Cyklovýlet do Jordánska

Jordánsko je púštna krajina na blízkom východe. Pre mňa doteraz absolútne nepreskúmaný kút sveta. Myšlienka prebrázdiť ho na bicykli mi vŕtala v hlave už dlhšiu dobu. Je to krajina, ktorá obsahuje krásne prírodné scenérie a historické pamiatky. Bude to tiež bude moja prvá čisto moslimská krajina a zároveň oťukanie sa v púšti pred potenciálnymi ťažšími výzvami v budúcnosti. Jednoducho, chcel som skúsiť púšť a arabský svet, a tak som sa vybral na cyklovýlet do Jordánska.

Z Viedne do Ammánu

Ideálny čas na návštevu Jordánska je práve november. Panujú tam vhodné teploty a ešte nezačne obdobie prudkých dažďov, ktoré sa tu objavuje v zimných mesiacoch. Spiatočná letenka z Viedne do hlavného mesta krajiny, Ammánu, stála príjemných 75 Eur. K tomu samozrejme treba pripočítať 90 Eur za bicykel (ceny roku 2022).

Ráno o 3:15 pre mňa prišiel kamoš Jožo. S očami zalepenými ako dvojdňové mačence sme naložili krabicu so zbaleným bicyklom do auta a vyrazili smer viedenské letisko. Pri rozlúčke mi ešte na cestu pribalil za hrsť poľských krowiek, ktorých hviezdna chvíľka ešte len mala prísť.

Samotný príchod do Ammánu prebehol až neočakávane hladko. V plnom lietadle bola zrovna moja trojka sedadiel prázdna, takže som tam na pána ležal natiahnutý a spokojne chrápal tri hodiny. Pri vystúpení z lietadla som sa nejako ocitol medzi prvými a na pasovej kontrole som sa vyhol davu ľudí. To bolo fajn, keďže do Jordánska treba víza, a tak toto odbavenie trvá rádovo dlhšie ako pri bežných letoch v rámci Európy.

Jordanpass

Na cestovanie do Jordánska je ideálne vybaviť si Jordanpass. Slúži ako náhrada za víza a súčasne ako vstup do mnohých atrakcií, vrátane skalného mesta Petra. Výhodu má tú, že ho na rozdiel od víz vybavíte za tri minúty online a suma víz plus vstup do Petry je o dosť vyššia, než jednotná cena Jordanpassu.

Pečiatka do pasu a ide sa

Odovzdal som pas prísne sa tváriacemu colníkovi a prišla chvíľka napätia. Niežeby som nemal prejsť, ale našinec rozmaznaný Schengenom nie je zvyknutý na víza, a tak tieto kontroly a procesy okolo sú pre mňa vždy tak trochu stresujúce. Čo ak colníkovi niečo preletí cez nos, ráno sa mu nepostavil a nedá pečiatku? Chlapík ma celkom napínal. Držiac v ruke môj pas a inteligentne ťukajúc do stroja sa asi štyrikrát spýtal, odkiaľ som. „Slovakia“ a ukázal som na pas. Zas niečo poťukal do kompu a znova sa ma opýtal, odkiaľ som. Jordanpass ani nechcel vidieť, no pýtal sa, kde budem spať. Čo mu mám na to povedať? Plán bol spať, kde príde, kempovať na divoko ako obvykle. Nakoniec buchol konečne pečiatku s vízom do pasu a bolo vybavené. Arabské písmo vyzerá úplne inak, pre nás nečitateľne. Nadobudol som preto podozrenie, že chlapík zas neovládal latinku.

Prvý deň – Mount Nebo a Mŕtve more

Starosti s krabicou

Pred letiskovou halou som poskladal bicykel a osadil ho Ortliebami na nosiči. Ostala mi prázdna kartónová krabica a v nej plátenný obal na bicykel. Veci, ktoré som potreboval niekam ukryť na spiatočnú cestu o jedenásť dní. Chytil som krabicu za jeden roh, sadol na bajk a ťahal ju za sebou von z letiska. S čím som však nepočítal bolo, že v púštnej krajine, aká tu všade naokolo bola, nenájdem žiadnu hustú vegetáciu, kam by som krabicu bezpečne ukryl. Nestačilo krabicu potiahnuť niekam za letisko a tam ju prasknúť do prvých kríkov. Široko ďaleko bola len kamenná suť, piesok a otvorená krajina.

Ťahajúc krabicu som celkom budil pozornosť. Po asi kilometri mi zastala jedna pani na aute. Vraj či chcem odviezť. Milá ponuka, ale keď človek nevie, kam ide, a kde nájde vhodnú skrýšu na krabicu, kam sa dať odviezť? Nakoniec sme sa dohodli tak, že mi krabicu naložila do auta a asi dva kilometre išla pomaly za mnou. Ja som pokračoval na bajku. Prišli sme k diaľnici, pri ktorej bola skupinka budov a pomaly začínalo mesto. Tu už snáď niekde tú nešťastnú a nemotornú krabicu ukryjem. Nakoniec sa to podarilo pod nejakou opustenou búdou. Fajne, ani nezmokne. Hoci, nie že by to tu pôsobilo tak, že posledného pol roka niečo padalo z oblohy.

Smer Madaba

Krabica ostala pod opustenou búdou. Plátenný obal som naložil na nosič. Na ten nájdem iné miesto, aby som mal väčšiu šancu, že aspoň jednu vec nájdem na spiatočnú cestu. Smeroval som k mestu Madaba. Trvalo asi 20 km, kým som našiel nejaké miesto aj pre obal. V tej púšti sa fakt nedá nič nenápadne ukryť. Našťastie sú však Jordánci extrémni bordelári. A tak, keď už som sa blížil k prvému mestu Madaba, zahrabal som obal medzi odpadky na jednom smetisku. Nebolo to ideálne riešenie, ale bolo to jediné, ktoré mi tá holá krajina bez vegetácie poskytla.

Prvý kontakt s Jordánskom

Tak som tu. Úspešne poskladaný bajk, zbavil som sa krabice aj obalu. Prezliekol som sa konečne do kraťasov a mohol som začať vnímať naplno novú krajinu. Dnes som mal v pláne iba sa prekotúľať asi 60 km k Mŕtvemu moru. Boli dve hodiny popoludní, ale dni sú v novembri krátke.

Prvá vec, ktorá ma zarazila, bol všadeprítomný neporiadok. Neporiadok je aj slabé slovo. V Jordánsku panuje mrdník na každom kroku. Okolie miest je doslova neriadené smetisko a aj v otvorenej krajine sa povaľujú všade odpadky. Ak nie v kopách, tak aspoň voľne rozfúkané po poliach. Svoje som počul aj o jordánskych psoch a naozaj sa začali objavovať, voľne sa potulujúce po krajine, už kúsok za letiskom.

Na druhej strane som bol celkom prekvapený z vodičov. Prvý dojem bol dobrý. V Jordánsku sa nejazdí rýchlo a nijako som sa ako cyklista necítil ohrozený. Je to trochu zmätočné, trúbi sa, ale funguje to bezpečnejšie ako u nás.

Pri vstupe do Madaby ma zarazil rozľahlý tábor kočujúcich beduínov. Zmes stanov utopených v odpadkoch. Medzitým sa voľne potulujú psy, deti, sliepky, kozy, ovce a podobne.

Mount Nebo

Z Madaby som sa spustil na Mount Nebo. Znie to trochu paradoxne, ale naozaj vrchol tejto hory bol nižšie ako mesto Madaba. Mount Nebo je pútnické miesto, biblická hora, z ktorej údajne Mojžiš ukázal Izraelitom zasľúbenú zem po 40-tich rokoch putovania. Fascinujú ma tieto biblické časové údaje. V dobách, keď bola priemerná dĺžka života 35 rokov, chlapík aj s celým kmeňom putovali 40 rokov a furt boli len na Blízkom východe. Dúfam, že mali vtedy aspoň lepší výhľad na údolie Jordánu ako ja. Mne ho celkom kazil opar a vlastne až pri návrate o 11 dní neskôr som uvidel, prečo sa tento výhľad Mojžišovi tak páčil.

Zjazd k Mŕtvemu moru

Z Mount Nebo som sa vrátil kus do Madaby a až potom som zahol na úzku bočnú cestu, ktorou som sa spúšťal dlho k Mŕtvemu moru. Krajina okolo bola iba holá neobývaná púšť. No hlboké, vodou vymleté kaňony a strže jasne ukazovali, že tu bývajú poriadne prívalové dažde.

Cestou dolu som sa striedavo predbiehal s akýmsi malým lokálnym autobusom, ktorého vodič mi vždy nadšené kýval. Už sa stmievalo. Mŕtve more som uvidel prvýkrát ešte z výšky práve v momente, keď nad jeho izraelským brehom zapadalo slnko. Dúfal som, že sa večer okúpem.

No sklamalo ma. Jeho breh tvoril iba hlboký zráz bez šance dostať sa k vode. Navyše v okolí široko ďaleko nebola žiadna dedina ani nič, kde by som si doplnil vodu. Tej som mal pomerne málo, takže som síce mal pokojný večer v blízkosti mora, ale smädilo ma a od hladu ma tiež zachránili len krówky 🙂

Druhý deň – Vrchárske Jordánsko

Nočný presun

V noci som mal skvelé miesto. Na východnom, jordánskom, pobreží Mŕtveho mora ľúbia stavať na voľných priestoroch plážové prístrešky z palmových listov. Vnútri jedného som si rozložil stan. Rozložil som iba jeho vnútornú časť. Pri Mŕtvom mori je aj v novembri teplo, a tak jediný účel stanu bol v tom, aby bránil škorpiónom dostať sa ku mne. Teda, nie že by som za celý pobyt v Jordánsku nejakého videl. Ale internety hovorili, že tam žijú.

Dolu šumelo more, kúsok ďalej sa vypínali hory a tam niekde na svahoch v diaľke štekali psy. Tie sú v Jordánsku na každom kroku, ale nikdy ma v noci neobťažovali. Spalo sa dobre. Avšak asi len do druhej v noci. Potom sa potrebovali dotrieskať nejakí dvaja Arabi na aute a začať piknikovať a púšťať hudbu na plné gule. Vzdal som to, zbalil veci a presunul sa o kus ďalej, kde som sa viac menej len z núdze a nedostatku lepších možností zložil na základovej platni akéhosi čerstvo rozostavaného domu.

Hľadám vodu

Ráno o šiestej sa dotrieskal bager a začal presúvať kúsok odo mňa balvany. Piče, nejakí sú títo ľudia hyperaktívni v týchto divných nočných a skorých ranných časoch. Vybral som sa radšej na cestu. Chcel som nájsť miesto, kde sa bude dať okúpať. Prešiel som pár kilometrov po pobreží smerom na sever, ale našiel som len spleť uzavretých rezortov.

Vzdal som to a vydal sa smerom na juh. Minul som obe miesta, kde som v noci spal a po pár kilometroch som konečne našiel nejaké známky civilizácie, kde by sa mohla naskytnúť šanca na vodu. V týchto miestach ústia do mora teplé sladkovodné pramene. O tých som síce vtedy ešte netušil, ale boli tu hlavne stánky, kde domáci predávali rôzne prkotiny. Vysmädnutý som si konečne kúpil dostatočnú zásobu vody a aj konzervu fazúľ na raňajky.

Arabský štýl. Za tri vody a jednu fazuľu som platil 10 dinárovou bankovkou. V prepočte asi 15 Eur. Chlapec, ktorý obsluhoval, vzal desiatku a mávol, že to je dobre. Keď sa mi na požiadanie pokúsil vydať len pár drobných, zdrapil som mu tú desinu naspäť a išiel si to vybaviť s dospelým, ktorý pofajčieval pred stánkom. Tomu stačili iba dva dináre. To bol prvý z mnohých pocitov, keď je evidentné, že turista je pre miestnych často iba chodiaci bankomat.

Neskutočne ťažké stúpanie do Dhibanu

Kúsok od tohto miesta som zahol na úzku nenápadnú cestu. Začalo stúpanie do mesta Dhiban. Kopce v Jordánsku vedia poriadne vytrestať. Mŕtve more leží 400 metrov pod hladinou svetových morí a keď sa z tejto epickej jamy potrebujete vyštverať do štandardnej nadmorskej výšky okolo 700 metrov, kde leží väčšina krajiny, je to celkom drsné.

