Zwift

Ako nerobiť cyklistický Everesting (virtuálny)

Článkov a rád o tom, ako veci robiť, nájdete na webe kopec. Takisto nájdete na webe kopec článkov o tom, ako sa niekomu niečo veľké podarilo. Dnes to vezmeme z opačnej strany. Napíšem vám o tom, ako rozhodne nerobiť cyklistický Everesting. Napíšem vám o mojom dokonalom, priam až tragickom faile pri pokuse zdolať virtuálny cyklistický Eversting. Nestáva sa často, že niekto sekne s Everestingom pri 8 200 metroch, len 600 výškových pred koncom. Ale tak to vyšlo 🙂

Silná motivácia

Minulý rok sa mi podaril Everesting vonku. Na Slovensku však ešte nikto nepokoril virtuálnu verziu tejto výzvy. Také prvenstvo si nemôžem nechať ujsť. Virtuálna verzia je rovnaká zvrhlosť ako tá reálna. Akurát prídeš aj o tú poslednú výhodu pobytu na vzduchu, výhľady a čas v prírode, pretože si doma v obývačke na trenažéri, spotený ako obézny albánsky kamionista a vidíš kokot, resp. 17 hodín pozoruješ ako rastie Lopatkovec.

Výbavička

Na virtuálny cyklistický Everesting, ako vyplýva z logiky, potrebuješ dve veci. Teda okrem kondičky a jemného mentálneho pokrivenia, ktoré ťa pustí robiť takéto výzvy. Potrebuješ smart trenažér, či ako sa tomu nadáva, a zaplatenú appku Zwift. Do trenažéra sa upne bajk, zapne sa Zwift a ono to počíta kilometre, výškové metre a dávkuje to odpor podľa toho, ako sa mení sklon cesty vo Zwifte. Proste simulácia reality. Aj vtáčiky vo Zwifte čvirikajú. Aspoň sa mi tak zdalo po pár hodinách, že počujem čvirikanie.

Zwift
Poctivo trainer difficulty na 100%

Kopeček

Vybral som si kopec. O tom, aký kopec si je najlepšie na Everesting vybrať, existuje mnoho teórií. Pravdou je, že treba sklon 7%, aby ťa nezapieklo, ale súčasne, aby si nešiel plané kilometre po rovinke. Ja som si vybral najviac na chuja ako sa len dalo, Alpe du Zwift. To je na Zwifte najväčší masaker, ktorý simuluje Alpské stúpania. Nekonečný kopec, kde na 11 km nastúpaš asi 1 000 výškových metrov, začínajúci hneď na spodku 12% stenou. Plán bol skvelý, stačí ho dať 8x a bude to. Žiadne nekonečné opakovanie.

Papanica

Nakúpil som si zásoby, lebo papať treba. 12 pív by malo byť dosť. Veď ak sa minie, ešte niekde vyštrachám víno. Nachystal som si uteráky. Už rok som žgrlavý kúpiť ventilátor, takže sa budem potiť ako amatérsky pyrotechnik pri svojej prvotine. Inak to bude pohoda. Som doma, nemusím riešiť logistiku, jedlo, vodu, dopravu, spanie. Zatiaľ samé výhody.

Zasoby jedla pre virtualny everesting

Prvý hore dolu

Vstal som ráno o piatej, motivovaný ako čerstvý absolvent ekonomickej v korporácii. Odbúcham 8x hore a dolu, nech stíham okienkovú krčmu do siedmej večer. Budem mať chuť na čapáka. Kakám a ráno o pol šiestej už stúpam na môj prvý virtuálny kopec do výšin Watopie. Pre Zwift neznalých, Watopia je virtuálna krajina. Niečo ako GTA San Andreas, kde zmizli autá, nedá sa vraždiť ľudí na ulici a na vozenie sa ostali len tie krepé bmx-ky.

Hore to ide samo. Alpe du Zwift je síce prasárina, ktorá hneď začína 12% stúpaním a veľmi nepoľaví ani neskôr, no zato aspoň nemáte žiadne rušivé výhľady a nechutne čistý horský vzduch. Naľavo je skriňa s knižkami, napravo sedačka, na monitore asfaltka a občas sadne na zvodidlá watopijská vrana. Hore som bol za hodinu a musel som zodpovedne držať watty dole, aby som sa nevystrieľal hneď pri prvom pokuse.

Pravidlá virtuálneho cyklistického Everestingu dovoľujú v zjazde zosadnúť z bicykla. Len sa pozerám, ako si to môj avatar valí dolu 180 stupňovými serpentínami 70-tkou bez brzdenia, odvážnejšie ako čerstvý hobík na cesťáku za 10 litrov z Bieleho Kríža. Počas tých 10 minút autopilota som sa postavil na predpripravené 2×2 metre prestieradla vedľa trenažéra, kde som si zacvičil, ponaťahoval sa a snažil sa trochu odpotiť.

cyklista na trenazeri
Čaj s medom a prvé stúpanie

Druhý a tretí hore dolu a som hladný

Druhý a tretí pokus šli hneď vzápätí, a tak som okolo desiatej už mal za sebou mierne cez 3 000 výškových metrov. Spomínal som, že to bolo na lačno? Ja veľmi nerád raňajkujem skoro ráno, a tak som tieto prvé tri kopce dal len na čaji s medom. Prvá chyba bola na svete.

