Albánsko na bicykli – po nepreskúmaných miestach Balkánu

Výlet do Albánska bol jedným z mojich najlepších, ak nie vôbec najlepší. Trval iba 9 dní, počas ktorých som nakotúľal 1 117 km, ale Balkán ponúka neuveriteľnú rozmanitosť obrazov, situácií, ľudí a stretnutí. Takže každý deň priniesol nečakané zážitky.

Hlavným lákadlom výletu boli Albánske Alpy, dvojtisícové pohorie na severe krajiny, ale tiež Albánsko samotné. Pre mňa neobjavený svet, plný neznámeho.

Deň 0 – Prílet

Lietadlom do Skopje

Moju cestu som začal na letisku v Skopje. Do Skopje lieta Wizzair veľmi prakticky. V piatok večer tam, v nedeľu večer naspäť, priamo z Bratislavy. Takže, ak si vezmete 5 dní dovolenku, máte krásnych 9 dní výletu, bez hluchých dní zabitých cestovaním.

Už tu na letisku sa mi potvrdilo, že v tomto kraji sveta sú ľudia veľmi priateľskí a nápomocní. Ako som skladal bajk, prihovoril sa mi šofér neďalekého autobusu. Pokecali sme, kto som, čo som a kam idem. Dohodli sme sa, že mi krabicu schová u seba doma a o týždeň mi ju prinesie opäť na letisko.

Chvíľu som zvažoval, či do krabice hodím aj transportný vak a handry na obloženie bicykla. Predsa len, vsadím tým všetko na jednu kartu, a ak už krabicu nikdy neuvidím, neuvidím ani vak a mám problém.

Rozhodol som sa však dôverovať. Krabica putovala do batožinového priestoru v autobuse. Vymenili sme si s Bojanom, tak sa chlapík volal, čísla a dohodli sa, kedy presne sa opäť vidíme na letisku. Mohol som vyraziť.

Smelo po diaľnici

O polnoci, síce osvetlený ale predsa trochu neistý, som sa vydal po diaľnici do Skopje. Diaľnica bola totiž najpriamejšia a podľa mapy aj jediná cesta. Odvážil som sa na diaľnicu aj preto, že som pred tromi rokmi na nebicyklovom výlete v Skopje na vlastné oči videl, ako po macedónskych diaľniciach jazdí všetko od somárov po bicykle s káričkami melónov na predaj. Tak to snáď prejde aj mne.

Potvrdil mi to strážnik na mýtnej bráne o pár kilometrov ďalej, ktorý, keď som bránu obchádzal, snažiac sa neupútať na seba pozornosť autorít, na mňa mával, že mám ísť normálne po diaľnici. O pár kilometrov mi k dobrému pocitu prispel aj môj nový známy, autobusár, ktorý prefrčal okolo mňa a na pozdrav mi zatrúbil.

Na noc som sa zložil na trávnatej ploche o kúsok ďalej, pri jednom výjazde z diaľnice. Keďže však bola už pokročilá hodina a letel som lietadlom, nemal som žiadne zásoby jedla. Prvá noc tak bola o hlade. Nevadí, ráno si niečo kúpim.

Deň 1 – S obavami do Kosova

Skopje

Ráno som vstal skoro. Hlad ma poháňal do mesta vzdialeného asi 10 km. Z predchádzajúceho výletu, keď som si miestnu dopravu vyskúšal aj ako vodič, som mal celkom hrôzu z toho chaosu. Buď som sa odvtedy zocelil, alebo sa tamojšia doprava skultúrnila. Teraz mi už neprišla nijako šialená. Nie je to Rakúsko štýl, ale necítil som sa nepatrične ohrozený a v pohode som sa preštrikoval až do centra Skopje.

Slnko spaľovalo námestie Alexandra Macedónskeho, ktorému dominuje najväčšia socha Alexandra na svete. Hic a fakt, že bola sobota ráno, spôsobili, že námestie aj mesto boli takmer prázdne. Tiež som sa v centre dlho nezdržal a vyrazil som smerom do Kosova.

Kosovo, veľká neznáma

Vymotať sa zo Skopje nebolo ťažké na orientáciu, ale cesta bola frekventovaná, s rozbitou krajnicou a hlbokými koľajnicami. Celé zle. Doprava sa upokojila až pár kilometrov za mestom, za obchvatom.

Do Kosova som už pokračoval prakticky sám so svojimi myšlienkami. A tých bolo veľa. Aké bude Kosovo, o ktorom viem len to, že sa tam moslimovia mastia so Srbmi posledných 20 rokov? Čo ma tam čaká?

Konečne hranica a chvíľa napätia. Všetko prebehlo hladko a prakticky o minútu som bol v Kosove. Zastavil som sa, aby som spravil fotku a hneď ma odchytila skupinka miestnych detí predávajúcich maliny. Netušil som, akú majú v Kosove menu, a tak som ich odbil s tým, že nemám ich peniaze, iba eurá. Až neskôr som zistil, že sa v Kosove platí Eurom.

Kosovom som prechádzal celý deň, úsekom dlhým asi 130 km. Hneď na začiatku, cestou na mesto Ferizaj, ma privítala obrovská cementáreň. Všade prach, nákladiaky a celkovo pocit, akoby bol človek na obrovskej stavbe. Tento pocit ma neopúšťal počas celého putovania Kosovom.

Kameňolomy, štrkoviská a stavby lemujú cesty v ešte väčšej miere ako čerpacie stanice a autoservisy. Kto nešoféruje nákladiak alebo nenakladá štrk, ten opravuje autá. Dosť to kazí dojem z inak krásnej prírody a scenérií okolo, keď je všade prach, diery v zemi a ťažké mechanizmy.

Smeroval som k priesmyku Prevalle s plánom pokračovať ďalej na mestá Prizren a Gjakovë. Cesta do Prevalle sa najprv dvíhala pozvoľna, ku koncu to už bolo seriózne horské stúpanie, dlhé asi 10 km do výšky 1 500 m n. m.

Na toto stúpanie ma už s predstihom upozornili dvaja bajkeri, ktorých som stretol cestou. Boli to domáci a ochotne mi dobrou angličtinou vysvetlili, aké kopce ma čakajú.

Ľudia sú v Kosove milí rovnako ako tomu bolo v Macedónsku, a neskôr aj v Albánsku. Z cyklistu naloženého bikepackingovou výbavou sa tu hromadne tešia. Každý máva, zdraví a je ochotný sa porozprávať o tom, odkiaľ a kam idem. Mešity sú síce všade, ale islam nikto nejako zvlášť neprežíval. Z turistov sa úprimne tešia. Miestami som si prišiel ako na pretekoch, keď ľudia povzbudzujú popri ceste.

Naozaj nechápem ten kontrast s obrazom, ktorý som mal z médií. Hlavne, že títo priateľskí ľudia sa dokázali roky mydliť so Srbmi. Čo ma však najviac prekvapilo je, že či starí, či mladí, skrátka každý vedel aspoň základy angličtiny. Tí mladí dokonca sypali lepšie ako ja, takže som sa niekedy cítil až trápne.

Na Prevalle je to masovka. Sem, do nadmorskej výšky asi 1 500 m n. m., chodí oddychovať snáď polovica Kosova. Na trávnatých svahoch okolitých kopcov boli stovky piknikujúcich ľudí. Niektorí v šatkách, niektorí oblečení viac európsky, ale všetci hľadali oddych v prírode.

Mesto Prizren

Z Prevalle až do Prizrenu to bol krásny dlhý zjazd a potom kaňon riečky Bistrica. Riečka sa tu zarezávala do skál rovnako ako do skaly vytesaná cesta. Vytváralo to krásne a fotogenické scenérie.

Aj mesto Prizren pôsobilo pekne historicky, s promenádou popri rieke a tými najkrkolomnejšími elektroinštaláciami, aké som kedy videl.

Za Prizrenom som nechal za sebou jedno pásmo hôr a s vetrom v chrbte som širokou rovinou smeroval k ďalším horám na obzore – už Albánskym Alpám. Túto rovinu som preletel rýchlo, len s jednou pauzou v meste Gjakovë, kde mi na moje sklamanie namiesto čapovaného piva doniesli malé fľaškové. V kultúre piva by ich mal niekto vzdelať 🙂

Špecifikom Kosova sú vlajky. Čím je ich viac, tým viac Kosovo. Modrá so zlatým znakom Kosova je vždy doplnená minimálne obrovským čiernym albánskym orlom na červenom pozadí a z druhej strany hneď vlajkou americkou. Táto povinná trojka, ktorá zdobí každú významnejšiu budovu, alebo aj bezvýznamný súkromný dom, býva ešte niekedy doplnená o vlajku EÚ, prípadne Nemecka, Francúzska atď. Je jasné, odkiaľ plynú peniaze na nové diaľnice a celkovú prevádzku štátu.

Albánsko na dohľad

Albánske Alpy a s nimi aj hranica Albánska sa približovali. Pôvodne som neplánoval v Kosove spať, ale keďže som zistil, že krajina je to bezpečná a civilizovaná a slnko už pomaly zapadalo, rozhodol som sa ostať. Našiel som peknú lúku neďaleko dediny Ponoshec, krytú od cesty pásom kríkov. Tiež nerád chodím na noc do novej krajiny, v tomto prípade Albánska.

Jediné, čo ma ohrozovalo, boli chrústy, ktorých sa okolo ôsmej vynorilo zo zeme snáď stotisíc. Veľké, hlučné a do mňa narážajúce vrtuľníky boli všade. Každý štvorcový meter ich mal nad sebou aspoň troch. Takže som sa zašil do bivaku s minimálnou dierou na dýchanie a prečkal túto inváziu vnútri.

Mimochodom, cesty v Kosove sú balkánske rovnako ako v Macedónsku. Čo vybudovali za Juhoslávie, to sa ešte nestihlo rozsypať. To znamená, že sú asfaltové a na bicykli dobre zjazdné, len niekedy chýba krajnica alebo je viac záplat, ako by bolo príjemné.

Deň 2 – Po kozej cestičke cez hory

Valbonë, klenot albánskych Álp

Cesta, ktorou som sa blížil k hraničnému prechodu do Albánska, niesla meno po akomsi americkom senátorovi. Proste bez Amíkov by Kosovo nebolo a oni to dávajú všade najavo.

Colník v hraničnej búdke, pri ktorej som nepochopil, či ide o kosovskú alebo albánsku stráž, tuho fajčil a prstokladom socialistického majora z okresného riaditeľstva v Hriňovej prepisoval snáď celý môj životopis z pasu. Trvalo to dlho, kým všetko naťukal a podal mi pas so slovami, že môžem ísť.

Tak som teda tu. V Albánsku, o ktorom by som nikdy nepovedal, že sem raz prídem. Samozrejme, k tradičnému koloritu Albánska okrem horských scenérií patria aj jazdené Mercedesy a ovce. A oba tieto faktory sa okamžite začali objavovať na ceste v harmonickej symbióze.

V meste Bajram Curri som doplnil zásoby vody. Hlúposť s tou vodou. Ale môj prvý deň v Albánsku som ešte nepoznal prax všadeprítomných prameňov. Snažil som sa aj zameniť nejaké Leky, ale rýchlo som pochopil, že je to zbytočné. Euro je v Albánsku plne akceptované platidlo, v ktorom vám pokojne aj vydajú. Len si treba dať pozor na prepočítanie kurzu, aby ste sa v rýchlosti neojekakali.

Stúpanie popri rieke Valbonë začalo nevinne. Rieka sa zarezávala do skál a tvorila hlboké údolie. Pripomínalo mi to čiastočne Sinevirský národný park na Ukrajine, len tu tie okolité hory dosahovali 2 000 m n.m.

Spočiatku som sa všetkým kochal ako malý, ale po čase už nastúpila únava. Dupal som do pedálov celkom statočne, pretože ma čakal neistý prechod sedla z údolia Valbonë do dediny Theth a ja som chcel byť na obed v horskej osade Llomi, východiskovom bode stúpania, aby som na túto túru mal dostatok času.

Jediné, čo som o tomto prechode vedel, je, že ma čaká 11 km dlhý offroad nahor, niekam do výšky 1 800 m n.m. Bude tam len turistický chodník, ktorý netuším, či bude priechodný s bicyklom. Fotky z Googlu mi nijako na sebaistote nepridali.

Tento prechod však mal byť hlavným klincom Albánska. Úprimne, keby som vedel, čo ma čaká, asi by som to ani neskúsil. Ale našťastie som nevedel.

Ako som sa blížil do Llomi, prešiel som turistickou osadou, kde sa stavali nové chatky. Turizmus sa pomaly ale isto rozvíja aj tu. A nie len hotelmi, ale aj cenami. V malom obchodíku, poslednej šanci doplniť zásoby, stála každá vec presne euro. Bez ohľadu na to, aká vec.

S bicyklom na pleci

Za Llomi, na konci asfaltovej cesty, bola značka Theth 12 km a stálo tam niekoľko obstarožných mikrobusov značky Mercedes, ktoré vozili turistov ďalej pod priesmyk.

12 km nie je veľa, pomyslel som si. Navyše to je vzdialenosť už do Thetu, čo je až za priesmykom. Do večera to dám. Vyrazil som spokojne kamenistým korytom riečky Valbonë. Bicyklom to nešlo. Musel som tlačiť.

Tlačil som aj o pár kilometrov ďalej, keď sa cesta z koryta rieky začala dvíhať cez les. Bol to vlastne už iba úzky turistický chodníček, čoraz strmejší a čoraz častejšie som musel bicykel prenášať cez kamene.

Údolie, z ktorého som prišiel, sa rýchlo ocitalo hlboko podo mnou. Slnko pieklo a ja som bicykel viac niesol ako tlačil. Každú chvíľu sa priplietol do cesty nejaký terénny „schod“. Rýchlo som sa unavil a môj postup bol zúfalo pomalý. Začínal som pochybovať, že to bol dobrý nápad, a že hory prejdem.

Náhle sa na jednom rovnejšom úseku ukázal slamený prístrešok, kde bola studnička a domáci tam predávali pivo. Ideálne nakopnutie. Začali sa objavovať aj turisti. Prevažne Nemci a Angličania.

Tí všetci si ma zvedavo obzerali a vraveli mi, že som priveľmi optimistický, ak chcem prejsť bicyklom. Dokonca mi to povedali domáci, ktorí odpočívali pod veľkým balvanom a pásli kone. Bicyklom to vraj nedám.

Stúpanie ide do finále

Ale čo už som mal robiť? Otočiť to a zdĺhavo sa vracať a obchádzať, to nie je moja šálka kávy. A tak, hoci všade naokolo sa čneli strmé skalné steny, pokračoval som ďalej. Vysoko na skalách predo mnou som videl veľa turistov, ktorí ako malé farebné bodky zostupovali z priesmyku dolu. Hoci to vyzeralo byť riadne strmé, fakt, že to prejde toľko starých Nemcov a tučných Angličaniek, ma povzbudil.

Do priesmyku to bola riadna kozia cestička. Prakticky schody priamo nahor, plnohodnotná tatranská túra, ibaže ja som sa trieskal hore s bicyklom. Protiidúci turisti si ma fotili ako atrakciu. Štýlom vyhodiť bicykel na plece, vystúpať 10 krokov a oddychovať, som sa vytrvalo štveral hore. Stále som dúfal, že nepríde úsek, ktorý už fakt nedám, a pre ktorý vyjde celé moje snaženie nazmar.

Už som bol takmer hore, keď sa okolo mňa prehnali niekoľkí domáci na koňoch. Klusali po úzkej cestičke nad priepasťou s istotou ľudí, ktorí tieto hory poznajú. A keď prejde kôň, prejdem aj ja.

Trvalo to tri drsné a únavné hodiny nesenia bicykla, ale bol som hore. Foto, pivo a užívanie si výhľadov. Dal som to.

Theth – návrat v čase

Zostup na druhej strane, do horskej dedinky Theth, bol už našťastie lepší. Síce opäť tlačenie, ale aspoň som nemusel nosiť. Trvalo mi to hodinu, kým som to s rukami na brzdách a s párkrát o pedál oklepanou píšťalou dotlačil do Thethu.

Dedinka Theth je ako návrat v čase. Ak som čakal civilizáciu a asfaltku, zmýlil som sa. Privítala ma hrozná kamenistá cesta-necesta čiastočne vyschnutým korytom rieky. Pár drevených domčekov a moslimská storočná babka celá v čiernom, ktorá bola prvým človekom, ktorého som stretol v dedinke, to všetko pôsobilo, akoby som sa ocitol o 100 rokov v čase naspäť.

Áno, aj tu, ďalej v dedine, už vyrastajú drevené chatky a prúdia sem denne skupinky obstarožných mikrobusov s turistami, ale dedinka je od okolitého sveta izolovaná 15 km ťažko zjazdnej kamenistej cesty, a tak stále je to ešte nedotknutý svet.

Kým som sa dostal do civilizácie, musel som ešte raz vystúpať do výšky 1 600 m n. m. A práve po tej rozbitej ceste. Bolo to útrpné a trvalo to dve hodiny, ale na druhej strane priesmyku sa konečne začal fungl nový asfalt. Ním som sa zadarmo a rýchlo, snáď v 30 kilometrovom zjazde, už pri zapadajúcom slnku, skotúľal až k Skadarskému jazeru pri meste Koplik.

Stále som si nebol istý, ako to tu funguje so psami. V horách ani v Kosove som žiadne problémy nemal, ale psí štekot sa ozýval zovšadiaľ z okolitých dedín. Na noc som tak zvolil vyvýšené miesto na skale nad rovinou. Skala bola vyhriata od letného slnka a mal som odtiaľ krásny výhľad na jazero a západ slnka. Hory som zmákol.

Deň 3 – Na brehu Skadarského jazera

Nový kamarát

Po včerajšom prechode hôr som bol absolútne vypľutý. Nešlo to ani po rovinke. Nešlo to vôbec. Jediné, na čo som sa dopoludnia zmohol, bolo presunúť sa k jazeru a nájsť si miesto na odpočinok. Jediný dnešný plán bolo dokotúľať sa k jazeru Komani, nejakých 80 km. Preto som sa neponáhľal.

Ako som tak čumel na vodnú hladinu, neďaleko zaparkoval starý oplieskaný Volkswagen Polo. Tmavý týpek, čo z neho vystúpil, sa pozdravil „hello“. Prízvuk divný, ale som v Albánsku. Keď si všimol môj bajk, vďaka ktorému sme sa dali do reči, vysvitlo, že je to Čech, volá sa Jeník Mráz a navzájom sa registrujeme na Facebooku, keďže sa tiež venuje cyklocestovaniu. Svet je malý a takéto nečakané stretnutia vždy potešia.

Od jazera sa nám moc nechcelo. Chalan sa vracal z výletu v Gruzínsku, ktoré prejazdil autom aj bajkom, ktorý mal na streche. To ma zaujalo, keďže ja som už v tom čase mal tiež kúpenú letenku do Gruzínska.

K jazeru Komani

Cestou k jazeru Komani som na jednej zákrute stretol dvoch týpkov. Zastavili ma s tým, že predávajú lístky na kompu, ktorou som sa plánoval zajtra plaviť po jazere Komani. Vraj si mám od nich kúpiť lístok už tu a hneď, pretože sa môže stať, že nebude miesto. Bežný lístok stojí 6 Eur, odo mňa postupne vymámili asi 12. Ale s prísľubom, že môžem spať na lodi.

Poučenie, nikdy nekupujte lístok od predajcov na ceste. Síce som nemal pochybnosti o tom, že je platný, ale pre cyklistov sa vždy miesto nájde a ak chcete mať istotu, booknite si lístok s predstihom na oficiálnej stránke https://komanilakeferry.com/en/. Domáci z toho majú biznis do svojho vrecka.

Inak, v tomto prípade to je typické Albánsko. Všetko, čo je oficiálne, existuje paralelne aj neoficiálne a prevádzkujú to tí istí ľudia, ktorí prevádzkujú tú oficiálnu časť. Keď som večer prišiel k jazeru ležiacemu za priehradným múrom, okolo lodí sa motalo niekoľko domácich. Boli tam tí, ktorí mi predali lístok, v družnej debate s tými, ktorí ráno predávali oficiálne lístky.

Proste v Albánsku to tak funguje a nikomu to nevadí. A nevadilo to ani mne. Tých pár eur navyše za možnosť spať na lodi bolo úplne v pohode.

Deň 4 – Jazero Komani

Ráno som sa prebral celkom prefúkaný. Na otvorenej lodi fúkalo celú noc. Kým som si zbalil spacák, začali sa obe kompy, ktoré kotvili v prístave, postupne napĺňať autami a cestujúcimi. Opäť pekná vzorka albánskeho turistického ruchu. Väčšinou išlo o karavany nemeckých turistov.

A chceš hašiš?

Kým som čakal na odjazd, ktorý mal byť o deviatej ráno, otvoril som si pivo. Potom aj druhé. Jeden z domácich, ktorý sa okolo lodí motali, sa ma spýtal, prečo pijem ráno už druhé pivo. Vravím mu, že aby som zabil čas. Vzápätí sa s vážnou tvárou opýtal, či chcem hašiš. Myslím, že keby som prikývol, rovno vytiahne niečo z vrecka. Proste Albánsko.

Raj odpadkov

Jazero Komani je vlastne umelá priehrada v dĺžke niekoľko desiatok kilometrov, ktorá sa zarezáva do skál a tvorí jedinú dopravnú tepnu. Jeho brehy tvoria vysoké hory, lesy a voda je jediná cesta, ako sa dá dostať do odľahlých, zabudnutých samôt, kde tu roztrúsených v kopcoch.

Krásne scenérie, avšak pokazené odpadkami. Tých na hladine jazera pláva veľa. Na fotkách to nie je vidno, ale v realite bol na hladine doslova každý meter nejaký kelímok, plastový pohár, fľaša alebo iný bordel. Smutný pohľad. V Albánsku ekológiu neriešia.

Traverzom ponad rieku Drin

Cesta kompou trvala tri hodiny. Počas nej som si oddýchol a únava z prechodu Valbonë zo mňa definitívne opadla. Keď som z lode vystupoval pred mestom Fierze, bol som rád, že môžem opäť bicyklovať.

Nadšenie ma však rýchlo prešlo. Najprv ma čakalo strmé stúpanie serpentínami vysoko nad jazero a potom už výškové metre lietali rýchlejšie ako srdcový tep. Cesta, našťastie asfaltová, viedla ponad jazero vytvorené priehradou.

Cesta stúpala vysoko nad vodu, aby následne prudko klesla do údolia, ktoré vyhĺbil nejaký bezvýznamný potôčik pritekajúci do jazera. A toto sa opakovalo stále dokola asi 50 km. Výškových metrov v ten deň bolo veľa a bola z toho výdatná horská etapa. Navyše mimo civilizáciu, bez dedín a bez šance doplniť jedlo. Na druhej strane, bol to krásny kraj s úžasnými výhľadmi a nestretol som prakticky žiadne autá.

Čierny mercedes a týpci so zlatou reťazou

Rieku Drin som nechal za sebou a smeroval som k mestu Rreshen. Tu už boli aj dediny a mestečká. Aj stúpania prichádzali s rozumom a postupoval som rýchlejšie. Začal som poznávať aj albánsku priateľskú povahu. Protiidúci kamionisti, hoci ich bolo minimum rovnako ako áut, ma v stúpaní bežne zdravili trúbením a mávaním.

Keď som sa zastavil pri jednom prameni, aby som si doplnil vodu, zastavil pri mne tmavý mercedes. Na albánske pomery nový kus. Z auta vystúpili štyria nabúchaní chlapíci bez krkov, bez vlasov a so zlatými reťazami pod hlavou. Úplná Dunajská Streda. Prekvapenie najväčšie bolo, keď sa ma jeden začal plynulou angličtinou pýtať, odkiaľ a kam idem, ako sa mi páči v Albánsku a či nepotrebujem s niečím pomôcť.

Jednoducho v Albánsku, rovnako ako v Kosove a v Macedónsku, som necítil žiadne ohrozenie. Ani zo strany vodičov, ktorí ma úplne v pohode obchádzali. O kamionistoch ani nehovorím, tí sú bezkonkurenčne najlepší v Albánsku. Ani zo strany miestnych ľudí. Všetci boli milí, zvedaví, chceli si pokecať. Angličtina nebol problém.

Na to, že bicyklový deň začal až na obed a prekonal som podľa mapy vyše 3 000 výškových metrov, bolo dnešných 128 km postačujúcich. Zaľahol som pred mestom Rreshen na kopčeku nad diaľnicou. Nič moc miesto, ale už sa stmievalo a lepšie som nenašiel. V noci ma prišlo obhryzkávať nejaké zvieratko. Neviem, čo to bolo, ale bolo to veľké ako mačka, ťarbavé ako ježko a malo to tupé zúbky, ktorými skúšalo na mojom lakti, či ešte žijem 🙂

Deň 5 – Tirana, more a civilizácia

Albánskou diaľnicou do hlavného mesta

Po štyroch dňoch viac menej v horách som mal dnes na pláne spoznať Albánsko z jeho civilizovanejšej strany. Na pláne bola Tirana a chcel som doraziť až k moru do mesta Durres.

V Albánsku nie je veľa ciest. Takže, ak príde do cesty diaľnica, nemusí byť vždy alternatívna stará cesta. A ja som ju ani nehľadal. Dnes som nemal potrebu stúpať do horských dediniek, a tak som valil priamo do Tirany. Po rovine, po hlavnej ceste, ktorá sa sem tam menila aj na diaľnicu.

Do Tirany som prišiel na obed. Privítala ma nekonečná ulica, na ktorej boli jeden za druhým samé obchody s nábytkom. Snáď 5 km a po oboch stranách nábytok. Nábytok je zjavne v Albánsku popri benzínkach a autoservisoch tretia najdôležitejšia časť hospodárstva.

Tirana

Tirana je chaos. Doslova. Absolútna nekoordinovaná zmes áut, pouličných predajcov, kruhových objazdov a dymiacich autobusov. Cyklisti tam neexistujú. Ale pre úchylákov ako ja, ktorý som sa pred rokom naháňal na bicykli v Istanbule s domácimi, strečkujúc v dopravnej zápche, je to celkom zábavné miesto. Treba byť proste obozretný a pchať sa. Znie to nebezpečne, ale stále si myslím, že je to ľahšie prežiteľné ako bratislavská doprava plná premotivovaných SUVčiek.

