na úspešný výlet. V tejto krajine žiadny deň nie je len nudný presun. Predvčerom to bola vyhliadková jazda nad Skadarom, včera morské pobrežie a dnes nás čakala ešte krajšia chuťovka – Kotorský záliv a najmä kotorské serpentíny.

Zašli sme do starých úzkych uličiek mesta Kotor. Centrum Kotoru, schované za hradbami, tvoria starobylé domy, úzke kamenné uličky a veľa mačiek. Z jednej strany mesto obmýva záliv, v ktorom parkujú obrovské výletné lode. Z druhej strany je zovreté hradbou hôr. Skalné steny a strmé kopce sa dvíhajú doslova pár metrov za mestom. Na jednom z nich sa týči stredoveká pevnosť. Zdala sa nekonečne vysoko, ale o chvíľu sme boli ešte vyššie.

Najkrajší kopec Balkánu

Čakal nás totiž výstup o 1000 výškových metrov vyššie, po slávnych kotorských serpentínach. Ako som už predtým písal pri ceste ponad Skadar, že je to jedna z najkrajších ciest Balkánu, tak tu sa musím opakovať. Aj tieto serpentíny sú jedným z najkrajších stúpaní Balkánu.

Táto cesta je naozaj výnimočná. Ako sme stúpali zákrutu za zákrutou čoraz vyššie, odkrýval sa nám stále úchvatnejší pohľad na celý záliv. Spočiatku sme videli záliv iba z mierneho nadhľadu a okolité hory boli stále vysoké. No s postupujúcou výškou hory klesali a záliv bol čoraz lepšie viditeľný.

Tie najkrajšie scenérie však prišli až v momente, keď sme vystúpali ešte do väčšej výšky. Odrazu sme sa ocitli vyššie ako hory, ktoré obklopujú záliv, a odkryl sa nám panoramatický pohľad na celé čiernohorské fjordy. Nie len Kotorský, ale aj Tivatský záliv a celé pobrežie na sever aj juh. Mať ďalekohľad, dovidíme snáď až do Budvy. To sú momenty, keď sa človek cíti ako vták krúžiaci vysoko nad svetom.

Hoci 1000 výškových metrov vyzerá veľa, tento kopec vôbec nie je ťažký. Sklon je väčšinu času iba príjemné 3%, takže sme si pokojne a ľahko šliapali nahor. Cesta je úzka a má dobrý asfalt. Jediným problémom sú autá. Tie vás síce neohrozujú, lebo nemôžu ísť rýchlo, ale tie lamy v plechovkách sa upchali.

Stačil jeden autobus v ostrej serpentíne, alebo dva oproti idúce karavany, a boli beznádejne zasekaní. Lebo veď predsa logika vraví, že ak si ideš na širokom karavane a za sebou ťaháš loďku, vezmeš to cez tie najužšie serpentíny. Na úzkej ceste sa zasekali tak, že medzi skalou, prípadne kamenným zvodidlom a autom neostalo ani pol metra priestoru na bicykel. Takže sme neraz v zápche ostali aj my. Keď sme sa však predrali, mali sme zase kilometer kľud od akejkoľvek dopravy, až kým sme neprišli do ďalšieho lievika.

Vrchol tohto stúpania je taký nejasný. Najprv sa objavila reštaurácia, po ktorú išli všetci plechovkári kvôli fotke. Bolo tu veľa ľudí a, ako inak, zápcha. Ďalej už nikto nepokračoval. Cesta sa ešte trochu zavlnila, prešli sme okolo jedného zipline-u a objavilo sa pár domov s ďalšou reštauráciou, kde to už nebola turistická masovka.

Opäť Skadarské jazero a hlavné mestečko Podgorica

Najvyšší bod cesty bol však až o kus ďalej a ešte nejakých sto výškových metrov bolo treba zvládnuť vnútrozemím. Až potom prišiel očakávaný dlhý zjazd. Výborný asfalt, žiadna doprava a asi 40 km prakticky stále dolu cez mesto Cetinje až takmer do Podgorice.

Do Podgorice sme dorazili s prehľadom asi o piatej večer. Plán bol ostať v meste na noc a vziať ubytko. Človek sa neocitne zrovna často v Podgorici, tak sme si ju chceli pozrieť. Mesto je to malé, niekde na úrovni našich krajských miest. Centrum pôsobilo ešte za svetla veľmi socialisticky, stroho a malomestsky. Život začal až večer.

Piaty deň – Naspäť do Albánska

Slávna cesta SH20

Čo deň, to chuťovka. A tento deň mala séria pokračovať. Z Podgorice sme sa vybrali naspäť do Albánska prejsť známou cestou SH20. Prejdeme pohorie Prokletije, jednu z najodľahlejších oblastí Balkánu. Tohto dňa som sa celkom obával. Porcia výškových metrov bude kvalitná a celý úsek vedie opustenými horami. Musíme ich prejsť až do čiernohorského mesta Plav. Ja mám pred horami vždy možno až priveľký rešpekt a nerád kempujem vo vysokej nadmorskej výške.

Prešli sme okolo východného výbežku Skadarského jazera, dlhej zátoky, ktorá sa vnára do hôr, a v dedinke Hani i Hotit začala cesta SH20. Prvý úsek stúpania, asi 700 výškových metrov, bol celkom jednoduchý. Peťka už bola celkom vytrénovaná v kopcoch. Krásna a prázdna cesta ubiehala niekoľkými zákrutami nahor. Scenérii dominoval obrovský biely kamenný kríž, vysekaný do svahu kopca.

Aké je Albánsko?

