Gruzinsko Ushguli

Na svahoch Kaukazu – Gruzínsko zo sedla bicykla

Gruzínsko. Čo o ňom bežne človek vie? Sotva toľko, že je to bývalá sovietska republika, majú tam kopce a tie typické vežičkovité dedinky v horách, ktoré sú na každom obrázku. Ešte nikdy som nešiel na nejaký bajktrip taký nepripravený ako do Gruzínska. Mal som len veľmi matnú predstavu o tom, čo ma tam čaká, kadiaľ vlastne pôjdem a čo tam všetko chcem vidieť.

Oveľa viac ako itinerár cesty som v hlave riešil logistiku. Odlet z Budapešti, prílet do Kutaisi a naspäť to isté. Krabica, či len vak na bike? Ako vyriešiť presun s neskladnou kartónovou krabicou a bicyklom súčasne na letisko v rámci Budapešti? Vezmú mi vôbec tú krabicu do vlaku? Alebo budem po maďarsky hľadať veľký taxík, prípadne to zložím a zbalím už doma, a potiahnem tú 30 kg nespratnú vec vlakom a metrom?

Dopadlo to takto. Jazda Budapešťou bola na nezaplatenie a dal som to kilák aj po diaľnici 🙂

Potom som už len odovzdal krabicu zodpovednému a ochotnému pracovníkovi na letisku v Budapešti, ktorý ju so slovami “picsába bazmeg” na druhý pokus hodil na vozík a vzal niekam do útrob letiska. Prvý krát sa mu to šmyklo rovno na podlahu.

Prvýkrát v Ázii

Krabica bola v príletovej hale skôr ako ja. Gruzínci sú dobrí. A dokonca vyzerala celá. Skôr, než som sa z nej stihol tešiť, bol pri mne starší pán, ktorý mi ju bral z rúk, otváral a vyťahoval vak s bajkom. Ževraj mi ju za 15 Eur uschová. A pridal aj víno, tak som nemal čo riešiť.

Bajk som poskladal pred letiskom za aktívnej asistencie lokálnych psíkov, ktoré mi kradli handry, ktorými bol bike obložený a chutili im aj zvyšky z plastových zip pások

Asi 500 metrov za letiskom som narazil na vhodné miesto, kde som do húštiny uschoval vak na bicykel. Ten som nechcel nechať ujkovi. Človek nikdy nevie, treba rozložiť riziko a snáď aspoň jeden obal mi na cestu späť ostane.

Letel som v noci, a tak som si cestou z letiska do Kutaisi dal šlofíka, aby som dokázal zvyšok dňa fungovať. Našiel som si voľný plac pred mestom, kde sa pásli dve kravy, a dospal som precestovanú noc.

Miesto, kde som si dal šlofíka. V Gruzínsku je podobných umeleckých diel veľa

Deň 1 – Zoznámenie sa s Gruzínskom

Kutaisi – prvé gruzínske mesto

Energia sa mi v ten deň zišla. Doprava v Kutaisi nesklamala. Prvý kontakt s miestnymi šoférmi som prežil, ale bolo potrebné byť ostražitý. V Gruzínsku sú dva typy šoférov. Tí, čo nevedia jazdiť a chodia ustráchane 30 km/h aj po širokej rovnej ceste. Tých je len pár, ale nikdy neviete, či to neseknú priamo pred vami do jarku. A potom veľká väčšina tých, čo tiež nevedia jazdiť, ale vynahrádzajú si to odvahou a rýchlosťou, prípadne volantom na opačnej strane.

V Kutaisi som sa zdržal iba chvíľu a dal si prvé gruzínske pivo.

Smeroval som na sever do oblasti Svaneti. Cieľom bol Severný Kaukaz a Zagari pass. Chcel som vidieť prvýkrát v živote hory s výškou do 5 000 m n.m. V diaľke už bol vidieť ich obrys.

Krajina sa začala pomaly vlniť, na svahoch okolitých kopcov bolo množstvo viníc a na cestách množstvo kráv. Stretol som týpka. Amík cestujúci už pol roka na bajku cez celú Európu. Bicykel mu príšerne pískal, tak som mu namazal aspoň reťaz.

Železničný priechod typu “Cyclist shall not pass!”

Okatse kaňon a prvý offroad

Drina začala na obed pri dedinke Dzedzileti. Odbočka na Okatse kaňon nemala asfalt. Nevadí. Skúsim prvý gruzínsky offroad. Veď preto som tu. Nadšenie ma prešlo po pár sto metroch natriasania na veľkých kameňoch, ledva zjazdných na krosovom bajku.

Neskôr sa pridala stavebná činnosť. Cestu valcovali a upravovali a kvalitne prášili. Ktovie, možno príde asfalt. Tých 8 km mi trvalo hodinu a poriadne mňa aj bicykel vytriasli. Ak by toto malo pokračovať, nedôjdem tých ďalších 13 km do kaňonu ani do večera, vravel som si.

Mostom ponad rieku

Našťastie som sa potom napojil na inú cestu, ktorá už mala asfalt. Pri jednom odpočinkovom pive sa mi krčmár ponúkol, že ma zvezie zvyšok cesty. Vraj offroad, vraj dlhá cesta. Iba za 200 Lari (asi 60 Eur). No neber to. Keď videl, že s ním ani nekomunikujem, nie to ešte aby som odmietol, skúsil to znova s cenou 150 Lari (45 Eur). Že dnes mám šťastie a je špeciálna akcia. Išlo o 10 km cestu.

Naveľa som mu vysvetlil, že vo veľkých mestách v Európe berú taxíky 1 Euro / km a jeho ponuka je úplne mimo. Potom sa už so mnou prestal rozprávať a iba zazeral.

Offroad to nebol. A preletel som to vcelku rýchlo. Hoci ten záverečný, snáď 20% stupák som musel potupne tlačiť. Okatse kaňon aj vodopád Kinchkha boli pekné. Ale či to stálo za ten offroad a poldňovú zachádzku, to si doteraz nie som istý.

Okatse kaňon, celkom vychytené turistické miesto

Rovnaká cesta naspäť v znamení rýchleho zjazdu a následne opäť 8 km vytriasačka a tlačenie do kopca po kameňoch. Domáci, sediaci v jednej dedinke pri tej logistickej tepne, mi ponúkli víno. Hodil som ho do seba, tak mi ponúkli aj druhé, ktoré skončilo vo mne ešte rýchlejšie. Aj vo víne je energia:)

Gruzínsky vidiek. Po tých šutroch to bolo utrpenie

Už sa stmievalo, a tak som zakempil pri hlavnej asfaltovej ceste, na mieste, kde som na obed odbočil na Okatse kaňon. Bola tam malá lúčka a studnička, a od cesty bolo miesto kryté kríkmi.

Deň 2 – Zagari Pass na dohľad

Ako som stratil prilbu

Stretol som dvoch Holanďanov, ktorí ma odhovárali od toho, aby som šiel na Zagari Pass z tejto strany. Vraj je to veľmi blatisté a neschodné, a im to dolu kopcom trvalo celý deň. Správna výzva 🙂

Valil som smerom na Lentekhi a nezdržoval som sa už žiadnymi odbočkami. Asfalt držal, a tak šla cesta rýchlo. Hory okolo mňa sa pomaly zvyšovali a ja som si začínal uvedomovať, že som fakt na ďalekom Kaukaze. V pohorí, o ktorom som len počul na zemepise v škole, ale nemyslel som si, že sa tu niekedy ocitnem.

Prvýkrát na Kaukaze

Stratil som prilbu. Začalo to nevinne. Víno od uja taxikára zo včera mi začalo neprekonateľne zavadzať v brašni. Áut v kraji za mestom Lentekhi bolo minimum a cesta bola čoraz horšia. Tak som si dal doping pred očakávaným stúpaním do sedla. Stále som veril, že Zagari Pass do večera dám a prespím pekne idylicky hore vo výške 2 620 m. Počasie bolo dobré.

Potom som ale pri ceste stretol skupinku oddychujúcich domácich. A prišlo gesto, ktoré som odvtedy v Gruzínsku videl ešte veľakrát. Také to virtuálne kopnutie panáka do seba. Zastavil som. Veď Gruzínsko je o kontakte s domácimi. Dostal som najesť, vypiť koňak a jeden z nich ukazuje na prastarú sivú dodávku UAZ odparkovanú vedľa cesty. Zagari Pass je ďaleko, cesta zlá a oni majú pár kilometrov rovnakú cestu.

V UAZe

Nerád si cestu uľahčujem, ale tiež je to zážitok viezť sa v takej sovietskej mašine. Naložili sme bajk a išlo sa. Zložil som si prilbu a to som nemal robiť. Keď som o 15 km neskôr a po pár ďalších koňakoch vystúpil a rozlúčil sa, prilba ostala vnútri.

Stopujem starú dodávku

Uvedomil som si to až keď UAZ zmizol za zákrutou. Sakra. Čo teraz? Vyrazil som za dodávkou. Veď tá haraburda išla aj po asfalte na rovinke sotva 40. Do kopca po lesnej ceste, kam zahla, ju dám. A možno zastanú niekde o kúsok.

