Ako prebiehal môj Everesting bez podpory

Everesting je vrchárska výzva, počas ktorej musíte nastúpať na jednom kopci 8 848 výškových metrov a to celé počas jednej jazdy. Takže poriadna cyklistická úchylnosť 🙂 Dnes vám napíšem, ako prebiehal môj Everesting bez podpory, ktorý som absolvoval v nedeľu 17.5.2020.

Rád trénujem kopce

Rozhodnutie dať Everesting padlo hneď, ako som sa o ňom minulú jeseň dozvedel. Termín som si stanovil na apríl alebo máj. Načo otáľať. Počkám na prvé teplé dni a idem na to.

Tréning nebol nijako špeciálne zameraný na kopce. Bicyklujem stále, kopce mám rád, jazdím ich často a takisto som zvyknutý na nekonečné vytrvalostné jazdy. Snáď jediná zmena v prospech vrchárskeho tréningu bola v tom, že som si kúpil trenažér Elite Direto X, na ktorom ma zaujala appka Rouvy.

Tá vie výborne simulovať kopce, a tak som si virtuálne doma jazdil alpské stúpania len tak úchylne pred raňajkami a pred prácou. Nejaký ten kopec s prevýšením 1 000 metrov som si nadelil skoro každý deň.

Cez Veľkú noc som si neplánovane nadelil vrchársku výzvu na trenažéri – 5 000 výškových metrov. Proste som sadol na trenažér a zliezol som o sedem hodín, lebo som mal chuť nastúpať nejaké tie metre.

Stúpanie do sedla Červená studňa

Od prvej chvíle som mal jasno v tom, na ktorom kopci chcem zajazdiť Everesting. Štiavnické vrchy sú moja cyklistická srdcovka a po Sitne, ktoré je síce krásne, ale má rozbitý asfalt a súčasne je oficiálne cyklistom neprístupné, je najkrajším kopcom v celom pohorí práve stúpanie od Hodruše Hámrov do sedla Červená studňa.

Je to taká skoro alpská lahôdka s výborným asfaltom, ideálnym sklonom 7%, zábavnými zákrutami, krásnou prírodou okolo a, čo je bonus, s bufetom na vrchole. Ten bufet sa nakoniec ukázal ako kľúčový.

Tri dni pred akciou som si išiel kopec prejsť, aby som mal čerstvé dáta na Strave a urobil si vhodný segment. Rozhodol som sa „everestovať“ iba na strmej časti kopca, od odbočky k lyžiarskemu stredisku Salamander. Bude to menej kilometrov a z praxe mám overené, že množstvo kilometrov a hodín na bicykli človeka unaví viac ako sklon stúpania. Vytvoril som si tento segment.

Prevýšenie 325 metrov bude znamenať 27,1 opakovaní, t.j. 28-krát musím kopec zdolať, aby som mal istotu. Not good, not bad 🙂 Radšej by som dal 4-krát masakrálny kopec ako 28-krát malý kopec, ale žiadny masakrálny s dobrým sklonom a asfaltom nebol poruke. A tu mi nalejú aspoň pivo.

Zodpovedná príprava

Nemám auto a ani ten plechový neustále peniaze žerúci krám nechcem. Preto som riešil logistiku celej akcie viac menej bikepackingovo. Naložil som spacák, karimatku, nejaké náhradné oblečenie a jedlo na bajk, a z rodných Levíc som vyrazil večer pred akciou do sedla Červená studňa nad Banskou Štiavnicou.

Rád by som napísal o tom, ako som sa zodpovedne pripravoval dostatočným spánkom a stravou. V praxi som však deň pred akciou makal na záhrade pri natieraní záhradného domčeka a kosení. A cestou ku kopcu som sa ešte zastavil u kamaráta. Dlho sme sa nevideli, vypili sme pár albánskych brandy. Pivo mi našťastie neponúkol. Ale nabudúce by mohol.

