Začalo to nevinne, lacnými letenkami na Maltu. V zime ideálne miesto trochu sa vyhriať počas víkendového výletu. Internet písal, že Malta je malý ostrov a verejná autobusová doprava je tam veľmi nespoľahlivá. Lepšie je vraj vziať auto alebo skúter. Ale to by som si hlavne ja nesmel zabudnúť doma vodičák a museli by sme niekde hlboko zakopať chuť na pivo. Takže sme spolu s priateľkou prebicyklovali Maltu.
Ostrov, kde je cyklista exotom
Hneď ráno po prílete sme tak smerovali do najbližšej požičovne bicyklov. Teda no, bicyklov. Hlavne prenajímali autá, skútre, motorky, štvorkolky, ale mali tam aj obrázok bicykla. Za pultíkom sedela pani, dali sme jej prezývku Doňa Abuela. Proste niečo ako krstný otec v podaní Marlona Branda, len v sukni. S rovnakým veľavravným výrazom, opatrným vyjadrovaním a talianskym prízvukom.
„I would like to rent two bicycles, please.“ Na Malte vždy použite slovo „bicycle“. Pod pojmom bike rozumejú motorky a skútre. Doňa Abuela na mňa pozerá, ako keby som jej práve s okamžitou platnosťou oznámil, že preberám jej biznis na tomto ostrove.
Nasleduje zopár uisťujúcich sa otázok, že naozaj chceme bicykle. Naozaj dva bicykle. Naozaj na celý víkend. Nasleduje telefonát. Druhá strana na telefóne sa zjavne bráni alebo má nejaký problém. „I don’t care, bring me two bicycles, now.“ Uzatvára striktne debatu Doňa Abuela a začína vypisovať papiere. Poriadok v rodine musí byť.
Proces požičania bicyklov bol rovnako zložitý ako požičanie auta. Záloha 100 eur na každý bicykel, vratná 7 dní po vrátení bicykla. Vypísať treba jedno lajstro s presnými časmi a dokonca si pýta aj meno hotela a číslo izby. Ona fakt neverila, že niekto na Malte môže chcieť bicykel bez postranného úmyslu.
Kým sme vybavili formality, prišiel indicky vyzerajúci týpek s dvomi rozhrkanými horskými bajkami. Zďaleka nehodnými ani tých 100 eur zálohy. Intenzívne sa pustil do vysvetľovania, čo a ako funguje. Brzda fungovala iba predná, čo je na kopcovitej Malte radosť. A prehadzovačka takmer vôbec. Ale nevadí. Valíme ľavou stranou cesty preč.
Oťukávačka vo Vallette
Prvý deň bola oťukávačka v miestnej doprave a na ľavej strane. Len tak sme sa túlali popri pobreží v meste, alebo skôr štvrti, Valletta. Malta je tak husto zastavaná, že rozdiel medzi mestami sa stráca a jedno plynule prechádza do druhého. Všade veľa áut a natlačení ľudia. Ale centrum Valletty bolo krásne, s množstvom malých uličiek, historických budov a výhľadov z mestských hradieb.
Cyklovýlet na ostrov Gozo
Už v lietadle sme stretli partičku Čechov, ktorí básnili o ostrove Gozo, ktorý tvorí súčasť Malty. Cieľ hlavného maltského cyklovýletu bol teda jasný. Do prístavu Cirkewwa, z ktorého premáva trajekt na ostrov Gozo, to bolo iba 26 km. To je predsa nič.
Ale na Malte je kilometer úplne iná veličina ako u nás. V lokálnej prehustenej doprave plnej kruháčov, neustáleho zastavovania na semaforoch, kvanta tlačiacich sa áut a krútenia sa v úzkych uličkách, môže trvať 20 kilometrov pokojne aj dve hodiny. A to sa človek nefláka.
Kým sme sa konečne ako tak vymotali z husto zastavanej oblasti, prešla asi pol hodina a za nami sotva 5 km. Cesta viedla severným pobrežím ostrova s morom na dohľad. Počasie na Malte bolo vo februári krásne májové. Príjemných 20 stupňov na slnku. Vzduch voňal letom a morom. Po tom hmlistom a vlhkom mordore na Slovensku úplný balzam na dušu.
Cesta sa podobala diaľnici, veľká dvojprúdovka, ale široká krajnica bola vyhradená pre bicykle, takže sa konečne išlo rýchlo a pohodlne. Stretli sme dokonca zopár športovo oblečených cyklistov. Profil bol len mierne kopcovitý. Bol som prekvapený, aká je krajina okolo zelená. Všetci nám vraveli, že Malta je suchá a kamenistá ako púšť.
Takmer horské stúpanie
Väčšie stúpanie začalo až za mestečkom Bugibba. To sme mali za sebou asi polovicu cesty, teda nejakých 14 km. Kopce na Malte nie sú dlhé, ani v absolútnej výške vysoké, ale sú poriadne strmé. Najmä ak valíte na unavených horákoch z požičovne a na ťažkom prevode, pretože na najmenší prevodník to nespadne, nech robíte s prehadzovačkou čokoľvek.
Z vrcholu tohto „horského“ stúpania boli krásne výhľady na okolitú vidiecku krajinu. A najmä na more. Rozoklané pobrežie a útesy v diaľke boli úplne fascinujúce. Až neskôr som zistil, že strmá skalná stena, ktorá padá kolmo snáď 100 metrov do mora, je už pobrežie ostrova Gozo.
V zjazde sme párkrát so smrťou v očiach brzdili slabou prednou brzdou v serpentínach, až z toho boleli ruky. To už sa objavila odbočka na Popeye Village – dedinku Pepka námorníka, ktorú postavili v čase natáčania filmu ako kulisy. Dnes slúži ako atrakcia pre rodiny s deťmi. Na rozprávkové drevené domčeky je však najkrajší výhľad z útesu nad zátokou. Síce som ten film nikdy nevidel, ale tento výhľad bola asi najkrajšia vec na Malte.
Do Cirkewwi nás čakal ešte jeden otravný kopec a jedna pekná piesková pláž, kde sme namočili nohy a pofotili sa. Cesta od hotela v štvrti Il-Gzira do Cirkewwi, necelých 30 km aj so zachádzkami, trvala niečo málo cez dve hodiny. Čakanie na trajekt sme si skrátili fľašou vína.
Azúrové okno a Modrá diera
Cesta trajektom trvala asi pol hodinu a z lode sme mali výhľad na ostrov Commino. Prakticky neobývaný ostrov, ktorý však v lete navštevuje veľa turistov kvôli krásnym azúrovým plážam.
Z trajektu sme vystúpili v mestečku Mgarr. V mestečku je množstvo kostolov, ktoré sa hrdo týčia na kopcoch nad morom a lákajú na fotogenickú prehliadku mesta. Najkrajšie však vyzerajú z diaľky, prípadne z mora. Keď sme prišli k jednej katedrále, skonštatovali sme, že z blízka vyzerá ako obyčajný kostol u nás. Tú majestátnosť tvorí len fakt, že bola na kopci, vysoko nad morom.
Bola už jedna hodina popoludní a prebicyklovať celý ostrov a vidieť všetko, nebolo možné. Najmä, keď sme chceli stihnúť trajekt naspäť o nejaké tri hodinky, aby sme sa stihli vrátiť do tmy do hotela. Ako najlákavejšie miesto z ponuky ostrova sa javilo Azúrové okno. To je tá gýčová diera v skale, ktorá je na všetkých fotkách a turistických sprievodcoch.
Cesta k nemu viedla cez hlavné mesto ostrova – Victoriu. Na začiatku mesta je tiež jedna majestátna katedrála – Rotunda St. John Baptist Church, podľa Googlu. Opäť, krásna z diaľky, týčiaca sa vysoko nad okolitou krajinou. Z blízka viac menej obyčajný kostol, pretože všetky tie čačky, kupolu a vežičky z pohľadu priamo pod ňou nevidíte. Vnútro bolo tiež pomerne strohé.
Čo je na Victorii zaujímavé, je Citadella. Mohutné opevnenie na kopci nad mestom. Tu, jedinýkrát, som trochu ľutoval, že s bicyklami sa nedá všade, a nemôžeme ísť dnu. Na dôkladnú prehliadku nebol ani čas.
Celá cesta až k Azúrovému oknu viedla mierne do kopca a začali sme sa obávať, či to vôbec stihneme otočiť naspäť k trajektu. Potom však už prišiel strmý zjazd serpentínami priamo k moru a boli sme v cieli.
Scenérie pri mori boli krásne, rovnako ako rozoklané pobrežie. Navyše, kolmá skalná stena útesu, ktorú som prvýkrát zazrel ešte pri dedinke Pepka námorníka, bola teraz veľmi blízko. Ten pohľad naozaj stál za tú cestu. Avšak, samotné Azúrové okno je už minulosťou. To sme my, samozrejme, nevedeli a až doma som sa dočítal, že vlastne ho sfúkala pred dvomi rokmi búrka do mora. Takže, hoci sme sa naň priamo pozerali, resp. na miesto, kde kedysi stálo, nevideli sme nič zaujímavé. Škoda. Čo ale ešte bolo zaujímavé, bola Blue hole – Modrá diera. Skalami obklopený bazén s azúrovou vodou na povrchu a temnou vodou v strede. Hlbočina padajúca kamsi na dno mora ako skalný komín.
