Našu cestu sme išli na budget. To znamená, že som zvažoval dlho vopred, ako poriešiť jedlo. Jedlo je najväčšia položka. Ostatné nakúpené veci budú mať presah aj na ďalšie výlety, ale jedlo je zradné. Éčko tu, éčko tam a zrazu zistíš, že máš peňaženku vypláchnutú ako marketingové nápady telekomunikačných operátorov. Takže ako sme poriešili jedlo? V tomto článku vám opíšem naše stravovanie počas cyklocestovania.
Vedel som, že treba variť. Na bagetách z pumpy, čokoládových taštičkách z Lidla, ani len na samotnom pive to nedáme. Hoci, s tým pivom by to stálo za pokus a keby som ten indický svätý muž, tak to dám. To sú tí nahí týpci čo si navíjajú vtáka na valec alebo držia ruku stále zdvihnutú 20 rokov, alebo nosia iného svätého muža zaveseného na vajciach. Tak ja by som len slopal pivo a stránil sa poskytnúť vajcia inému svätému mužovi. No ale k veci.
Ako variť?
Takže treba si variť. Cestoviny, ryža a kadečo, čo sa dá lacno kúpiť a máš z toho veľa živín a je to zdravé. Riešil som toto dlho pred cestou. Prvoplánový nápad je stove na plyn. Kúpiš takú malú bombu a z nej ide plyn do variča. Akurát, že to je tak dobré, keď berieš čajku na dva dni do Nízkych Tatrov a chceš to hrať na zálesáka. Ak varíš 20 minút ryžu, bomba ti vydrží asi tri dni. To nie je trvalo udržateľné riešenie, rovnako ako ťahať tú čajku po horách.
Potom máš benzín. Ale ten smrdí, nemám ho rád a navyše poriadne benzínové variče idú v stovkách eur. Takže ani to nie je nič moc. Daľšia verzia drevo. No zakladať vatru veľkú ako kapitánov stožiar na kopci pri hrade tiež nie je v takom čistučkom Holandsku úplne schodné.
Potom raz kolega šplechol, že varil párky na opekačke v plechovke od piva. Spracoval som túto informáciu tak ako vždy od šéfa. Dnu uchom, slovíčkom „hej“ a von jak džin, myseľ ostala nedotknutá. Až kým som nešiel drichmať a ono sa mi to prisnilo. Tá plechovka je skvelý plán. Len to chce na spodu otvory na komínový efekt, väčšiu plechovku a dovnútra drevo. Tým pádom izoluješ oheň vnútri, nerobíš vatru, môžeš variť dlho koľko chceš a je to decentné a nenápadné. Navyše drevo nájdeš všade.
Som to ráno o šiestej už nemohol vydržať a išiel som googliť, že predsa toto už niekto musel vyvinúť. A podarilo sa. volá sa to drievkač, je to presne taká prerastená plechovka od ananásu s dierami na komínový efekt a priestorom na mini ohník vo vnútri. Kúpil so si tento. Fungovalo to brutálne. Zvládlo to mäso, zemiaky, praženicu. Uvaríš na tom všetko. Aj susedovu čivavu, pokiaľ ju dobre umŕtviš.
Čo jesť?
Takže ako vyzeralo naše stravovanie? Ako som spomínal, išlo sa na budget. A ten bol 10 Eur na osobu a na deň. Takže sme nakupovali zásadne v supermarketoch typu Lidl, Aldi alebo čomkoľvek lacnom. Na takomto tripe potrebuješ byť fakt efektívny. Žiadne shit jedlá typu čipsy, sladené nápoje, rôzne pečivárske vychytávky alebo klobásy. Už vôbec nie rôzne malé obchodíky s dvojnásobnými cenami a absolútny no go sú reštaurácie a čapované pivá. Max sem tam kebab na pozdvihnutie morálky.
Raňajky tvoril nejaký chlieb alebo bageta, podlľa krajiny. Najlacnejšia. Biele pečivo. Žiadne bagetky typu hipsterksá pekáreň. Veľa zrna a 3,50 za rožok. Rátaš cenu na gramy. K tomu buď nejaká pomazánka, Peťka fičala na tuniakovej, alebo ryba v konzerve. Na tej som fičal ja. Makrelu v tomate som žral asi 150 krát, s výnimkou Portugalska a Španielska, kde sa z nejakého dôvodu nepredávala.
Musíš to stlačiť pre oboch tak do 12 éčok max. Aj to už si buržuj. Ideálne tak Éčko na pečivo a dve éčka na tuniaka. Čiže spolu 6, nech nemáš večer suchoty. Raňajky boli vlastne asi najdrahšia položka. My sme ich mávali aj celkom neskoro lebo nie vždy máš jedlo nakúpené od včera. A kým nájdeš ochod si hladný ako ficovolič pred mítingom s párkami a gulášom.
Potom zvyšok dňa bajkuješ. Cez deň si zobneš max niečo malé. Napríklad oriešky alebo banán. V priebehu dňa padne otázka, čo na večeru. Noo, ryžu alebo cestoviny, znela zväčša odpoveď. Ono teda dá sa aj mäso a vajcia, ale nie vždy si si istý, že nájdeš dobrý flek, kde to pôjde. Rozumej ten drievkač predsa len trochu dymí a trochu nenápadnosti to vyžaduje. Nie vždy sú ideálne podmienky a ty nevieš aké budú večer. Takže kúpiš istotu, cestoviny a ryžu. K tomu už len pridáš dačo, aby to nebolo bez fantázie ako večerný program na Jojke. Napríklad paradajky, kukuricu, hrášok, pesto a podobne. Nejaké korenie, olivový olej, trochu masla, čípoš, aby keď sa pôjdeš v noci vyšťať a chytíš si ho nesprávnou rukou, zapamätal si si to.
Ono sa to dá. Zväčša sme boli plní dosýta. Jedla bolo dosť a dokonca zdravšieho ako doma. Práve preto, že neješ žiadne junk foods, málo solíš, necukríš, máš veľa zeleniny. Neprežieraš sa ôsmimi nedeľnými rezňami a zákuskami. Chýbalo tomu akurát trochu chuti. Hoci, čo som doma, jem presne rovnako 🙂 Takže u mňa vlastne žiadny výkyv v stravovaní nenastal. Kto ma pozná vie, že ja dokážem jesť roky to isté a vôbec ma to neomrzí. Jediné, čo nám snáď chýbalo, tak naozaj, boli polievky.
Nakupovanie
Nakupovanie bola čistá sľasť. Už som spomínal štatistiku, že som asi 180 hodín strávil v Lidloch a podobných zvrhlostiach. Ono keď nakupuješ doma, v tom svojom omletom obchode, vieš čo kde je, čo koľko stojí a ako to vyzerá. Netrvá ti do dlho. Ale hľadaj piče tuniakovú pomazánku v Belgicku. Už vieš, ako vyzerá v Lidli, ako v Aldi ale tebe sa postavil do cesty Carrefour a ideš od znova.
Potom hľadáš napríklad markelu v tomate. Je ich tam asi 30 druhov s rôznymi zradami ako s horčicou a podobne. Čiže skenuješ ako terminátor kus po kuse a porovnávaš 30 cenoviek. Prekalkulovávaš online cena/gramy. Smrť je, ak majú ako napríklad vo francúzskom Carrefoure, cenovky digitálne. Odráža sa to a ku každej z tých 30-tich cenoviek musíš spraviť podrep, nastaviť správny uhol pohľadu a žmúriš ako na malé písmenká na poistnej zmluve. Za digitálne cenovky by si niekto zaslúžil stať sa indickým svätým mužom a doživotne mu na vajciach bude visieť iný svätý muž. Ideálne sumo bojovník.
Špecialitka obchodov, a toto som extra zaregistroval vo Francúzsku a Španielsku, všetkého 10 druhov v rovnakej cene. Potom niečo najlacnejšie a beznádejne vypredané. Takže síce máš 10 druhov tuniakov po 4 eurá, ale je ti to platné ako budovať kariéru v Stropkove. Ten za 1,50 je vychytaný ako teplé rožky po nedeľnom nájazde hladného a agresívneho Sulíka. A takto to je zo všetkým. Ale fakt zvláštne, že v Nemecku ani Holandsku sa toto nedialo. Na juhu však pravidelne.