Albánsko svoje cesty celkom intenzívne opravuje. Podľa slov skúsenejších cestovateľov bola aj SH20 pár rokov dozadu drsná a kamenistá. Teraz je v celej dĺžke od Skadarského jazera až do Plavu krásny chrumkavý asfalt, ktorý by závideli aj v Rakúsku. Taká je hlavná cesta. Odbočky do dediniek skrytých niekde v horách sú stále na úrovni lesných zvážnic.

Turizmus sa pomaly rozbieha aj tu. Stále je to však opustený kraj bez áut, kde stretnete skôr prasa na ceste ako turistu. Špeciálne je pohorie Prokletije. To pohorie, ktoré donedávna ani nebolo poriadne preskúmané a kde mizli českí turisti. Na zmiznutie českého turistu však netreba žiadny bermudský trojuholník. Takže neváhajte. Albánsko ponúka posledné roky romantického objavovania. Dnes už bezpečného a civilizovaného, ale ešte stále osamelého. Podľa mňa, o pár rokov s dobrými cestami príde turistický boom a nával turistov.

Serpentíny ako v Alpách a kaňon ako na divokom západe

Prešli sme dedinkou Stare. Celkom sme dúfali v nejaký obchodík s pivom, ale išlo len o pár opustených domov. Z okolo prechádzajúceho nákladného auta nám o dušu fandili dvaja Albánci. Albánci sú skvelí ľudia. Špeciálne vodiči nákladiakov. Extrémne sa vždy tešia, povzbudzujú do kopca, mávajú. Ale aj ostatní Albánci sú veľmi priateľskí.

Z nadmorskej výšky 700 metrov sme sa opäť spustili dolu do hlbokého kaňonu. Na konci zjazdu je hraničný priechod do Čiernej Hory a podobný hlboký kaňon vedie aj paralelne za horami späť do Podgorice. Ale podľa slov viacerých je tento hraničný priechod uzavretý. Neskúšali sme, my sme pokračovali ďalej do Plavu.

Čo sme zjazdili, to sme museli opäť nabrať naspäť. Cesta SH20 sa začala znovu mierne dvíhať. Pokračovala úplne úchvatným kaňonom. Z oboch strán spadali kolmé skalné steny vysoké snáď niekoľko sto metrov. Stredom viedlo iba vyschnuté koryto rieky a pod skalou nalepená úzka asfaltka.

Dedinka Tamarë a finálne stúpanie

Prešli sme dedinkou Tamarë. Tamarë by sa dalo nazvať akýmsi turistickým centrom. V lokálnom chápaní. Bol tam jeden obchod, kde stará albánska babička predávala pivo za tri eurá a pár základných potravín v podobnej cene. Bola tam jedna kaviareň. Jeden fastfood, kde keď som prišiel, stoly boli vzorovo čisté, akoby nikdy nepoužité. Kuchyňa prázdna a na otázku, či majú niečo jesť, sa na mňa dívali, akoby som si vypýtal fialového jednorožca. Turizmus sa už už chystá, ale variť ešte nezačali.

Minuli sme posledné albánske peniaze, leky, a niečo zjedli u babky v obchode. Nasledoval najťažší úsek okolo dediny Selcë. Tu sklon neraz prekročil 15% a išlo to vytrvalo a strmo nahor. Párkrát som zosadol z bajku a tlačil Peťku hore. Potom som sa vrátil po svoj bajk. Koniec stúpania prišiel až v dedine Lëpushë. Slnko pomaly zapadalo a mali sme toho už celkom dosť.

Naspäť do Čiernej Hory

Boli sme v nadmorskej výške asi 1300 metrov a takto navečer tam už bolo aj celkom chladno. Rada pre cestovateľov: vezmite si do týchto hôr dostatok jedla. Obchody tu fakt nie sú, dedinky sú prázdne alebo skryté hlboko v údolí, kde sú ešte prázdnejšie. S vodou však problém nie je. Tak ako všade na Balkáne, aj tu nie je problém pravidelne naraziť na studničku. Niekedy má podobu upraveného vodovodu, inokedy je to len hadica trčiaca zo svahu. Vodu sme však pili bez akýchkoľvek zažívacích problémov.

Našťastie za dedinou Lëpushë už nasledoval len zjazd k hranici s Čiernou Horou. Po čiernohorskej strane sme ešte museli prejsť únavných a útrpných 15 km po rovinke. Už sa výrazne stmievalo, napravo sa dvíhal masív pohoria Prokletije, ktorý sme práve prekonali, a boli sme značne hladní. Záchranu poskytol kemp pri jazere Plav v rovnomennom mestečku. Po dnešnej morde sme si dopriali spanie na bezpečnej lúke vedľa nemeckého karavanu a poriadnu porciu jedla v reštaurácii v kempe.

Šiesty a siedmy deň – krížom cez Čiernu Horu k Durmitoru

Vymreté sviatočné dni

Najťažšia etapa bola za nami. Na dnes a na zajtra sme mali naplánované oveľa ľahšie etapy. Aspoň sme si to mysleli 🙂 Z kempu sme sa prekotúľali pár kilometrov do mestečka Andrijevica. Všetko by to bolo skvelé, keby sme vo vymretom meste nezistili, že je sviatok. Podobne ako v nedeľu, ani cez sviatky v Čiernej Hore veľa otvoreného nenájdete.

Čo je však horšie, oni majú vždy ten istý sviatok 2x po sebe. Niektoré aj 3x. Schválne, pozrite si to na internete. Asi sa ten prvý deň tak sprášia, že si nadelia ešte deň navyše 🙂 Pre nás to však znamenalo komplikáciu. V už i tak riedkych dedinkách v horách bolo bez šance nájsť obchod. Takže sme dva dni raňajkovali, obedovali a večerali pleskavicu, lebo boli otvorené len reštaurácie. Za dva sviatočné dni som v Čiernej Hore zožral toľko mäsa ako stredne veľký tyranosaurus. Aj som potom také sral. A vraždil by som za obyčajnú čokoládu alebo pečivo z obchodu.