Spiatočná cesta k trajektu bola oveľa rýchlejšia ako cesta k pozostatkom Azúrového okna. Tak, ako cesta k nemu bola mierne do kopca, teraz, po zdolaní úvodného stúpania od mora, to bolo takmer stále mierne z kopca. Takže trajekt sme stihli s predstihom a stihli sme si na spiatočnú cestu kúpiť aj fľašu vína a čokoládu.
Rovnako návrat z Cirkewwi k hotelu v štvrti Il-Gzira sme dali pomerne rýchlo. Vytrápilo nás len to jedno stúpanie pred mestom Bugibba a malou nepríjemnosťou bolo aj to, že pôvodný zjazd do Bugibby bol uzavretý políciou. Dôvod sme nezistili. Obchádzka viedla cez vidiecku krajinu, úzkou preplnenou asfaltkou, kde sme otestovali našu mentálnu silu v brzdení (brzdy na to nestačili), aby sme to ustáli v zákrutách proti oproti idúcim autám. Zaujímavosťou bolo, že celá táto cesta bola pod tečúcou vodou, ktorá ako potok stekala cestou dolu. To brzdnému účinku tiež nepridávalo, ani suchému chrbtu. A že vraj vyprahnutá Malta.
Blue Grotto a juh ostrova
Po výlete na Gozo, sme si na posledný deň naordinovali už len takú oddychovku. Keďže sme večer odlietali, nechceli sme sa dostať do časového stresu. Rozhodli sme sa prebicyklovať na južnú stranu Malty, k miestu nazvanému Blue Grotto. Blue Grotto je tiež akási diera v rozoklanom pobreží. Jednoducho, chceli sme nejakú náhradu za to zbúrané Azúrové okno 🙂 Malo to byť k nemu iba 16 km.
Cesta sa však spočiatku vyvíjala veľmi nepríjemne. Vymotať sa z aglomerácie Valletty a priľahlých mestských štvrtí bola fuška. Cesty boli úzke, premávka hustá a v jednej chvíli sme sa primotali aj do tunela. Jednoducho masaker. Až keď sme po pár kilometroch odbočili z hlavného ťahu na letisko na bočnú cestu, situácia sa zlepšila.
Cesta nás viedla popri plote letiska vidieckou krajinou. Áut ubudlo, hoci tie, ktoré ostali, mali veľkú potrebu jazdiť rýchlo. Na Malte na nejaké obmedzenia rýchlosti veľmi nedbajú.
Veľmi krásny úsek cesty začal v dedinke Il-Qrendi. Už takmer žiadne autá a nádherná vidiecka krajina plná žltých rozkvitnutých kvetov, kamenných múrikov a opuncií. Aj dedinka, podobne ako ostatné maltské dedinky, vyzerala veľmi ospalo a púštne. Púštne preto, že farba kamenných domov je piesková. Súlad neruší žiaden nešťastník, ktorý si potrebuje natrieť dom krikľavo fialovo alebo marhuľovou farbou, ako v slovenských dedinách 🙂
Blue Grotto ukrýva krásnu zátoku s tyrkysovou vodou, odkiaľ na plavbu k morskej jaskyni štartujú turistické člny. Túto službu sme kvôli bajkom a množstvu turistov čakajúcich na čln nevyužili. Išlo nám aj tak najmä o ten pohľad zhora.
Nad Blue Grotto je vyhliadka, odkiaľ krásne vidno skalné útvary hlboko pod sebou. A celú panorámu dokonale dopĺňa tajomný vtáčí ostrov v diaľke na mori. Strmá skala vynárajúca sa ako stolová hora z mora. Blue Grotto rozhodne odporúčam vidieť.
Po návrate k hotelu sme vrátili doni Abuele bicykle. Trochu neveriacky ich prebrala. Odborným hmatom človeka, ktorý o bicykloch nič nevie, skontrolovala, či sú nahustené pneumatiky a potom sa zrazu roztopila a začala sa milo pýtať, ako sme si to užili a aké je to bicyklovať sa na Malte v porovnaní s našou krajinou. A odkiaľ to vlastne sme.
Keď už na záver bola doňa Abuela taká milá, urobím jej reklamu. Požičovňa sa volala ST Rentals, ak by ste mali chuť skúsiť bicykle na Malte aj vy. Bajky to nakoniec prežili až do konca 🙂 Nasledovalo už len rozlúčkové pivo a cesta na letisko.
Ďalšie moje zážitky z ciest nájdete v sekcii Cestopisy.
Cyklotrasa na ostrov Gozo
Cyklotrasa k Blue Grotto