Tu to išlo navyše veľmi strmo hore. Cesta so sklonom neraz presahujúcim 20% sa vlnila najprv pomerne zelenou krajinou medzi roztrúsenými domami na svahu. O chvíľu však už viedla vysoko nad morom cez mesačnú krajinu. Tá podoba s krajinou na mesiaci bola fascinujúca. Tak nehostinne prázdna, kamenistá, tmavá a pustá, až to bolo krásne. Nohy pálili, neraz som aj tlačil. Jediný život tu bol v podobe sem tam roztrúsených beduínskych obydlí a ohrád pre ovce. Našťastie však žiadne neboli príliš blízko cesty, aby ma obťažovali psy.

Tento kopec bol jeden z najťažších v mojom živote. Stojky úplne zabíjali, a keď to kleslo na 12%, už som sa tešil a oddychoval. Kým som sa vyštveral 15 km hore do dediny Mukawir, prešli asi dve hodiny. Hoci pot stekal do očí a nohy boleli, bol to krásny úsek. Za celý čas som stretol možno dve autá. Výborný asfalt, ticho a kľud.

Wadi Hidan

Jordánsko mi však chcelo ukázať, že miestne kopce sú naozaj drsné. Po krátkom úseku ako tak po rovine a jednej pauze pri malom obchodíku, kde som sa dosýta najedol tuniaka a miestneho nekvaseného chleba, začala cesta opäť padať dolu. Tým je Jordánsko typické. Neprekonávate horské sedlá, ale údolia. Nie je to o tom, že vyšliapete kopec, pokocháte sa výhľadom a zjazdíte 20 km dolu. Vzorec je naopak. Prídete k údoliu, kocháte sa výhľadom naň, spustíte sa 10 km dolu a následne sa štveráte 10 km hore do pôvodnej nadmorskej výšky.

A tak, hoci som dnes už po chabých 30 km mal v nohách 1 600 výškových metrov z toho jedného kopca od Mŕtveho mora, mali sa mi postaviť do cesty ešte dve takéto jamy. Prvým bolo údolie Wadi Hidan. V rýchlom zjazde som iba tŕpol, ako hlboko to padne. Zo 700 metrov zas nemilosrdne do 200 metrov a mohol som sa driapať opäť nahor.

To stále bolo iba také zahrievacie „kolečko“ na doobedie. Hore, keď som na chvíľu oddychoval, sa pri mne pristavilo auto a nastala klasická scénka, ktorá sa počas celého výletu pravidelne opakovala. Cyklista je v Jordánsku úplná atrakcia. Miestni sa prihovárajú, autá zdravia, pristavujú sa a chcú sa fotiť. Ponúkajú vodu. Obzerajú si cyklistu ako vzácne a chránené zviera v safari.

Wadi Mujib

Okolo obeda som sa konečne domrvil do mesta Dhiban. V nohách asi 60 km, ale zato nastúpaných 2 200 výškových metrov. Opäť som sa napil poriadne vody a doplnil zásoby, a začal som sa spúšťať do hlavného klinca dňa, do Wadi Mujib. Toto údolie je asi najkrajšie, najväčšie a najmajestátnejšie v Jordánsku. Je to hlboký kaňon vymletý vodou, ktorý ako veľká jazva pretína celú krajinu.

Dolu som bol za chvíľu. Na dne sa nachádza priehrada a v čase dažďov zjavne aj jazero. Teraz tu bola iba spolovice vyschnutá mláka. Stúpanie na náprotivnú hranu Wadi bolo ľahšie, než som čakal. Na rozdiel od prvých dvoch kopcov totiž nebolo nijako zásadne strmé. Po tých ranných 20% stojkách mi Wadi Mujib prišlo ako rekreácia. Pomerne svižne som vyliezol hore. Motivovalo ma aj to, že to bol posledný kopec dnešného dňa. Už len viac menej rovinka do mesta Kerak.

Kerak a zjazd naspäť k Mŕtvemu moru

Po prekonaní Wadi Mujib som prechádzal dedinkami a mestečkami lemujúcimi Kings Highway, ako sa táto cesta, vedúca z Ammánu na severe až do Wadi Musa na juhu krajiny, volá. Dni boli krátke a o šiestej už bola úplná tma. V meste Kerak som si len nakúpil zásoby vody a jedla. Možno až prehnané, ale po skúsenostiach zo včera, keď som pri Mŕtvom mori neobjavil nič len skaly a slanú vodu, som chcel mať zásoby. Ten zjazd, ktorý dnes zbehnem dolu, totiž hneď ráno pôjdem nazad.

Prešiel som popod majestátny križiacky hrad Kerak, ktorý sa hrdo vypínal na skale. Dokonca som objavil obchod s alkoholom. V Jordánsku, ako moslimskej krajine, je alkohol nedostupný. Ale zjavne vo väčších mestách sa dajú výnimočne nájsť aj bottle shopy. Keď však týpek chcel za plechovku piva v prepočte 6 Eur, nekúpil som nič. No čo, budem na sucho. Prežijem to 11 dní.

Nasledovalo asi 20 km krásnym dlhým zjazdom, opäť do mínus 400 metrov, fascinujúcou krajinou plnou bizarných skál. Moje obavy z nedostatku zásob boli zbytočné. Dolu sa nachádzala dedina. Práveže až príliš rušná dedina. Mŕtve more v týchto končinách už prakticky neexistuje. Tvorí ho len spleť močiarov a salín, kde sa ťaží potaš (nech je to už hocičo). Na noc sa mi podarilo uchýliť až kus nad dedinou v opustenom dome.

Tretí deň – Opäť v znamení krásnych kopcov

Stúpanie do Keraku

Včera som nastúpal 3 500 výškových metrov. Na upadajúcu novembrovú kondičku a s naloženým bicyklom celkom dosť. Najviac si to odniesla riť. Riť, to je alchýmia. Niekedy môžem ísť celé dni a týždne stovky kilometrov denne a o riti ani neviem. A niekedy niečo nesadne a riť sa začne drať. Tentokrát pravdepodobne urobili svoju prácu tie stojky, kedy som sa asi príliš vrtel na sedle, aby som to utiahol. Urobilo mi to celkom nepríjemné odery.

Ráno som bol teda celkom pokrčený. Aj nevyspatý, aj nezrelaxovaný z predchádzajúceho dňa a s riťou ako pavián. Snažil som sa vstávať okolo piatej ráno, aby som čo najviac vychytal denné svetlo. Natlačil som do seba raňajky v podobe tuniaka s chlebom, coca coly a nejakých banánov, a vyrazil som na zdĺhavé stúpanie naspäť do Keraku.

Prečo som sa vlastne včera spúšťal dole? Z jednoduchého dôvodu, chcel som si pekne poctivo prejsť toto krásne dlhé stúpanie. Spočiatku to išlo veľmi pomaly, ale postupne sa to rozbehlo. Išlo o naozaj pekný kopec. Krajina vyzerala inak ako včera. Skaly boli rozorvanejšie, kopce vyššie a tajomnejšie. Vytvárali medzi sebou hlboké údolia. Pusté, suché a snáď aj neobjavené. Veď načo by niekto v tejto nehostinnej krajine kedy schádzal z cesty? Jediný život tu bol tábor beduínov so svorkou uštekaných psov a stádom kôz. Cítil som sa v tej prázdnej púštnej krajine úplne maličký.

Pozvanie na jedlo

Trvalo to dve a pol hodiny, kým som sa vyštveral vyše 20 km hore k hradu Kerak. Na poslednej serpentíne, už priamo pod hradom, mi pri prehodení celkom nešťastne spadla reťaz tak, že sa zakliesnila medzi špice a najväčšie koliesko na kazete. Našťastie sa mi to však po chvíľke majstrovania podarilo opraviť.

Pod hradom parkovalo niekoľko autobusov. Ako cyklista som budil náležitú pozornosť a dvaja šoféri ma zavolali k jedlu. Sedeli na obrubníku cesty medzi odparkovanými autobusmi a tlačili do seba tuniaka, sardinky a zeleninu. Po výdatnom kopci mi pozvanie na jedlo prišlo vhod. Dosýta som sa najedol a pri tom sme sa snažili komunikovať.

Ja som nevedel arabsky, oni nevedeli anglicky, ale rukami nohami sme si povedali pár základných faktov. Meno, odkiaľ som a kam idem. Pochopil som, že vysvetľovať miestnym ľuďom, že som zo Slovenska, nemá cenu. Poznali tak maximálne Ameriku, Izrael, Albánsko a Španielsko. Ostatné krajiny splývali do jednotného pomenovania „Európa“. A aj to sa tvárili dosť neurčito, že kde to vlastne je.

Hrad Kerak, bočné cesty a tlupa detí

Urobil som si zastávku na hrade Kerak. Bola by škoda tento krásny hrad vynechať. Vstupné na podobné miesta sa v Jordánsku pohybujú v jednotkách dinárov, navyše obvykle sa dá použiť už spomínaný Jordanpass. Kerak je rozľahlý hrad, kde som bol prakticky sám. A čo sa mi páčilo najviac, dalo sa po ňom preliezť úplne všade. V Jordánsku sa nehrajú na nejaké zábrany a bezpečnostné blbosti. Návštevník si môže vyliezť slobodne kamkoľvek si trúfne.

Z hradu som sa po Kings Highway vybral ďalej do mesta Al Mazar smerom k At Tafila. V ceste mi stálo Wadi al-Hasa. V Al Mazare som cielene odbočil z hlavnej na bočnú cestu. Chcel som sa dostať čo najbližšie k hrane Wadi al-Hasa, aby som si ho pekne obzrel z výšky.

Zamotal som sa tak do akejsi dedinky práve v čase, keď skončila škola. Jordánske deti sú kapitola sama o sebe. Cyklista vždy vzbudí ich pozornosť. Najprv počuješ „Hello“, potom „Stop“, pokračuje to „How are you?“, „Money“ a končí „Fuck you“. Samozrejme nikdy som nezastal. Nemyslím si, že by kradli, ale som príliš introvert na to, aby som bol obklopený húfom zvedavých detí.

Počul som, že na niektorých miestach deti hádžu po cyklistoch aj kamene alebo nečakane a naschvál skáču pod koleso. Keďže som nechcel zastať a odolávať hlúpym požiadavkám na peniaze, ale chcel som sa vyhnúť kameňom, používal som zväčša taktiku vystrčiť ruku a dať high five. Deti to zabavilo, tľapli si a kým sa spamätali bol som za nimi. Najhoršie však bolo, keď som sa do podobnej uličky zamotal v čase, keď sa ich tridsať vyrojilo práve zo školy. Vtedy som musel celkom kľučkovať, aby odniekiaľ nepriletel kameň.

Wadi al-Hasa

Tlupe detí som úspešne odolal a predo mnou už cesta klesala do ďalšieho mega wadi (údolia), Wadi al-Hasa. Zjazd bol klasicky bleskový, na dne som minul jeden policajný checkpoint, aké sú v Jordánsku bežné na hranici okresov, a začal som stúpať na druhú stranu údolia. Al-Hasa však nešlo priamo nahor ako včera Mujib. Pomerne dlho som išiel dnom údolia. Stretol som tu prvého cyklocestovateľa a vlastne celkovo prvého cyklistu.

Chlapík z Holandska putoval po Jordánsku už 20-ty deň a ešte 20 ďalších dní ho čakalo. Chvíľu sme kecali, ale potom som ho nechal vzadu. Mojich jedenásť dní mi robilo výrazne výdatnejší denný objem.

Keď konečne začala cesta stúpať na hranu, nemalo to konca. Hoci to išlo strmo hore, prišlo mi to ako celá večnosť. Po včerajšku som bol ešte stále unavený, nohy nešli tak, akoby som si predstavoval. Hore som to vyslovene vydrel.

At Tafila a opäť dolu k Mŕtvemu moru

Prešiel som mestom At Tafila, ktoré je pomerne veľké. Nakúpil som si zásoby. Podobne ako včera, mal som v pláne zísť dolu k Mŕtvemu moru a zajtra si vyšliapať kopec nazad. Hoci, v týchto končinách už Mŕtve more nie je, ale ide o rovinu, ktorá je rovnako hlboko.

No nebol to iba jednoduchý zjazd. Najprv som musel kus vyšliapať zo samotnej At Tafily. Až potom začal konečne zjazd o 1 300 metrov nižšie. Tentokrát som však zostal stáť úplne nadšený a musel som fotiť. Už na začiatku zjazdu sa mi otvoril výhľad na širokú planinu vpredu podo mnou. Nestáva sa často, že je vidno o 1 300 výškových metrov dolu do roviny.