Žijú tu medvede?

Šiesty deň bol pomerne oddychový. Prekonali sme iba jedno nepodstatné stúpanie nad Andrijevicou smerom na Kolašin. Kempovali sme uprostred ničoho. Doslova. Za Kolašinom, na konci jedného zjazdu, za zákrutou pri ceste, na kraji lesa. Bola tam len jedna krčma, v noci už zavretá, jeden dom a jeden štekajúci pes.

Peťka sa vôbec nevyspala, lebo počula za každým šuchotom ľudožravého medveďa. Taký ten typ mrzúta, ktorý naháňal Anthonyho Hopkinsa vo filme Na ostrie noža. Nepomohlo ani moje miestoprísažné vyhlásenie, ktoré som tvrdil od začiatku výletu, že tu medvede nežijú. Ja som sa vyspal vynikajúco, raziac teóriu, že ak spíš ako mŕtvola a tak aj po šiestich dňoch cestovania smrdíš, medveď si ťa nebude všímať.

Cesta motýľov

Medveď neprišiel. Zato ráno otvorili priľahlú krčmu, tak prišlo pivo. Bolo sa treba posilniť pred stúpaním, ktoré nás čakalo hneď z rána. Išlo asi o 1500 metrov vysoké sedlo s prevýšením 1100 metrov na ceste do Šavniku. Toto stúpanie bolo celkom vydreté. Slabé raňajky, čo zo včera zostalo (a medveď nezožral), veľká horúčava a pomerne chabé výhľady, na čiernohorské pomery. Čo mi však utkvelo v pamäti, boli motýle. Toľko motýľov ako na tejto ceste som snáď nevidel nikde. Človek musel neustále dávať pozor, aby ich neprešiel na asfalte.

Ani po prekonaní sedla a zjazde dolu sme nemali ešte vyhraté. Cesta do Šavniku bola neustále hore dolu. Fakt to už pýtalo obchod a niečo zjesť. To sa podarilo až v Šavniku. Ako inak, pleskavica v miestnom hoteli 🙂 Človek by už zjedol aj niečo iné, ako piatu pleskavicu za dva dni, ale z cestovín a iných prkotín pekne frcnutých na tanier sa nenajem.

Motorkári vs. cyklisti

V reštaurácii v Šavniku sme stretli dvoch motorkárov zo Slovenska. Pri rozhovore s nimi mi došlo, ako rozdielne motorkári a cyklisti vnímajú svet. Smerovali sme do mestečka Žabljak. Na otázku, aká je tam cesta, som dostal odpoveď, že rýchla. Tak díky, pomohol si mi. Som tak premýšľal, čo vlastne okrem rýchlosti motorkári vnímajú počas cesty. Mňa keby sa niekto opýtal, aká je cesta, tak by som mu vedel do detailu opísať sklon, asfalt, výhľady a krásy okolitej krajiny. Kde nájdu vodu, kde je obchod, kde je aké pekné miesto. Motorkár vníma najmä to, že je rýchla 🙂

Náhorná planina pred Žabljakom

Do Žabljaku sme išli dlho mierne do kopca. Vlastne to nemalo konca. A celkom už nás to aj sralo. Najmä, keď som si pri jednej pauze zabudol batoh dolu, a musel som ísť 3 km nazad. Minuli sme kaňon Nevidio a prešli sme jeden dlhý tunel. Potom sa odkryla krásna náhorná plošina.

Cesta už neviedla do kopca, iba sa jemne vlnila pomedzi rozľahlé pláne pokryté trávou a kde tu pastierskymi chatkami a ohradami pre ovce. Slnko klesalo k obzoru a vytváralo zlatisté scenérie. Po ľavej strane sa už týčili hory Durmitoru, najkrajšieho pohoria Čiernej Hory.

Citeľne sa ochladilo. Boli sme v nadmorskej výške 1500 metrov. V niektorých tienistých žľaboch na durmitorských svahoch sa mi zdalo, že sú dokonca snehové polia. S nocovaním sme veľmi nešpekulovali. V Žabljaku sme si kúpili na benzínke niečo pod zub a zložili sme sa na lúke za obchodom na konci mesta. Spoločnosť nám robil iba jeden ježko. Dnes, hoci to tak vôbec nevyzeralo, sme nakoniec urobili rekord vo výškových metroch – niečo cez 2600.

Ôsmy deň – v znamení prechodu Durmitoru

Crno jezero

Hurá, skončil sviatok. Konečne som mohol ráno nabehnúť do obchodu a kúpiť si čokoládu, pečivo a tuniaka. A prestať žrať dookola pleskavicu v reštaurácii. Dnes nás čakal celkom nabitý deň. Dalo by sa povedať, že kráľovská etapa a veľké zavŕšenie Čiernej Hory.

Prvou zastávkou hneď ráno, po zjedení tuniaka a dopití vína zo včera, bolo Crno Jezero. Je to taká čiernohorská obdoba Štrbského plesa. Neveľké jazero na predhorí Durmitoru s peknou scenériou skalných štítov na pozadí. Dostatočne blízko k Žabljaku, aby tu bujnel turizmus, stánky a podobne. Ale pekné to bolo, najmä ráno, kým nebolo veľa turistov.

