Nápad prejsť bicyklom okolo Slovenska bol jedným z tých spontánnych nápadov, ktoré mi na jednej strane dávajú nekonečný pocit slobody, na druhej strane ma často dovedú do veľmi nekomfortných situácií. V tomto prípade tá nekomfortná situácia trvala 8 dní a bola spôsobená zimou. Keďže som tento nápad dostal a aj zrealizoval v novembri.
Nebolo veľmi nad čím maturovať. Dalo sa ešte vyškrabkať posledné zvyšky dovolenky, ale väčšina dostupných krajín bola kvôli korone zatvorená. Pôjdem okolo celej krajiny, čo najbližšie k hranici. Rovnaký koncept, aký som zvolil na konci leta v Dánsku.
Navyše, Slovensko som vôbec nepoznal. Svidník bol dovtedy pre mňa niečo ako magická krajina z dôb, keď svetu vládli hrdinní králi a náčelníci a bohovia boli krutí a zlomyseľní. Medzilaborce boli ďaleký východ, niekde za Iránom doľava, a Tornaľa a Plešivec boli len hlásenia na vlakovej stanici – zbytočné predlžovanie vety, kým sa konečne dostanú k tomu, koľko bude rýchlik meškať.
Vždy si rád kreslím mapku výletu, plánujem a dolaďujem. Tentokrát mi mapa ukázala 1 730 km. Mal som na to 9 dní, takže denná porcia vychádzala skoro 200 km. Úprimne, to sa mi vzhľadom na novembrové počasie vôbec nepáčilo, ale čo už. Sedieť doma a pozerať sa z okna sa mi nechcelo.
Prvá etapa: 212 km – Bratislava – Ipeľské Predmostie
Po Dunajskej hrádzi
Vyrazil som v sobotu ráno. Na starý cestný bajk som naložil všetko, čo sa dalo. Viac o tom píšem v samostatnom článku. Prvé kilometre viedli po Petržalskej hrádzi do Čunova. 1000x prejdená trasa, ale prvýkrát s naloženým bicyklom. Vietor ma, samozrejme, sral od začiatku. Celý rok fúka ako besný od západu, ale zrovna tieto dni, keď som potreboval, aby ma odfúkol popri Dunaji do Štúrova, cítil potrebu fúkať od východu.
Navyše, hneď od začiatku som sa trochu zbytočne sám frustroval vzdialenosťou. Plán bol 200 km denne, ale niekde v kútiku duše som chcel dať celý trip za 7 dní a dávať tak 250 km denne. A to na nekonečnej rovine v protivetre, v zime a s naloženým bajkom pôsobí veľmi demotivačne. Koľkokoľvek prejdete, stále máte ešte nekonečne veľa km do konca.
Technický problém
Prvá vynútená pauza prišla v Medveďove. Spacák uchytený gumicukmi na predných baranoch mi prekážal v prehadzovaní na prednej píle. V jednom momente, ako som prehodil na malú pílu pri vychádzaní na teleso hrádze a chcel sa vrátiť na veľkú, nešlo to. Dal som preto spacák dolu, ale prešmykač mal zle nastavený doraz a stále to nešlo.
Ja som asi taký technický typ ako je bežný komentujúci účastník facebooku odborníkom na virológiu. Takže som vytiahol multikľúč a skúšal som tie dva mini šróbiky na prešmykači, čo to urobí. A to celé za morálnej podpory dvoch uštekaných jazvečíkov, ktorí vybehli z neďalekej záhrady. Ani po 15-tich minútach nepretržitého štekania na mňa z metra im nedošlo, že na nich fakt seriem a ocenil by som ticho. Aby sranda nekončila, prišli komáre a začali ma štípať. Vôbec im neprekážalo, že je november, 7 stupňov a už majú byť dávno mŕtve.
Tma a hlad
Doraz na prešmykači som nejako nastavil. Sám som bol prekvapený, že to vyšlo, hoci by som to znovu nezopakoval. Minul som métu 100 km v Komárne. Už len 17x to zopakujem a som doma 🙂 Zima nebol problém. Som zvyknutý jazdiť aj v mínusových teplotách. Otravná bola ale tma. Už o 3-tej poobede som zapínal blikačky a do Štúrova som prišiel s posledným svetlom. Za mnou 160 km a zistil som, že smelý plán, dať do večera 250 km, je hovadina.
Skromné zásoby keksíkov mi už došli, minula sa aj voda, ale divné tmavé indivíduá pred každým obchodom v Štúrove ma vôbec nemotivovali nechať tam bajk a ísť si nakúpiť. Tak som hladný pokračoval až pár kilometrov za mesto, smerom na Šahy. Narazil som na pumpu ako na spasenie a kúpil som si kolu, sladkosti a vodu.
Na jednej odbočke pred Šahami ma veľmi lámalo stočiť to do rodných Levíc a vykašľať sa na celú túto moju márnu a neistú výpravu v zime a tme. Musím povedať, že som zatiaľ ešte vôbec nebol presvedčený o tom, že Slovensko naozaj obkrúžim. Nebol som si istý, či vydržím týždeň nonstop bicyklovať v tej zime.
Prvá noc vonku
V Šahách sa mi podarilo nakúpiť a doraziť povinnú métu 200 km. Plán urobiť viac kilometrov som už vzdal. Zašiel som iba o nejakú tú dedinu ďalej, kde som si pri rieke Ipeľ rozložil plachtu do tvaru stanu, najedol som sa a šupol som sa pod tento môj architektonický zázrak. V noci išla teplota k nule, ale bola to najteplejšia noc výletu a spalo sa dobre.
Druhá etapa: 215 km – Ipeľské Predmostie – Jablonov nad Turňou
Počasie nespolupracuje
Nedeľné ráno bolo vlhké, hmlisté a trochu pršalo. Ak aj nepadala voda zhora, striekala na mňa zdola. Bajk už nebol čistý. Bolo to nepríjemné a pochmúrne počasie. Bicykloval som cez zabudnuté dedinky južného Slovenska tesne pri maďarskej hranici. Prešiel som Slovenské Ďarmoty a stále som šiel viac menej po rovinke, hoci nejaké hupy boli.
Prvé kopce, zatiaľ však našťastie iba na maďarskej strane, sa začali objavovať pred Lučencom. Pri dedine Ratka som stretol cestného cyklistu z Fiľakova. Pokecali sme a dal mi dôležitú informáciu, že na hrad Šomoška nevedie asfaltka. Pôvodne som sa na hrad chcel ísť pozrieť, keď už som v týchto končinách, ale na celom výlete som mal zásadu, že nejdem niekam, kde nie je asfalt. Nechcel som sa na cesťáku zamotať do nekonečnej spleti lesných a poľných ciest. Jednoducho držal som sa zásady „čo najbližšie k hranici, ale po asfalte“.