Valím za UAZom

Nedal som to. Počul som v serpentínach nad sebou v lese zvuk motora a švihal som to tým offroadom hore ako na horskej prémii, ale bolo jasné, že ujkovia mieria niekam do hĺbky hôr po cestách, ktoré ani nie sú na mape. A netuším, kde končí ich cesta. Ďalšie prenasledovanie nemalo zmysel. Ostal som bez prilby.

Bez jedla do priesmyku

Zásoby jedla som sa snažil držať na minime, aby som veľa nevláčil so sebou. Voda bola v studničkách na každom kroku. A tak sa stalo, že keď som minul poslednú dedinu za Lentakhi, poslednú pred sedlom Zagari, mal som v kapse len balík orieškov. Nemám problém byť na cestách o hlade. Aj preto som sa jedlom až tak netrápil.

Plán bol jednoduchý. Doraziť do večera do sedla, sprášiť oriešky a ráno už len zjazd do Ushguli, kde si niečo kúpim. Boli dve hodiny poobede a stále bolo dosť času sedlo dať.

Posledná civilizácia na najbližších 40 km

Asfaltová cesta sa za dedinkou Mele skončila a vystriedala ju blatistá lesná cesta. Holanďania mali pravdu. Blata až po uši. Ale s tým som počítal. 20 km do sedla dám aj na offroade.

Stretol som dvoch Nemcov. Na horákoch zjazdovali zo sedla. Prehodili sme pár slov a výsledkom bolo, že mi nechali malý zvyšok chleba a dve marhule, ktoré oni už nepotrebovali, keďže mierili do civilizácie. Boli zásoby:)

Stúpanie je zatiaľ ešte len mierne

Asi o 4tej poobede sa predo mnou objavil farebný stánok na okraji zabudnutej dedinky Tsana, ktorá poriadne nie je ani na mape. Moja záchrana, pretože na oblohe sa začali kopiť búrkové mraky a bolo jasné, že to čoskoro príde.

Cesta sa priebežne zhoršovala

Stánok mal striešku z celtoviny a pár lavíc. Teta mi spravila khachapuri, rovno som si od nej vzal aj dve pivá a dve coly, a kým som jedol, prišiel lejak. Búrka bola vytrvalá a trvala až do tmy. Preto nemalo cenu ísť do priesmyku. Ostal som tam na noc pekne v suchu.

No kam by som chodil 🙂

Deň 3 – Ushguli

Zagari Pass

Moje útočište v noci

Ráno tretieho dňa som zahájil samotné stúpanie do priesmyku. Z môjho prístrešku to malo byť do priesmyku ešte 11 km. Cesta, bola to vlastne len taká obyčajná zvážnica, na mnohých miestach pod vodou, stúpala priamo nahor v ostrých serpentínach. Miestami som musel tlačiť.

Priesmyk je niekde tam hore

Výhľady na okolité hory však boli úchvatné. Skalné steny v okolí sa dvíhali do výšok 4 500 m n.m. Bol to hlavný hrebeň Severného Kaukazu a súčasne hranica s Ruskom. Vrcholky boli zasnežené a pod nimi ľadovec.

Chvíľu som sa obával kadiaľ ma tá cesta povedie, pretože hrebeň sa ťahal akoby všade naokolo. Nakoniec ma traverzom vyviedla až do priesmyku. Stretol som dokonca jedno auto smerujúce nahor a šofér sa ma pýtal, či nepotrebujem zviezť. Už to predsa pár stoviek metrov pred vrcholom nevzdám.

Stúpanie do Zagari Pass

Hore v priesmyku Zagari som stretol skupinku ukrajinských bikepackerov a jedného zblúdilého psíka. Nakŕmili chlebom s medom mňa a ušlo sa aj psovi 🙂

Zagari Pass

Ushguli a 5 000 metrové hory v oblakoch

Priesmyk bol ťažký, to nevravím, ale šlo to celkom príjemne. Určite som rád, že som nedal na názor Holanďanov, ktorí ma strašili. Nebyť búrky, stihol by som to podľa plánu ešte včera večer.

Zjazd bol po rovnakej úzkej kamenistej a roztrasenej cestičke plnej zákrut ako cesta hore. Takým offroadom to dole na krosovom bicykli bez akéhokoľvek odpruženia ide snáď ešte namáhavejšie ako hore. Neustále som musel dávať pozor na jamy a kamene, aby mi neušlo koleso alebo som nechytil osmičku, či defekt. Hrkanie brašní a vŕzganie celého bicykla ma tiež rýchlejšie nepúšťalo. Brzdy dostali zabrať.

Na druhú stranu priesmyku

Nepotreboval som sa však ponáhľať. Bol iba obed, tak som si užíval výhľady na okolité hory a riečku hlboko dole podo mnou. Na svahoch okolitých lúk som videl koscov trávy a niekoľko úľov. Med a seno sú v tejto časti Gruzínska hlavnými artiklami.

Zjazd do Ushguli

Náhle sa predo mnou objavila dedinka. Pohľad do mapy mi prezradil, že to je to slávne Ushguli, ktoré je “must to see” pre každého, kto putuje Gruzínskom. V predstave som si asi vykonštruoval nejakú väčšiu dedinu, lebo tá mini osada ma prekvapila a prvé, čo mi pri pohľade na ňu prišlo na myseľ bolo “zabudnutá dedinka kdesi na Islande v stredoveku”.

Ushguli

V dedinke bolo živo. Veľa turistov, prevažne nemeckí dôchodcovia a ázijskí turisti. Dedinka pôsobila so svojimi polorozpadnutými kamennými domami, obrannými vežami a úzkymi uličkami veľmi fotogenicky. Aké to však bude o pár rokov, keď dostavajú všetky tie rozostavané moderné, kockaté ubytovne a hotely, aké vyrastajú všade na svete, neviem. Som rád, že som to stihol teraz, kým to nevyzerá ako akákoľvek oravská dedina s prerastenými 5 generačnými domami na prenájom 🙂

Otvoril som moju železnú zásobu orieškov, dal si pivo a čumel som do oblakov. Niekde tam v diaľke totiž mala byť najvyššia hora Gruzínska, 5133 metrov vysoká Shkhara. Nikdy som taký veľký kopec nevidel a toto bol jeden z cieľov výpravy, vidieť hory nad 5 000 m n.m. No oblaky boli proti. Vrchol ostal zahalený.

Mestia a bivak pod horou Ushba

Z Ushguli to šlo stále dole a dole. Cesta bola prašná a kamenistá, ale pomerne dobre zjazdná. V údolí bolo niekoľko zabudnutých dediniek podobného rázu ako Ushguli.

Offroadom z Ushguli

Kým som sa dokotúľal do Mestie, musel som ešte zvládnuť jeden nevysoký priesmyk, už našťastie po asfalte, a prežiť jeden lejak. V Mestii som si doplnil zásoby na večer a pokračoval som rýchlo na západ k hore Ushba. Za mnou sa opäť kopili búrkové oblaky a snažil som sa im ujsť.

Vodopád cez cestu 🙂

Večer som sa zložil na lúke v dedinke Mazeri. Zachádzka na priamej ceste k moru, ale horu Ushbu aj so svojim vodopádom som nechcel vynechať. Hora Ushba pomaly tmavla a jej rozoklaný vrchol zahalili oblaky. V noci padlo pár kvapiek, ale bivak to zvládol. Noc bola ešte teplá.

Hora Ushba, 4 710 m n.m.

Deň 4 – Pešia túra k vodopádom

Ráno som vstal skoro. Dokonca tak skoro, že bola ešte tma, a tak som si posunul budík o hodinu. Chcel som vyraziť na pešiu túru k vodopádom pod horou Ushba čím skôr, nech do večera ešte stihnem nejaké tie kilometre na bicykli.

K vodopádom viedla najprv klasická lesná cesta, po ktorej sa dalo ísť aj bicyklom. Viedla popri rieke, ktorá čiastočne pramenila priamo z ľadovca pod Ushbou.

Jeden z vodopádov je už z diaľky viditeľný

K vodopádom to malo byť 9 km a boli už z diaľky vidno vysoko na skalách. Po asi 5 km som to s bicyklom vzdal. Cestička bola príliš kamenistá a strmá aj na tlačenie. Neostávalo mi iné, ako pokračovať bez bicykla.

Skryl som ho do húštia, ale nie až tak dokonale, ako by som chcel. Bolo ho trochu vidno. K vodopádom viedla ešte slušná štreka a miestami aj šplhanie do strmého kopca po mokrých balvanoch, ale dal som to. Podarilo sa mi cestou naspäť aj zablúdiť v podraste a stretnúť ujka, ktorý hľadal koňa. Bolo smiešne, ako sa mi snažil rukami nohami vysvetliť, aké zviera hľadá.

Bližšie som k vodopádom nešiel. Ten terén bol neistý, plný tečúcej vody a od vodnej triešte išla nepríjemná zima

Cestou naspäť som už začínal stretať turistov. Bol som rád, že som vyrazil tak skoro, pretože som už na obed bol naspäť pri bicykli a mohol som vyraziť ďalej na cestu.

