rieka Soca

Bikepacking do Chorvátska a Bosny

Strihli sme si s kamarátom bikepacking do Chorvátska a Bosny. Pôvodný plán bol ísť síce na Stelvio v Taliansku, ale nechceli ho odhrnúť ani pre Giro, ani kvôli nám. Že vraj nasnežilo a lavíny. Okrem toho malo chcáť ako prostatik po siedmych pivách. Takže, ak už dážď, radšej 20 stupňový v Chorvátsku ako sneh a zima v Alpách. Zmenili sme teda plán smer Crikvenica. No a cestou vymiesť nejaké tie slovinské kopce.

pohorie Velebit

Rakúsko a ohavné brďky

Prvý úsek okolo Neisiedleru bola známa nuda v protivetre do mesta Šoproň. Druhý úsek tvorili zničujúce brdky v Rakúsku okolo Grazu. Zem nie je plochá. Zem je kopcovitá!

Rakúsko je taký kraj, že 3 dediny nevidíš živého človeka, len skanzen ultračistých a ultraupravených dediniek. Na ulici nikto, na záhradách domov nikto. V práci, keďže je víkend, tiež nikto. Ani v krčmách nesedia. Ak vie niekto, kde sa všetci skrývajú, napíšte do komentára.

Rakusko okolo Grazu
Rakúske nekonečné brďky

Slovinsko a nekonečný gravel za svitania

Prišla noc a s ňou konečne adios protivné a sterilné Rakúsko a začalo krásne Slovinsko. Teda asi krásne. Bola tma. A jediné, čo si pamätám bolo, že sa hrkám hore do kopca nejakým gravelovym úsekom okolo vrchu Medvedjak na Solčavu.

Slovinsko v okoli Solcavy
Ráno nás zastihlo na gravelovom úseku niekde v okolí dediny Solčava

V nohách bolo asi 400 km keď sa rozvidnelo, kamarát Mišo chcel stihnúť ešte Vršič a Mangart. Moje nohy mi oznamovali, že mne stačí Vršič. Mangart do ďalšej noci nedám. Mišo na cesťáku bol rýchlejší, ja na graveli za ním som bol pokrčený jak štátny rozpočet. Rozdelili sme sa teda.

pohlad na Julske Alpy
Masiv Triglavu na dohľad

Keď už som nenaháňal cestný bajk, išlo sa oveľa pohodlnejšie. Popod Veliku Planinu. Tú si ale nechám na budúce. Lebo by som to do večera do plánovaného Bovca, kde sme sa mali na noc opäť stretnúť, nestihol.

To sa doma tak plánuje. Toť rýchlovka cez Rakúsko, potom Velika Planina, potom Vršič a potom Mangart a spíme na druhú noc v Bovci.

jazero Bled
Jazero Bled

V realite nám unikli tie zákerne brďky v Rakúsku a tiež tie „nepodstatné“, ale 100 kilometrové presuny medzi Planinou a Kranjskou Gorou, kde začína Vršič. Takže v praxi sa nič nestíhalo Hlavne, keď si vezmem naložený gravel. Plán bol po Chorvátsku pokračovať ďalej do Bosny, tak som sa nabalil viac ako Mišo, ktorý išiel len do Chorvátska po Krk.

stupanie na Vrsic
Hory okolo sedla Vršič

V Bovci som mal osvedčený vychytaný flek na kempenie. Už dvakrát som tam spal na dedinskom letisku pod strieškou bufetu. Tentokrát to nevyšlo. Poslali nás odtiaľ preč. Našťastie pršať nemalo a našli sme iný domček. Deň, noc a deň sme zakončili po 550 km.

Chyza na noc v Bovci
Chyža v Bovci na noc, proti rose stačí

Údolím Soče a Idrijice

Slovinsko nesklame nikdy. Miestne scenérie sú úchvatné kdekoľvek. Topka je samozrejme Vršič a celé údolie Soči. Aj mestečká, ako napríklad taký Kamnik, pôsobili veľmi fotogenicky. Hoci mňa, keďže bola nedeľa, najviac priťahovala miestna pekáreň.

