Dva dni driny a dve noci bez spánku. Nie, nevymyslela si manželka, že treba presadiť všetky kríčky na záhrade a prefúrikovať tri tony zeminy. Len som sa prihlásil na Race Through Slovakia. Pre neznalých, to je taký pretek, kde máš prejsť 6 povinných segmentov, ktoré sú rozhádzané po Slovensku. Vychádza to zhruba 1000 km bicyklovania. Proste pekný víkend. Len riť má stres už dva mesiace popredu, lebo čokoľvek sa udeje, pre riť to nič dobré znamenať nebude. Prečítaj si reportáž z Race Through Slovakia 2024.
Minulý rok sa konal pilotný ročník, kde sa nás naháňalo asi 30. Tento rok sa sláva tohto podujatia rozšírila široko ďaleko a na štart sa postavilo pretekárov asi 90. Zo Slovenska, Čiech, Poľska aj Nemecka. Ktovie, možno ak chalani organizátori vydržia, za 100 rokov sa dotiahnu slávou na Giro alebo Tour. Ľudkovia, pevné zdravie, to dáte 🙂
Štart v Bratislave
Štartovalo sa v Bratislave o siedmej ráno v sobotu. Pretekári sa zišli na štart. Keby si ich odlákal a vyzbieral bajky, zaplatíš hypotéku, kúpiš pár bitcoinov a ešte aj na malé pivo vystane. Do toho prehliadka minimalizmu. Malé brašne, prípadne takmer žiadne brašne. Konkurencia bola silná a mnohí sa tu chceli naozaj pretekať. Ešteže som nevzal ten spacák. Spať sa určite nebude. Môj gravelový oceľový somárik síce nebol úplne z kategórie týchto ultralight pretekárov, ale aspoň budem mať v cieli originálnu výhovorku 🙂
Policajný doprovod nás previedol Bratislavou až do Rače a k stúpaniu na Biely Kríž. Tam sa reálne odštartovalo. Hneď v prých metroch vyštartovala skupinka favoritov dopredu, akoby si za nimi pustil rozladeného medveďa. Takže to bolo prvý a poslednýkrát, keď som ich videl. Bol tam napríklad Robert Müller, taký týpek z Nemecka, ktorého keď si nájdeš na Strave, pochopíš že ho fakt nemá cenu naháňať do Bieleho Kríža. Bola tam Fiona Kolbinger, z podobnej kategórie a ešte Mišo Dobiš. Ten fungoval pre týchto borcov z iného sveta ako ten zle naladený medveď, ktorý ich celé dva dni pekne preháňal. Ak sa unavili, tak len vďaka nemu 🙂
Ja som sa tak nejako vyštveral hore z nohy na nohu asi na desiatom mieste. Ale to bolo jedno, lebo ranný čajík a dostatočný príjem tekutín sa pýtali von. Deprimujúce je, že sa ideš vyčúrať, tlačíš čo to dá jak striekačka dobrovoľných hasičov na obecných dňoch vo Veľkom Ďúre, ešte si polovicu aj do gatí schováš, no aj tak ťa za tých 45 sekúnd obehnú desiati pretekári. Nevadí, aj oni pôjdu cikať.
Prvý povinný segment – Vojenské lesy
Prvý povinný segment viedol z Malých Karpát na Záhorie do vojenských lesov. Tu som ukľudnil tempo. Znie to múdro, ako keby som to nežné kotúľanie sa vpred mal ešte kam spomaliť. Nejako som stále cítil únavu z Maroka, čiže som si pripadal energický ako ten kaktus na parapete v práci, ktorý už dva roky nikto nepolial. Ale hlavné bolo, neprepáliť to na začiatku. Pretek má 1000 km a naozaj nezáleží na tom, kto ma teraz obehne 40-tkou.
Nejako v tomto duchu som sa viezol peknou rovinatou krajinou medzi borovicovými lesmi. Tempo sa postupne stabilizovalo a viac menej som sa obiehal stále s tými istými ľudmi. Až mi zrazu jeden chalan ktorý ma obehol, vraví, že za nami je problém. Asi 20 členný balík. Sakra, to sa mi nepáčilo. Balíku človek nezdrhne, ale tiež som nechcel pustiť dopredu 20 ľudí.
Balíku som nezdrhol. Dohnal ma, ale akosi sa už nikomu nechcelo ma predbehnúť. Takže som sa chtiac nechtiac chvíľu takto viezol. Za mňa celkom mrzutá situácia lebo podľa pravidiel by sa nemalo draftovať. Ale čo tam po tom. Hlavne posledné, na čo som mal počas 1000 km preteku chuť, bol dav ľudí okolo. Pri jednej odbočke, ktorá sa ukázala ako slepá, som využil situáciu všeobecnej cikpauzy a zdrhol som krížom akousi poľnou cestou. Mohol som si opäť užívať asociálnu samotu, ktorá k takejto akcii patrí.
Druhý segment – Veľká Javorina
Zo Záhoria som sa cez brďky okolo Myjavy prepracoval k Veľkej Javorine, druhému povinnému segmentu. Tu som stretol Lukáša, ktorý pendloval hore-dolu na jednom z brďkov a fotil pretekárov. On mi potvrdil moju zhruba vyrátanú domnienku, že som niekde okolo desiateho miesta. Ok, zatiaľ to ide podľa plánu, hoci subjektívne som mal pocit, že zvládnem ešte tak 50 km, kým sa neopustím nadobro v nejakej lokálnej krčme. Nejako mi hlava ani telo nebrali, že ma čaká ešte 900 km.
Pod Javorinou už prišla prvá regulérna kríza. Aj teplo, aj únava. Absolútne sa mi do toho nudného kopca nechcelo. Javorinu nemám rád. Také rovné nič lesom s dvoma zákrutami na záver. Našťastie, na začiatku stúpania som objavil hostinec. Vbehol som tam ako westernový bandita do banky, že okamžite jedno rýchle pivo. Za dve minúty som už z hostinca odchádzal. Šikovní boli 🙂
Javorinu som si vyslovene odtrpel. Nuda a bez energie. Ešte viac ma deprimovalo, keď som videl ako chalani letia už dole. Konkrétne Mišo letel tak, že som chvíľu myslel, či sa radšej nehodím do jarku pred ním. Dobre rozbehnutý poľský kamión s drevom by mi bol v zákrute príjemnejší. Ale aspoň som si odrátal, koľký som. Na tretí pokus, lebo hoci iba do desať rátam, ale aj tak som sa v tom 3x pomýlil. Po zjazde z Javoriny som prepadol hostinec ešte raz.
Tretí segment – Pustevny a Beskydy
Na nekonečnom a nudnom presune Považím k tretiemu povinnému segmentu – Pustevnám v Beskydoch na česko – slovenskom pohraničí, ma opäť postihla kríza. Tentokrát som to vyriešil dvojlitrovkou koly. Síce zavzdušnený ako filter do akvárka, ale pomohlo. Vystrelilo ma ako gumkáčov, keď do seba nasúkali gumidžús. Krízy skončili.
Stúpanie na Kohútku od Púchova išlo dobre. Bolo 6 hodín večer, v nohách asi 250 km a pomaly som sa pripravoval na noc. Segment viedol 111 km horami, kde som nemal moc nádej na doplnenie jedla. Takže som sa zásobil sladkosťami na pumpe. Kým teta pomaličky robila hotdogy nejakým deťom, ja som súkal ďalšiu kolu. S tým, že nablokuje si to potom z prázdnej fľaše. Najhorší sú takí, ktorí nevedia, či kečup, či horčica, či zohriať, či nezohriať, a ešte kávička, a z cukríčkom, a bez cukríčka a ty len vidíš jak ťa lúpe okolo pumpy jeden pretekár za druhým. No miluj blížneho svojho potom.
Hore na Kohútke som si dal krátku pauzu. Zišlo sa nás tu viac. Dolu nad Púchovom zahrmela búrka a dúfal som, že to nepríde až sem. O ôsmej sa mi ešte podarilo vychytiť v Rožnove pod Radhoštěm obchod. Už v dedine predtým má lákal jarmok, ktorý sa tam konal, aby som sa nafutroval nejakého lángošu, ale nechcel som stáť. Tu som si však povedal, že čo zjem teraz, akoby som v noci našiel. Vedľa mal podoný nápad ďalší pretekár Ondřej Hampl.
Klasika, kým som jedol, len som sa smutne pozeral, ako ma obieha minimálne desať pretekárov. Pauza a jedlo však urobili svoje. Na Pustevny to išlo samo a postupne som obiehal ľudí naspäť. Celý tento horský segment sa išlo dobre. Síce som nič nevidel lebo už bola tma, ale žiadna nočná kríza neprichádzala.
Do pol noci sa mi podarilo segment vybaviť. Nasledoval dlhý mierny zjazd až do Čadce. Keď som si dával rukavice a čiapku, zrazu vidím svetlo. Ach ne, to fakt si neviem dať ani čiapku, aby mi zas traja nedýchali na chrbát? Spoza zákruty sa zrazu vynoril Miro. Ten Miro, ktorého som naposledy videl v diaľke na Bielom Kríži, a o ktorom som si myslel, že je už niekde na Orave. A on sa tu zrazu bicykloval za mnou.
Pumpa naša každonočná
Ako námorníci keď po troch mesiacoch na oceáne zbadajú prístav, tak sme sa my tešili s Mirom, keď sme zbadali pumpu v Čadci. Chcelo to refresh a zjesť dve ovce, jedného kanca a pol vola. Na pumpe mali len hotdogy. Ale stáli toľko ako dve ovce, kanec a pol vola. Postupne sme sa tu zišli štyria alebo piati. Ja, Miro, Ondrej Hampl, Marek Sojka a Samo Cibuľka, alias pumpový mág – pretože, ak som niekde cestou videl pumpu, vždy tam bol Cibuľka. Táto session sa natiahla asi na hodinu. Vonku kosa ako v bratislavskej letnej vyklímovanej MHD, vnútri jedlo a pivo. Na konte asi 380 km.
Miro mal ambície, ja som mu rovno povedal, že jeho tempo neustojím, nech sa ide bicyklovať sám. Táto noc prebehla úplne hladko. Až nečakane hladko. Žiadna spánková kríza sa nedostavila. Dokonca ani o tretej, či štvrtej nad ránom, kedy to býva najhoršie. Mal som pre tento prípad liter koly a čokoládu. Ale nebolo to potrebné.
Orava
Išlo sa krásne a aj stúpanie na Oravskú Lesnú bolo príjemné. Ešte si na tieto nočné jazdy zvyknem. V Oravskej lesnej ale bola kosa. Fungovala tu tá vlastnosť počasia, že na kopci 11 stupňov a v doline 3. Dokonca to na chvíľu padlo ja jeden. V Oravskej Lesnej, už za svetla o piatej ráno, ma kosa zahnala do akéhosi domčeka. Bola to miestnosť, kde boli nonstop prístupné automaty na kávu, čaj a sladkosti. Konzum a kapitalizmus v Oravskej Lesnej proste nikdy nespí 🙂 Zavrel som okno, oprel som sa o radiátor a povedal som si, že sa zohrejem a dám si hodinku šlofíka. Nevadilo mi ani svetlo vyžiarené ako na policajnom výsluchu, ani pustená telka.
Už sa mi začalo snívať, keď sa objavil Samo Cibuľka, ktorého pumpový inštinkt nemohol nezaznamenať toto miesto s jedlom. Takže som spal asi 20 minút, kým ma aj s Peťom Gontkovičom zobudili. Pobral som sa ďalej. BTW, vieš čo je najhoršie na tom, keď sa ti chce ráno sr…kakať? Keď musíš čakať na východ slnka a prvé teplo, aby ti prdel neodmrzla. Na Orave zdravo.
Štvrtý segment – Levočské vrchy
Na začiatok štvrtého segmentu, ktorý začínal v Pieninách na poľsko – slovenskej hranici, som sa dostal niekedy o jedenástej doobeda. Pomaly opäť dochádzali sily, ale chcel som prekonať Levočské vrchy, kde mal byť nepríjemný offroad, kým si dám krátku pauzu na prvý serióznejší spánok. Plán bol spať za dňa, kým je teplo a netreba spacák, ale až podvečer, aby som bol čerstvý na druhú noc a mohol to už doklepať.
Levočské vrchy sú kraj, kde mali chalani na karbónových bicykloch veľkú výhodu. Karbón neberú do zberných surovín. Ja na oceľáku som sa v dedinách Holumnica, Jurské a Ihľany cítil ako jablková štrúdla na firemnom workshope. Ani som sa nepokúšal zastavovať v potravinách a kupovať jedlo.
Zvesti o Levočských vrchoch dostáli svojej povesti. Hore aj dolu tankodrom. Hore to nevadí, ale dole to bolo utrpenie, keď som sa cítil ako vojenská Lada Niva. Zbytočne si na tom človek kazí bicykel. Aspoň mi nepršalo ako niektorým ďalším pretekárom. Hoci dažďové záveje obchádzali všade okolo.
Pokúšam sa spať
Levoča príjemne prekvapila. Okrem toho, že je to fakt pekné mesto s hradbami, kam by som sa kľudne vybral na víkend na výlet, tak postavila do cesty aj Lidl. Asi prvýkrát som sa pozrel na tracker. Videl som, že skupinka pretekárov za mnou je ešte na druhej strane Levočských vrchov. Takže mám čas na plánovaný šlofík.
Najprv som asi hodinu sedel pred Lidlom a futroval sa konzervou ryby a drevorubačským chlebom, banánmi a sladkosťami a pivom. Keby ide okolo potuľná mačka, aj tá padne za vlasť. Túto stratu času som neľutoval lebo som vedel, že toto zafunguje ako kokaín na rockovú hviezdu. A potom šup drichmať. Našiel som si dáku opustenú budovu s ošumelým nápisom „disco klub“ kúsok za Levočou. Bol tam altánok, kde som sa zvalil na slniečko a na vyhriate drevo.
Začalo sa mi práve snívať, keď ma budí nejaký týpek. Normálne keby mám svätenú vodu, kríž a strieborné guľky (do pištole), tak ho pokropím. Reku, že či som Laco Branický, že on ma pozná. To je skvelé, ale ja sa pokúšam po dvoch dňoch spať. Nechal mi tam dve koly. Ale spánok už bol v prdeli. Jednak sa z nejakého dôvodu chodili Levočania okolo tejto rozpadnutej budovy húfne prechádzať, vystriedalo sa tam asi 6 áut s rodinkami, a jednak zašlo slnko, bola mi kosa a musel som sa obliecť.
Ciže z plánovaného spánku medzi piatou a ôsmou večer bolo asi 40 minút prerušovaného driemania. Ale aj tak som asi dve hodiny do siedmej ležal. Keď už nespím, nech si aspoň nohy a telo oddýchne od rovnakej polohy na bajku. Priateľu, ak toto čítaš, kľudne sa ozvi, rád pokecám teraz, keď už nepotrebujem spať 🙂
Slovenský raj
Pomohlo to. Do Slovenského raja som vyštartoval ako znovuzrodený. Teda niečo ako keď vyklepeš starú feldu pred STK, aby ešte pár kilometrov chodila. A hoci ma opäť predbehlo asi 8 pretekárov, postupne sa mi ich darilo doháňať. Tento najkrajší úsek cez kaňon Stratená, Dedinky, Nálepkovo, Smolník a sedlo Úhorná som išiel po tme. Ale išlo sa výborne. Až by som neveril, čo spravia dve hodiny ležania.
Kaňon Stratená bol aj celkom stres. Úzka cesta obchádzala tunel. Dolu v tme šumel potok, tma ako v rohu, polovica cesty občas zmizla v tmavej diere zosunutá do potoka kdesi hlboko, do toho cez cestu padnutý strom. Prekážková dráha.
Potrápilo až sedlo Úhorná vo svojom závere, kde bol asi kilometer so sklonom 12%. Ale mať oddýchnuté nohy a denné svetlo, boli by tie zákruty a výhľady krásne. Keď som bol hore, videl som dolu tri zúfalé svetielka. Ľutoval som tých troch, že majú tento kopec ešte pred sebou.
Piaty segment – Muráň
Zjazd do Krásnej Hôrky a Rožňavy bol rýchly. V Rožňave sa udialo to, s čím som počítal. Keďže tu bola široko ďaleko jediná o pol noci otvorená pumpa, stretol som tam Sama Cibuľku. Sedel prikrytý spacákom, že si 10 minút pospí.
Keď som o hodinu a pol sedel pred Muráňom na zastávke a dával si 10 minútové zdriemnutie, Samo ešte stále čerpal svojich 10 minút v Rožňave. Ísť takto v noci, druhú noc bez spánku, je už celkom o hubu. Mozog si dosadzuje do tmavej krajiny, ktorá neposkytuje žiadne mentálne vnemy svoje najjednoduchšie prvoplánové obrazy. Ľudí, cyklistov, stredovú čiaru zamení za obrubník, takže ju v strese preskočím a podobne. Keby sa predomnou otvorí hviezdna brána a odtiaľ vyjde McGyver, vôbec mi to nepríde divné.
Keď som takto pospával, aby som sa už načisto nerozkokotil na ceste o prvého McGyvera, prisadol si na zastávke Peťo Gontkovič, ktorý mal podobný stav. Po 10 minútach pohojdávania sa v posede na úzkej lavici zastávky, ako dvaja miestni náruživí návštevníci pohostinstva, sme sa pobrali ďalej a spolu sme to potiahli až hore na Muráň. Tento kopec budil rešpekt svojimi 500 výškovými metrami na 5-tich kilometroch. Ale išli sme ho už za svitania a keď sme kecali, vyhabkali sme ho ako nič.
Naháňačka za deviatym
Hore na Muráni pozerám do trackera, že deviaty Peťo Krajčovič je len asi 20 km pred nami v smere na Brezno. Energia bola, tak som sa pustil do stíhacej jazdy. Z Muráňa do Brezna to bolo popri Hrone mierne dolu, takže valiť 40 km/h nebolo až také ťažké. Keďže bolo skoro ráno, vyhol som sa úspešne aj nepríjemnej doprave, ktorá začala, až keď som vchádzal do Brezna.
Tracker ukazoval, že Peťo Krajčovič sa nepohol a je stále v Brezne. Takže som mastil do Čierneho Balogu a hore na Poľanu, nech si urobím náskok. Potom ale jeho avatar preskočil z Brezna do Hriňovej a bolo vymaľované. Trackeri boli proste spoľahlivé ako slovosled Andreja Danka. A tiež vždy hodinu pozadu. To ma už vyplo. Jedenásty Peťo bol bezpečne vzadu, deviaty druhý Peťo beznádejne vpredu. Už som nemal motiváciu.
Šiesty segment – Cez Očovú do Bystrice
Hriňová a Detva je čarovný kraj, z ktorého chceš zmiznúť rýchlejšie ako vrčivá čivava od veterinára. Iba jedna dlhá rovná cesta bez krajnice prepchatá autíčkarmi, ktorý valia 120 km/h lebo vidia dlhú rovnú cestu bez krajnice a fabia na lízing im toľko dá, prípadne dáke podivné dystopické kruháčoidné výjazdy pred Kriváňom na diaľnicu, kde je stresu ešte viac.
Cestou cez Očovú a všetky tie Horno-dolné Mičiné, kde život plynie asi rovnako dynamicky ako rast tisíc ročného bonsaju, sa nevyskytoval žiadny obchod ani krčma. Takže sa nedalo inak, iba sa mrviť dopredu rýchlosťou volského záprahu. Cez kopec až do Bystrice, kde som sa, ako sa mi to v Bystrici stane vždy, celkom dobre strácal. Logika miestnej infraštruktúry je taká pokroková a futuristická, že ani čiara v navigácii mi nepomáhala a furt som zahol do nejakej nesprávnej uličky.
Ešte posledné potraviny a posledný liter koly, lebo Šachtičky. To je taký milý kopec, kde na štyroch kilometroch nastúpaš 400 výškových metrov. Tento kopec nám nadelili na záver. Ono to ani nebol na gravelových prevodoch taký zlý sklon, ako skôr nuda. Keď som si v hlave zrátal, že to pôjdem síce na pohodu, ale 45 minút, mal som chuť pustiť si k tomu film, napríklad lifetime dokument ako rastie 1000 ročný bonsaj. Aspoň trocha rozptýlenia poskytovali organizátori, ktorí sa už motali okolo a fotili, prípadne mi len zvestovali zásadnú informáciu, že je to už len kúsok 🙂
Po 55 hodínách som sa došmatlal do cieľa s celkovou bilanciou nejakých 961 km na 10-tom mieste. Zožral som pol kila fazule, 5 vajec, 8 pív, 4 bagety (chleby, hotdogy, sendviče, žemle), 9 litrov koly, sáčok ryže, 8 sôjových sukov, 3 margotky, asi 4 banány, pol kila slaných orieškov a dve alebo tri čokolády. Teda nie po príchode na chatu, ale počas pretekov. Na chate som spapal 10 pív.
V cieli
Tento ročník končil na chate Šachtičky nad Banskou Bystricou. Musím pochváliť organizátorov za skvelé zázemie, jedlo, dva a pol suda piva a celkovú atmosféru, akú vytvorili po príjazde. Skvelé na týchto aktivitách totiž nie je len to samotné pretekanie, ale aj následné posedenie pri spomínanom dva a pol sude piva, kde máš možnosť spoznať tie no-name tváre v prilbách, s ktorými si sa naháňal dva dni po celom Slovensku. Hoci po 1000 km sme viac ako partia športovcov vyzerali ako spoločenská miestnosť v domove dôchodcov, prípadne ako zombíci, ktorým chýba podnet na čerstvé mäso, tak sa len tak prevaľujú v časopriestore. Takže za to a aj za celú organizácu pretekov organizátorom patrí veľká vďaka.
Vyborne citanie. Gratulujem k 10. miestu.