Po treťom opakovaní som sa teda išiel naraňajkovať. Najprv ale sprcha, aby som sa vôbec mohol posadiť do kuchyne k stolu, lebo som bol mokrý ako dobre rozbehnutá pornoherečka. Veľmi mi nechutilo. Predsa, žalúdok už bol stiahnutý, ale natlačil som do seba pár osvedčených chlebov s bravčovou masťou. Otvoril som si prvé pivo, vymenil prepotené uteráky a vybral som sa na štvrtý pokus.

Ranajky pri virtualnom everestingu
Hlavne to musí oku lahodiť 🙂

Štvrtý hore dolu a začína to škrípať

Vonku bolo škaredo, sychravo, vo Watopii svietilo slniečko. Už keď si to idem hore štvrtýkrát, tak si začnem všímať aj také detaily, či sa mení sklon tieňov v tomto virtuálnom svete, t.j. či platia základné zákony astrofyziky, alebo či tá vrana sadne vždy na rovnakom mieste na to zvodidlo. Všetko som si pozorne všimol, zanalyzoval a do ďalšieho opakovania zabudol. Predsa, mentálna kapacita pri niečom takomto klesá na vegetatívnu úroveň.

Čas vyjdenia hore sa pomaly presúval z hodiny k hodine a pol. Ale vyšiel som. Pomaly zisťujem, že robiť Everesting doma nie je až také labúžo, ako sa zdalo. Áno, jedlo a voda sú poruke. Nefúka, neprší, v zjazde netreba stískať brzdy, aby to človek nezašpikoval do stromu. Ale…

Zwift

Tie “ale” sa začali objavovať postupne. Najhoršie “ale” je pot. Ten leje, akoby človeka vedrom oblievali. Celá podložka pod trenažérom aj s uterákmi ledva vydrží tú hodinu a pol na jeden výstup hore, kým nepretečie prúd potu až na podlahu. Po každom opakovaní utieram, zas utieram, mením uteráky, mením gate, a tak pomaly dochádzajú gate aj uteráky. Vyťahujem už aj prestieradlo.

V zjazde sa dá síce zliezť z bicykla, ale je to prd platné. Som tak mokrý, že nemôžem nikam. A tak maximálne bezradne stojím na metri štvorcovom pri bajku ako smutný mamil s defektom sám v lese. Sprcha by bola fajn, ale tiež to človeka nebaví sprchovať sa 8x denne.

Hudba už človeka omrzí, pozerať seriály sa mi nechce, na to ja nie som, porno si na bicykli človek nevychutná a za oknom sa nič nedeje.

cyklisticky trenazer
Mokro je

Kríza v plnej sile

Deň sa prehupol cez poludnie. Ešte som v stave urobiť si nejaké to spotené selfíčko, nech mám tu do článku čo dať. Piate kolo ma chytá úplná kríza. Ledva sa vytrepem hore za 90 minút. Tempo mám ako zombík prvej generácie. Takí tí, čo ešte nevedeli behať, ale išli na vytrvalosť. Kazeta vzadu má 30 zubov, ale už ani to nepomáha v nekonečných stojkách. Bolí každý monotónny nekonečný priamy úsek bez zákrut. Začínam si uvedomovať, že to možno nedám.

Snažím sa jesť, ale žalúdok nič nechce. Dám si pivo. Pivo vždy pomohlo. Teraz nepomohlo. Ani to do mňa nejde. Tak aspoň pijem Colu, nech je instantná energia. Zwift ma extrémne serie. Pravidelne mi dáva akési checkpointy kilometer predo mňa a dáva mi čas ich stihnúť. Akože ma motivuje valiť dopredu. Nikdy ich nestihnem, ani nemám síl sa o to už pokúšať, iba čo ma to serie.

Serie ma aj neustále pípanie, ktoré appka vydáva, keď niekto prefičí okolo. Celkovo začínam byť na tú “lego Duplo” grafiku alergický a na tie zvuky ešte viac.

cyklisticky virtualny everesting
Ešte posledný úsmev do kamery

Šiesty hore dolu a prichádza nádej

Kamoši povzbudzujú cez messenger. Už je polovica za mnou. Cola pomáha a šieste kolo príde posledné vzopnutie síl. Ako tak ma motivujú aj rovnakí nešťastníci, ktorí robia Everesting na tomto kopci tiež. Zväčša sa označia menom Everesting. Na to som ja zabudol, a tak si ostatní zwifteri iba myslia, že som troska, keď idem tak pomaly 🙂 Občas aj nejakého obehnem. Čas nie je zlý, nádej stúpa. Po opakovaní dávam asi hodinu pauzu.