Mesto Kamnik
Mesto Kamnik

Na tretí deň sme pokračovali údolím Soče dolu a neskôr údolím Idrijice hore. Cez Postojnu a Pivku do Chorvátska. Toto boli zas subjektívne neustále 2% do kopca. Taký ten sklon, že opticky rovina, len nechápeš čo sa ti tak napiču ťahá.

rieka Soca
Rieka Soča

Po prejazde Postojnou v smere na Rupu a prechod do Chorvátska bola celkom hustá doprava. Týchto posledných niekoľko desiatok slovinských kilometrov cey Ilirsku Bistricu už nebolo pekných.

prve pivo v Chorvatsku
Prví chorvátske pivo

Chorvátsko

To už sa ale zbiehali dažde. Úplne so šťastím sme v nedine v kopcoch nad Rijekou našli luxusný rozostavaný dom, kde sa dajú prežiť všetky búrky Chcalo celý deň a noc. Mne to absolútne vyhovalo. Konečne som nemusel na graveli naháňať rozbehnutý kamión Miša a mohol som regenerovať s pivom v ruke. Deň sme strávili ukrytý v dome, resp. na pive v miestnej reštike, kde sme postupne zapadli medzi štamgastov. Proste vydržaním. Tým, že tam človek sedí 6 hodín, sa pomaly stane všeobecne akceptovaný inventár 🙂

pleskavica a pivo Ozujsko
Program dňa, keď vonku prší

Výlet priľahlým Balkánom pokračoval. Ale už som išiel sám. Mišo sa musel vrátiť 200 km do Klagenfurtu na vlak a domov. Už sám som išiel z Rijeky preskúmať pohorie Velebit. Raz už som tu bol, pred pár rokmi, ale to som iba prešiel po jadranskej magistrále a protivietor ma takmer zdul z bicykla, že som sa cítil ako vyvrátený dáždnik. Tentoraz som chcel ísť hlbšie do pohoria. Vietor nebol problém, skôr som sa obával búrok.

opusteny dom na noc v Chorvatsku
Dom, kde sme sa úspešne schovali pred dažďom na dve noci

Jadranská magistrála

Po Jadranskej magistrále som vystúpal nejakých 200 výškových metrov k dedine Jablanac. Doprava nebola taká hustá ako v sezóne, zato mám pocit, akoby sa všetci Chorváti potrebovali v tomto off-tourist období narýchlo vyvoziť, vyšantiť a presunúťt všetky kopy zeminy a štrku, kým to u nich nezačne vyzerať ako v Disneylande. Lebo skrátka jazdili ako kokoti, meter a pol tam nepozná nikto. O to menej „tatrovky“ so zeminou. Alebo sa to len v lete rozriedi príčetnejšími Nemcami, neviem, no bolo to dosť o život.

chorvatske pobrezie
Jadranské pobrežie

Preto som ešte pred mestom Senj odbočil na nenápadnú strmú cestu kamsi do hôr, do dedinky Podbilo. Bolo to síce o 20 km ďalej, ale zato o 800 výškových metrov viac. A hlavne bez autičkárov. Hoci dva, tri naložené kamióny s drevom som tam stretol.

chorvatske pobrezie
Vrchol náhornej plošiny okolo dedinky Podbilo

Odmenou boli výhľady na ostrov Krk. Je fascinujúce, že zdola vidíš pobrežie Krku ako pomerne strmý, skalný a vysoký útes. A čím vyššie som sa dostával, tým bol tento ostrov plochejší a postupne som bol tak vysoko, že bol ako na dlani.

chorvatske pobrezie
Ostrov Krk

Hore bola pekná náhorná plošina, lesíky sa striedali s lúkami a voľne sa pasúcimi koňmi a somármi. K tomu pár veterných vrtulí tam pôsobilo futuristicky. Zjazd dolu do Senju z Podbila bol rovnako dokonalý. Rýchly a so scenériou chorvátskych ostrovov, keď obzor splýval s morom.

