Cyklistický okruh Gréckom a Balkánom

„Toto je příběh z dávných časů. Z času mýtů a legend, kdy antičtí bohové byli malicherní a krutí a stíhali lidstvo útrapami. Jen jeden člověk se jim dokázal postavit. Herkules!“ A tak sa tam motal vlasatý nešťastník s namastenými bicepsami po gréckych lesoch celú seriálovú hodinku v deväťdesiatych rokoch, aj so svojim submisívnym malým kamarátom Iolausom a mlátil hydry po hlave. Vždy po inej.

Asi tu začínala aj končila moja skúsenosť s Gréckom. V auguste 2022 tak nastal čas trochu tento kút sveta preskúmať. Vybral som sa na cyklistický okruh Gréckom. Miestne hydry už údajne vykapali, Héra prestala robiť Zeusovi zo života peklo, čo prinieslo harmóniu do celého panteónu a zavládol kľud aj dolu na zemi. Ale že vraj sú tam ešte stále zlé psy a kruté kopce.

Prílet do Skopje

Krabicu s bajkom som naložil v Bratislave a v jeden pekný piatkový večer som vystúpil na letisku v Skopje. Pre mňa už známe letisko, známe prostredie. V roku 2019 som sa tu ocitol rovnako v piatok, keď som sa chystal na cyklovýlet po Albánsku.

Spoločnosť pri skladaní bicykla mi robil jeden starší Amík, ktorý sa flákal svetom, že vraj niekedy aj na bicykli, a tak sa celkom zaujímal a vypytoval sa na môj plán. Bajk som poskladal a osadil fungl novými brašňami Ortlieb.

Začínam

Aký bol teda môj plán? No predsa zbaviť sa krabice. Tentokrát som ju už nepotreboval. Vsadil som všetko na jednu kartu, že domov prídem po vlastných. Zo Skopje som chcel prejsť Macedónskom a Albánskom do Grécka. Tam povymetať hory na severe krajiny, obzrieť Olymp, kde sedí spomínaný Zeus s mrzutou Hérou a zopár ďaľšími prchkými nadprirodzenými bytosťami a potom…, potom už nebol presný plán. Rád by som prekľučkoval Balkánom po miestach, kde som ešte nebol a domov už nejako prídem. Musel som, lebo o tri týždne som mal svadbu 🙂

Krabicu som postavil vedľa smetiaku a tváril som sa nenápadne, že tam tá krabica patrí od vekov dávno minulých. Akýsi zamestnanec letiska ma zdrbal, že tam krabicu nemôžem nechať. Tak som ju poctivo rozdriapal, pokrčil a hrubou silou narval do toho malého smetiaku. Chudák smetiak sa musel cítiť ako čerstvý väzeň na cele so štyrmi stopäťdesiatkilovými pánmi, krorým dlho odopierali čerstvého väzňa. Proste dosť naplnený.

Prvé kilometre k jazeru Kozjak

Pomaly sa stmievalo. Dnes som sa chcel len vymotať niekam za letisko, za Skopje a zakempovať v nejakej dedinke v horách smerom k jazeru Kozjak. Jazero Kozjak je akýmsi pokračovaním priehrady na rieke Treska, ktorá je známa najmä pre unikátny kaňon Matka. Má tú vlastnosť, že je hlboko v horách a vedie k nemu len jedna cesta z juhu a jedna neistá zo severu, ktorú som mal v pláne. Smeroval som teda do hôr, poza vrch Vodno. Svietiaci kríž na jeho vrchole ma sprevádzal tmou.

Nájsť miesto na spanie bolo celkom zložité. Dedinky boli pre tento účel nepoužiteľné a voľne pohodený v krajine som nechcel spať. V tme sa odvšadiaľ ozýval štekot a zavíjanie psov. Túlavých psov je v tejto krajine asi toľko ako na Slovensku odborníkov na geopolitiku. Nájsť vhodné miesto na spanie sa mi podarilo až na betónovej terase akejsi búdy, snáď víkendovej chatky. V diaľke hrmelo a blýskalo sa. Dúfal som, že ma to minie.

Prvý celý deň – utrpenie, beznádej a večer Ohrid

You shall not pass!!!

Hneď tieto prvé kilometre mojej cesty mali trochu háčik. Ako som spomínal, jazero Kozjak je pomerne v keli. Zapadnuté v horách a jediná cesta k nemu vedie z juhu. Aby som sa na ňu dostal, musel by som obchádzať miestne pohoria okolo asi 140 km obchádzkou. Mohol som použiť ešte neistú cestu zo severu od Skopje. Mapa ukazovala jednu drobnú cestu priamo cez národný park Jaseň. Avšak, hoci cesta tam bola, akosi ma mapy.cz ani za ten svet tadiaľ nechceli pustiť. Autom áno, bicyklom nie. Čo je to za hovadinu? Keď prejde auto, prejdem aj ja. Snáď. Dúfam. Veď uvidíme.

Každopádne som si to vyšliapal do statného kopca, dokonca som aj zle odbočil takže som si dal pár sto výškových navyše. Že cesta nebude slepá, ma povzbudilo pár áut, ktoré išli hore.

Domrvil som sa až hore, kde stála kolóna áut a bol akýsi ohradený areál. V ňom pár psov, chlapíci v zelenom, poľovníckom. Moc si ma nevšímali. Panovala tu celkom kľudná atmosféra. Spravil som tú osudovú chybu, že som sa zastavil. Jediné, čo som mal v tom momente urobiť bolo hrať blbého a prevaliť svižne cez vrchol kopca. Valiac 50-tkou dolu, by som už bol za vodou.

Keď už som zastal, jeden chlapík v zelenom si ma vzal do parády a zakázal mi prechod. Kukám naňho ako na puka a pýtam sa že prečo. Veď autá chodia. Jazyková bariéra fungovala. On mi nedokázal vysvetliť prečo nemôžem prejsť na druhú stranu kopca. Ja zas jemu som nedokázal vysvetliť, že fakt nechcem obchádzať 140 kilometrov okolo. Bol neoblomný, nepustí ma za žiadnu cenu. Debata nikam neviedla, iba čo bol stále nepríjemnejší. A ja tiež. Ale on mal zbraň a kamarátov.

Ibaže by som prešiel

Úprimne, pekne ma nasral. Zhatil mi tak celý plán. Obchádzka mi zabije deň a to vôbec nepotrebujem. Nasledujúce riadky sa mi aj ťažko píšu, lebo nasledovné udalosti nebol dobrý nápad a ani pekná spomienka. Vlastne to bola asi najväčšia kokotina, na ktorú som sa zatiaľ odhodlal počas cyklovýletov. Preto v tejto časti ani nenájdete veľa fotiek. Nebola situácia na fotky.

Povedal som si, že prejdem aj keby čo bolo. Ak to nejde po ceste, šmyknem to cez les. Ten ohradený areál nie je taký veľký, aby som ho neobišiel kilometer lesom a napojil sa na cestu až za ním. Tak hovorila teória. Prezul som tretry za tenisky a išiel na to.

Netreba si však predstavovať prechod lesom, ako keď v Malých Karpatoch zahnete do lesíka lebo vidíte hríb. Charakter tohto pohoria bol skôr taká Malá Fatra. Zmiešané lesy husto prepletené podrastom, nízkymi borovicami, ostrou trávou a popadanými konármi. Veľmi ťažko priechodné aj peši. Nie to s bicyklom na pleci. K tomu strmé svahy.

Smer určovalo gps na mapách. Nejako som si opticky odhadom určil kruh okolo problémového areálu a snažil som sa ho dodržovať po kružnici. No ako som spomínal. Čo na mape je kilometer, v hustom lese s bicyklom na pleci je utrpenie. Prvé stovky metrov som sa predieral hustým podrastom. Pomaly, ale išlo to.

Potom sa však predo mnou objavila skalná strž. Strmý skalný svah padajúci dolu. Čo teraz? Toto už nebolo o tom, že ma serú konáre, tu už sa dalo celkom šmyknúť. Navyše prišiel búrkový oblak a padli prvé kvapky. Vyhliadol som si miesto niekde o 100 metrov ďalej na okraji skál. To dám.

Dal som. Šmykol som sa len raz, sánkoval som sa len 10 metrov, bajk som udržal. Akurát som stratil fľašu a rozbil plastové sklíčko na prednej páčke. To bola tesnotka, ale prešiel som z problémového úseku. Naskytol sa aspoň z diaľky výhľad na jazero Kozjak ponorené v lesoch hlboko podo mnou.

Balansujúc na strmom svahu, pridržiavajúc bicykel, som spravil jednu fotku. Nasledovalo asi 200 metrov opäť lesom. Relatívne fajn, žiadny podrast, pevná pôda pod nohami, ale strmina. Najprv hore a potom cez hlbokú roklinu dolu. Podľa gps som mal za sebou asi polovicu cesty, okruhu okolo ohradeného areálu.

Šlo to pomaly a ťažko. Drel som ako volič Republiky, keď sa snaží pochopiť novú konšpiráciu. Ono sa to nezdá, ale vláčiť ten bajk v takom teréne je naozaj utrpenie. Lialo zo mňa a rýchlo došla voda. To čo tu opisujem na pár riadkoch zatiaľ trvalo asi hodinu a pol. Aspoň búrka sa zatiaľ ešte držala na uzde.

Štekot psov v diaľke slabol. Občas sa ozvala streľba. Dnes viem, že si asi len strieľali na terč, ale v tom momente, niekde v zakázaných macedónsklych horách, mi tieto zvuky na kľude nepridali. Už by som to aj zabalil, ale bol som v bode, že vrátiť sa bolo ťažšie ako ísť ďalej. A tak som drel ako kôň ďalej.

Svah predo mnou sa prudko zdvihol. Strmina aká sa v lese často lezie po štyroch lebo sa šmýka človek po napadaných listoch. S bajkom úplná lahôdka. Voda došla a smädilo ma ako štamgastu v pondelok o deviatej ráno. Cesta mala byť podľa mapy tam niekde asi 200 metrov vpredu. Problém bol v tom, že súčasne asi o 100 výskových vyššie.

Len som dúfal, že naozaj tam bude lebo inak sa tu posadím a počkám na medveďa. Stále som nevedel, prečo ma nechceli pustiť. Hlavou mi vírili rôzne fantastické teórie. Keď nevieš, fantázia pracuje. Som v horách v strede Balkánu. Autá, ktoré som tu videl síce prešli, ale všetko to boli 40 ročné rozogy. Snáď tu niekde v horách pestujú marišku na tajnáša a keď im to naruším, budú veľmi nepríjemní.

Tých dvesto metrov nahor do neznáma bolo už čisté utrpenie. Musel som zložiť brašne z bajku. Najprv som vyniesol brašne, potom som sa vrátil po bajk. Sem tam som nevedel nájsť jedno alebo druhé v lese. Sem tam sa mi brašne skotúľali zas o 50 metrov dolu. Aj dvesto metrov môže byť robota na hodinu. Na mape som sa prakticky nehýbal.

Hore nad sebou som začul zvuk motora. Prešlo pár áut. Rajský zvuk. Znamená to, že tam niekde je cesta. Ale ak tu fakt pestujú marišku alebo robia niečo iné nekalé, nebudem chcieť na tej ceste autá stretnúť. Piče to som sa zas zamotal do situácie.

Konečne som dosiahol po nekonečnej drine cestu. S úľavou som zistil, že je asfaltová. Opäť prešlo pár áut. Skryl som sa a nechal ich prejsť. Chodili v intervaloch tak asi po 15-tich minútach. Spustím sa, schovám sa, spustím sa a takto sa prepracujem až do preč dotiaľto a vždy nechám autá prejsť 🙂

Nasadil som brašne a konečne opäť polomŕtvy vysadol na bajk Spúšťal som sa dolu pekným dlhým zjazdom. Príroda okolo bola krásna. Lesy, úzka asfaltka, parádny zjazd. Pomaly, ako som sa vymotal z utrpenia v lese a opäť som bicykloval, sa mi aj vrátilo reálnejšie uvažovanie.