Zwift

Siedme hore dolu a nádej ide do…

Nádej ide do prdele. Už to vôbec nešliape. Žalúdok nechce jesť. Z Coly som presladený ako turecká telenovela. Nejesť prvé tri kolá bola úplná hovadina. Zotmelo sa. Aj mne, aj vonku. Na Zwift som už extrémne alergický. Uteráky došli. Utieram, čím sa dá. Niekoľkokrát zastavujem, kým sa vôbec vyterigám hore. Vôbec nie je energia. To už nie je o tom, že by nohy nevládali. Ale chýba energia v kotli.

Po siedmom opakovaní si dávam sprchu, ľahnem na gauč pod deku a hodinu ležím. Je mi zima. Jediné, čo sa mi chce, je umrieť. Ale ešte 1 a pol opakovania predo mnou. Piče. Mal som to vzdať, kým to nebolo trápne, po piatom kole. Teraz, po 7 000 výškových, to už vzdať nemôžem.

Zwift

Ôsmy pokus

Zisťujem, že uteráky aj podložka pod trenažérom pretiekli potom. Toto fakt nepotrebujem, keď som dva kroky od hrobu. Odmontujem bajk, ledva zdvíham cca 10 kg ťažký trenažér a dám ho nabok. Vyhadzujem podložku na chodbu pred dvere a utieram. Potom použijem posledné suché prestieradlo a posledné dva suché uteráky ako improvizovanú podložku. Všetko vraciam na miesto a oddychujem. Celé zle. Idem na to. Keby to bolo aspoň poslednýkrát, ale ono na doťuknutie 9 000 výškových metrov bude treba ešte asi dve tretiny aj z deviateho opakovania. To ma mentálne ničí.

Zwift

Idem pomaličky, watty sú trápne, krútim na najľahšom prevode kadenciu 50 a aj tak nestačí. Možno keby som mal kazetu 32 alebo 34, tak by to vyšlo. Takto stojím na každom kúsku a predýchavam. Ani nie je čo predýchavať, lebo ja nedýcham rýchlo. Proste už nie je vôbec žiadna energia. Asi prvýkrát v živote som sa dostal do bodu, že som úplne energeticky na dne. Už neostalo v kotli nič. To je stav, keď chcete len jedno, schúliť sa do klbka pod deku a v kľude si umrieť. Hlavne už sa nenamáhať. Čistá apatia.

Kopec má serpentín asi 24. Šiestej zákrute pred koncom predchádza dlhý priamy úsek. Ten ma zlomil. Neodsýpa to, končím. Hore to nedám. Zliezam a idem do sprchy. Potrebujem nabrať ešte posledné sily. Nohy z tej 50-tkovej kadencie bolia, všetko bolí. Sedím v sprche, je mi zima a jediné, čo chcem je, aby to skončilo. Chýba asi 600 výškových metrov. Ale je mi to jedno. Kým sa nerozhodnem trápiť sa ďalej, tak idem k Zwiftu a vypínam to. Dokonalý fail je na svete. Everesting, ktorý sa skončil kúsok pred koncom 🙂

zasoba uterakov na virtualny everesting
Upratovanie

Koniec

Paradoxne, vôbec necítim ľútosť, že som to vzdal takto pred koncom. Skôr ma zaplavilo čisté šťastie, že to skončilo. Vlna endorfínov. Úplná pohoda, že je koniec. Zwift už nepípa, ja sa nemusím namáhať. Nevyšlo to, ale seriem na to a som spokojný. Je asi jedenásť hodín v noci. Zwift nenávidím a hneď ruším členstvo 🙂

Keby bolo keby, tak by to vyšlo. Ak by som poriadne jedol od začiatku. To bola najväčšia chyba. Telo nemalo energiu. Ak by som si zohnal lepšiu kazetu, lebo tie 12% stojky na 30-tke síce dáte, ale musíte plytvať wattmi. Ak by som nebol doma a mohol si ľahnúť na slnko do trávy, a neriešiť zakaždým pot, všetko mokré, meniť uteráky. Ak by som to nerobil vo februári, ale v máji, keď je forma inde.

Faktorov je veľa, ale nevadí. Hlavne som sa naučil, že nie všetko sa dá. Na hranicu vyčerpania sa dá dostať aj doma v obývačke a občas fakt príde čas, kedy sa treba na veci vysrať a nechať to tak 🙂

Check my Strava activity:

https://www.strava.com/activities/4820184868/embed/83dff5c337e2f66cdb477a7c9cab77b868200ac4

Print Friendly, PDF & Email
Daj páčik, karma sa ti odmení :)
  •   
  •   
This Article Has 1 Comment
  1. zdeno píše:

    Pekny clanok, pobavil, len tak dalej. Podla mna, pri indoor jazdeny na trenazery, najvacsia chyba je nemat poriadny ventilator. Mozno aj dva. Telo straca energiu pri zapaseny s teplom aby sa neprehrialo. Preto sa aj tak silno potis. Vizera ti to mozno bezvyznamne, ale skus a uvidis ten drasticky rozdiel.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *