Predĺžený víkend okolo 8. mája a pekné počasie lákali na prvý tohtoročný niekoľkodňový cyklovýlet so spaním vonku. Rozhodli sme sa trochu spoznať okolie blízke, ale predsa málo navštevované, a prejsť všetky hrady a zrúcaniny v Malých Karpatoch. Cyklotúra okolo Malých Karpát po hradoch bola súčasne naša prvá cykloturistika na Slovensku.
Čakal som, či ma to vôbec bude baviť takto za humnami, ale musím povedať, že cestovateľský pocit slobody sa ma zmocnil už na hrádzi v Petržalke 2 km od domu a užíval som si ho celé tri dni. Vyvoláva ho asi ten naložený bajk pod zadkom a nie geografická lokalita 🙂
Deň prvý – piatok
Stúpanie na Biely Kríž a hrad Pajštún
Cykloturistikovať v miestach, ktoré dôverne poznáme, kúsok od domu, bol zvláštny pocit. Našu cyklotúru sme začali v piatok ráno v Bratislave chronicky známym stúpaním na Biely Kríž. Tisíckrát prejdená trasa, ale tento raz prvýkrát s plnými brašnami, spacákom, karimatkou a jedlom.
Z Bieleho Kríža sme sa spustili cez Strminu do Borinky. Zatiaľ cesta prebiehala po asfalte. Tu, na konci strminy, sme však odbočili po pár metroch na nespevnenú lesnú cestu, žltú turistickú značku vedúcu na hrad Pajštún.
Pajštún sme nedobyli lacno. Vydrať sa po tejto lesnej strmine hore nás s naloženými bajkami stálo veľa potu a námahy. Celkovo som si s mojim krosom a Ortlieb brašnami vzadu na nosiči pripadal ako zblúdilý rakúsky cykloturista. A najhoršie bolo, že sme nemali ani plecháča.
Strmina však našťastie po nejakom tom kilometri skončila a zvyšok cesty na hrad sa už dal zjazdiť aj s naloženými bicyklami. Pod Pajštúnom sme stretli horolezcov, ktorí trénovali na hradnej skale. Ich udivené pohľady, keď sme sa vynorili z lesa s tými plnými bicyklami, stáli za to. Ešte menej chápali, keď sme im povedali, že ideme na trojdňovú cestu.
Z Pajštúnu sme sa spustili, resp. zvliekli bicykle strmým klesaním po červenej značke do Borinky. Chcelo to krčmu a pivo na povzbudenie morálky, a tak sme v Stupave zakotvili v bufete pri kúpalisku a ochutnali zaujímavé pivko Generál Citra.
Opäť ten zvláštny pocit. Boli dve hodiny popoludní, my sme mali za sebou asi 40 km a stále sme boli len za humnami, kam bežne chodíme v rámci tréningu.
Bobria hrádza v Kuchyni
Ďalším cieľom bola bobria hrádza v Kuchyni. Cez Lozorno a Pernek sme sa pomerne rýchlym tempom s vetrom v chrbte prekrútili až do Kuchyne. Hrádza je v Kuchyni asi to jediné zaujímavé miesto, a preto vôbec nepochopím, prečo si toto jediné turistické lákadlo nechali domáci takto spustnúť.
Kedysi išlo o pekný drevený chodník ponad miestny rybník, z ktorého ste mohli pozorovať vodné vtáctvo a život v jazere. Maličkosť, ale vhodná na pekné instagramové fotky a ako atrakcia pre rodinky s deťmi na výlete. Chodník je však už niekoľko rokov zavretý a aktuálne je ešte rozpadnutejší, ako bol pred troma rokmi, keď som bol na tomto mieste prvýkrát.
