Cyklovýprava okolo jazera Balaton

Kde bolo tam bolo, za sedemdesiatimi repkovými poľami a tridsiatimi csárdami leží jazero Balaton. Bolo to v dobách, keď Maďarsko ešte neležalo za betónovými protitankovými zátarasami stráženými nenápadnými ujkami v šedých SUV. V tých dobách minulého leta sme sa vydali s priateľkou na cyklovýpravu okolo jazera Balaton.

Štvrtok

Budapešť

Bicykle sme nasúkali skoro ráno do vlaku smer Budapešť a otvorili sme si pivo. Nebolo tak úplne jediné, takže sme celkom spokojní vystúpili na Nyugati Pályaudvar a podivne prázdnou štvrtkovou Budapešťou sme sa vybrali popri Dunaji k Balatonu.

Vymotať sa z Budapešti bolo oveľa ľahšie, ako som sa obával. Po prvé preto, že mesto bolo akoby vymetené, málo áut, žiadni ľudia. A po druhé preto, že sa stačí dostať k Dunaju a popri jeho pravom brehu vás cyklochodník vyvedie celkom pohodlne až za mesto. Stav cyklochodníka je taký slovenský, t. j. rozbitý chodník pre chodcov so stĺpmi v strede, sem tam cesta a sem tam aj pekný úsek, keď sa podarí. Ale dá sa takto premotať z aglomerácie veľkomesta až do okrajového mestečka Érd.

Maďarské sťahovanie národov

Nešpekulovali sme a pokračovali po pomerne veľkej okresnej ceste cez dediny, priamo na juh. Opäť ten divný pocit, že niečo nie je v poriadku. Obchody boli zavreté, ľudí na uliciach málo, všade po dedinách maďarské vlajočky a národ sa v dlhých kolónach sťahoval na Balaton. Obiehali sme asi 10 km zápchu stojacich plechovkárov.

A potom prišlo to poznanie: „Kurva, oni majú sviatok!“ Sviatok je to posledné, čo pri návšteve Balatonu potrebujete. Jednak si nekúpite nikde jesť a jednak bude na Balatone počas predĺženého víkendu každý jeden Maďar. Vygooglili sme, že mali práve sviatok kráľa Štefana, t. j. sviatok hneď druhého najväčšieho Maďara po Attilovi, ktorý prišiel na poníkovi k Dunaju a vyplieskal s krátkym lukom našich veľkomoravských predkov.

Székesfehérvár, mesto najväčšieho hamburgera

Maďarom sa nedá uprieť jedna vec. Celkom sa snažia budovať cyklochodníky. Síce tak typicky po maďarsky, že miestami neviete, kadiaľ to vedie ďalej a počas jednej dediny vás to donúti zbytočne 3x prejsť cez cestu z jednej strany na druhú, ale stále sú o päť levelov inde ako slovenský vidiek. Cestou sme sa zastavili na melóny, ktoré sa v jednej záhradke pri ceste predávali.

Takto sme sa v horúčave dokotúľali až do mesta Székesfehérvár. V samotnom Székesfehérvári sme si prešli centrom mesta. Mesto je to pekné, historické, človek by sa tam po krčmách a uličkách prebavil celý víkend.

Boli asi štyri hodiny, v nohách cca 70 km, tak sme si sadli na jednu terasu na hambáč. Hlad bol, a vidiac vedľa sediaceho chlapíka ako tlačí mega hambáč, sme si rukami nohami objednali to isté s double porciou mäsa. Nesklamali, doniesli naozaj asi najväčší hambáč, aký sme kedy jedli, s porciou mäsa, pri ktorej sa stresom otriasajú všetky kravy v Maďarsku.

Prvá noc na Balatone

Po 112 km sme konečne večer dorazili k Balatonu. Bolo už načase, lebo z tej nekonečnej roviny už človeku celkom zadrbávalo 🙂 V potravinách sme si nakúpili pivo a nejaké jedlo a spustili sme sa k jazeru práve včas, aby sme si pri vode vychutnali západ slnka.

Spali sme v akomsi parku pri opustenej budove, ale bol tam kľud. Bolo to asi jediné kľudné miesto na Balatone, ako ukázali nasledujúce dni. Vysvietené pobrežie jazera po oboch stranách bolo pekne viditeľné. Z diaľky znela hudba, niekde tam bolo vidno aj veľké ruské kolesá a nočné blikajúce mestá. Okrem toho, že to bolo na Balaton nezvyčajne tiché miesto, bolo to asi aj jediné miesto pri tomto jazere, kde neboli komáre 🙂

Piatok

Siófok

Ráno sme vyrazili po cyklochodníkoch okolo samotného jazera. Kotúľali sme sa po juhovýchodnej strane k mestu Siófok. Túto stranu Balatonu tvorí prakticky súvislá aglomerácia mestečiek, hotelov a turistických pláží, tiahnuca sa až ďaleko na juh na koniec jazera.

Mesto Siófok sme videli z diaľky už včera. Bolo ľahko rozpoznateľné vďaka veľkému ruskému kolesu, ktoré svietilo v tme. Dnes sme okolo neho prechádzali a išli sme ďalej po promenáde pri jazere. Vyzeralo to tam ako klasické prímorské letovisko – uličky s nákupnými stánkami, hotely, chatové oblasti a dlhá promenáda pri vode.

Okrem toho bola všade miliarda ľudí, keďže vďaka sviatku a predĺženému víkendu tu bolo celé Maďarsko. Zastavili sme sa na langoš a pivo v jednom stánku. Moje pokusy objednať v Maďarčine „kettő lángoš“ obsluha hneď zrušila, keď prešla rovno do nemčiny. Anglicky na Balatone moc nepochodíte, ale nemecky vie každý. Nemci sú po domácich najčastejšími turistami pri jazere. Pri langošoch s pivom sme sa dali do reči s dvomi cyklistami, Slovákmi z Gajár, ktorí tiež robili okruh okolo Balatonu, len v opačnom smere.

Hra „Povedz číslo“

Keďže bolo teplo, našu chuť na pivo bolo treba nejako korigovať, aby sme sa vôbec niekam dostali. Tak som vymyslel hru. Vyzval som Peťku, nech povie číslo od jedna do desať. Povedala päť. Takže cieľ bol dôjsť po piatu krčmu, kým sa opäť zastavíme na pivo. Štyri krčmy prešli rýchlo po sebe a tá piata nechala na seba ako naschvál neúmerne dlho čakať.

Až v meste Zamárdi sme sa posadili na terase na pivo. Dokonca sme sa aj okúpali. Spoločnosť pri kúpaní nám robil taký divný tvor, nejaká maďarská bezďáčka, ktorá sa oblečená, s čúčom v ruke a v totálnom delíriu mrochtila na plytčine a žila si svoju bublinu. Po pár minútach objavila niekde vo vrecku rozmočenú 500-forintovku, čo spustilo ďalšiu fázu opileckého natešeného monológu, až kým ju definitívne nevyplo.

Aby zvláštnym výjavom nebol koniec, niekde sto metrov od brehu sa ešte strhla panika okolo vodného bicykla. Balaton je celkovo plytčina. Kráčate, kráčate a furt ste len po kolená vo vode. Plávať sa tam nedá. Je to také „rochnisko“ pre malé deti. Jednému z deciek zjavne z tepla prišlo zle, pretože sa od vodného bicykla rútil po kolená vo vode jačiaci Maďar, kričiaci „segítség“ a o chvíľu sa okolo bicykla zhromaždil dav ľudí a kriesili. Akurát, že tu na vine asi nebolo čúčo.

Davy, davy, davy

Davy nám už celkom začali liezť na nervy. Celý Balaton bol ako jeden nekonečný preplnený jarmok. Človek si nemal ani kam sadnúť a v kľude vypiť pivo, aby sa mu poza chrbát furt niekto neobšmietal. Úzke uličky, ktoré mali slúžiť ako cyklochodníky, boli beznádejne upchaté autičkármi, ktorí mali potrebu neustále nekoordinovane vyparkovať a zaparkovať a pritom upchali na kilometer celú ulicu. Reštaurácie boli preplnené, obchody s potravinami preplnené ešte viac. Tak sme radšej pokračovali v ceste ďalej. Čím viac na juh, tým viac relatívneho kľudu.

Komáre, komáre, komáre

Západ slnka sme si vychutnali pri vode v dedinke Balatonberény. Vedľa v parku už štartovala diskotéka nejakého maďarského Lajcsi bácsiho, ktorý nezameniteľným prízvukom interpretoval svetové evergreeny. Plán bol dať si pizzu v jednej z blízkych reštaurácií.

Nemvydalo :)) Terasa bola plná, pred reštauráciou fronta. Išli sme do inej, tam pre zmenu už nevarili, lebo práve zavreli, hoci bolo iba osem hodín a všade kopec hladných ľudí. Až v tretej sa nám ušiel z núdze nejaký kebab do ruky. A potom prišli komáre.

Akonáhle zapadlo slnko, vyrojili sa v tisícoch a nepomáhalo nič, iba byť v pohybe. Už sa zotmelo a hľadali sme v miestnom parku pri vode nejaké vhodné miesto na spanie. Miest by aj bolo, ale húfy komárov nás odvšadiaľ doslova vyhnali.

Nočná párty jazda

Rozhodli sme sa teda radšej pokračovať nocou ďalej. Lenže tento južný koniec jazera bol úplne pustý, bez dedín a všade naokolo len rákosie a komáre. Cyklochodník viedol tmou pomedzi rákosie niekoľko kilometrov. Nikde žiadne vhodné miesto na zakempovanie. Na dobre utajenú vraždu a ukrytie mŕtvoly ideálne, ale na spanie nič moc.

Pokračovali sme stále ďalej, až sme sa priblížili k mestu Keszthely. To tiež nebola úplná výhra, pretože ide o pomerne veľké mesto, kde sa človek ťažko zašije. Navyše sa opäť odvšadiaľ ozýval hluk. Balaton je v lete jedna veľká párty zóna. Hudba všetkého druhu ručí z každého baru a počuť ju na kilometre ďaleko.

Skúšali sme to zložiť v jednom parku pri koľajach, kde síce nik nebol, ale cítili sme sa tam ako s hlavou pri repráku. Radšej sme všetko zbalili nazad a išli skúsiť šťastie inde. To už bolo asi 10 hodín večer a celkom na nás išla únava. Kým však pri Balatone dôjdete dosť ďaleko, aby ste nepočuli jednu hudbu, už vás víta ďalšia.

Takto sme prešli celým mestom a ešte asi tromi ďalšími dedinami. Všade sa nájde nejaká kapela, ktorá v stane na improvizovanom pódiu na plné gule rúka maďarské hity do štvrtej do rána, okolo tancuje pár dôchodcov na hity svého mládí a takto to majú v každej dedine.

Nájsť vhodnú lúku, kde vám nejde roztrhnúť ušný bubienok a kde si do rána nebudete podvedome spievať „Az a szép, az a szép, akinek a szeme kék“ sa podarilo až v tretej dedine okolo dvanástej v noci. Bolo to už viac od únavy a zúfalstva, než kvôli tomu, že by tam bolo ticho. Ďalší hlavný faktor, komáre, bol relatívne v norme. Viac ako pol litra krvi do rána snáď nestratíme.

Sobota

Keszthely

Keďže včera sme si miesto na spanie našli až v dedinách za Keszthely, dnes ráno sme sa do tohto mesta vrátili, aby sme si ho pozreli. To, čo sme včera v noci pri hľadaní tichého miesta na spanie išli večnosť, bolo v skutočnosti len pár kilometrov.

Aj v Keszthely je ruské koleso a malé mólo s majákom. Je to najjužnejší koniec jazera a je odtiaľto pekný výhľad. Druhý koniec jazera sa stráca za horizontom. V meste stojí za pozretie ešte zámok. Centrum mesta bolo nezobudené a prázdne.

Pokračovali sme severozápadnou stranou jazera. V jednej z dedín za mestom, kde včera zúrila v stane párty o 5-tich tancujúcich dôchodcoch, ktorú muselo byť počuť aspoň na Mars, dnes otvorili stánky. Dali sme si v jednom z nich pivo na morálku. A potom druhé.

Kockami hore na hrad Szigliget

O pár kilometrov ďalej sa nad jazerom na kopci čnie zrúcanina stredovekého hradu. Tento breh jazera je celkovo kopcovitejší. Balaton nie je len čistá rovina. Na tejto strane sa od jazera dvíhajú kopce a nájde sa tu zopár výživných úsekov.

Na hrade už opäť začala víkendová turistická plnka. Prístupová cestička na hrad viedla strmo nahor medzi parkujúce autá, motajúcich sa ľudí a to všetko po veľkých rozbitých mačacích hlavách. Pod hradom sme našli studničku, kde sme si naplnili fľaše s vodou.

Do samotného hradu vedie úplná strmina, ktorú sme už museli tlačiť. Zaplatili sme v prepočte pár éčok za vstup. Bicykle im neprekážali. Ale tie si z nádvoria hore do hradu aj tak nevezmete. Z nádvoria do zrúcaniny vedú strmé, krkolomné schody. Bajky sme s malou dušou zamkli a išli sa pozrieť hore. Z hradu bol dokonalý výhľad na jazero a celé okolie.

Vinohradnícky kraj

Táto strana jazera je zameraná viac na víno, čo v auguste nie je veľká výhra. V praxi to znamená, že mestečiek a dedín je menej, krčmy, kde sa dá vypiť si pivo, nájdete ťažšie. Skôr sú všade vinárničky, lebo na okolitých kopcoch sa pestuje hrozno. Piť víno v tomto teple, to by bola úplná smrť.