Pochopil som, čo je vo veci. Cesta je úzka len na jedno auto. Chlapíci hore, pravdepodobne strážnici parku, tak púšťali autá vždy len v jednom smere. A mňa nechceli silou mocou pustiť lebo si mysleli, že som pomalý a budem brzdiť ďalšiu várku. Keby vedel, ako sa zjazduje 🙂

No, ale ak je hore mrzutý ujo, ktorý reguluje vrchol cesty, logika hovorí, že dolu bude ďalší mrzutý ujo, ktorý bude robiť to isté na spodnom konci. A ten nebude rád, že ma uvidí ako som sa spustil dolu po tejto zakázanej ceste. Ak tam nie je závora, tak ok. Preletím a mažem do preč rýchlo ako svetelný lúč, ktorý si predstavoval Einstein pri kreovaní teórie relativity. Ak je tam závora, počkám na várku áut zhora niekde za zákrutou. A preletím za posledným autom.

Našťastie závora tam nebola. Sedel tam len rovnaký zelený nekompromisný chlapík a vedľa neho 50 kilový chlpatý pes. Zrada bola, že tam bolo rázcestie. Takže kadiaľ kurva? Ak odbočím zle, skončím v kopci na území mrzutého uja. Našťastie som nejako intuitívne trafil správnu cestu, 50-tkou som preletel okolo chlapíka so psom. Stačil zakričať len „hej“ a pes nestačil ani svoju ťažkú hlavu zdvihnúť. Bol som vonku. Prešiel som.

Konečne jazero Kozjak

Chvíľu som mal ešte stres, či chlapík nebude motivovaný ma ísť mentorovať na aute, ale keď som za sebou nepočul žiadny zvuk, ukľudnil som sa. Bol som z toho naozaj vonku. Úplne útrpný začiatok cesty, spôsobený chlapíkovou neoblomnosťou a mojou tvrdohlavosťou 🙂

Smädilo ma ako koňa. Jazero Kozjak a rieka Treska ponúkali naozaj pekné scenérie. Ale ja som potreboval kruto vodu. Dedinky tu však boli poskromne a zlyhali aj potenciálne studničky. Bol čas obeda, adrenalín opadol a dostavila sa únava. Ledva som sa kotúľal vpred s vidinou, že snáď o 5 km ďalej bude nejaká dedina.

Konečne som po asi 20-tich kilometroch našiel studničku pred jedným domom. Sedel som tam v tieni asi hodinu a pil a pil. Pomaly mi dochádzalo, aká kokotina to bola ísť cez ten les. V ďalšej dedine som už našiel aj obchod a opäť som si spravil pauzu a najedol sa. Konečne také príjemné posedenie medzi miestnymi dedkami v krčmo-obchodíku na vidieku s veľkým pivom, tuniakom, chlebom 🙂

Búrka

Búrka, ktorá sa od rána chystala, prišla. Zachytila ma na just niekde medzi dedinami, kde sa nedalo ukryť. Bola to taká kvalitná horská búrka, kde si za 30 sekúnd mokrý do nitky. Mokré som mal snáď ešte aj kosti pod kožou. Ukryl som sa na chvíľu na jednej pumpe, kým to najhoršie prejde. Pred dvomi hodinami som umieral smädom, teraz som sa skoro utopil na ceste.

Keď búrka odoznela, prešiel som mestom Gostivar cez jedno neveľké sedlo až do mesta Ohrid. Išlo sa pohodlne po spolovice rozostavanej diaľnici, kde sa mi celkom darilo vyhýbať sa doprave.

Melón a pokoj pri jazere Ohrid

Mesto Ohrid a priľahlé jazero sú klenotom Macedónska. Ak je niečo, čo musíte v Macedónsku vidieť, tak jednoznačne Ohridské jazero. Je to také malé more ponorené uprostred hôr na pomedzí Macedónska a Albánska. Mesto Ohrid na jeho brehoch má zas takmer prímorskú atmosféru so svojou promenádou a úzkymi uličkami.

Dorazil som sem už po západe slnka. Unavený, ale štastný. Dnes to bol tvrdý boj. Asi najťažší den cyklocestovania v mojom živote. Boj v lese, smäd, kopce, brutálna búrka a 170 km k tomu. Zjedol som jeden melón vybral som sa popri jazere na juh.

Celkom dobre poznám tento kraj. Ocitol som sa pri Ohride už štvrtýkrát a tak som tušil, že niekde pri jeho brehoch nájdem vhodný flek na spanie. To sa mi podarilo na štrkovej pláži tesne pri vode. Nikde nikto, tma, šum vody. Idylka a skvelé prostredie na regeneráciu, fyzickú aj psychickú po dnešnej drine. Z toho lesa som mal stále traumu. Ale kľud jazera bol ako balzam na dušu. Nevadili mi ani búrkové mraky nad albánskymi horami v diaľke. Najedol som sa a sušil som veci po poobednej prietrži. Hoci treba povedať, že Ortlieby krásne, aj v tom najhoršom lejaku, udržali spacák a oblečenie v suchu.

Druhý deň – Albánsko

Rátam škody po včerajšku

Blesky, ktoré ožarovali oblaky nad Albánskom, našťastie na moju stranu jazera neprišli. Ráno som sa oddýchnutý zobudil a rátal som škody včerajšieho neplánovaného orientačného pochodu lesom. Puknuté sklíčko na ľavej páčke, našťastie páčka ako taká prežila. Natrhnutý popruh na vodotesnej ľadvinke, ktorý už síce bol načatý, ale nejaký konár v húštine mu výrazne pomohol. Jemne odreté sedlo, stratený vankúš pod riť na sedlo (ten používam, keďže na dlhých cestách nepoužívam cyklogate). A pridala sa ešte jedna mrzutosť, roztrhnuté kraťase pod vajciami. No aspoň bude vetrať 🙂

Národný park Galičica

Ale bolo mi to jedno. Dnes bol nový deň a čakal ma veľmi dlho očakávaný úsek, prechod cez národný park Galičica, cez masív hôr od Ohridského k Prespanskému jazeru. Túto cestu som vynechal pred troma rokmi, keď som sa vracal z Albánska a dodnes ma to mrzelo. Konečne som mal možnosť si tento úsek prejsť.

Cesta začínala stúpať za dedinkou Trpejca. Najprv vysoko ponad jazero a potom prišla odbočka smerujúca do hôr. Hory boli ešte zahalené rannou vlhkosťou. Vyrážal som tak ako aj včera skoro. Budík bol nastavený na 6, aby som stihol slušnú porciu kilometrov.

Samotné stúpanie do sedla bolo úplne dokonalé. Jednoducho cyklistická lahôdka. Slušný asfalt, úzka cestička vinúca sa lesom, žiadne autá, príjemný sklon celý čas okolo 6% a čo bolo najlepšie, absolútne epické výhľady na celé Ohridské jazero podo mnou.

Čím vyššie som stúpal, tým boli výhľady krajšie. Macedónsko sa mi odmeňovalo za včerajší ťažký deň. Bolo to jedno zo stúpaní, ktoré by som išiel aj celý deň. Tých pár kilometrov ubehlo ako nič, napriek foteniu, a o chvíľu som už prechádzal sedlom medzi horami.

Prespanské jazero

Prespanské jazero je dvojča Ohridu. Podobne veľké a podobne obklopené horami. Tešil som sa na pohľad naň. Ten síce nebol taký úchvatný ako na Ohrid, keďže som sa díval proti slnku, ale aj tak som bol rád, že sa mi po toľkých potulkách Balkánom podarilo konečne uvidieť aj toto veľké jazero.

Zjazd bol príjemný a rýchly a po pár kilometroch som sa už ocitol na hranici s Albánskom. Cesta sa tu príjemne vlnila a z diaľky kopírovala jazero. Nezašiel som vyskúšať vodu. Mám dôvod sem ešte prísť 🙂 Na Albánskej strane som dokonca stretol cestného cyklistu, s ktorým som chvíľu išiel, ale mal tempo, ktoré by ma rýchlo vyšťavilo.

Južné Albánsko

Mierne som stúpal nahor, po ľavej strane pomaly končilo Prespanské jazero, po pravej sa dvíhali kopce. Bol som na akejsi náhornej plošine. Po dosiahnutí vrcholu mierneho kopca prišiel prudký zjazd do širokej roviny. Tešil som sa tomu, pretože tam hore ma celkom trápil protivietor. Tu dolu ustal.

Prešiel som mestom Korce. Nenašiel som bankomat, ale mal som spred troch rokov pár stoviek lekov, miestnej meny. Jedno euro je asi 100 lekov a mal som dosť na dve pivá a čokoládu. Dal som si krátku pauzu a pozoroval život v nedôležitom albánskom meste.

O Albánsku máme na Slovensku pomerne skreslené predstavy. Už dávno to nie je nebezpečná a zaostalá krajina. Je to chudobnejšia krajina, to je pravda, ale inak netreba očakávať žiadny mordor. Cesty majú pomerne dobré, minimálne okresné medzi mestami, ľudia sú tu milí a mestá vyzerajú celkom pekne upravene. Žiaden kultúrny šok tam nezažijete. Veľmi príjemná krajina s krásnou prírodou, dobrými cenami a fajn ľuďmi.

Nekonečné kopce

Za Korce sa krajina opäť zvlnila a za mestom Erseke prišli plnohodnotné kopce. Taký predvoj Grécka. Rozbitá cesta viedla neustále najprv dlho hore, potom rýchlo dole a toto sa opakovalo do zblbnutia, takže som 30 kilometrov putoval nekonečne dlho.

Vytrasený a unavený som sa večer so západom slnka dohrkal do mesta Leskovik. Na mape celkom významné mesto, v praxi pomerne zapadnutá horská diera, kde mali len tri obchody a v každom nula celá nič na jedenie. Ak teda človek nechcel liať litre sladkých nápojov a čipsy. V tej jednej reštike na námestí som nechcel strácať čas, keďže som chcel do tmy dôjsť do Grécka. Ešte som si vyslúžil aj jedného fuckera od miestnych chlapcov, ktorí sa chceli povoziť na bicykli. Hladný a vytrasený po tých kopcoch posledných troch hodín, som na tieto detské požiadavky vôbec nemal náladu. Tak som nechal jedlo jedlom a pokračoval ku gréckej hranici.

Grécko

Našťastie do Grécka to bol krásny 15 kilometrový zjazd. V diaľke sa týčili skalné štíty ako neprekonateľná hradba. Sám som nečakal také lacné kilometre a za chvíľu som už prekračoval hranicu do Grécka. Hladný, ale cieľ som splnil. Šlo už iba o to, zohnať niečo jesť. To nebolo jednoduché. Grécky vidiek je ešte opustenejší ako Albánsky. Navyše bola nedeľa a aj obchody v najbližšom meste Konitsa boli zavreté takto po západe slnka. Dokonca aj pumpy. Takže nakoniec som chtiac nechtiac dokrútil až do mesta a využil služby jedinej pizzerie.

Nad horami za mestom, ktoré sa týčili do majestátnych výšok a dávali tušiť, čo ma čaká najbližšie dni, sa opäť zbierali blesky. Najsuchšie leto za posledné desaťročie sa preklápalo do svojho konca, keď sa tie dlho neprichádzajúce zrážky potrebovali vyzúriť a čakali presne na to, kedy sa ja ocitnem v Grécku. „Ubytovanie“ som si preto našiel pod strechou jednej zavretej benzínovej pumpy.

Den tretí – Kaňon Vikos a ďalšie grécke vrchárske tyranie

Uštekaná noc

Tretí deň mal byť rovnako náročný, ako prvé dva dni výletu. Začalo to už o jednej v noci, keď sa okolo pumpy, kde som spal, motal pes. Taký neškodný stredne veľký čokel. Zásadne však mal problém s tým, že nevedel pochopiť, čo za mech to tam leží na zemi. A tak urobil to jediné, čo sa v jeho psom mozgu zrodilo ako riešenie, začal štekať.

Keď som sa postavil, nachvíľu ušiel, ale akonáhle som zaspal, zase prišiel štekať. Zjavne spal celý deň a teraz nemal iné na práci ako celú noc robiť hluk. Keby sa aspoň chytiť nechal, aby som ukončil moje trápenie a jeho život. Po hodine takýchto nácvikov som to vzdal, zbalil som si pakšametle a mrzutý som sa presunul asi o kilák ďalej. Našiel som akési odpočívadlo pri ceste, kde bol altánok. Na tých pár hodín do rána stačí.