Bicykel a výbava

Okrem štandardnej spacákovej a karimatkovej výbavy som bral dva powerbanky, pretože cyklocomputer Wahoo ani mobil nevydržia fungovať len z lásky ku kopcu. K tomu som si pribalil niečo na opravu defektu a pre istotu aj náhradné brzdové špalíky.

Bajk som si vzal starý osvedčený cestný hliník značky Scott s poctivou váhou 12 kg. Hliník som uprednostnil pred ľahkým karbónom preto, lebo má viac endurance posed, mám na ňom ľahšie sprevodovanie 50/34 v kombinácii s 11-30 vzadu a nevyžaduje toľko hýčkania a opatery ako karbón. Proste, nechcel som riešiť, kde bajk opriem a či ho na pokraji smrti niekde neoškriem. Tiež má pevnejší rám a môžem naň naložiť bikepacking výbavu. A predsa, nebudem si prebrzďovať v 28 zjazdoch drahé karbónové ráfiky 🙂

Jedlo som mal veľmi skromné a zároveň efektívne. 9 keksíkov, 3 balíky arašidov, pol kila bravčovej masti, bochník chleba a jednu cibuľu 🙂

Guláš a borovička

Po ôsmich albánskych brandy a 70 km som sa ocitol v sobotu večer v sedle Červená studňa. Plán bol spať niekde na lúke, ráno schovať veci do húštiny, naľahko začať „everestovať“ a čakať, kedy otvoria bufet, aby som si dal pivo.

Situácia sa ale vyvŕbila tak, že som hore pri bufete našiel skupinku veselých ľudí s pivom v ruke a pri ohníku. Pristavil som sa a spýtal sa, či tam niekde môžem spať. Vedel som totiž, že v rámci Hájovne, ako sa bufet hore volá, je aj turistická útulňa.

Za hodinu som mal v sebe 4 borovičky a dva kotlíkové guláše. Našťastie ma neponúkli pivom. Ale nabudúce by mohli. Prespal som v útulni aj s novo nadobudnutou informáciou, že v Štiavnických vrchoch sú medvede. „Ale len zopár“. Bravčová masť v brašni sa nervózne pomrvila.

Nedeľných 28 kopcov hore a dolu

Prvá päťka

Vstal som o 4-tej po výdatnom 6 hodinovom spánku. Medveďa nikde a bravčová masť sa cítila komfortne. Zhodil som brašny z bajku, veci nechal v útulni a vybral sa dolu pod kopec k odbočke na Salamander. O 5:04 hod. som na lačno začal prvý výšľap.

Nemal som žiadny presný plán. Proste budem chodiť hore a dolu, až kým to nezopakujem 28-krát. Ráno bolo chladno, iba 5 stupňov. Zišli sa mi ľahké rukavice, ktoré som si prozreteľne vzal. Cestou hore som sa aj tak spotil a následný zjazd bolo ešte viac chladno. Ale nebudem predsa mrnčať hneď po prvých pokusoch. Počkám na slnko.

Hore to šlo ľahko, no držal som sa disciplinovane v nízkych tepoch a veľmi kľudnom tempe. Vôbec som nemal predstavu, aké to bude napríklad po takom 10-tom opakovaní. Nechcel som nič prepáliť.

Prvú pauzu som si dal o pol ôsmej po 5 kolách a asi 1600 výškových metroch. Bolo treba sa naraňajkovať a vykakať 🙂 A tiež prezliecť, lebo som sa už začínal potiť. Mal som na sebe kvôli rannému chladu ešte termo oblečenie.

Pauza sa z polhodinky natiahla na hodinu, ale aspoň som stihol sprášiť 5 hrubých chlebov s bravčovou masťou a cibuľou. Počas jedla mi bola zima.

Druhá päťka

Počas šiesteho kola začalo pršať. Počas siedmeho vyšlo konečne slnko a počas ôsmeho otvorili bufet. Vízia desiateho kola bola jasná. Cez pauzu sa v Hájovni objavili moji noví známi z predchádzajúceho večera. Dostal som dva guláše a dve pivá 🙂 Zatiaľ sa mi tento Everesting páčil.