Ushba už v plnej kráse bez oblakov

Zvyšok dňa sa niesol v pomalom nenápadnom zjazde do mesta Zugdidi, popri priehrade Enguri. Večer som zakempil pod stožiarom s gruzínskou vlajkou, za mestom Zugdidi. Bolo to už na rovine a ja som sa tešil, že zajtra dorazím k Čiernemu moru.

Priehrada Enguri

Deň 5 – Zmoknutý pri Čiernom mori

Čierne more ma privítalo tmavou pochmúrnou oblohou a kvapkami dažďa. Dopoludnia som ešte so slnkom preletel 60 km do mesta Poti, ale akonáhle som sa posadil s pivom v ruke na jeho breh, spustil sa dážď.

Z kúpania teda nič nebolo, hoci voda bola teplá. Snažil som sa kľučkovať po prímorských promenádach a priľahlých uličkách, aby som videl čo najviac pobrežia.

Čierne more

Na pobreží Čierneho mora v Gruzínsku najviac vidno, že turistický ruch v krajine sa ešte iba rozvíja. Pobrežie buď tvoria typické socialistické rezorty, široké pieskové pláže a zabudnuté bufety, alebo, čo je lepšie, je ešte krásne nezastavané a voľné. Prístup k moru je dobrý, neobmedzovaný otravnými slnečníkarmi a more nie je obstavané nepreniknuteľnou sieťou hotelov.

Zaspaté a pochmúrne

Pomaly som sa kotúľal smerom k Batumi, vzdialenému asi 80 km. K večeru sa objavilo aj slnko, a prišlo aj na kúpanie a odpočinok na pláži. Pred Batumi som ešte musel prekonať dva nevysoké kopce a stihol som to presne v momente, keď zapadalo slnko nad morom.

Batumi v diaľke

Sedel som na pláži pred Batumi a okrem západu slnka som sledoval aj búrku na horizonte nad morom. Pomaly sa sunula v diaľke a v dažďovej clone zahaľovala obzor.

Tu ostávam, už len si otvorím pivko a vychutnám si západ slnka

Deň 6 – Batumi a návrat do hôr

Batumi – mesto plné kontrastov

Cyklistické obchody v Gruzínsku existujú len v Tbilisi, Batumi a Kutaisi. A ja som jeden v Batumi plánoval využiť na kúpu prilby. Stále mi vadilo, že jazdím bez nej.

Chlapík v obchode bol úplne neochotný a zjavne ho jeho práca veľmi bavila. Podstatné však je, že som nakoniec platil menej, ako bol súčet cenoviek za prilbu a nové brzdové gumičky. Brzdy dostali v Svaneti zabrať a vzhľadom na hory, ktoré ma ešte čakali mi bolo jasné, že budú potrebovať vymeniť. Prilba stála asi 10 Eur.

Batumi

Inak príjazd do Batumi, ktorého som sa vzhľadom na gruzínsku dopravu celkom obával, bol nakoniec celkom dobrý. Musel som prežiť nejaký ten kilometrík chaotickej štvorprúdovky, ale potom už viedol cyklochodník popri mori, okolo prístavu a táto promenáda vlastne pokračovala pozdĺž celého mesta.

Batumi

Batumi je také malé gruzínske Las Vegas. Živé moderné mesto s vysvietenými mrakodrapmi a množstvom kasín a hotelov. Obrovské hotely sa budujú tesne pri mori. Sú to fakt králikárne, ktoré zarazia aj našinca odchovaného na škaredých socialistických panelákoch.

Nechápem motiváciu ísť na dovolenku do niečoho takého

Väčšina sa ešte len teraz buduje a podľa mňa kapacita už teraz presahuje reálny dopyt. Pomedzi tieto ultramoderné architektonické pokusy sa krčia prastaré, ľudovou tvorivosťou updatnuté paneláky ako z najhoršieho gheta, kde každý balkón tvorí samostatnú históriu.

Celé mesto pôsobí tak, ako keď skrížite Las Vegas s Petržalkou z 90tych rokov, a tento výplod umiestnite k moru.

Batumi

Nečakaná hostina

Z Batumi som sa vydal smerom do sedla Goderdzi Pass na východ. Nenápadné naberanie výškových metrov až pod mesto Khulo. Pred Khulom už veľmi nápadný strmák, dlhý zopár kilometrov, až do samotného mestečka. V mestečku som si dal povinnú maškrtu každého dňa – melón. A keďže ešte stále bola nejaká tá hodinka do zotmenia, vybral som sa ďalej.

Zaujímavý most cestou do Khula, zachovaný ešte zo stredoveku

Cesta, doteraz dobrá, sa opäť zmenila na rozbitý, nespevnený offroad. Môj postup sa spomalil. Z okoloidúceho auta sa vystrčila hlava a na mol opitý šofér ma volal na víno k nemu do hotela, niekde o pár kilometrov ďalej. Potom odfičal trúbením a mávaním sa zdraviac s každým protiidúcim autom.

Na fotkách tie cesty vyzerajú ako príjemne ujazdená poľná cesta. V realite je to kodrcanie po kameňoch veľkosti mačacej hlavy

Ja som sa ďalej mordoval pomalým tempom tou cestou a rozmýšľal som, kde to zložím na noc. A to bol celkom problém. Všade naokolo boli husté lesy, ktoré strmo stúpali od prašnej cesty. Žiadna vhodná rovinka. Skúsil som to aj na autobusových zastávkach, ale v nich bolo z cesty toľko prachu, že som nechcel na totálku zašpiniť celý spacák.

Po pár kilometroch, už takmer za tmy, som stretol v jednej dedinke chlapíka zaháňajúceho kravy do ohrady. Ten mi potvrdil, že takáto cesta bude trvať ešte 40 km, až do mesta Akhaltsikhe, teda na druhú stranu hôr. No paráda.

Našťastie mi odporučil akýsi kemp, ktorý by mal byť o kilometer ďalej. Teraz, keď píšem tento článok, sám žasnem nad tým, ako podrobne a konkrétne sa dá dorozumieť s človekom, s ktorým sa jazykovo úplne obchádzate:)

Aj takto sa vie v Gruzínsku zmeniť jedna z hlavných ciest krajiny

Hlavné bolo, že chlapík mal pravdu. Naozaj som o kilometer narazil na rozľahlý dvor s rozostavanou stavbou. A medzi trámami bola zložená skupinka nemeckých cyklistov. Tí už na mňa veselo mávali a volali ma. Partička Nemcov a jedného Belgičana bola na ceste už 4 mesiace a smerovala zo svojej krajiny do Tbilisi.

Všetko študenti, ktorí na naložených bajkoch ťahali so sebou aj hudobné nástroje ako gitary a pod. Podľa ich slov, doobeda bicyklujú a večer len tak niekde zakempia, a venujú sa hudbe. Len z Batumi vraj už idú dva týždne a v tomto kempe sú dva dni.

Hostina na záver dňa 🙂

Našťastie sa venovali aj pivu a hneď vedľa provizórneho kempu mala domáca otvorený malý obchodík / krčmu, kde nám ochotne navarila a načapovala pivo, cítiac nemecké eurá. Po 6tich dňoch na ceste som sa tak prvýkrát celkom pekne prejedol a pripil. Lámanou angličtinou som fundovane rozoberal s Belgičanom geopolitickú situáciu vo východnej Európe a potenciálny rozpad Belgicka na Flámsko a Valónsko 🙂

Večera

Deň 7 – Offroadom do kopca cez Goderdzi Pass

Ráno som vyrazil skoro. Chcel som mať túto rozhrkanú cestu čím skôr za sebou. Stúpať po takejto ceste je únavné, pretože sa neviete dostať do tempa a každú chvíľu vám kamene a nerovnosti vyhadzujú predné koleso do strany. A v klesaní je to ešte horšie. Je potrebné neustále brzdiť, a ak človek nechce nachytať nejakú osmičku, rýchlosť klesania je rovnako pomalá ako v stúpaní.

Lepšie štyri nohy ako kolesá

Prekonať Goderdzi Pass dalo zabrať. Sedlo bolo pomerne dobre vidieť už z diaľky, ale akokoľvek vyzeralo na dosah, cesta vedúca na vrchol sa tak často a strmo krútila, že mi to trvalo hodiny.

Len o kúsok ďalej už vyrastajú obrovské hotely

Cestou som minul pár zabudnutých dediniek, sem tam sa objavil pri ceste sediaci predajca medu a tesne pod sedlom už začínal opäť stavebný ruch rozvíjajúceho sa gruzínskeho turistického priemyslu. Na svahu pod sedlom vyrastalo niekoľko veľkých hotelov. Opäť posledné chvíle, kedy som mal šancu zažiť tento kraj ešte v pôvodnej podobe.

Na druhej strane hôr, keď konečne začal asfalt a okrem výmoľov som si začal všímať aj okolie, bola krajina úplne iná. Suchšia a otvorenejšia. Stále kopcovitá, ale kopce už neboli zalesnené. Úplne iný kraj, pre mňa neobvyklý, ale o to viac ma lákalo preskúmať túto strohú krajinu.