Most Đurđevića Tara

Odtiaľ sme sa viac menej stále spúšťali asi 20 km dolu do kaňona rieky Tara, k mostu Đurđevića Tara. Ide o veľmi fotogenický most postavený 172 metrov nad riekou, ktorý stojí na vysokých pilieroch a prekonáva kaňon. Sú z neho krásne výhľady na údolie rieky hlboko dolu.

Cestou naspäť sme kopec, ktorý sme pred chvíľou zjazdili, museli opäť vyšliapať. Spiatočnú cestu sme potom zvolili inú. Nešli sme po hlavnej ceste do Žabljaku, ale vykoumal som na mape úzku cestičku po náhornej plošine. Bol to dobrý nápad. Jednak sme sa vyhli doprave a jednak sme videli veľmi zaujímavú krajinu.

Vražje Jezero uprostred prérie

Úzka asfaltka sa kľukatila medzi lesíky, mierne kopce pokryté iba trávou a medzi pár miniatúrnymi dedinkami. V diaľke bol masív Durmitoru a celé to vyzeralo ako préria niekde na divokom západe. Najkrajšie na tom však bola dvojica jazier. Riblje jazero a asi dvakrát väčšie Vražje jazero.

Obe pôsobili iba ako také mláky uprostred prérie. V jazere Vražje sa dalo perfektne okúpať. Takto uprostred ničoho, uprostred trávnatej stepi, to malo svoje čaro. Boli tu len domáci. Žiadny masový turizmus.

Durmitor

Nasledoval neskorý obed v reštaurácii pred Žabljakom a potom sme už zahájili stúpanie na Durmitor. Ak niekedy pôjdete bicyklom cez Durmitor, toto je tá lepšia strana. Žabljak a náhorná planina okolo ležia v nadmorskej výške asi 1600 metrov a vrchol Durmitoru vo výške 1850 metrov. Čiže to stúpanie nie je nijako problémové a človek si to viac vychutná. Z opačnej strany, od rieky Piva, by to bolo asi 1200 výškových metrov, čiže celkom drsné.

Táto cesta cez Durmitor má tiež charakter úzkej horskej asfaltky. Sem tam prešlo auto, ale nejaká doprava tu nebola. Zato horské scenérie boli fantastické. Majestátne a prázdne hory, vysoké štíty a údolia. Cesta nejde len hore a potom dolu. Vrchol je v podstate dvojitý. Z prvého najvyššieho bodu sa ide nejakých 150 výškových metrov do údolia a opäť sa stúpa na druhý vrchol.

Na trávnatých svahoch sa pasú kravy. Kde tu v údolí je plytké dažďové jazierko. Človek si príde úplne maličký. Stretli sme tu aj jedného cykloturistu z Francúzska na kvalitne naloženom bicykli.

Trvalo dlho, kým začala nadmorská výška opäť klesať. Je to jedna z tých epických vyhliadkových ciest, kde človeku vôbec neprekáža, že stúpa do kopca. Iba sme sa kochali okolím a fotili.

Zjazd stál však tiež za to. Okrem toho, že bol rýchly, aj táto strana pohoria poskytla parádne výhľady. Zelené svahy klesali hlboko dolu o 1200 metrov nižšie do údolia rieky Piva. Na úzkej asfaltke bolo treba dávať pozor a zjazd poriadne preveril brzdy. Peťka má na bajku kotúčovky, ale moje véčkové brzdy boli po týždni v balkánskych horách úplne na dne 🙂

Stískal som to, čo to dalo, ale moc to nebrzdilo. Aj tak, alebo možno práve preto, som predbiehal všetko, čo sa mi postavilo do cesty. Valiť 60 km/h na bajku s Ortliebami a na úzkej asfaltke obehnúť nákladiak, to chce celkom pevné nervy 🙂

Údolie rieky Piva

Najstrmší bol záverečný úsek, keď už sme videli tyrkysovú vodu priehrady pod nami. Na rieke Piva je tu totiž vytvorená priehrada v okolí mesta Plužine. Tá vytvára ďalšie krásne prírodné scenérie. Neskutočne modrá voda zovretá z oboch strán kopcami v hlbokom údolí.

Cesta tu doslova padá dolu cez sériu serpentín a tunelov. Sklon má aj 12%. To už moje brzdy vôbec nedávali. Brzdil som nohami ako Fred Flintstone. Ruky ma boleli od mačkania tých úbohých páčok a smrť v očiach v každej zákrute 🙂 Konečne sme boli dole v Plužine, kde sme si nakúpili zásoby a zjedli melón.

Trampoty s kempovaním

To sme už v nohách mali dobrých 100 km. Zostávala nejaká hodinka svetla. Možno sme mali zostať v Plužine. No rozhodli sme sa prejsť ešte kus cesty. Išlo o úplne prázdny kraj údolím rieky Piva. Nikde nič, len rieka, strmé svahy, skaly, lesy a pomedzi to cesta. Bez šance niekde kempovať.

Už sa stmievalo, keď sme objavili ošumelú tabuľu ukazujúcu kamsi do lesa, že vraj kemp. Cesta klesala podľa mapy 2 km kamsi hlboko dolu k rieke. Je tam kemp alebo nie? Ísť tam hodinu po kamenistej ceste, zistiť, že tam kemp nie je, a zostať v tme uprostred lesa, by nebol dobrý nápad.