Onedlho sa mi však naskytli ešte krajšie výhľady. Podo mnou sa rozprestieralo celé rozoklané pieskovcové pohorie. Bolo fascinujúce pozerať sa zvrchu na konce štítov, ktoré sa ako veže týčili nad hlbokými kaňonmi a údoliami. Krajina tu bola extrémne členitá. Na jednom mieste som iba nazrel kúsok za zvodidlo cesty a hneď dolu padal snáď 200 metrov hlboký kolmý kaňon.

Podobná krajina sa ťahala, kam až oko dovidelo. Spleť rozoklaných hôr a roklín. Nepreskúmaný kraj, absolútne neprístupný a hlboko podo mnou sa v serpentínach vlnila úzka cesta, ktorou som sa mal o chvíľu spustiť v epickom zjazde o 1 000 výškových metrov nižšie.

Spustil som sa so západom slnka až do dedinky Al Maamoura. Tentokrát to bola oveľa menšia dedinka, kde som pomerne ľahko objavil pár opustených stavieb a voľný pľac za nimi. Krytý od hlavnej cesty som si za týmito stavbami postavil stan. Dnes bola šanca zabiť do piesku aj kolíky, hoci som ich musel zaťažiť kameňmi, aby neuleteli. V púšti to so stanom je vždy problém. Buď kolíky do suchej tvrdej zeme nenarveš, alebo v sypkom piesku nedržia vôbec.

Štvrtý deň – Už som zabehaný

Ranné starosti

Ráno som sa zobudil okolo pol šiestej. V tieto dni som vstával vždy takto skoro na svitaní, aby som čo najviac využil denné svetlo. Samozrejme, smelé plány, že s prvým svetlom už budem bicyklovať, skončili vždy asi trojitým posúvaním budíka. Takže, ak som sa o šiestej vymámil zo stanu, považoval som to za úspech.

K skorému vstávaniu mi pomáhala obvykle aj mešita. Nech som spal kdekoľvek, vždy sa nejaká našla dostatočne blízko, aby o zhruba 5:20 ráno začal muezín rúkať pocitovo rovno mne do ucha. O 5:30 si to obvykle zopakoval, a o 5:40 ešte pridal pár výlevov, aby som fakt nemal šancu zaspať. Po pár dňoch som dokonca prišiel na to, že nespieva vždy to isté. Každá mešita mávala iný text, pre našinca náhodne vygenerovaný zvuk, že by aj kapitán Danko závidel. Dokonca aj mierne iný čas. Takže, ak boli v dedine tri, spustili celkom rošambo.

Druhá vec, ktorá mi zaručene nedovolila dlhšie po rozbrieždení leňošiť v okolí Mŕtveho mora, boli muchy. S prvými lúčmi slnka sa ich objavili húfy a toto malo trvať až do západu slnka. Neviem, či je to tou hĺbkou pod hladinou mora, resp. vyššou koncentráciou kyslíka, ale bolo ich nenormálne veľa. Dalo sa to vydržať len v pohybe a vypozoroval som, že okolo 200 metrov nadmorskej výšky plynulo zmizli.

Takže aj dnes ráno som sa len rýchlo najedol a potichu sa vytratil z prebúdzajúcej sa dediny. Aj tak sa mi podarilo upozorniť na seba nejaké miestne decko, ktoré spustilo svoje klasické „Hello, stop, money, fuck you“, čo pôsobilo ako poplašné volanie pre všetky deti v okolí kilometra. „Zombíci“ aj muchy uťahovali svoje zovretie, takže som mastil do kopca a nechával naposledy údolie Mŕtveho mora za sebou.

Stúpanie z Al Maamoury do At Tafily

Tretie epické stúpanie. No dnes som sa naň vyslovene tešil. Nohy si už po troch dňoch zvykli a krajina vo včerajšom zjazde bola nádherná. Tešil som sa, že si ju obzriem detailnejšie. V spodnej časti stúpania som prešiel cez bohatú zeleň údolia, ktoré zjavne obsahovalo vodu. Boli tu viditeľné políčka, vrčal tu jeden generátor a bolo tam nejaké obydlie.

Pomaly som toto zelené údolie zanechával pod sebou a cesta stúpala medzi bizarnými skalami všemožných tvarov. Všade nado mnou sa dvíhali ostré skalné štíty. No ja som vedel, že nepotrvá dlho a táto rozoklaná krajina bude celá podo mnou.

Na jednom mieste som objavil piesočnú cestičku vedúcu medzi skaly. Neodolal som, oprel bajk o zvodidlo cesty a vybral som sa peši na prieskum. Okolo mňa sa dvíhali skaly a úzka cestička viedla pomedzi ne. Nebola širšia než pol metra, miestami sa rozvetvovala a všemožne krútila. Vytváral sa tu medzi skalami akoby labyrint. Bolo si treba dať pozor a sledovať cestu, aby som sa vedel vrátiť naspäť. Bol to taký malý preddavok Petry, alebo aspoň tak nejak som si toto skalné mesto zatiaľ, kým som ho nikdy nevidel, predstavoval.

Zhora som onedlho videl, ako sa tento kraj skalných veží, cestičiek medzi nimi a labyrintu ťahá medzi skalami celé kilometre. Naozaj tajomný kraj, kde sa môže pokojne skrývať celé ďalšie neobjavené skalné mesto. Aspoň mne takto fantázia pracovala.

Miesto sedemdesiatich psov

Čakalo ma aj jedno adrenalínové miesto. Vo vrchnej časti stúpania som už včera cestou dolu zaznamenal plechovú búdu a okolo nej veľa psov. Včera som však tadiaľ preletel 50-tkou, a tak psy nemali šancu spáchať čokoľvek viac než párkrát zaštekať. Cestou hore to však bude väčšia sranda.

Toto miesto som sám pre seba nazval ako miesto 70-tich psov. V týchto končinách totiž už pred tromi rokmi bol kamarát a cyklocestovateľ Rado Čížek. Jeho cestopis mi bol veľkou inšpiráciou na túto výpravu a on na tomto mieste napočítal 70 psov.

Ja som mal šťastie. Psy tam síce boli asi v rovnakom počte, ale boli rozlezení po okolitých svahoch. Neskoncentrovali sa okolo mňa. Zosadol som z bajku a poctivo som tlačil. Pár ich okolo mňa poštekávalo a krúžilo, ale necítil som z nich strach. Bolo to len také hav hav, sme tu, ale nič nebezpečné. Navyše ma v kritickom momente, keď som prechádzal cez epicentrum tejto lokality, odfiltroval kamión, ktorý pomaly stúpal cestou hore a dokonca na chvíľu spomalil, aby vytvoril mentálnu bariéru proti psom.

Celkovo som mal v Jordánsku pocit, že lokálne psy, hoci sú všade, sú vlastne len takí korporátni pracovníci. Štandardne si spokojne prokrastinovali na slniečku a tvárili sa, že sú zaneprázdnení všetkým možným, len nemajú čas po mne štekať. Až kým sa nenašiel jeden iniciatívny blbec, ktorý sa po mne proaktívne so štekotom rozbehol a narušil všeobecnú pohodu. Ostatní sa vtedy len zmätene pozreli po sebe, či to naozaj myslí vážne, a keď sa inak nedalo, vrhli na aktivistu vyčítavý pohľad a trochu zasimulovali, že ma naháňajú aj oni. Aby sa nepovedalo, že nedali pridanú hodnotu do spoločenstva, ale zároveň sa mohli čím skôr vrátiť k vylihovaniu na slniečku.

Okolo prírodnej rezervácie Dana do Wadi Musa

Vrchná nekonečná časť stúpania do At Tafily mi dala ešte poriadne zabrať. Navyše At Tafilou kopec neskončil. Nadmorskú výšku som naberal ešte aj za mestom. Z -400 metrov v Al Maamoure som najprv vystúpal do 950 metrov do At Tafily. Následne to išlo ešte mierne hore do 1 250 metrov. Tu som opäť stretol Holanďana zo včera. Odpočíval na kraji cesty, podľa jeho slov úplne vypnutý. Nešlo mu do hlavy, prečo to robím, že vždy na večer zídem o 1 300 metrov dolu k Mŕtvemu moru a ráno si to šliapem nazad. Povzbudil som ho, že do Wadi Musa máme tie najhoršie kopce za sebou.

Zakríkol som to. Hneď prišiel zjazd do mestečka Basira a následne prašný výjazd, ktorý som vôbec nečakal a aj mne vzal vietor z plachiet. Opravovali cestu, takže som šiel asi 2 kilometre offroadom do strmého kopca, ktorý pocitovo nemal konca a urobil ďalších poctivých 500 výškových metrov. Takto som sa vyštveral až do 1 600 metrov a v dedinke Dana som sa zastavil na obed v miestnom obchodíku.

Zdal sa mi dostatočne opustený, na hornom konci dediny. Nemuseli by tu byť žiadne všetečné deti. Kúpil som si klasicky sardinky, fazule a chlieb. Trvalo to presne 2 minúty a mal som okolo seba celú zvedavú jordánsku rodinku, ktorá mi kibicovala do toho, ako jesť sardinky správne. Vrátane troch detí a troch mačiek. Mačky mám rád. Všetci pohľadom sledovali každé moje sústo. Deti z čistej radosti z takého exota, čo žerie sardinky na kolene na obrubníku a mačky preto, lebo verili, že sa im ujde.

Najstarší si ma klasicky pridal medzi priateľov na Facebooku a potom prišlo to, čo muselo prísť. Chcel sa povoziť na bicykli. Ach jaj. Nechať niekoho povoziť sa na mojom bicykli je pre mňa mentálne veľké utrpenie. No pre kľud v dedine som povolil. Chalan si spravil pár koliečok na ceste pred obchodom a ja som len dúfal, že nič nepokazí.

Wadi Musa

Do Wadi Musa to už bola viac menej rovina. Hoci nie až tak úplne, lebo okolo hradu Shobak som si ešte užil krátke strmáky. V porovnaní s ťažkými stúpaniami posledných štyroch dní však toto bola už len taká oddychová jazda. Pred západom slnka, asi o pol piatej, som bol s prehľadom vo Wadi Musa, na konci hlavnej ulice pred vstupom do Petry.

Sedel som tu pomerne vypľutý. Aj dnes to bolo solídnych 3 000 výškových metrov a premýšľal som, aký bude ďalší postup. Vezmem ubytko alebo sa skúsim niekde zašiť na noc. A hlavne treba niekde zašiť aj bajk na celý zajtrajší deň, aby som si obzrel skalné mesto. Kým som nad týmto premýšľal, západoeurópski turisti, ktorých tu bolo veľa, sa mi začali spontánne prihovárať. Najprv si prisadla nejaká teta z Holandska, ktorá zisťovala, aké to je bicyklovať Jordánskom. Potom som zaujal akýchsi dôchodcov z Nemecka. A keďže mi takto vlastne vôbec nedovolili v kľude premýšľať, a nemal som ani síl hľadať niečo v meste, kde je akýkoľvek ďalší pohyb iba do kopca, vzdal som to a vzal som ubytko.

Aj to bolo samozrejme do kopca a hlavne o kus ďalej, než malo byť, ale nevadilo mi to. Bolo to aspoň ďalej od centra s turistickými cenami jedla. Hostiteľ Ali prevádzkoval v dome niekoľko izieb. Privítal ma čajom a keksíkmi, a na ulici oproti som si zas dal falafel. Dokonca som stihol aj pekný západ slnka nad Petrou.

Piaty deň – Skalné mesto Petra

Vstupujem do Petry

Petru otvárajú ráno o šiestej. Takže opäť som mal mocné plány ako ja vstanem o piatej a o šiestej budem medzi prvými návštevníkmi. No prd sa mi chcelo. Horko ťažko som sa vymotal z postele o šiestej a bol som rád, kým som sa do štvrť na osem došuchtal na vstup. Vzhľadom na únavu posledných dní to bol ešte celkom dobrý výkon.

Vstup prebehol hladko a bez čakania. Iba mi naskenovali QR kód na Jordanpasse a dostal som lístok. Hneď za vstupom sa na nás, tých pár jednotlivcov, ktorí sme tu boli už takto skoro ráno, nalepili miestni ponúkači vozenia sa na koňoch či ťavách.