Krajina v Gruzínsku sa dokáže meniť doslova každým kilometrom
Po hlbokých lesoch príjemná zmena
Ovečky, ale našťastie žiadny pes

Deň 8 – Skalné mesto, súboj živlov a pálenka z Jerevanu

Vardzia

Deň začal dvoma týpkami, ktorí na frekventovanej ceste plnej kamiónov, za ktorej zvodidlami som si na noc ustlal, viedli kravy na pasienky. Jedným okom som sa na nich díval a odmával im na pozdrav.

Cestou do Vardzie

Čakala ma Vardzia. Skalné mesto vytesané do útesu. Ďalšia povinná atrakcia na ceste Gruzínskom. Tomu zodpovedal aj počet turistov. Ja som to však vychytal skorým ranným príchodom a stihol som do každej skalnej diery strčit hlavu skôr, než miesto zaplavili nemeckí dôchodcovia.

Veľmi fotogenická krajina

Mesto vytesali do skaly v zlatom veku gruzínskej histórie, niekedy v 12. storočí, ako ochranu pred Turkami. Úprimne, najkrajší pohľad na mesto je z parkoviska dole. To si vie človek prehliadnuť celý komplex. Keď už ste priamo tam, prechádzate len z jednej prázdnej skalnej diery do druhej. Keď však bolo mesto obývané, mohlo to vyzerať impozantne.

Pod vyhasnutým vulkánom

Už z Vardzie som videl oproti na svahu nepríjemnú cestičku kľukatiacu sa nahor na protiľahlý útes. Bolo mi jasné, že toto je úsek, ktorý ma čaká. Opäť offroad a niekoľko kilometrové stúpanie v serpentínach.

Náročné stúpanie

Hneď na začiatku som stretol trojicu Holanďanov, ktorí zjazdovali dolu. Vraj si to valia až z Číny. A vraj mi vôbec nezávidia, že idem tento úsek hore. Nakoniec to nebolo až také zlé. Ale mali pravdu v jednej veci. Hore bol iný svet a chladné počasie.

Vardzia je tam v údolí podo mnou

Rozľahlá náhorná plošina ako z filmu Stratený svet a teplota spadla o niekoľko stupňov dole. Na plošine, ktorú tvorili nekonečné lúky, sa krčilo pár dediniek s drevenými polorozpadnutými domami. A v diaľke čnela 3 300 metrov vysoká sopka Didi Abuli.

Pomaly som sa touto stepou blížil po prašnej ceste k sopke, až do mesta Akhalkalaki.

Gruzínske počasie nesklamalo a opäť raz sa na oblohe začali zbierať búrkové mraky. Celkovo som mal počas celého výletu len veľmi málo nocí, keď nehrozil dážď alebo nespadlo aspoň pár kvapiek.

Dedinky na náhornej plošine

Dážď sa spustil, keď som čerstvo najedený a so zásobami v brašniach opúšťal mesto Akhalkalaki. Do toho sa pridal svieži protivietor a hlavný ťah do Arménska, čo znamenalo rozmlátený pokus o asfaltku s kamiónmi.

Takto som sa prekotúľal aj do mestečka Ninotsminda. K dažďu a vetru sa pridalo aj hrmenie. Dosť na to, aby som takto podvečer zvažoval, že na dnes skončím.

Hlavný ťah do Arménska

Schoval som sa na chvíľu u tety v malom obchodíku, kde som si dal pivo a kolu, a pokecal s bábuškou. Odporučila mi hotel. Hotelov bolo v centre Ninotsmindy viac, ale keď som k nim prišiel, vyšlo na chvíľu slnko.

Mne sa ešte nechcelo končiť, a tak som sa vybral ďalej. Avšak ako som opustil mesto, počasie sa opäť zhoršilo. Opäť dážď a vietor neskutočne zosilnel. Táto náhorná plošina okolo jazier Paravani a Saghamo je vo výškach dosahujúcich 2 000 m n.m., a tak zlé počasie tu je naozaj nepríjemné.

Prší, fúka, svieti slnko a je dúha, ale hlavne je zima

Čo je horšie, pred vetrom a živlami sa nie je kde skryť. Nerastú tu stromy, ani jeden, nie sú tu skaly, nie je tu nič. Len holé nekonečné lúky a zvlnené kopce obklopené horami na horizonte.

Žiadny úkryt

Bicykel mal snáď 30 kg, ale aj tak mi ho ten vietor skoro vytrhol spod riti. Keď videl, ako zápasím s bicyklom, zastavil mi jeden chlapík na staručkom Ford Transit. Biele staré Transity v rôznom štádiu rozkladu sú v Gruzínsku najčastejším dopravným prostriedkom.

Bike sme naložili do auta a chlapík to rúbal cez zákruty hlava nehlava takou rýchlosťou, že som ľutoval, že som vôbec nastúpil. Čudujem sa, že to ten veterán vydržal. Preto som radšej vystúpil, keď sme dorazili do najbližšej dedinky na brehu jazera Saghamo.

Jazero Saghamo

U pastiera oviec

V dedine bolo rušno. Domáci zaháňali domov kravy, ktoré kompletne zahatali cestu. Z každého domu vrčal pes a celé toto divadlo bolo doplnené trúbením áut prepletajúcich sa pomedzi flegmatické prežúvavce.

Aspoň prestalo pršať, ale vietor a zima neprestávali. Dorazil som do ďalšej dediny Gandzani, rozhodnutý vziať akékoľvek ubytovanie, ktoré nájdem. Dúfal som, že v tej zabudnutej dedine bude aspoň nejaký penzión.

V tom bielom Transite som pred chvíľou ešte sedel

Práve keď som vchádzal do dediny, cestu zahatalo stádo oviec s pastierom v žltom pršiplášti. Sunul som sa za ním a dal sa s ním do reči. Vravím mu, že hľadám hotel a naznačujem pohyb hlavou, akože chcem spať.

Obratom ma volá k sebe domov a vraví, že má jedlo, pitie, všetko. Taká ponuka sa neodmieta. Skončilo to výdatnou večerou a pálenkou z Jerevanu, ktorá padla celá. Slavan, aspoň tak som pochytil jeho meno, žije v Gandzani celý život, okrem času, keď slúžil v armáde. Jazyková bariéra padla po treťom poldeci, a tak som sa dozvedel napríklad aj to, ako Slavan slúžil v Afganistane, alebo že má otca zo Slovenska.

Zaháňanie oviec na večer

Vytrvalo som sa ho snažil presvedčiť, že zajtra idem pásť ovce s ním. Prišlo mi to ako dobrý nápad. Avšak argumentom, prečo nemôžem ísť, som nerozumel. Ráno, keď som vstal, môj hostiteľ už bol dávno vonku s ovcami. S dôverou ma nechal uňho v nezamknutom dome.

Po fľaši pálenky

Deň 9 – Počasie sa mení

Jazero Paravani

Ráno, keď som opúšťal Gandzani a pri jazere Paravani som stretol nemecký párik na bicykli smerujúci do Iránu, bolo ešte krásne slnečno, hoci chladno.

V nadmorskej výške 2 200 m n.m.

Výhľady na jazero Paravani s 3 000 metrovými horami v pozadí boli dokonale fotogenické a po včerajšom vetre a daždi som si naplno užíval krásu a rozľahlosť tejto náhornej plošiny.

Jazero Paravani

Prešlo len pár minút a o dva, tri kilometre ďalej sa cesta vedúca nad jazerom ponárala do hustého oblaku hmly. V jednom momente ste ešte na slnku a v druhom už v mliečnej hmle, kde nevidno poriadne ani na 10 metrov.

Jazero Paravani

Zjazd v hmle

Okamžite sa ochladilo a môj jediný cieľ bolo zísť čo najrýchlejšie do nižšej nadmorskej výšky. V Gruzínsku to ale nie je ľahké. Dlhý a krásny zjazd síce prišiel čoskoro, keď som v hmle rúbal takmer 60 km/h po čisto novom asfalte, ale stále som sa z 2 200 m n.m. dostal len do nejakých 1 600 m n.m.

Jazero Paravani

Hmla pri jazere Tsalka ustúpila, ale obloha bola zatiahnutá daždivými oblakmi, bolo chladno a ponuro. Slnečné počasie, ktoré ma sprevádzalo od začiatku výletu, hoci s nočnými búrkami, sa zmenilo na daždivé a jesenné.

Hmla prichádza, alebo teda, ja prichádzam do hmly

Jazero Tsalka v tej pochmúrnej nálade sa už slnečnému Paravani nemohlo vyrovnať a tak som sa nezastavoval a vytrvalo išiel ďalej. Dúfal som, že do večera dám Tbilisi, vzdialené nejakých 80 km.

Happy journey 🙂

Prichádzam do Tbilisi

Do Tbilisi som dorazil podvečer. Cesta mi však dala zabrať. Bolo to neustále hore dolu. Nadmorská výška sa nechcela vzdať a vždy keď som zjazdoval do nižších výšok, vždy prišiel výdatný kopec opäť nahor.