Popod stolovú horu s názvom Badascony sme sa kotúľali cyklochodníkom na sever. Až o kus ďalej sme sa v jednom mestečku zastavili v obchode a kúpili melón. Ten sme rovno na tráve pred obchodom aj zjedli, opäť do prasknutia 🙂

Polostrov Tihany

Najväčší kopec celého výletu prišiel pri vstupe na polostrov Tihany. Zdĺhavé, aj keď nie veľmi strmé stúpanie. Stretli sme tu týpka, čo sa tiež presúval na bicykli, ale na riadidlách mal pripevnenú snáď všetku elektroniku sveta. Mal tam asi dvadsať rôznych prkotín a vychytávok, ktoré ani netuším, na čo slúžili. Vyzeral ako karikatúra akejsi kozmickej lode z 19-teho storočia.

Polostrov nesklamal. Bola tam neskutočná plnka ľudí. Obchod s pivom sme však objavili a po schodoch sme sa vyštverali aj na vrchol polostrova ku kláštoru. To je asi najlepšie miesto s výhľadom na celé jazero. Ak by ste mali na Balatone navštíviť len jedno miesto, choďte sem. Odtiaľto uvidíte doširoka celé jazero. Modrá hladina v diaľke bola posiata desiatkami malých bielych plachiet lodí.

Z kopca sme sa spustili dolu na promenádu k vode. Blížil sa večer a cieľom bolo niekde sa najesť. Na víkendovom Balatone však opäť celkom ťažká úloha. Nájsť v tom dave nejakú voľnú terasu bolo umenie. Nakoniec sa nám to podarilo v jednej pizzerke. Obsluha spomalená, pizza stála za prd, ale aspoň niečo. Pretože všetko ostatné bolo beznádejne preplnené.

Večerný maratón

Z reštaurácie sme odchádzali asi o siedmej večer. Slnko sa pomaly skláňalo k západu. Rozhodli sme sa, že skúsime dokončiť okruh okolo jazera a dostať sa až na lúku, kde sme spali prvú noc. Neboli tam komáre a bolo tam ticho. A to boli dve komodity, na Balatone nevídané. Už teraz sa v mestečkách Balatonfüred a Balatonalmádi, ktorými sme prechádzali, štartovali nočné párty. Ja byť ryba v Balatone, tak vykapem za týždeň, pretože tam sa ten hluk valí odvšadiaľ každú noc a do rána.

Aby sme však došli na naše overené miesto, museli sme ešte po cyklochodníkoch aj cestách, a čiastočne už potme, prejsť asi 40 km. Už nebolo čo vidieť, išlo iba o to, prejsť ten úsek, aby sme to po 132 km mohli zapichnúť. Nočné úseky sú vždy veľmi demotivujúce a nudné.

Po deviatej večer sme konečne dorazili do dediny Balatonaliga, kde sa nachádzalo naše miesto. Našli sme dokonca ešte otvorenú krčmu, takže sme si dali záverečné pivo. Výlet úspešne za nami.

Nedeľa

Ráno nás zo spacáku vytiahol vietor a hrmenie. Stihli sme to nadoraz. V momente, keď sme všetko zbalili, začalo pršať. Nad jazerom sa rozpútala búrka. Blesky udierali statočne, voda sa liala. My sme búrku prečkali pod strieškou neďalekej opustenej budovy kúpeľov.

Potom sme sa už iba presunuli na lokálnu stanicu, odkiaľ sme sa vlakom dostali do Budapešti a potom domov do Bratislavy. Cestovať maďarskou lokálkou je zážitok. Na tabuli hlásia, že vlak príde o deviatej. V tom čase vlak aj naozaj príde, a dokonca aj zo správneho smeru, ale nikto doňho nenastupuje. Netušíte, či máte alebo nemáte nastúpiť. Ak si správne tipnete a ostanete stáť na stanici, o desať minút príde ten správny vlak. Síce z opačnej strany, ale všetci sa doňho tlačia, tak idete aj vy. Meškanie toho správneho vlaku radšej nehlásia, aby vás nezmiatli.

Obkrúžiť Balaton je každopádne dobrý tip na výlet. Okolo celého jazera sú cyklochodníky. Ak nerátam bočné uličky preplnené ľuďmi a parkujúcimi autami, tak s dopravou do kontaktu ani veľmi neprídete. Asfalt praje aj cestným bicyklom. Krčiem je dostatok, kúpať sa tiež dá. Len tam nechoďte 20. augusta, lebo tam stretnete ešte aj duchov dávnych Avarov, ktorí prišli na poníkoch na predĺžený víkend.

Celková bilancia výletu asi 350 km, z toho približne 220 km okolo jazera.

Video z našej cesty nájdete na youtube kanály Cyklocesty.

Download file: Balaton.gpx