Ako to celé vzniklo? Minulý rok si ma Tomáš Zaplatílek doberal, že som vzdal výšľap Zoncolanu z Ovara. V nohách už bol vtedy Mangart, Vršic a výšľap Zoncolanu zo Sutria. Navrhol som mu vytrvalostné preteky Bratislava – Monte Zoncolan o to, kto bude prvý na kopci cez Ovaro.
Ovaro je tá epickejšia strana Zoncolanu. Inak pre predstavu, Zoncolan je taký celkom strmý kopec, ktorý sa občas jazdí aj na Giro d’Italia. 10 km, 1 200 výškových a 12% priemer. V praxi sú prvé 2 km celkom fajn, potom 7 km zomieraš infarktom pri sklone 15 – 18% a posledný kilometer si už môžeš užiť na sklone 10% a vyprdkať si to hore. Proste hnusne krutý kopec, ktorý nechceš ísť po 500 km.
Zišlo sa nás nakoniec 6 statočných, trpiacich syndrómom sebapoškodzovania, aký by nám závidela ktorákoľvek 15 ročná emo-gotička v blbej nálade oblizujúca žiletku.
Vyrazili sme o 17:00 spod mosta Lafranconi. Ja klasicky nabalený jak na mesiac, 8 vajec a pol kila fazule, lebo stáť na jedlo nebude čas. Spať nebude čas, kakať nebude čas, cikať sa bude šikmým prúdom cez krajnicu za jazdy. Zato taký Lukáš došiel na ľahučkom bajku bez jedinej brašne a Mišo klasicky s batohom jak na výpravu na Everest. Bude to zaujímavé.
Prvých pár dedín po Rakúsku bola cesta viac menej rovnaká. Potom už nastúpila kreativita v tvorení trasy a postupne sme sa rozpŕchli každý svojou cestou. Niekto aj necestou, ako napríklad Tomáš, ktorý prejavil typickú českú vlastnosť a objavil skratku cez kopec, ktorá mu dala navyše 15 km a 400 výškových. Mal šťastie, že unikol lavínam.
Do tmy sme sa postupne premrvili na Semmering. Sem tam sme sa aj stretli, obehli, inak sme sa trackovali len príležitostným zdieľaním polohy vo Whatsup skupinke.
Zo Semmeringu sa už potme išlo cez Bruck na Leoben. Každý riešil svoje. Lukáš hľadal vodu na každej zavretej pumpe a zízal túžobne na mekáč ako Braňo Mojsej na fľašu vodky. Mišo s obľubou zle odbočil, ja som si naložil 2 pivá, aby som mal ešte ťažší bajk (lebo noc je dlhá) a riešil som problémy s uvoľneným sedlom.
Po polnoci začalo pršať. Najprv pohoda, potom nepríjemná pohoda a potom už naozaj silno chcalo. Potom pochopíš, že toto bude jebať z oblohy celú noc a chceš plakať. Mokrý odspodu z cesty, zvrchu zase z dažďa, som sa o druhej v noci celkom opúšťal. Chcelo by to pospať, ale veci na spanie som nebral. Stáť sa nedalo, lebo začala človeka klepať zima. Tak sa dalo len ísť napred.
Párkrát sa mi dačo aj snívalo. Tie jazdy medzi druhou a štvrtou hodinou v noci fakt nie sú príjemné. Keď som si zamenil môj vlastný tieň od lampy s Miro Bl a chcel si s ním pokecať, tak už to bolo fakt blbé.
Energia prišla až keď začali čvirikať vtáky. Dážď prestal a začalo sa brieždiť. Dlho som už nikoho nevidel, nikto nepostoval polohu, lebo každý sa opúšťal niekde sám po svojom. Takže som netušil, koľký som.
Ráno som opäť musel asi pol hodinu na pumpe riešiť problémy so sedlom. Furt sa mi sklápalo dozadu. Vybehaný šrób. Aspoň že Ortlieby fungovali top, zase raz som bol rád, že je absolútne spoľahnutie, že nepremoknú. A pri problémoch so sedlom bolo ľahké zhodiť brašnu dole a zas nahodiť hore.