Prvé grécke kopce

Už včera večer som videl hradbu vysokých hôr. Grécko je kruto kopcovitá krajina. To som pochopil už hneď ráno, keď ma stálo asi 200 výškových metrov len vyšliapať do centra Konitse k ochodu s potravinami. Kým som raňajkoval, zábavné bolo sledovať troch pomerne veľkých pouličných túlavých čoklov, ako strážia ulicu. Akonáhle sa objavil nejaký nešťastník domáci so psíkom na vôdzke, tri čokle sa postavili do pozoru a zahnali psa aj majiteľa. Grécky kolorit 🙂

Dedinka Vikos a rovnomenný kaňon

Kúsok za Konitsou som začal stúpať do kopcov. Grécko je extrémne členité. Je to jedna nesúrodá zmes strmých kopcov, hlbokých údolí, horských riek. Nemá to žiadny systém. Nie je to ako u nás, že je pohorie, ktoré prekonáte jedným sedlom, vyštveráte sa na hrebeň a idete zas dlho dolu. Krajina v severnom Grécku je chaotická. Jeden kopec strieda druhý a nikdy nevyleziete na hrebeň, ani do sedla, každý kopec je len jeden z mnohých ďalších, ktoré vás stretnú na pár kilometroch. Je to ako predierať sa cez vlny obrieho mora.

A táto krajina je popretkávaná úzkymi asfaltkami s minimálnou dopravou, ktoré majú zväčša fajn povrch, ale nájdu sa aj veľmi zlé úseky. Je to taká lotéria. Nikdy neviete, aký offroad sa postaví do cesty, ale s určitosťou viete, že za chvíľu budete fučať 15% do kopca.

Na vrchársky tréning je to dokonalý kraj. Dedinky sú tu riedko, malé, zväčša bez obchodu, takže jedlo je dobré mať v zásobe. Zatiaľ som však bol v pomerne zaľudnenej oblasti, kde turistov láka hlboký kaňon Vikos. Ten som si obzrel z oboch strán. Aj zo severnej, kde v malebnej horskej dedinke Vikos bol pekný pohľad do kaňonu.

A po prekonaní dvoch dlhých stúpaní aj z výhliadky na južnej strane. Pohľady z nej boli ešte krajšie. Stovky metrov vysoké kolmé skalné steny pôsobili majestátne. Nápis na jednej tabuly tvrdil, že ide o najhlbší kaňon na svete. Ako som spomínal pri skalnom moste, tradičný grécky folklór. Ale je pravda, že ja som zatiaľ hlbší nevidel.

Na južnej strane kaňonu Vikos sú vlastne výhliadky dve. Pôvodne som mal v pláne ísť aj na tú druhú, ale počasie sa s pribúdajúcimi hodinami stávalo búrkovejšie. Nenápadné obláčiky, ktoré boli na oblohe ráno, sa postupne spájali do súvislej vrstvy a z východu sa už valili temné mračná. Bolo len otázkou času, kedy začne pršať.

Obzrel som preto prvú výhliadku a s prvými kvapkami som mastil dolu na hlavnú cestu. Rozhodol som sa, že zachádzka 20 km, spolu 40 aj s návratom, nemá v daždi cenu. Zamieril som rovno do mesta Ioanina, vzdialeného nejakých 25 kilometrov.

Znova búrka, ešte väčšia

Búrka ma dostihla asi v polovici cesty do Ioaniny. Prihnala sa mi oproti ako stena vody. Podobne ako predvčerom v Macedónsku, išlo o smršť, ktorá človeka premočí za minútu bezohľadu na to, aké nepremokavé veci má. Takže som sa tomu ani nebránil. Mal som celkom šťastie aspoň v tom, že ma to nechytilo uprostred ničoho, ale na okraji dediny. Bola tam jedna skromná pekáreň, kde som sa zašil.

No zlialo ma aj tak. Prvý nával prešiel. Vyrazil som na cestu a o 10 minút sa prihnala druhá vlna. Zahnala ma pod chabú striešku akejsi školy, kde som ako tak prečkal na pol metri suchého miesta pri stene. Potom opäť prestalo, ale iba preto, aby ma vylákalo na cestu. V sumáre, tých zvyšných 15 kilometrov do Ioaniny stále vytrvalo chcalo a už ani nemalo cenu sa pred tým skrývať. Horšie bolo, že do Ioaniny viedla aj pomerne rušná cesta a Gréci ako šoféri nie sú žiadna sláva.

Chvíľka civilizácie a opäť do pustých hôr

V Ioanine dážď ustal. Blížil sa večer a pohľad na mapu prezrádzal, že ma čaká niekoľko desiatok kilometrov dlhý úsek cez hory, kde na mape nebolo zaznačené žiadne mesto, ani väčšia dedina. Podobne ako v Albánsku, aj v Grécku sú hory prázdne. Krčia sa v nich len malé dedinky bez šance na obchod. Nakúpiť sa dá len v riedko rozhádzaných väčších mestách na rovinách. A postup takýmto horským terénom je pomalý.

Takže som si nabalil zásoby nie len na dnešný večer, ale aj na celý zajtrajší deň. To bol prezieravý krok, lebo najbližšia šanca nakúpiť sa vyskytla až o dva dni. Ešte som zhltol jeden nepodarený hamburger v miestnom fastfoode a nechal som rušnú Ioaninu za sebou. Aspoň počasie vyzeralo, že sa ako tak umúdruje. Dúfal som, že sa vypršalo a na noc bude kľud.

Opäť do kopca. Tentokrát však absolútne mimo turistický záujem, takže cesta bola naozaj prázdna, hory osamelé, dediny žiadne. Plán bol potiahnuť do tmy čo najviac. No terén mi rýchlo vysvetlil, že dnes už ďaleko nedojdem. Hodinu som šliapal do jedného kopca, aby som za 5 minút zbehol dolu do hlbokého údolia akejsi malej riečky.

Už v zjazde som videl tú tortúru oproti. Kruté serpentíny na strmom svahu oproti. Hoci mám kopce rád a vlastne som sa na tie serpentíny tešil, bolo mi jasné, že kým sa vyštverám tých 500 výškových metrov zasa hore, prejde hodina, bude tma a žiadna dedina v dohľade. Spať len tak pohodený v lese ma nikdy nelákalo.

Dedinka Krapsi

Vydrel som tie neštastné serpentíny hore. Bolo to solídnych asi 400 výškových metrov, miestami veľmi strmé. Cestička ako na Slovensku na Smrekovicu alebo na Sitno. Do zatratenia. Na vrchole týchto serpentín bola podľa mapy moja jediná nádej. Jediná dedina, kam som do tmy stíhal prísť. Bola to dedinka Krapsi. Vlastne to boli len kopanice, pár kamenných domov, jedna rozpadnutá krčma, samozrejme nefunkčná a jeden kostol. A logicky, veľký potulujúci sa pes, minimálne jeden.

Žiadny prístrešok a vlastne žiadny flek, kde by som prespal. Ako som sa tak motal po dedine nápadný ako ruský generál na fronte, vzbudil som pozornosť všetkých troch posedávajúcich obyvateľov, ktorých som videl. Odniekiaľ sa vynoril dedko a dve babky, ktorí sa vybrali na prechádzku. Každý mal v ruke palicu.

Takú palicu som videl neskôr v Grécku ešte viackrát. Boli ňou vyzbrojení všetci osamelí chodci v horách. Statná, meter a pol dlhá bakula, pripomínajúca porisko od metly alebo lopaty. Pozoruhodné bolo, že bola vždy rovnakého dizajnu, akoby ju všetci kúpili v Hornbachu v sekcii „obranné prostriedky proti medveďom a psom“ 🙂 Psy sa v Grécku voľne potuľujú a vedia byť protivné. Je asi fakt lepšie mať palicu.

Prirodzene sme sa pustili do reči. Ja som dúfal, že by som sa mohol votrieť niekam do kôlničky na dvore s kalíštekom rakije. Ale neponúkli nič. Iba tak klasicky, ako každý domáci obvykle, povyzvedali kam idem a skúšali dať fundované rady, z ktorých som rýchlo pochopil, že klasicky, ako každý domáci obvykle, poznajú svet tak maximálne o dve dediny ďalej 🙂

Keď som povedal, že plánujem spať vonku, stále v nenápadnom psychologickom nátlaku na ponuku ubytovania, iba sa zhrozili, že vonku sú medvede. Nie, že by som nemal pred medveďmi rešpekt, ale predsa, som zo Slovenska, kde medveď leží za každou kukuricou. Viac ma trápilo tých pár obrých čoklov, čo sa lenivo povaľovali po dedine a čakali len na to, kedy zaspím, aby mohli prísť otravovať.

Počkal som, kým ľudkovia prejdú a zašil som sa za kostol. Mal tú krásnu vlastnosť, že bol ohradený asi meter vysokým múrom. Celkom fajn psychologická bariéra aj pre mňa aj pre psov. Síce žiadny úkryt pred prípadným dažďom, ale vyzeralo to, že pršať už snáď nebude. Díval som sa s pivom v ruke na tmavú oblohu a rýchlo plávajúce oblaky a hypnotizoval som ich, nech idú preč. Všade naokolo panovala čistá tma a hlboké hory.

Štvrtý deň – Mparos Pass – najvyššie cestné stúpanie v Grécku

Traverz cez hory

Ráno som sa prebral do miernej rosy. Noc bola síce pokojná, ale predsa trochu chladná. Mal som navlečené aj dlhé termo. Ráno sa mi však otvoril krásny výhľad na okolité údolie, ktoré bolo vďaka inverzii celé zahalené v hmle. Oblačnosť sa držala podo mnou a pôsobilo to, akoby som sa díval na široké biele jazero, z ktorého len kde tu vykukovali ostrovy.

Rýchlo som zjedol konzervu fazulí a vyrazil som na cestu. Čakal ma úsek, ktorý sa ukázal byť oveľa ťažší, než som predpokladal. Tento výlet zatiaľ nič nedaroval 🙂 Úzka cesta, ktorá sa vlnila po úbočí hory začala postupne stúpať a za ohybom som vošiel do hustej hmly. Stúpal som rozbitou a zašpinenou asfaltkou nevedno kam. Ale aspoň som sa zahrial v rannom chlade.

Dobajkoval som k akémusi mostu. Všade bola hmla, zlá viditeľnosť, z ľava zo skaly padala pod most voda. Odniekiaľ sprava zrazu vyleteli dva statné psy. Pár metrov za mnou bežali, ale rýchlo to vzdali. A ak by to nevzdali, zle by pochodili lebo cesta hneď za mostom stratila asfalt a začala sa dvíhať. Zostalo len blato, hrubé kamene a kopec. Skvelé na cestný bicykel.

Asi pol hodinu som sa mordoval doslova krokom po kameňoch a nechutnej šotoline do strmého kopca. Nevediac, či ešte objavím asfalt. Takéto úseky ma vždy extrémne demotivujú a vôbec nezdieľam nadšenie mtbikerov. Človek sa drbe po šutroch, vydá dvakrát toľko námahy, prejde päťkrát menej a ešte je aj celý zajebaný od blata. Fakt zbytočné.

Našťastie po čase sa cesta zlepšila. Najprv mi dalo nádej pár panelových úsekov. Nádej, že sa na túto cestu ešte úplne nevykašlali. Potom sa konečne opäť objavil asfalt. Umyl som bajk v najbližšej studničke. Dediny v tomto úseku boli veľmi sporadické. A ak aj nejaká bola, ťažko bolo tých pár roztrúsených domov nazvať dedinou. Ak by bola zombie apokalypsa, tieto dedinky by to poznali až po pár desaťročiach. Aspoň studničky na vodu však boli pomerne časté.

Konečne slnko

Výhoda toho strmého stúpania bola, že ma dostalo nad oblaky. Postupne, ako pokračoval deň, sa vlhkosť vyparila a črtal sa celkom slnečný a pekný deň. Smeroval som k sedlu Mparos, najvyššiemu cestnému sedlu v Grécku, vo výške necelých 1 900 metrov nad morom.

Postupoval som však kruto pomaly. Miestny terén mi dal zabrať nielen kvalitou ciest, ale hlavne svojím profilom. Toto nie sú Alpy, kde vydrete jeden kopec a ide sa hodinu dolu údolím. Toto je profil ako česká Vysočina alebo naše kopanice, akurát že styrikrát vyššie. Nadmorské výšky okolo 800 metrov, ale neustále strmo nahor, rýchlo dolu a opakovať. Miestami ťažké ubrzdiť, miestami sa aj tlačí. Na vrchole MParosu som mal po 48 kilometroch 2 200 výškových metrov. Takáto vrchárska efektivita sa mi nikde inde ešte nepodarila 🙂 Ale to predbieham.