Fiľakovo
Hrad Šomoška som vynechal. Vo Fiľakove som bol o jednej poobede. Jedna hodina poobede bol taký môj tradičný časový checkpoint. Vždy som sa snažil mať do tohto momentu 100 km, aby som bol v pomyselnej polovici dennej porcie. A treba povedať, že málokedy sa mi to podarilo 🙂 Vo Fiľakove majú pekný hrad na kopci. Niekedy by stál za prehliadku.
Cez Gemerský Jablonec som smeroval na Číž. V pamäti mi utkvela dedina Rimavská Seč. Jedna z tých dedín, kde sa zotmie hneď, keď tam prídete a kde žiadny pes nie je v bezpečí. Iba som pridal na rýchlosti, nech ma nezjedia.
Tornaľa, Plešivec
Tma, tma a tma. Tá bola najväčším nepriateľom celého výletu. Zima mi nevadila, ale bicyklovať potme je veľmi otravné. Človek nič nevidí. Nevidím si poriadne ani na cyklopočítač, pretože kvôli šetreniu batérie je zhasnutý. Nemotivujú ma čísla na displeji ani krajina okolo. Iba hlava dole. Očami, zafixovanými na asfalt 5 metrov pred predným kolesom, sa snažím v tieňoch rozoznať akúkoľvek nerovnosť a dieru na ceste a každý úsek je nekonečný. Toto trvá od štvrtej poobede až zhruba do ôsmej večer, kedy končím jazdu.
Tornaľa ma prekvapila. Má naozaj pekné centrum, staré domy a tak. Plešivec bol bieda. V jedinom obchode nebrali karty, lebo v meste vypadol internet. V celom meste. Tak som musel odbehnúť od nákupu do najbližšieho bankomatu.
Slovenský Kras potme
Potom prišiel prvý naozajstný kopec. Stúpanie cez les do dediny Silica. Ponárať sa takto potme do neznámych hôr, po ceste, o ktorej netušíte kde a kedy skončí, nie je nič príjemné. Výhľady už kvôli tme nie sú a kopec ubieha hrozne pomaly. Toto je úsek, ktorý fakt ľutujem, že som nevidel za svetla.
Do Silice viedol ešte dobrý asfalt a normálna cesta. Občas prešlo aj auto. Ale za Silicou sa cesta skrútila k miestnemu družstvu a zmenila sa na deravú poľnú cestu plnú blata. Okolo jazera, ktoré sa vraj volá Farárova jama, som pokračoval ďalej. Mapa tvrdila, že bude asfalt. Ale nevyzeralo to nádejne. Aspoňže z toho družstva nevybehol žiadny premotivovaný pes.
Začalo opäť popŕchať a bol som mrzutý, že som sa zamotal na tento koniec sveta a na takúto rozbitú cestu, ktorou sa budem hrkať krokom niekam cez tmavé lesy a háje. Našťastie sa cesta časom zlepšila. Aj keď len na úroveň úzkej, rozbitej a zablatenej lesnej asfaltky. Šlo to z kopca. Takže som skenoval povrch cesty na konci svetelného kužeľa môjho svetla, brzdil odušu v mokrých zákrutách a dúfal som, že nemrzne. Bola mi kosa, lebo v zjazde sa človek nezahreje.
Hotel „Autobusová zastávka“
Konečne ma vypľulo v dedine Silická Jablonica. Kopce sa rozostúpili, začali sa zmenšovať a údolie sa rozširovalo. Pedáloval som rýchlo, aby som sa zahrial. Padla méta 200 km a v dedine Jablonov nad Turňou som bol asi o siedmej večer. Chcel som pokračovať ďalej, ale našiel som v centre dediny krásnu drevenú autobusovú zastávku. Hneď mi došlo, že načo budem stavať chabý prístrešok, keď tu mám takýto „hotel“.
Zastávka bola krytá z troch strán a aj z tej prednej mala časť steny, takže som sa tam vedel pekne ukryť do tieňa, mimo pohľad, a nemusel som riešiť dážď a rosu. Navyše sa po obci v tejto zime nikto nepresúval pešo, z auta si ma nikto nevšimne a prvý autobus mal ísť až o šiestej ráno. Ostal som. Tento systém sa mi tak osvedčil, že som ho začal využívať aj ďalšie noci.
Tretia etapa: 240 km – Jablonov nad Turňou – Lekárovce
Nekonečné rovinky
Ráno som bol rád, že som nepokračoval večer ďalej. Z Jablonova do Turne nad Bodvou totiž viedla priamka. Cesta, akoby niekto nakreslil rovnú čiaru 10 km, ktorá zvádza k tomu, aby tam každý valil 180 km/h. Ráno za svetla to bolo vždy lepšie ako v noci.
Aj tak to nemalo konca. Navyše, z Turne ma čakala taká otravná zachádzka. Druhá moja zásada na tomto výlete bola, že nechodím do slepých dedín, kam vedia iba jedna cesta. No za Turňou sú Hosťovce a Turnianska Nová Ves, ktoré sú úplne od ruky a ako na potvoru do nich vedie jedna cesta a iná cesta zase vedie z nich. Takže, hoci je to zachádzka ako hovado, ktorá ma na celkovej mape takmer neposunie, musel som tam ísť 🙂
Zabudnutými úzkymi a hrboľatými asfaltkami som sa premotal až do dediny Buzica. Cesty v tejto časti Slovenska sú nekonečne dlhé a rovné. Do Buzice išiel tiež úsek 9 km bez jedinej zákruty. Proste čistá motivácia.
Údolie smrti
Minul som exoticky znejúcu dedinu Perín-Chym, dedinu Kechnec a odbočil som do Nižnej Myšle. Tu začal zdĺhavý a nekonečný kopec na Slanec. Teda on by ani nebol taký dlhý a nekonečný, keby som naľahko a nemám za sebou dva dni nonstop v sedle. Ale teraz mi prišlo, že to nemá konca. Telo sa z „rovinkárčenia“ posledných dní muselo prepnúť na režim kopce.
Navyše kraj, ktorý ma čakal za kopcom, je vychýrený ľuďmi, ktorí majú na svojich autách ŠPZ začínajúcu písmenami TV. A pritom by žiadne autá mať nemali. Ak by v Trebišovskom okrese zrušili právo vlastniť auto, stúpol by celosvetový index mieru, bezpečnosti a prosperity dvojnásobne. Šoféri TV sú nebezpečnejší ako atómový Kim v Severnej Kórei. Ten je aspoň ďaleko, ale tu som ich schopnosti pociťoval od prvého momentu. Až keď som opustil tento okres, uveril som, že snáď túto cestu dokončím. Raz som sa takmer musel hodiť do jarku pri ceste, pretože rozladená oktávka predbiehala ešte rozladenejšiu felíciu v protismere.