Tak som sa vybral len ja a pešo. Po chvíľke prišlo auto. Tiež mali v pláne ísť do kempu, ale nevedeli, či tam je. Dolu som sa zviezol s nimi. Hoci to šlo autom po tej ceste pomalšie, ako keby som bežal po vlastných. Medzitým sa úplne zotmelo. Dostával som vydesené SMS od Peťky, že niečo šuští hore v lese. Určite minimálne velociraptor skrížený s jaskynným medveďom. Že mám rýchlo prísť nazad. Sa ľahko povie, ťažšie urobí 🙂

Kemp tam bol. A nie hocijaký. Išlo o luxusný kemp s chatkami. To som však ešte nevedel. Rýchlo som si potvrdil, že nás ubytujú a dal si 2 km šprint do kopca. Hore nikto. Až po chvíľke Peťka vyliezla spoza kameňa s nožom v ruke, ochotná vzdorovať každému krvilačnému ježkovi, či ľudským mozgom sa živiacej mäsožravej sýkorke 🙂

Spustili sme sa dolu. Spokojne sme sa usalašili na tráve. A potom nám povedali, že vlastne nás nenechajú spať na tráve. Neviem, či si proste len strážili úroveň kempu, aby sa im tam medzi chatkami nepovaľovali vandráci, alebo sa fakt báli aj oni, že nás zožerie medveď a budú musieť vysvetľovať.

Každopádne, majiteľka bola extrémne milá a úslužná. Povedala nám, že nám za symbolickú cenu, ktorá bola asi štvrtinová oproti bežnej taxe, prenechá voľnú chatku. Lebo vraj sa tam naozaj pohybuje v noci kadečo od medveďov cez vlky až po hady. Takže sme spali úplne luxusne v glampingovej chatke za pár drobných a ešte sme ráno aj raňajky dostali. Týmto ešte raz ďakujem za pohostinnosť.

Deviaty deň – Bosna a Hercegovina

Zhoršené cesty

Po výdatných raňajkách v kempe sme vytlačili bajky po lesnej ceste opäť hore na asfaltku. O pár kilometrov sme prekročili hranice s Bosnou a Hercegovinou. Bol to iba malý, nenápadný hraničný priechod. Ani sme nemali pocit, že sme v inej krajine. Rozdiel však bol poznať v ceste. Tá sa radikálne zhoršila. V Čiernej Hore sme sa týždeň stretávali síce s úzkymi horskými cestami, ale s výborným asfaltom. Hneď po prechode do Bosny sa asfalt rozdrobil, bol rozbitý a niekedy na polovici cesty chýbal úplne.

Paradoxne, hneď za hranicou sa objavilo asi desať rôznych kempov. Ale nevadí. Ten včerajší bol zážitkový 🙂 Cieľom dnešného dňa bolo prísť do Sarajeva. V ceste nemal stáť žiadny zásadný kopec. Prvýkrát v živote som bol v Bosne. Trochu som sa obával kvality miestnych ciest, ale ukázalo sa, že minimálne hlavný ťah medzi Fočou a Sarajevom je úplne v poriadku.

Pivo s domácimi

Bosna nás privítala veľmi pohostinne. Po asi 25 kilometroch trmácania sa zvlnenou a zaprášenou cestou od hranice sme pred mestom Foča dorazili do dedinky Brod. Hneď na okraji pri ceste bol malý obchodík a pred ním sedeli dvaja ujkovia. Zastali sme na pivo. Postupne pribúdal ujko za ujkom, každý si vzal pivo a posadil sa na obrátenú plastovú prepravku.

Takéto zastávky máme na cestách najradšej. Dedinské obchodíky, ktoré slúžia ako provizórna krčma, tak typické pre celý Balkán a východnú Európu. Dali sme sa s domácimi do reči a padlo pár pív. Do Sarajeva ostávalo ešte 70 km. Museli sme sa po čase nasilu zdvihnúť a ísť. Inak by sme tam sedeli v takej dedinskej pivnej pohode asi až dodnes 🙂

Sarajevo

Cesta do Sarajeva najprv nekonečne dlho mierne stúpala. Hlavný ťah nebol nejako zásadne frekventovaný a Bosniaci sa nám na počudovanie osvedčili ako celkom fajn šoféri. Bol riadny hic, ale ten postupne ustúpil oblakom a v zrúcanine nejakej budovy sme na vrchole nevysokého sedla prečkali dokonca jednu búrku.

Podvečer sme si zas vychutnávali dlhý mierny zjazd až takmer do Sarajeva. Dnes sme s prehľadom dali 108 km a ani to nebolelo. Hoci samotné Sarajevo bolo tak rozťahané, že nie a nie prísť konečne do centra 🙂 V centre sme dali pivo, kebab a zarezervovali si ubytovanie na jednu noc. Bol čas obzrieť mesto.

Nočný život

Sarajevo je nominálne veľké ako Bratislava. Ale nočný život je masaker, na ktorý sa snáď nechytá ani štyrikrát väčšia Budapešť. Bary a plné reštaurácie dlho do noci. Také davy ľudí, aké prúdia ulicami ešte dlho po polnoci, som nikde nevidel. Nechápem, kde sa v tak malom meste vzalo toľko ľudí. Aby sme toto v Bratislave dorovnali, museli by sme všetci povinne ísť korzovať do centra 🙂

Inak mesto samotné je mix Európy a Orientu. Časť mesta je klasicky európska, ale centrum je typicky moslimské. Nízke domky, obchodíky, bazáre. Taký orientálny štýl a mix kultúr. Bosna je cenovo lacná krajina, ale Sarajevo samotné je s cenami na európskej úrovni.

Desiaty deň – dva deci rakije, lacný melón a dokonalý západ slnka

Opúšťame Sarajevo

Najvyššie kopce boli za nami. Otvárala sa nám viac menej už iba zvlnená rovina k Mostaru. Sarajevo bolo akýmsi pomyselným rozdeľovníkom medzi drinou v horách a pohodlnejšou cyklistikou s obzeraním miest. Tak to vnímali aj nohy. Akoby si povedali, že kopce sú hotovo, už sa im nechce viac namáhať. Dnes sme preto tempo vôbec nesilili.