Ešte som len bojoval s neustálymi kopcami. Prišiel ďalší offroad, ďalšie umývanie bajku v studničke. Tie sú v Grécku našťastie pomerne bežné. Aj voda v nich je pitná, teda aspoň ja som nekakal. No a napokon prišiel zjazd až do dediny Mistras, z ktorého začínalo ťažké stúpanie na Mparos.

Mparos Pass

Človek by si aj dal šesť pív z tých kopcov, ale nebolo kde ich zohnať. V dedine nikde nikto, iba jeden pastier kôz s kozami, ktorý sa na mňa díval, ako keby práve uvidel pristávať mimozemšťanov. To už som mal však pot v očiach. Začalo stúpanie na Mparos pass. Z Mistrasu to išlo pomerne strmo hore. Potom sa to nachvíľu ukľudnilo a mal som možnosť vychutnať si výhľady do širokého údolia.

Stúpanie do sedla Mparos má poctivé parametre. Dĺžku 22 km a prevýšenie 1 500 metrov. Z cca 500 do cca 1 900 m n. m. Priemer 6% je skreslený rovinkou v asi tretine stúpania. Väčšinu času sa ide okolo 10%. Do dedinky Matsouki, ktorá je asi v polovici kopca, je to ešte fajn.

Príroda okolo bola pekná. Na druhej strane údolia sa vlnila tiež cesta a nad ňou sa dvíhali hrebeňe hôr. Krajina tu pôsobí ako v Nízkych Tatrách. Žiadne skalné štíty, ale masívne holé hrebene vo výške okolo 2 000 m n. m. A k tomu všade okolo husté lesy.

Ťažký tento kopec začne byť až za Matsouki. Jednak mi dochádzala voda a akosi sa nechcela ukázať žiadna studnička. A jednak už samotná dedina ma privítala 20% stojkami, pričom v podobnom duchu to pokračovalo aj ďalej. Našťastie asi za pol hodinu, keď som sa prebojoval cez tieto strminy v dedine, kde samozrejme opäť nežila ani noha a aj kohúty a sliepky boli niekde zalezené, sa mi podarilo natrafiť na studničku. Napil som sa ako ťava v púšti a išlo sa ďalej.

Osamelá cesta, bez dopravy, bez ľudí. Len na lúkach sa pásli kozy a ovce. Samozrejme aj so psami. Darilo sa mi však vychádzať s nimi celkom dobre. Psy si zaštekali, dali o sebe vedieť. Ja som vždy zosadol a díval som sa všade inde len nie na ovce a pomaly som kritický úsek vždy prekráčal.

Nad Matsouki začali serpentíny, zmizli lesy a tak som si už mohol vychutnávať pohľady do ďaleka. Starosti mi však robili pohľady na oblohu. Bol čas krátko po obede, tradičná časť dňa, keď sa pekný deň lámal v búrkový deň. Oblaky už prestali byť neškodne biele, pomaly, nenápadne sa spájali a dávali tušiť, že neskôr bude zase chcát.

Tento úsek som si už ale vyslovene užíval. Prírodu, voľne sa pasúce kone na lúkach, výhľady a kvalitný kopec. Čo viac si želať? Vrchol sa blížil. Akurát som bol trochu neistý, aká bude cesta na druhej strane sedla. Internety hovorili skôr o šotoline. A to by som v niekoľko kilometrovom zjazde naozaj nechcel.

Vrchol už bol nadohľad a čas som mal dobrý. Aj oblaky ešte vyzerali, že nejakú dobu vydržia. Hlavne zmiznúť z vysokých nadmorských výšok, kým začne pršať. Lebo tu sa nie je kde skryť.

Toto sedlo je fakt lahôdka. Je to ťažký, ale epický kopec, ktorý naozaj stojí za tú námahu. Je to taký Grécky Transfagarsan, akurát bez návalu turistov. Celý čas za tri hodiny stúpania ma obišli možno tri autá.

Tretia búrka

Cesta na druhej strane sa našťastie ukázala ako dobrá. Bol tam krásny asfalt, lepší a širší ako v stúpaní. Rýchlo som zletel dolu späť pod hranicu lesa. Do večera som išiel touto príjemnou cestou ponorenou v hlbokých lesoch. Dážď ma dohnal, ale pršalo len mierne, neoplatilo sa zastavovať. Prekonal som ešte jedno nevysoké stúpanie.

Až okolo šiestej večer, keď som sa pomaly vracal do civilizácie, v okolí dedinky Kastania, sa rozpršalo viac. Spustil sa lejak, ktorý sa chystal celý deň. Obloha bola beznádejne zatiahnutá. Nezdalo sa, že by to malo prejsť. Uchýlil som sa teda pod úkryt akéhosi prázdneho dreveného domu. Najprv kým prestane pršať, potom som pochopil, že tu aj strávim noc.

To bolo blbé lebo som nemal jedlo. Iba nejaké zvyšky orieškov a jeden keksík. Do mesta, kde by sa dalo nakúpiť však bolo stále asi 20 km v hustom daždi. Radšej som ostal v úkryte. Horšie bolo, že podobne beznádejne búrkové počasie ukazoval internet na najbližších 5 dní.

Piaty deň – Meteora

Unikátne skalné kľáštory

Rozhodnutie zostať predčasne pod drevenou búdou sa ukázalo ako dobré. Väčšinu večera aj noci husto pršalo. Predpoveď na najbližšie dni nebola o moc lepšia a celkom ma to demotivovalo. V tomto pokračovať bude otrava. No ako to už býva, ráno býva vždy pozitívnejšie.

Stačilo 20 km, kopce pomaly skončili a už som videl vytŕčať z rovinatej krajiny zvláštny skalný útvar. Postupne, ako som sa blížil, sa vynáral stále viac. Na úpätí týchto skál sa rozkladalo mesto Kalabaka. Po dvoch nociach mimo civilizáciu tak bola konečne možnosť nakúpiť si jedlo. Síce v obchodíku, kde majiteľ fajčil a ešte nezapol ani elektriku, ale stále to bol obchod.

Dosýta som sa naraňajkoval, dal som si aj pivo a vybral som sa do hlbín skalného útvaru. Bola to totiž slávna Meteora. Rozoklané skaly, skalné stĺpy a na vrcholoch niektorých z nich vystavané stredoveké kláštory. Načasovanie bolo vlastne veľmi fajn. Bolo asi 9 hodín ráno, čas, keď sa väčšina turistov ešte len šuchce z raňajok.

Vystihol som dobu, kedy som si jednu z najnavštevovanejších turistických atrakcií v Grécku mohol vychutnať relatívne osamote. Kláštorov je tu šesť. Plus jeden siedmy, ukrytý niekde, kam poriadne nevedie cesta. Ja som sa uspokojil s tým, že som sa preštrikoval po kľukatiacej sa ceste nahor až k najväčšiemu kláštoru The Great Meteoron.

Musím uznať, že toto miesto malo svoje čaro. A najlepšie na tom je, že som o ňom vôbec netušil. To, že vôbec existuje nejaká Meteora som sa dozvedel len predminulú noc pod kostolom v dedinke Krapsi, kde som, ako mám vo zvyku, večer pred spaním študoval mapu pre najbližšie dni.

Kláštory vybudované na skalách budili údiv, ako to v stredoveku mohli postaviť. Isté bolo jedno. Miestni mnísi mali fakt radi kľud a súčasne dobrý výhľad. Ranná otázka „Ako som sa dostal z krčmy domov?“ musela pri týchto stavbách na skalách, naberať úplne mystický význam 🙂

Postupne ma cesta previedla popod všetkých šesť kláštorov. Turistov už začínalo pribúdať. Začali sa objavovať celé plne naložené autobusy. Čas kúpiť si jednu spomienkovú magnetku a vybrať sa späť do Kalabaki. Zvažoval som, čo ďalej.

Zmením plán?

Takto z rána bolo slnečno, ale pri pohľade na oblohu mi bolo jasné, že poobede príde zas chcanec. Dnes dokonca ešte skôr ako včera. Môj pôvodný plán bol presunúť sa na východné pobrežie Grécka pod horu Olymp a zajtra si prípadne skúsiť vyšliapnuť peši na túto 2 917 metrov vysokú horu. Ale s týmito pravidelnými poobednými búrkami za riťou to nedávalo veľký zmysel.

Premýšľal som, či má zmysel tam vôbec ísť alebo zamierim rovno do Bulharska. Vyriešil som to ako vždy. Dal som si pred Lidlom v Kalabaki pivo, že kým vypijem, prídem na plán. Po pive som sa rozhodol držať sa napriek počasiu pôvodného plánu. Maximálne nepôjdem hore na Olymp, ale aspoň ho snáď uvidím. A keď tam už budem, uvidí sa.

Cesta k Olympu

Opustil som preto Kalabaki smerom na východ. Kúsok za mestom ma ponáháňali dva pastierske psy. No bolo na nich vidno, že to robia skôr pre radosť z pohybu ako že by mi chceli reálne uškodiť. Potom som začal stúpať do nejakej nevýznamnej vrchoviny. Cesta, ktorou som mal ísť pôsobila na mape trocha neisto. Ale bol som už naučený na miestne mini cesty sem tam bez asfaltu v lesoch a horách.

Štvrtá búrka

Môj odhad bol správny. Už na poludnie ma chytil prvý hustý zlievak, ktorý som prečkal na pofidérnej zastávke, kde celkom zatekalo. Keď sa trochu vypršalo a stúpal som zabudnutou cestou niekam do lesov, prišla mi SMSka s varovaním, že v oblasti hlásia veľmi silné búrky a odporúčajú nevychádzať z domu a nechodiť do lesa. Presne to chceš počuť, keď šliapeš desiatky kilometrov cez zabudnuté dedinky horami a netušíš, či tá chabá asfaltka neskončí. A nad hlavou máš nasratý oblak, ktorý ltt drží.

No nakoniec moja cesta do zabudnutia v okolí dedinky Longa sa zmenila na solídnu asfaltku, zjavne novo vybudovanú. Viedla síce inak ako ma posielali mapy.cz, ale vyzerala, že ju tam postavili pred mesiacom len pre mňa.

Neskôr to poobedie sa nakoniec celkom vyčasilo. Ustali kopce a doprial som si aj jednu príjemnú pauzu na pivo v dedinskom obchodíku. Celkom som si užíval, že po niekoľkých dňoch v horách som sa pohyboval krajinou, kde boli použiteľné dediny. Tj. dediny s obchodmi 🙂

Piata búrka

Večer ma čakalo ešte jedno stúpanie popod masív Olympu. No hory boli zahalené v hmle a oblakoch. Pohyboval som sa v nadmorskej výške asi 1 000 metrov a bolo celkom chladno. Rýchlo sa stmievalo, preto som bol rád, keď som v dedinke Karya objavil altánok a poblíž neho aj studničku na vodu.

Pohľad na zem a jej sklon mi však prezradil, že ak sa spustí väčší lejak, vytopí ma. Tak aj bolo. Do pol hodiny začalo husto pršať a altánkom sa ochvíľu valila voda. Neostalo mi iné, len sa v daždi presunúť do dediny a dúfať, že rýchlo objavím niečo vhodnejšie. Našťastie som v dedinskom parku našiel iný solídnejší kamenný altánok. A v tomto daždi nehrozili v noci žiadny návštevníci v parku.

Šiesty deň – Egejské more a Solún

Diviačiky v rannom chlade

V noci prišli otravovať len nejaké psy, ale rýchlo som ich vyprevadil preč. Ráno bola zima. Popŕchalo, ale moja nálada bola dobrá. Grécke kopce boli za mnou. Na Olymp kašlem. To mi bolo jasné. Ísť do 3 000 metrov v dažďoch nedávalo zmysel. Nič by som nevidel a navyše, ak by nemalo panovať ukážkové letné počasie, s letným oblečením by som to nedal. Po pravde, vôbec mi to nevadilo. Mal som týchto kopcov dosť a dažďov ešte viac. Alebo som bol len lenivý.

Spustím sa k moru, pozriem Solún, resp. Thessaloniky a mastím do Bulharska, kde predpoveď počasia vyzerala lepšie. Zeusa a jeho večne mrzutú stíhačku Heru pozriem inokedy. Chcelo to ešte trochu kopčekov hore dolu, ale potom konečne prišiel definitívny zjazd dolu k moru do mesta Leptokarya.