Definitívny zjazd z výšky okolo 1 300 m n.m. prišiel vlastne až do samotného Tbilisi. Kopce ma trápili do poslednej chvíle. Aspoň že nad Tbilisi trochu vykukovalo slnko.

Tbilisi

Predpoveď na nasledujúce dni však neveštila nič dobré. Veľa zimy a dažďa. Nepríjmené, keďže som plánoval ísť opäť do hôr na severe, do okolia Kazbegu.

Mal som náskok oproti plánu, rozhodol som sa teda, že počkám jeden deň v meste, oddýchnem si, pozriem si mesto a počkám, ako sa počasie vyvŕbi.

Deň 10 – Tbilisi

Tbilisi ma zaujalo už včera pri príjazde. Čakal som ošarpané, socialistické, zaspaté mestečko, ale našiel som moderné pulzujúce mesto.

Tbilisi

Tbilisi je, rovnako ako Batumi, mix štýlov a kultúr. Na jednej strane cítiť socialistickú minulosť v podobe monštróznych megastavieb a tiež panelákov na okraji mesta. Do toho sa zamiešalo veľa skla, moderných budov, a celé to dopĺňa centrum v orientálnom štýle – úzke uličky, malé a niekedy polorozpadnuté domčeky s kaviarničkami a obchodíkmi. A nad tým všetkým trónia majestátne kostoly a na kopci stredoveká pevnosť.

Katedrála Sv. Trojice, Tbilisi

Tbilisi je mix Európy, socíku a východu. Ale mesto mi prišlo veľmi živé a príjemné na predĺžený lowcost víkend. Hoci, obehal som ho za deň a večer už som sa nudil.

Centrum Tbilisi

Deň 11 – Ťažká cesta na sever

Kláštor Jvari, história vysoko na kopci

Mám nového víťaza na najhorší deň na bicykli v histórii mojich expedícií. Ráno som sa zobudil na to, ako dažďové kvapky klopú na okno. Bola ešte tma, 6 hodín ráno. O siedmej som chcel vyraziť. Čo teraz? Posunúť odchod? Ostať o deň dlhšie v Tbilisi? Alebo vynechať hory v okolí Kazbegu úplne? Unudil by som sa v meste a bez tejto zachádzky som nemal čo skúmať v Gruzínsku ešte týždeň. Počasie na najbližšie dni však vyzeralo biedne.

Nahodil som dlhé veci a jedinú, ako-tak nepremokavú, fukerku, ktorú som mal a vyrazil som na sever. Bola nedeľa a Tbilisi sa ešte len prebúdzalo do daždivého rána. Vyjsť z mesta bolo ľahké. Stále rovno jednou ulicou a po cca 10 km som už opúšťal mesto.

Mestečko Mtskheta, neďaleko Tbilisi

Objavila sa predo mnou odbočka ku kláštoru Jvari, 6 km do kopca. Prší ako z krhly. Idem do toho? Bolo mi jasné, že dnešný dážď bude celodenná záležitosť a zmoknem do nitky. Preto som si zaumienil, že musím dôjsť až do Stepantsmindy pod Kazbegom a tam vezmem ubytovanie s teplou sprchou. Ďalšie dni malo byť počasie ešte horšie, tak som túto moju severnú zachádzku ku Kazbegu chcel vyriešiť na jeden nádych. Čakalo ma 150 km a nebol som si istý, že chcem pridávať ďalších 12 km.

Vydrel som to hore. Na parkovisku pred kostolom bolo neskutočne veľa autobusov a turistov. Monastyr Jvari je masovka a povinná jazda pre turistov z Tbilisi. Samý nemecký turista s dáždnikom, dva zmoknuté somáre, ktoré všetci fotili a ja.

Monastyr Jvari

Kláštor fajn, ale takých kostolov je po Gruzínsku v každej dedine x, tak zrovna tento, ktorý je špecifický akurát tým, že je jedným z najstarších, nemuseli postaviť na najvyššom kopci v okolí. Zjazd späť dole 40tkou po vode a oslepený kvapkami dažďa bol tak trochu kamikadze.

Kamikadze na diaľnici

Háčik ďalšej cesty spočíval v tom, že inak ako diaľnicou to od tohto momentu nešlo. Žiadna alternatívna cesta. Aspoň nie taká, ktorú by sa mi chcelo hľadať v tom daždi. Hneď, ako som vošiel na diaľnicu, vidím policajné auto odstavené na krajnici. Netušil som, ako to majú v Gruzínsku nastavené. Prišiel som k policajtom a pýtam sa “ok”? Keď sa na mňa dívali štýlom, prečo na nich vôbec hovorím, tak som pochopil, že toto riešiť nebudú a pokračoval som ďalej.

Jazda takou gruzínskou diaľnicou v daždi je príjemná ako vojsť medzi kefy v autoumyvárni. Odstavný pruh tu nepotrebujú, kamióny sa tlačia a to, že som totálne mokrý od striekajúcej vody a dažďa je ešte fajn výsledok. Hlavné je prežiť. Toto trvalo pár kilometrov až po zjazd na “obyčajnú” cestu.

Ani tá však nebola výhra. Iba čo sa premávka vtisla do jedného pruhu namiesto dvoch. Táto mizéria trvala asi 20 km po mesto Dusheti. Pre mňa to už dnes bolo 60 km a začala ma dostávať zima a mokro. Pod jednou zastávkou som rozmýšľal ako, a či vôbec, ďalej. Ale stáť nemalo zmysel.

Pevnosť v Ananuri

Cesta začala stúpať, ale aspoň dopravy ubudlo. A po nejakých 10 km prestalo aj pršať. Dokonca v diaľke nad horami sa ukázala aj modrá obloha. Je zvláštne, ako dokáže kúsok modrej oblohy človeka nabudiť.

Keď som dorazil k pevnosti v Ananuri, už som si opäť dôveroval, že to dnes dám až do Kazbegu. Prišlo mesto Pasanauri, ktoré bolo ešte pred nedávnom vzdialené 40 km a potom už samotné stúpanie na Gudauri. Nepršalo. To bolo hlavné.

Ananuri

Jvari Pass a svorka mrzutých psov

Výstup do Gudauri nebol zadarmo. Nie preto, že by ma trápil kopec alebo jeho sklon. Krásne serpentíny s luxusnými výhľadmi na okolité hory by som si aj užíval. Ale kamióny sa v tomto úseku, ktorý tvoril hlavný ťah do Ruska, opäť nakopili. Kopec ich spomalil a oni sa v jednom rade plazili nahor, nebezpečne rezajúc zákruty svojimi vlekmi.

Možno na cestnom bicykli, ak by som bol rýchlejší ako oni, by to bolo lepšie, ale na naloženom krosáku som vždy musel radšej uhnúť z cesty a počkať, kým prejde konvoj.

Tam niekde v diaľke sa nachádza Jvari Pass, 2 400 metrov vysoké sedlo, ktoré musím prekonať, aby som sa dostal cez hlavný hrebeň Kaukazu do Stepantsmindy

Gudauri je prudko sa rozvíjajúce lyžiarske stredisko. Nie je to mesto v klasickom štýle. Je to iba súbor hotelov, chát a ďalších desiatok rozostavaných stavieb.

Gudauri nebolo cieľom výstupu. Pred serpentínami som bol vo výške cca 1 300 m n.m. Gudauri leží na svahu niekde okolo výšky 1 800 m n.m., ale serpentíny cez neho plynulo pokračujú do sedla Jvari vo výške takmer 2 400 m n.m.

A to už je výška, kde vie byť fakt kosa. Najmä, ak pol dňa moknete a idete v ľahkom jarnom oblečení. Za Gudauri sa navyše spustil silný protivietor, ktorý výstup sťažoval.

Horské mestečko Gudauri

Už takmer pod sedlom sa objavil Pamätník rusko – gruzínskeho priateľstva. Je to vlastne taká typická sovietska betónová divná stavba. Ale s krásnym výhľadom na okolité hory. Kým som však k nemu došiel, obklopila ma svorka šiestich mrzutých ovčiarskych psov z neďalekého salaša.

Pamätník rusko – gruzínskeho priateľstva

Na ceste bolo veľa áut, ale ich som dráždil ja na bicykli. V tomto momente sa mi osvedčilo nerobiť nič. Zosadol som a otočil som sa im chrbtom. Niekde som čítal, že to pes vníma ako znamenie, že nepredstavujete hrozbu a nechcete ísť do konfliktu. No spacifikovali ma ukážkovo. So štekotom ma obklopili a potom pokojne stáli okolo, takže som sa nemohol pohnúť nikam.

Pamätník rusko – gruzínskeho priateľstva

Jeden chlapík aj vystúpil z auta s palicou, že mi pomôže, ale tu to prebiehalo pokojne. Psy nešli do kontaktu a o chvíľu dobehol bača a odohnal ich.