Okolo obeda sme sa vymotali zo Sarajeva. Z centra to išlo ľahko, jednou hlavnou ulicou, resp. paralelne s ňou bočnými uličkami. Za mestom sme sa trochu pokrútili, lebo ak sa chcel človek vyhnúť diaľnici, bolo treba prejsť kus po rozbahnenej poľnej ceste po včerajšej búrke. Odľahlo nám, keď sme sa vymotali z ruchu veľkomesta.

Ako som už spomínal, Bosna je lacná. Nie je to ten typ lacnoty, že si kúpiš z výplaty stredne veľkú dedinu, ale ceny nižšie oproti Slovensku, miestami takmer o polovicu, potešia. Najviac ma ceny potešili pri melónoch. Melóny sú inak balkánska špecialita. Vo väčšine krajín Balkánu sú absolútne lacné. Človek má až pocit, že ich rozdávajú zadarmo. Celé kopy sa váľajú pri cestách, v prepočte za asi 10-20 centov za kilo. Sú všade. Zaujímalo by ma, čo s tým ďalej robia, keď to nepredajú.

Potom príde človek z týchto krajín naspäť na Slovensko a u nás na trhu mu zajebú 1,80 eur za kilo, tak si to môžu naspäť do Dunajskej Stredy odniesť 🙂 Čiže, tlačili sme melóny kde sa dalo a koľko sa dalo.

Ďalšia super vec na Bosne je pivo. Nielenže je lacné, ale konečne neotravujú s vratnými fľašami. V Srbsku a Čiernej Hore majú totiž taký podivný systém, že pivo v sklenenej fľaši predajú len vtedy, ak človek donesie sklenenú fľašu. Takže najprv musíš vymiesť okolité kontajnery, inak sa k vychladenému „lahváčiku“ nedostaneš. Chorváti ti zas pivo vo fľaške predajú, ale vratné za fľašu ti uznajú len na kúpu nového piva. Čiže v Srbsku a Čiernej Hore si pivo nekúpiš, alebo musíš kúpiť rovno dva litre v plastovej fľaši a v Chorvátsku nemôžeš prestať kupovať. V Bosne takéto pičoviny našťastie neriešia.

Pohoda na brehu jazera

Prekonali sme jedno nepodstatné stúpanie. Prešli sme celkom pekným mestečkom Konjic, ktorému dominoval stredoveký most ponad rieku Neretva. Taký Mostar v beta verzii. Potom sme si dali pizzu na večeru a objavili sme príjemné miesto na kempovanie na brehu jazera Jablaničko v dedinke Čelebići.

Tam žije zjavne moslimská väčšina, lebo pivo ani víno v obchode nekúpiš. Oficiálne. Ale keď sa Alláh nedíva, pije sa. Na brehu jazera bola lúka, ovocný sad, zo dva-tri karavany a jedna plechová búda. Pred jedným z karavanov sedeli dvaja starí ujkovia. Pozvali nás, aby sme kľudne na lúke ostali na noc. Celý pozemok patril im. Že majú aj pivo. Na jazere prevádzkovali tiež zopár výletných lodiek, ktoré využívali najmä domáci na krátke výlety.

Slovo dalo slovo a o chvíľu mi už starý moslimský dedko ulial do plastového pohárika dva deci rakije. Iba som čumel, že už stačí, ale on lial a lial ďalej, kým nebol pohár plný. Chlapíci tu zjavne kempovali takto celé leto, popíjali, chytali ryby a prevádzkovali loďky. Radi sme sa k nim na túto noc pridali a s dvoma deci rakije si vychutnali parádny západ slnka nad jazerom.

Jedenásty deň prichádzame do Mostaru

Údolím Neretvy

Varovali nás, že pri Mostare bude horúco. Splnilo sa. Teploty preskočili bez problémov cez 40 stupňov. Od jazera Jablanička sme sa prehupli do údolia rieky Neretva. Až do Mostaru to bola veľmi príjemná cyklistika. Rieka s tyrkysovou vodou, často zarezaná hlboko medzi skalami, vytvárala krásne scenérie. Celý čas sme strácali nadmorskú výšku a išlo to samo.

Mostar

Po asi 60 km sme sa ocitli na začiatku Mostaru. V Bosne sú mobilné dáta drahé, takže nám chvíľu trvalo, kým sme bez mapy trafili správny smer medzi uličkami k slávnemu mostu. Zrazu sme zapadli priamo do najužších kamenných uličiek plných turistov a obchodíkov so suvenírmi. Nech je sranda, bajky sme pretlačili tým davom ľudí aj cez samotný most.

Viac sme sa uličkami nemotali, boli totiž beznádejne preplnené a nepriechodné. Navyše s množstvom schodov. Radšej sme si našli miesto na kameňoch na brehu rieky pod mostom. Dali sme si pivo a sledovali sme týpkov, ktorí skákali z mosta. Trvalo to, ale nakoniec jeden predsa len skočil. Tiež som sa v Neretve okúpal a voda bola teda fakt kvalitne studená 🙂

Dvanásty deň – bude mi za Bosnou smutno

Riečka Buna a Dervish House

Ak bola voda v Neretve studená, voda v riečke Buna bola ešte ľadovejšia. 11 stupňov nie je taká kríza, ale v letných horúčavách to prišlo ako čistý ľad. Prespali sme asi 50 metrov od oficiálneho kempu na lúke pri rieke Buna. Ráno som do nej vošiel po členky, potom po kolená, potom som sa posadil a ani neviem ako, o chvíľu som sa už kúpal celý.