Ešte pred vstupom do Siku, skalnej úžiny, ktorá v dĺžke asi vyše jedného kilometra je tým slávnym vstupom do skalného mesta, sa objavilo niekoľko útvarov. Rozumej v skale vytesaných chrámov a iných otvorov. Zatiaľ som na všetky fascinovane pozeral a čítal popisy.

Sik

Po asi desiatich minútach chôdze prišiel konečne slávny Sik. Prvá vec, ktorá ma rušila, kým som si vôbec stihol všimnúť krásu okolitých skál a jedinečnosť tohto miesta, bola do hladka betónom vyliata podlaha. Chápem, že je to praktické, lebo turisti sú šmatlaví a mohli by zakopnúť, a golfové autíčka, ktoré ich vozia, to majú ľahšie, ale takto to pôsobilo veľmi neautenticky. Asi ako socialistická rekonštrukcia stredovekých hradov.

No odhliadnuc od tohto som stále fascinovane čumel. Sik je miestami široký naozaj len tri metre a z oboch strán ho zovierajú desiatky metrov vysoké skalné steny, ktoré vytvárajú stiesnený pocit a večné prítmie. Ľudí sa zatiaľ trúsilo len pár jednotlivcov, takže bol čas vychutnať si tento úsek a stále ma bavilo čítať si popisy a vsugeruvávať si, že naozaj vidím tie ťavy vyryté v skale, o ktorých hovorila priľahlá tabuľka.

Pokladnica

Po kilometri Sik vyústil do neveľkého priestoru a vyšiel som priamo oproti Pokladnici. To je tá najtypickejšia stavba Petry, ktorá sa objavuje na všetkých fotkách a internetoch. Asi 40 metrov vysoký, do skaly vytesaný chrám. Údajne tieto stavby v Petre stavali tak, že si najprv zarovnali kolmú skalnú stenu a následne začali zhora vytesávať fasádu. Postupne sa posúvali s lešením nižšie, a keď si to dobre vypočítali, nespadlo to, skala vydržala a proporcie sa vydarili, dokončili celú stavbu.

Pri Pokladnici už bolo pomerne dosť ľudí a objavil sa tu nový druh otravovačov. Týpci, ktorí naháňali ľudí na skalnú plošinku nad Pokladnicou kvôli fotke. Principiálne som im odolával a radšej fotku zhora oželel.

Túlanie po skalách

Od Pokladnice som pokračoval ďalej pomedzi skaly ešte kúsok, kým sa predo mnou otvoril stred mesta. Samozrejmosťou už boli stánkari so suvenírmi, producírovanie tiav a somárov, a nejaké tie reštaurácie a bufety pre turistov. Okolo na skalách sa rozprestieralo celé mesto. Stovky dier v rôznych výškach a rôznych tvarov.

Na Petre sa mi páčilo, že sa dalo po skalách pomerne pohodlne liezť a nikde neboli nijaké zábrany, zákazy a podobné blbosti. Proste Jordánci na to idú logikou, turista choď kam chceš, ale keď padneš, nepríď plakať. Takto som sa vyštveral na jednu hrobku. Pekne zvrchu, z nadhľadu, som si obzrel celé mesto mimo davov a v kľude som sa naraňajkoval fazuľami s chlebom. Večná škoda, že som nemal po ruke pivo.

Zároveň som si však všimol, že sa akési postavičky pohybujú ešte vyššie, vysoko na skalnom kopci, najvyššom v okolí. Sakra, teraz musím liezť aj tam.

Stálo ma to veľa schodov a predbiehania turistov, ale o pár minút som sa dopracoval aj tam. Hore boli pohodení dvaja vyčilovaní Jordánci, ktorí evidentne mali kvalitný materiál a v stánku plnom matracov a kobercov ponúkali turistom čaj.

Wadi Farsa

Zhora bol krásny výhľad na celý priestor a celú spleť skál, ktoré sa rozkladali podo mnou ako na dlani. Dolu som sa vrátil inou cestou, cez údolie Farsa. Tu som bol úplne sám. Spoločnosť mi robil len jeden strašidelne zavýjajúci pes. V osamelom údolí sa to desivo ozývalo. Dolu pri akomsi chráme, ktorý slúžil, napriek svojmu názvu, pravdepodobne skôr ako nádrž na vodu, posedávali dve Jordánky a na otvorenom ohni varili a ponúkali čaj.

Potom som sa stratil. Teda nie tak úplne beznádejne. Ale chodníčkov bolo viac a ja som sa vybral asi nesprávnym. Pravdepodobne by som sa vynoril niekde doma u nejakého Jordánca. Totiž, mal som silný pocit, že v týchto odľahlejších častiach Petry domáci stále skalné obydlia využívajú. Nasvedčovali tomu rôzne moderné prvky ako solárny panel alebo plechová prístavba. Na správny chodníček ma poslali deti, ktoré si za to obratom nezabudli vypýtať „Money“. Keď nedostali, prišlo aj na „Fuck you“.

K chrámu Ad Deir

Vynoril som sa nad hlavnou starovekou promenádou zvanou Kolonádová ulica a pri Veľkom chráme, podľa stĺpov evidentne postavenom v rímskom antickom štýle. Odtiaľto som sa vydal na skalnú cestu plnú schodov na koniec hlavného trailu, k chrámu Ad Deir.

K tomu bolo treba prejsť asi kilometer a pol po schodoch pomerne svižne nahor. Teda prirodzene sa v tejto časti odfiltrovali aj davy turistov, ktoré panovali na hlavnej ulici. Cestou hore som sa neraz musel vyhýbať obéznym turistom a somárom naloženým tovarom. Síce tieto tvory vedeli kopýtkami prepletať šikovne, niekedy ani im nevydalo, neubrzdili a vedeli celkom kvalitne zrámovať človeka.

Hore vynášali vodu a drevo pre početných stánkarov, ktorí na každom kroku varili a predávali čaj. Radšej keby čapovali pivo. Odolal som všetkým pokusom predať mi šatku z ťavej vlny, koberec alebo arafatku a dostal som sa k chrámu. Stálo to za to. Ľudí tu bolo menej a výhľady krásne. Samozrejme, bolo tu asi 5 bufetov hore na skale a ku každému viedla značka, že najvyšší, najkrajší výhľad na Petru, pričom hore vyčilovaný Arab s dobrým materiálom varil čaj. Ale to patrí už zrejme k miestnemu koloritu 🙂

Stačil jeden deň?

Tento postup po hlavnom traile sa mi osvedčil. Skorý ranný príchod ma uchránil od davov pri Pokladnici, ktoré tam už pri návrate o druhej poobede boli. Stihol som prejsť aj nejaké bočné traily, ako napríklad Wadi Farsa, a smerom k Chrámu Ad Deir prirodzene ubudlo ľudí. Dalo by sa v Petre túlať ešte dlho. Veľké hrobky som videl len z diaľky. Koniec koncov, tak sú najkrajšie, lebo zblízka je to len tisíc osemdesiata diera v skale. No ono to tak je so všetkým. Prvé dve hodiny ma fascinuje každý reliéf teoreticky viditeľný v skale. Ďalšie dve hodiny objavujem vzdialenejšie zákutia a výhľady, a nasledujúce dve hodiny unavene obehnem ešte dvetisícu dieru v skale, lebo veď keď už som tu, nech to nevynechám. Ale celkom som uchodený a jediné, čo chcem, je vypiť šesť čapákov a vyvaliť sa niekam do trávy.

Takže som bol vcelku kultúrne a archeologicky uspokojený, keď som o druhej poobede opúšťal zapĺňajúce sa miesto. Zastavil som sa pri dome na falafel a vyzdvihol som si od Aliho bicykel. Potom som si išiel kúpiť kraťasy.

Kupujem kraťasy

V pomätenosti mysle som si nevzal voľné kraťasy, ináč ideálny odev na dlhé cyklovýlety. Nejako mi v tej tupej hlave napadlo, že načo, veď budem bicyklovať v cyklogatiach. No ako som zistil už prvý deň, cyklogate sú dobré tak za pekného na cesťák na tri hodiny do Rakúska, keď ti je kokotné pred chlapcov s 5 tisíc eurovými bajkami prísť oblečený ako vandrák. V teple Jordánska, 10-tich hodinách denne, vrtiac riťou na sedle pri 20 percentných strminách ako nová sekretárka, som však mal riť vďaka cyklogatiam zodratú. Chôdzou v Petre som sa síce mierne odvetral, ale odmietal som v tých cyklogatiach prejsť hoci len kilometer navyše.

Nájsť však v Jordánsku kraťasy je celkom umenie. Arabi krátke nohavice nenosia. Išla zima, aj tí, čo nejaké mali, ich už vyhodili. No a keď som napokon nejaké našiel, nešlo vôbec o dizajn. Ani o veľkosť. Hlavne nech sú z tenkej látky, lebo oni to radi robia z takých hrubých nevetrateľných materiálov. Že je to veľké a vyzerám v tom ako z roku 90 je jedno, veď stiahnem šnúrkou, hlavne nech sa vetrajú vajcia.

Presun k Wadi Rum

Cesta z Wadi Musa stúpala neustále nahor. O chvíľu som sa už na celý priestor rozoklaných skál, medzi ktorými sa nachádzala Petra, díval zhora. Tu som pochopil, že vlastne vôbec netreba platiť vstupné, ak poznáš zákutia.

Nasledoval pomerne nezáživný úsek. Najprv som nekonečne dlho stúpal mierne hore až do výšky 1 700 metrov a prekonal som najvyšší bod celej mojej výpravy. No nešlo o žiadnu horu. Bola to iba taká vypuklá terénna vlna. Potom som sa do zotmenia ešte stihol dostať na koniec Kings Highway a na diaľnicu.

Diaľnica v Jordánsku znamená utrpenie. V Jordánsku sú cesty super. Ale ak sa niečo volá diaľnica, bude to rozbité ako slovenská koalícia a vytrasie vám tam riť. Netreba si predstavovať diaľnicu ako u nás. Dva pruhy a krajnica. Tu je to rôznorodé ako ľudová slovesnosť dala. Počet pruhov sa mení, krajnica sa striedavo objavuje a mizne. Niekedy je vyfrézovaná o 10 centimetrov nižšie, takže je to ideálne na vytrepanie sa.

Do toho sa tam valia kamióny desiatkou. Naozaj. Neviem, či išlo o tak staré haraburdy bez bŕzd, alebo čo bola pointa, ale naozaj v zjazdoch išli presne 10 km/h. Nechápal som a obiehal ich ako drak, pričom som sa sám po tej „kvalitnej“ ceste odvážil ísť maximálne 20 km/h.

Takže som bol vcelku rád, keď som prešiel povinných zhruba sedemdesiat kilometrov k mestu Al-Quwayrah a priblížil sa tak na dostrel k Wadi Rum, ktoré som mal v pláne zajtra. Pri diaľnici sa mi podarilo objaviť opustenú plechovú búdu, ktorá ideálne poslúžila svojmu účelu na noc.

Šiesty deň – Magické Wadi Rum

Prvý kontakt s púšťou

Keď sa povie púšť, väčšina ľudí si predstaví nekonečné pieskové duny Sahary, fatamorgánu, horúčavu, na hlavu pečúce slnko a možno nejakého toho nepríjemného zubatého hada skrytého v piesku. Ale jedna ikonická púšť leží aj v Jordánsku. Má všetko, čo sa patrí a k tomu aj majestátne skalné útvary, ktoré ako ostrovy vytŕčajú z piesku. Toto miesto, asi najslávnejšia púšť po Sahare, sa volá Wadi Rum.

Wadi Rum leží na samom juhu Jordánska a plynulo prechádza do Saudskej Arábie. Dnes bola v pláne návšteva tohto miesta. Samozrejme, nedá sa obísť celá púšť za jeden deň. Ani by to nemalo zmysel. Cieľom bola dedinka Rum, ktorá leží hlboko v tomto púštnom území a tvorí akýsi prístav jedinej chabej civilizácie v tomto kraji.

Vyliezol som z plechovej búdy a už tu, pár desiatok kilometrov od Wadi Rum, ma očarila okolitá krajina. Tá sa zmenila. Už ju netvorili rozoklané skalné rokliny, ani monotónna suchá rovina ako posledné dni. Rozprestierala sa tu naozajstná púšť. Suchú krajinu tu zo všetkých strán lemovali skalné kopce.

