stravovanie pocas cyklocestovania

Stravovanie počas cestovania na bicykli

Písať o stravovaní je nevďačná úloha. Jednak nie som žiadny výživový poradca a jednak koľko ľudí, toľko chutí. Nebudem teda mudrovať o tom, čo je vhodné jesť a čo nie. Napíšem iba pár mojich postrehov a skúseností ako si ja organizujem zásobovanie jedlom a vodou. Čím som živý počas troch týždňov niekde v Gruzínsku (okrem piva a melónov) a čím držím plný kotol počas ultra dlhých maratónov typu zo Slovenska do Chorvátska za jeden deň?

Nevarím

Na úvod napíšem rovno, ja si na mojich výletoch nevarím. Som zástanca minimalizmu vo výbave. Neťahám so sebou žiadne ešusy, plynové bombičky, horáky a iné ultra mega vychytávky nevyhnutné na prežitie. Zaberá to miesto a hlavne by mi to žralo čas.

Možno by som tieto veci zvážil, ak by som šiel cestovať na rok a chcel ušetriť nejaký ten peniaz na stravovaní. Ale pri výletoch trvajúcich rádovo pár týždňov dokážem oželieť čaj, teplú polievku a podobné veci tých pár dní.

stravovanie pocas cyklocestovania
Síce nevarím, ale spotreba kalórií býva výdatná. Toto je jedna večera v Gruzínsku pod Kazbekom. Za 20 minút neexistovalo už ani to víno 🙂

Nakupujem v miestnych obchodíkoch

Keďže nevarím, jedlo zháňam v lokálnych malých obchodíkoch. Civilizácia je v dnešnej dobe prelezená do všetkých kútov sveta a, paradoxne, práve v krajinách chudobnejších a turisticky zabudnutejších sa obvykle malé obchodíky so základným sortimentom nachádzajú na každom kroku. Aj keď sa môže ľahko stať, že ten základný sortiment sú len chipsy, sladkosti a alkohol. No vždy sa niečo pod zub nájde.

Ak je to možné, veľkým supermarketom sa rád vyhnem. Jednak mi nechýba ku šťastiu vystáť tú epickú frontu pri pokladni, jednak také nakupovanie vždy zabije hodinu, pretože netuším, kde v takom obchode čo je. V malých obchodíkoch si aspoň obvykle cez výklad pekne vidím na bajk a nehrozí krádež.

stravovanie pocas cyklocestovania
Minimalizmus je aj v tom, že niekedy mám na raňajky len slaninu so slaninou 🙂

V každej krajine inak

V každej krajine je to inak. Zo skúsenosti môžem povedať, že čím ďalej na východ, tým ľahšie zásobovanie, tým viac menších obchodíkov, tým lepšie ceny, tým dlhšie otváracie hodiny a žiadne otravné „no-shop“ nedele. A tiež tým viac predajcov s ovocím, medom a orieškami pri cestách.

V krajinách ako Ukrajina či Gruzínsko nájdete nejaký ten obchodík otvorený aj v nedeľu o jedenástej večer v poslednej dedine. Stalo sa mi už aj také, že som prišiel k zavretému obchodu a kým som sklamane stál, odniekiaľ sa vynorila teta, otvorila, a bol nákup.

Naopak, napríklad v takom Taliansku je to utrpenie. Malých obchodov je tam málo, pol dňa sú zavreté lebo siesta, a tak sa väčšinou musím uchýliť k supermarketom, čo mi dvíha adrenalín viac ako svorka pastierskych psov.

stravovanie pocas cyklocestovania
Niekedy je slanina so slaninou a niekedy sa človek primoce na hostinu 🙂 Toto bolo v Gruzínsku v dedinke pri Batumi, kde som sa dostal k partii Nemcov. Keď vytiahli eurá, domáci varili ako o dušu a vystalo aj na mňa

Lokálne potraviny

Lokálnymi potravinami nemyslím hipsterský šalát, ktorému spievali tri nahé farmárky počas rastu od semienka až po odtrhnutie. Ani domácu klobásku z prasiatka, ktoré žilo šťastne v lúčoch jarného slnka na svahu horskej lúky, škrabkané pravidelne za uškami vrúcnym chovateľom a jedného dňa prívetivo zarezané, humánne a nečakane, aby nebolo v strese.

Myslím tým, že proste jem to, čoho je v malých obchodíkoch po ceste najviac a je to najlacnejšie, a dodá mi to najviac energie. Napríklad v Albánsku som bol týždeň živý na salámach. Proste cena / výkon. Boli všade, boli lacné, dobré a dali mi veľa energie.