Stúpanie na Jvari Pass

Kazbeg – kráľ Severného Kaukazu

V sedle som využil predajcov pletených čiapok a rukavíc a kúpil si rukavice od jednej bábušky. Zjazd bude chladný pre ruky. Dolu to išlo samo a rýchlo. Spustil som sa do výšky asi 1 900 m n.m. a zjazd potom už pokračoval len veľmi pozvoľne ďalších asi 20 km do mestečka Stepantsminda.

130 km v nohách, počasie neisté, ale už som na dnes vyhral

Tie okolité hory ma ale úplne ohromili. Kaukaz som si obzrel už v Svaneti, videl som hory aj v priesmyku a vlastne celý dnešný deň. Ale tu, na druhej strane, to bol iný svet. Nízke oblaky zahaľovali hory vysoké cez 3 000 metrov a jednotlivé hory boli zbrázdené hlbokými temnými údoliami. Na svahoch sa krčili dedinky, ktoré vyzerali absolútne malé a stratené oproti tým velikánom nad nimi. Bolo to ako na fotkách niekde zo strednej Ázie.

Kaukaz na druhej strane Jvari Pass
20 km z kopca mi trvalo 2 hodiny lebo som stále musel fotiť
Človek si oproti tým údoliam a kopcom pripadá úplne malý

Do Stepantsmindy som dorazil s prehľadom o piatej večer. A hneď mi do očí padlo to, prečo som sem prišiel. Majestátny vrchol hory Kazbeg, vysokej 5 033 m n.m. Oblaky sa rozostúpili iba na chvíľu, aby uvoľnili slnku miesto a ja som konečne prvýkrát v živote videl kopec vysoký 5 000 metrov. Trvalo to iba chvíľu, ale vyšlo to. Pre mňa kráľovský kopec. A kráľovská mi prišla aj teplá sprcha v maličkom penzióne.

Hora Kazbeg

Tento najhorší a zároveň najzaujímavejší deň som dal rekordný počet km – 153. Možno práve preto, že bola zima a dážď, a netrúfol som si stáť a oddychovať v zime.

Deň 12 – Do srdca Kaukazu

Gergeti Trinity

Ráno panovala vonku príjemná jeseň. Premenlivé počasie, kde sa po oblohe rýchlo plávajúce oblaky striedali so slnečnými lúčmi. A krásny výhľad na Kazbeg priamo z okna. Na tejto strane hôr som mal dva ciele. Vidieť Gergeti Trinity – Kostol svätej trojice – starodávny kostol vysoko na kopci nad Stepantsmindou a údolie Truso.

Gergeti Trinity, výdatných 500 výškových metrov stúpania

Deň som začal výstupom ku Gergeti Trinity. Asfaltová cesta, ktorá v serpentínach viedla až nahor, bola pekne strmá a v chladnom ráne dala zabrať. Hore sa striedala hmla so slnkom, čo vytváralo krásne fotogenické scenérie starobylého kostolíka v srdci hôr.

Hmla a o minútu slnko a zas hmla:)

Po tomto krátkom výjazde na lačno som sa vrátil na ubytko, najedol sa a dal si teplú sprchu. Bolo mi jasné, že počasie sa neskôr pokazí a bude opäť pršať. Preto som chcel stihnúť údolie Truso čo najskôr a rýchlo ujsť do nižších polôh, naspäť za Jvari Pass.

Gergeti Trinity

Údolie Truso a pevnosť Zakagori

Údolie Truso bolo jednoznačne to najkrajšie, čo som na tomto výlete videl. Široké údolie, ktorým pretekala rieka, sa po pár kilometroch zmenilo na úzky kaňon, kde sa prašná cestička vinula na svahu ponad rieku. A o kus ďalej sa údolie opäť rozšírilo a z oboch strán ho obklopovali majestátne trojtisícovky.

Vstup do údolia v dedinke Kobi

Údolie bolo dlhé asi 14 km a v diaľke na jeho konci bolo matne vidieť stredovekú pevnosť na miernom kopci. Absolútny koniec sveta, skrytý pred civilizáciou hlboko v horách. Miesto, kde si človek príde úplne bezvýznamný a zabudnutý v porovnaní s obrovskými horami.

Miesto, kde si riečka Terek prerezáva cestu pomedzi hory

V údolí bolo pár takmer neobývaných dediniek. Trochu ako z iného sveta. Len rozpadnuté kamenné domy, ktoré už zjavne dlho nikto neobýva. Ale v jednom, v dedinke Ketrisi, sa predsa len našlo pár obyvateľov, ktorí sedeli na dvore, popíjali a jedli.

Za kaňonom sa údolie opäť rozšírilo do krásneho zabudnutého a izolovaného sveta

Autá tu neboli žiadne a len sem tam sa vyskytol nejaký peší turista. O tom, že tu predsa len niekde žijú nejakí ľudia svedčil iba upravený kostolík a sem tam nejaká tá osamelá krava.

Polorozpadnutá a takmer opustená dedinka Ketrisi. Jedna krava, jeden nervózny pes na reťazi a jeden jediný obývaný dom

Ďaleko na svahu bol typický salaš kočovných pastierov. Prístrešky s oranžovou alebo modrou plastovou plachtou. Našťastie dosť ďaleko od stredu údolia, aby som nedráždil psov.

Po obyvateľoch ani stopy, ale cirkevné stavby udržiavané

Pevnosť na konci údolia sa pomaly blížila. Zrúcanina stredovekého hradu v samotnom srdci Kaukazu, obklopená horami, na konci sveta. Pri pevnosti neboli žiadni turisti. Len jeden pastier oviec so svojim stádom vyššie na svahu.

Pevnosť Zakagori

Stál som hore na múroch pevnosti a pozoroval som to nemé, opustené a nehostinné údolie. Nadmorská výška 2 200 m n.m. Koniec Gruzínska a výhľad do ďalších troch tajomných údolí, ktoré smerovali každé inou stranou k ruským hraniciam. Nebolo počuť nič, len šum rieky dolu pod pevnosťou, šum dažďa a praskot pastierovho biča v diaľke. Oproti tým obrovským horám som si prišiel úplne maličký.

Pohľad do hĺbky hôr z pevnosti Zakagori

Dážď a vietor silneli. A to v tejto nadmorskej výške znamenalo zimu. Chýbali mi rukavice. Spiatočná cesta údolím bola nekonečná. Po blatistej ceste to šlo pomaly, ale ruky mrzli každým okamihom viac, a viac a mrzlo aj celé telo. Jediná šanca bola tú zhruba hodinu pretrpieť a dostať sa 14 km naspäť k začiatku údolia.

Pustite si zvuk a započúvajte sa do hôr 🙂

Z dediny Kobi asfaltka stúpala opäť do sedla Jvari Pass. V túto dennú hodinu ale bola plná vodu fŕkajúcich kamiónov a ani som nechcel vedieť, aká neskutočná kosa ma zmoknutého a premrznutého čaká tam hore. Našťastie som mal iný plán.

Už včera som si všimol, že tu je lanovka. Skvelá turistická atrakcia, ktorá spája Kobi na jednej strane hôr s Gudauri na druhej strane priesmyku. Už vtedy mi bolo jasné, že ju využijem na spiatočnej ceste a dnes ma doslova zachránila. Postavená ako pre mňa, v tomto roku.

V kabínke síce nebolo teplo, ale aspoň nefúkalo a tým, že mi odmrzli ruky, bol som schopný navliecť si nepodarené vlnené rukavice od babky zo včera a celkovo na seba navliecť ďalšie veci. Lanovka stúpala pomaly hore a štyrikrát som musel prestupovať, kým ma ponad hrebeň vo výške 2 920 m n.m. preniesla do Gudauri. Hore už bol regulárny sneh. Brrr.

Zima

Únik a splav dolu

V Gudauri pršalo ešte viac a zjazd dole bol skôr splavom ako bicyklovaním. Na asfaltovej ceste tiekla voda potokom, takže okrem toho, že to bolo veľmi neisté, som bol za chvíľu zafŕkaný až po uši. Sústredil som sa už len na to, aby som čím skôr zosplavoval dole.

Serpentíny boli čochvíľa za mnou a konečne som mohol začať aj krútiť nohami. To mi pomohlo sa zahriať a voda už nestekala v takých hlbokých prúdoch. Cesta sa jemne zvažovala. To, čo som šiel včera celý deň mierne hore, dnes som šiel mierne dole. A krútil som pedálmi ako škrečok v koliesku. Jednoducho som chcel ujsť zime a dažďu.

Zastavil som sa až o tri hodiny vytrvalého krútenia, keď dážď ustal a uvedomil som si, že už je dosť teplo a začínam sa potiť. Zároveň ma zaplavil skvelý pocit víťazstva. Napriek predpovedi, a napriek zime a dvom upršaným dňom, som zachádzku ku Kazbegu dal, a dokonca sa mi podarilo vidieť Kazbeg aj údolie Truso.

Khachapuri, Španiel a jeden hladný psík

Minul som pevnosť v Ananuri a smeroval som čo najďalej, čo najnižšie, nech je čo najteplejšia noc. Zároveň som k večeru pomaly hľadal nejaký prístrešok, keďže počasie bolo stále neisté. Za Ananuri som objavil nenápadnú reštauráciu s dreveným krytým sedením vonku. Pred ňou bol chlapík na bicykli, dvakrát taký naložený ako ja.