Po pár kilometroch som zišiel z diaľnice na bočnú cestu. Trochu neprozreteľne som minul iba okrajom mestečko Rashidiyah, ktoré vyzeralo príliš ospalo a opustene, aby sa mi chcelo doňho zachádzať a nakúpiť si zásoby. Spoliehal som sa, že v najbližšom sídle, ktoré na mape vyzeralo celkom obstojne, v dedine Shakaria, si nakúpim zásoby na výpravu do púšte.

20 km so slnkom vychádzajúcim nad púšťou bolo úplne nádherných. Objavil som dokonca akýsi pozostatok železnice. Netuším, či tie hrdzavé vlaky po tej zaprášenej trati ešte naozaj chodia, alebo je to len múzeum. Dedina Shakaria sklamala. Ani jeden z obchodov označených na mape nepôsobil, že bol posledných pár rokov funkčný. Dosť blbé pred návštevou púšte.

Neostávalo mi nič iné, iba sa pobrať do srdca Wadi Rum, do dediny Rum. V tejto dedinke, ktorej názov vyvolá v nejednom poctivom alkoholikovi Pavlovov reflex, snáď niečo nájdem.

Prichádzam do dedinky Rum

Cesta do Rum nemala konca. Hoci iba 8 km, ale mierne do kopca, mierne proti vetru. Aj keď to bolo krásne, chcel som byť už tam. Plán bol jednoduchý. Kúpiť jedlo, vodu, skryť niekde bajk a ísť sa prejsť pomedzi skalné útvary a duny do púšte. Peši, pretože v sypkom piesku bicyklovať by nemalo cenu.

Rum ma privítala skupinkou obchodíkov hneď na vstupe. Kúpil som si štandardne tuniaka, chlieb, fazuľu, kolu a vodu. Kým som raňajkoval a sledoval pomerne čulý turistický ruch okolo, všimli si ma dvaja miestni chlapci v uniforme. Neviem, či v Jordánsku majú nejakú vojenskú akadémiu pre deti, ale viackrát som tam videl malých chlapcov v uniformách.

Skvelé. Idú ku mne. Kurva, Resident Evil pokračuje. Zastaneš a o chvíľu ťa majú. Prebehla štandardná ruko-nožná konverzácia. Odkiaľ som, ako sa volám, on sa volá dačo nezapamätateľné a má 13 rokov. Ten druhý sa volá rovnako nezapamätateľne a má 11 rokov. A že či sa môže povoziť.

Dovolil som mu to v duchu hesla „usmievaj sa a mávaj“. Len som dúfal, že ten môj veľký a ťažký bicykel ho nezabije, keď sa prevalí. Prežil to a dokonca poďakoval a odišiel. Väčšina detí v Jordánsku je otravných, až nepríjemne. Ale našlo sa aj pár rozumných, ktoré neskončili pri slove „money“.

Bicykel putuje do hostela

OK, som najedený, je 10 hodín, najvyšší čas vyraziť do púšte na prechádzku. Plán bol asi 20 km chôdze, tak nech som do skorej tmy nazad. Kde schovám bajk? To som vymyslené nemal. Proste sa k niekomu nanominujem, zavediem reč a spýtam sa, či môže ostať na dvore.

Po pol hodine obchádzania prázdnej dediny, kde ako na potvoru nebolo na ulici ani človeka, ku ktorému by sa dalo votrieť, som skúsil plán B. Nájdem hostel a snáď za malý peniaz mi bajk postrážia. Našiel som jeden na rohu ulice. Boli tam dokonca aj nejakí európski hostia, čo vyvolalo vo mne akú takú istotu, že bude v pohode nechať tu bajk.

Vysvetlil som, čo chcem, chlapíkovi, čo tam upratoval. Skryli sme bajk vzadu na dvore. Dokonca ani peniaz nechcel. Potom prišiel majiteľ. Vysvetlil som mu to isté znovu. Idem do púšte, prídem večer, schovám bajk. Prešlo to. Tiež nechcel prachy. Na otázku, či aj prespím, som odpovedal neurčito, aby to nebral tak, že len chcem zneužiť jeho dvor.

Púšť Wadi Rum

Už mi nič nebránilo vydať sa na túru. Vybavený na prežitie, akoby som chcel prekročiť Saharu od Atlantiku k Červenému moru, som sa vybral za dedinu a pokračoval po piesku do púšte. S tou výbavou nepreháňam. Nôž, baterka, powerbank, 3 litre vody, liter koly, kopec jedla. Teplá bunda. Lebo, čo ak ma dostane fatamorgána, hady, pohyblivé piesky, stratím sa, budem musieť nocovať, loviť, piť krv tiav a vynorím sa v hosteli s bicyklom až o 15 rokov, aj to pomätený. Proste predstavy o nástrahách púšte z filmov.

V praxi je Wadi Rum taká analógia lesoparku za mestom. Je to síce púšť, suchá, s pieskom, dunami a tak, ale predstavte si to ako more. Dedina Rum je prístav. Z neho a k nemu sa rozbiehajú a zbiehajú všetky lode. V tomto prípade pickup džípy Toyota, naložené turistami. Pretože turistov je tu veľa a nikto nechodí peši. Na piesku sú vyjazdené koľaje a človek sa v praxi nestratí.

Skalné útvary pôsobia ako navigácia. Taká radová skala má výšku pár sto metrov a ťahá sa aj 5 km. Takže ja ako chodec som ju obchádzal dve hodiny. Proste nie je to bludisko, tých pár skál na dohľad si rýchlo obhliadnete a vždy viete, kde ste. Samozrejme offline mapa dáva pocit istoty. Nie je v silách chodca zamotať sa tak ďaleko, aby zmizli džípy s turistami, alebo aby sa stratil medzi skalami. Vždy bol na dohľad nejaký džíp.

Viackrát mi aj nejaký džíp cielene zastavil, či nechcem zviezť alebo vodu. Voda je na korbe. Nech si vyleziem a vezmem. Fajn trik ako ma nasilu zviezť za peniaz 🙂 Každopádne, čo tým chcem povedať je, že tam človek nie je sám. Je to pomerne prázdne, ale je štatisticky pravdepodobné, že každých 15 minút pôjde okolo džíp alebo týpek na ťave. Navyše, pod každou významnejšou skalou sú kempy. Také glampingové chatky, kde vezmú kartových turistov, nakŕmia ich a skasnú.

Ja som tam bol jediný týpek, čo chodil peši. Domáci to dosť nechápali. Turisti sa čudovali, čumiac z korby džípov. A pritom peši si tú púšť človek najviac vychutná. V kľude som sa prechádzal medzi dunami a skalami, liezol som na tie duny a vysýpal piesok z topánok. Skúmal som ozvenu v skalách, pozoroval v piesku stopy zvierat a zdrhal som pred ťavou. O tom ešte napíšem. Je to taká samota a meditácia. Tých 20 km prechádzky úplne stačí na poznanie zaujímavých zákutí a nasatie atmosféry miesta. A to prejde každý zdravý človek. Podľa mňa, väčšina turistov pod dojmom filmovej Sahary má len rovnaký pocit, ako som mal ja, že bez džípu v púšti zaručene umriem.

Buď väčší než agresívna ťava

Túlal som sa medzi dunami. Vyliezť hore na neškodný kopček stálo aj dvadsať minút driny v sypkom piesku. Beh dolu bol zas ako beh po mesiaci. Divne mäkký a popierajúci gravitáciu. A potom som narazil na ťavy. Ťava vie byť pomerne hlučná. Asi tri ťavy ručali niekde pod skalou kus odo mňa. Od boku, z púšte, sa k nim blížila štvrtá ťava. Dostal som nápad hodný českého turistu. Skrížim jej cestu a urobím popiči fotku s ťavou na púšti. Beriem, že ťava je niečo ako kôň. Bude ma oblúkom obchádzať, a keď sa už fakt moc priblížim, zdrhne.

No kokot. Táto zahla ku mne a vôbec nepôsobila, že by ma chcela oblúkom obísť. Skôr priamo zjesť. Ešte stále som fotil. Chvíľu trvá, kým mozog pochopí. Súčasne som jedol jablko, takže keď ťava stále pokračovala ku mne, začal trochu stres a hodil som jej teda do cesty jablko. Dutú hlavu to zabaví a zabudne na mňa. Jablko vdýchla a akokoľvek je to zviera jednoduché, nezabudlo na mňa. Naopak, začala bežať rovno na mňa.

To už bolo po srande. Zdrhal som. Odbehol som asi 30 metrov. Zavládol chabý rozpačitý mier. Ja 30 metrov od ťavy, uprostred pieskovej pláne, kde sa fakt neschováš. Ťava čumí, nehýbe sa. Ja sa pomaly vyberiem k vzdialeným chatkám kempu, asi 200 metrov. Jediný potenciálny úkryt v tejto prázdnej krajine. Ťava kráča za mnou. A potom začne znovu šprintovať. Tentokrát rýchlejšie a jednoznačne odhodlanejšie ako prvýkrát.

Chvíľu zdrhám, ale potom mi v sekunde dôjde, že to k chatkám nedám. Keď je asi tri metre za mnou, skúsim jediné, čo mi napadlo. Otočím sa, zdvihnem ruky nad hlavu, aby som bol väčší ako ťava, a zahulákam dačo podobné arabčine. Dúfajúc, že to v preklade pochopí ako „neser ma, lebo z teba urobím koberček na záchod“. Zabralo to malému krpcovi proti hyenám v komédii „Bohovia sa museli zblázniť“. Zabralo to aj mne. Skôr som čakal, že skončím v objatí s agresívnou ťavou, ale ona fakt zastala, otočila sa a pomaly začala ustupovať.

Vraciam sa z púšte

Obišiel som okolie dedinky Rum. Lawrence´s House, Khazali kaňon a priľahlé skalné útvary. Po 20 km chôdze som sa už celkom tešil späť na bajk. Púšť je krásna, ale aj tak, chôdza je pomalá a kráčať hodinu a pol hentam k tej skale je predsa len trochu únavné.

Posledný kilometer od dediny Rum som spravil pokus. Jordánci sú bordelári a aj tu v púšti, hoci piesok veľa schová, bolo pomerne dosť odpadkov. Mal som prázdnu igelitku od jedla, začal som zbierať každý odpadok, ktorý mi skrížil cestu. Nezachádzal som od smeru, zbieral som iba tie, čo mi vyslovene ležali pod nohami. Za asi 300 metrov som mal igelitku takmer plnú. Potom sa pristavil chlapík na džípe, povedal, že aj jeho to serie a vzal igelitku, že ju zahodí. Možno jediný poriadkumilovný Jordánec.

Vrátil som sa do hostela. Majiteľ Ali ma pozýval ostať na noc. Mne sa ale nechcelo platiť za ubytovanie, jedlo a ráno sa o to handrkovať, koľko za čo. Navyše, ja mám rád svoju samotu a kľud. Takže som decentne odmietol, dúfajúc, že si nevymyslí nejaký bakšiš za bajk. Chcel však iba jediné, previezť sa. To som mu dovolil. Keď však začal dvíhať predné koleso, vzal som mu to. V Jordánsku prasknutý ráfik neopravím.

Potom chcel silou mocou môj bajk kúpiť. Vraj v Jordánsku sa bajk nedá zohnať, on mi dá po skončení výletu v Ammáne peniaze a na bajku bude chodiť s ťavami. Fasa plán. Aj to som odmietol, ale sľúbil som, že mu napíšem na konci výletu v Ammáne, či som si to nerozmyslel.

Na noc som sa zašil až pri dedine Shakaria v jednom rozostavanom dome. Takých je v Jordánsku vždy dosť. Klasika. Bajk do dverí, postaviť vnútro stanu a v kľude si užiť noc pod hviezdami.

Siedmy deň – Naozajstná púšť a vodka k tomu

Púšť okolo mesta Manshir

Včera som hľadal dokonalú púšť. Wadi Rum bolo krásne, ale v záplave džípov s turistami chýbala tomu tá prirodzená osamelosť, keď je človek naozaj odkázaný iba sám na seba. Púšť, kde by sa naozaj dalo stratiť, ktorá je naozaj monotónna, neznáma, prázdna a svojim spôsobom aj nebezpečná.