V Gruzínsku sa potkýnate na každom kroku o lokálnu špecialitu chačapuri. V podstate taký sýty lacný plnený langoš. V Dánsku, ktoré je inak celkom drahé, som žil prevažne na čučoriedkovom džeme a chlebe. V Rakúsku na syroch, vo Francúzsku na fazuli v konzerve, v Taliansku na čokoládových taštičkách z Lidla, v Slovinsku na burekoch, v Moldavsku na melónoch a v Rumunsku na konzervách s tuniakom.

stravovanie pocas cyklocestovania
Pauza v Dánsku a typický jedálniček, džem a pečivo

Voda a hygiena

K lokálnym špecifikám patrí aj zháňanie si vody. Áno, najspoľahlivejšie je kúpiť si nejakú balenú vodu alebo minerálku. No sú situácie, keď idete predsa len trochu mimo civilizáciu alebo je taký hic, že nestíhate vodu dopĺňať kupovaním.

Nebojte sa používať voľne prístupné pramene a studničky. V západných krajinách ako Taliansko či Rakúsko je to pomerne jednoduché. Prakticky v každej dedine je studnička s pitnou vodou. Veľa o tom povie táto stránka https://www.opencyclemap.org/. Dokonca aj v Maďarsku sú v každej dedine modré hydranty. Síce ťažko povedať, či je voda z nich pitná, ale pil som a žijem 🙂

Vo východných krajinách bežne čerpám vodu z voľne dostupných prameňov. Napríklad v Albánsku to majú vymakané. Vodu tam majú hadicami nasmerovanú tak, že voľne vyteká zo svahu na cestu z hadice. A bežne si tam domáci naberajú a pijú. V Gruzínskych horách je prameňov veľa a tiež som z nich pil. Podobne v Ukrajinských horách alebo v Macedónsku.

Treba si iba pozrieť, odkiaľ voda tečie. Či nie je niekde nad prameňom dedina, továreň alebo pastvina kráv. Či nie je stojatá, nesmrdí, nezelená sa a podobne. Proste zdravý rozum. V zásade, ak pijete z horských prameňov, nemalo by vám nič byť. V Macedónsku a Albánsku som balenú vodu nekupoval vôbec.

studnicka na vodu v Madarsku
Studnička na vodu v Maďarsku

Raňajky sú základ

Toto má každý pravdepodobne inak. Ale v zásade, ak vás čaká veľa kilometrov a náročný deň, je dobré sa ráno nafutrovať čo to dá. Hoci nemám problém ísť na lačno, skôr či neskôr ma hladovka dobehne. Najviac sa mi osvedčilo, ak sa ráno poriadne najem.

Kľudne mám raňajky ako hlavné jedlo dňa. Natlačím do seba čo sa dá, ideálne niečo sýte, čo sa bude pomaly rozpúšťať do energie, a po zvyšok dňa iba dopĺňam drobné sústa nejakých sladkostí, orieškov, piva, melón a podobne. Obed tým pádom vynechávam. Večer si dám zase niečo výdatnejšie, ale často je toho oproti raňajkám menej. Jednak sa mi nie raz stalo, že nie je čo zjesť, pretože som nič nezohnal, a jednak si niečo treba nechať aj na raňajky 🙂 Mne osobne tento systém s dôrazom na raňajky veľmi funguje.

stravovanie pocas cyklocestovania
Raňajky v Turecku

Prax, keď idem 200 km niekoľko dní po sebe

Ako teda vyzerá môj modelový deň počas niekoľkodňového/týždňového tripu?

Ráno si najradšej dám nejaké pomalé kalórie – pečivo, syr, salámu. Pokojne čo najviac, zväčša dorazím všetko, čo mi ostalo z večerného nákupu. A keď to dorazím, natlačím do seba ešte nejakú sladkosť. Nech zašliape hneď. Ak mám aj pivo, je to dvojitá radosť 🙂

Prvých zhruba 60-80 km idem na ex. Potom, ak narazím na nejaký obchodík alebo mám ešte v zásobe niečo malé, ideálne oriešky, otváram a dotláčam minutú energiu. Oriešky sú inak veľmi mocná vec. Dajú sa pomaly vyžierať celý deň a nie raz ma zachránili. Ak je trasa ťažká, kúpim si aj kolu a čokoládu. Pauzu však dávam len tak max. 15 minút, nech nevychladnem.

stravovanie pocas cyklocestovania
Typická pauza v priebehu dňa – sladké, kola, pivo a voda 🙂 Energia na ďalších 50 km

Prvú hlavnú pauzu dňa mávam okolo druhej poobede. Spontánne som sa s tým takto zžil a osvedčilo sa mi to. Vtedy sa vždy snažím mať aspoň 120 km za sebou. Obvykle si plánujem denne tak 200 km, čiže som komfortne za polovicou. Táto pauza trvá aj hodinu. Zväčša nakúpim niečo sýtejšie, nejaké pečivo alebo šunku, na čo je chuť. K tomu samozrejme kolu, čokoládu a pivo 🙂 Stiahnem sa niekde do tieňa, zjem to a oddýchnem si.

