Sveti Jure – vrchol Chorvátska

Sveti Jure je krásny a výživný kopec v národnom parku Biokovo nad Makarskou riviérou. Týči sa do výšky 1 762 m n.m. a to doslovne. Ak chcete naň totiž vyjsť, musíte si odmakať celých 1 762 výškových metrov. Pohorie Biokovo, ktorého je najvyšším vrchom, sa vypína priamo nad morom.

Nápad vyliezť na vrchol tohto ikonického kopca sa zrodil v hlave mojej priateľky. Ona netušila, do čoho ide a mne sa po maratóne na Makarskú zo Slovenska až tak nechcelo. Ale chuť na nevšedný zážitok bola silnejšia.

Začíname do kopca

Stúpanie sme začali v Tučepi. Z hlavnej cesty sme odbočili doprava a od tohto momentu to šlo už len strmo nahor. Naozaj strmo. Strava ukazuje na tomto 1,6 km dlhom úseku priemerný sklon 13,7%. Cesta sa dvíhala kolmo nahor medzi domčekmi. Len som dúfal, že ideme dobre, a nie je toto stúpanie márne.

Po pár minutách sme sa s vyplazeným jazykom dostali na hlavnú cestu, ktorá viedla z Makarskej po úpätí hôr až kamsi do Bosny (Vrgorač, Mostar). Táto cesta už mala lepší sklon, a preto kto sa rýchlo zavarí, nech začne radšej v Makarskej, cesta odtiaľ stúpa pokojnejším tempom:)

Národný park Biokovo

Po necelých dvoch kilometroch prišla odbočka z tejto cesty do národného parku Biokovo. Je tam dobré značenie a nedá sa to minúť. Na vstupe sme dostali mapku národného parku a zaplatili vstup 25 kún na osobu. A môžeme fičať hore.

Cesta sa vinula lesom v príjemnom sklone a bolo aj pomerne veľa zákrut, ktoré stúpanie zľahčovali. Po úvodných trinástich percentách bol sklon 7% priam oddychový. Dokonca aj priateľka skonštatovala, že zatiaľ je to také príjemné bicyklovanie.

Stúpanie na vrchol má od vstupu do národného parku 23 km, a ako nám bolo povedané, na ôsmom kilometri bude reštaurácia, tj. pivo 🙂 Preto sme motivovane odpočítavali kilometre, stúpali serpentínami nahor a užívali si krásne výhľady na more a mestečká dole v hlbine.

Vrata Biokovo

Vyrazili sme ráno o siedmej a k reštaurácii Vrata Biokovo na ôsmom kilometri a v nadmorskej výške asi 900 m sme dorazili pred deviatou. Áut, hoci sem majú prístup, bolo minimum. Konkrétne dve. A cyklisti zatiaľ žiadni.

V reštaurácii sme si dali pivo Zadarsko a o zábavu sa nám postarali dva miestne oslíky, ktoré sa motali okolo. Špeciálne sa im páčilo škrabať sa o riadidlá našich bicyklov 🙂

Náhorná plošina tisíc metrov nad morom

Posedením pri pive nám zdreveneli nohy. A tak bol nasledujúci úsek ťažký. Od Vrata Biokovo sa cesta prehupla cez sedlo do vnútra hôr a pokračovala akousi náhornou plošinou. Rovinka to ale rozhodne nebola. Sklon bol síce miestami miernejší, ale inde zas priemer vyrovnali strmšie úseky.

Tento neurčitý úsek trval asi 8 km. Čo ma fascinovalo bolo, že v údoliach medzi kopcami sa sem tam vyskytol domček s miniatúrnym udržiavaným políčkom. Prečo si niekto založí políčko takto od ruky, nechápem. Po svahoch boli kde tu rozosiate aj zrúcaniny a torzá kamenných domov.

Stále nás neobehli žiadni cyklisti. Teplota sa pomaly zvyšovala, a tým rástla aj naša spotreba vody a ubúdalo energie. To najťažšie ale malo ešte len prísť. Posledné kilometre na vrchol Sveti Jure sú ťažké. Ak sem niekedy pôjdete, šetrite si sily na záverečné serpentíny.

Na ceste sú značky označujúce kilometre do konca. Na jednej strane vás to krásne demotivuje, keď to neubúda, na druhej strane presne viete, čo vás ešte čaká. Niekde okolo značky 16 km, tj. 7 km do konca, sme prvýkrát uvideli aj vrchol hory Sveti Jure.

Sveti Jure nie je vidno z pobrežia. Je skrytý hlbšie v horách za hradbou bližších skál. Zaujímavé bolo, že v tejto fáze stúpania sme už boli oveľa vyššie ako tie pobrežné útesy, ktoré sa vypínajú nad Makarskou. To, čo sa vám z pobrežia zdá ako nekonečne vysoké hory, bolo teraz pod nami.

Finále

Posledných 5 km a cesta sa opäť začína dvíhať strmšie nahor. Horúčavy sú už v plnom prúde a je asi 11 hodín. Zdolávame kilometer za kilometrom, ale Sveti Jure sa nechce vzdať ľahko. Posledné 3 km sú nekonečné. Sklon sa vyšplhá na cca 9% a žrde a laná pri ceste dávajú tušiť, že v zime tu býva veľa snehu.

Napravo vidno do hĺbky hôr. Teda najprv vidíte bezprostredne priepasť do hlbokého údolia pod vami. Až potom, keď pevnejšie chytíte riadidlá bicykla, si lepšie užijete ten výhľad. Tie hory pokračujú až do Bosny.

Kilometer pred koncom sa Sveti Jure stále týčil vysoko nad nami. Za zákrutou sme zistili prečo. Posledný kilometer totiž stúpal vo vyrovnaných serpentínach kolmo nahor. Deprimujúce na pohľad, ale kto má rád kopce, ten si príde na svoje.

Neodolal som ani ja a trochu pridal do pedálov. Na serpentínach to ubieha vždy lepšie a človek má aspoň krásne výhľady. Oproti nám sa spúšťali výletníci, ktorí sa hore odviezli autobusom aj s bicyklom v rámci plateného výletu. Netrvalo dlho a boli sme na vrchole. Na samotnom vrchole Chorvátska.

Hore je priestor pomerne stiesnený. Malé parkovisko, pár áut a malé skupinky turistov. Nad tým dominuje vysielač. Ak ho obídete po strane, dostanete sa k malému kostolíku Crkva Sv. Jure. Výhľady sú dokonalé a na všetky svetové strany.

Málokedy si človek môže povedať, že vyšliape 1 762 metrov priamo od mora na (takmer) najvyšší vrch krajiny. Stúpanie na Sveti Jure je ťažké, ale nie je nemožné. Priateľka to dala na rozhrkanom horáku z požičovne a nebolo to také hrozné, ako som sa obával. Určite to stojí za tie výhľady a pocit, že to človek dal.

Celá cesta na Sveti Jure je asfaltová. Úzka, ale áut boli len kusovky, počas tých štyroch hodín stúpania. Je to skôr svet cyklistov. V zjazde to ale dosť triaslo a ten asfalt je dosť drsný a plný nerovností, takže aspoň na cesťáku si tu človek nejaké maximálne rýchlosti neužije.

Download file: Sveti Jure.gpx