Cykloexpedícia okolo Dánska bola iba „plán B“ narýchlo vymyslený v auguste, keď mi došlo, že hranice pôvodne plánovaného Maroka sa tak skoro neotvoria. Západná Európa, v podstate žiadna exotika a žiadne dobrodružstvo. No nakoniec sa ukázalo, že plán B môže byť aj dokonalejší ako plán A.
Cieľ cesty a bajk
Severná Európa ma vždy lákala svojou divokou krásou, prírodou a scenériami. Akurát som jej dodnes odolával vzhľadom na extrémne drahé pivo a zimu. Predsa, som teplo a pivomilný živočích. Do karát mi zahrala trochu aj náhoda. S priateľkou sme išli v lete vlakom na Pálavu na Morave a vlak, na ktorý sme natrafili, bol EC173 Hungaria. Priamy spoj z Budapešti do Hamburgu. Už vtedy sa mi začali v hlave krútiť kolieska, ako by sa dal tento spoj využiť.
Misia tejto expedície bola jednoduchá. Obísť Dánsko dokola, čo najbližšie popri mori. Štart aj cieľ bol v Hamburgu, vyčlenených som mal na to 14 dní a mapa ukazovala nejakých 2 300 – 2 800 km. Podľa toho, ako veľmi budem držať líniu Baltiku na členitom východnom pobreží.
Vlakom do Hamburgu
Čistý a voňavý som nastúpil do vlaku na nekonečnú 12 hodinovú cestu. V Brne nastúpil Edo, cyklocestovateľ z Moravy, ktorý mal namierené do Berlína a odtiaľ popri rieke Labe do Prahy a ďalej domov. Vďaka nemu cesta rýchlejšie ubiehala. Akurát jedálenský vozeň na pivo nám chýbal, lebo Maďari dostali skvelý nápad jedálenský vozeň kvôli Covidu zrušiť. Držať ľudí bez piva 12 hodín vo vlaku…to dokáže napadnúť len Maďara.
Cestou pristúpil aj extrémne hyperaktívny týpek z Berlína, ktorý sa vracal domov z Dunajskej cyklotrasy Passau – Viedeň. Fajn chalan, ale rozprával po anglicky tak rýchlo, že som mu vlastne nič nestihol rozumieť. Dokonca mi chcel podarovať svoj stan, keď zistil, kam idem a že žiadny stan nemám. Pred Berlínom sa chalan osprchoval na vlakovom wecku v umývadle, obliekol sa do „gala“ a v Berlíne si to zamieril rovno na koncert. S Edom sme si tiež zaželali šťastnú cestu a do Hamburgu som už pokračoval sám. Poradil mi však ešte kemp kúsok za Hamburgom, v dedinke Blankenese.
Niežeby som mal v pláne využiť niečo tak ohavne organizované ako kemp hneď na začiatok výletu, ale jeho rada mi aspoň naznačila, že pri rieke Labe, takto na periférii Hamburgu, budú nejaké lesíky, lúky, pláže, proste nejaký vhodný priestor na zašitie sa na noc.
Vymotať sa z Hamburgu bolo ľahké. Kilák dolu k rieke a potom popri nej von z mesta. Pri rieke to celkom žilo. Skupinky mladých pri ohníkoch a hudbe. Ale o 15 km ďalej v Blankenese už panoval kľud. Labe je tu široká, dokonca viac ako Dunaj. Plavia sa po nej obrovské námorné nákladné lode do prístavu v Hamburgu, ale čo je najviac fajn, lemujú ju široké pieskové pláže a lesíky. Nájsť miesto na prespanie bolo teda celkom ľahké a o polnoci som vhupol do spacáku.
Deň prvý
K ústiu rieky Labe
Prišiel prvý oficiálny deň výletu. Ráno sa budím sám od seba o 6:30. Pofukuje ľahký vetrík, slnko ešte nevyšlo. Je šero a na spacáku nie je žiadna rosa. Spánok na pláži pod rozľahlým dubom nebol síce dlhý, ale bol kľudný a výdatný. Neraňajkujem, len zbalím veci, pozorujem obrovské lode na rieke a vyrážam po pravej strane rieky k jej ústiu vzdialenému asi 80 km na západ.
Kráľovstvo oviec
Je pekný slnečný deň, ale na oblohe sú oblaky, ktoré sa môžu kedykoľvek spojiť a pokaziť túto idylku. Cyklochodník vedie riečnou krajinou popri hrádzi. Všade sa pasú ovce. Na pohľad je to síce pekné, ale nepraktické. Cyklochodník každých pár sto metrov narúša ťažká samozatváracia bránka, ktorá bráni migrácii týchto živých kosačiek a ktorá sa nedá prejsť inak ako vypnutím tretier a pešo. A rovnako nepraktické je to aj preto, lebo ovce serú. A serú veľa a netrápi ich, že práve na rannou rosou vlhký cyklochodník. Takže pod kolesami to pekne čvachtá a bicykel už nie je čistý.
Po pár kilometroch som dorazil k mostu. V tejto krajine je množstvo jazierok, kanálov a močarísk. Tieto kanále sú prepojené mostami. Lenže, aby to nebolo jednoduché, most je otočný a štandardne býva otočený v smere kanálu, teda nespája oba brehy. Prvýkrát, keď som dorazil k takémuto architektonickému riešeniu som kukal ako puk. Najprv do mapy, či som správne. Potom na most, či fakt neprejdem. Vedľa zo záhrady štekal vlčiak, našťastie uviazaný. Ide ho rozdrapiť a mňa ide od nervov rozdrapiť tiež. Ako toto prejdem?
Zrazu sa most dá do pohybu, začne sa otáčať smerom ku mne. No hotové „Sezam, otvor sa!“. Už viem, ako vyjavene sa musel tváriť Mojžiš, keď sa dohrkal na somárovi k Červenému moru s hordou mrzutých Egypťanov za pätami a ono sa len tak z dobrého rozmaru pred ním rozostúpilo.
Most sa otočil, spojil oba brehy, závora sa zdvihla a ja som prešiel suchou nohou na pána. A to všetko skôr, než vlčiakovi napadlo rozkúsať reťaz. Až potom som si všimol, že pri každom takomto moste (prešiel som ich ešte asi dva) je hore v búdke chlapík, ktorý operatívne most natočí tak, aby ste prešli. Milé od nich. Len to zdržuje, ak chcete valiť 200 km denne.
Spoznávam Nemecko
Rieka je už v týchto miestach majestátne široká aj niekoľko kilometrov. Je nedeľa. A to v Nemecku znamená hladomor. Aspoň pre cykloturistu bez raňajok a bez vôle minúť v gasthause 30 Eur za schnitzel a malé pivo. V jednej dedinke som našťastie našiel široko ďaleko otvorený jediný obchodík. Bol to nejaký bio raw eko obchodík s domácimi surovinami. Všetko fajn, aj teta milá, dala mi denko a nožík na krájanie slaninky. Ale ceny také bio raw eko domáce nemecké. Nakúpil som zásoby, pretože do tých mojich železných, ktoré prežili 12 hodinovú včerajšiu cestu vlakom, som sa ešte púšťať nechcel.
Vietor, vietor a vietor. Ten ma dnes sprevádzal až do večera. Fúkal ako o život a pomaly mi uberal síl. Spolu s ovčími hovnami, bránkami a nedostatkom piva. Krásne však boli, pre mňa nepoznané, dedinské domčeky v tomto kraji. Mnohé boli ako vystrihnuté z rozprávky, so slamenou strechou, s udržovanými záhradkami a malebnými plotmi.
No aj tak som musel šliapať ešte asi 50 km v protivetre po rovine, kým som sa dostal unavený okolo obeda na métu 100 km k ústiu rieky. Chvíľu predtým som sa už musel zastaviť aj na jedno čapované pivo. Telu táto energia proste chýbala. Doklepol som spomínanú stovku v mestečku Friedrichskoog.
