Nadpis článku obsahuje číslo. Vraj je to dobré na zvýšenie čitateľnosti:) Ja som ho tam ale dal preto, že kraj, ktorý sme sa vybrali spoznávať, je oveľa zaujímavejší, ako som pôvodne čakal. Pôvodný zámer prebádať pohoria Piliš a Börzsöny behom jedného víkendu sa ukázal príliš odvážny.
Áno, v Maďarsku sú hory. Nie sú vysoké, ale obsahujú veľa krásnych scenérií, miest na spoznávanie a výdatných stúpaní. A nie len Piliš a Börzsöny, ale aj Bükk a Matra, ďalej na východe. Príde si tu na svoje horský cyklista ale aj cestný trhač asfaltu.
Preto tá číslovka, pretože mám zámer tieto pohoria postupne preliezť a objaviť počas viacerých víkendov. V tomto prvom článku vám priblížim Pilišské vrchy v okolí Vyšehradu.
Vrch Dobogókó a najvyšší bod pohoria Piliš
Pilišské vrchy sú tie kopce, ktoré vidíte na pozadí Ostrihomskej baziliky. My sme naše spoznávanie začali v Štúrove, kam sme sa pripravení na jednu noc pod hviezdami dostali vlakom. Taký malý víkendový bikepacking. Prešli sme cez most ponad Dunaj do mestečka Ostrihom.
Ostrihom má pekné centrum a rozhodne odporúčam navštíviť baziliku na kopci. Je to po kostole sv. Petra v Ríme a sv. Pavla v Londýne najvyšší kostol v Európe. Je odtiaľ krásny výhľad na celé okolie.
Z Ostrihomu sme sa preštrikovali pár bočnými uličkami a sledovali sme cestu vedúcu do dediny Dobogókó, a ďalej do Szentendre. Tabuľa ukazovala do Dobogókó 14 km, ale boli to kilometre výdatné. Za Ostrihomom viedla cesta ešte rovno, ale postupne sa dvíhala do seriózneho stúpania. Áut nebolo cez víkend veľa a Maďari jazdia pomerne pokojne, takže dopravy sa netreba báť.
Cesta sa vinie cez les, ale na niektorých miestach sa naskytnú aj výhľady. Na vrchole sedla je križovatka a malé parkovisko. Tu sa dá odbočiť doľava ešte asi 2 km do dediny Dobogókó alebo doprava po nenápadnej asfaltke poza rampu na najvyšší bod pohoria, vrch Pilis. Prípadne pokračovať rovno dolu do Szentendre.
Ak pôjdete doľava, prídete do Dobogókó. Na nete som čítal, že vrch Dobogókó je miesto s vyvierajúcou zemskou energiou, vyhľadávané šamanmi a vraj tam bol aj Dalajláma. My sme energiu síce necítili po tom stúpaní, ale niečo pravdy na tom bude lebo jedna divná vec sa nám stala. K tomu sa ešte dostanem.
Z Dobogókó sa môžete spustiť aj dolu do Szentendre cez dedinu Mlynky. Čaká vás asi 15 km zjazd, ako odmena za predchádzajúce kopce. Len návrat odtiaľ bude tiež cez kopce, ak nechcete ísť v premávke pri Dunaji.
Lesným trailom kolmo dolu
Prípadne, ak ste rovnakí blázni ako my, môžete to z Dobogókó seknúť rovno dolu lesom 🙂 Gúgeľ ukazoval pár sto metrov po lesnej ceste. Čo však neukázal je sklon a blato, kvôli ktorému to šlo viac po zadku, než bicyklom. Cestou sme sa „pretekali“ s dvomi slovenskými tetami turistkami, kto bude menej zablatený.
Našťastie po nejakom kilometri a pol blata prišla rozbitá, ale predsa asfaltka. Tá nás doviedla až do dedinky Pilisszentlászló. Po slovensky Svätý Václav. Neviem ako dostali z Lászlá Václava, ale svätý bol každopádne.
Dedinka je to malinká, ale mali tam záhradnú reštauráciu s litrovým pivom a palacinkami. Balzam na ženskú dušu po tom blate. Navyše z tohto miesta to už šlo len a len z kopca až do Vyšehradu. Krásny zjazd, kde sme miestami valili 60 km/h.
Vyšehrad – hrad nad Dunajom
Drina začala opäť vo Vyšehrade. Už pohľad od Dunaja na hrad na kopci dal jasne najavo, že nohy dostanú opäť zabrať. Stúpanie na hrad bolo dlhé asi 5 km a výdatné. Motivovali sme sa pizzou, ktorú sme chceli zjesť v objavenej pizzerke po obhliadke hradu.
Pri kupovaní lístka nám ujo strážnik hovoril lámanou maďarčino-angličtinou, že nem bicykle na hrad, iba na cestičku popod hrad. Odkývali sme, že „igen“, čím sme použili presne štvrtinu našej slovnej zásoby.