chorvatske pobrezie
Výhľady na Krk

Velebit

Potom teda opäť po Jadranskej magistrále k Jablanacu. Tu začínal hlavný program dňa – nenápadná cesta stúpajúca kdesi do útrob Velebitu. Podľa máp na vrchol asfaltová, ďalej na druhej strane hôr neistá. Snáď bude aspoň dobrý gravel.

pohorie Velebit
Stúpanie hore na Velebit

Toto stúpanie je také nedocenené. Súdim podľa toho, že som tu nestretol prakticky nikoho. S výnimkou jedného českého autobusu a troch slovenských cyklistov. Oproti Svetému Ďurovi, kde sa to melie ako na istanbulskom bazáry, resp. švrtok ráno v Lidli, toto bola luxusná samota. Pritom výhľady boli viac ako hodné tých 1200 výškových metrov. Serpentíny stúpali hore a tak sa dali snáď desiatky rôznych chorvátskych ostrovov vidieť parádne z vtáčej perspektívy. Krásne bolo vidieť na Krk, Cres, Šikovac, Rab, Pag a kopec mrňavých skál ďalej na mori. Ako 3D mapa.

pohorie Velebit
Výhľad na chorvátske ostrovy

Hore sa dokonca objavil bufet. Česi ale mali v duchu autobusových zájazdov pivo vlastné, čiže zíval prázdnotou. Štrková cesta na druhej strane masívu v zjazde bola na gravel trochu drsná, ale jazditeľná. Tam som sa ocitol zas v inom svete. Stredomorská flóra zmizla a zrazu som bol v ihličnatých lesoch ako niekde v Malej Fatre. Dolu na rovine okolo Gospiča boli dedinky veľmi podobné slovenským. Pripomínalo mi to kraj niekde okolo Súľova.

pohorie Velebit
Husté ihličnaté lesy

Žiadna doprava a pohoda. Žiadny turizmus. Také biele miesto Chorvátska, kam reálne nemajú ľudia prečo chodiť v honbe za dosiahnutím Makarskej.

pohorie Velebit
Krajina na druhej strane Velebitu

Prichádzam do Bosny a prší

Balkánsky výlet pokračoval do Bosny. Z Velebitu som sa spustil dolu do mesta Gospič. V noci som využil jeden z mnohých opustených domov v tomto kraji. Lebo aj vojnou pohnutá história tmavého a prázdneho domu, kde pracuje fantázia, je lepšia ako ranná rosa.

Nasledovala celkom nudná rovinka do mesta Gračac. Ráno bolo iba 6 stupňov a vlhkosť stúpala v chuchvalcoch hmly. Ďalej do Kninu viedlo jedno nepodstatné sedlo, zato pekný a celkom fotogenický zjazd s výhľadom na hory. Už som však chcel byť v Bosne.

pohorie Velebit
Ráno v okolí mesta Gračac

Dôvod, prečo som sa viezol takto ďaleko na juh bol ten, že som chcel obsiahnuť celý národný park Una na hraniciach Bosny a Chorvátska. Netušil som, čo tam je, ale bolo to biele miesto na mape Bosny, kde som nikdy nebol. To mi ako motivácia stačilo.

pohorie Velebit
V okolí mesta Knin

Do Bosny viedol z Kninu, ako inak, kopec. Ale doprava tu prakticky nebola. Hraničný priechod Strmica zbehol hladko. Akurát sa začali zbierať tradičné poobedné oblaky. Kým som sa vyštveral hore do Bošanského Grahova, zlialo ma ako dobrovoľného hasiča, ktorý sa počas nácviku napiču postavil pred hasičskú striekačku.