V dedinke Blagaj, na okraji ktorej sme spali, sa nachádza jedno z najnavštevovanejších miest Bosny, takzvaný Dervish House. Ide o kláštor postavený pod kolmou skalou na mieste, kde spod nej vyviera rieka Buna.

Vodopády Kravica

Druhým zaujímavým miestom sú vodopády Kravica na rieke Trebižat. Na obrázkoch vyzerajú ako také malé chorvátske Plitvice. Magické prírodné miesto. V praxi je to kúpalisko narvané ľuďmi, vrieskajúcimi deťmi a gýčovou disco hudbou 90-tych rokov hulákajúcou z bufetov. Vodopády padajú do jazera v údolí. Zhora je na ne pekný pohľad. Keď však človek zíde dolu, čaro miesta je v prdeli.

Dovidenia Bosna, vitaj Chorvátsko

Do večera sme sa dopracovali až na hranicu s Chorvátskom. Hneď za hranicou sa rovinatá cesta zdvihla a pokračovala po úbočí menšieho pohoria. Presne kopírovala štátnu hranicu, takže to bol taký zaujímavý úkaz. Po ľavej ruke sa dvíhali chorvátske kopce a po pravej, hneď za krajnicou, bola ešte stále Bosna. Zakempovať sa nám podarilo až po niekoľkých kilometroch, takmer už potme, na opustenom trhovisku v meste Vrgorač.

Ako som sa tak díval na širokú rovinu v Bosne za nami, za ktorou sa dvíhali ďalšie hory, bolo mi aj ľúto, že už opúšťame túto krásnu krajinu. Je tam lacno, ľudia sú tam milí, prírodné scenérie epické. Je to ešte taký divoký Balkán. Chorvátsko je už lunapark s nemeckými cenami a plnými cestami. Rozhodol som sa, že chcem Bosnu ešte viac preskúmať v blízkom čase.

Trinásty deň – začína dovolenka

Doobeda sme museli prekonať tradične úmorné chorvátske vnútrozemie. Chorvátsko je krásne pri mori, ale už pár kilometrov vo vnútrozemí je to nekonečná spleť tiahlych kopcov, vyschnutej krajiny a prudkých horúčav. S dedinkami o pár domoch, kde sa nedá kúpiť ani pivo ani jedlo. Našťastie tento úsek trval iba nejakých 30 km.

Potom sme sa ocitli vysoko nad morom, na skalách nad Podgorou. Cesta vytesaná v skale prudko klesala k moru. Preleteli sme okolo vstupu do Biokova a na Sveti Jure, a o chvíľu sme už boli na promenáde v Podgore. Plán na dnešný deň bol jednoznačný. Hlava v krčme, nohy vo vode. A tak sa aj stalo.

Pohrával som sa s myšlienkou, že si to vybehnem ešte na Sveti Jure, ale odložil som tento plán na ďalší deň. Naša cesta sa pomaly blížila ku koncu. Mali sme v pláne už len prejsť 70 km do Splitu. Odtiaľ sa vlakom prevezieme do Záhrebu práve preto, aby sme si ušetrili cestu útrpným chorvátskym vnútrozemím okolo Plitvíc. Takže dnes bol čas užívať si more.

Štrnásty deň a Sveti Jure

Vyrážam na Sveti Jure

V noci sme spali hneď pri mori, v tieni jedného olivového hájika. To bola celkom chyba. Celú noc nás žrali protivné malé mušky, ktoré zjavne v tých stromoch žili. Okrem nás bol v tomto hájiku aj jeden stan. Tiež zrejme niekto kempoval nadivoko.

Vstal som skoro ráno. Už o šiestej som jedol makový koláč v Podgore pred obchodom a potom som začal stúpať hore na Sveti Jure. Išiel som sám. Peťku som nechal užívať si more a opaľovať sa. Trieskať sa hore s Ortliebami by pre ňu nemalo cenu. Tento kopec sme už zdolali pred troma rokmi.

Ja som si kopec naopak chcel užiť práve s tým naloženým bicyklom. Bral som to ako výzvu vytrieskať sa hore „s tankom“. Preto som sa nijako nešetril a dupal som, čo to išlo. Niežeby to nejako rýchlo išlo, ale chcel som to stihnúť pod tri hodiny. Stúpanie na Sveti Jure je jedno z najkrajších, aké som išiel. Po celý čas sa objavujú krásne výhľady na more hlboko pod vami.

Nová atrakcia – Skywalk

Prvú polovicu tvoria príjemné serpentíny lesom. Stred je akási náhorná plošina, mierne stúpajúca. Zmena spred troch rokov bol Skywalk. Lávka, ktorú postavili na méte 1 200 m n. m., a kde sa môžete po sklenenej plošine prejsť ponad priepasť. Išiel som skoro ráno, a tak som stihol túto atrakciu ešte takmer bez ľudí.

Vrchol stúpania

Záver stúpania je krutý. Posledné kilometre sú strmé a nohy mali čo robiť. Bol som rád, keď to hore skončilo. Na vrchole som si dal pivo, ktoré som si na túto príležitosť vytrepal z Podgory. Výhľady zhora sú úplne neopísateľné. Cítil som sa ako na vrchole sveta, ktorý sa rozkladal hlboko podo mnou.

Na obed som bol naspäť dolu pri mori. Ešte sme sa okúpali, nakŕmili miestneho Tyranosaura a vydali sme sa do Splitu, kam sme do večera v pohode prišli. Kúpili sme si zásoby a išli na nočný vlak do Záhrebu.