Keď ma nikto neobehol, pochopil som krutú pravdu. Buď sú všetci mŕtvi alebo som posledný. Postupne chalani postli polohy a ja som zistil, že som fakt predposledný. Vyžral som polovicu pumpy o šiestej ráno (pumpár sa zachránil len útekom na strom) a mastil som smerom na Klagenfurt a do Villachu.
Villach nemal konca. Furt nie a nie prísť. Iba pri ceste ležal plyšový somár. Čumel na mňa jak somálske dieťa na vyprážaný rezeň, tak som ho zobral. Možno to bude prvý somár rakúskeho pôvodu, ktorý vyjde na Zoncolan.
Villach som prešiel červená nečervená. Keby som bol poľský kamión, v meste ostane 32 mŕtvych a blbá nálada voči Poliakom. Za Villachom som zistil, že dvaja chalani sú za mnou a prvý je len asi 10 km vpredu. To ma nakoplo, hoci nechápem, ako sa to stalo. Hodil som do seba pár fazúľ, čo somár vzadu na brašne pod riťou dosť ocenil, a makal som na hranice s Talianskom.
Méta 400 km prišla súčasne s hranicou. Nasledoval pekný úsek z Tarvisia po Alpe Adria. Jemne dolu po cykloceste. Obiehajúc skupinky dôchodcov ma to začalo po 400 km baviť.
V Chiusaforte o 12-tej som zastal v obchodíku. 50 km do cieľa. Nafutrovať sa naposledy kolou, čokoládou, doplniť vodu. Hoci, taliansky obchod… Človek má naponáhlo, mrle ma žerú, rátam sekundy, ale jedna teta v obchode krája šunku s bohorovným kľudom krájača šunky, ktorý to robí už 30 rokov a nikdy nerobí nič iné len krája šunku. Keď sa Alpami prehnal front za prvej svetovej, jej predkovia krájali šunku. A keď sa raz slnko zväčší a pohltí zem, jej potomkovia budú s rovnakým kľudom krájať šunku.
Nevadí, že za pokladňou čakáme desiati. Druhá teta naberá tu trošku syra, tu trošku nátierky, tu trošku olív a plní mokré sny nejakej talianskej gazdinky. Ide ma jebnúť. Miro sa lokalizoval pred 20 minútami 10 km za mnou. Kým zaplatím, už teta blokuje len prázdny obal od čokolády a prázdnu fľašu vody. Pivo hltám na ex a polku nechávam tam. Po kole a litri vody by ma bublinky rozdrapili.
Už sa nestojí. Fičím do Tolmezza a v miernom stúpaní do Ovara vidím ďaleko pred sebou cyklistu. Pod kopcom ho dobieham. Je to Tomáš. Po asi 500 metroch v kopci dobiehame dlhodobo prvého Miša. Takto pekne sme sa tu zišli po 500 km traja. V 18% stúpaní však už nie je čo riešiť. Rozdelí sa to podľa váhy.
- 60 kg Tomáš,
- 80kg ja,
- 90 kg Mišo
Pivo, ktoré som si kúpil včera večer pred Semmeringom, som si priniesol až sem na kopec. Aspoň sme mohli zapiť. Štvrtý prišiel s miernym odstupom Miro. Pivo už naňho nevydalo. Piaty Lukáš a šiesty Matúš už Zoncolan vynechali a počkali na ubytku.
Nasledovalo pivo, pizza, presun 20 km na ubytko, pivo a pivo a pivo. Na druhý deň sme sa kombináciou vlaku, bicykla a Flixbusu dostali do Viedne a bajkom do Bratislavy. Všetci vyzerali, že si to užili 🙂
Na 510 km padlo presne len jeden a pol piva. Až sa sám za to hanbím 
Check out my activity on Strava: https://strava.app.link/i4JZsvA31zb