Dnes som takú púšť našiel. Z Wadi Rum som sa vydal na juhovýchod do mesta Manshir a plán bol pokračovať na diaľnicu, ktorá spája mesto Ma’an so Saudskou Arábiou. Krajina, ktorou som prechádzal, bola ako z divokého západu. Po pravej strane sa dvíhali skaly Wadi Rum a predo mnou a za mnou sa vinula jediná nekonečne rovná cesta púšťou. V diaľkach pod skalami som rozoznával typické miestne kempy a míňal nevýznamné usadlosti.

Niektoré miesta boli zelené, zavlažované, a ľudia sa tu pokúšali o pestovanie, ale väčšina krajiny bola beznádejná púšť. Prešiel som jednu dedinku s kopou obchodov. Nenakúpil som, spoliehal som na mesto Manshir o pár kilometrov ďalej. Chyba. Manshir sa ukázal ako úplne zabudnutá diera. Zmes domov, prašných piesočnatých ulíc, bez šance na obchod.

Za Manshirom sa krajina vyprázdnila úplne. Už tu neboli žiadne usadlosti, žiadne políčka, nič. Len piesok a skaly. Bolo to krásne a fascinujúce, keď jeden skalný kopec, vysoký snáď sto metrov, bol z jednej strany úplne zaviaty nafúkaným pieskom.

Čakalo ma asi 40 kilometrov úplnou pustinou, kde mapa neukazovala nič, len jednu cestu a púšť. No tentokrát už nie púšť ako turistickú atrakciu, ale takú naozajstnú, ktorá nikoho nezaujíma, a preto má svoje čaro.

Prešiel som akýmsi prísne stráženým areálom. Samé ploty a 4 závory, pri každej vojak. Nepodarilo sa mi zistiť, čo tam strážili, ale podľa máp to vyzerá na nejaký zásobník vody. Vojaci však boli milí, chceli sa fotiť a mali zo mňa atrakciu. Potom som sa už ocitol naozaj sám. Krajina bola prázdna, opustená, nikde ani človeka. Bolo to až magické. Auto prešlo sotva jedno za 15 minút, a tak som mal čas trochu sa vyhrať s kamerou a urobiť si nejaké osamelé selfíčka.

Nečakané stretnutie

Obdivoval som bizarné skaly napoly zaviate pieskom a chvíľu som sa cítil ako cestovateľ z dávnych dôb, ktorý prechádza prvý nehostinnou púšťou do nejakej neznámej oázy v diaľke. Oázu, v ktorej by som sa napil, som naozaj našiel. Netvorili ju však palmy, studňa a pár stanov. Tvoril ju odstavený džíp pri ceste s odmontovaným kolesom.

Dvaja Arabi pri ňom veselo mávali a natáčali ma. Keď už ma filmujú, zvrtol som bajk, že vymámim od nich video. Moja otočka vyvolala všeobecné veselie. Ani neviem, ako a čo sme si povedali. Ja som nevedel arabsky, oni zas vedeli len arabsky. Na komunikáciu však netreba slová. Respektíve, zaznelo iba jedno univerzálne slovo. Vodka. Spýtali sa to trochu neisto, ale keď som prikývol, vyvolalo to ďalšiu vlnu všeobecného veselia.

O pár sekúnd sme už sedeli na koberčeku rozprestretom za autom, koleso ostalo kolesom, a pred nami sa ocitla plná fľaša Absolutky, pár energeťákov a tri poháre. A tak sme svorne hodinu pili, hulákali do púšte, tancovali na arabské hity, fotili sa, filmovali a „rozprávali“ sa o politike, o ženách, klasické chlapské veci. Bolo zaujímavé nazrieť do sveta inej kultúry.

Chalani mali okolo 25 rokov a odhadom som pochopil, že boli na žúrke v Ammáne. Jordánsko je oproti striktnej Saudskej Arábii, odkiaľ pochádzali, asi pomerne slobodná krajina, kde sa dá vyhodiť z kopýtka. Zábavné bolo pozorovať, ako skrývajú vodku, keď išlo náhodou okolo nejaké auto. Ako sa tešia z fotiek nejakej kozatej baby v telefóne. Hoci dospelí, no skrz všetky tie obmedzenia v moslimskom svete pôsobili skôr ako tínedžeri.

A ešte jeden poznatok okrem sušenia v krku som si odniesol. Chľastať v púšti s neznámymi je skvelá vec. Nikto ťa nevidí, nepočuje, na žiadnych konvenciách nezáleží. Môžeš si robiť hanbu, hulákať. Celkom mentálny reset 🙂

Púšť akosi nechce skončiť

Po hodinke došla fľaška a došiel aj nejaký tretí Arab, ktorý priniesol rezervu. Využil som situáciu a pobral sa ďalej na cestu. Predsa len som sa chcel niekam posunúť. Po pár kilometroch krásnej púštnej krajiny som sa okolo vysokej skaly prepracoval na diaľnicu. Bolo načase. Chcelo to nejaký refresh v podobe coca coly a niečo zjesť.

Teda aspoň tak som dúfal, že diaľnica = civilizácia. No prd. Ako som už mal možnosť poznať pred Wadi Rum, diaľnica v Jordánsku = horšia cesta, rovnako bez ničoho ako tá dobrá obyčajná cesta pred ňou. Pozrel som na mapu a trochu mi stiahlo žalúdok. Do Ma’anu 80 km nebude naozaj žiadna dedinka, pumpa, vôbec nič. Prázdna mapa a iba jedna 80 km rovná cesta.

OK, bez jedla vydržím. Nejaké zvyšky som ešte vyhrabal. Ale s vodou to bolo smutnejšie. Mal som síce liter a pol v zásobe, ale čo by bežne bolo úplne v pohode na 80 km je v prípade, že naozaj nie je šanca doplniť vodu, odrazu málo. Proste psychika. Keď je voda dostupná, nechýba ti. Keď vieš, že 4 hodiny nebude, zrazu by si pil jak ťava na púšti. A suchoty po vodke k tomu vôbec nepridávali 🙂

Nedalo sa inak. Iba pokračovať. Tento úsek bolo asi to najmonotónnejšie, čo som kedy išiel. Aj hrádza do Gabčíkova má aspoň vrany, čajky a sem tam loďku. Tu nebolo naozaj nič. Dokonca aj skaly zmizli, ostala len hnedá rovina tvrdej kamenistej zeme a piesku kam až oko dovidelo. Auto prešlo raz za 10 minút. Asfalt sa v duchu jordánskych diaľnic zmenil na jednu 80 km roletu a mňa sušilo.

No bolo to tiež miesto, kde bolo absolútne ticho. Keď som zastal, bicykel prestal vŕzgať a odoznel posledný zvuk auta, nastalo absolútne ticho. Vietor nefúkal, vegetácia nebola žiadna, takže nemalo čo šumieť. Spev vtákov tu nehrozil. Iba absolútne ticho. Nie také ticho ako u nás za dedinou v noci, kde je vždy čosi počuť. Keď iné nie, tak aspoň šum trávy. Tu nebolo absolútne žiadnych zvukov. Včera som chcel púšť, dnes som ju dostal v plnej kráse.

Mesto Ma’an

Pred Ma’anom začala predsa len pribúdať doprava. Vodu som vypil do poslednej kvapky. Poctivo som si ju rozdelil na prídely po každých dvadsiatich kilometroch nudnej roviny. Večer, už počas stmievania, som v Ma’ane v prvom obchode kúpil asi 5 litrov novej vody, v ďalšom zase kopec jedla a ešte som sa zastavil na kebab. Púšť bola za mnou, bol som rád, že som zase v civilizácií.

Zakempoval som až o 15 kilometrov ďalej. Najprv som minul akýsi nekonečný areál vysokej školy, ktorý sa ťahal kilometre. Potom som odmietol odvoz od jedného milého chlapíka. Chcel pomôcť, ale ja som potreboval ísť svoje pomaly a v kľude, a hľadať v tme, kde by som zakempoval. To sa mi opäť podarilo v opustenom dome. Klasický štýl.

Ešte spomeniem mesto Ma’an. Prišlo mi na jordánske pomery celkom európske. Veľa mladých ľudí, častokrát ma oslovili angličtinou. Nedivili sa tak z cyklistu ako vo zvyšku krajiny, dokonca tam bolo aj pomerne dosť cyklistov. Keby tam predávali pivo, ani neviem, že som v arabskom svete 🙂

Ôsmy deň – Opäť prichádzam k majestátnym Wadi

Volím spiatočnú trasu

Včerajšia púšť mala aj tú výhodu, že nebolo okrem bicyklovania (a príležitostného pitia vodky) čo robiť. Takže som zo spiatočnej cesty do Ammánu ukrojil solídnych takmer 170 km. Mal som komfortné tri dni na návrat na letisko a premýšľal som, ako ich čo najlepšie využiť.

Rozhodoval som sa medzi dvoma variantmi. Od mestečka Udhruh, kde som sa práve nachádzal, to bol kúsok späť do Wadi Musa. Tam by som našiel úzku asfaltku medzi horami, ktorú mi odporúčala holandská turistka, keď som odpočíval vo Wadi Musa. Vraj je to veľmi krásna cesta, celý čas z kopca. Vyústi však na nudnej, monotónnej rovine ďaleko na juh od Mŕtveho mora. Tú cestu pri Mŕtvom mori som si pamätal z dedinky Al Maamoura ako pomerne plnú kamiónov a cez pustatinu. Jedine, že by som sa zo spomínanej Al Maamoury opäť vrátil okolo 70-tich psov na Kings Highway. To sa mi tiež vôbec nechcelo.

Druhý variant bol vrátiť sa v Shobaku na Kings Highway a ešte raz, z druhej strany, si v kľude vychutnať obe epické Wadi, Al-Hasa aj Mujib. Čo som prvé dni išiel pomerne rýchlo s potom v očiach, to si teraz vychutnám, pofotím, pomotám sa. A budem brať každé pozvanie na čaj.

Takže som v Udhruhu odbočil doprava na Shobak. Prázdna cesta sa pomerne pohodlne vlnila miernymi hupmi. Za Shobakom som sa napojil na Kings Highway. Prešiel som ponad údolie a rezerváciu Dana. Mal som kopcov už celkom dosť, tak som sa nespúšťal do slepej uličky až na dno Wadi. Iba som si vychutnal výhľad zhora.

Miestne deti

Zastavil som sa v obchodíku, kde som pred 4 dňami jedol tuniaka a požičal na chvíľu bicykel mladému Arabovi. Tentokrát bol pri obchode kľud, ale fúkal neskutočný nárazový vietor. Preto som sa s jedlom presunul o kus ďalej do zákrytu iného domu.

Horný koniec dediny, posledné domy. Tu by mohol byť kľud a snáď sa neobjavia žiadne deti. Pokojne som si jedol asi 10 minút, keď sa spoza nejakej kopy sute asi 50 metrov odo mňa vynorila detská hlava. Za ňou druhá. No kurva. Kráčajú pomaly, ale vždy človeka dostihnú.

Tentokrát z toho však vyšla celkom zaujímavá scénka. Traja chlapci prišli ku mne s kanvičkou čaju. Iba si ma zvedavo obzerali. Ten najstarší snáď až trochu obdivne. Ticho sa posadili vedľa, neprišlo klasické „Hello“, „Money“. Jedol som chlieb, oni lúskali vlašské orechy a navzájom sme sa zvedavo pozorovali. Vietor svišťal a my sme sedeli ako štyria cudzinci niekde na divokom západe bez slova.

Po pár minútach mi najstarší chlapec podal zopár orechov. Ja som mu dal balík keksíkov. Stále bez slova. Teraz oni jedli keksíky, ja orechy. Celá táto príjemná nemá scénka trvala asi 15 minút. Až keď som sa zdvihol a nasadol na bicykel, trochu čaro kľudného momentu pokazil mladší chlapec, ktorý skúsil naznačiť „Money“. Stále však bez slova. Aký je svet pekný, keď sú deti ticho 🙂

Pozvanie na čaj

Spustil som sa do mestečka Rashidiya, kde mi skupinka ujcov v jednej autodielni naznačila pohybom čajovej kanvice, že ma pozývajú. Bolo z toho ďalšie príjemné stretnutie tohto dňa. Opäť sme si nič nerozumeli, ale klasická debata prebehla. Odkiaľ som? Naznačené lietadlo rukou do vzduchu. Ženatý, žena? Cestujem sám? Vystrčený jeden prst. Potom klasická výmena facebookov s profilmi, ktoré nedokážem ani prečítať. Chlapíci nevyzerali, že by ich nejako tlačila robota. Sedeli sme a pili čaj asi pol hodinku. Zaujímavé to bolo vtedy, keď prišla reč na vek. Najstarší „ujco“ mal 41 rokov, čiže v podstate takmer môj vek. Tí ostatní boli o dosť mladší, okolo 30. No všetci pôsobili oveľa starší odo mňa.