O druhej poobede som tak sedel na hrádzi pri Severnom mori a rieke Labe súčasne. Zľava som mal širokú rieku, ktorá už ani nepripomínala rieku ale skôr morský záliv, a po pravej strane bolo Severné more. Konečne. Dal som si to fľaškové pivo a prvú dlhšiu pauzu dnes.
Severozápadný vietor ma sprevádzal do konca dňa. Hoci k večeru som sa viac stočil na sever a už to išlo lepšie. Plánovaných 200 km som dorazil až neskoro večer. Ďalších 10 km trvalo, kým som už takmer potme našiel na tejto holej rovine vhodné miesto na zakempovanie. Podarilo sa to za kríkmi na poli pri nejakej nepodstatnej dedinke.
Deň druhý
Prichádzam do Dánska
V noci mierne spŕchlo, ale nedokázal som sa od únavy prebrať a nejako na to reagovať. Spoliehal som sa na bivak. Ten ma však sklamal. Mám bivibag, je starý asi tri roky a nebol lacný. Čakal som od neho, že ľahký dáždik či rannú rosu zvládne bez problémov. Nejako sa však „pokazil“ a na tomto výlete spoľahlivo vždy premokol tak, že som mal mokrý aj spacák.
S bicyklom cez plot
Snažil som sa ísť tak blízko k moru, ako je to len možné. A to mi trochu spôsobilo problém. Prišiel som totiž k miestu, kde hrádza popri mori križovala železničnú trať na ostrov Sylt. Na Google maps som videl, že je tu nejaký prechod na ostrov, ale až teraz som si uvedomil, že to je železnica a po nej premáva autovlak. Jediná spojnica na ostrov. A samozrejme bola ohradená za meter vysokým plotom, rovnakým, aký sa používal na ovce. Ale tentokrát chýbala bránka.
No čo. Vracať sa kilometre cez polia a obchádzať to cez dediny sa mi nechce. Skoro ma odtrhlo, ale akosi som ten môj naložený „tank“ nadvihol do metrovej výšky a prehupol cez plot. Prešiel som koľaj a potom to isté zopakoval pri ďalšom plote o pár metrov ďalej. Jasné, dali sa aj zložiť brašny, ale komu sa s tým chce prplať 🙂 Ovce spoza plota na mňa nechápavo pozerali a rušňovodič blížiaceho sa autovlaku asi tiež nebol úplne komfortný.
O jedenástej som konečne vstúpil do Dánska. Hneď na hranici bola informačná tabuľa označujúca národný park a hrdo pozývajúca na rozhľadňu v najbližšej dedinke Højer. Postavená je na najvyššom bode dediny, 5 m n. m. Srandisti 🙂
Ostrov Rømø a krásna „dračia“ pláž
Bicyklovať sa v Dánsku bola radosť od prvého momentu. Cyklocesty sú tu značené pekne poctivo na každej odbočke a sú naozaj použiteľné. Žiadne osraté cestičky po hrádzi medzi ovcami, ale buď pohodlná široká krajnica alebo oddelený cyklochodník paralelne s cestou.
Vietor fúkal do chrbta, a tak som rýchlo naberal kilometre a valil popri mori na sever. Dnes som 200-vke za deň veril. Prišiel som na miesto, kde z pevniny viedla cesta cez more, resp. cez močiare, na ostrov Rømø. 10 km priamo na západ. Bolo mi jasné, že táto odbočka bude veľmi veterná. Ale veď čo, dnes som mal síl dosť.
Včera som sa celý deň akosi nevedel dostať do tempa a trápil sa. Nevládal som, stále som potreboval jesť, akoby letná kondička odišla kamsi na dovolenku. Dnes to už bolo o inom. Zapol sa „diesel“ v tele a už sa mi šlo dobre, vládal som a telo nepýtalo toľko jedla a energie.
A tak som aj túto 10 km dlhú časovku proti vetru dal v pohode. Ľahol som si na riadidlá ako na časovkárske barany, aby som zmenšil odpor vetra a zabral som. Teda, niežeby som šiel nejako extra rýchlo, ale na krosovom naloženom bajku a v tom krutom protivetre sa mi darilo držať rýchlosť 23 km/h.
Ostrov Rømø určite odporúčam. Na jeho západnej strane bola za pieskovými dunami krásna široká piesková pláž, posiata mušľami. Bola ujazdená autami, takže sa po nej dalo aj bicyklovať. More tu bolo pekne rozbúrené a vo vetre sa po celej pláži vznášali stovky šarkanov, drakov, dráčikov, lienok a kadečoho nafukovacieho. Aj dva šťastné nafukovacie korona vírusy 🙂 Dal som pauzu a zjedol som niečo malé, čo som si kúpil pred chvíľou v neďalekom obchode.
Najstaršie dánske mesto Ribe
Z ostrova Rømø som valil spomínaných 10 km naspäť po vetre a ešte som vyhecoval lokálneho cestného cyklistu. Navzájom sme sa predbiehali. Dobre, nebol to veľký chrt, skôr 50-ročný ujo s nadváhou, ale ja som mal záťaž 🙂 Potom som sa už po cyklochodníkoch dostal do mesta Ribe.
Treba povedať, že cyklochodníky v Dánsku sú často šotolinové, poľné a lesné cesty. Takže ak chcete cykloturistikovať v tejto krajine, nie je dobré brať cestný bajk. Na druhej strane sú však tieto poľné cesty pekne ujazdené, rovné a tvrdé. Aspoň kým neleje. Takže sa na nich dalo fičať rovnako rýchlo ako na asfalte. Gravel by to s prehľadom zvládol.
Mesto Ribe som objavil náhodou. Nevedel som o ňom, ani som tam neplánoval ísť. Ale odrazu sa predo mnou objavilo krásne historické centrum, vysoká katedrála a bolo mi jasné, že som narazil na klenot. Vraj je to najstaršie dánske mesto a má najkrajšie zachované stredoveké centrum. Dánske mestá sú skôr taká zmes tehlových domčekov a strohých, skoro až „socíkovských“, verejných budov. Proste nič moc. Ale Ribe je naozaj pekné, historické.
V háku za tetou, ktorá išla z práce
Z Ribe som išiel smerom na mesto Esbjerg. To už som sa otáčal viac na západ, a tak mi vietor začal viac fúkať do tváre. Žiadna sláva. So 140 km v nohách som s tým veľmi nebojoval a vliekol sa dosť pomaly. Za mnou sa blížila akási teta na bajku. Pozerám, že sa neustále približuje, až ma dobehla.
Hanba bola, že nemala ani elektriku. Iba obyčajný cestný bajk. V Dánsku celkovo všetky vekové kategórie jazdia na cesťákoch. A to nie v rámci tréningu, ale ako na dopravnom prostriedku. Zavesil som sa za ňu a chvíľu sa viezol. Potom sme sa dali do reči. Povedala, že ide z práce, kam denne chodí bajkom 30 km. Ja som jej porozprával môj plán obísť Dánsko. Zabila to otázkou „A prečo to robíš?“. Čo jej mám na to povedať? Z dlhej chvíle 🙂 Vystriedali sme sa v čele, a tak cesta do Esbjergu zbehla rýchlo. Navyše mi odporučila, že mám odteraz nakupovať v obchodoch s názvom Netto. Vraj je to jeden z najlacnejších obchodov v Dánsku.
Krajina ako z inej planéty – národný park Vadehavet
V nohách 160 km a veril som, že 200 dnes ešte stihnem do tmy. Krajina za Esbjergom začala byť viac kopcovitá. Boli to také mierne, ale dlhé hupy cez lesíky. Tie lesy boli fajn, lebo tlmili vietor, ktorý v Dánsku ani na noc neutícha.