Pätnásty a posledný deň na Balkáne

Vlakom do Záhrebu

Noc vo vlaku bola strašná. Išiel som týmto vlakom už dvakrát a vždy sme boli v celom vagóne tak traja, takže si každý spokojne spal natiahnutý vo vlastnom kupéčku. Tentokrát však do vlaku nastúpil húf nemeckej mládeže, takže sa natiahnuť nedalo. Aby toho nebolo málo, v noci sa na nejakej zastávke nasáčkovali do kupéčka ešte dvaja Indovia s obrovskými kuframi. Presne to potrebuješ po dvoch týždňoch putovania a spania vonku, na osem hodín v nočnom vlaku. Nepomohlo ani to, že som sa vyzul. Nechceli odísť.

Ráno sme v Záhrebe vypadli z vlaku pokrčení jak ministerská demisia. No napokon to dnes išlo paradoxne pomerne dobre. Asi preto, že sme celý deň išli po rovine, iba sem tam sa postavil do cesty nepodstatný brďok.

Nečakane príjemný Varaždin

Prefrčali sme cez Varaždin, kde sme si obzreli centrum a dali mega dobrý kebab. Toto už bolo také iné Chorvátsko. Chorvátsko, kde pivo nestojí v prepočte štyri éčka a kde to už vôbec nevyzerá ako na Balkáne. Dediny v tejto severnej časti Chorvátska, aj jeho poľnohospodárska krajina, vyzerajú prakticky rovnako ako u nás na Slovensku.

Do večera sme spravili solídnych 113 km a kempovali sme v poslednej chorvátskej dedinke pred maďarskou hranicou, v Hodošane. Bol tam prístrešok za dedinou, určený zjavne na rôzne celodedinské udalosti. V miestnej krčme sme ešte utratili posledné kuny.

Šestnásty deň po „rovinatom“ Maďarsku

Smer Balaton

Na dnes sme mali jednoduchý plán. Presunúť sa nejakých 80 km k Balatonu a tam sadnúť na vlak smer Győr a Hegyeshalom – dedinka pri Bratislave. Bola sobota a ak pôjdu dobre vlaky, večer sme takmer doma. Vlak sme zvolili preto, lebo v tejto časti Maďarska nie je nič, kvôli čomu by sa oplatilo dva dni putovať skrz kukuricu a slnečnicu. Posledným highlightom výletu tak bol Balaton. Oproti epickým balkánskym scenériám slabota, ale aspoň ešte niečo pekné na záver výletu.

Ďalšia špica v péčku

Maďarsko sa zvlnilo. Až to bolo otravné. Za každým brďkom sa objavil nový brďok. Navyše mi praskla na zadnom kolese ďalšia špica. 14 dní to držalo s jednou prasknutou. Teraz, keď už pošli dve, začal som byť celkom nervózny, aby sa to podo mnou nerozpadlo. Bolo by smutno-trápne ísť posledných 40 km k Balatonu peši. Keď skončili brďky, začali zas útrpné niekoľko kilometrové priamky.

Balaton

Našťastie bicykel vydržal a úspešne sme dorazili do mesta Keszthely. Dali sme si pivo a niečo pod zub, odfotili sa na záver výletu a išli na vlak. Ten bol kvalitne narvaný. Kultúra vlakov je v Maďarsku rovnako vyspelá ako u nás. Celú cestu sa s nami viezla aj partička totálne spitých maďarských ujkov, ktorí vyspevovali nejaký protislovenský futbalový popevok. Asi bol v tom čase nejaký zápas. Také tie typy prechľastaných fotrov, futbalových fanúšikov, hrdých Maďarov. Aj u nás takí sú, len reverzne naprogramovaní so softvérom „hrdí Slováci“ 🙂

Kúsok od domu

V Győri sme prehupli na EC vlak idúci do Viedne a za dvadsať minút sme boli v Hegyeshalome. Dedina je od Bratislavy vzdialená asi 30 km. Bolo 9 hodín večer. Ak by sme chceli, tak túto noc už spíme v posteli doma. Ale rozhodli sme sa ešte prespať poslednú noc vonku. V bufete pri jazere sme stihli posledné jedlo a pivo. Oproti bol obrovský stan a v ňom hlučná dedinská zábava, ktorá nie a nie skončiť asi do jednej v noci.

Kým to skončilo a usalašili sme sa na druhom brehu jazera, prišla búrka. Takže sme sa hneď spakovali a našťastie sme našli nocľah o 100 metrov ďalej, pod krytým workoutovým ihriskom.

Sedemnásty deň, návrat domov

Vracať sa z ďalekého výletu je vždy zvláštne. Špeciálne, ak sa človek nevracia vlakom alebo lietadlom, kde ten transport je akýmsi predelom medzi výletom a bežnou rutinou. No keď sa vraciame na bicykli, je to vždy čudné. Boli sme plní dojmov, zážitkov a nastavení na široký svet. A zrazu sa bicyklujeme po notoricky známych cestách kúsok od domu.

Známe scenérie, známe tváre, zrazu slovenčina a naše reálie. Človek sa cíti až nepatrične, zašpinený, zvyknutý na nepohodu a nabalený ako na koniec sveta. No pritom sme sa bicyklovali po hrádzi z Čunova. Už o nič nešlo. Opadli obavy z neznámeho, no aj ten pekný pocit z poznávania. Už mi bolo jedno, či praskne ďalšia špica, alebo rovno celé koleso.

Išlo už len o to, užiť si ešte slnko a na chvíľu natiahnuť ten pocit, že sme ešte na ceste. Zastavili sme sa na pive v bufete Obrátka. Dali sme si rovno dve. Potom už prišli naozaj posledné kilometre domov a ďalší jeden neopakovateľný výlet po Balkáne bol za nami.

Mapa je tu: https://ridewithgps.com/trips/115692393. Tie priamky sú presuny vlakom.