Do samotného hradu vedú strmé schody, ale výhľady sú už z cestičky pod hradom. Navyše sme to vzali opačne a obišli hrad zozadu. Aj s bicyklami sme sa tak dostali takmer až dnu. Bajky sme zamkli pod zadnou bránou a hrad prebehli. Expozícia nezaberie veľa času. Top na tomto mieste sú aj tak výhľady.
Nagymaros a kompou cez Dunaj
Ďalší plán bol zdolať vyhliadku Juliánus Kilátó na tých kopcoch oproti cez Dunaj. Ale najprv pizza. Najedli sme sa, vcucli nejaké to pivko a oddýchli si. Potom sme sa kompou, ktorá jazdí každú hodinu a stojí aj s bicyklom 3 éčka na hlavu, previezli cez Dunaj do Nagymarosu.
Bol už večer a počasie, ktoré celý deň našťastie držalo, začínalo byť čoraz viac búrkové. Moje odhodlanie vyliezť na vyhliadku skončilo vždy v slepej uličke alebo nepreniknuteľnej húštine. Nejako vždy tam, kde Gúgeľ ukazoval cestu, sme skončili na zvieracom chodníčku, blate a krutom strmáku.
Búrka prichádza
Preto sme to na dnes vzdali. Aj zajtra je deň. Oblaky sa sťahovali čoraz viac a dážď bol na spadnutie. Bolo treba nájsť nejaké kryté miesto na noc. Neďaleko Nagymarosu je kemp. Skúsili sme to tam. Vrátnik zavolal šéfa, šéf zavolal ešte väčšieho šéfa a výsledok tejto riadiacej postupnosti bolo, že nemajú voľné miesta. Prečo sa nedalo spať hocikde pod altánkom neviem. Nám šlo iba o tú strechu.
V noci výdatne pršalo, ale my sme boli v suchu pod strechou a nikto nerušil. Teda okrem nejakého saxofonistu, čo si prišiel vyhrávať ráno o štvrtej. Neviem, o čo chlapíkovi išlo, ani sme ho v noci so zlepenými očami nevideli, ale zvuky trúbky sa ozývali veľmi blízko.
Ráno som dúfal, že sa nám podarí nájsť cestu na vyhliadku Juliánus Kilátó v kopcoch nad Nagymarosom. Ale počasie sa neumúdrilo. Od rána popŕchalo, a tak tento kopec odolal.
Navyše jeden z našich mobilov vypovedal službu. Úplne bezdôvodne prestal fungovať, hoci bol nabitý a suchý. Možno na tých povestiach o zemských čakrách okolo vrchu Dobogókó niečo naozaj bude. Každopádne sám od seba zase naskočil až v Štúrove vo vlaku.
Previezli sme sa iba po príjemnom cyklochodníku popri Dunaji do Szobu, kde sme nastúpili na vlak do Bratislavy.
Starosti so železnicami
Teta na zabudnutej staničke v Szobe mi nebola schopná predať lístok ďalej ako do Štúrova. Aspoň tak mi to rukami nohami vysvetlila. Ževraj vo vlaku si dokúpim. Sranda prišla potom okolo Nových Zámkov vo vlaku (priamy vlak z Budapešti do Bratislavy), keď prišiel už slovenský sprievodca. Uvedomili sme si, že nemáme žiadne eurá. Všetky som zamenil za forinty.
Aby to nebolo jednoduché, a aby ani náhodou železnice nevyšli z mentality socialistického kolosu, sprievodca nám povedal, že sa nedá platiť kartou ani forintami. Čo na tom, že ide o medzinárodný vlak, že nie sú prepojení s Maďarmi, ktorí nám nevedia predať lístok na slovenský úsek, a že vedľa v jedálenskom sa dá platiť kartou, forintami, eurami, kačkami a snáď aj Bitcoinami. Pivo sa kúpiť dá, ale lístok nie.
Napokon som ho ukecal, nech nám predá lístok iba z Nových Zámkov, aj to bez bicykla. Toľko drobných sme ešte po vreckách naškrabali. Našťastie zabral argument, že aj tak sa polovica národa vozí zadarmo 🙂
Určite sa vrátime
Celkovo sme v Maďarských horách najazdili nejakých 80 km. Je tam krásne. Pilišské vrchy sú popretkávané asfaltovými cestičkami aj MTB trailami. Je to vlastne taká obdoba našich Karpát nad Bratislavou. V čase, keď píšem tento článok som si už spravil do týchto miest aj výlet #2 a zdolal aj vyhliadku Juliánus Kilátó.
Je odtiaľ krásny výhľad na ohyb Dunaja. Tiež som preskúmal mestečko Szentendre a ústia riek Ipeľ a Hron do Dunaja. Ale, aby som neprodukoval nekonečne dlhé články, o tom napíšem až o pár dní. Čítajte a dozviete sa.