Vykľul sa z neho Španiel menom Asier z Baskicka. Cestoval už tretí mesiac z rodnej krajiny do Iránu. Majiteľ reštaurácie nám dovolil obom zostať pod dreveným prístreškom.

Tieto zvraty na cestách mám rád. Na obed človek plný beznádeje mrzne, večer je v teple s pivkom a strechou nad hlavou. Náhodou sa pošťastilo a riziko dažďa je zažehnané

Zvyšok khachapuri, ktoré som si plánoval odložiť na raňajky, mi sprášil prerastený, ale túlivý labrador, ktorý sa tam niekde z ničoho nič objavil a využil sekundu nepozornosti. Dva najťažšie a najkrajšie dni bicyklovania za mnou.

Deň 13 – Konečne rovina a mesto Gori

Raňajky do spacáku

Španiel bol maximalista. Ako sa ja snažím brať čo najmenej, on berie všetko. Vrátane plynového horáku, dvoch karimatiek, kartónu vajec, medu, nutely, kečupu, či viacerých druhov čaju.

Ráno som dostal luxusné raňajky, chlieb s medom, vajcia, orechy a kávu. Od rána husto pršalo. Obloha ani nedávala nádej, že by sa to malo zmeniť. Ja som ďakoval osudu, že už mám hory za sebou a smerujem dolu.

Hostina na raňajky, v tom provizórnom poháriku je káva 🙂

Asier to mal horšie. On smeroval presne tam, odkiaľ som ja utekal, ku Kazbegu. Hoci on mal, v duchu jeho maximalizmu, kvalitne nepremokavú goratexovú bundu, nohavice, aj motorkárske rukavice, takže mu to dávalo väčšie šance, ako mne moje jedno termo a jedna šušťáčka.

Servis, čistenie, čokoľvek, len nech nemusíme do dažďa

Aj tak sa nám spod prístreška nechcelo a robili sme všetko možné, aby sme odjazd oddialili. Ja som sa napríklad pustil do čistenia a premazávania bicykla po včerajšom kúpeli, a rozhodol som sa aj vymeniť brzdové gumičky. Včera fungovali už len silou vôle a dnes som zistil prečo. Ony defacto zmizli. Pri tých 30 kilometrových offroadových zjazdoch posledných dní, kedy som dve hodiny nonstop brzdil, sa im ani nečudujem.

Sila odhodlania

Poludnie preč a počasie stále hrozné. Španiel už vyrazil do dažďa. Čakalo ho dnes 100 km a Jvari Pass. Mňa čakala prevažne rovina do mesta Gori, tiež asi 100 km. Vyrazil som až o druhej poobede, keď mi už bolo zima len tak sa ponevierať pod prístreškom.

Na ceste opäť potoky vody a za minútu šialeného mokrého zjazdu som bol úplne premočený. Už to len prežiť. Po asi 20 km som definitívne zišiel z hôr do mesta Mtskheta. Dážď ustal a konečne som začal schnúť. Len topánky boli neprekonateľne mokré po troch dňoch.

Do mesta Gori to bola nenáročná zvlnená krajina pomedzi polia, pasienky a dedinky. Málo áut a dokonca v diaľke na západe sa obloha potrhala a ukázalo sa modré nebo. Za mnou v horách sa však stále držala dažďová clona. Ľutoval som Asiera.

Mesto Gori

Do mesta Gori som prišiel po majestátnej Stalin Avenue, ktorú lemovali paneláky a pár megalomanských verejných budov v komunistickom štýle. Už sa stmievalo a ja som mal booknuté ubytko. Po 3 dňoch moknutia som potreboval presušiť seba aj veci. Navyše ešte stále hrozilo, že bude dážď aj v noci.

Na ubytku ma pohostili nejakým domácim špeciálnym národným jedlom. Názov som zabudol, ale je tu na fotke 🙂 Asier večer napísal, že mal v priesmyku dokonca sneženie, ale Stepantsmindu dal.

Chutilo to ako med s jogurtom v žuvačke, ale dobré to bolo 🙂

Deň 14 – Stalinove múzeum a skalné mesto Uplistsikhe

Ujo Stalin

Opäť raňajky od mojich hostiteľov, výborné khachapuri a teplý čaj. O desiatej ráno, dnes som sa už nemal kam ponáhľať, som sa vybral peši do múzea uja Stalina. Múzeum bolo na konci Stalin Avenue. Tvoril ho ohradený malý drevený historický domček, miesto, kde sa toto požehnanie sveta narodilo.

Stalinov rodný dom

Za ním bola väčšia budova s expozíciou. Tú tvorilo asi milión Josifových fotiek v štýle Stalin malý, Stalin ešte menší, Stalin v škole, Stalin počas revolúcie, Stalin na Sibíri, José v zálive a tak ďalej. Od mladosti až po druhú svetovú vojnu. Sem tam sa medzi fotkami mihol nejaký dokument typu prejav J. V. Stalina na treťom celonárodnom revolučnom zhromaždení rovnako postihnutých (zmýšľajúcich) jedincov niekde v Rusku. Škoda len, že bol v azbuke prípadne v gruzínskej špagetovine, takže sa nedalo prečítať, ako im balamutil hlavy.

Z každej fotky sa na návštevníka díva ujo Stalin

Najzaujímavejšia vec múzea bol Stalinov železničný vagón, v ktorom cestoval na Postupimskú konferenciu. Vagón bol na svoju dobu luxusný. Mám rád také autentické miesta, ktoré dýchajú históriou.

Stalinov obrnený vagón

Skalné mesto Uplistsikhe

Včera mokrý a uzimený som prišiel do Gori až večer a na prehliadku skalného mesta Uplistsikhe už nebol čas. Preto som sa dnes vrátil 10 km späť pred Gori, aby som tento rest dotiahol. Keďže už bolo poludnie, atrakcia sa hemžila turistami.

Skalné mesto Uplistsikhe

Uplistsikhe nebolo postavené v jednej stene útesu ako Vardzia. Toto bol iný štýl. Obydlia a bývalé remeselné dielne boli vytesané do mierneho pieskovcového svahu. A je aj oveľa staršie. Vraj prvé osídlenie je už z roku 1 000 pred n. l. Skalným útvarom dominuje bazilika z 9. storočia. Škoda, že tu nespravili nejakú modelovú expozíciu a nezariadili časť mesta alebo pár dier dobovou výbavou, prípadne figúrkami. Lepšie by si človek predstavil, ako sa tu kedysi žilo. Neboli by to len holé diery v zemi.

Som čakal, či nevylezie Fred Flintstone s Vilmou

Borjomi

Po prehliadke Uplistsikhe som narazil pred potravinami v dedinke na miestneho ujka, ktorý mi predal víno. Obloha na západe už bola jasne modrá a dokonca cestou do mesta Borjomi aj vyšlo slnko. Po troch upršaných a chladných dňoch to bolo konečne za mnou a opäť som si mohol užívať slnko. Skvelý pocit.

So slnkom sa vrátila aj melónová tradícia 🙂

Cesta do Borjomi viedla, okrem krátkeho a nepríjemne frekventovaného úseku, cez dedinky s dobrým asfaltom, a tak sa išlo pohodlne. Večer som dorazil do Borjomi a za mestom som sa zložil pri rieke. Ešte v čase, keď zapadalo slnko som si otvoril víno od ujka z Uplistsikhe a rozmýšľal, kam zajtra pôjdem.

Deň 15 – Ovčiarske psy v presile

Išiel som dnes k jazeru menom Tabatskuri. Najprv výšľap hore čerstvým asfaltom 40 km a potom offroadom 10 km do výšky 2 471 m n.m., do sedla Tskhratskaro. V priesmyku kontrola pasu tromi, samopalmi vyzbrojenými policajtmi. Potom odbočka k jazeru vzdialenému ešte asi 10 km. Nekonečné trávnaté pláne tejto náhornej plošiny. Krásne scenérie, step ohraničená vzdialenými horami a dobré počasie. Ale vzdal som to.

Offroad, ale krásne výhľady

Po kilometri za odbočkou zo sedla salaš kočovných pastierov oviec a svorka 50-kilových chlpatých oblúd vybehne na mňa. Zosadol som z bicykla. Nahúkam na nich čo to dá, slzák v ruke. Obvrčali ma nepríjemne blízko, ale udržal som ich od tela. Príde bača, zahundre a odoženie psy. Pokecáme, a že o kúsok ďalej je tiež salaš, ale že neublížia. Idem nesvoj ďalej.

Salaš číslo 2. Zase svorka oblúd. Ale bez ujka, čo by ich umravnil. Len teta si spokojne perie handry v rukách v akomsi jarku pri ceste. Pár kúskov okolo mňa. Jeden hryzol do brašne. Urobil dve malé dierky. Nič hrozné, zalepím. Ale prekročil hranicu kontaktu. Strašne som na nich nahúkal a zadupal. Slabé, ale najlepšie čo šlo. Trochu sa stiahli a prešiel som.