Stretávam cyklocestovateľov z Čiech

Prefrčal som mestom At Tafila. Nemám toto mesto rád. Leží v údolí, čiže vždy sa z neho treba štverať hore. Je preplnené. Ľudia mi tam už pred 5 dňami prišli pomerne dotieraví, rozumej, príliš všímaví. Tak tomu bolo aj teraz. Takže som ho len rýchlo prefrčal a vyšliapal otravný kopec za mesto.

V smere na Wadi al-Hasa sa mi zdalo, že oproti na ceste v diaľke vidím cyklistov. Divný zjav, na ktorý človek v Jordánsku nie je zvyknutý. Nakoniec sa zo vzdialenej siluety vykľul český párik na cestách, ktorý išiel Jordan Trail. Celkovo stretnúť cyklocestovateľa v Jordánsku bolo veľmi vzácne. Napríklad v takom Gruzínsku som stretol naložených bajkerov každý deň. Tu som na začiatku výpravy pri Mŕtvom mori stretol dve baby idúce oproti. Potom Holanďana, ktorého som už spomínal, jeden bikepacker sa mihol vo Wadi Rum a dnes dvaja Česi. Hoci, paradoxne, hneď po nich, asi o kilometer v zjazde do Wadi al-Hasa, som ešte stretol dvoch Nemcov. Domáci cyklisti s výnimkou Ma’anu prakticky neexistovali.

Wadi al-Hasa

Čakalo ma dnes ešte prekonať Wadi al-Hasa. Cestou na juh som si ho celkom oddrel. Stúpanie k At Tafile mi prišlo nekonečné. Teraz som ho preletel ako oceľová guľa. Ani nasratý pes od stáda kôz nemal šancu. Pri stúpaní na hranu pred mestom Al Mazar som často stál a fotil. Času bolo dosť, energie tiež, takže som sa hral s goPro kamerou. Cestou mi aj zastavilo zopár áut, že či nepotrebujem pomoc. Jordánci stále nechápali, že do tých kopcov šliapem dobrovoľne.

Kebab za 40 Eur

No nekúp to. Pomaly sa šerilo, keď som vyšliapal na hranu al-Hasa a v meste Al Mazar som sa obzeral po kebabe. Keďže som sa už nikam neponáhľal, bol dnes čas presedlať z tradičného tuniaka s chlebom na menu de luxe, kebab 🙂 Do očí mi padla jedna z mnohých prevádzok. Kupovať kebab v Jordánsku je celkom proces. Ceny nie sú nikde vypísané, jedlá sú nakreslené len niekde, ale zväčša ani to nie. Takže som si vlastne nevedel nič vybrať.

Zväčša to fungovalo tak, že som len povedal „eat“, relatívne univerzálne slovo doplnené posunkom jedenia. A dúfal som, čo a za koľko mi tam týpek naloží. V tomto prípade ukázal na ražniči za pultom. Nejako sme sa dohodli. Usadil ma a do vedľajšieho obchodu zbehol po pepsi. Potom sa o niečom dosť prudko pohádal s druhým chlapíkom v prevádzke. Len mi tak blyslo hlavou, že sa možno hádajú o to, ako ma odrbú. Jeden chce, druhý mu to vyhovára.

Vesmír moju myšlienku vypočul. Keď som dojedol, inak bolo to vynikajúce a to najlepšie, čo som v Jordánsku jedol, o tom potom, tak si týpek vypýtal 25 JD. V prepočte asi 40 Eur. Pozerám naňho, či mu ozaj nejebe. Spustila sa pomerne vášnivá hádka. Ten druhý, ktorý ho odhováral, len ticho sedel a nezapájal sa. Nakoniec ma celý špás vyšiel 20 Eur. Aj tak som 3x preplatil, ale aspoň to tak nebolelo. Poučenie do budúcnosti – nosiť menšie bankovky, lebo menej ako 15 eur vkuse som mu ani nevedel dať. A tiež dohodnúť si cenu vopred.

Dnešná noc kempovaniu nepraje

Mrzutý som sa pobral ďalej. Škoda, že nebola poruke tehla, ktorou by som sa mu ešte poďakoval na rozlúčku. Horšie bolo, že som najbližšie dve hodiny nemal kde zakempovať. Cestou sem som si to neuvedomil, lebo som šiel počas dňa. Ale od hrany al-Hasa cez Al Mazar a Karak až po Rabbu, a prakticky až po hranu Wadu Mujib, tvorila krajinu jedna súvislá spojená aglomerácia mestečiek a dedín. Asi 30 km beznádejne prelezených ľuďmi.

Prefrčal som popod hrad Karak, vyšliapal celkom otravný kopec za Karakom, ale stále nič. Samé domy, ľudia, ulice. A kde aj bolo nejaké pole, bolo odkryté, prefúkané dnešným vetrom, príliš osvietené svetlami mesta, alebo na ňom kempovali Beduíni. Proste radosť. Motal som sa aj v okolitých uličkách akejsi dediny, ale nenašiel som ani tradičný úkryt v podobe rozostavaného domu. Nakoniec som to asi o 9-tej večer vzdal a rozložil stan do nevydarenej zeme za nejakým olivovým hájikom kúsok od cesty. Vietor mykal stanom celú noc, kolíky do zeme buď išli zadarmo, a samé aj von, alebo naopak na tvrdom úseku sa ani za piču nedali zatĺcť. Nejako som to priťažil kameňmi a dúfal, že to vydrží. A že neprídu psy z neďalekého beduínskeho tábora. V danej nálade by som si ich pridal ku kebabu 🙂

Deviaty deň – Druhá šanca pre Mŕtve more

Wadi Mujib

V noci mi vietor trhal stanom a robilo to hluk. Ráno bolo navyše celkom chladno a vietor neustával, takže som sa zobudil rovnako pozitívne naladený ako som včera zaspal. Výnimočne som sa ani neprezliekal do cyklistického a nechal si teplé veci, v ktorých som spal.

Nachádzal som sa len kúsok od Wadi Mujib. Prešiel som jednu alebo dve dediny a začal som sa spúšťať do Wadi. Vychádzajúce slnko som mal za chrbtom, a tak sa mi naskytol krásny pohľad na zbrázdený náprotivný svah tohto majestátneho údolia. Mujib je kaňon hlboký snáď 700 metrov. Na jednom mieste, v závetrí, som sa posadil a raňajkoval som tuniaka.

Dalo mi to príležitosť detailne si obzrieť zákutia Mujib z výšky. Kde tu sa do výšky po svahoch ťahala tajuplná cesta. V údolí bolo pár oáz zelene. Napravo pod vysokou špicatou horou bolo vyschnuté jazero so strmými vymletými brehmi. Hora, ktorú opisujem ako vysokú, však bola celá podo mnou. Wadi Mujib je jednoducho svet sám o sebe. S horami, údoliami, miniatúrnymi dedinkami, stanmi kočovníkov a priehradným múrom. A to celé sa nachádza v asi kilometer širokom a 800 metrov hlbokom kaňone. Serpentíny klesajú na jednej strane dolu k priehradnému múru a na druhej strane sa vinú pomaly kľukato nahor do mesta Dhiban.

Pozvánka na jedlo

Dolu po prebicyklovaní priehradného múru som sa prezliekol do krátkeho dresu a kraťasov, v ktorých som inak bicykloval celý výlet. Slnko vystúpilo vyššie, oteplilo sa a čakal ma náročný výšľap hore. Cestou nahor som si spravil pár fotiek, a keď po mne vyštartovali motivované psy z neďalekého tábora, dostal som náladu trochu ich popreháňať. Schytali pár šutrov do hlavy a bol pokoj 🙂

O dve zákruty vyššie išiel zhora starý pickup Nissan. Pickupy Toyota sú typické auto na juhu krajiny, pickupy Nissan zas kraľujú severu. Aby ste si vedeli predstaviť, ako sú tieto autá zastúpené na celkovom vozovom parku, je to asi v rovnakej miere, ako bola Škoda 105/120 zastúpená na Slovensku začiatkom 90-tych rokov.

Chlapíci z auta mi naznačili signál jedla a zavolali ma. Pristavil som sa. Na programe bola šunka, chlieb, jogurt, syr a trocha čaju. Ja som mohol dať do pľacu len Pepsi. Klasika, strohá debata, výmena facebookov, selfíčka a čo sa nezjedlo, to mi nabalili.

Boj s vetrom

Minul som vyhliadku nad Wadi Mujib, prešiel som mestom Dhiban a ešte jedno neveľké údolie, pravdepodobne Wadi Hidan, ktoré ma hneď druhý deň výletu tak potrápilo. V meste Libb som odbočil na bočnú cestu, ktorá ma mala naviesť na rovnaký kopec, akým som druhý deň šliapal od Mŕtveho mora. Tentokrát pôjdem tú krutú strminu dolu. A dám šancu Mŕtvemu moru. Jednoducho, musím sa v ňom okúpať, keď už som tu. Mám celý deň na to, aby som to nejako vymajstroval a našiel vhodné miesto.

Za mestom Libb prišla náhorná plošina, také zvlnené hore dolu. Na tejto otvorenej planine však nič nebránilo vetru. Svišťal v silných nárazoch a poriadne mi mykalo bicyklom. Miestami som mal až nepríjemný pocit, že ma sfúkne. V tom vetre mi tento pár kilometrový úsek do Mukawiru prišiel nekonečný a bol som z neho vyfúkaný ako čierny obyvateľ Pentagonu vo Vrakuni.

Mŕtve more II

Spravil som si aj malú zachádzku kúsok za Mukawir na zrúcaninu hradu. Teda, nie úplne naň. Iba zo vzdialenosti pár stoviek metrov som si obzrel rozvaliny. Kvôli tým pár múrom sa mi nechcelo spúšťať sa dolu a zas hore na susedný kopec. Skôr som si vychutnal pohľad na modré Mŕtve more, ktoré sa už trochu ukazovalo medzi kopcami.

Zjazd bol rýchly. To jediné k tomu viem povedať. Čo som pred týždňom išiel tri hodiny, to som teraz preletel dolu za 15 minút aj s fotením, ak vôbec. Bol to veľmi príjemný pocit, ocitnúť sa v miestach, kde som pred týždňom začínal. Cesta vyústila priamo na jedinom ako tak vhodnom mieste na kúpanie sa. Bolo tu niekoľko stánkov s prkotinami a domáci tu natiahli vodu z teplých sladkovodných prameňov do hadíc a provizórnych spŕch. Takže, idem sa kúpať.

Kúpanie

Pobrežie Mŕtveho mora je veľmi neprístupné. Od cesty, ktorá ho lemuje, zväčša padá strmým kamenistým svahom dobrých 50 metrov dolu. Tomu sa hovorí, že je voda ešte prístupná. Na ďalších miestach je svah tak strmý, že ho nezleziete, prípadne je zahradený nejakými políčkami, vojenským objektom a podobne. Tento jav spôsobuje asi fakt, že more dlhodobo vysychá a jeho hladina klesá o meter ročne.

Ak ste pešiak, celkom sa to dá. Ak máte 30 kilový bajk, ste pekne v piči. Chvíľu som sa vozil hore dolu a hľadal nejaký prístup. Nakoniec sa mi podarilo objaviť trochu miernejšiu cestu šikmo, akurát som sa musel predrať cez hustý pás kríkov a minúť jedno stádo kôz s dvoma nervóznymi psami a jedným pastierom na somárovi, ktorý dosť nevyberane pýtal peniaze.

Skvelé. Zošuchtal som sa k tej vode. Idylku však nečakajte. Zhora je more pekne modré, no ak stojíte na brehu, stojíte medzi odpadkami, žerú vás húfy múch a okolo je bordel, ako keď sa vyleje dedinský potok a na brehoch ostane všetko, čo voda priniesla. Bol som tam takmer sám, len o kus ďalej sa kúpala partička domácich.