Keď som prvýkrát zbadal Egejské more, zastavil som na okraji cesty. Pridávam do štatistiky nové more, ku ktorému som doputoval na bajku. Ako som sa kochal, pod nohami sa mi začali motať malé pásikavé prasiatka. Asi šesť. Viac som sa nekochal, sadol som na bajk a prášil som preč, kým sa mi za riťou nezačne motať aj veľké zubaté agresívne prasiatko.

Letovisko a zamrznutí dovolenkári

Podobne ponurý príjazd k moru som mal aj v Gruzínsku k Čiernemu moru. Tu to bolo podobné. Tma, zamračené, zima, mierny dáždik. Na pláži pár zmätených ľudí. Úplne som videl tú bezradnosť dookola sa krútiaceho algoritmu v hlave. 1. Som pri mori na dovolenke? Áno – Nie. Idem sa opalovať? Áno – Nie. Svieti slnko? Áno – Nie. A zrazu vznikol logický rozpor, mozog sa zacyklil a po pláži sa ponevieralo zopár bezduchých schránok, ktoré nevedeli, ako z toho von. Ak ste hrali Settlers 2 a zničili ste súperovi headquarters, zmätene tam pobehovali sedliačikovia, kým sa nezmenili na kostričky.

Ja som žiadny logický rozpor nemal. Môj algoritmus sa len spýtal „Chcem pivo? Áno. Mám pivo? Tri“. Takže som si spravil príjemné posedenie na pláži v Grécku. V danom momente asi jediný spokojný turista v Leptokaryi 🙂

Thessaloniky

Potom som sa vybral do Thessaloník. Cesta tam bola pomerne nudná a rovinatá, miestami som sa zamotal kvôli diaľnici aj na nejakú poľňačku a nadával som ako pohan. Ale v zásade to bola po piatich dňoch v kopcoch veľmi pohodová a rýchlo ubiehajúca cyklistika. Konečne som hltal kilometre. Snažil som sa ešte uvidieť Olymp, ale všetko nad pár sto metrov nadmorskej výšky bolo beznádejne v oblakoch. Aspoň mi nemuselo byť ľúto.

Solún sám o sebe ma veľmi neočaril. Hustá premávka, plno kamiónov a obchádzok cez priemyselné areály na predmestí a v samotnom centre okrem jednej veže nič zaujímavé. Ale berte ma s rezervou. Nedal som tomuto mestu viac ako hodinu sedenia na tráve pod onou vežou, takže nemôžem posudzovať, čo pekné sa tam ešte ukrýva.

Do večera som urezal solídny počet kilometrov. Tešil som sa, že som sa poriadne posunul vpred na mojej plánovanej ceste. Večer som síce celkom bojoval v dedinkách na severe Grécka, lebo som nevedel nájsť žiadnu dobrú zašívareň pred dažďom na noc. V diaľke sa zas blýskalo, tak som nechcel ležať len tak pohodený v poli. Až po tme sa mi podarilo zašiť v opustenej reštaurácii v dedinke Megali Vrysi po 214 km. A prvýkrát na tomto výlete som mal menej ako 1 000 výškových metrov denne. Hoci len tesne 🙂

Siedmy deň – svižný presun do Bulharska

Jazero Dojran

Hoci sa v noci blýskalo, nakoniec nepršalo. V noci ma prišiel pozrieť iba jeden neškodný psík. Hneď z rána ma cesta viedla nekonečným miernym stúpaním. Nebol to žiadny kopec. Iba taká nudná dlhá naklonená rovina v rovinatej poľnohospodárskej krajine. K tomu sa pridal protivietor.

Kým som dorazil k jazeru Dojran na hranici Grécka a Macedónska, víchor zosilnel. Hladina jazera bola sčerená a na druhom brehu sa už nachádzalo Macedónsko. Na túto krajinu som sa už tešil. Macedónsko je jedna z mojich obľúbených balkánskych krajín. A hlavne som sa tešil na slovanský štýl malých obchodíkov po dedinách, kde si človek nakúpi a dá pivo. V Grécku to bola so zásobovaním slabota. Tiež som dúfal, že konečne uniknem z tých pravidelných poobedných búrok.

Na macedónskej strane jazera som posedel, najedol sa a pozoroval svorky túlavých psov, ktoré sa motali okolo. Pôsobilo to tu ako turistické stredisko, ale aktuálne už mimo sezóny. Od jazera viedlo dlhé stúpanie proti vetru k mestu Valandovo a potom ďalšie stúpanie od Valandova smerom na Strumicu. Kopce tu neboli vysoké, kazil to len ten protivietor.

Východné Macedónsko, kráľovstvo paprík

Pri meste Strumica som sa ocitol v až v pitoresknej poľnohospodárskej krajine. Všade boli dedinky, políčka a práce na poliach v plnom prúde. Bolo to až nápadné, ako každý niečo robil. Buď sa kosilo na poli, zvážalo papriky na dopravných prostriedkoch všetkého druhu, prevážalo prasce, páslo kone alebo kydalo hnoj. Ani súdruhovia socialistickej práce by to lepšie nenakreslili 🙂 Ale myslím to v dobrom. Bol to každopádne kraj s najväčšou koncentráciou paprík. Skleníky, plné vlečky, kopy paprík všade kam som sa zvrtol.

Bulharsko

Dnes to nebola kopcovitá etapa a tie nenáročné brďky už boli za mnou. Čakala ma len rovina a to bolo dobre lebo dnes akosi nebola energia. Okolo obeda som prekročil hranicu do Bulharska. Rozdiel medzi Macedónskom a Bulharskom nebol žiadny. Na pohľad rovnaký kraj, rovnaká kvalita ciest, rovnaké dedinky. Vlastne celkovo to bolo podobné Slovensku. V prvom meste Petrich som zamenil peniaze.

Pokračoval som veľmi príjemnou bočnou cestou, ktorá ma uchránila od hlavného ťahu. V jednej dedinke som sa zastavil na obed, prvé teplé jedlo od začiatku výletu. Bookol som si ubytko v meste Blagoevgrad. Zajtra som mal totiž v pláne ísť na celkom súci kopec Rila, ktorý svojimi parametrami a kvalitou cesty budil rešpekt. Tak sa vyspím a po týždni refreshnem.

Na posledných asi 40-tich kilometroch do Blagoevgradu sa však príjemná bočná cesta skončila a jediné čo viedlo medzi horami v tomto údolí bol preplnený hlavný ťah. Úplne štýl nášho Strečna. Obísť sa to nedalo. Iba ak prechod dosť vysokých hôr a obchádzka rádovo v stovkách kilometrov.

Ono ja som celkom otrlý a pár kilometrov v hustej doprave zvládnem. Lenže inžinieri bulharskí, prudko inteligentní, do stredu tej úzkej cesty nadrbali plastové zábrany. Akože aby sa autá nepredbiehali. No pri cyklistovi to spôsobilo, že sa za mnou valila 18 km dosť nasratá kolóna asi päťdesiatich kamiónov bez šance ma obísť.

Každopádne okolo šiestej večer som mal s prehľadom 200 km a bol som v Blagoevgrade. Pred príchodom na ubytko som sa zastavil v malom obchodíku. Dal som si pivo a pustil som sa do reči s miestnymi ujkami. Internety boli dosť nejasné v tom, aká kvalita asfaltu je hore na Rilu. Snažil som sa zistiť viac. Ujkovia len flegmaticky pokrčili ramenami, že betón. Nevedel som úplne čo tým myslia. Spýtal som sa, že či prejdem s tými tenkými gumami. Opäť sa usmiali a povedali, že ak nie, tak ponesiem.

Ôsmy deň – Jednoducho Rila

Obuch na cestách

Prečo som vlastne chcel ísť na Rilu? Podľa tohto webu je Rila jedenáste najťažšie cestné stúpanie na svete. 15 km, 1 700 výškových metrov do celkovej výšky 2 500 metrov. Priemerný sklon cez 11 %. Proste taký nenápadný bulharský Zoncolán, ktorý schová ten originálny preslávený Zoncolán do vrecka. Cesta na fotkách vyzerala všelijako, len nie ako dobrý asfalt.

Aby som to mal ľahšie, v noci som si dobre jebol hlavu. Cudzí byt, kde som nemal vychytané prekážky. V noci som sa išiel vyčúrať, zakopol, to som ešte ustál, ale po hopsnutí som dopadol na mokrú dlážku po sprchovaní a už som letel k zemi a hlavou o kachličky.

Chvíľu som videl hviezdičky, potom som pochopil, že mám šťastie, že v ceste nestála žiadna hrana. Odšuchtal som sa do postele, kde som ešte asi polhodinu videl ďalšie hviezdičky. Takže ráno ma bolela hlava, narazené rameno a bok. Dobré predpoklady, keď chceš ísť asi najťažší kopec v živote.

Z Blagoevgradu pod Rilu to nebolo ďaleko. Necelých 30 km po rovinke. Za dedinou Rila začínalo toto nenápadné stúpanie. Píšem nenápadné, lebo mám pocit, že o ňom nikto nevedel, nepočul, nikto tam vlastne ani nešiel a jedine ja som sa nejako na podivnom webe dočítal, že existuje.

Začína stúpanie na Rilu

Nenápadná odbočka popri rodinnom dome. Úzka cestička, ktorá vyzerala, že skončí po 50-tich metroch. No neskončila, iba sa zhoršila. Asfalt sa stal veľmi virtuálnym. Bolo jasné, že kedysi, keď sa po Bulharsku ešte preháňali Dácke kmene, tak tu asfalt bol. Ale za tie roky zvetral ako týždeň otvorené pivo.

Miestami sa nachádzalo pole asfaltu, miestami len kamenistá cesta, miestami skoro lesná cesta, potom kúsok panelovky a zas nejaký rozmrvený asfalt. Asi po dvesto metroch som stretol dvoch váhajúcich motorkárov. Ani oni, ani ja, sme nevedeli, ako to bude ďalej a či to má cenu. Pretože 15 km offroad do 11 % nebol zrovna to, po čom by sme túžili.

Oni to skúsili, ale po pár sto metroch to vzdali, že je to zlé. Ja som dosť váhal. Na offroad som nemal bajk. Ale vynechať tento najväčší kopec celého výletu som nechcel. Skúsil som teda ísť nahor. Kľučkujúc medzi jamami, výtlkmi, balansujúc na šutroch. Uvidím za tou zákrutou, potom za ďalšou a tak ďalej.

Dám to

Prešiel som popod nejakú malú priehradu, kde stálo len jedno rozpadnuté auto. Celkovo táto cesta vyzerala úplne ako do zatratenia. Len lesy, potenciálne medvede a nikde nikto. Ale ako som sa pomaly predieral touto prekážkovou dráhou hore, stále to akosi išlo. Bolo to zlé, rozbité, otravné, ale stále na hranici prejazdnosti cestným bajkom. Teda ak ten bajk nemáte radi a nemáte radi ani svoje kolesá a nemáte radi ani svoju riť 🙂 Demotivovala ma aj značka, že zákaz vjazdu, súkromný pozemok.

Po asi troch kilometroch trápenia ma obehol terénny džíp a z neho vysmiata rodinka Bulharov mávala ako o život a povzbudzovala. To ma neskutočne nakoplo. Pochopil som, že predsa len tu niekto chodí, tj. je to prejazdné, nebude hore nejaká rampa, ktorá zhatí moje sny, ako pred týždňom v pri Kozjaku v Macedónsku, a že snáď tá cesta úplne neskončí.

Postupne som odrátaval výškové metre. Sklon 11 % sa však stále nekonal, takže som bol zvedavý, kde sa ten priemer zrovná. Asi na polceste som našiel studničku s vodou, krík so slivkami a pekný výhľad. Bolo to okolo 1 700 metrov nadmorskej výšky. Teda asi polovica za mnou.

Cestou hore ma obehli ešte asi dvaja motorkári na terénnych motorkách a neskôr som stretol dvoch peších turistov. Inak nikde nikto. No matematika nepustí. Ak priemer hovorí 11 % a doteraz som šiel okolo 9 %, záver ťa vytrestá viac ako politická relácia s Matovičom. Začalo to nad hranicou lesa.

Epický záver

Najprv krutá strmina po extrémne rozbitej ceste s veľkými kameňmi. A tá strmina neskončila. Plynulo prešla okolo akejsi búdy do panelových serpentín. Ale keď píšem panelové, neznamená to pohodlnú jazdu. Ten panel tam bol len taký platonický.