stravovanie pocas cyklocestovania
Hlavná pauza dňa. Cukry a pivo musia byť a do toho niečo výdatnejšie. Tu som si pauzu spravil medzi dvoma výstupmi na Transfagarasan v Rumunsku

Potom pokračujem do takej zhruba piatej až šiestej poobede. To je čas, keď mám na konte okolo 160 km a hrozí, že sa pomaly zavrú obchody. Čas na plánovanie večere. S večerou plánujem vždy aj raňajky. Toto je pre mňa hlavný nákup dňa, z ktorého večeriam, raňajkujem a vyžieram drobnosti aj počas nasledujúceho dňa. Od tohto momentu už mám v batohu zásoby a môžem kdekoľvek zakempovať, ak nájdem vhodné miesto. A neostanem hladný. Rýchlo zhltnem pol litra koly, prípadne niečo malé, a idem doraziť posledné dve hodinky a nejakých 40 km, kým zapadne slnko.

Večer zjem obvykle niečo malé, ale sýte. Ideálne je to kus slaniny, syra alebo pečivo. Sladké mi už netreba. Keď tak si dám ovocie, ak som si cez deň nedal. A potom už len pivo do spacáku 🙂

Jedlo obvykle nijako nekomplikujem. V jednoduchosti je krása. Zjem pol kila tvrdého syra, len tak samého o sebe, prípadne slaninu. Nepotrebujem k tomu žiadny prídavok. V tomto som, ja konkrétne, veľmi striedmy a nerobí mi problém napríklad jesť konzervy tuniaka 20 dní po sebe na večeru. Nie som gurmán, idem na kvantitu 🙂

stravovanie pocas cyklocestovania
Večerný nákup v Taliansku. Veľa vody, keďže bolo teplo, víno na večer, pečivo na večer aj ráno a hrozno na vyžieranie v spacáku 🙂

Prax, keď idem ultra dlhý maratón jednorazovo

Ak sa chystám na ultra dlhý maratón, t.j. 300 a viac kilometrov, napríklad niečo ako 500 km na ex do Chorvátska alebo Everesting, ktorý je však iba jednorazová záťaž, stravujem sa mierne inak. Hlavný rozdiel oproti viacdňovým tripom je ten, že sa nemusím stravovať udržateľne. Dojem sa jedlom na druhý deň, keď dorazím do cieľa. Stačí mi držať „kotol v prevádzke“.

Výdatné raňajky sú základ aj tu. A nielen tie. Viac menej sa futrujem jedlom výdatne už dva dni dopredu, aby som nebol na štarte v žiadnom prípade hladný 🙂

stravovanie pocas cyklocestovania
Raňajky pred Everestingom. Mastný chlieb je ideálny. Energia sa bude dlho rozpúšťať a vydržím na ňom dlho. Tie všetky blbostičky, korenia a tanieriky okolo nie sú moje. Gulášovala sa tam ešte jedna partia 🙂

Počas jazdy musím držať striktnú disciplínu. Ak idem 200 km, telo mi dokáže hlaďák odpustiť. Večer sa niečím dojem. Ale pri 500-vke by ma vyplo a už by som sa nenaštartoval. Preto mám systém, ktorý by sa dal opísať takto: 2 hodiny jazdy (cca 50-60 km) a potom krátka pauza 15 minút na 1 pivo, 1 pollitrovú kolu a 1 čokoládu. Proste rýchla energia do kotla, aby som poskočil o ďalších 60 km ďalej. A samozrejme, vody do seba nalejem toľko, koľko telo pýta. Tou nešetrím.

V kapsičke na ráme bicykla mám vždy poruke oriešky na priebežné vyžieranie za jazdy. To má okrem energie aj veľmi psychologický efekt 🙂

stravovanie pocas cyklocestovania
Čo pumpa dala. Cestou na Makarsku

Po 150 km, teda zhruba každú tretiu pauzu, dám dlhšiu prestávku a zjem okrem obligátneho piva, koly a čokolády aj niečo solídnejšie. Opäť čo obchod dá – syr, pečivo, ovocie. A toto opakujem, kým neprídem do cieľa.

Hlavne to nepodceňovať a jesť a piť, aj keď nepotrebujem. Viackrát v živote som to podcenil. Dá sa byť hrdina, buchnúť 200 km na ex, alebo na ex prvých 4000 metrov Everestingu, ale potom ma to dobehne a už sa z toho telo nespamätá do konca jazdy. Vtedy výkon ide rapídne dolu.

Aj keď počas takejto výzvy jem správne, zväčša sa ešte týždeň po tom neviem dojesť 🙂

Ďalšie články o cyklocestovaní nájdete tu.

stravovanie pocas cyklocestovania
Niekedy sa zadarí aj takýto luxus so zeleninkou. Chačapuri pod sedlom Zagari na Kaukaze
Print Friendly, PDF & Email
Daj páčik, karma sa ti odmení :)
Be the first to comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.