Radšej som do vody vliezol v topánkach, aby som nestúpil na nejaký ostrý bordel. Kúpanie samo o sebe bolo zážitkom. Voda bola poriadne slaná a naozaj nadnášala. Ako veľmi nadnáša, to som si uvedomil až vtedy, keď ma voda odniesla trochu ďalej a márne som sa pokúšal plávať nazad. Nohy nešlo dať pod vodu, takže sa dá len kmitať rukami ako pes. Naozaj sa v tom dá ležať a čítať noviny, no súčasne je z toho človek celý šmykľavý, akoby namydlený.

Čaj, sprcha a zakempovať

Keď som vyliezol a prácne vytrieskal bicykel strmým svahom hore, prijal som ponuku chlapíka v najbližšom stánku na čaj a sprchu. Bajk som trieskal po častiach. Najprv jednu brašnu, potom druhú a nakoniec bicykel. Inak by som to nevytlačil. Aj tak som bol polomŕtvy. Takže kúpanie štýlom raz a stačilo 🙂

Sprcha stála 3 eurá, samozrejme, chlapík si ich vypýtal až po nej, aby sa už nedalo hádať. Bolo mi to však jedno. Ten pocit soli a šmykľavosti som musel zmyť. Vychutnal som si čaj a vybral som sa zakempovať. Keďže pobrežie je také, ako som ho opísal, miest na kempovanie je tu naozaj minimum. Dal som preto druhú šancu rovnakým slameným prístreškom ako v prvú noc. Snáď dnes v noci nepríde nikto hlučný.

Nostalgia vs. tornádo

Bolo ešte pomerne skoro, asi len štyri hodiny poobede. Slnko sa pomaly skláňalo nad obzor na druhej strane mora. Pri slamených prístreškoch fungoval bufet. Akýsi týpek tam robil čaj a popritom opravoval vetrom popadané prístrešky. Zatiaľ som sa nezačal vyzbaľovať, aby nepýtal peniaze za nocľah a podobné blbosti. Dokonca som mu pomohol aj podržať prístrešok, kým zatĺkol pár klincov.

Po chvíli odišiel a ja som osamel na mieste vysoko na morom a pri perfektnom západe slnka. Je to vždy taká nostalgia, keď sa na konci nejakej cesty ocitnem na rovnakom mieste, ako som začínal. Mám čas rozjímať, čo som za ten uplynulý týždeň zažil. Ako som krajinu vnímal vtedy, ešte neskúseným pohľadom, a ako ju vnímam teraz. Ubehol iba týždeň, ale zážitkov ako za pol roka.

Slnko pomaly mizlo za obrysom hôr nad izraelským brehom Mŕtveho mora a vychutnával som si harmóniu, kľud a krásu daného miesta. A vlastne som pomaly uzatváral v hlave aj celý výlet. Zajtra ma už čaká iba presun asi 80 km k letisku v Ammáne, odkiaľ pozajtra ráno odlietam domov.

Pofukuje

Prístrešok, ktorý týpek pred hodinkou opravoval, sa zrútil. Zotmelo sa a pomaly som sa chystal rozložiť stan. Zafúkalo. Najprv len tak nenápadne, no o pár minút sa už spustil drsný nárazový vetrisko. Prístrešky vŕzgali a chabé výplne z palmových listov nestačili vietor odfiltrovať. Vlastne nestačili udržať ani len seba na mieste a pomaly sa utŕhali. Pokus rozložiť stan stroskotal, a to som bol ešte rád, že neodletel celý dolu svahom do mora.

Je to v piči. Práve v momente, keď už je tma a chce sa mi spať, sa musí kurviť tento prašivý vietor. Naozaj ma to vytočilo. Nedalo sa inak. O desiatej večer som sa musel chtiac nechtiac pobrať preč. Síce som ešte zvažoval stan nerozkladať, ale wikipédia ma povzbudila, že pri Mŕtvom mori žije 30 druhov jedovatých škorpiónov. Kurva.

Plán B

Cestou sem som si ešte počas dňa všimol pár kamenných búd postavených na širokom priestranstve o pár kilometrov ďalej. Tam sa upínali moje nádeje. Malo to však jednu chybu. Celý areál bol ohradený síce už popadaným plotom, ale predsa. Navyše označený akýmisi nápismi v arabčine so symbolom smrtky. Čo tam kurva môže hroziť?

Internet skúsil preložiť ako „Zákaz potápania, polícia pod mostom“. To mi veľa povedalo. Vydedukoval som dve alternatívy. Prvá, sinkholes. Teda prepadávanie sa zeme po ústupe podzemnej vody, ako vysychá more. Tie sú však prevažne na severnom rovnom brehu, nie tu na skalnatom a strmom východnom brehu. Druhá možnosť bola náhle záplavy, keďže o kus ďalej bolo ústie vodou vymletého riečiska.

Bolo to však jediné miesto, kde sa dalo spať a súčasne mi ten úžasný lokálny vánok nestrhne kožu z mäsa. Takže som tam išiel. Rozložil som stan v ako tak záveternej búde a nervózny som zaspal. Bola to však nepokojná noc. Tá smrtka tam nebola nakreslená pre nič za nič a mňa dosť sralo, že neviem, čo to znamená. Tak som len dúfal, že keď sú tu tie búdy už zjavne dosť dlho, ešte túto noc ostanú.

Desiaty deň – Posledný vrchársky zážitok

Ústie Wadi Mujib a palmový les

Prvý deň na tomto výlete, keď som si nenastavil budík na pol šiestu a keď ma nebudila ani mešita. No aj tak som bol kvôli nekľudu hore už za svitania. Bol som rád, že noc je za mnou. Zbalil som stan a vypadol čím skôr preč. Bolo skoro ráno, mal som pred sebou celý deň a na pláne len nejakých 80 km. Čo s tým? Vybral som sa preto naopak. Nie do Ammánu, ale ešte asi 15 km na juh popri Mŕtvom mori. Obzriem si ústie slávneho Wadi Mujib.

Cesta popri mori bola celkom kopcovitá. Žiadna pohodička po rovinke, ale pomerne zdĺhavé hupy hore a dolu. Ústie Wadi Mujib bolo fascinujúce, no zároveň aj oveľa menej majestátne ako som čakal. Ústie toho obrovského údolia totiž tvoril iba pár metrov široký kaňon, teraz vyschnutý. Ktovie, aké parádne to tu musí byť, keď príde prívalový lejak.

Čo ma zaujalo v týchto miestach ešte viac, bola palmová plantáž na brehu mora. Po 10-tich dňoch suchoty, keď človek vidí maximálne nejaký zakrpatený stromček, zúfalo sa snažiaci prežiť v nehostinnej krajine, tu sa zrazu objavil celý veľký palmový les. Vybral som sa doň. Bol síce za plotom, ale bránka bola otvorená. Motal som sa tam asi 10 minút a užíval si zeleň, kým ma vyčíhal nejaký strážnik a poslal ma preč. Porozumel som len slovo „king“.

Netuším, čo je to za miesto. Možno nejaký kráľovský palmový hájik. Google ukazuje na tom mieste poznámku „vládny úrad“. Z Mŕtveho mora som už videl dosť. Bol čas sa naozaj už pobrať na sever do Ammánu.

Posledný kopec

Prebicykloval som až do mesta Swemeh na samom severe Mŕtveho mora. Minul som aj veľké rezorty, no miesta na voľné kúpanie s dobrým prístupom som neobjavil žiadne. Aj obchod bol až na začiatku Swemehu. Doplnil som vodu, Pepsi a sladkosti. Naberal som sily na posledný kopec. Stúpanie z mínus 400 metrov do 600 metrov na horu Mount Nebo. Vôbec sa mi do toho kopca nechcelo. Dnes nebola energia.

Ako som pomaly šliapal hore, zrazu presvišťal okolo mňa cestný bicykel. Skoro mi oči vypadli. Za 10 dní som tu videl bicykel len pod zadkom turistu. Prípadne prastarú herku, ktorú občas vytiahol niektorý z domácich. A tu zrazu týpek na cestnom bajku.

Tak ma to naštartovalo, že som okamžite zabudol na únavu predchádzajúcich dní. Mastil som za ním. Na počudovanie som ho dohnal. Dali sme sa do reči. Chlapík bol Angličan na výlete. Dohnal som ho len preto, že mal už 67 rokov. Takže sa to zrovnalo, mojich 30 kíl a jeho 30 rokov navyše. Spolu sme si ten výstup fakt užili, hecovali sme sa a držali sme slušné tempo. Skvelá motivácia a skvelý vrchársky zážitok na krásnom kopci na záver výletu. Čo viac si priať.

Chaotická Madaba

Z Mount Nebo som sa už potreboval len prekotúľať cez mesto Madaba k smetisku, kde som si odložil vak na bicykel. Ten si vyzdvihnem už dnes, pre kľud na duši, a po krabicu pôjdem až zajtra. V Madabe som si kúpil zásoby za aktívneho otravovania miestnych detí. Tieto boli až príliš dotieravé a aj predavač v potravinách ma varoval, že pozor na chmatavé prsty, takže som rýchlo vypadol. Nemal som už potrebu zotrvávať v chaose veľkého mesta, ani riskovať okradnutie, či dohadovať sa na cene kebabu a podobne.

Zážitkov som mal dosť. Arabská krajina je svojská. Krásna, ale aj celkom únavná. Jediné, čo som chcel, bolo vziať si vak, snáď tam bude, a nájsť si nejakú pohodlnú zašívareň na poslednú noc. Vak tam bol. Zahrabaný v kope smetí. A podľa toho, ako páchol, snáď aj v nejakom suchom ťavom truse. Síce ho strážila svorka smetiskových čoklov, ale tie som odignoroval. Po 10-tich dňoch v Jordánsku ma už nemôže rozhodiť žiadny pes, kým mi zrovna nevisí za dva zuby z krku.

Nájsť miesto na spanie v prázdnej krajine nebolo ľahké, ale podarilo sa. Uprostred poľa našťastie niekto dostal potrebu postaviť kamennú búdu a vnútri sušiť seno. Vošiel som sa k senu aj ja, a tak som mal poslednú noc pohodlnú a pokojnú.

Jedenásty deň – Odlietam

Posledné ráno. Mal som asi dve hodiny na posledných 15 kilometrov. Treba ísť ešte po krabicu a na letisko. Chvíľu som sa síce motal v okolí diaľnice na Ammán a nevedel som prísť na to, ktorým výjazdom sa dostanem na druhú stranu, ale potom som to vyriešil po arabsky. Strihol som si to krížom.

Krabica bola skrytá pod búdou, kde som ju pred 10 dňami zanechal. Ešteže sú Jordánci takí bordelári, a kde som ju zahodil, tam bola 🙂 Naložil som ju na bicykel a hor sa na letisko.

Posledná prekážka na letisku

Zážitkom však ešte nebol koniec. Asi 500 metrov od letiskovej haly bol checkpoint. Tam si ma odstavili vojaci, zhŕkli sa okolo mňa asi piati, a že vraj s krabicou nemôžem prejsť. Hovorím, že ju potrebujem do lietadla. Vraj mám bajk zabaliť tu a na letisko ísť taxíkom. Pozerám, či im nejebe. Asi to aj pochopili. Nebudem brať predsa taxík na 500 metrov.

Neviem, asi som im takto ťahajúc krabicu narušil zdanie dokonalej bohatej a prosperujúcej krajiny. Dopadlo to tak, že ma naložili do pickupu Toyota k nejakým domácim, ktorí ma tých 500 metrov previezli. Logika 🙂

Na letisku som už zažil len jeden zábavný rozhovor. Keď som dotrieskal krabicu k checkinu, chlapík na mňa pozerá: „A to je čo?“ Hovorím, že bicykel. „Bicykel? V Jordánsku? To bude drahé“, krúti hlavou. Asi by bol menej prekvapený, keby som prišiel s ťavou. Hovorím, že nebude to drahé, že je to booknuté a zaplatené. Nakoniec dal nálepku a poslal ma preč. Bajk úspešne dorazil do Viedne 🙂

Jordánske dobrodružstvo je za mnou. Bola to moja prvá púštna krajina, prvá arabská krajina a zatiaľ popri Gruzínsku asi najväčšia exotika, akú som išiel. Počasie vyšlo na jednotku. Celý čas som mal spokojných 20 stupňov. Ľudí som stretal milých a ochotných. Nemal som nikdy pocit ohrozenia. Dokonca aj miestne psy mi prišli také neškodné. Veľa štekotu a nič z toho. Jordánsko môžem iba odporučiť. Je to pekná a civilizovaná krajina.

Link na celú trasu nájdeš tu.