Výhľady krásne, okolo hory, vodopád, pasúce sa kravy, horská idylka. Ale pot v očiach. Podľa štatistík má tento kopec v súvislé úseky 2,3 km so sklonom 15-20 % a 2,2 km so sklonom dokonca >20 %. A celých týchto 4,5 km sa vyzúrilo práve v hornej tretine, kde sú serpentíny a ešte rozbitejšia cesta ako v spodnej časti.

Vyšliapal som, ale balansoval som krokom, z nohy na nohu, hľadajúc stopu, nadhadzujúc predné koleso ponad kamene, s ramenami stuhnutými. Toto by bol mordor vyšliapať aj po dobrom asfalte. Myslím, že vzhľadom na podmienky to bol asi najťažší kopec v mojom živote.

Hore už sa objavil vrchol sedla. No nie je to sedlo ako také. Hore je jedna priehrada, myslím, že sa volá Kamenica a na druhú stranu kopcov cesta pokračuje už naozaj offroadová, bez známky asfaltu. Ani som nemal potrebu to skúšať. Cieľ dostať sa hore som splnil, vrchársky skalp som mal. Navyše hore boli ovce a psy už z diaľky upozornili, že sa fakt nemám približovať.

Hore boli asi dve autá s turistami. Ale inak nikto. Obloha bola modrá, no oblaky sa mohli kedykoľvek spojiť a spustiť sa dážď. Bol som vo výške 2 500 m n. m., takže to boli seriózne hory. Čakala ma cesta dole.

Zjazd ako za trest

Tá bola ešte útrpnejšia ako cesta hore. Na tom povrchu sa nedalo pustiť bajk rýchlejšie ako 15 km/h. V kombinácii s 20 % padákom som stláčal brzdy na doraz. Boleli ma ramená, prsty, riť, lýtka, vlastne všetko. A popri tom som hľadal stopu, aby som sa nevyrýpal a uberal som pomaly milimeter z brzdových gumičiek na každom kilometri klesania 🙂

Hore som šiel tri hodiny, dolu skoro dve. Takže naozaj ten zjazd bol viac za trest ako to stúpanie. Dolu do Rili som prišiel zrobený ako baník. Celé telo ma bolelo a bicykel, keby vedel hovoriť, pošle ma do piče. Zázrak, že to dal.

Hotovo

V Rile som sa zastavil na dlhú pauzu v miestnom obchode. Kúpil som si sardinky, jarné cibuľky, kvantum piva a kolu. Futroval som sa asi hodinu a sledoval som miestny dedinský život. Naplnil ma pocit endorfínov, že som ten kopec dal. A tak som len s pobavením sledoval ľudí.

Bol to taký zaujímavý kolorit a už za tú hodinu som vypozoroval pár zvykov. Napríklad každý návštevník obchodu zastal presne vždy na tom istom mieste, na kúsku, ktorý nebol najbližšie ale bol tam znížený obrubník. Každý druhý návštevník kupoval mlieko vo fľaške. Vyskytli sa aj miestny mačovia. Jeden na BMW z roku pána snáď 1980 prifrčal ako veľká voda, zastal na zníženom obrubníku, kúpil mlieko a potom keď nákup vložil do kufra, 5 minút ho nevedel zavrieť. Keď sa to podarilo, predsa plechy sú rokmi ohnuté, zas trapošil s dverami. Ja som sa škeril, on sa hanbil a jeho mačovstvo veľmi rýchlo zhaslo 🙂

Bola tam tiež studnička, ktorá sa hojne používala okoloidúcimi chodcami. Prišla ešte jedna nablýskaná a gýčovo vytunená Lada Niva a dokonca sa pristavila motorka Simson. Mokrý sen všetkých malých chlapcov zo začiatku deväťdesiatych rokov. Tú som už pekných pár desaťročí nevidel 🙂

Dnes som sa už len spustil nejakých 15 kilometrov do dedinky Mursalevo. Nebola sila ani vôla ísť nikam ďalej. Našiel som tu opustenú krčmu, kde som na terase odhadol dobrý flek na noc a neďaleko bol obchod, kde som dve hodiny do zotmenia sedel, pil pivo, tlačil sa jedlom a kŕmil okolo sa motajúce mačky 🙂

Deviaty deň – Srbsko

Bulharský vidiek

Noc pod terasou opustenej krčmy prebehla pokojne. Akurát ráno som bojoval s časom. Ono je to tak často vtedy, keď kempujem niekde, kde nie je miesto sa ráno vysrať . V noci krásna zašiváreň, ráno to už bolo centrum dediny s parkom. Takže som sa musel zbaliť skôr ako bolo neskoro a presunúť sa niekam do úzadia. Nestihol som a zneuctil som park 🙂

Smeroval som príjemnou cestou údolím riečky Struma. Cesta viedla lesom proti prúdu rieky, mierne hore, ale doprava tu prakticky neexistovala. Išlo sa veľmi dobre. Okolo desiatej som bol v meste Kyustendil, väčšom Bulharskom meste. Zastavil som sa na pauzu.

Okolo dvanástej som sa ďalšou prázdnou cestou blížil k srbskej hranici. Na tento moment som sa tešil. Srbsko som totiž ešte na bajku nikdy nešiel a získam tak nový skalp. Na hranici som to skúsil na občiansky. Len tak zo zvedavosti, či to prejde.

Príchod do Srbska

Znudený colník na mňa pozeral ako na kokota a vypýtal si pas. No čo už. Všade na Balkáne to funguje, Srbsko pýtalo pas. S pocitom neskutočnej otravy tam dal colník pečiatku a poslal ma preč.

V prvom srbskom mestečku Bosilegrad som dal pauzu. Bola nedeľa, trochu som tŕpol, aby v Srbsku nebolo všetko pozatvárané. Našťastie našiel som obchod a dokonca tu bol aj bankomat, tak som vybral srbské dináre.

Srbská cesta zatiaľ bola kvalitná a bez áut. Bolo to tu fajn. Smeroval som cez kopce k jazeru Vlasina. Stále kontinuálne mierne hore. Ku koncu už aj strmšie. Vrchol bol v nadmorskej výške 1 350 metrov.

Po dvoch dňoch kľudu sa zase poobede začali zbierať oblaky. Preto som bol rád, že som prešiel vrchol stúpania pri jazere Vlasina a začal som dlhé klesanie do mesta Surdulica. Tu už pribudlo áut lebo v okolí jazera bola asi turistická oblasť.

V Surdulici som sa zastavil v potravinách, že si nakúpim už aj zásoby na večer. Pivo vo fľaške sa mi kúpiť nepodarilo. V Srbsku panuje rovnaké pravidlo ako aj v Čiernej Hore. Lahváčika kúpiš len ak prinesieš prázdnu sklenenú fľašku. Ani za nič nechceli predať a furt mi strkali namiesto skla plechovku. Tak som to po márnej snahe vzdal a kúpil si rovno jeden a pol litra v plaste.

Srbsko inak zatiaľ prekvapovalo. Na taký zbežný pohľad išlo zatiaľ o najvyspelejšiu balkánsku krajinu. Cesty tu boli dobré, dedinky upravené, mestá príjemné. Dokonca som dlhý úsek až do mesta Leskovac išiel popri novej diaľnici. Tá pohltila všetky autá a ja som mal pre seba prázdnu širokú cestu.

Leskovac bolo celkom veľké mesto, kde v centre bolo rušno a boli tam nejaké trhy. Dal som si kebab a už za tmy som sa vybral za mesto niekde zakempiť. S tým to bolo horšie. Poobede nakoniec nepršalo, ale teraz to vyzeralo všelijako. Preto som chcel nájsť nejakú chyžu.

Nočný presun

To sa mi podarilo až o niekoľko kilometrov ďalej v dedine Belanovce. Zakempil som priamo v kaplnke. Oltár, kríž, nejaké suché kvety, odložený gril a dva metre pod strechou pre mňa. Skvelé a nevidené miesto. Až na to, že asi o tristo metrov ďalej boli nejaké cigánske domy. Odtiaľ sa valila hlučná hudba, ktorá ani o dvanástej neustávala. Keď sa pridali ostré výstrely, ktovie čo tam majstrovali, alebo to boli petardy, vzdal som to.

Zbalil som veci a presunul som sa nútene o dve dediny ďalej. Pre predstavu aký bol ten hluk silný, zvyšky hudby som počul ešte o 5 km ďalej. Len som ľutoval ostatných obyvateľov spomínanej dedinky. Zložil som sa nakoniec na betónovom ihrisku za školou. Ideálne by to bolo samozrejme pod strechou na vstupe do školy, ale tam sa nejaký párik cmukal a nechcel som im rušiť romantiku 🙂

Desiaty deň – offroadové utrpenie

Cesta skončila na zvážnici

Aj v Srbsku, rovnako ako všade inde na Balkáne, majú psy. Opäť sa opakoval scenár z Grécka, keď v noci prišiel pes a začal štekať. Našťastie tentokrát stačilo mu zasvietiť do očí ostré svetlo a ušiel. A za celú noc prišiel iba dvakrát, takže nebol veľmi vytrvalý.

Dnes mal prísť hlavný klinec Srbska, výdatné stúpanie na Kopaonik. No to som ešte nečakal, aký mordor ma čaká. Na mape bola značená klasická okreska vedúca z mesta Bojnik do Kuršumlije. Tá avšak si po 15 km za Bojnikom zmizla. Ostala len drsná kamenistá cesta.

Presne v tom momente, keď je vracať sa ťažšie, ako pokračovať blbou cestou vpred. Po asi kilometri toho utrpenia som narazil na nejakého pastiera kôz. Opýtal som sa ho na cestu a on mi potvrdil, že sa cesta zlepší. Mal pravdu. Asi po kilometri sa objavil nový asfalt s tabuľou Európskej Únie o rekonštrukcii cesty.

Akurát pastier nepovedal, že ten nový asfalt vydrží zas len asi dva kilometre. Potom začal offroad znova. A ešte horší. Išlo už o plnohodnotnú lesnú cestu, plnohodnotnú zvážnicu. Dokonca som tu stretol traktor zvážajúci drevo a ujko tvrdil, že to takto bude ešte 15 km. Jebne ma.

Aby to nebolo málo, samozrejme som stúpal vytrvalo do kopca a na celom tomto nepodarenom offroade som vyšliapal z 300 do asi 1 100 metrov. Koniec som už musel tlačiť, lebo na cestnom bajku ísť po zvážnici do 12% stúpania fakt nie je easy.

Paradoxne na vrchole stúpania, keď už som bol fakt zúfalý, do akého offroadu som sa to zas zamotal, sa objavili valce, bágre a nákladiaky a hore na hrebeni sa budovala široká cesta. Problém je, že sa ešte len budovala, takže zjazd som v 40tke mastil dole po čerstvo zvalcovanej šotoline, ktorá niekedy ešte dokázala prekvapiť nečakanými jamami a prašnými závejmi, kde utekali kolesá.

Brzdil som v strmine ako o život a koleso vzadu vytrestané offroadami v Grécku a Macedónsku začalo vydávať podivné vŕzgavé zvuky. Napokon sa mi podarilo opäť dostať na asfalt kúsok nad dedinou Prolom. To bola slasť. Po 15 km lesnou zvážnicou mať zasa pod kolesami normálnu cestu. Zaprášený a s dvojhodinovou zbytočnou stratou som bol konečne znovu na asfalte. Koleso vŕzgalo, ale držalo.

Dve rakije cestou

Cestou do Kuršumlije zas robili nový asfalt a na jednom úseku sa mi podarilo nabrať na pneumatiku ešte horúce kamienky, takže to škrelo a štrkotalo ešte viac. No paráda s tými cestami v Srbsku. Radšej som sa uistil od nejakého domáceho pred potravinami v Kuršumliji, že ku Kopaoniku je to už naozaj asfalt.

Náladu mi zlepšil ďalší domáci ujko v nejakej dedinke za Kuršumlijou, ktorý ma pozval na domácu pálenku. Opäť sa začalo zbierať na dážď a ten tentokrát prišiel skoro. Už o druhej ma zahnal do potravín v nejakej bezmennej dedinke, kde som sedel po chabou strieškou vedľa dvoch domácich štamgastov a cucal pivo. Škoda, že v tom obchode nemala pani nič iné na jedenie ako čipsy a sladkosti.