Sedlo Tskhratskaro

Ale potom pozerám do ďaleka k tomu jazeru, že cestou je ešte x ďalších salašov. Tak si vravím, toto nemá cenu absolvovať. A navyše tou istou cestou musím ísť aj nazad. Takže otočka. Ale to znamená zase prejsť cez tie dva salaše. A najmä ten druhý, teraz prvý, bude ťažký. Nazbieram kamene. Lankový zámok ako bič v ruke. A idem.

Nasraný ako hrom. Nebojím sa, len mám také nervy na tie drzé čokle, že ak nejakého chytím, zabijem ho. Prídem k salašu. Klasika. 5 čoklov vybehne. Zistil som, že pomáha byť brutál agresívny a hlučný a húkať na nich. Treba to zahrať. Ale ja nemusím hrať. Do brašne mi žiadny pes hrýzť nebude. Hodím kameň. Netrafím psa, ale trubky čokle všetky za kameňom, takže som vlastne odpútal kritickú vzdialenosť. Už len nahúkam v nervoch na tú tetku, ktorá má úplne na háku, či ma tam dohryzú alebo nie. Ona si perie handry v jarku. Proste kočovní pastieri oviec, salám párky. Čumí a nechápe.

Už sa štartuje

Ide salaš číslo jedna. Vybehne pár čoklov. Jeden je extra agresívny a ide moc blízko. Uši dozadu, zuby von. Schytá 5 kameňov do hlavy. Muška mi išla tentokrát. Až šiesty ho odradí. Ostatné sa držia stranou, ale zúrivo štekajú. Mám také nervy a tak húkam, že pribehne dáky chlapec zo stanu. Ešte chvíľu trvá, kým skľudním adrenalín a kričím, že mu tých psov všetkých podrežem. Na dôraz vytiahnem kudlu spoza opasku a vykročím k tomu najagresívnejšiemu čoklovi, čo stále šteká o pár metrov ďalej. Chalan cúvne, neistý. Pes tiež.

Potom adrenalín opadne. Nožík ide nazad za opasok. Psy sa odpútajú, len z diaľky vrčia, keď chalan príde bližšie. A ja sa mu rukami nohami snažím vysvetliť, že toto nie je normálne, že hryzú, a že najbližšie mu ich fakt pozabíjam. Nerozumie mi a ani sa nezdá, že by mu to vadilo.

Radšej sa spúšťam naspäť do Borjomi

Takže asi toľko moja lekcia s pastierskymi psami. Tentoraz naostro. Myslím, že moja hranica s pastierskymi psami sa dnes posunula z role “bojím” sa, do role “poď sem nech, na teba dočiahnem”. Večer lepím nafukovačku, ktorú mi ten hajzlík rafol aj cez brašnu a obal.

Deň 16 – Hrad Rabati a posledný prechod hôr

Sám na hrade

Včera po neúspechu s jazerom Tabatskuri som sa spustil späť do Borjomi a do večera som ešte stihol prísť do mesta Akhaltsikhe. Tomu dominuje majestátny hrad Rabati. Som v Akhaltsikhe už druhýkrát na tomto výlete. Prebúdzam sa ráno na lúke pod hradom a som snáď prvý návštevník. Perfektné načasovanie. Hrad je celý môj.

Hrad Rabati

Preskúmam všetky vežičky a chodby, až sa dostanem na vrchol najvyššej veže. Hrad je naozaj unikát. Je to taký mix klasického európskeho stredovekého hradu s orientálnym sídlom sultána. Na dobovej dlažbe, obklopený stĺporadím altánku, a vedľa plytkého bazénika sa človek ľahko vžije do kože panovníka.

Hrad Rabati

Naposledy do hôr

Z hradu mierim do mesta Abastumani a odtiaľ do priesmyku Zekari. V Abastumani mám odporúčanie od známych, ktorí tiež prešli Gruzínsko na bicykloch, na autentické staré sovietske polorozpadnuté kúpele. Našiel som ich, ale prebiehala tam čulá stavebná činnosť, tak som ďalej neskúmal, či je možné sa okúpať. Navyše ma čakalo sedlo Zekari. Poslednýkrát výstup offroadom nad 2 000 metrov. Neistý po včerajšku, čo za psie nástrahy ma tam zase budú čakať, som to už chcel mať čím skôr za sebou.

Do sedla Zekari

Výstup do sedla bol napokon veľmi príjemný. Cesta bola nespevnená, ale priebežne som videl odstavené stavebné stroje, valce, bagre a nákladiaky. A tak bola cesta dobre udupaná. Ďalšie ikonické sedlo stratí asfaltom svoje čaro v budúcom roku. Hoci pri tempe, akým v Gruzínsku stavajú cesty, to bude raj pre cestnú cyklistiku o 10 rokov.

Do sedla Zekari

Hore som bol rýchlejšie a ľahšie, ako som očakával a čo bolo najdôležitejšie, nestretol som žiadneho psa. Sedlo Zekari je trochu atypické. Vrchol tvorí rozťahaná rovinka a tak, hoci ste už dosiahli najvyšší bod, čaká vás ešte asi kilometer zvlneného hore a dolu, kým prídete k tabuli označujúcej naozajstný vrchol sedla a konečne príde zjazd.

Sedlo Zekari

Víno, puška a mäso

Ak to šlo hore fajn, dolu je to ako za trest. Hrubé kamene dali poslednýkrát môjmu bajku a zadku pocítiť, že Gruzínsko nie je zadarmo. Nebavilo ma to hrkať sa dole tak pomaly a bolelo ma z toho celé telo.

Sedlo Zekari

A zrazu sa v zákrute objavila skupinka žúrujúcich Gruzíncov. Tetky a ujkovia s haldami jedla v kufroch áut pálili z airsoftovej napodobeniny nejakého kvéru cez cestu do lesa.

Zjazd zo sedla Zekari

Keď som sa pristavil, zistil som, že strieľajú na plastový kelímok a majú z toho náramnú srandu. Triezvy nebol ani jeden a hneď aj mne pristálo do ruky víno a asi pol kila marlenky, resp. nejakého gruzínskeho veľmi podobného zákusku. A pol kilom myslím naozaj pol kila. Bolo toho strašne veľa.

Musel som vypiť 5 vín, kým sa mi to podarilo napratať do brucha. Ale darované jedlo sa neodmieta:) Dostal som aj výslužku. Igelitku plnú čohosi. Celú skupinku som na ich žiadosť vyfotil a rozlúčil sa. Pikoška bola, že všetci pracovali vraj ako školníci. Aspoň tak som to pochopil.

Zábava na ceste

Hneď za zákrutou som preskúmal obsah igelitky. Ak to bude opäť marlenka, nakŕmim radšej lesné zvieratká. Ale na moju radosť sa z toho vykľulo grilované kuracie mäso a pečivo. Veľmi pikantné kuracie, ale prvé mäso, s výnimkou salámy, po dvoch týždňoch, a tak som všetko zhltol hneď na mieste. Do večera som už len preletel kúpeľné mestečko Sairme a dlhým zjazdom, už po dobrom asfalte, som sa dostal do mesta Baghdati.

Za Sairme začal asfalt, ale aj kravy 🙂

Zakempil som pár kilometrov za mestom na brehu rieky. A naplnil ma krásny pocit, že som to dal. Všetko, čo som v Gruzínsku chcel vidieť a mal v pláne, sa mi podarilo. Prešiel som všetky hory a tešilo ma, že už ma žiadne nečakajú. Proste pocit víťazstva.

A kúsok vedľa mňa ma v tme obiehal ako duch neškodný dedinský psík, ktorý číhal, či sa mu neujde z môjho melóna:)

Nočný spoločník

Posledné 3 dni – Na otočku do Batumi

Vždy si nechávam na mojich výletoch rezervu. A teraz som potreboval využiť nejako zmysluplne 3 rezervné dni. Do hôr už ani za nič. Navyše, všetky v okolí zjazdné pre môj bicykel, som už prejazdil. Najlepšia alternatíva bola odskočiť si do 100 km vzdialeného Batumi. Užijem si ešte more. Jeden deň tam, jeden deň na pláži a jeden deň naspäť na letisko v Kutaisi.

Príjemná vidiecka krajina do Batumi

More som si síce neužil, lebo počasie sa opäť podarilo a celý deň v Batumi pršalo. Ale aspoň som do seba, sediac na ubytku, stihol nafutrovať ešte toľko melónov, koľko sa dalo, aby ma neroztrhlo, lebo na Slovensku už nebudú. A opiť sa z vína.

Nočné Batumi

Posledný deň, už pár kilometrov pred letiskom, som stretol zaujímavého týpka. Azerbajdžanca s tureckou zástavou na bicykli, ktorý je na ceste už 6 rokov. Bol v Európe, Číne, na Sibíri, v Južnej Amerike. No najkrajšia bola jeho odpoveď na otázku, kedy plánuje skončiť. Mykol plecami, usmial sa a povedal: “Dobrodružstvo nikdy nekončí. Stále je kam ísť.”

Cestovateľ z Azerbajdžanu – dobrodružstvo nekončí