Z bohatosti okolitej vegetácie, ktorá za tri roky riadne pohltila zvyšky chodníka, som však usúdil, že vodné vtáctvo sa teší, že má pokoj od hlučných výletníkov. A my sme sa tiež tešili, že máme pokojné miesto, na ktoré sa kvôli pochybnej statike už nikto nesnaží dostať a môžeme si tam v kľude vypiť pivo 🙂
Plavecký hrad
Ďalším hradom na ceste okolo Malých Karpát bol Plavecký hrad. Cez Rohožník sme sa k nemu dostali asi okolo šiestej večer. Priznám sa bez mučenia, že tento hrad sme nedobyli osobne, iba sme prešli popod neho. Cesta naň z Plaveckého Podhradia nie je zjazdná pre bicykle, je strmá a plná koreňov. A keďže sme už na hrade obaja boli v rámci pešej turistiky počas akcie zvanej Častovská 50-tka, uspokojili sme sa pre tentokrát iba s pohľadom zdola.
Čas do západu slnka sme chceli využiť ešte na jedno domáce pivko v pivovare v Prievaloch a pohodlné zakempenie niekde na brehoch vodnej nádrže Buková.
Buková – príjemný kemp s hlučným osadenstvom
Pri vodnej nádrži Buková nás milo prekvapil bufet a malý kemp s karavanmi. Bolo tam čapované pivko aj možnosť opiecť si na ohníku špekačky z batohu. Taká letná kempingová idylka.
Akurát idylka skončila v noci, keď sme to kvôli hlučným opileckým rečiam kempujúcich o štvrtej ráno vzdali s pokusom na spánok, vzali sme carachy a presunuli sa aj s bicyklami o kus ďalej do kľudu. Ale aspoň sme dôkladne spoznali životné problémy Joža a Barbi z rozhrkaného ojazdeného karavanu z Pezinka. Trikrát za sebou 🙂 A ja som ďakoval, že nevláčim a nestaviam na mojich cestách stan, a vieme sa takto operatívne presunúť.
Deň druhý – sobota
Hrad Korlátko
Trafiť na hrad Korlátko už vyžadovalo pár pohľadov do google máp. Vedie naň pomerne nenápadná odbočka pred dedinou Buková. Rovná poľná cesta stúpajúca kamsi na kopec. Kopec to bol vysoký, ale odlesnený s poliami, takže poskytoval pekné výhľady.
Bolo z neho vidieť vrcholky hradu Ostrý kameň. Ten sme rovnako kvôli neprístupnosti s naloženými bicyklami vynechali. Tiež sme na ňom už boli v rámci pešej turistiky na Záruby. Teda, ja by som to skúsil, ale priateľka by ma asi hodila následne rovno do hradnej hladomorne za tú drinu. Strategicky som teda volil istejšiu cestu na hrad Korlátko.
K hradu viedla cesta okolo štyroch veterných vrtúľ. Samotný hrad sa mi veľmi páčil. Je z neho krásny výhľad na Záhorie a hradná silueta pôsobí veľmi fotogenicky. Zabudnutá dedinka Rozbehy má tiež svoje čaro. Na hrade sme boli ešte ráno okolo desiatej, keď tam neboli takmer žiadni turisti. Tí prichádzali húfne až keď sme my z hradu odchádzali, takže sme čaro hradu vychytali ideálne.
Následný zjazd do Cerovej bol na hrane samovraždy a len som sa modlil, aby nič na bajku nezlyhalo 🙂 Podarilo sa a o 12-tej sme dopĺňali zásoby v dedine Jablonica v lokálnych potravinách.
Mohyla M. R. Štefánika na Bradle
Mohyla síce nie je hrad, ale vynechať ju na našej cykloceste okolo Malých Karpát sa nedalo. A tiež je to veľmi pekné cestné stúpanie, čo mňa ako milovníka kopcov lákalo.
Z Jablonice sme sa po peknej a málo frekventovanej ceste dostali do Brezovej pod Bradlom. Krajina okolo poskytovala veľa pekných pohľadov.
Samotné stúpanie na Bradlo bolo nakoniec príjemnejšie a ľahšie ako sme čakali. Aspoň tak to zhodnotila Peťka, ktorá mala pred tým kopcom rešpekt, ale nakoniec to dala v pohode.
Výhľady z Bradla rozhodne stáli za tú námahu. Rád stojím niekde hore na najvyššom kopci a pozerám na krajinu, kadiaľ som prechádzal a na miesta, kam sa ešte len chystám. A my sme sa teraz pozerali smerom k hradu Branč.
Hrad Branč a nekonečné predmestia Myjavy
Na Branč viedli z Brezovej dve cesty. Jedna cesta, hlavná cez Myjavu, sa javila ako pomerne rovinatá. Druhá, zabudnutejšia cez Bukovec, bola na prvý pohľad z Mohyly oveľa kopcovitejšia. Ale som rád, že sme sa vybrali touto cestou.
Krásna prírodná a vidiecka krajina takmer bez áut, cesta s dobrým asfaltom, pokojná a zabudnutá. Pre mňa jeden z najkrajších úsekov na celej cyklotúre okolo Malých Karpát. Cesta poskytovala aj úžasné výhľady na hrad Branč. Úžasné boli v tom, že ste na kilometroch lesa a zvlnených kopcov medzi vami a majestátnou siluetou hradu nevideli žiadny civilizačný prvok, ako napríklad stožiare, dediny alebo čokoľvek rušivé. Pohľad, pri ktorom ste si mohli predstaviť, že ste naozaj v stredoveku a blížite sa k hradu v diaľke.
Na samotný hrad Branč potom viedla ešte nenápadnejšia cestička lesom, s pomerne drsným asfaltom. Hrad ponúka opäť krásne výhľady do okolia.
Zjazd z hradu na hlavnú cestu do Myjavy celkom zapiekol naše brzdy a uvedomil som si, že ten variant cez Bukovec bol vlastne lepší, lebo nás uchránil od tohto stúpania v opačnom smere. Myjavské kopanice majú veľa strmých stúpaní a hneď pri odbočke na hlavnú cestu na Myjavu, našťastie opačným smerom, zaujala tabuľa varujúca pred sklonom 17%. Krásny kraj na cestnú cyklistiku 🙂
Prísť do Myjavy nám pripadalo nekonečné, hoci je to len nejakých 10 km. Stále len tabuľa Myjava – časť Turá Lúka a podobne. Furt nie a nie normálne mesto Myjava. Keď konečne prišlo samotné mesto, doplnili sme vodu v miestnom Lidli a vydali sa ďalej smerom na Čachtice.
Kempovať na Čachtickom hrade alebo radšej vo Vrbovom?
Čachtice sú hrad, ktorý som vždy chcel navštíviť, ale nikdy som sa tam akosi nevybral. Mapa ukazovala od Myjavy asi 27 km. To znelo ako fajn destinácia do konca dňa. Hrad preslávený krvavou grófkou = tam chcem v noci spať = bude sranda. Teda, minimálne ma nebude rušiť ani živá duša. Pretože živých duší, najmä tých z karavanov, som mal už dosť.
Plán mi nevyšiel. Zistili sme totiž, že hrad nie je voľne prístupná zrúcanina, ako sa to javilo vo filme Dračie srdce, ale sú tam normálne otváracie hodiny. Navyše, otváracie hodiny, ktoré by sme v tento deň už nestihli a ďalší deň sa zas začínajú príliš neskoro, aby sme potom stihli prísť z Čachtíc do Bratislavy cez všetky ostatné plánované miesta. Čachtice sme tak z plánu vypustili.
Namiesto toho sme zakempovali opäť pri vode, tentokrát pri vodnej nádrži s názvom Čerenec, neďaleko od Vrbového. Spoločnosť nám pri večernom pive nerobila krvavá grófka, iba neškodný v tráve šuštiaci ježko. V noci aj spŕchlo, tak sme na seba navliekli celtu, spojili sme spacáky do jedného veľkého a hlavne bolo ticho 🙂
Deň tretí – nedeľa
Dobrá Voda a krčma v Dechticiach
Prvým hradom na pláne tohto dňa bol hrad Dobrá Voda. Cesta k nemu vedie z Dechtíc skrytou Dobrovodskou dolinou dlhou asi 8 km, vedúcou do srdca Malých Karpát. V Malých Karpatoch ide o veľmi unikátne miesto.
Samotný hrad je pekný, veľký a poteší srdce každého milovníka zrúcanín. Ale je skrytý v lese a nie sú z neho žiadne zaujímavé výhľady. V čase nedeľného obeda bol navyše celkom preplnený.
Pikoška z hradu: združenie na záchranu hradu minulo niekoľko stoviek tehál na rekonštrukciu hradnej latríny v hornej časti hradu. Začínam chápať, prečo sa tie hrady tak ťažko rekonštruujú, keď len latrína vyžaduje taký náklad tehál 🙂
Z Dobrej Vody by to na Katarínku išlo aj skratkou cez les, ale my sme už na začiatku Dechtíc uvideli dokonalú rázovitú krčmu s pivom Braník, ktorú nebolo možné opomenúť. Preto sme sa vrátili rovnakou cestou do Dechtíc, vyskúšať miestny kolorit.
Týmto koloritom nás previedol večne naliaty kamionista Edo, ktorý, ako sme sa dozvedeli, má 5 detí s dvomi poľskými ženami a kamión mal práve niekde „tam v pi*i v Dobrej Vode a nech tam aj ostane“. No nedaj si do toho Braníka 🙂
Zrúcaniny kláštora Katarínka
Katarínka je ďalšie krásne miesto v Malých Karpatoch. Ibaže nie v slnečnú nedeľu popoludní, keď je odporúčanie nezdružovať sa, a tak sa na ňom príde združiť celý región 🙂 Prašná cesta naň, prepchatá autami, bola ako bonus. Ale za upršaného dňa a po apokalyptickom útoku mimozemšťanov by to mohlo byť celkom pekné miesto na rozjímanie 🙂
Smolenický zámok
Naša cyklotúra okolo Malých Karpát sa pomaly uzatvárala. A to bolo dobre, pretože po dvoch horúcich letných dňoch začínal hroziť dážď a spustil sa rezký protivietor. Cez Trstín do Smoleníc to už išlo celkom ťažko. Smolenický zámok bol zavretý, tak sme si urobili aspoň fotku z hradného parku a vybrali sme sa smerom na Pezinok.
Hrad Červený Kameň a finále v Pezinku
Na hrade Červený Kameň sme už tiež boli. Ale pre poriadok v systéme sme ho z našej cyklotúry nemohli vynechať. V tomto momente sa už spustil mierny dáždik a síl dochádzalo. Predsa len sme mali za tri dni v nohách asi 260 km, kopcovité myjavské kopanice a jednu nevyspatú noc.
Našu cestu sme preto ukončili v Pezinku na pive, neďaleko železničnej stanice. Cesta z Pezinka do Bratislavy už okrem množstva áut neponúka nič zaujímavé a jediný hrad na tomto úseku, hrad Biely Kameň, sme už tiež videli veľakrát. Takže sme nastúpili na vlak a tento úsek dorazili vlakom. Aspoň ostal čas v Bratislave na záverečnú pizzu 🙂
Cykloturistika na Slovensku
Bol som zvedavý, aké to bude cykloturistikovať po Slovensku. Predsa len tomu chýba tá exotika inej reči, iných reálií, inej mentality ľudí a dobrodružstva. Ale bolo to fajn. Pocit slobody z cestovania na bicykli sa dostavil a je to zábavné aj po Slovensku.
To som nečakal, že na svojich cyklocestách na noc budeš kempovať aj v mojom meste a strede vesmíru vo Vrbovom. ?
No vidis 🙂 uz je to celkom dlhy zoznam miest kde som kempoval 🙂