Hrad na kopci uprostred ničoho
Prešiel som cez Slovenské Nové Mesto. Tento kraj mi už prišiel ako koniec sveta. Ďalej bola len nekonečná maďarská pusta. Prekvapil ma hrad v dedine Kamenec. Uprostred roviny, v zabudnutej dedinke, si v stredoveku dal niekto tú námahu, že tam navŕšil kopec a postavil na ňom hrad. Čakali by ste tu čokoľvek, len nie stredoveký hrad na kopci.
Cez Veľký a Malý Horeš som sa prepracoval do Kráľovského Chlmca. Dedinku Pribeník som musel vynechať. Cesta bola uzavretá kvôli oprave mosta, čo z tejto dedinky robilo slepú dedinu, t. j. v rámci mojej zásady som sa tam už nevracal. Potom prišla opäť taká zbytočná, ale kvôli poriadku nutná zachádza do Veľkých a Malých Trakán a s prvou tmou som už konečne dorazil métu 170 km a prišiel do mesta Čierna nad Tisou.
Koniec sveta
Megalomanské železničné prekladisko som poctivo obišiel doslova pár metrov od ukrajinskej hranice a zamotal som sa až do dediny Boťany. Tu som podľa mapy identifikoval ako-tak asfaltovú cestu, ktorá by ma mala cez sieť ramien a močiarov okolo rieky Latorice doviesť do dedinky Ptrukša.
Čo na mape vyzeralo ako asfalt, bola deravá rozbitá poľná cesta, rákosie všade naokolo, tma a neistý koniec. Hneď na úvod cigánska osada, kde naozaj nechcete zastať. Jednoducho, ak by bolo svetlo, možno by som sa do tohto kraja ničoho vybral, ale takto potme mi to prišlo ako ideálne miesto na zmiznutie a už nikdy sa neobjavenie. Navyše začalo na bajku niečo šušťať a potme som nevedel zistiť čo. Tiež som chcel ešte stihnúť nejaký obchod a nakúpiť si zásoby. Zajtra mal byť sviatok 17.11.
Takže som to radšej otočil späť na hlavnú cestu a vzal to po istejšej ceste cez dediny Bačka a Leles do Veľkých Kapušian. V Lelesi som našiel obchod. Nemali v ňom prakticky nič. Kúpil som na sviatok aspoň tri klobásy. V Kapušanoch som si kúpil ešte bagety a oriešky.
Koniec sveta za koncom sveta
Nasledoval kraj, ktorý bol plný zachádzok. Prvá bola cez Kapušianske Kľačany do Ruskej a naspäť do Kapušian. Tu som už prekonal métu 200 km a chvíľu som sa pokúšal nájsť v niektorej z dedín, a aj v Kapušanoch, vhodnú zastávku. Ale bolo to bez šance. Zastávky tu boli sklenené, otvorené a príliš na očiach.
Navyše ma čakala druhá zachádzka do Maťovských Vojkoviec. To je úplný koniec sveta. Väčší koniec sveta ako Nová Sedlica, väčší koniec sveta ako „krajopád“ na konci oceánu v starých námorníckych povestiach a väčší koniec sveta ako posledná planéta slnečnej sústavy poslednej hviezdy na hranici pozorovateľného vesmíru.
Jednoducho, 2 km po rozbitej neistej ceste potme popri koľajniciach, kde som sa na každom klzkom a šikmom železničnom priecestí takmer vysypal. Tu už som mal celkom krízu. Bolo asi 8 hodín večer, bol som unavený, naložený ťažkými zásobami jedla na chrbte, vidina nejakej peknej kľudnej zastávky nikde. Namiesto toho som smeroval do dedinky, ktorá je sotva na mape, kde netuším, či neprídem do cigánskeho geta, ale mám tú smolu, že tam vedie jedna a z nej druhá cesta, takže ju nemôžem vynechať.
Ubytovanie pred kaderníctvom
Nakoniec sa Vojkovce ukázali ako fajn a usporiadaná dedinka. Iba strašne od ruky. Zachádzka, ktorá ma zdržala v momente, keď som to fakt nepotreboval. Konečne som sa vrátil naspäť na hlavnú cestu. S jediným cieľom – zapichnúť to v prvej dedine, kde bude vhodná zastávka.
Odbočil som na Bajany. Zastávky celé zle. Pokračoval som do Lekároviec. Zastávky tu boli tiež nevhodné. V strede dediny bola budova pošty a za ňou tmavý skrytý kút a vchod do kaderníctva pod strieškou. Ostal som. Strecha proti vlhkosti bola. Okolo hliadkovali pravidelne policajti, ktorí v týchto končinách prechádzajú autami neustále kvôli blízkosti ukrajinskej hranice, ale mňa v tme nikto nevidel.
Prezliekol som sa do suchého, zjedol som bagetu a oriešky, vypil som liter koly a zachumlal sa do spacáku. Dnes padol rekord 240 km. Bolo to o hubu, ale aspoň som nadbehol nejaké kilometre.
Štvrtá etapa: 203 km – Lekárovce – Krásny Brod
Ťažké rána
Rána bývali na tejto ceste najťažšie. Zväčša som sa budil okolo šiestej ráno, keď bolo ešte šero. Zhruba do siedmej, kým sa ako tak nerozjasnilo, som sa odhodlával vyliezť z chabého tepla spacáku. Hneď, keď som vyliezol do zimy, som na seba navliekol teplú páperku a zhltol niečo na raňajky. Potom som sa musel prezliecť, čo bývala najhoršia časť dňa. Nešlo iba o to vyzliecť sa z teplého a navliecť do spoteného a vlhkého cyklistického oblečenia, ale urobiť to aj v správnom poradí.
Keďže cyklooblečenie bolo dimenzované na pohyb a zbalenie všetkého mi trvalo tak pol hodinu, aby som nemrzol, musel som to robiť postupne. Po pár dňoch som si už vyvinul systém, aby som teplé veci ukladal do brašien posledné a mohli tak najdlhšie ostať ráno na mne.