Tretia päťka

Bolo 12 hodín a ja som začal tretiu časť. Jedno kolo trvalo asi pol hodinu, a tak už mi začalo byť jasné, že toto bude zábavka do polnoci. Počas tejto tretej časti sa už začali objavovať výletníci a cyklisti. Aspoň som na trati nebol úplne sám.

Pribudlo však aj áut, pretože každý správny BL autíčkar si na ceste z východu od mamky musí odskočiť na hipsterský koláčik a remeselný Erb do Štiavnice. Až to začalo byť otravné a usúdil som, že Everesting v tejto časti sveta je lepšie robiť cez týždeň. Aspoň už pekne hrialo slnko.

Štvrtá päťka

Uvedomil som si, ako sa les od rána zmenil. Ráno bolo cítiť vlhkosť zelene, zo skál popri ceste kvapkala voda, občas som uvidel aj vysokú zver. Teraz bolo suchšie, rušnejšie, zveri menej.

Stále som poctivo držal nízke tepy a nenásilné tempo. Ale už som sa nemusel krotiť. Únava bola cítiť, hoci nič ako kríza ma paradoxne počas celého Everestingu nechytila. Respektíve, chytila ma až takmer na konci.

Stihol som ešte o pol siedmej večer otvorený bufet. V Hájovni na Červenej studni panuje vždy veľmi priateľská a príjemná atmosféra. S prevádzkarmi som si už tykal a snažil sa im vysvetliť, čo robím a hlavne prečo to robím. Celkovo je Hájovňa jedno z najharmonickejších miest, kde som kedy pil pivo. Preto som ho pil v počte dva kusy plus kofola, dva keksíky a dva croissanty počas každej pauzy. Chlieb sa mi už natierať nechcelo a guláš došiel 🙂

Podpora tohto bufetu a jeho milého osadenstva sa ukázala ako kľúčová pre úspech celej akcie. A ja im za to veľmi ďakujem. Nielen vďaka zásobovaniu sladkosťami a pivom, ale pomohli mi aj s nocľahom, úschovou vecí a pivom do zásoby.

Keďže už pri ďalšej pauze budú zavretí, veci z útulne, kde by boli nestrážené, som si mohol presunúť na zamknuté WC a pivo mi ochotne načapovali v objeme 4,5 litra do zásoby na vopred dohodnuté tajné miesto 🙂

Piata päťka

Slnko zašlo a opäť začala byť zima a neuveriteľne rýchlo poskakujúca lesná zver. Zjazdy sa preto spomalili, kvôli zveri, šeru ale aj kvôli nemotorným BL SUVčkam, ktoré sa po spomínanom hipsterskom koláčiku vracali do miesta výkonu pracovného pomeru. Šoférovať také SUV musí byť extrémne náročná vec, pretože, hoci to stojí viac ako môj byt na hypotéku, z kopca sa to vlečie pomalšie ako môj bicykel za 200 éčok.

Domáci v hájovni ešte posedávali, aj keď mali oficiálne zatvorené už skôr. A tak som liezol opakovane hore 21, 22, 23-krát. Až po 24. kole už bola hájovňa opustená a súčasne padla úplná tma. Bolo asi 10 hodín večer. Presťahoval som si veci z neuzamknutej útulne na zamknuté WC-ko. Otočil som to ešte 25. a 26. raz. Chcel som to už doraziť, ale nešlo to. Prišla kríza.

Finále

Kríza však neprišla od nôh. Tým to bolo jedno. Začalo bolieť celé zvyšné telo. Slabiny dreli od cyklogatí a spotenia, krk, ramená a zápästia boleli od rovnakej polohy rúk a hlave sa už potme absolútne nechcelo. Zjazdy potme boli veľmi nepríjemné, pomalé a súčasne studené. Výšľapy zas nekonečné, pretože už nič nevidíte a je to nuda. Sladkosti a pivo už nedokázali pokryť energetickú spotrebu.

Navyše to neodsýpalo tak, ako by sa zdalo pri pohľade na 25. z 28. opakovaní. Stále som mal totiž v hlave, že dám opakovaní až 31 a dosiahnem tak métu 10 000 výškových metrov. A to pri trvaní jedného kola pol hodinu boli ešte 3 kruté hodiny v tme, zime a o hlade.

Po 26-tom opakovaní som dal opäť krátku pauzu a zhltol rýchlo balík orieškov. Následný zjazd bol nepríjemne studený a asi úplne zlomil moju vôľu pokračovať až do 31. Bolo pol 12-tej a mne sa fakt nechcelo makať do tretej v noci pri spomaľujúcej sa rýchlosti. Brzdy už ledva brzdili a ráno o deviatej som potreboval byť späť v Leviciach za kompom na pracovnom mítingu 🙂 Výhovorky som mal každopádne dobré. Úprimne, asi najviac ma zabíjala tma. Keby som dostal dve hodiny slnka navyše, tak ani nerozmýšľam nad koncom.

Dorazil som posledné dve povinné kolá a rozhodol sa, že končím a nebudem to siliť do 10 000 výškových metrov. Motivácia došla a ja som bol rád, že v treťohornom vrásnení sa Mt. Everest nevypučil ešte o kus vyššie.

Keď som dokončil 28. opakovanie, o pol jednej v noci, po 19 a pol hodinách od rána a 15 hodinách jazdy, stlačil som na „wahoočku“ Stop ride skôr, ako si to rozmyslím. A bolo vybavené. Jednoducho, chuť spať v teple spacáku bola silnejšia ako motivácia dať métu 10 000 výškových metrov. To, po čo som sem prišiel, som už aj tak dosiahol. A treba si nechať nejaké výzvy aj nabudúce.

Ráno domov

Spánok nebol dlhý. Ráno o 6-tej bol budíček. Zbalil som veci a spustil sa 15 km dlhým zjazdom do Žarnovice na vlak. Chvíľu som rozmýšľal, že pôjdem po vlastnej osi bajkom cez Štiavnicu až do Levíc, ale mal som nedopité 4 litre piva, ktoré sa mi nechcelo nosiť na chrbte tak ďaleko.

Prečo som sa na to dal?

Načo to bolo celé dobré? Toto sa ma pýtala aj mama pred akciou, aj všetci, ktorých som počas samotnej výzvy stretol a rozprával im o tom, čo robím. A zistil som, že odpoveď nepoznám. Asi len preto, že je to výzva. Ale to nikto aj tak nepochopil. Ťažko necyklistovi vysvetlíte motiváciu 30-krát vyšliapať jeden kopec. Vlastne, to vysvetlíte ťažko asi aj cyklistovi.

Pravý dôvod som objavil až po absolvovaní. Neuveriteľný pocit endorfínov a šťastia, že som to dal. A oddýchnutosť. Áno, nohy boleli, nevyspatý som bol, ale inak totálne zrelaxovaný duševne. Bol som nonstop v lese, v prírode, cítil vône, vnímal zvuky, vnímal, ako sa mení les od svitania až do noci. Dá sa povedať, že som splynul s daným miestom.

Všímal som si detaily počas celého dňa na jednom mieste. Ako sa príroda prebúdza a ako zaspáva. To bežne človek nerobí. Prejdete okolo nejakého miesta zamrznutého v danom čase. Ale nevnímate 28-krát denne ten istý kvet, ako sa otvára v rannej rose a ako sa večer zatvára. Jednoducho, čistá hlava a radosť len pre ten daný moment.

Moja Strava aktivita: https://www.strava.com/activities/3469252877

Everesting Hall of Fame: https://everesting.cc/hall-of-fame/#/hill/3469252877

Rady a tipy, na ktoré myslieť pred everestingom, nájdete v tomto článku.