Večer som dorazil do dedinky Blåvand, v ktorej som úplnou náhodou našiel tzv. „shelter“. Sheltre sú turistické prístrešky vybudované pomerne husto po celom Dánsku, kde vie pocestný zadarmo prespať. Zväčša je to také drevené kryté odpočívadlo s nejakým tým stolom, lavičkou a ohniskom. Hlavné však je, že dnu neprší. Kúsok od tohto sheltra stál stan a auto. Jedna pani tam plánovala ostať na noc. Mala asi 5 psov. Inak to bolo celkom osamote za dedinou a v hustom lese, takže to poplašné zariadenie v podobe 5 psov mi aj vyhovovalo 🙂
A keďže na cyklopočítači svietil údaj 195 km a ešte zostávala pol hodinka svetla, rozhodol som sa spraviť si malú zachádzku, kým v tomto sheltri zakempujem. Podľa mapy sa neďaleko nachádzal zaujímavý výbežok do mora. 5 km proti vetru na otvorenej ploche, ale neoľutoval som. Krajina bola ako z iného sveta. Teda aspoň pre mňa, keďže som doteraz túto severnú krajinu nepoznal.
Široké pláne piesočných dún, močiarov a voľne sa pasúcich koní. Jednoducho krása. A na konci tohto výbežku, kde radšej ani neskúšate kvôli močiarom zísť z cesty, bola za dunami nádherná široká pláž. Teraz, neskoro večer, úplne prázdna. Vlastne som bol v celom tomto niekoľko kilometrovom priestore úplne sám. Severné more hučalo a vlny sa rozbíjali o pláž. Nikde nikoho a krásne prírodné scenérie. Bol to jeden z najkrajších momentov a jedno z najkrajších miest na celej ceste.
Západné pobrežie v plnej kráse
V noci som bol vďačný, že spím pod strechou. Celú noc pršalo a ráno boli na oblohe ťažké mraky. Fúkal silný vietor. Na tomto výlete sa pravidelne budím sám od seba o siedmej. Spoľahlivo ako hodinky. A o 8:30 vyrážam.
Počas prvých zamračených kilometrov si obzriem bunker z druhej svetovej vojny menom Tirpitz a maják Blåvandshuk Fyr. Hore nejdem kvôli vstupnému, ale aj od základne majáka je pekný výhľad na podivnú holú krajinu okolo. Krajina je tu taká mesačná. Zvlnené duny porastené trávou, bez stromov, a medzi kopčekmi sa krčia malé domčeky so slamenými strechami. Vyzerá to tak trochu ako Hobitín.
Hneď za mestečkom Blåvand vchádzam do vojenského areálu, kadiaľ krížom vedie poľná cesta – cyklotrasa. Naľavo aj napravo sú cedule výrazne varujúce pred zídením z cesty („Explosives“). To ale neprekáža stádu statných jeleňov s parohmi, ktoré si to v počte asi 15 kusov prevalí cez cestu kúsok predo mnou.
Hneď za vojenským obvodom sa krajina opäť mení. Striedavo idem ihličnatými lesmi a striedavo cez vresoviská. Sú to opäť mierne kopčeky bez vegetácie, kompletne pokryté fialovými vresmi. Kde tu sa krčí domček so slamenou strechou. Scenérie, aké inde v Európe asi neuvidíte.
Radosť z piesočných dún
Okolo dvanástej si dávam väčšiu pauzu. Dnes sa šuchcem a mám za sebou len 50 km. Idem však väčšinou offroadovými cestami a to sa nemení ani v najbližších kilometroch. Prechádzam oblasťou dánskych fjordov. V praxi sú to vlastne jazerá, neskúšal som, či so slanou alebo sladkou vodou, od mora oddelené úzkym pruhom pevniny. Po ňom vedie cesta, cyklocesta a pás vysokých piesočných dún tesne nad plážou. Tie duny ma najviac bavia.
Dún som si dnes užil dosýta. Na niektoré leziem, aby som mal výhľad na more. Následný beh dolu strmou dunou je niečo ako mesačná chôdza. Na pevnej zemi by ste sa už strieskali a vytkli si členok. Piesočná duna vás ale podrží, nohy sa mäkko zabárajú a veľkými skokmi dobehnete / doskáčete až dolu. Akoby ste boli mimo gravitáciu. Zábavné 🙂
Cyklocesta nevedie po asfalte, ale vlní sa medzi dunami po šotoline. Opäť krásne scenérie. Úplná samota medzi dunami… ako na inej planéte. Obzriem si ešte ďalší maják neďaleko Hvide Sande. Sú asi dve hodiny poobede a ja mám v nohách iba 80 km. Čas zamakať. Prechádzam na asfaltovú cestu a dupnem do pedálov. Vietor našťastie spolupracuje.
Maják Bovbjerg a jazda piesočnou dunou
Z asfaltky schádzam až o dve hodiny neskôr, keď som na 130-tom kilometri. Tesne míňam maják Bovbjerg. Škoda, že som nebol priamo na ňom. Ale vidím ho z diaľky asi 500 metrov, z kopca nad plážou, aj z pláže. More je tu krásne rozbúrené a pláž zalievajú vysoké vlny. Navyše, nad plážou sa vypína kopec, resp. akýsi dánsky pokus o útes.
Dánska North Sea Cycle Route vie občas pekne prekvapiť. Tentoraz vedie vrcholom piesočnej duny nad morom. Trávou porastená duna a na jej vrchole piesočná cestička. Naľavo more, napravo jazero Ferring. Prečo nie. Dunou som sa ešte nebicykloval, a tak bojujem s pieskom, aj padám do mäkkého, ale postupujem pomaly ďalej.
Po tomto zážitku sa opäť vraciam na asfaltku a valím kilometre do mestečka Thyborøn. Je to výbežok pevniny pred ďalšou oblasťou dánskych fjordov. Tam sa musím nalodiť na kompu a previezť sa pár kilometrov cez more.
Ku kompe dorážam ako veľká voda o pol siedmej večer. Chlapík, ktorý práve odchádza z kompy mi vraví, že dnes už nepremávajú. Až ráno. Môj plán dať aj dnes 200 km tým pádom nevychádza. Idem teda len do mestečka, kde si v lokálnom Spare nakúpim zásoby a vraciam sa do prístavu. Majú tam pri kompe drevenú búdu na odkladanie bicyklov. Pre mňa ideálne miesto na spanie, kde som chránený pred vetrom a tradičným nočným dažďom. A ten, ako doteraz každý deň, v noci naozaj príde.
Krajina ako na Islande
Štvrtý deň. Ráno ma budí rovnaký lodník ako včera, ktorý na bicykli prifrčal obsluhovať prvú rannú kompu o šiestej. Je ešte tma a prší. Zbalím si veci, trochu premažem reťaz na bicykli a nachystám sa na ďalšiu kompu. Chodí každých 40 minút. Lístok stojí 30 dánskych korún a cesta na druhý breh trvá 20 minút. Jediné miesto v Dánsku, kde treba nosiť rúško, je na týchto kompách.
Je ešte stále šero, hoci už neprší, keď vystupujem na výbežku suchej zeme pri mestečku Agger. Opäť typická dánska krajina. Zem ledva vykúka z mora. Je to vlastne taká polozem, miestami zaliata morom, tvoriaca močiare a porastená len tŕstím a trávou, plná vodného vtáctva. A uprostred toho niekoľko kilometrov dlhá spevnená asfaltka, ktorou valím. Dnes fúka vietor opäť celý deň. Extrémne silný, ale našťastie do chrbta. Za mestečkom Agger sa krajina vlní, prechádzam viacerými kopcami, „hupami“ cez polia a lesy.
Pláž Nørre Vorupør
O desiatej prichádzam na pláž Nørre Vorupør. Za pekného počasia by to bolo krásne miesto. Pláž s odstavenými člnmi. Teraz je však zatiahnuté, oblaky sú ťažké, prší a more je divoké a rozbúrené. Jediní ľudia vo vode sú windsurfisti v neoprénoch. Akonáhle sa otočím inak ako po vetre, silný západný vietor mi chce vytrhnúť bicykel spod zadku.
Opláchnem bicykel aspoň hadicou s tečúcou vodou. Márna snaha. O chvíľu je rovnako piesočný ako bol. Ale aspoň to umytie bolo pre môj dobrý pocit. Počasie na tomto výlete je zatiaľ stabilné. V noci tradične prší, doobeda je zamračené, na obed sa vyjasní a poobede neisto svieti slnko. Občas sa dokonca dá dať dole aj bunda a užiť si nesmelých 17 stupňov a slnko. Celé dni fučí. Vietor neustáva ani v noci.
