Bicyklom do Chorvátska – z Klagenfurtu do Tribunju za 2 dni

Bicyklom do Chorvátska. Pred rokom som prešiel z Bratislavy na Makarskú za tri dni, keď som išiel za priateľkou, aby som tam mohol s kľudným vyšportovaným svedomím kvasiť na pláži a piť pivo. Tento rok ma osud zavial do mestečka Tribunj, neďaleko Šibeniku.

Šibenik je síce o niečo bližšie ako Makarská, ale okolnosti boli tento rok zložitejšie. V prvom rade, už niekoľko dní pršalo a fúkalo. Do Benátok sa vrátili delfíny a na Slovensko február.

V druhom rade, kamarát mal svadbu. A to je taká ošemetná vec, že človeku zabije celý víkend. Ženíchovi aj zvyšok života, ale radovým cyklocestovateľom iba víkend. Normálne by som vyrazil už v piatok poobede, aby som mohol už v pondelok ráno dopĺňať minerály Karlovačkom niekde na slnku na pláži. Takto sa mi odchod posunul až na pondelok, keď sa preberiem zo svadobnej oskoruše.

A tretí faktor, ktorý ovplyvnil moju cestu, bol ten, že sa mi vôbec nechcelo ísť rovnakou trasou cez nudné rovinaté Maďarsko na Záhreb a následne horúcim kopcovitým chorvátskym vnútrozemím okolo Plitvíc, ako som išiel minulý rok. Z chorvátskeho vnútrozemia okolo Plitvíc mám traumu doteraz.

Pôjdem tento rok cez Slovinsko, nech je zmena, a aby som sa neukrátil o veľa dní s pivom na pláži, zbúcham to celé za dva dni.

Vlakom do Klagenfurtu

V nedeľu, ešte pod vplyvom svadobnej pálenky, som sa vlakom presunul na juh Rakúska do Klagenfurtu. Ušetril som tak kus cesty a mohol som sa sústrediť na Slovinsko. Z vlaku som sledoval úplne dokonalú krajinu v okolí Semmeringu – je to snáď najkrajšia vyhliadková jazda vlakom, čo som zažil. Noc som strávil pri Wörthersee na okraji Klagenfurtu.

Nadával som si, že som zabudol papierové vreckovky. Všetko som zbalil, ale na vreckovky som zabudol. Ráno budem musieť o to rýchlejšie prášiť po ne do obchodu a snáď otvoria skôr, než to na mňa príde. A tam, kde sa vzala, tu sa vzala, uprostred Klagenfurtu, cestou k Wörthersee, sa objavila latrína aj so slušnými zásobami toaletného papiera. Zásoby na ráno som teda už mal 🙂

Klagenfurt a Loiblpass

V Klagenfurte výnimočne nepršalo a noc bola pokojná. Ráno som už o siedmej dal povinný rýchlookuk centra mesta a vyrazil som do Slovinska. Z Klagenfurtu do Slovinska je to necelých 30 km a v ceste stojí sedlo Loiblpass.

Svojou nadmorskou výškou okolo 1 200 m n.m. nijako neohúri, ak sa naň pozeráte na mape. Ale v praxi je to výdatný stupák v dĺžke asi 10 km, s prevýšením nejakých 800 metrov a peknými alpskými scenériami. Celkovo som tentokrát môj výlet poňal tak, aby som prešiel čo najviac kopcov. Šetriť som sa neplánoval a aj v Slovinsku som úmyselne chcel vyliezť na každý súci kopec, ktorý sa mi postaví do cesty.

Keď prídete na vrchol Loiblpassu, môžete sa rozhodnúť, či pokračovať až do samotného sedla, ešte asi 3 km po strmej šotolinovej ceste nahor, alebo prejsť hranicu do Slovinska cez tunel. Tunel je dobre osvetlený, s chodníkom po strane a nie je tam zákaz vjazdu cyklistom. Zvolil som ten, keďže som mal cestný bajk.

Jazerá Bled a Bohinj

V Klagenfurte bolo oblačno a ponuro. Akonáhle som sa však ocitol na druhej strane hrebeňa v Slovinsku, oblaky zmizli a začalo krásne teplé leto. Dlhým zjazdom som sa spustil z Loiblpassu až do mesta Tržič a potom som sa cez nenápadné dedinky prekotúľal k jazeru Bled. Už okolo Begunje ma zaujal krásny výhľad na Julské Alpy v diaľke. Niektoré ich štíty mali ešte sneh a ktovie, možno tam ten najvyšší bol aj Triglav.

Bled som chcel už dávno vidieť a teraz sa to podarilo. Hoci treba povedať, že naživo nikdy nevidíte panorámu jazera takú fascinujúcu ako na fotkách zhora, s ostrovom a kostolíkom uprostred. Ale každopádne, na pondelkové ráno veľmi príjemne strávený čas 🙂

Z Bledu som zamieril k ďalšiemu slovinskému skvostu, jazeru Bohinj. Cesta k nemu viedla prevažne po cyklochodníku, resp. cez zabudnuté drobné dedinky. Pre mňa to bola trochu zachádzka, ale nevadilo mi to. Dnešný deň som mal v pláne spraviť čo najviac kilometrov smerom k Tribunju. Plán bol minimálne 300 km a už doobeda o jedenástej padla v okolí Bohinju stovka.

Cez slovinské kopanice

Od Bohinjského jazera som sa vrátil kúsok do Bohinjskej Bistrice. Čakal ma ďalší krásny a kopcovitý úsek medzi týmto mestečkom a Postojnou na juhu Slovinska. Už pri plánovaní som si trasu schválne nakreslil len po bielych cestách. A vyplatilo sa.

Úzke asfaltky ako u nás v Malých Karpatoch, sem tam roztrúsené malé dedinky, minimum áut, horské výhľady a strmé kopce robia z tohto kraja okolo Soriškej planiny cyklistický vrchársky raj. V stúpaniach to bežne lietalo až ku 20%-ným sklonom. Chcel som kopce a slovinské hory a dostal som ich. V okolí dedinky Devča mal jeden stupák vytrvalo 15% na úseku snáď 2 km.

Popri stúpaní som si tiež rozbil koleno ako malý chlapec. Otáčal som sa v kopci na ťažkom prevode, nevypla sa mi tretra a prevalilo ma nabok. Ako začiatočník, ale doteraz mám jazvu.

Prvú väčšiu pauzu som si dal až okolo tretej v dedinke Hotedršica, nejakých 20 km pred Postojnou. Tie najťažšie kopce už boli za mnou a po 170 km som sa mysľou pomaly nastavoval na Chorvátsko. Mal som trochu obavy, aby na hranici nerobili colníci problémy. Predsa len v tejto korona dobe človek nikdy nevie, kde a s akou blbosťou sa stretne.

Chorvátsko, Rijeka a more

Prísť k moru je pre mňa vždy tak trochu magická vec. Aj keď k nemu neputujem z veľkej diaľky, vždy je to akýsi pomyselný cieľ. Kým som ho v Rijeke uvidel, musel som sa ešte prepracovať pomerne rovinatým a frekventovaným úsekom za Postojnou až do hraničnej dedinky Rupa.

V Rupe začínala na chorvátskej strane diaľnica, a tak som si nebol istý, či vôbec ako cyklista prejdem. Nakoniec som bol príjemne prekvapený. V záplave kolóny áut si ma colníci vôbec nevšímali. Iba mávli rukou. Ani s tou diaľnicou to nebol problém. Kým vôbec diaľnica začne, cca sto metrov za hranicou, zbieha z cesty malý nenápadný cyklochodník.

Od tohto momentu to už bolo z kopca. 20 km zadarmo až do Rijeky. V nohách asi 250 km krátko pred siedmou večer. Dni však boli dlhé, práve bol 22. jún, čiže takmer najdlhší deň v roku. A ja som ho plánoval ešte využiť.

Popri veľkej rafinérii za Rijekou som prešiel okolo zálivu pri dedinke Bakar. Užíval som si jazdu popri mori. Síce kopce neprestali, ale hneď sa ide lepšie, keď vidíte more, kotviace lode a celkovo máte ten pocit, že už ste na polceste a časovo to stíhate. Hoci, po slovinských kopcoch sa začalo trochu ozývať pravé koleno.

V jednom obchodíku som doplnil zásoby na večer a kúsok pred Crikvenicou som dosiahol métu 300 km a 4 000 výškových metrov. Nájsť vhodné miesto na prenocovanie nebolo ľahké, pretože táto oblasť je pomerne frekventovaná, zastavaná, alebo naopak, kde nič nestojí, tam je veľa bodľačia a kameňov. Nakoniec sa mi podarilo nájsť miesto za pásom kríkov na akomsi štrkom posypanom priestore, hneď vedľa cesty. Prístup k moru som síce nemal, pretože som bol pomerne vysoko nad ním, ale mal som pekný výhľad na ostrov Krk.

Veterný Velebit

Druhý deň vyzeral na mape oveľa ľahší ako ten prvý, ale to by nesmelo byť Chorvátsko. Cesta síce viedla popri mori, ale v Chorvátsku to nie je zárukou, že sa nepostaví do cesty celé pohorie. A ono sa postavilo a volalo sa Velebit. Kúsok za mestom Senj sa cesta začala dvíhať tým typicky chorvátskym nenápadným dlhým stúpaním so sklonom asi 2%. Človek nevie, či sa má nastaviť na kopec alebo na rovinu. Ani to, kde to bude mať konca.

Vytrvalo som niekoľko kilometrov stúpal hore a po pravej strane som mal úžasné výhľady na more a spleť ostrovov. Ostrovov je v tomto kraji veľa. V diaľke sa strácal Krk, skupine ostrovčekov teraz kraľoval Rab a v diaľke bolo vidieť najsevernejší výbežok Pagu.

Slnko už kvalitne pálilo, vody ubúdalo, dediny na tejto ceste neboli žiadne a kilometre ubiehali pomaly. A aby to nebolo jednoduché, pridal sa vietor. Veľmi silný vietor, ktorý dul od steny hôr naľavo. Cesta niekedy viedla mostom ponad roklinu alebo tesne ponad zráz. V takom momente, keď zafúkal nárazový bočák, ktorý trhal bicyklom v smere k zrázu, nebolo to príjemné. Musel som sa prikrčiť dole na riadidlá, drať sa proti vetru pomaly ďalej a sústrediť sa na to, aby som držal stopu aspoň meter od kraja. A stále jemne do kopca.

Celý tento veterný vrchársky úsek trval asi 40 km a dobre začalo byť až po zjazde na úroveň mora do mesta Karlobag, kde som si dal pauzu na doplnenie vody a jedlo. Za mnou bolo 100 km a do cieľa ostávalo ešte 150 km. Bolo presne 12 hodín. Dokonca sa so mnou pustil do reči miestny dedko, ktorý zhodnotil, že tu fúka stále.

Okolo Zadaru až do Tribunju

Cesta sa kľukatila popri mori, vietor sa trochu zmiernil, ale koleno už vôbec nespolupracovalo. Cítil som ho pri každom silnejšom zábere, a tak som musel ísť viac menej na pol plynu a veľmi šetrne. Navyše, horúčava ma už začala zmáhať.

V situáciách, keď telo nevládze, sa mi osvedčila metóda dve hodiny bicyklovať a potom sa zastaviť na pauzu obsahujúcu iontový nápoj plný minerálov. Tým osvedčeným iontovým nápojom s minerálmi je pivo. Táto taktika ma už neraz dostala z energetickej šlamastiky a posunula ma o desiatky kilometrov ďalej. A tak som si dal po dvoch hodinách v okolí Starigradu pauzu na litrového „Karla“ a nejaký ten keksík.

Zadaru som sa chcel vyhnúť. Nemalo zmysel pchať sa do veľkého mesta. Zvolil som radšej úsek cez vnútrozemie. Cesta s minimom áut viedla poza nevysoké pohorie cez malé dedinky a polia. Na Jadranskú magistrálu som sa opäť pripojil až kúsok pred Vranskym Jazerom v meste Biograd na Moru.

Bál som sa hustoty premávky na tomto úseku, ale doprava bola v pohode. Možno aj vďaka vírusu a celkovo malému počtu turistov v Chorvátsku. Dal som si ešte jednu pauzu na litrového „Karla“ a nejaké to pečivo a vydal som sa zbúchať posledný úsek cesty, posledných 25 km.

Jazda na tomto úseku nebola nijako zábavná. Koleno pobolievalo, vietor nespolupracoval a cesta bola nudne rovná a už klasicky viedla mierne do kopca. Ani výhľady na more neboli. Už to bolo treba len doraziť. Kúsok za Pirovacom prišla odbočka na Tribunj. Posledné výškové metre pár sto metrov za križovatkou a potom ma už čakal iba zjazd dole do cieľa.

V cieli ma čakala priateľka aj s pivom v ruke 🙂 Deň skončil na necelých 250 km a 2 500 výškových metroch. Chorvátskemu putovaniu však ešte nebol koniec. V Tribunji sme sa ohriali len pár dní a potom sme pokračovali na Hvar. Ale o tom až v ďalšom článku.

Deň 1

Download file: Potulky_po_Slovinsku.gpx

Deň 2

Download file: Palenie_tukov_v_Chorvatsku.gpx