Kopaonik

Na Kopaonik bola ešte séria kopcov. Z Brzece začalo samotné stúpanie. Z cca 1 000 do 1 800 metrov. Bola to však vrchárska lahôdka, ktorú som si užíval. Skvelý asfalt, krásne husté ihličnaté lesy okolo, minimum dopravy a príjemný sklon. Offroadové trápenie z rána bolo zažehnané.

Šiesta búrka

Zato však neboli zažehnané búrky. Hore sa opäť nazbierali oblaky a evidentne sa blížila riadna smršť. Tá ma chytila v zjazde. To najhoršie som prečkal v chabej plechovej autobusovej zastávke, ale keď neprestávalo, pobral som sa ďalej.

Premočený som došiel až dolu na hranicu s Kosovom. Bol 29. august, najvyšší čas prejsť túto líniu. Do konca augusta totiž platil dočasný mier medzi protestujúcimi v špz-tkovej vojne. Od septembra mal vstúpiť do platnosti nejaký problémový zákon v Kosove a očakávala sa ďalšia vlna prostestov a blokácia hraníc.

Nocľah u domácich v Kosove

Na mňa však boli kosovskí colníci milí. Dokonca sa tešili, keď videli v pase pečiatku z Kosova spred 3 rokov. Nakúpil som si jedlo v malých potravinách za hranicou a jediné, čo som už chcel, bolo niekam zaliezť do úkrytu. Ako som si v prvej kosovskej dedine obzeral jednu starú barabizňu, vyšiel z neďalekého domu chlapík. Slovo dalo slovo, išiel sa opýtať ženy, či môžem ostať. Žena zjavne povedala ano, lebo o 10 minút vyšiel a pozval ma dnu.

Dnes v noci som tak mal parádne útočisko. Dom, sprchu, strechu nad hlavou, dokonca večeru, ktorú mi táto milá rodinka urobila a k tomu tam mali aj prítulnú mačičku.

S domácim chlapíkom sme kecali o živote v Kosove. Vysvitlo, že je colník. Na tých mám šťastie. Aj pred rokom v Rumunsku ma podobne prichýlil colník. A čo som sa dozvedel o živote v Kosove takto z prvej ruky? V prvom rade, že je to na prd. Plat síce vzhľadom na mieste ceny nie je až taký zlý (colník má okolo 600 Eur), ale najväčší problém je tá neperspektíva a neurčitosť, ktorá tam panuje. Predstavte si, že žijete v krajine, ktorá nie je polovicou sveta uznaná. V rámci Európy potrebujete všade víza, nie ste súčasťou žiadneho celku. A konkrétne ani v severnom Kosove v okolí Mitrovice sa človek nevie zaradiť.

Treba vždy lavírovať medzi dvoma stranami. Na jednej sú Srbi, ktorí tvoria tu na severe majoritu a na druhej strane sú nariadenia kosovskej vlády. Tá napríklad nabáda ľudí, aby si zmenili značky na autách, ktoré ešte nesú spred rokov pôvodné srbské insígnie, za oficiálne kosovské. Ale ak by to tento chlapík urobil, rozbijú mu zas auto domáci Srbi, ktorí sú proti tomu.

Do Srbska si musí značku prelepovať, a na juh od Mitrovice vo vlastnej krajine ísť nemôže vôbec, lebo so srbskou značkou by mu policajti robili problém. Takže žiť tam je o neustálom lavírovaní a večných problémoch. Pritom konkrétne táto rodina sa hlásila k Bosniakom, tj. moslimskej menšine. Píšem menšine, pretože ako sám povedal, oni nie su Albánci, oni sú proste moslimovia. Neurčujú sa na národnom princípe, ale na základe viery. Takže im je vlastne úplne jedno, či je Kosovo srbské alebo albánske, najhoršia je tá neperspektívna, neurčitosť a večné otravné trenice.

Ako vravel, najlepšie roky života vzala vojna a pritom aj tak ide len o zlaté bane na severe Kosova, ktoré každá strana chce. Zvyšok je len balast o ľudských právach a sebaurčení, ktorý nikto z miestnych v praxi nepotrebuje.

Jedenásty deň – Kosovo a Priština

Srbská a Kosovská Mitrovica

Ráno som vyrážal zároveň s domácim. On do práce, ja na bajk. Poďakoval som sa za pohostinnosť a už som valil smer Mitrovica. Taký refresh dobre padol. Usušil som veci, najedol sa a bola energia na ďalšiu dlhú etapu. Po necelých 50-tich kilometroch som dorazil do Mitrovice.

Toto mesto je symbolom celého Kosova, resp. jeho rozpoltenosti. Mesto leží na rieke Iber. Jeho severná tretina je klasické juhoslovanské mesto. Vlastne klasické balkánske malé mesto, podobné aj našim mestám. Zhyzdené socíkom a panelákmi, ale také z našich reálií. Žijú tam prevažne Srbi, platí sa tam srbskými dinármi. Keď som vyťahoval eurá, ktorými sa ináč v Kosove platí, celkom zazerali. Bolo vidno, že chcú dináre. Všade srbské vlajky.

V obchode, kde som si kupoval raňajky sa nesvietilo. Okrem toho sa tam aj fajčilo, ale to je už taká balkánska klasika, ktorá sa deje v malých marketoch všade, vrátane Grécka. Elektrina bola to leto celkom nedostatková a Kosovo, ako neživotaschopný štát jej nemal dosť, a preto sa na pár hodín denne vypínala.

Prešiel som most ponad rieku a bol som v inom svete. Objavili sa mešity, ulice lemovali klasické krámky v orientálnom moslimskom štýle. Cyrilika sa zmenila na Albánčinu. Zvýšil sa chaos, doprava, objavili sa albánske vlajky. Bol som zrazu v albánskom svete.

Smeroval som do hlavného mesta Priština. Nevedel som čo od Prištiny očakávať. Bude to svetovo zabudnutá diera? Bol som celkom zvedavý. Najprv som išiel bočnými cestami, potom plnou, úzkou a rozbitou hlavnou cestou. Tento úsek našťastie netrval dlho a cesta sa zmenila na niečo ako diaľnicu. Pre mňa podstatný bol ten odstavný pruh, kde som si spokojne valil.

V jednom meste som dokonca videl servis bicyklov a premýšľal som, že si dám spraviť koleso. Pár špicov bolo po tých offroadoch predošlých dní pekne vybúchaných a voľných a ja som len tŕpol, či to vydrží. Ale nakoniec som kašľal na to. Bola by to veľká strata času. A ten sa mi krátil. Musel som už celkom priamo valiť na sever domov. A pritom som stále ešte len mieril na juh do Prištiny.

Priština

Prekvapilo ma, že Priština je veľké, rozvinuté a moderné mesto. Nie je to veľkomesto, ale rozhodne to nebola zaspatá diera. Mala rušné centrum s pešou zónou. Tu ma zastavili policajti, že nemám jazdiť na bajku. Popri tom sme sa dali do reči odkiaľ a kam idem. Policajt spomenul, že tiež bicykluje a tak sme mali spoločnú tému.

Celkovo boli milí a bolo cítiť, že sa tešia z turistov. Hoci ma zarazilo, že ich tam v centre bolo asi 30. Rátal som ich. Asi len tak pre istotu 🙂 Dal som si jedno pivo a pobral som sa z mesta preč. Pri výjazde z mesta ma prekvapil cyklochodník, ktorý bol navyše aj pomerne použiteľný.

Potom už som valil širokou dvojprúdovou cestou na západ s vetrom v chrbte. Ten dnes bol celkom svižný. Profil bol len mierne zvlnený, prekonal som jedno alebo dve nenáročné stúpania. Prešiel som mestom Klina, kde som si dal celý melón.

Siedma búrka

Pomaly sa blížil večer a mňa čakalo posledných pár kilometrov k hradbe hôr, ktorá oddeľuje Kosovo od Čiernej Hory. Malo ísť o posledné veľké sedlo na mojej ceste. Asi 1 400 výškových metrov. Robota na dve hodiny, tri ak rátam aj zjazd. Čiže to vyzeralo, že dnes večer sa už do toho púšťať nebudem, ak nechcem skončiť hore po tme. Navyše sa opäť spájali oblaky.

Lákalo ma prekonať tento kopec ešte dnes, aby som mal zajtra ľahšiu situáciu, ale nakoniec pri pohľade na oblohu som to nechal tak. Kúpil som si jedlo a zašil som sa po pomerne dlhom hľadaní do rozostavaného domu. Dobre som urobil, pretože sa ešte ani poriadne nezotmelo a už prišla silná búrka. V noci sa ku mne prišiel skryť aj jeden psík. Ale keď som sa pomrvil, zdrhol.

Dvanásty deň – rýchlovka Čiernou Horou

Posledné veľké sedlo

Videl som to hlavné. Moja cik cak cesta sa dnes mala vyrovnať a plán bol smerovať priamo na sever, čo najkratšou cestou. čakali ma posledné dve krajiny, ktoré som chcel preskúmať. Čierna Hora a Bosna. V oboch sme boli v Peťkou asi mesiac dozadu, kedy sme v Čiernej Hore vymietli tie najkrajšie miesta. Takže tentokrát som to poňal skôr tak, že nemusím vidieť to najkrajšie. Chcem prejsť miestami, kde som mal ešte biele miesta na mape.

Ráno som začal stúpať do kopcov. V tejto fáze dlhodobej únavy už 1 400 metrov celkom budilo rešpekt. Z kosovskej roviny sa musím dostať cez hory do vysokej Čiernej Hory. No tento kopec sa nakoniec ukázal úplne krásny. Príjemné serpentíny s dobrým sklonom, za mestom Peje do mesta Rožaje. Išlo sa super, navyše sa mi odkryli krásne pohľady. Kosovská rovina bola pod inverziou a kopce nado mnou boli zaliate slnkom. Bolo to naozaj pekné stúpanie, kde som stretol minumum áut. Dopravu viac menej tvorili len kamióny, ale všetky išli opačným smerom z Čiernej Hory dolu do Kosova.

Hraničný prechod na Kosovskej strane prišiel prekvapivo skoro. Pečiatka a ide sa. Potom nasledovalo dlhé územie nikoho a asi až o pol hodinu a pár kilometrov za samým vrcholom priesmyku vo výške 1 800 m n. m. som narazil na opustené búdky Čiernohorcov.

Čierna Hora

Zrazu spoza búdky vyskočil colník a so smiechom ma naplašil. Milé od asi 50 ročného pupkatého chlapíka. Takže privítanie bolo parádne 🙂 V Čiernej Hore, kde sa zvrtnete, tam je krásne. Nedá sa tu ísť nikam, kde by ste nevyvaľovali oči na krásne prírodné scenérie.

A hoci ja som si zvolil pomerne obyčajnú cestu východom krajiny, aj tak to bola paráda. Hneď za Rožaje ma čakal zdĺhavý kopec do mesta Berane. Tam som si doprial dosýta piva a pobral som sa ďalej popri rieke Lim. Musel som prekonať ďalší kopec do mesta Mojkovač, kde som bol asi o druhej poobede. Ale nešlo o nejaké zásadné horské priesmyky. V podstate to boli len také nenápadné predely z jedného povodia do druhého.

Čierna Hora je paráda, Čiernohorci sú tiež super, ale jedna vec je v tejto krajine najhoršia na Balkáne. A to sú vodiči. Tu sú doslova kokoti. Nechytajú sa na Rumunov, ale na Balkáne sú hneď druhí najhorší. Čím staršie auto, tým väčší obuch sa na vás valí.

Kaňon rieky Tara

Z Mojkovača začala najkrajšia čiernohorská etapa. Išiel som kaňonom rieky Tara až pod most Ďurdeviča Tara. Pred mesiacom sme s Peťkou tento most navštívili, tentokrát som si chcel prejsť kaňonom. A bolo na čo pozerať. Vysoké skaly, hlboké lesy a divoká rieka podo mnou. Krása vykúpená len miernym stúpaním.

Pomaly sa blížil večer. Opäť sa spájali oblaky a chystal sa dážď. Viac menej v súboji s časom, dažďom a tmou som prekonal posledné stúpanie dňa. Od mosta Ďurdeviča Tara na inak peknú, no teraz ufúkanú a chladnú náhornú plošinu smerom na mesto Pljevlja.

Pred Pljevljou som s prvými kvapkami dorazil do motorestu. Nemal som nakúpené zásoby na večeru a nechcelo sa mi do mesta hľadať v daždi potraviny. Dal som si tu preto pleskavicu a dve pivá. Pri jedle mi asistovala malá mačička, ktorá si smelo vyskočila na stôl a lovila mi z taniera 🙂

Nakoniec z dažďa veľa nebolo. Hrozilo, hrozilo, ale skončilo to jemným popŕchaním. Na noc som sa zašil do vchodu akejsi budovy, skladu, či opusteného baru. Sám neviem. Vnútri bolí herné automaty, ale inak to vyzeralo ako logistická hala. Hlavne tu bol kľud, strecha a mohol som sa spokojne uložiť na noc.

Trinásty deň – upršaná Bosna

Offroad, utečenci a prichádzam do Bosny

Ráno som si kúpil pečivo v prvej otvorenej pekárni v meste Pljevlje. Už o pol siedmej som vyrazil do kopca za mesto. Opäť ma čakal pomerne dlhý offroad po zaprášenej ceste. Tentokrát robili novú cestu, takže som im to odpustil. Potom nasledoval veľmi pekný úsek prázdnou krajinou, kde som nestretol okrem skupinky utečencov, ktorým z lesa trčali len oči, vôbec nikoho. Krásna príroda, samota, ale aj neustále hore dolu.

Hranica s Bosnou bola utopená v lese. Bol tu jeden nemecký starší párik na rovnako starom mercedese, evidentne na výlete, pretože sa ma pýtali na kvalitu ciest v Bosne. Tá sa inak hneď za hranicou výrazne zhoršila. Výtlky ma sprevádzali v zjazde až do mesta Čajniče.

Pomerne zaspaté mestečko v bosniackych horách bolo ponorené v hmle. Dnes celkovo počasie nevyzeralo nič moc. Od rána hmla, chladno a dážď na vlásku. Odfotil som miestnych smetiarov, na ich požiadanie, a valil som do väčšieho mesta Goražde.

Kilometre ubiehali rýchlo lebo to bolo celý čas z kopca. V Goražde panoval celkom čulí ruch. Popri rieke Drina som smeroval na sever. Do mesta Rogatica na stom kilometri som prišiel okolo obeda. Mal som celkom dobré výhliadky, že dnes urežem poriadny kus cesty.

Garbadge Run

Za Rogaticou som sa musel popasovať so zdĺhavým stúpaním skoro 500 výškových metrov. Za stúpaním, až do mesta Sokolač sa zas spustil silný vietor a začalo popŕchať. Počas celej cesty ma obiehalo veľa pomaľovaných a vyzdobených vrakov. Doslova. Keď ich prísun neustával, všimol som si nálepky , ktoré hovorili, už si nespomínam na presný názov, ale niečo v zmysle Garbage Race.

Zjavne sa týpci na starých šrotoch dali dokopy, vyzdobili rárohy a vydali sa čadiť do vzduchu zrovna okolo mňa. Veľmi som sa tomu netešil lebo smrdeli, boli hluční a hlavne robili dopravu na inak prázdnych cestách.

Dokonca aj keď som sa vypratal do lesa na nenápadnú horskú asfaltku, ktorá neskôr na pomerne dlhom úseku zas zmizla v prospech blata a šotoliny (v tomto momente ma to už vôbec nerozhodilo), oni sa trieskalo rovnakou cestou. Nie a nie odbočiť niekam inam.

Nekonečný lejak a mesto Tuzla

V lese na blate ma chytil dážď. Ten zosilnel ešte viac dolu na hlavnej ceste, už našťastie asfaltovej, zato však plnej kamiónov. Chvíľu to bolo celkom crazy. Lejak, zlá viditeľnosť, zima a veľa kamiónov. Do kopca som sa aspoň zahrial. Z kopca to zas išlo samo, ale moje bzrdy po dvoch týždňoch v kopcoch boli také, že ak by som začal náhle brzdiť, ubrzdím až v Maďarsku.

Lejak len silnel a silnel a obloha nedávala nádej na čokoľvek lepšie v noci. Takže som asi na tretí pokus chytil na jednej pumpe slabú wifi a bookol prvé lacné ubytko v meste Tuzla. Znamenalo to síce ešte doraziť po tme 50 km do Tuzly, ale s vidinou suchej postele a strechy nad hlavou.

Premočený som to dal aj s rekordom v dennom nájazde 230 km. Večer som sa už peši vybral do mesta na burger a prvé čapované pivo po dvoch týždňoch. Aj druhé a tretie a štvrté.

Štrnásty deň – Chorvátsko

Distrikt Brčko

Na ubytku som si v hlave prehral celú moju cestu. Zdalo sa to už nekonečne dávno, čo som začal v Skopje, čo som sa brodil lesom pri jazere Kozjak, čo som blúdil v gréckych horách alebo liezol na Rilu po neskutočne rozbitej ceste. Na výletoch je vždy tak. Čo sa stalo viac ako tri dni dozadu je už história, dejepis. Súčasnosť siaha tak max do predvčera. Spôsobuje to množstvo vnemom a zážitkov, ktoré človek zažíva každý deň. To je na tom to krásne.

Aj teraz, pri raňajkách, ktoré som trochu prehnal, oči jedli v obchode viac ako bol schopný dať žalúdok, som rekapituloval a pomaly uzatváral moju cestu. Ešte ma síce čakali tri dni, ale kopce skončili. Čakalo ma rovinaté východné Chorvátsko, Maďarsko okolo Balatonu a príjazd domov. 90 % driny som mal odrobenej a asi aj väčšinu zážitkov. Už to mala byť len pohoda domov.

Koleso vŕzgalo ako kĺby návštevníkov Lidla ráno o šiestej, keď som stúpal do posledného kopca výpravy za mestom Tuzla. Išlo len o taký malý brďok, asi 500 výškových metrov. Už naozaj posledný kopec. Od rána však pršalo, rovnako ako celú noc. Preto moja motivácia vyraziť skoro vôbec nebola. Vyrazil som až o jedenástej. Veď už nejak to doklepem.

Našťastie za kopcami pršať prestalo, spustil som sa dolu, potrápilo ma ešte pár vlniek a už som bol na siahodlhej rovine v okolí distriktu Brčko. Dal som si tam posledné bosnianske pivo a prešiel som hranicu po moste ponad širokú rieku Sáva.

Smeroval som cez nekonečné roviny, priamo bez zákrut, s vetrom pomerne dosť do xichtu do mesta Vukovar. Ale vôbec mi tie roviny neprekážali. Iba som sa párkrát obzrel ako v diaľke miznú aj posledné náznaky kopcov v Bosne. Mal som pocit víťazstva. Zdolal som všetky kopce, ktoré som plánoval. A súčasnú monotónnu rovinu som si veľmi užíval.

Vukovar a Osijek

Vukovar je mesto poznačené obliehaním počas srbsko-chorvátskej vojny začiatkom deväťdesiatych rokov. Dnes je už síce pekné, moderné, ale ponechali tam pár domov ako memento. Mesto sa rozkladá na Dunaji. Takže pre mňa to bol taký miľník, že som z hôr ďalekého Grécka prišiel až k Dunaju.

Dal som si pauzu a vyčistil reťaz a namazal. To som na ceste robil každé tri dni. Tentokrát to už snáď bude stačiť až domov. Celkom sa vyčasilo a vykuklo slnko. Hoci pomaly aj zapadalo. Mal som v nohách len 130 km, ale vyrazil som dnes neskoro.

No na rovinách v smere do mesta Osijek to išlo. V Osijeku som si nakúpil zásoby na večer a obzrel centrum mesta. To síce bolo zahradené, kvoli rekonštrukcii, ale inak pôsobilo celkom pekne. Aj pevnosť na brehu rieky Dráva pôsobila v zapadajúcom slnku malebne.

Dnes som neplánoval siliť kilometre. Išiel som proste len tak, kde nájdem nejaký vhodný flek na spanie. No nakoniec sa išlo aj po tme po prázdnych cestách tak dobre, že sa mi ani nechcelo zastavovať a potiahol som to až na maďarskú hranicu. Zložil som sa v altánku pre dedinskou školou v poslednej chorvátskej dedinke po 204 km.

Pätnásty deň – krížom cez Maďarsko

Mesto Pécs

Posledné dva dni som poriadne potiahol. Dnes sa črtal pekný slnečný deň. Bol som na južnej hranici Maďarska. Domov ostávalo asi 350 km a mal som na to dva dni. Už to bola pohoda. Vyrazil som spokojne juhovýchodnými maďarskými dedinkami. Asfalt v Maďarsku sa vždy pozná. Svätý Orbán Karpatský, gubernátor ruský, síce príčinlivo rozvíja svoju slávnu maďarskú krajinu už 20 rokov, ale asfalt mu akosi ušiel spod zreteľa. Po dedinách je niekde na úrovni lepšej srbskej šotoliny.

Do mesta Pécs ma navyše celkom potrápili aj početné kopčeky. Samotný Pécs je naozaj pekné mesto s historickým centrom. A dokonca sa tam v jednej uličke na výjazde z mesta vyskytol aj segment so 16 % stúpaním. Inak celkovo na to, že som dnes išiel krížom cez povestne nudné Maďarsko, bola celá moja dnešná trasa veľmi živá, vlnitá a pekná. Vôbec som sa nenudil a po včerajšom dni na rovine už boli aj nohy oddýchnuté a tešili sa z kopcov.

Akurát som mal trochu problém po dedinách nájsť otvorený obchod v sobotu poobede. Tak som si povedal, že chcem stihnúť kompu cez Balaton v určitý čas a dám si kebab na polostrove Tihany na druhom brehu Balatonu. Tento kraj už poznám, vedel som kde nájdem akú vyžierku. Výsledkom bola asi 50 km svižná časovka, aby som to stihol. Teda nie že by som rúbal tých naozajstných časovkárskych 40 km/h, ale tých 33 s naloženým bajkom a takto na konci výletu som už celkom cítil.

Balaton

Kompu som stihol na minútu presne. Stihol som aj stiahnuť jedno pivo za tých 8 minút, ktoré prekonávala Balaton. A kebab bol môj. Pomaly sa schyľovalo k večeru. Okolo 200-tého kilometra som sa odklonil od jazera a začal som stúpať do Veszprému. Za mestom ma potom čakali ďalšie kopce. Tento kraj Maďarska je poctivo kopcovitý. Nejde o veľhory, ale pár stoviek výškových tu človek urobí. Hlavne sú tie vŕšky neskutočne zdĺhavé.

Chcel som ich na komplet prekonať, kým sa uložím niekde na noc, aby som už zajtra mal naozaj iba veľmi pohodovú jazdu do Bratislavy. Podarilo sa mi to až po tme. Tento úsek bol aj celkom frekventovaný. Preto som bol rád, že to mám za sebou. Ešte raz teda už naozaj posledné kopce výletu. Zložil som sa v malom altánku v dedinke Veszprémvarsány.

Šestnásty deň – pivná púť domov

Ráno popŕchalo. No fasa. Jediné, čo som dnes chcel, bolo prešuchtať sa posledných 120 km na pohodu domov a stáť na terasách a v krčmičkách na každom kroku na pivo. Naštastie ostalo len pri mrholení a jemnom dáždiku v Győri. No bolo mi to už jedno. Od Győru vedie až do Bratislavy cyklochodník, takže som sa smelo odvážil chlípať pivo. Bola to taká tá spokojná jazda v hladinke, keď ti je všetko jedno. Aj občasný dáždik, aj mokrá riť od kolesa. Proste som vyhral lebo som prišiel z Grécka domov po vlastnej osi a navštívil desať krajín.

Toto boli už dôkladne známe kraje. Mosonmagyaróvár a posledný maďarský čapáčik. Potom prišiel ešte jeden posledný v Rajke, kde sa po novom otvorila nejaká záhradná krčmička v dvore jedného z domov. Za chvíľu som už bol na Obrátke a na hrádzi do Bratislavy. Slnko pieklo, všade kopec výletníkov a ja zadrbaný po dvoch týždňoch putovania, ktoré mi prišli akoby som bol na ceste pol roka.

Cestu som ukončil pod Prístavným mostom vo Werande, kde som si dal prvé kvalitné pivo po dvoch týždňoch – Stupavar. Hoci Tuzlanske pivo mi tiež celkom šmakovalo. Spomedzi tých balkánskych jedno najviac fajn. A cesta bola hotovo. Môžem plánovať novú.

Trasu nájdete na tomto linku, keďže GPX file je príliš veľký a mrzne z toho WordPress 🙂