Pred mestom Hanstholm opäť prechádzam krajinou ako na Islande. Mierne zvlnená, porastená len trávou, vresmi a s piesočnatou pôdou. Naľavo hučí spoza dún more a medzi tým sa vlní úzka cyklocestička. Atmosféru dotvárajú ťažké oblaky. Ľudia prakticky žiadni. Iba občas prejde po ceste auto. Severné Dánsko mi jednoznačne učarovalo.
Útesy Bulbjerg
Jedno z najkrajších miest na celom výlete som opäť objavil náhodou. Cyklocesta ma viedla cez bočné cestičky, miestami po lesných cestách. V jednom momente som sa len tak pozrel do mapy a zdalo sa mi, že sa príliš vzďaľujem od mora do vnútrozemia. Tak som zahol na prvej odbočke doľava k moru.
Oplatilo sa. Cesta ma doviedla k vysokému kopcu nad morom. Oproti mne išlo veľa peších turistov, tak si hovorím, že niečo zaujímavé tam bude. Bol to asi najťažší kopec celého výletu. Dĺžka možno 500 metrov a sem tam aj 10% sklon. Hore sa mi prihovorila jedna Dánka, ktorá vystúpila z auta a nechápala, ako som mohol tak ozrutný kopec zvládnuť na bicykli. Ona vraj mala dosť aj v aute. O výzve s názvom „Everesting“ som jej radšej nehovoril 🙂
Hore fúkalo ešte viac. Bicykel som radšej hodil do trávy. Ak som ho totiž oprel, prevalilo mi ho aj napriek jeho váhe. No výhľady na rozbúrené more, hlboko pod útesmi, boli dokonalé. Hore na útesoch bol aj starý bunker z vojny. Bunkrov majú celkovo pri Severnom mori veľa. Pre západných turistov unikát, pre našinca nič nové. Rovnaký koncept ako naše bunkre pri Bratislave. Bulbjerg je skrytý, neoznačený, ale rozhodne ho nevynechajte, ak sa niekedy ocitnete v Dánsku.
Offroad aj bicyklovanie na pláži
Zvyšok dňa som smeroval k mestečku Hirtshals. North Sea Cycle Route ma previedla po lesných cestách aj šotolinách. V jednom momente dokonca priamo po piesočnatej pláži. Miestami sa to dalo, pretože povrch bol ujazdený, ale miestami ste vhupli do sypkého piesku a išli ste k zemi 🙂 Navyše, v tom vetrisku od mora to šlo veľmi ťažko. Zrnká piesku hnané vetrom bodali do kože ako ihličky. Ale skúsil som. Veď bicyklovať sa po pláži, to sa nedeje človeku každý deň 🙂
Dnes som prešiel 235 km, ale bicykloval som snáď po každom možnom povrchu. Po asfalte, zablatenou lesnou cestou, suchou lesnou cestou, piesočnou šotolinou, pieskom na pláži, makadamom, štrkom, dokonca som šiel krížom cez borovicový les bez akejkoľvek cesty. Ale to až večer, keď som podľa appky hľadal shelter (prístrešok). Nebol tam. Hľadal som tri sheltre. Kvôli tomu som sa večer za Hirtshalsom namotal zbytočne asi 10 km, ale ani jeden nebol na svojom mieste. Sklamanie.
Nakoniec som pod hrozbou dažďa zakempoval na jednom voľnom mieste nad plážou, pri verejných weckách. Už potme. Tá búda bola to jediné, čo ma ako-tak chránilo pred divokým vetrom. A proti dažďu som si natiahol celtu. Večer, kým som jedol salámu, ma prišla pozrieť líška. Čumela na mňa asi z piatich metrov. Len oči jej svietili. Chvíľu obiehala dookola, ale keď zistila, že saláma nebude, vzdala to 🙂
Skagen – najsevernejší bod Dánska
Piaty deň ráno po veternej noci sa budím nad plážou. More hučí, vietor stále fúka, ale prvýkrát na tomto výlete je obloha modrá, bez jediného obláčika. Žiadny nočný lejak, žiadne ranné ťažké oblaky. Akoby mi Dánsko chcelo vynahradiť to včerajšie márne hľadanie sheltrov.
Dáni sú milí a ohľaduplní ľudia. Niekto tu už ráno bol a WC upratal. Svedčil o tom podpis upratovačky na zavesenom papieri na wecku. V Dánsku sa síce tuším oficiálne nesmie kempovať len tak voľne v prírode (mimo sheltrov), ale v praxi to nikomu nevadí a bežne sa to robí.
Cesta ubiehala dobre, zväčša cez borovicové lesy. Vietor trochu zoslabol, ale aj tak som rozmýšľal, čo to spraví, keď sa po dosiahnutí najsevernejšieho bodu Dánska otočím prakticky o 180 stupňov na juh. Nebude to ľahké. Ale nateraz som sa na obavy vykašľal a užíval si posledné kilometre do Skagenu. Od miesta, kde som spal, to bolo 50 km.
Miesto, kde sa stretávajú dve moria
Skagen je neveľké mestečko na samom najsevernejšom bode Dánska. Kus za mestom ešte okolo majáku vedie asfaltka do Grenenu. Potom už nasleduje len piesočný cíp pláže, ktorý ďaleko vytŕča medzi dve moria, Severné a Baltské, ktoré sa na tomto mieste stretávajú. Posledný kilometer je potrebné prejsť pešo po piesočnatej, bicyklom nezjazdnej pláži. Je tu aj betónový bunker a na pláži zvyknú odpočívať tulene. Ja som však žiadneho nevidel.
Ľudí tu bolo veľa. Všetci sa chceli dostať až na úplný koniec piesočnatého výbežku pláže, kde sa stretávajú obe moria. Prírodný úkaz je to naozaj pekný. Kvôli rozdielnej slanosti majú obe moria inú farbu a pekne vidno deliacu čiaru medzi obidvoma vodstvami. Tento úkaz si najlepšie vychutnáte ešte z mierneho kopčeka na začiatku pláže, kde stojí spomínaný bunker.
Navyše, obe moria boli úplne iné. Severné bolo vetrom rozbúrené, s veľkými vlnami. Baltik bol omnoho pokojnejší, skoro ako jazero. Svetlejší a viac slaný. Ochutnal som obe 🙂 Na konci sa piesočnatý mys stráca vo vlnách. Predral som sa hlúčikom turistov, vošiel do vĺn asi po kolená a spravil som foto. Podložie je tu nestabilné a morské prúdy tiež, takže púšťať sa ďalej rozhodne nemá cenu. Po mne to začali opakovať všetci, ktorí sa dovtedy báli namočiť si topánky 🙂
Bol to zvláštny pocit stáť na takomto magickom mieste stretnutia dvoch morí. Moja cesta popri Severnom mori po 875 km končila a začínala cesta popri Baltiku a východnom dánskom pobreží.
Únava a nemecký cykloturista
Okolo obeda som zahájil cestu na juh. Posledné dni som mal denný priemer cez 200 km a dnes som si už musel priznať, že cítim únavu. Kolená, riť, proste všetko bolelo. Na druhej strane, najdôležitejší úsek cesty bol za mnou a opadol zo mňa stres, či stíham obísť celú krajinu.
Západné pobrežie ide rovno na sever. Východné tvorí mnoho polostrovov, výbežkov, ostrovov. Takže ak nebudem stíhať, vždy to viem vziať krížom priamo na juh do Hamburgu. Hoci som sa otočil proti vetru, nejako zázračne mi nefúkal do tváre. Divoký západný vietor posledných dní sa zmenil na miernejší vánok. Čiastočne ma kryli stromy a možno vietor zmierňoval aj čoraz širší pás pevniny medzi mnou a Severným morom. Vietor bol proste na tomto výlete síce náladový, ale predsa kamoš.
Naordinoval som si dnes oddychovejší deň. Kľudným tempom som šiel popri Baltiku, ktorý bol pokojný ako jazero. Aký kontrast oproti Severnému moru. Baltské pobrežie však nebolo také zaujímavé na prírodné scenérie. Miestami som si prišiel ako pri Neusiedler See. Voda je „ukrytá“ za širokým pásom polí a tráv, až ju niekedy ani nevidíte. Žiadne piesočné duny, majáky, ani krajina ako na Islande. Taká obyčajná Európa s dedinkami, mestami a cestami.
Cestou do Skagenu som si všimol v protismere chalana na naloženom bajku. Teraz som ho dobehol a dal sa s ním do reči. Bol to Nemec, ktorý si tiež dával výlet po Dánsku, keďže pôvodne plánované Nórsko mu kvôli Covidu zavreli. Mal však na to oveľa viac dní a robil menej denných kilometrov. V ten deň skončil už okolo štvrtej poobede v jednom zo sheltrov v nejakej dedinke. Ja som pokračoval do mesta Hals. To bolo dnes mojim cieľom.
Shelter nájdený aj nenájdený
V Halse som si chcel doplniť zásoby. Celý výlet som fungoval systémom, že som si večer nakúpil vodu aj jedlo v nejakom supermarkete, ideálne v Nette, a z toho som mal večeru, raňajky, aj jedlo počas celého nasledujúceho dňa. Ďalší deň večer som opäť doplnil zásoby. Darilo sa mi dostať sa s výdavkami na jedlo na nejakých 20 Eur za deň. Čo v drahom Dánsku nie je ľahké.
Inak to bola veľmi triezva expedícia 🙂 Pivo bolo drahé, a tak som za celých 14 dní vypil len 10 pív. Až na ôsmy deň v Kodani som objavil, že oveľa lacnejšie ako pivo je v supermarketoch víno a večer som si tak vždy kúpil fľašku 🙂
Pred Halsom som podľa aplikácie opäť hľadal sheltre. A zas nič. Sakra, tá appka dáva úplné blbosti. V Halse som sa previezol kompou cez kanál fjordu a okolo siedmej som zakempoval v sheltri, ktorý som našiel úplnou náhodou. Nie síce tam, kde ukazovala appka, ale o pár sto metrov ďalej. Aj tak som nakoniec spal za prístreškom mimo strechu, keďže sa tu o deviatej večer automaticky zasvietili svetlá 🙂
Šiesty, najťažší deň
Ráno prší. Raňajkujem železnú zásobu z domu, pol kila údenej slaniny a k tomu prvé dánske pivo, včera kúpené v Aldi. Celkovo tretie na tejto ceste. Triezva expedícia 🙂 Kým doraňajkujem dážď ustáva. Smerujem priamo na juh, vietor fúka bočný. Nohy však vôbec nespolupracujú. Idem zľahka a neponáhľam sa.
Tretry sa rozpadajú
Pri prvej pauze okolo jedenástej, keď sa snažím vypnúť z tretier, zisťujem, že to nejde. Skoro som sa vytrieskal. Na tejto ceste som prvýkrát nahodil na bajk pedále s SPD-čkami a kúpil som si v Sportdirecte tretry. Voľba padla na turistický typ, v ktorom sa dá aj chodiť. A to bola asi chyba. Podrážka sa začala rozpadať a časť, ku ktorej boli pripevnené kufre, sa odtrhla a voľne putovala po podrážke. Dobrá kúpa, vydržalo to sotva 6 dní 🙁
Ešte sa skúšam nejako pripnúť, ale keď aj o hodinu neskôr mám rovnaký problém pri zosadaní na kompe cez kanál v mestečku Udbyhøj, zhadzujem kufre dolu a šliapem klasicky po starom. Snáď to aspoň takto tie šmejdy ešte pár dní vydržia, lebo náhradné topánky nemám.
Stretávam aj ďalšieho cykloturistu z Nemecka, ktorý však hovorí tak príšernou angličtinou so silným nemeckým prízvukom, že po 20 minútach kecania vlastne netuším odkiaľ, kam a ako dlho ide. Iba som pochopil, že tiež chcel ísť do Nórska, ale to bolo pre Nemcov tento rok zavreté.
Nedostižná Grenå
Krajina sa vlní, a hoci moja nadmorská výška nepresiahne za celý deň 100 m n. m., mám pocit, že idem stále do kopca. More poriadne nevidím a obloha sa zatiahla. Vyzerá to, že bude každú chvíľu liať. Zvažujem, či si spraviť zachádzku na východ do mesta Grenå. Ak chcem kopírovať pobrežie, mal by som, ale budú to kilometre navyše a hlavne potom návrat proti silnému západnému vetru.
Nakoniec idem a ani nezmoknem. No v tomto meste nič zaujímavé nie je a nemá to konca, kým k nemu prídem. Dám si tam aspoň pauzu a valím ďalej proti vetru do Ebeltoftu. Strach z protivetra sa nakoniec až tak nepotvrdil. Hoci fúkal silný vietor, zachránila ma práve spomínaná zvlnená krajina s lesíkmi. Prvýkrát už aj listnatými. Tie tlmili vietor a zjazdy z kopčekov mi tiež pomáhali. Chrúmal som mrkvu, a šetriac kolená a nohy som pomaly napredoval.
Pekné baltské pobrežie
Kúsok pred mestom Ebeltoft som opustil asfaltku a vydal som sa bližšie k moru po šotolinovej ceste. Konečne som dnes videl aj kus baltského pobrežia a krajšie prírodné scenérie ako len polia s kukuricou a strniskom po pšenici.
Večer o siedmej som si v Ebeltofte kúpil lístok na loď, ktorá mala ísť ráno o pol deviatej z Aarhusu do Odde na ostrove Sjælland. Na Sjællande je Kodaň, kam som mal namierené. Do večera sa mi podarilo prejsť ešte 30 km a zakempoval som na trávnatej pláži blízko mora za kríkom, aby som sa kryl pred neutíchajúcim vetrom. Ráno dorazím len pár kilometrov do Aarhusu k trajektu.
Dnes bol z pohľadu únavy najťažší deň. A zároveň najnudnejší z pohľadu toho, čo som videl, resp. nevidel. Neboli žiadne špeciálne prírodné scenérie. Aj tak som však prevalil nejakých 189 km.
Ostrov Sjælland a siedmy deň cesty
Vstávanie ráno o šiestej, ešte potme, dosť bolelo. A bolelo aj tých 20 km plíženia sa do Aarhusu. Píšem plíženia, pretože to tak bolo. Vliekol som sa, keďže som vôbec nemal energiu, a týchto 20 km trvalo vyše hodiny.
V Aarhuse som si rýchlo omrkol centrum mesta a išiel som do prístavu na trajekt. Prekvapilo a zneistilo ma, že som tam jediný cyklista. Vlastne úplne jediný človek, ktorý necestuje v aute. Žiadni chodci, cyklisti, len autá. Pre istotu som sa opýtal pri okienku na rampe, či sa mám naozaj zaradiť k autám. Chlapík mi povedal, že áno. Takže tam bolo asi 200 áut, ja a nakoniec aj dvaja motorkári.
Vonku sychravo, daždivo. Cestujúci povinne zavretí vnútri za zamachlenými oknami. Na palubu sa ísť nedalo. Takže človek ani nič nevidí. Hodinu cesty som strávil jedením a sedením pri zásuvke, a dobíjaním všetkých elektronických prkotín 🙂 Bolo zábavné pozorovať, ako sa 20 minút pred koncom hodinovej cesty postavili naraz snáď všetky Dánky na lodi a zaradili sa do fronty na záchody.
S vetrom opreteky do Kodane
Z trajektu som vyliezol asi o desiatej. V najbližšom obchode som si chcel kúpiť colu, ale vzdal som to. Bola sobota a to pre Dánov znamená hromadný pokyn na návštevu obchodov. Skúsil som asi tri obchody, ale všade to isté. Rad ako za socíku na banány. Tak som colu oželel.