Mesto samotné súdiť nechcem. Dal som to z rýchlika na hlavné námestie a za hodinu bolo po všetkom. Určite má to mesto potenciál na predĺžený víkend. Pre mňa to bola viac menej povinná jazda na ceste k moru, aby som mohol povedať, že som bol, že som videl.

Centrálne námestie tvoria typické socialistické budovy doplnené gýčovo farebnými domčekmi vládnej štvrte s veľvyslanectvami. A na pozadí sa už črtajú nové developerské projekty, sem tam nejaký ten „kvázi mrakodrap“ ako aj v Bratislave. Ale, čo bolo nečakané, majú tam bikesharingové bicykle.

Durres a ujo „One hundred thousand dollars“

Do Durresu som dorazil asi o tri hodiny neskôr. Na mape 30 km, ale vymotanie sa z Tirany a rozbitý asfalt ma zdržali. To more nie a nie prísť. Aj samotný Durres bol nekonečný. No nakoniec sa mi to podarilo. Stál som na brehu Jadranského mora.

Prísť k moru na bicykli je pre mňa vždy špeciálny pocit. Stále rovnako fascinujúci a naplňujúci. Akoby tým moja cesta vždy dosiahla cieľ. Prvé, čo som urobil, bolo, že som si otvoril pivo. A potom som sa okúpal.

Na brehu sedeli dvaja dedkovia. Ten v kovbojskom klobúku sa mi prihovoril. Vyšlo z neho, že si užíva dôchodok. Hrdo mi porozprával, že bol v Chicagu a Dallase a že jeho brat robí kamionistu v „JÚESEJ“. Americký prízvuk ako John Rambo. Nakoniec sa pochválil, že je bohatý muž, že má one hundred thousand dollars. A nemusí už nič robiť. No, stále neviem, kde robím chybu, keď aj albánsky dôchodca je na tom lepšie ako ja.

Krajina komárov

Stretol som prvých cykloturistov na tejto ceste, ktorí boli z Nemecka a práve sa vylodili v Durrese. Kúpil som si magnetky a zjedol pizzu pri západe slnka v plážovej reštaurácii. A nechal som Durres za sebou.

Nečakal som však, že zakempovať bude také ťažké. Toto už bola civilizácia. Všade dedinky, v ktorých blízkosti som nechcel spať kvôli potulujúcim sa psom. Stále som mal nejako zafixovanú obavu zo psov, hoci som vlastne žiadneho doteraz poriadne nestretol.

Polia boli obkolesené jarkami plnými vody, kde to len tak bzučalo komármi. Neostávalo mi nič iné, iba zapnúť svetlá a ísť do noci. Trvalo to do desiatej večer, kým som našiel ako tak použiteľné miesto bez komárov a mimo dedín. Zatiaľ asi to najhoršie, kde som kedy spal. Za zvodidlom pri ceste, na mostíku nad poľom a na pichľavej suchej tráve. Ale napriek tomu, komáre neotravovali, psy boli mimo hru a nikto ma nerušil 🙂 Ráno som mal výhľad na krásny východ slnka rovno zo spacáku.

Deň 6 – Ohridské „more“

Dobre, Ohridské jazero nie je more, ale tak sa pri ňom cítite, dokonca viac ako pri Jadrane, než na niektorých miestach v Chorvátsku.

Cesta k nemu bola dlhá. Snažil som sa udržať tempo jediného cestného cyklistu, ktorého som cestou stretol, videl som megaobludnú továreň v meste Elbasan, stretol som týpkov, ktorí už rok na bicykloch putujú z Indie a uberal som sa pozdĺž opustenej železnice.

Urobil som dennú tržbu v jednom miniobchodíku, keď som si kúpil 3 croissanty, vybagroval som 8 kilový melón pred miestnou autoškolou, pozoroval som systém albánskej MHD a vyšliapal som krutý kopec, kde sa aj kamióny ledva drali hore.

A potom som konečne uvidel Ohridské jazero. Rozľahlá vodná plocha uprostred hôr. Môj breh v Albánsku, protiľahlý breh v Macedónsku. Celkom som sa už do Macedónska tešil. Tým, že som v Macedónsku začínal, mi táto krajina prišla akoby som sa vracal domov. A dodnes ten pocit mám. Hoci Albánsko aj Kosovo boli super, najpríjemnejšie som sa cítil v Macedónsku.

Búrka nad Pogradecom

Spustil som sa k jazeru a po fungl novom cyklochodníku som sa blížil do mesta Pogradec. Chcel som jazero obísť z juhu a prísť do mesta Ohrid, už v Macedónsku na jeho severnom brehu. Nad južnou stranou jazera bola čierňava a blýskalo sa. Ale počasie mi prialo a kým som do mesta prišiel, búrka prehrmela.

Kúsok za mestom už bola hranica s Macedónskom. Albánskemu colníkovi opäť trvalo večnosť prepísať jedným prstom celý môj pas. Ale bol som v Macedónsku. A to mi dalo jasne najavo, že ma šetriť nebude.

Prakticky hneď za hranicou začalo stúpanie nejakých 300 výškových metrov. Cesta okolo jazera proste nikdy nemôže byť po rovinke. Zabehol som sa pozrieť aj do kláštora St. Naum. Pekný stredoveký monastyr, kde okrem histórie zaujme aj možnosť previezť sa na loďke k prameňom, ktoré napájajú Ohridské jazero.

Jediná vec, ktorú ľutujem na tomto výlete, je, že som si nespravil zachádzku k Prespanskému jazeru. Je to podobne veľké jazero ako Ohrid, na druhej strane hôr. Odbočka k nemu viedla cez strážený vstup do národného parku na vrchole stúpania.

Ohrid, letovisko v strede Balkánu

Mesto Ohrid je chuťovka. Človek také nečaká v Macedónsku a už vôbec nie vo vnútrozemí. Útulné centrum a pekná promenáda pri jazere pôsobili ako pri mori v Chorvátsku. Atmosféru dopĺňali turisti, kapitáni lodiek lákajúcich na plavbu a samotná vetrom zvlnená hladina jazera.

Ohrid ponúka aj históriu, kláštor a staroveký amfiteáter na kopci nad mestom. Ja som v meste vzal ubytovanie, aby som sa po 6-tich dňoch trochu skultúrnil, doplnil powerbanky a oddýchol si. Večerná promenáda s barmi, reštauráciami a množstvom ľudí tiež veľmi pripomínala prímorsko.

Deň 7 a 8 – Náhorná plošina Mavrovo

Smerujem k národnému parku Mavrovo

Národný park Mavrovo bol bonusom na mojom výlete. Nevedel som o ňom a ani som neplánoval sa tam pozrieť. Ale vďaka typu od známych cestovateľov som zmenil trasu a urobil som dobre.

Cesta do Mavrova viedla cez mesto Debar po nefrekventovanej a dobrej asfaltovej ceste. Cesta ponúkala pekné výhľady na Debarské jazero. Siedmy deň to bola taká oddychovka. Na pláne bol iba presun pod Mavrovo. Do vyšších nadmorských výšok som na noc ísť nechcel, aby mi nebola v letnom spacáku zima.

Celý deň hrozili búrky, ktoré sa krútili okolo mňa, a párkrát som išiel aj po mokrej ceste. Ale nezmokol som ani raz. Konečne som večer stretol aj povestné albánske psy. Dva veľké kúsky, ktoré však, trochu aj na moje sklamanie, neprejavovali žiadnu snahu ma naháňať. Lenivo urobili „hav“ a odkráčali preč. A ja už som mal naštartované nohy 🙂

V noci som počítal, koľko nocí celkovo som už takto strávil vonku. Niekde pri čísle 60 som zaspal.

Pivo v dedinke Galičnik

Ešte počas rannej hmly som stúpal úzkym údolím po zabudnutej asfaltovej cestičke do dedinky Galičnik. Asfalt v Macedónsku je celkom slušne rozšírený, ale v polovici stúpania skončil aj tu. Zvyšok, do výšky cca 1 500 m n. m., som odtlačil po blatistej lesnej ceste. Ale nevadilo mi to. Bolo ráno a vedel som, že už všetko stíham.

V Galičniku, zabudnutej horskej dedinke, som objavil krčmu. Včera v Debare sa pivo kúpiť nedalo. Mesto je silno moslimské a barman v krčme v Galičniku mi vysvetlil, že keď je v Macedónsku moslimský kraj, prežívajú náboženstvo ortodoxnejšie ako v Albánsku či Kosove, kde s pivom nebol vôbec žiadny problém.

Po ťažkom výstupe padlo pivko v Galičniku vhod. A skrátka Balkán a nečakané stretnutia. Asi nikde inde by som nečakal, že stretnem Austrálčanku, ktorá cestuje s batôžkom po Európe a používa verejnú dopravu. Aj teraz sa chystala na zostup niekam do doliny na autobus.

Vysvetlil som jej, že autobusu sa v tejto krajine tak skoro nedočká. Aspoň mne to prišlo úplne neefektívne, čakať pol dňa niekde na macedónskom vidieku na autobus, o ktorom človek netuší, či príde a či tam vlastne nejaký vôbec premáva. Nakoniec sa svojou prehnane zdvorilou angličtinou opýtala miestnych štamgastov, či niekto nemá cestu do Mavrova, mestečka dole pri jazere na druhej strane hôr. Pôsobilo to smiešne, ale odvoz sa našiel.

Náhorná plošina Mavrovo

Dedinka Galičnik a náhorná plošina za ňou sú úplne unikátne miesta. Tradičná horská dedinka so salašom plným koní a holé trávnaté kopce, ktoré pôsobia ako niekde na juhoamerickej pampe. Teda aspoň takto nejako si to tam predstavujem 🙂

Opustený kraj, kde stretnete len ovce, zberačov čaju a máte pocit, že ste tak trochu na inej planéte. Napriek tomu viedla tadiaľto dobrá asfaltová cesta. Vidím ovce a trochu sa obávam psov. Ale opäť nič. Skrátka Albánsko, Kosovo a Macedónsko mi nepostavili do cesty ani jedného zlého psa. Karma sa šetrila do Gruzínska na konci leta 🙂

Vysoko na svahoch som videl potulovať sa osamelé postavy. Rozmýšľal som, čo tam robia. Došlo mi to až o pár kilometrov ďalej, keď som pri ceste našiel sedieť chlapíka s lístkami nejakej rastliny pred sebou. Tvrdil, že je to čaj a tí ľudia na svahoch vraj zbierajú čajové lístky.