Za toho pol roka mám v hlave cenovky v každom obchode v každej z vyše 10-tich krajín, ktorými sme prešli. Mohol by som zriadiť infolinku pre dôchodcov a radiť, kam majú isť po čo, kde je to lacné. Rovnako som sa stal expertom na samoobslužné pokladne. Dal som to vo všetkých jazykoch, pokladne všetkých typov. Keby boli samoobslužné pokladne pornoherečky, tak už žijem len z Onlyfans. A to som dal niekedy aj bez platenia, lebo vieš ako na ňu. Ešte väčším expertom som na predbiehanie sa v rade.
Takže v praxi sme vždy večer nakúpili večeru, očas aj raňajky a vodu na pitie a varenie. A čo alkohol? Boli stále otázky koľko pív. No málo. Keď ideš na budget, viac ako to éčko dve denne za pivo nedáš. V Nemecku ti vyjdu 4, vo Francúzsku to ani nestojí za pokus.
Do toho bojuješ so špecialitkami typu, kedy majú kde v nedeľu zavreté, čím veľmi kvitujem juh Európy. Tam nedeľné hladovanie na rozdiel od Nemecka nehrozí. A potom v každej krajine si nájdeš to svoje. V Španielsku zemiakovú tortillu, v Nemecku Fleisch šalát (ok, to je junk food, ale úplne ho chceš a vybaví ťa na tri dni, je to obdoba vlašáku), vo Francúzsku trochu prihodíš za bagetu v pekárni, a je skvelá alebo v Holandsku…len mokneš a ešte ti ani nič lokálne nechutí.
Varenie
Toto bola časť dňa, na ktorú som sa najviac tešil. Vážne. Mňa to bavilo ako Podržtašku ojebávať nerozhladených Slovákov. Doma varím za trest. Ale tu som varil, aj keď som nemusel. Proste duša pyromana sa nezaprie a keby som bol božskou bytosťou s neobmedzenými schopnosťami, alebo aspoň taká bežná AI o tri roky, tak pálim a pálim, kým je čo na Zemeguli a slastne sa pri tom usmievam s výrazom v očiach starovekého generála, ktorý práve poslal celú armádu na smrť, len tak, lebo mal chuť. Takže varenie ma bavilo.
Som spomínal, že drievkač je fasa vec. Varí to všetko, si časovo neobmedzený, drievka nájdeš všade. Občas sú síce mokrejšie, ale pokiaľ priamo neprší, ide to. Časom som si našiel grify, kde nájsť suché drevo. Má to však aj svoje obmedzenia. Oheň je síce uzavretý, nehrozí, že podpáliš les, ale predsa, občas to vie zadymiť, ak je vlhko. Aj žiaru je vidno. Slabo, ale predsa je. Ak si niekde za dedinou, si v klídku. Ale na pláži v Alicante počas dňa si cestoviny robiť nebudeš
My sme však varili večer a bolo to ok. Chce to trochu gryf. Napríklad idálne je variť za šera. Ešte nevidno žiaru a už nevidno do ďaleka dym. No ak je sucho, si absolútne safe. Časom som sa naučl variť aj dosť decentne. To znamená, že to nehorelo moc, ale tak akurát neviditeľne ale účinne. Liter vody to zohreje za 10 minút. Toto sa mi síce podarilo len asi raz, zväčša to trvalo 2x toľko, ale mňa to bavilo ako Fica chlastať, takže som to robil s láskou.
Mali sme ešus s asi 2,5 litrovým hrncom, kde sme bez problémov spravili 500 gramov ryže alebo cestovín. Občas, keď nás aj niekto vymákol, nikdy oheň neriešil. Ľudia vlastne ani netušia. Nevidia vatru, mozog nezapne algoritmus „pomóooc horí“. Ten dym môže ísť aj z plynu, alebo dymí sopka. Fakt, vadilo im kadečo, ale drievkač nikdy.
No takže tak s jedlom. Budget vyšiel prakticky na cent presne na 10 eur na osobu a deň. Občas boli dni, keď sme ho statočne prešvihli. Ale boli dni, keď sme žili zo zásob a neminuli nič. Zo začiatku sme držali budget veľmi poriadne. Potom už sme si našli opäť gryfy a občas si aj „dopriali“. Napríklad, žiadne junk food som porušil aj tým, že som objavil veľké keksíky, typu Disco. Ale za tú cenu to bolo mega veľa energie, aj ukojená chuť na sladké. Ozaj, ako sme riešili sladké? Čokoládou ráno k vínu 🙂
Ďalšie články zo života cyklocetovateľa nájdeš tu.