Rozhodol som sa, že si dám zajtra oddychový deň v Kodani. Bookol som si preto aj ubytko na dve noci. Smeroval som severom ostrova Sjælland do Helsingøru. Čas som mal vyrátaný veľmi tesne. Ak mám byť večer v Kodani, musím valiť od jedenástej nonstop do večera, priemerne 20 km/h. Samozrejme, mohol som ísť do Kodane aj priamou a kratšou cestou, ale ja som nechcel opustiť myšlienku ísť čo najbližšie pri pobreží.
Dodnes nechápem, ako som to dal. V danom štádiu únavy mi pomohol vietor do chrbta. Síce prihnal na mňa aj oblaky a prvý seriózny lejak, ktorý ma do nitky premočil, ale vďaka nemu som bol o pol piatej večer o 100 km ďalej v Helsingøre. Obzrel som Hamletov zámok Kronborg a pokochal som sa aj pohľadom na Švédsko, vzdialené len pár kilometrov cez more. Helsingør je miesto, kde je to rovnou čiarou cez more najbližšie medzi Dánskom a Švédskom.
Nostalgická Kodaň
Dážď ustal a vyšlo slnko. Opäť akoby zázrakom prestalo v pravú chvíľu fúkať, a tak keď som sa otočil k vetru bokom a smeroval som popri mori do Kodane na juh, vietor ma nijako neobťažoval. 40 km do Kodane prešlo ako nič. Vjazd do mesta som si vychutnal.
Kodaň mám špeciálne rád. Pred 8 rokmi ma sem poslali na služobku. Vykľul sa z toho parádny 10 dňový výlet, kedy som sa veľa túlal mestom a fotil. Toto mesto mi prirástlo k srdcu a je to dodnes pre mňa jedno z najkrajších miest. Vrátiť sa sem po ôsmich rokoch bolo veľmi nostalgické. Opäť vidieť Nyhavn a miesta, kde som sa pred rokmi motal.
Bol som rád, že som si tu naplánoval jeden deň pauzu. Tá mi prišla vhod aj preto, lebo som sa po lejaku potreboval usušiť a dať si teplú sprchu. Dnes to nakoniec až k miestu ubytovania bolo opäť 190 km. A hoci som ráno ledva žil, teraz som sa cítil veľmi energicky.
Kodaň
Kodaň je krásne mesto. Rozkladá sa na niekoľkých ostrovoch a ostrovčekoch a je pretkaná vodnými kanálmi. Pre mňa jednoznačne najkrajšie sú uličky okolo štvrte Nyhavn. Je to promenáda zložená presne z tých typických farebných domčekov ako na každej pohľadnici z Dánska. Na ulici je množstvo kaviarní a reštaurácií a na vode sú zaparkované turistické loďky.
Na konci Nyhavnu postavili pred niekoľkými rokmi cez vodu lávku pre peších a cyklistov. Centrum sa tak rozšírilo aj do štvrte Christiana. A to je miesto, ktoré je svetom samo o sebe. Kedysi to bol neriadený squat pre feťákov, dnes sa z toho stala hipsterčina.
Ale aj tak človek nevie, na čom je. Medzi rôzne pomaľovanými a grafitmi „skrášlenými“ domami sa dá celkom zamotať. Na jednej strane vám tam v hipsterskom stánku robí týpek streetburger a jedia tam slušní ľudia, na druhej strane v najbližšom kríku serie zjavne sprášená feťáčka, nevšímajúca si svet okolo seba.
Do toho „vôňa“ trávy, bronxoidne vyzerajúci černoch v kapucni, ktorý vás dôkladne varuje pred fotením, a ďalší šmelinársky vyzerajúci týpci. Mieša sa tu všetko. Skupinky mladých, dôchodcovia na kávičke, týpci v košeliach užívajúci si streetfood a tiež od pohľadu rôzni asociáli všetkých druhov. Fakt človek nevie, či príde o obličku alebo k streetburgeru 🙂
Cyklochodníky sú všade
Kodaň, to sú aj vymakané cyklochodníky. Mesto je veľké asi ako Bratislava, ale cyklochodníkom sa dostanete všade. Dáni majú toto jednoducho vychytané. Nejde o to cyklochodníky len namaľovať, ako sa zúfalo pokúšame u nás, ale kumšt spočíva v detailoch. Chodníky sú prepojené, majú spravené semafory, ktoré sú zladené s dopravou, majú porobené prechody tak, že vám neprerazí dušu na každom obrubníku, nekolidujú s chodníkmi pre chodcov a podobne.
A čo je hlavné, rešpektuje sa to tam a je to súčasť života. Po cyklochodníku sa nemotajú chodci, ani dezorientované rodinky s deťmi. Inak by boli nemilosrdne „vycinkaní“ 🙂 Rovnako aj autá s tým počítajú, rešpektujú to, nepchajú sa a neodbočujú do cyklocesty. Tam na bajku jazdí každý, akokoľvek vyobliekaný.
Veď už len taká vymakanosť, že sa po oddelenom cyklochodníku dostanete z letiska až do centra (a kľudne aj ďalej), hovorí za všetko. Priamo. Bez použitia dvesto tabúľ „cyklista zosadni“, bez motania sa po rozbitých chodníkoch spolu s chodcami a neustáleho presúvania sa z jednej strany cesty na druhú.
Pokračujem v ceste
Deviaty deň, po dni odpočinku, vyrážam opäť na cestu. Poza kodanské letisko smerujem do dedinky Dragør. Cieľom je dostať sa niekam, odkiaľ bude dobrý výhľad na slávny most medzi Dánskom a Švédskom. Z pobrežia Dragøru most vidím, ale aj tak je príliš ďaleko a proti slnku, takže až taká sláva to nie je.
Potom sa dosť dlho mocem po rôznych predmestiach Kodane, kým sa konečne dostanem na priamu cyklocestu smerom na Køge. Prvýkrát na tomto výlete si otváram za jazdy pivo, ktoré som uchmatol z chladničky na ubytovaní. Malého 0,33l Carlsberga. Bicyklovať sa vedia, ale pivu sa vôbec nerozumejú. Počasie je po troch dňoch konečne slnečné. Úžasné je, že z Kodane idem neustále po oddelenom cyklochodníku, paralelne s cestou, až do 40 km vzdialeného mesta Køge.
Stevns Klint
Doteraz nudné pobrežie Baltiku prekvapilo. Objavil som maják a o kúsok ďalej aj útesy Stevns Klint. Takéto zaujímavosti sú v Dánsku značené špeciálnym symbolom pripomínajúcim štvorlístok. Odbočil som, pretože to bolo iba kúsok od cesty.
Z majáku bol krásny výhľad na otvorené more. Ale najviac sa mi páčili silné ďalekohľady, ktorými človek videl niekoľko desiatok kilometrov na more. Aj to, čo voľným okom nebolo vôbec vidno. Objavil som tak napríklad veterné elektrárne kdesi v diaľke na mori, alebo som vedel prečítať meno lode, ktorú som voľným okom sotva videl. Celkom zábavka takto preskúmavať morské diaľky ako nejakým periskopom na ponorke 🙂
Aj útesy so starobylým kostolíkom na vrchole stáli za to. Pieskovcové skaly sa týčili kolmo nad morom a pod nimi bola úzka pláž, kam sa dalo dostať dlhými a strmými schodmi.
Hoci som dnes o štvrtej poobede mal na konte iba 100 km, nakoniec som do večera najazdil až 184 km. Celý deň bolo pravé leto, slnečno a bez mráčika. Cykloturistika tak naberá hneď iný level. Zakempoval som už skoro potme na poli, neďaleko mosta na ostrov Møn. Konečne som prvú noc nemusel kvôli zime hneď zaliezť po uši do spacáku, ale mohol som len tak vegetiť na karimatke a popíjať víno.
Ostrov Møn
Desiaty deň, ešte za rannej hmly, opúšťam po dlhom moste ostrov Sjælland a prechádzam na neveľký ostrov Møn. Celý ostrov je vlastne úplne od ruky a bol pre mňa veľkou zachádzkou. Rozmýšľal som, či naň vôbec ísť. Ale stále som nechcel zradiť myšlienku dokonalého obkrúženia Dánska.