Kým som sa balil, prišla teta do kaderníctva. Vôbec jej neprekážalo, že som tam spal, skôr jej nešlo do hlavy, že som spal vonku. Keď bolo všetko zbalené a chystal som sa vyraziť, napísal som Milanovi Ihnátovi, ktorý mi v predošlý večer písal, že sa chce ku mne pridať. Netušil som, kto to je, ale povedal som si, že spoločnosť nezaškodí 🙂
Ďaleký východ
Tieto dedinky medzi Kapušanmi a Vyšným Nemeckým, ako boli aj Lekárovce, sú najvzdialenejším východom Slovenska. Ležia doslova pár stoviek metrov od ukrajinskej hranice a veľmi sa podobajú tým ukrajinským dedinkám, ktoré som tiež prešiel na mojich cyklovýletoch po Ukrajine. Jediný rozdiel je v tom, že tie naše sú upravenejšie a cesta v dedine je lepšia. Inak je to taký pokojný a zabudnutý kraj, kam nikto okrem domácich nemá dôvod chodiť. Preto je tu aj premávka minimálna.
Cestou do Vyšného Nemeckého som už zďaleka videl mesto Užhorod a ľutoval som, že sú hranice uzavreté. Zašiel by som sa pozrieť. Vo Vyšnom Nemeckom som v diaľke videl aj veľkú sochu vojaka, ktorá je pár metrov od hraničného priechodu, už na ukrajinskej strane, a tak isto nekonečné rady kamiónov, čakajúcich na hranici.
Počas celého tohto úseku, od Čiernej nad Tisou až po Ubľu, som stretával množstvo pohraničných hliadok. Myslím, že museli mať zo mňa celkom chaos. Otrhaný týpek sa v čase všeobecných lockdownov dva dni motá s naloženým bicyklom tesne pri ukrajinskej hranici, často aj v noci 🙂
Najkrajšia dedinka
Z Vyšného Nemeckého som smeroval okolo Sobraniec do Uble. Pôvodne som chcel prejsť cez kopce do Petroviec a až tak do Uble, ale dostal som echo, že tento úsek je len pre MTB. Škoda, lebo by som mohol spoznať ďalšie zabudnuté dedinky.
Podarila sa aspoň zachádzka do dedinky Inovce. Stálo ma to stúpanie asi 7 km od hlavnej cesty do kopcov, cez dedinu Beňatina. Ale oplatilo sa. Dedinka Inovce so svojim cibuľovitým kostolíkom na mňa pôsobila veľmi krásne. Niežeby sa nejako špeciálne líšila od desiatok iných horských dediniek na Slovensku, ale nejako nevysvetliteľne sa mi tam páčilo. Výhľadmi na okolitú krajinu, odrezanosťou od sveta a pokojom, aký tam panoval. Pre mňa asi najkrajšia dedina na celej mojej ceste. A možno sa mi tak páčila iba preto, že konečne po troch dňoch pochmúrneho počasia vyšlo slnko.
Akurát cesta, ktorá ma mala vrátiť späť na hlavnú cestu, bola opäť asfaltová iba na papieri. O chvíľu sa zmenila na traktormi rozflákanú blatistú lesnú cestu, a tak som prvýkrát v praxi využil tie moje takmer gravel plášte. Dokonale som milimetrovou vrstvou blata zadrbal celý bajk aj seba.
Na koniec Slovenska do Novej Sedlice
Bajk som sa cestou do Uble snažil umyť v každej mláke. Napísal Milan, že sa pridá a že ma počká v Stakčíne, odkiaľ pôjdeme do Novej Sedlice. Nová Sedlica je síce slepá dedina, ale moja cesta by nebola úplná, ak by som túto ikonickú dedinu na konci sveta vynechal.
Už vo dvojici sme išli zo Stakčína okolo vodnej nádrže Starina. Celá zachádzka do Sedlice a späť bola 80 km. Najprv som sa obával, či ma nový parťák nebude brzdiť. Predsa, nerád prispôsobujem tempo niekomu inému, najmä ak mám čas vyrátaný a chcem stihnúť porciu kilometrov do večera. Milan však, napriek tomu, že bol o 20 rokov starší, šliapal ako drak a nakoniec som to bol ja, čo mu ledva stíhal. Keď sa priznal, že má tento rok za sebou už sto stokilometrových jázd, bolo mi jasné, prečo má tak našliapané.
Sedlica bola nekonečná. Je to naozaj koniec sveta, a hoci sa to zdá kúsok, nemalo to konca. Bol som rád za spoločnosť, pretože ma Milan aspoň motivoval ísť rýchlejšie. Celý tento úsek tak rýchlejšie ubehol, za čo mu ďakujem, a som rád, že som ho spoznal. V Sedlici sme si dali symbolickú fotku na konečnej zastávke a tiež obed na terase miestnej reštaurácie. Moje prvé teplé jedlo a pivo na tejto ceste. Slnko stále svietilo.
Húsenková dráha do Medzilaboriec
Nová Sedlica bola pre mňa métou. Najvzdialenejšia dedina Slovenska. Od tohto momentu sa akoby už len vraciam a stále blížim domov. V nohách som mal asi 800 km.
Milan sa v Snine odpojil a vybral sa na svoj 80 km dlhý úsek domov k Michalovciam. Ja som na benzínke minerálkou umyl bajk a namazal reťaz. Po blatovom kúpeli, dažďoch a vlhku posledných dní všetko pískalo. Už potme som sa vybral smerom na Medzilaborce, vzdialené asi 40 km.
Cez deň za svetla by to bola asi pekná cesta cez lesy a kopce s minimom áut, ale potme to bolo nekonečné. Neustále som išiel celé kilometre miernym kopcom hore, aby som sa následne spustil dolu a toto sa opakovalo stále dokola. Nevidel som nič, len temný obrys stromov proti oblohe a dva-tri najbližšie reflexné stĺpiky pri ceste. Jednoducho, bol som rád, že to mám z krku. Navyše som mal dnes celý deň na chrbte batoh. Keďže bol sviatok a príroda bola plná predavačiek s rodinami, obchody boli zavreté a všetko som si musel vláčiť na chrbte.
Preto som bol rád, keď som konečne za Medzilaborcami, v dedinke Krásny Brod, našiel miesto na zakempovanie. Vyšlo to akurát okolo 200 km. Zložil som sa rovno v centre dediny, na terase pri krčme a zubnej ambulancii. Síce tam boli všade kamery, ale pochyboval som, že niekto do nich v noci bude čumieť, aby videl tmu.
Piata etapa: 201 km – Krásny Brod – Matiašovce
Kríza prichádza
Večer som čumel do mobilu a maturoval som, ako rozložím ďalšie etapy. Chcel som dať minimálne 200 km, aby som držal sériu, a súčasne som chcel prejsť Pieninami a cez Tatry za svetla. Tieto krásy som rozhodne nechcel minúť potme. Akokoľvek som to však počítal, stále to nevychádzalo. Jedno alebo druhé bude potme. Do Pienin to bolo presne 200 km a ja som do posledných zvyškov svetla, okolo štvrtej poobede, robieval na tejto ceste tak max 150 km. Ak skončím skôr, nedám 200 km.
