Reportáž z Race Through Slovakia 2023

Trvalo asi 30 sekúnd, kým som sa na Race Through Slovakia prihlásil. Konečne vytrvalostné preteky na ceste a na Slovensku, ktoré tu chýbali. To znamená žiadne naháňanie sa 40-tkou na naleštených bicykloch v balíku na pár kilometrov. Zato sa ale môžeš naháňať 40-tkou sám, v daždi, v noci a niekoľko dní po sebe 🙂

Neodolateľné pre takých masochistov ako som ja. Už na štarte v Isadore Community Hub Bratislava bolo jasné, že konkurencia bude ostrá. Minimalizmus v brašnách. Akoby sa každý pretekal v tom, čo najmenej si toho vziať. Iba ja som sa dotrieskal na starom hliníku s troma vreckami varenej ryže, pol kilom mrkvy a ôsmimi vajcami natvrdo. Reku, bude sviatok, budem končiť v noci, nebude čo žrať Nabalený ako cigánsky žigulík.

Štart cez Malé Karpaty

Cez Bratislavu nás previedol za studeného dáždika policajný sprievod. Asi sme dosť budili pozornosť. 60 cyklistov, ale takých divných, ovešaných kadečím. Pri Červenom moste nás vypustili.

Prvý povinný úsek (bolo ich celkovo 6 a museli sa prejsť v stanovenom poradí a v stanovenom smere) boli Malé Karpaty. Už tu pár chalanov hodilo celkom tempo a takto to pokračovalo aj na Zahorí. Akoby sme nešli 1000 km a nemali ambíciu dnes buchnúť aspoň 300 km.

Prvé problémy

Darilo sa mi držať pomerne vpredu hlavne preto, že som až do Trenčína nestál. Zlikvidoval som dve vajcia a dve mrkvy. V Trenčíne ma však začalo bolieť koleno. Asi nevyladený posed na koze. Stále s týmto trochu experimentujem. Lacná krčma v Trenčíne za štadiónom ma nežne postavila na nohy, ale stále to šlo pomaličky.

Seriózne som si myslel, že to budem musieť vzdať a začali ma ostatní pretekári obiehať. Dal som si skúšku – ak vyjdem druhý povinný úsek, Zliechov, tak potom sa uvidí.

Zliechov som napodiv vyšiel. Stačilo prestať používať nástavce, ktoré som od tohto momentu vliekol 800 km len ako stojan na svetlo, a zrazu bolo všetko o.k.

Zliechov

Okrem počasia. Ako som sa sústredil na koleno, nevšimol som si, že sa prihnal oblak a začalo chcát. Kúpil som si v obchodíku kilo gumených medvedíkov. Po 800 km som si to skoro kilo doniesol naspäť do Bratislavy.

Chčije, mokrý som aj za ušami, je zima, ale aspoň pokračujem. Do Žiliny viac menej dolu. Žilina je mesto emócií. Akonáhle som sa tam ocitol, prepadla ma emócia ísť čo najrýchlejšie do piče. Hnusná spleť štvorprúdoviek, plno áut, veľa testosterónu za volantom na širokých rovinkách, proste strašne rýchlo do piče odtiaľto.

Na Orave

Už potme ma vytrestal zázrivský kopec v smere na Kubín. Ten som nečakal. Také to bezvýznamne sedlo, ktoré ti chce 15% stojkami dokázať, že kupovať kilo medvedíkov bola strašná koko…nerozumnosť.

Zázrivské drevené zastávky ma lákali ako lacná krčma oravského alkoholika. Ešte som mal však v pláne potiahnuť 80 km do Poľska. Na pumpe v Kubíne som stretol dvoch borcov. Boli sme na 3.-5. mieste. Celkom cool na to, že som to chcel v Trenčíne zaparkovať do výčapu a na vlak.

Tretí povinný úsek – Poľsko

O druhej v noci som dorazil do Poľska po asi 360 km. Rýchlo do vyčíhanej zastávky, zožrať ryžu a spať na 3 hoďky. V noci ma vyrušili dvaja zblúdilí Poliaci, ktorí si ma prišli obzerať, vykecávať sa a pofajčievať cigarety.

Ráno som vyštartoval chvíľu po piatej. Počas môjho spánku ma obehlo 6 ľudí. „Nespalci“, ktorých to skôr či neskôr dobehne.

Vydal som sa na stíhaciu jazdu. To znamená, že som sa vliekol ako trojnohý leňochod po poľských holiach do 12% stúpaní. Hmla, zima, Tatry kdesi za oparom. Videl som tak max 400 dreveníc a karczmu u Honelníka.

Keď som sa konečne vymotal z tohto ľúbezného kraja večnej zimy, prišiel som do Kežmarku. No popiči. Ale Kežmarok celkom prekvapil. Má pekné centrum.

Kojšovská hoľa

Ešte viac prekvapili Gelnické Santorini medzi Krompachami a Gelnicou. Strechy dáš na modro, vymažeš osadníkov, doleješ more a máš Santorini. Tu by sa dal robiť antropologický výskum ako v pôvodných kultúrach na Guinei. Ak ťa teda nezjedia ako tí na Guinei.

Povinný úsek 4, Kojšovská hoľa. Budú výhľady, sľubovali. Bolo krupobitie, dážď, hmla, strašný kostitras cestou hore a ešte horší cestou dolu. Análna rozkoš tento kopec. Aj som sa dobre vykokotil, keď mi pri rýchlosti 5 km/h v stúpaní ušlo koleso na šutri. Bicykel na mňa doteraz za tento úsek zazerá nevraživo. Aspoň brašny Ortlieb vydržali lejak.

Dolu som si napravil chuť celým bochníkom chleba a čípoš paštikou v potravinách. Pýtal aj lokálny pes, chleba nechal, paštiku zožral. S pivom som sa nepodelil.

Čierny Váh

Do tmy som prišiel na úsek, ktorý som si chcel obzrieť najviac. Na Čierny Váh. Svetlo na 50 lúmenov, lebo šetrím baterku. Tma ako v rohu, signál nemtudom kam odišiel, všade okolo hlboké lesy. Cesta deravá ako štátna kasa. A do toho májových skoro nula stupňov. Čisté cyklistické šťastie, keď sa nie že medveďa bojíš, skôr ho čakáš ako vykúpenie. Hore k nádrži na Čierny Váh, užiť si výhľad do tmy a zas dolu. Vybilo sa wahoočko, vybila sa powerbanka. V tme mením káble, nabíjam a uši skenujú zvuky lesa. Medveď ma už dávno netrápi, ale maniak s motorovou pílou, čakajúci len na mňa v noci za stromom, by bol nepríjemný.

Po 316 km končím druhý deň hneď pod zjazdom od nádrže. Sú tam 4 domy a jeden altánok pre mňa. Sú dve hodiny preč. Ryža a spacák. Na dve hodiny.

Čertovica a Poľana

Spať som šiel šiesty, ráno je predo mnou asi 8 guličiek na trackeri. Jemne ma ranilo. Čo tí ľudia nemôžu spať?

Mastím na Čertovicu ako s medveďom za riťou. Hore čaká organizátor a mení vybité trackery. Takže ich nie je 8, ale len dvaja. O.k., aj tak mastím ďalej. Prvá trojica už ufujazdila o pol republiky, ale to štvrté miesto by šlo, ak sa hecnem.

Dobieham ich na Poľane, poslednom povinnom úseku. Rútim sa okolo, ako keď sa predbiehajú kamióny. Oni 7 km/h, ja 7,5 km/h s úsmevom, aby to vyzeralo, že si to užívam

Už iba rovinka

Týpek mi to vrátil na rovinke za Zvolenom, keď ma s tým istým úsmevom obehol nazad. Tracker však stále ukazuje jedného za mnou, a tak mastím, aby som obhájil aspoň piate miesto. Na pumpe v Moravciach predbieham frontu a dokonca neúmyselne kradnem pivo Tento deň by som nazval zbesilým úprkom do Bratislavy, lebo za mnou bolo pár naštartovaných a motivovaných borcov.

Brďky na zlatomoraveckej do Nitry ma zničili viac ako všetky kopce Slovenska. Hnusné, dlhé a ťahavé ako sopeľ po nádche. Dobre začalo byť až za Sereďou, kde som si dal po 250 km dnes prvú ozajstnú pauzu.

Potom už nasledoval len lahodný úsek panelkou do Senca a ešte rozjebanejšou seneckou cestou do Bratislavy.

Týpek, čo ma obehol za Zvolenom, si nakoniec nejako divne zvolil trasu a ocitol sa za mnou. Inak by som nemal šancu, ale nakoniec prichádzam na 4. mieste.

Skvelá akcia a veľká vďaka organizátorom Race Through Slovakia . Zožral som ryžu, aj vajcia, aj mrkvu. Gumové medvedíky došli domov. 4 kilá dole. Ale bolo to presne to, čo mám rád. Ísť nadoraz, prežiť zlé počasie, chlad, ťažké podmienky a ešte sa pri tom ponaháňať a občas stretnúť kamoša, čo preteká tiež, a dať pivo v dedinskej krčme na východe

Plne odporúčam, či už pôjdeš na čas alebo len tak výletne

Strava aktivity nájdeš tu:

prvý deň

druhý deň

tretí deň