Dánske hory a útesy Møns Klint
Aj na ostrove Møn sú útesy, a to na jeho najvzdialenejšom, najvýchodnejšom mieste. Møns Klint je miesto, ktoré je, ako som zistil podľa turistického záujmu a počtu ľudí, v Dánsku celkom slávne. Aby som sa tam dostal, musel som prejsť niečo ako naozajstné hory. Boli to kopce vysoké asi 120 m n. m. a zalesnené. V samotných kopcoch som dokonca objavil značku upozorňujúcu na úsek stúpania 15%. Podľa mňa tú značku museli do Dánska importovať od zahraničných cestárov 🙂
Keď som dorazil na miesto, rozložil som na slnku od rosy vlhký spacák a konečne som sa naraňajkoval. Následne som bežal do kríkov urobiť, čo treba, hoci trochu pod stresom, že ma niekto objaví, pretože som nestihol dobehnúť ďaleko. Až potom som sa vybral preskúmať toto miesto.
Útesy tvoria pieskovcové skaly vypínajúce sa nad úzkou plážou kolmo nad morom. Podobne ako včerajšie Stevns Klint. Tieto však boli vyššie, majestátnejšie, krajšie a vzhľadom na viaceré exkurzie tried dánskych žiakov zrejme aj edukatívnejšie. Chvíľu som išiel chodníčkom po ich vrchole, kde sa mi naskytli krásne výhľady na Baltské more.
Potom som zišiel nekonečnými schodmi na tmavú štrkovú pláž pod útesmi. Bol pekný slnečný deň a zvažoval som, že sa okúpem. Ale neodhodlal som sa 🙂 Zábava to bola hore po schodoch. Tých schodov bolo fakt veľa a tí, čo neprozreteľne zišli až na pláž, cestou hore riadne trpeli a nechápali, ako ich po dvoch schodoch obieham vysmiaty hore 🙂
Prvý defekt na ceste
Kým som sa vymotal z útesov Møns Klint, bol už obed, ale čas strávený tam vôbec neľutujem. Makal som, pretože som chcel za hodinu a pol stihnúť kompu na ostrov Falster. Dvojcentimetrová samorezka, ktorá mi prepichla plášť, inak odolný Marathon, však bola proti. A tak som musel opravovať a meniť dušu. Môj prvý defekt na cykloturistike od Istanbulu v roku 2018 🙂 Marathony sú pecka a samorezka je zákerák.
Mostom som sa dostal na ostrov Bogø, z neho potom loďou na ostrov Falster a ďalším mostom na ostrov Lolland. Ako dni pribúdali a okruh okolo Dánska sa začal pomaly uzatvárať, začal som si byť celkom istý, že som časovo v pohode a plánovanú trasu stíham. Cieľom pre dnešok bolo prísť do Tarsu, odkiaľ sa ráno prepravím trajektom na ostrov Langeland. Síce stále ostrov, ale pre mňa už de facto pevninu, keďže zvyšok cesty už je poprepájaný mostami bez potreby trajektu.
Zistil som, aký som dutý a dokonalý západ slnka nad morom
Ako som mal ráno na útesoch Møns Klint kopec energie, tak teraz na večer ma rýchlo opúšťala. Pohľadal som si cez appku nejaký vhodný shelter – ukazovalo mi jeden kúsok od prístavu v Tarse.
Cestou do Tarsu som našiel v dedinke Sandby krásne sheltre. V parčíku uprostred dediny aj s ohniskom. Proste paráda. Ani v appke neboli. Ale neostal som tam. Bol na nich totiž oznam, že treba cez appku zaplatiť za nocľah a toto môže prísť skontrolovať správca. Podľa adresy býval správca asi 300 metrov od parčíku, a teda bola dosť veľká šanca, že sa objaví. Neviem, koľko sa platilo, ani som to nezisťoval. Platiť som rozhodne nechcel 🙂
Išiel som teda do pôvodne plánovaného sheltra pri prístave o 4 km ďalej. Všetko sedí, miesto je správne, prístav tam je, ale shelter nikde. Sakra. Už mi to začalo vŕtať v hlave, ako je možné, že sheltre všade objavujem náhodou, ale podľa appky nikdy nie sú tam, kde majú byť.
Vychutnal som si krásny západ slnka. Červená guľa postupne mizla za horizontom mora a scenériu doplnil trajekt, ktorý práve odchádzal z prístavu. Postavil som si kvôli rose prístrešok z celty a naobliekal sa kvôli komárom. Keď sa v posledných dňoch oteplilo, vyrojili sa. Vypil som fľašu vína a potom ma osvietilo!
Pozrel som sa do appky odborným pohľadom vypitej fľaše a uvedomil som si, aký som strašne dutý. V appke boli až dva symboly. Strieška a lavička. Ja som už 10 dní hľadal vždy len symbol striešky v domnení, že to je krytý shelter so strechou. Ale teraz, z inej perspektívy, mi došlo, že lavička je presne na mieste, kde som našiel v dedinke Sandby tie kryté sheltre a tá ikona striešky vyzerá skôr ako stan.
Dospel som k vyčerpávajúcemu mentálnemu otočeniu mysle a k poznaniu, že som celý ten čas hľadal presne naopak. Namiesto krytých sheltrov som hľadal a nachádzal iba holé miesta na stanovanie. Proste cestovať na triezvo je fakt rizikové 🙂
Tréningový jedenásty deň
Jedenásty deň výpravy som vstal ešte za šera a o siedmej som sa už viezol trajektom na ostrov Langeland. Kto sa takto v chladnom ráne, po vlhkej noci v spacáku a asi po 2000 km v nohách snaží rozhýbať sa na bicykli, ten spozná, ako sa bude asi cítiť v 70-tke 🙂
A potom som buchol 220 km. Niežeby som odrazu chytil extrémny príval energie, alebo by ma niekto konečne zasponzoroval pivom, ale, ako som až večer zhodnotil, nebolo na čo kukať. Dnes to bol proste systematický presun a tréning.
Vietor naposledy útočí
Po vystúpení z trajektu som prešiel veľmi pohodlným tempom ostrov Langeland a po moste sa dostal do Svendborgu. Potom som bez zastavenia pokračoval celkom idylickou a príjemnou cestičkou popri mori do mesta Fåborg.
Za Fåborgom sa spustil protivietor a ten ma ničil až do večera. Ale vďaka tomu, že sa bočná cestička cez dedinky vlnila cez lesíky a rôzne hupy, častokrát sa mi pred vetrom darilo kryť.
Najhorších mi prišlo 20 km pred Koldingom. Nielen kvôli vetru, ale bol to aj jeden z mála úsekov v Dánsku, kde som musel ísť po hlavnej a pomerne frekventovanej ceste. Tam mi to vietor naložil naplno a nepomáhali tomu ani nekonečné hupy. Veď dnes som na spomínaných 220 km nastúpal 1 800 výškových metrov. To vôbec nesvedčí o rovinatom Dánsku.
Za Koldingom som sa opäť otočil na juhovýchod a vietor sa mi konečne oprel do chrbta. Hoci celý deň fúkal do čela, nevadilo mi to. Zvyšok cesty som mal ísť na juhovýchod, takže severozápadný vietor bol dokonalý. Večer, už takmer potme, som nakúpil zásoby v mestečku Haderslev a vybral som sa niekam za mesto zakempovať. Keďže však nebolo veľmi kde, a na zorané pole, kde sa človek celý zablatí, sa mi nechcelo, dotiahol som to až do najbližšieho sheltra v mestečku Aarøsund. Nakoľko som appke už rozumel, shelter tam fakt bol 🙂
Ráno sa mi ani nesnívalo, že dnes dám 220 km. Hoci som valil až do tmy, výrazne som si uľahčil situáciu na posledné dni. Jedinú vadu to malo, že mi vietor dul v noci rovno do sheltra, takže som sa všemožne snažil zakukliť do spacáku. Aj napriek tomu som sa ráno prebral mierne „nachcípaný“.
Posledný deň v Dánsku
Vietor, ktorý ma v noci prefúkal, spôsobil, že som sa celý tento deň cítil akosi divne. Taký ten stav, keď na vás niečo lezie a ste bez energie. Preto som sa dnes nijako nepokúšal tlačiť tempo ani kilometre. Do Hamburgu ma čakalo asi 400 km a mal som na to tri dni.
Smeroval som na ostrov Als. Poslednýkrát som využil kompu a previezol sa cez Als Fjord do Nordborgu. Krajina okolo Nordborgu na severe ostrova Als bola pekná, jazerná, vidiecka. Príjemné miesto na cyklistiku. Z Nordborgu som išiel na juh na ostrovček Kegnæs. Opäť zachádzka, ale čas som mal. Tento ostrovček ledva trčí z mora a dominuje mu maják. Z majáku je pekný výhľad na more a v diaľke som už opäť videl Nemecko.
Osamelý chodec a divný párik
Do večera som prešiel ešte cez mesto Sønderborg do mesta Gråsten, kde som v parku pri mori našiel shelter. Keď som tam prišiel, sedel tam chlapík. Dán, ktorý sa vybral na pár dňovú pešiu turistiku popri pobreží. V podstate sme si hneď sadli. Ja som si otvoril víno, on pivo, a obaja sme pokojne mlčali a čumeli do ohňa, občas prehodili nejaké to slovo.
Potom sa doteperil párik dvoch mladých. Boli príliš ukecaní, no najhoršie bolo, že tá baba sa v noci neustále mrvila, čo v spacáku a na karimatke neskutočne šuští. Možno to bolo spôsobené iba sociálnou fóbiou po dvoch týždňoch viac-menej samoty, ale nedalo sa mi kvôli tomu spať. Tak som sa presunul zo sheltra o 30 metrov ďalej na lúku. Síce zas bude nad ránom vlhko a chladno kvôli rose, ale aspoň mám kľud.
Trinásty deň a opäť v Nemecku
Ráno ma čakalo už len pár posledných kilometrov na nemeckú hranicu. Prvým nemeckým mestom bol Flensburg. Už bolo akosi všetko nudnejšie, nezaujímavejšie. Aspoň taký som mal pocit. Rozdiel som vnímal aj z pohľadu cyklochodníkov.
V Nemecku cyklochodníky sú, počtom kilometrov možno rovnako husto ako v Dánsku, ale akosi cítiť, že ich nebudoval cyklista. V Dánsku sú cyklocesty vymakané a netrpia žiadnymi nedokonalosťami. V Nemecku už prichádzajú detaily, ktoré si uvedomuje len ten, kto po nich pravidelne bicykluje.
Napríklad, už to často nie je samostatný cyklochodník, ale chodník zdieľaný s chodcami. Prechody na križovatkách sú urobené hrubšie, krivšie a vyššie ako v Dánsku. Kvalita asfaltu je taká chodníková, viac to trasie. Značenie je slabšie, častokrát prechádzate z jednej strany cesty na druhú alebo hľadáte, kadiaľ to vlastne oficiálne vedie.
Rozdiel je aj v šoféroch. Autá už nezastavujú pred cyklochodníkom pri výjazde z bočnej cesty ako v Dánsku, ale natrepú sa vám do cesty a obchádzajte ich. Pri odbočovaní sa vám tlačia do jazdnej stopy a podobne. Áno, stále je to raj oproti tej paródii na cyklodopravu, ktorú máme na Slovensku, ale predsa.
V Dánsku idete desiatky kilometrov bez toho, aby vás každé tri metre vyklepala nejaká nerovnosť, alebo sa vám stále pchalo do cesty auto, či ste museli hľadať cyklochodník. Ani nad tým nerozmýšľate, proste bicyklujete a funguje to, lebo je to dobre vymyslené a majú vychytané detaily.
To už v Nemecku nejde tak hladko. Proste som bol rozmaznaný z Dánska 🙂 Ak však trávite v sedle 15 hodín denne, cítite každú nerovnosť, unavuje vás každé nekoordinované auto, alebo nejaký iný nedostatok.
Kiel
Stále som sa snažil držať čo najviac Baltského mora a smeroval som do Kielu. Neodolal som a zastavil som sa aj na jedného čapáka. Cena 3,50 Eur stále nie je ideálna, ale oproti dánskym siedmym je to paráda 🙂 Dúfal som ešte poslednýkrát v možnosť spať niekde pri mori, ale keďže som sa zároveň snažil večer priblížiť čo najviac k mestu Kiel, pozvoľna začala zástavba, a tak som bol rád aj za kľudné miesto na poli.
Štrnásty deň ráno som prefrčal Kielom, kde som ešte trochu blúdil pri vjazde do mesta. Spravil som si poslednú fotku pri Baltiku, resp. to už ani nebolo more, len koniec vodného kanálu s morskou vodou, a pokračoval som ďalej na Hamburg. Centrum Kielu nebolo nič špeciálne.
Posledné kilometre do Hamburgu
More ostalo za mnou a čakala ma už len cesta vnútrozemím. Necelých 100 km cez polia, od ktorých som si nič nesľuboval, a jediný cieľ bol prejsť ich čo najrýchlejšie, aby som mal ešte v sobotu poobede čas na obzretie si Hamburgu. Tak som aj bicykloval. Prakticky bez zastavenia, rýchlym a vytrvalým tempom. Fúkal jemný vietor do chrbta a nohy sa cítili dobre. Už som mal celý výlet prakticky za sebou, tak som nemusel riešiť únavu.
Z Kielu do Hamburgu som išiel neustále po cyklochodníku. Klobúk dolu, že cyklochodník bol počas celej dĺžky cesty. Hoci, úprimne, častokrát ma na ňom vyklepalo tak, že som mal chuť ísť radšej po ceste. Lenže, to zas na vás trúbia autá, že máte predsa cyklochodník.
Do Hamburgu sa mi podarilo prísť o druhej poobede, ale ešte hodinu trvalo, kým som sa tým kolosom a cez miestnu dopravu prepracoval do centra. V centre som vychytal hneď tri protesty. Na jednom oduševnene rečnila po arabsky akási ženská v šatke, na druhom spieval nemecké hity nejaký lokálny Hans v obleku a na treťom bol len hluk a transparenty 🙂
V Hamburgu históriu nečakajte. Je to moderné mesto s presklenými budovami. Niečo podobné, ako keby ste z Eurovei spravili 3 miliónové mesto. Mne to veľmi nesadlo, hoci prístavná štvrť mala svoje čaro vďaka pouličným hudobníkom a uvoľnenej atmosfére. Taká hipsterčina.
Hipsteri sa určite tešili aj z vegánskeho kebabu. Jediného kebabu, ktorý som po dlhom hľadaní a motaní sa konečne našiel. Hipsteri sa tešili a mňa skoro je*lo 🙂 Našťastie som o kus ďalej našiel už aj normálny kebab s mäsom a napratal som sa, čo to šlo.
Pláž pri rieke Labe
Vlak mi išiel až skoro ráno, a tak som potreboval ešte niekde prespať. Odkotúľal som sa preto pár kilometrov za Hamburg, opäť do Blankenese, na moju overenú pieskovú pláž pri rieke Labe, kde som spal prvú noc výletu. Vyvalil som sa do piesku, otvoril som si pivo a chipsy a pozoroval som západ slnka.
Bol to veľmi príjemný pocit byť opäť na tomto mieste, kde moja cesta pred dvomi týždňami začala. Pred dvomi týždňami som tu bol plný očakávania z neznámeho. Teraz už bolo to neznáme dobre zdokumentované v mojich spomienkach a vo fotkách v mobile. Bol som o 2 500 km unavenejší a o jednu nezabudnuteľnú cestu bohatší. Spoznal som ďalšiu krásnu krajinu a za to som bol vďačný. Kruh sa uzavrel.