hory v Bosne
Na hraniciach Chorvátska a Bosny

Mestečko pôsobilo prispato, akoby sa tam na 40 rokov zastavil čas. Ako tak som obschol, vyšiel z mesta na dlhú rovinu, kde sa neschováš, keď sa prihnal druhý oblak. Tentokrát to bol ten typ zlievaku, že si do 30 sekúnd mokrý ako celá kuchynská linka do posledného šuflíka, keď náhodou vyleješ pol deci vody z pohára. Bez šance čokoľvek s tým urobiť. Až som nechápal, ako sa tá štetka pri ceste za mestom, oblečená len v tielku, dokáže pri 12-tich stupňoch a tom lejaku usmievať. Keby robí v korporácií, je najväčší srdciar tímu.

hory v Bosne
Oblaky nad Bosnou

Našťastie to netrvalo dlho. Ale ešte najbližšie dve hodiny som balancoval na okraji oblaku a vždy dúfal, že ma ďalší lejak obíde. Prešiel som mestečko Drvar, ktoré pôsobilo rovnako životaschopne ako Bošansko Grahovo. Aj Tlmače v roku 1992 boli proti tomuto metropola pulzujúca životom. Každopádne pivo a jedlo som tam niekde na konci ulice našiel. Dokonca som v protismere stretol pár cestovateľov na bajku.

mesto Drvar
Údolie mesta Drvar

Martin Brod a prvé vodopády

Za Drvarom prišla krásna opustená cesta až k sútoku riek Unac a Una. Asi 10 km ničoho, len les a žiadne autá a cez stromy presvitalo hlboké údolie. Z altánku, ktorý sa objavil pred klesaním do Martin Brod, bol krásny výhľad na celý kaňon a niekde dole hučali vodopády. Na tie upozorňovali aj cedule, keď som sa spustil dolu.

udolie rieky Unac
Kaňon rieky Unac

Chytal som tu zvyšky chorvátskych sietí, tak som pogúglil obrázky a zistil som, že zachádzka 1 km sa fakt oplatí. Vodopády na štýl Plitvíc stáli za to. Keďže bolo už 7 hodín večer, ani búdka, kde vyberali vstupné, už nefungovala a išlo to zadarmo. Tieto vodopády boli najkrajší bonus celej dnešnej etapy. Navyše neočakávaný.

vodopady na rieke Una v dedine Martin Brod
Vodopády na Une v Martin Brod

Do večera som ešte prešiel mestečkom Kulen Vakuf. Mestečko s mešitou a hradom na kopci. Na daný kraj aj pomerne turistické – bolo tu pár Nemcov na karavanoch a motorkách, čo spôsobilo, že aj teta v obchode vedela anglicky / nemecky a dalo sa platiť kartou.

Kulen Vakuf
Mestečko Kulen Vakuf

Večer som zaliezol, ako inak, do prázdneho domu. V tejto časti Balkánu si vieš nehnuteľnosti vyberať ako v bratislavskej realitke.

dom na noc
Miesto na noc

Najväčší vodopád Štrbacki Buk

Ráno som čítal z fotky na mobile informačnú ceduľu, ktorú som si včera sfotil. A zistil som, že je tu ešte jeden vodopád, najväčší na celej rieke Una. Štrbacki Buk. A je iba 8km odo mňa. Síce zachádzka do slepej, ale keď som už tu, idem.

vodopad Strbacki Buk
Vodopád Štrbacki Buk

Oplatilo sa. Tu som síce už platil vstupné 4 éčka, ale tento vodopád bol fakt veľký a majestátny a vďaka vybudovaným dreveným chodníkom sa dalo dostať všade okolo do dobrých pohľadov. Len sa treba pripraviť, že posledné asi 3 km sú bez asfaltu. Až na výmoly dobre zjazdný gravel. Ráno tu nebol nikto, len dvaja slovenskí motorkári a jeden strážnik parku. K tomu vodná triešť z vodopádu, hukot vody a šum rieky.