Finish v Skopje

Od tohto momentu to bol prevažne už iba zjazd. Rýchlo som preletel okolo Mavrovského jazera a spustil sa až do mesta Gostivar, kde som sfutroval jeden melón. Počas celého výletu bolo horúco, takže melóny som jedol, kde sa dalo.

Prešiel som okolo mesta Tetovo. Do mesta sa mi nechcelo. V dedinkách v tomto severozápadnom kúte Macedónska žijú prevažne moslimovia. Opäť kraj bez piva. Možno sa mi to len zdalo, s nikým som tu nekomunikoval, ale mal som pocit, že v tomto kraji už ľudia nie sú takí srdeční ako v iných častiach krajiny či v Albánsku. Možno niekto máte inú skúsenosť.

Nechcel som prísť do Skopje na večer, ale keďže som bol rýchlejší, ako som plánoval, dopadlo to tak, že som večer o deviatej už bol v meste. Pri veľkých mestách sa mi často stane, že nezakempujem dostatočne skoro a potom už v bezprostrednom okolí mesta nenájdem vhodné miesto. Tak to bolo aj v tomto prípade.

Zarezervoval som si teda ubytovanie, spravil si povinnú foto pred sochou Alexandra Veľkého a vybral sa, už pešo, do mesta na pivo. A ešte som sa spoznal s miestnym cestným cyklistom. Chvíľu sme išli spolu a zarozprávali sme sa. Posťažoval sa, ako Macedónsko veľmi cestnej cyklistike nepraje a bol zvedavý, či je to u nás lepšie.

Spečatil aj môj osud na ďalší deň. Povedal mi totiž o vrchu Vodno, ktorý sa vypína nad Skopje. Taká obdoba bratislavského Kamzíka. Akurát oni tam nemajú vysielač, ale obrovský vysvietený kríž a je to oveľa strmšie stúpanie.

Skopje a vrch Vodno

Nedeľa ráno, lietadlo mi letí až večer o deviatej. Rezervný deň, ktorý som chcel využiť na pokojné motanie sa mestom a relax. Ale to by vo mne nemohol hlodať ten nápad zo včera, vyliezť na vrch Vodno. Odolával som tomu. Po posledných dňoch na mňa padla únava a vôbec som sa necítil na to, dať si sľubovanú stenu hore.

Skopje je zaujímavé mesto. Dá sa povedať, že je pekné, ale súčasne je to aj hlavné mesto gýču. Nájdete tu monumentálne vládne budovy v antickom štýle, ktoré boli postavené len pred pár rokmi a mnohé sú dlhodobo nedostavané, keďže v polovici projektu došli peniaze.

Tiež tu nájdete najväčšiu sochu Alexandra Veľkého, ktorý s týmto národom nemá vôbec nič spoločné. Celkovo každú budovu, most či miesto na ulici zdobia sochy. Ale keďže Macedónsko je malá krajina a nemá toľko kultúrnych historických postáv ako má sôch, tieto sochy nezobrazujú nikoho konkrétneho. Proste len sú, aby to vyzeralo.

Nechýbajú ani červené doubledeckre ako v Londýne, prípadne socha býka hodená niekde na ulicu, lebo veď aj v New Yorku na Wall Street takú majú.

Sedel som na hlavnom námestí pod sochou Alexandra. Pieklo slnko a námestie bolo prázdne. Jedol som nejaké pečivo na raňajky a pil pivo. Pristavil sa lokálny báčik v ošumelom obleku a len s dvoma zubami. Porozprával mi svoj príbeh o tom, ako prišiel zo Sýrie a nikto ho nechce zamestnať. Nezdalo sa mi, že by prišiel zo Sýrie hľadať prácu zrovna do Macedónska. Ale prekvapivo vedel anglicky aj nemecky. Skúsil to dokonca aj ruštinou, keď som nechcel dať peniažťok.

Už keď ma vyduril z námestia, nemal som inú možnosť. Vybral som sa na Vodno. Podľa slov cestného cyklistu zo včera som bol pripravený na najhoršie. Najhoršie to nebolo, ale bolo to ťažké. Miestami pekne strmé. So mnou hore stúpalo viacero cyklistov. Je to obľúbené miesto pre domácich.

Zhora bol krásny výhľad na celé Skopje a okolité macedónske hory až do Kosova a tam niekde ďaleko snáď až do Albánska. Pekná bodka za mojím výletom.

Opäť na letisku

To už bol záver môjho výletu. Cesta prázdnym nedeľným mestom a po diaľnici na letisko trvala asi hodinku. Vodno ma unavilo, nevládal som a bol som rád, že môžem na letisku zosadnúť. Dohodnutá krabica ma čakala na letisku. Vďaka Bojanovi, autobusárovi, z ktorého sa vykľul tiež cyklista.

Za zmienku stojí ešte ochotný pracovník letiska. Keď som už nastupoval do lietadla a videl som, ako nakladajú batožinu, obzeral som sa, či tam je aj moja krabica s bajkom. Jeden z nakladačov si ma všimol a s úsmevom ukázal na moju krabicu. Neviem, ako pochopil, čo hľadám. Nemal som na sebe už nič cyklistické. Ale v Macedónsku sú fakt skvelí ľudia. Treba tam ísť a ja tam určite pôjdem znova.

Download file: Balkan Trip 2019.gpx