Ráno, keď som sa vyklepaný prezliekal, išiel okolo ujo, vymetajúci prázdne fľaše po smetiakoch, a celé to zabil otázkou, či mi nie je zima. Aj prvé kilometre za Krásnym Brodom mi dali najavo, že únava je už tu a kríza prišla. Nevládal som nič. Ešte aj čupieť pri sraní bol boj a ledva som sa postavil 🙂
Hneď za Brodom to šlo do kopca, vlieklo sa to, nohy nevládali a začala zima. Niežeby dovtedy zima nebola, ale doteraz sa cez deň vždy držali teploty tak okolo 7 stupňov. Teraz bola nula, max jeden stupeň a to už človek cíti. Aj noci sa mali ochladiť a už malo mrznúť. Aspoňže svietilo slnko.
Druhý dych
Takéto dni sú na mojich cestách bežné. Ráno ledva vstanete zo zeme a večer nechápete, ako ste to dali a ešte k tomu tak rýchlo. A tak to bolo aj dnes. Slimačie tempo sa nejako samo znormalizovalo, prefičal som zvlnenou a hmlistou krajinou cez Svidník až do Nižnej Polianky. Kilometre akosi tiež ubiehali samé, nechápem, čo sa zlomilo. Pritom som za celé doobedie zjedol iba tretinu ostávajúcej klobásy zo včera.
O jedenástej som sa zrazu ocitol na námestí v Bardejove a v nohách bolo 80 km. Motivoval ma čas. Prerátal som si to a zistil som, že ak zamakám, dám to do štvrtej poobede k Červenému Kláštoru v Pieninách. A tak som makal. Začal som polhodinovou pauzou na zjedenie celého orechovníka a vypitie dvoch litrov koly na ex. Ako som jedol, prihovoril sa mi domáci, chlapík, ktorý vraj tiež cestuje na bicykli po svete. Chvíľu sme kecali a potom som už naozaj makal. Bardejov bolo jednoznačne najkrajšie mesto na mojej ceste.
Najedenému a s dvomi litrami koly v krvi to šlo samo. Asi pomohol aj jemný vietor do chrbta. Stúpanie pri Obručnom, čo je vlastne také mini horské sedlo, som si celkom užíval a o pár minút som už bol v Údole. Mal som plán byť tu do druhej. Podarilo sa mi to o pol hodinu skôr.
Údolím rieky Poprad
Z Údolu som prešiel bočnou cestou až k samej poľskej hranici a k rieke Poprad. Popri nej vedie veľmi pekná vyhliadková trasa s minimálnou dopravou až do Mníška nad Popradom. Na tomto výlete to bola jedna z najkrajších panoramatických ciest.
V Mníšku nad Popradom som bol asi o pol tretej. K Červenému Kláštoru chýbalo asi 45 km a do tmy ostávali sotva dve hodiny. To dám, vravel som si. A vravel som si to aj o 20 minút neskôr, keď som dupal do kopca smerom do Starej Ľubovne. Netuším, ako sa to sedlo okolo dediny Hraničné volá, ale najprv som si ho užíval, no neskôr ma začalo kvalitne srať. Niežeby som nevládal. Energie bolo odrazu veľa, len sa krátilo denné svetlo a tento nepodstatný kopec ma zdržoval.
Pieniny
Konečne som sa vyštveral hore a odtiaľ prišiel dlhý zjazd do Starej Ľubovne. Mať viac času, mesto si pozriem. A najmä hrad nad mestom. Ale Pieniny boli priorita. Z Ľubovne išla chvíľu veľmi nechutná cesta, dlhá rovinka plná áut. Lepšie začalo byť až za odbočkou na Pieniny.
Tu sa mi prihovoril nejaký chalan, cyklista idúci v protismere. Najprv sa pozdravil, potom sa otočil. Zjavne vedel, kto som a o čo sa teraz v novembri pokúšam. Dobehol ma a chvíľu sme kecali. Týmto sa mu ospravedlňujem, že som ho nečakal, nespomalil a moc nekomunikoval, ale bojoval som o čas. A keď človek dlho nerozpráva na studenom vzduchu, tak to ide potom ťažko 🙂
Nakoniec som to k Červenému Kláštoru stihol o štvrť na päť s posledným denným šerom. Aj vďaka tomu, že to išlo prevažne z kopca. A to som sa ráno ledva pozbieral zo spacáku, prvé kilometre boleli a nakoniec padol aj rekord. Prvýkrát som stihol dať do tmy takmer 190 km.
Mrazivá noc
Pri Červenom kláštore som stretol ďalšieho kamaráta, Miša. Ten bol v Spišskej Novej Vsi a prišiel ma odprevadiť na tých pár kilometrov. V meste som si nakúpil zásoby a rozlúčili sme sa. Blížil som sa k méte 200 km, takže jediným cieľom bolo už len nájsť si peknú zastávku na zakempovanie. Ďalej sú už Tatry a tie počkajú až na ráno.
Skončil som na zastávke o dve dediny ďalej, v Matiašovciach. Opäť luxusný „hotel“ z dreva, kde ma nikto nevidel, nerušil a bol som krytý pred vetrom a vlhkom. A táto noc bola prvá, kedy teplota padla pod nulu. Ráno trochu zamrzla aj voda vo fľaške. Každopádne, tieto veľkorysé autobusové zastávky sú slovenské top. Nechcená podpora cestovného ruchu, keď treba nutne v hornej-dolnej minúť eurofondy 🙂
Šiesta etapa: 209 km – Matiašovce – Oravská Polhora
Unikátna drevená Osturňa
Ochladilo sa. Ráno bola na tráve námraza. Slnko síce svietilo, ale teploty klesli. Prvé dni na juhu som mal cez deň pohodlných 7 stupňov a v noci relatívne dobré 3-4 stupne. Teraz to šlo cez deň ledva k trom a v noci pod nulu. Krajina bola zamrznutá aj vtedy, keď som hneď z rána krútil cez Hanušovské sedlo do dedinky Osturňa.
Osturňa je asi najunikátnejšia dedina, akú som na Slovensku videl. Je takmer celá z dreveníc, pôsobí, akoby sa tu zastavil čas. Navyše je okolo krásna príroda. Za Osturňou som išiel málo známou ale krásnou cestou do Ždiaru. Je to úzka asfaltka, kde len občas prejde nejaké zablúdené auto, a ponúka výborné výhľady na Tatry. Daň za to je, že idete stále do kopca.
Tatry
Cez Ždiar som sa dostal pod Tatry na Cestu Slobody. Myslel som si, že tento úsek prejdem rýchlo a ľahko a budem si užívať krásne výhľady na hory. No prd. Začalo fúkať. A to veľmi výdatne a presne do ksichtu. Takže som sa neskutočne vliekol do mierneho stúpania. Výhľady boli top, ale Tatry mi nedali nič zadarmo.
Tak ako som včera hltal kilometre, tak to teraz vôbec neubúdalo a dostať sa k Štrbskému plesu trvalo večnosť. O 12-tej na obed som mal v nohách iba 60 km, čo bol zatiaľ vôbec najhorší medzičas. Napriek tomu som nevynechal zachádzku k jazeru. Bez nej by to nebolo ono.
Zo Štrbského plesa to už išlo ľahšie, hoci vietor stále fúkal ako besný. Ale išlo to aspoň z kopca. Navyše, na tomto úseku nebola takmer žiadna doprava.
Priesmyk Huty, brána na Oravu
Stovku som dosiahol až niekedy o druhej za Liptovským Mikulášom a bolo mi jasné, že dnes to bude dlhý deň a veľa jazdenia po tme. Ochladenie a Orava mi na komforte nepridávali. Orava začala priesmykom Huty. Napriek všetkému, únave, zime a stmievaniu sa, musím povedať, že je to krásny kopec. Ideálny sklon, dĺžka, dobrý asfalt, aj málo áut. Jednoducho vrchárska chuťovka. Hore som prišiel s posledným svetlom asi o štvrtej.
Následný zjazd do Zuberca bol nepríjemne studený a už aj so zapnutými blikačkami. Už potme som dorazil k potravinám v strede Zuberca. Potreboval som si nakúpiť niečo na večeru. V nohách bolo iba 150 km. Nakupovanie na tejto ceste bolo celkovo ako za trest. Zima všetko komplikuje.
Kým si dá človek dolu rukavice, napchá do vreciek všetky elektronické a ľahko ukradnuteľné pakšametle, navlečie si rúško a zamkne bajk, je to niekoľko minút prplačky. Zatiaľ akurát vychladne a je mu potom zima. A po nákupe zas všetko narvať kade tade po vreckách a voľných miestach a celý proces zopakovať v opačnom poradí. Jednoducho, snažil som sa nakupovať len raz za deň. Večer, aby som mal večeru a raňajky a nenosil cez deň na chrbte batoh.
Tmavou a studenou Oravou
Zo Zuberca to už bolo utrpenie. Zima hodná Oravy, mierny dážď, vleklé stúpanie do Oravíc. Tmavé lesy okolo mňa mi na pohode nepridávali. Išlo iba o to, prejsť tento úsek až do Lieseku a Trstenej. Začínal som zvažovať, či dnes prídem až do Oravskej Polhory a či tam v tejto zime a tme vôbec chcem prísť.
Pred Trstenou sa k dažďu pridal aj vietor, silný severák. Teplota bola presne na nule, a tak som začal mať stres, aby sa ligotajúca sa cesta nešmýkala. Na tých tenkých gumách a nevyváženom bajku som sa necítil dobre. Dážď, vietor a zima ma zlomili. Ísť mokrý niekam na zastávku v najsevernejšej a najchladnejšej časti Slovenska ma vôbec nelákalo. Akosi sa mi minula zásoba akceptácie utrpenia a potreboval som víziu teplej sprchy.
Tak som napísal priateľke Peťke, nech mi obzrie, či vôbec niečo na ubytovanie v Oravskej Polhore je. Vôbec som netušil, či sú v čase všeobecnej skazy penzióny otvorené.
Oravská Polhora – najsevernejšia dedina Slovenska
Našťastie boli. Podarilo sa zajednať izbu priamo v Oravskej Polhore. Cesta okolo Oravskej priehrady bola veľmi nepríjemná. Vietor, dážď, autá a potme žiadne výhľady. Už to bolo len o tom, dôjsť do tepla. To ma poháňalo. Navyše sa začalo vybíjať predné svetlo. Iba som dúfal, že posvieti ešte aspoň hodinku. Dalo sa síce nabiť z powerbanku, ale v zime a za dažďa je to veľmi nepraktické riešenie.
Upršaným Námestovom som prešiel už po siedmej večer. Tam padla aj méta 200 km. Vody na ceste bolo veľa, ale aspoň som vedel, že sa nešmýka. Akurát som bol celý zafŕkaný a mokrý. Dedina Rabča za Námestovom je nekonečná. V podstate je to od Námestova jedna súvislá zástavba až do Oravskej Polhory. Aspoň tam bolo pouličné osvetlenie a nemusel som sa báť, že mi skončí svetlo.
Do Oravskej Polhory k penziónu som prišiel večer o ôsmej. Celkom pekný čas, berúc do úvahy to, ako biedne to vyzeralo okolo Tatier. Domáci ma ubytoval do prázdneho penziónu s asi dvadsiatimi izbami, kde som bol úplne sám. Trochu strašidelné. Najmä keď som v noci počul detský hlas 🙂
Z tepla postele som sledoval počasie na Markíze. Vraj sa dnes Tatrami prehnala veterná smršť. Si to vedela načasovať, trubka. A tiež vraj príde od zajtra ochladenie. Špeciálne na Orave a Kysuciach. No na parádu.
Siedma etapa: 230 km – Oravská Polhora – Dubnica nad Váhom
Zdrhám z Oravy
Spalo sa zle. Najhoršie na celom výlete. Odvykol som si od teplej postele. Chvíľu mi bolo teplo a dusno, keď som otvoril okno, zase zima. Jednoducho, nebol to spánok na čerstvom vzduchu. Ráno som sa navyše cítil taký nesvoj. Akoby sa telo, ktoré bolo 6 dní na zime v strese, teraz v teple opustilo. Mal som také návaly horúčavy, zimy a únavy. Vonku padal dážď so snehom, strechy boli biele, cesta mokrá. Krásny začiatok dňa. Chvíľu som si nebol istý, či sa rozhýbem a či to pôjde ďalej.
Pred odjazdom som namazal reťaz. Ani prvé kilometre neboli veľká výhra. Smeroval som na koniec Oravskej Polhory a potom naspäť cez dedinu Sihelné. Odtiaľ po lesnej kamenistej ceste cez lúky do Oravského Veselého. Tu som sa nedal odradiť ani offroadom, aby som to nemusel obchádzať opäť cez Námestovo. Bicykel dostal nakladačku a opäť sa zablatil. Ale vydržal bez defektu aj pomerne svižný zjazd.
Tento úsek by sa dal nazvať doslova zdrhnutím z Oravy. Príroda bola síce krásna, aj tie krátke ale kruto strmé stupáky by som si v lete vychutnal. No v tomto počasí mi išlo iba o to, čím skôr zmiznúť na juh.
Kysuce
Vietor fúkal ustavične, ale aspoň prestalo pršať a vyšlo slnko. Ale zima bola stále. Na vrcholkoch okolitých kopcov bol miestami sneh. Cez Zákamenné som prešiel do Oravskej Lesnej. Za ňou som prekonal sedlo na Kysuce. Orava bola konečne za mnou a vôbec mi za ňou nebolo ľúto.
Až do Krásna nad Kysucou to išlo samo a mierne z kopca. Kým však zamierim definitívne na juh, čaká ma ešte prepletačka cez kysucké „kokrháje“, cez Oščadnicu do Skalitého. Zachádzka, ktorá už vôbec nemusela byť, ale porušil by som pravidlo – čo najbližšie k hranici. Tak sa nedalo nič robiť.
Našťastie som opäť chytil druhý dych a znova sa naštartoval. Do Skalitého to bol ešte pekne nechutný strmák, ale potom už som bol „na koni“. Sever bol zdolaný a už to išlo iba na juh. Prevalil som cez Čadcu a makal do Makova.
Mal som ambíciu prísť dnes až do Dubnice nad Váhom, kde by som prespal u priateľkiných rodičov. To by však znamenalo etapu 230 km a to som si ráno nemohol s istotou trúfnuť. Až keď som o druhej nechal za sebou Turzovku, začal som si byť istý, že to do večera dám.
Snehová metelica
Do Makova to išlo parádne. Bol som tam asi o tretej popoludní, v nohách 150 km. V stúpaní na horský priechod do Bytče však začalo husto snežiť. Sneh fúkal do očí, cesta vyzerala neisto a húfy českých kamiónov, ktoré sa s rovnakým stresom v očiach a plnou nohou na brzde ako ja kotúľali dolu, mi na pohode nepridávali. Kvôli tomu snehu bolo najlepšie zavrieť oči, ale to zas nerobí dobrotu v zákrutách.
Bol som fakt rád, keď to skončilo a trochu som sa rozmrazil v Bytči. Zároveň som si poriadne odfúkol. Kysuce, Orava aj celé uzimené severné Slovensko bolo definitívne za mnou a už som vstupoval do známej a rovinatej krajiny popri Váhu. Výrazne sa aj oteplilo.
Popri Váhu
Čas som mal výborný. Okolo Púchova sa síce ten Váh tak otravne kľukatí, ale kilometre ubiehali. Vedel som, že to do Dubnice dám v pohode. Kvôli poriadku som síce musel ešte zájsť do dediny Lednica, ale to už bolo s vedomím, že som do hodinky v teple.
Do Dubnice som prišiel v pohodlnom čase, asi o pol siedmej. Opäť sa potvrdilo, že aj keď sa ráno cítite ako psík v cigánskej osade, do večera sa dá prejsť 230 km. Samozrejme, nasledoval čapák s priateľkou v miestnej krčme 🙂
Ôsma etapa: 267 km – Dubnica nad Váhom – Bratislava
Drina ešte len začína
Spať vnútri na takomto type výletu má tú nevýhodu, že spohodlniete a ráno sa vám vôbec nechce znova do tej kosy. Čakal ma posledný úsek, ktorý bol príliš dlhý na jeden deň s lenivým štartom až o deviatej ráno, avšak príliš krátky na to, aby sa mi už chcelo spať pri mínusových teplotách vonku.
Vyrazil som s tým, že uvidím, ako to pôjde. Toto ja keď si poviem, tak ma vždy čaká obludná etapa 🙂 Prvé kilometre popri Váhu boli fajn a rýchle. Potom sa to začalo mrviť. Do cesty sa postavila obchádzka cez Dolnú a Hornú Súču a nielen to. Ešte som objavil nepodstatnú asfaltku kolmo nahor lesom, ktorá ma vzala až niekam do majerov nad Hornou Súčou. Presne ten typ obchádzky, ktorý úplne nepotrebujete, ak chcete svojich plánovaných 250 km doraziť čím skôr. Nechcel som sa však takto na koniec cesty odkloniť od úmyslu ísť čo najbližšie pri hranici.
Potom som sa vrátil k Váhu. Na chvíľu bolo dobre. Slnko svietilo, bol pekný deň. Opäť som zahol na podhorie Bielych Karpát a zvlnenou krajinou som sa blížil k myjavským kopaniciam, ktoré ma strašili. V diaľke bolo vidno vysielač Veľkej Javoriny. Kultový kopec, ktorý by som si rád vyšliapal, ale netrúfal som si plytvať silami. Brďky, ktorými som prechádzal, neboli vysoké, ale boli poriadne strmé a vyčerpávajúce.
Mal som cieľ prísť do druhej poobede do Skalice. Chcel som tak stihnúť ešte do tmy prejsť aspoň polovicu zostávajúcej vzdialenosti do Bratislavy. Myjavské kopanice mi však rýchlo vysvetlili, že toto nepôjde, ani keď do seba nafutrujem 5 margotiek naraz.
Horský bonus Topolecká a hromadná poľovačka
Za Starou Turou začal masaker. Pozrel som do mapy a to som nemal robiť. Objavil som tam totiž zabudnutú asfaltku cez les. Bola to asfaltka, ktorá sa ako had krútila hore do Bielych Karpát až k českej hranici a potom zas dolu. Úplne zbytočná, ale bola to cesta najbližšie k hranici.
Za dedinou Topolecká ma čakal najhorší kopec celého výletu. Začal hneď zostra 20% sklonom a časom povolil len mierne. Navyše, keď som sa konečne po pár kilometroch driny slimačím tempom vyštveral hore, krížom cez cestu bola značka zakazujúca vjazd. Vraj tam prebieha hromadná poľovačka.
Trvalo mi presne 2 sekundy, kým som sa rozhodol, že seriem na to. Riziko zastrelenia je stále menšia bolesť ako vedomie, že tento kopec som vyšliapal nadarmo. A tak som sa nenápadne sunul popri poľovníkoch, ktorí čakali rozostavení pri ceste každých 20 metrov. Využil som pri tom všetky schopnosti nadobudnuté rokmi v korporáte, aby som splynul s prostredím a nikto si ma nevšimol.
Až keď som bol takmer na konci tohto testosterónového zhromaždenia nevybúrených ujov s pukačkami, tak mi jeden potichu vraví, že tam nemám byť. Nahlas som sa ho spýtal, čo hovorí, že ho nepočujem. Môj hlas preťal to ticho nemo vyčkávajúcich poľovníkov ako prd pri rozjímaní v kostole. Takže mi len s panikou v očiach pokývali, aby som išiel ďalej. Možno som aj nejaké to zvieratko zachránil 🙂
Myjavské kopanice sú karmický trest
Vypľulo ma pri dedine Brestovec. Tešil som sa, že mám Biele Karpaty za sebou, ale to, čo prišlo, bolo kruté. Smerom od Myjavy až k českej hranici stúpa niečo, čo je na jednej strane nehodné nazývať kopcom, pretože je to len taký brďok pomedzi polia. Ale tento brďok je prerastený ako východonemecká guliarka a v praxi to vyzerá tak, že sa celé kilometre vlečiete do 6% kopca niekam na koniec horizontu. Nemáte ani pocit, že zdolávate horské sedlo, nevidíte zaujímavú prírodu, ani sa vám nenaskytnú výhľady. Okrem zoraného poľa naľavo a zoraného poľa napravo. Najzastúpenejším predstaviteľom fauny je vrana, ktorá krúži nad vašou hlavou a čaká, kedy vás vypne. Keby som bol farár, tak tento kopec dávam ako rozhrešenie.
Skončilo to až kúsok od českej hranice pred dedinou Vrbovce. Už dávno prešli dve hodiny a stále som bol smutne ďaleko od Skalice. Bolo jasné, že ak chcem zostávajúcich asi 170 km doraziť do Bratislavy ešte dnes, bude to dlhá noc. Dobre nebolo ani v nasledujúcich kilometroch. Prišla ďalšia zachádzka do Chvojnice, kde som sa čiastočne zamotal aj na šotolinu. Až za Sobotišťom som sa vrátil späť na hlavnú cestu a začalo to ubiehať konečne normálnym tempom.
Tma prichádza
Do Skalice som prišiel až po štvrtej popoludní s posledným denným svetlom. Vyfľusnutý ako žuvačka. Od rána som zjedol iba jednu margotku, ktorá mrzla v rámovej taštičke, tak som sa nad ňou zľutoval. Chcelo to na posledných 100 km niečo do žalúdka. Vhodný obchod som objavil až pred Holíčom. Urobil som si tak dnes prvú pauzu, asi 10 minút na nakúpenie a zbalenie jedla. Hneď potom som fičal ďalej, lebo so zmiznutým slnkom zmizli aj posledné nádeje tepla. Jedol som za jazdy.
Kilometre za Holíčom boli na jednej strane nekonečné, cesta rovná, nudná, len hlava dolu a ísť niekam do tmy skrz borovicové lesy. Na druhej strane, konečne som odrátaval a vedel som, že mám kopce definitívne za sebou. Minul som Brodské, Kúty, Sekule aj Moravský Svätý Ján. Hoci som už ledva na tom bicykli sedel. Akoby moja riť tušila, že stredovek sa končí a pomaly sa opúšťala. Ďalším karmickým trestom bola rovinka do Veľkých Levárov. Cítil som sa na nej ako astronaut, ktorý 4 roky riadi vesmírnu loď rovnou čiarou cez nič až ďaleko na Mars a vypli mu kúrenie.
Išiel som po hlavnej ceste. Vraj popri Morave existuje aj hrádza, ale jej povrch bol podľa mojich zistení neistý, nie vždy asfaltový. A posledné, čo som mal chuť teraz v zime, tme a unavený robiť, je drngať sa niekde po poľnej ceste krokom. Takže som možno niekde nešiel úplne dokonale popri hranici, ale zvolil som istejší variant.
Taká malá záchrana v Gajaroch
Tak ako boli na myjavských kopaniciach a v Bielych Karpatoch stále nejaké nečakané obchádzky, teraz sa mi pritrafila skratka. A musím povedať, že to bola veľká vzpruha. Už som bol celkom nešťastný, uzimený a Bratislava bola stále ďaleko. V Gajaroch som však objavil, že existuje cyklochodník priamo na Suchohrad, čo je už prakticky Záhorská Ves. Pre mňa je to už takmer doma, keďže som sem niekoľkokrát zašiel aj v rámci denných výjazdov. Cestička síce vyzerala ako do zatratenia, ale ušetril som pár kritických kilometrov.
Mrazivou krajinou popri Morave
Zo Záhorskej Vsi to už odsýpalo. Ale aj primŕzalo. Teplota už dávno padla pod nulu, pomaly mi začínali chladnúť nohy a ruky. Akoby sa už tiež začínali opúšťať pod vidinou tepla. Hoci som už rátal kilometre do konca, tých zostávajúcich bolo stále ešte dobrých 50 a bolo už osem hodín večer.
Tento úsek bol na jednej strane taká psychická pohoda, že sa blížim domov. Na druhej strane utrpenie v mraze, keď sa nedá zastaviť. Spať vonku takto „kúsok“ od domu vám príde blbé, ale na pokračovanie už nezostávajú žiadne sily. Už to proste bolo len také ísť a ísť do nemoty, lebo inak sa nedá.
Na úzkej cestičke pri rieke Morava sa tvorili hmlisté jazyky, wahoo-čko ukazovalo teplotu -6 °C (hoci sa mi to nezdá) a všade naokolo bola úplná tma. Išiel som opatrne, lebo cestička bola zamrvená kukuričnými šúľkami a iným bordelom. A mohla byť aj námraza. Bola to už však aspoň cesta, ktorú poznám.
Prichádzam do Bratislavy
Prešiel som okolo mosta Chucka Norrisa a od tohto momentu to už bola úplná pohoda. Už som vedel, že som vyhral. Zima ma už netrápila a únava už nemala argumenty, lebo cesta sa blížila do cieľa. Zaujímavé, ako veľmi je to o hlave. Pohodlne som prešiel pod Devínom. Tempo som nesilil, išiel som na posledné zvyšky energie, ale ostával fakt už len kúsok.
Dokonca mi napadlo, či nezájdem ešte kompletne popri hranici aj v rámci Bratislavy, t. j. pohraničná signálka Rusovce, Čunovo, čím by som etapu natiahol na 300 km. No potom som si povedal, že netreba byť úchylný a idem domov 🙂 Na Starom moste som chcel urobiť víťazné video, ale ultra mega vymakaná a slávna GoPro kamera zhasla ako sviečka. Že vraj je baterke zima.
Doma som sa len zvalil za dvere a asi pol hodinu som sedel len tak. Ani som sa nevyzul, nevyzliekol, len som sedel a vydýchaval sa. Dnes padlo skoro 270 km a bolo to takmer bez pauzy. Stál som raz, aby som sa vyčúral a raz som bol v obchode. Inak som nepauzoval, ak nerátam minútové zastavenia na preskúmanie mapy v mobile.
Celkovo padlo magických 1 777 km. Spoznal som Slovensko, trochu som si zabicykloval ešte na záver roka a získal aj nejaké kamarátstva. A to za to mrznutie stálo. Uzavrel som sezónu a mesiac som sa nebicykloval, lebo sa mi nechcelo 🙂