vodopad Strbacki Buk
Vodopád Štrbacki Buk

Pokračujem ďalej pozdĺž rieky Una

Toto už asi neprekoná dnes nič. Hoci ešte som smeroval do národného parku Kozara o kus ďalej na východ. Prešiel som mesto Bihač. Za ním v smere na Bošansku Krupu bolo celkom pekné údolie popri Une. Cesta tu bola síce už z kategórie hlavný ťah, ale doprava riedka. Až do Nového Gradu to bolo fajn.

vodopad Strbacki Buk
Vodopád Štrbacki Buk

V Novom Grade mi dokonca tety v potravinách pivo darovali, lebo sa nedalo platiť kartou. Nakoniec som vyhrabal ešte kdesi pár mariek a tak tých pív padlo viac za dve hoďky, čo som tam sedel a dobíjal powerbanky zo zástrčky na chladiaci box a pozoroval pohyb na ulici.

Udolie rieky Una v Bosne
Údolie rieky Una v smere na Novi Grad

Na Prijedor viedla hnusná cesta. Originál hlavný ťah s rozmrdanou krajnicou. Ale videl som tu vlak. Koľajníc som už v Bosne videl veľa. Zväčša zarastených. Dokonca aj pár odstavených a hrdzavejúcich vagónov. Ale toto sa fakt kotúľalo vpred. Jedna lokomotíva, pri ktorej nevieš, či bola skôr lokomotíva alebo Zdena Studenková a jeden vozeň. Vnútri jeden cestujúci. Normálne funkčný osobný vlak. Asi prvý mimo Chorvátska a Slovinska čo som kedy v krajinách Juhoslávie videl.

vlak v Bosne
Železnice v Bosne

Národný park Kozara

Národný park Kozara bol pekný. Ale nič špeciálne. Už za západu slnka som šlapal hore a potom zjazd dole. Celý čas lesom, podobné stúpaniu medzi Čiernym Balogom a Hriňovou. Príjemné, ale vidíš len les, nič viac.

mesto Novi Grad v Bosne
Mesto Novi Grad

Chcel som to potiahnuť až do mesta Gradiška na hranice s Chorvátskom. Tam sa mi podarilo prísť asi o deviatej večer. A skrsol nápad, že zvyšných 400 km na Slovensko už buchnem bez spánku na ex.

narodny park Kozara v Bosne
Národný park Kozara

Nočný návrat domov

Takže som sa zásobil na noc a vyrazil. Hranica na pohodu, hoci z opačnej strany sa tiahla asi 3 km kolóna áut a kamiónov. V takej by som prial stáť každému mudrlantovi, ktorý hejtuje EÚ a robí svaly, ako by nám bolo samostatným lepšie. Tak som si nahlas pískal a pobavene sledoval, ako strašne seriem všetkých tých plechovkárov stucknutých v kolóne už pol dňa, ktorí tam pomaly už stanovali a grilovali a obetovali slabšie kusy ako potravu.

nocna jazda cez severne Chorvatsko domov
Nočný prejazd Chorvátskom v okolí Bjelovaru

V noci bajkujem rád. Je kľud, ticho, samota, ide sa jedna radosť. Do svitania som prešiel mesto Bjelovar a do rána som bol na hraniciach s Maďarskom neďaleko Nagykanisze. Ale tam ma celkom opustila motivácia. Ísť ešte 270 km niečím tak malebným ako je Maďarsko, na gravely, že človek ani nie je taký rýchly ako na cesťáku…proste zahol som radšej po 410 km na vlak. Ten síce neprišiel do Rajky o mnoho skôr, než by to trvalo mne, ale aspoň som mal čas vypiť pivo a nohy odpočívali.

mesto Nagykanisza
Finish v maďarskom meste Nagykanisza

Prejdená trasa:

Do Slovinska

Do Chorvátska

Velebit

Bosna a Martin Brod

Popri rieke Una

Print Friendly, PDF & Email
Daj páčik, karma sa ti odmení :)
This Article Has 1 Comment
  1. Peter Misovic píše:

    Parádny výkon, aj motivácia to tam navštíviť👌

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *