Jožo Terem je chlapík, ktorý precestoval snáď celý svet. Necestuje síce na bicykli, ale batôžkový systém putovania za dobrodružstvom mu nie je cudzí. Dnes prevádzkuje kaviareň Dobrodruh a rovnomenný portál Dobrodruh.sk. A samozrejme, stále cestuje. Cestovanie sa stalo jeho životným štýlom aj živobytím. Čo ho k cestovaniu priviedlo, aký je životný štýl cestovateľa a ktoré miesta na zemi sú preňho najzaujímavejšie? Ako sa zmenil svet cestovania za posledných 30 rokov? To všetko sa dočítate v dnešnom rozhovore. Tento rozhovor je absolútne unikátny a možnosť vyspovedať Joža nedostali žiadne mienkotvorné svetové médiá, iba ja 🙂
Ahoj Jožo! Cestovanie je tvojím životným štýlom a ty si s ním začal ešte v dobách, keď na Slovensku nebolo zvykom cestovať po svete. Neboli lacné letenky a svet bol oveľa väčší a menej dostupnejší ako dnes. Kedy a ako si začal?
Začal som na Slovensku, v Malých Karpatoch. Nakoľko som od malička býval v časti Bratislavy, ktorá je blízko lesa, vždy sme sem s kamarátmi chodili. Pešo, na bicykloch, opekať, loziť do kameňolomu. Akosi prirodzene sa tak rozvíjali schopnosti ako založiť oheň, opekať, orientovať sa v lese, získavať rešpekt k prírode. Postupne sme sa vybrali aj na prvé výlety do širšieho okolia. A potom padla železná opona a detské sny tak dostali voľnú ruku.
Druhá dôležitá vec bola láska k zemepisu a hlavne k histórii. Od malička som si čítaval o hradoch, udalostiach, stavbách či mestách, kde sa odohrávali významné udalosti. Pochopiteľne, chcel som ich raz navštíviť aj osobne. Moje prvé cesty tak boli väčšinou za históriou, ktorú som neskôr aj vyštudoval.
Kam smerovali tvoje prvé cesty?
Prvé cesty boli stopom po Európe, hneď po zmene režimu. Vyšlo to práve na chlp, nakoľko v roku 1991 som dovŕšil 18 rokov a mohol legálne odísť z domu. Mama často ani nevedela, kam vlastne idem. Ako úplne prvá bola, myslím, hneď v roku 1990 alebo 1991 stopovačka do Benátok. A potom nasledovali ďalšie do Talianska a Francúzska. Hlavne popri pobreží, kde je veľa krásnych miest a samozrejme aj more. Neskôr sme začali cestovať vlakmi na Interrail. To bol v tom čase študentský lístok na vlak, ktorý platil mesiac, skoro po celej Európe. Takto sme precestovali celý kontinent od severného Nórska až po Sicíliu. Už sme boli dokonca aj na trajekte do Maroka, no vtedy sme zistili, že potrebujeme víza 😀
Ktorá cesta bola tá prelomová, pri ktorej si si uvedomil, že nebudeš len bežný turista, ale chceš pochodiť celý svet?
Ťažko povedať. Keď sa nad tým spätne zamýšľam, tak takáto cesta asi ani nebola. V momente, keď som dospel do veku dospelosti a prišla možnosť vycestovať, vedel som, že táto záľuba bude na celý život. Som presvedčený, že aj v prípade, ak by nepadla „železná opona“, chodil by som do sveta tiež. Spôsob by sa našiel.
Časy sa zmenili. Keď si so svojimi cestami začínal, bola to ešte doba analógová, bez máp v mobile, bez bookingu, bez prekladača v googli a s 36-timi fotkami na filme. Ak by si to mal porovnať s dnešným „sofistikovaným“ cestovaním, keď je na všetko appka zadarmo, človek sa už nedokáže ani poctivo stratiť v cudzom meste a domov si prinesieš 2 000 fotiek, čo bolo v tých časoch lepšie? Čo ti najviac chýba z cestovania tej doby?
Áno, máš pravdu, dnes sú doba a aj cestovanie už úplne o niečom inom. V minulosti bolo minimum informácií, všetko sme objavovali na vlastnej koži. Človek musel „vedieť“ cestovať. Museli sme byť oveľa priebojnejší, odvážnejší, zdravo drzí a sebavedomí. Bolo to vzrušujúce. Miloval som tú dobu. Všetko bolo romanticky nedokonalé, nenaplánované, spontánne. Každou cestou som cítil, ako sa zdokonaľujem, ako začínam byť čoraz viac ostrieľanejší. Dodnes som si zachoval množstvo návykov tej doby. Napríklad na verejnosti v tzv. rozvojových krajinách nesmieš nikdy váhať. Vždy musíš vyzerať sebavedome, že vieš, čo robíš, kam ideš. Vždy ťa sleduje veľa očí a hneď ti vyčítajú z očí váhanie. A si ich, už sa ich nezbavíš 😀 Takýchto drobností sú desiatky…
Daj ešte niečo…
Spomenul by som aj otázku peňazí. Boli sme chudobní ako myši. Na cestu sme vyrážali prakticky s rozpočtom čisto na prežitie s ovsenými vločkami a prespatím v parku. Si predstav ten pocit, keď v autobusoch a vo vlakoch stretávaš Angličanov, Francúzov, Nemcov, atď… Väčšinou im rodičia dávali vreckové a poslali ich na mesiac cestovať. Volajú ťa na pivo, na večeru, ubytovať sa do hostela. Boli to mladí ľudia, väčšinou netušili, že my na to nemáme. Tu ale nebol priestor na ostych. Vtedy sme nemali v povahe zostať utiahnutí v kúte. Práve naopak. Vytvorili sme fiktívnu predstavu, že Slováci nosia fľašky so sebou, že pijeme iba naše pivo aj tvrdé, a že cestujeme hardcore spôsobom. Žiadne hotely ani hostely, ale pod širákom na pláži alebo v parku. Do toho humor, optimizmus, správne sebavedomie a väčšinou sme boli veľmi obľúbení 😀
Takže, fungovalo to?
Väčšinou áno. Samozrejme, aj my sme sa učili a pozorovali zvyky zo Západnej Európy. Tieto národy skoro nikdy nepozývali, už vtedy bol na „západe“ zvyk, že každý si platí všetko sám. My sme ešte fungovali „slovanským“ systémom, že všetko, čo je moje, je aj tvoje. Vždy sme dali fľaše alebo posledné jedlo do pľacu, no nás už nikto neponúkol. Vypili si a zjedli to svoje. Tak boli naučení. Postupne sme tak zistili, že na Západe to funguje inak ako na Východe.
Naopak, ak by si sa mal opäť ocitnúť na začiatku 90-tych rokov a vycestovať do neznámych krajín, čo by ťa najviac zneistilo a chýbalo?
Asi nič by ma nezneistilo. Hneď by som to vrátil späť. Mne vždy vyhovovalo spontánne cestovanie a postupné prebíjanie sa zo dňa na deň.
Na mape sveta je asi 190 krajín. Vieš, koľko špendlíkov by si potreboval na nástennú mapu, aby si označil všetky, v ktorých si už bol?
Nie. Nikdy, ale skutočne nikdy som nerátal, koľko krajín som navštívil. Pre mňa toto nikdy nehralo úlohu. Vždy som cestu hodnotil podľa zážitkov.
Aké destinácie ťa najviac lákajú? Dávaš prednosť menej exponovaným miestam alebo top turistickým atrakciám? Lákajú ťa viac hory, mestá, kultúra?
Je to premenlivé. Kedysi ma lákali hlavne pamiatky a historické miesta, kde sa písali dejiny. Veľmi zaujímavé bolo napríklad objavovať staré hrady v Rumunsku alebo v Bulharsku. Popri tom ma ale vždy lákali aj hory. Tie teraz momentálne dominujú a vyberám si hlavne trekové výlety.
Hm… Top turistické atrakcie… Tam je vždy veľa ľudí a komercia. Ale ak chceš vidieť Louvre, Tádž Mahal alebo terakotovú armádu v Číne, tak sa tomu nevyhneš. Áno, navštevujem aj známe turistické atrakcie, ale nikdy to nie je hlavným cieľom. Je to vždy ako doplnok, v rámci aklimatizácie alebo ako program v rámci oddychu.
Predpokladám, že stále volíš radšej vlastnú organizáciu a ideš viac-menej na divoko...
Cesty na divoko, tzv. na punkera, som mal vždy najradšej. Urobiť si len približný plán, kam chcem ísť a čo chcem vidieť. Dať si jednu prioritu, čo je väčšinou turisticko-outdoorový cieľ a zbytok nechať na náhodu. Nechať sa spontánne unášať náhodami a čo osud ponúkne. V poslednej dobe ale často spolupracujem aj s miestnymi. Ušetrí to veľa času, ak sa dáš dohromady s niekým miestnym, ktorý ti všetko vysvetlí a povie info z prvej ruky.
Cestoval si a cestuješ radšej sám, keď ťa nikto neobmedzuje, máš viac času a príležitostí na stretnutia s miestnymi, alebo radšej v partii?
Ja som vždy radšej cestoval buď vo dvojici, alebo s partiou. Sólo cestovaniu som akosi neprišiel na chuť. Rád sa delím o zážitky, rád sa smejem, rozprávam a spoznávam v kolektíve. Našťastie som mal vždy v minulosti okolo seba ľudí, ktorých cestovanie lákalo. Samozrejme, vyskytli sa už aj situácie, keď som bol sám. Aj také bizarné, keď som s vlastným autom na bratislavských ŠPZ križoval Gambiu a Senegal. Ale nebavilo ma to. Na druhej strane treba dávať veľký pozor na to, s kým sa vyberieš do sveta. Keď za tri dni zistíš, že si s dotyčným parťákom nemáš čo povedať, vznikajú veľmi nepríjemné situácie.
Ale aj sólo cestovanie je veľmi populárne. No po všetkých skúsenostiach si myslím, že väčšinou si tento spôsob volia silní individualisti alebo ľudia, ktorí nemajú s kým cestovať.
Ktoré miesta, krajiny alebo regióny sú pre teba najfascinujúcejšie? Kam sa stále rád vraciaš?
Ťažko povedať. Nedá sa povedať, že by som mal lokality, kde sa stále a opakovane vraciam. Život je veľmi krátky. Ak chcem stihnúť aspoň sčasti všetko, čo mám v pláne, nie je čas stále chodiť na tie isté miesta. Takéto lokality mám hlavne na Slovensku, kam idem napríklad cez víkend. V tejto súvislosti sa dá asi hovoriť o krajinách, kam ma vietor zaveje častejšie. Ako Maroko, Indonézia, Gruzínsko, India, celý Balkán a podobne.
A kam naopak už nikdy viac nechceš ísť a prečo?
Nemám takú krajinu, kam by som už vyslovene nikdy nechcel vyraziť. Ale mám krajiny, ktorých som mal na istý čas plné zuby pod vplyvom rôznych nepríjemných skúseností. Napríklad Pakistan, Senegal, Salvador…
Ocitol si sa niekedy na tvojich cestách naozaj v úzkych? Nemyslím tým bežné cestovné trampoty ako stratená batožina alebo ukradnutá peňaženka. Ale postretla ťa nejaká situácia, kde si si povedal niečo v štýle „Panebože, ak ma z tohto vytiahneš, už navždy budem poslúchať, sľubujem.“
Toto sa ma pýta veľa ľudí. Môj prah citlivosti na takéto situácie je asi dosť nízko. Nedá sa povedať, že by nejaká situácia vo mne nejako silno zarezonovala. Hoci ich určite bolo veľa. Spomeniem cestu po USA, tuším v roku 1998. Autom sme cestovali po celej krajine asi 6 týždňov. Bolo to asi niekde v Arizone, keď sme sa zakecali nad mapou v aute na parkovisku. Keď som chcel potom naštartovať, nešlo to. Ani na x-tý krát. Až potom som si všimol, že sa okolo nás zhromaždila skupinka Hispáncov. Začali sa dobíjať do auta. Najprv akože priateľsky, že nám pomôžu naštartovať. Keď sme neotvárali, tak už prešli do vyslovenej agresie a dobíjania sa. Opakovane som sa pokúšal naštartovať, až sa to konečne, vďaka Bohu, podarilo. Hispánci sa nám snažili zabrániť odísť, skákali do cesty. Tak jeden z nich skončil na kapote, kde sa držal ako kliešť. Rozbehol som auto, potom som pekne ako v akčných filmoch pribrzdil a chlapík sa váľal na ceste. Neskôr sme zistili, že nám upchali výfuk, a tak sa snažili zabrániť v ceste.
Z rôznych situácií som ale utekal veľakrát. Vo Venezuele, v Juhoafrickej republike…
Ale netreba chodiť ďaleko. Keď som bol na čundri na Zemplínskej šírave, skončil som s britvou na krku a zobrali mi všetky veci. Domov do BA som sa potom vracal stopom.
Ako sa zmenilo cestovanie a svet? Veľa sa píše o tom, ako masový turizmus ničí autentické miesta. Navštevuješ niektoré miesta aj opakovane v odstupe rokov? Ako ty vnímaš, kam sa svet, cestovanie a turizmus posunuli za tie tri desaťročia?
Jedna vec je, ako to vnímame my a druhá, ako to vnímajú domáci ľudia, ktorí vďaka turizmu žijú. Keď som bol pred cca 22 rokmi po prvýkrát v gruzínskej Svaneti, tak sem viedla iba rozbitá hlinená cesta. Svaneti bola izolovaná oblasť, kde žili hrdí a divokí ľudia, po lesoch pôsobili banditi, ktorí za výkupné unášali ľudí. Turistom sem bol vstup zakázaný. Aj my sme sa sem dostali iba pokiaľ nás neobjavila policajná hliadka. Ďalej nás nepustili. Svaneti bola nedostupná, bez turistov. Dnes sem vedie perfektná asfaltka, mesto Mestia je populárnym centrom turizmu, chodí sa sem lyžovať, na turistiku, za históriou. Čo je teda lepšie? Pre mňa bola určite čarovnejšia divoká a tajomná Svaneti z čias dávno minulých. No domáci si nevedia vynachváliť, že majú slušný zdroj príjmov a nemusia sa obávať banditov.
Cestovanie sa stalo nielen tvojím koníčkom, ale aj živobytím. Povedz nám o tom viac.
Je to prirodzený vývoj. Ak človek trávi na cestách dlhý čas a míňa na to všetky svoje peniaze, tak sa buď musí niečo zmeniť alebo to skončí. Veľa dnešných cestovateľov začínalo v minulosti tak, že robili sprievodcov v cestovkách. Cestovali tak v rámci svojej práce, nemíňali svoje peniaze. Malo to výhodu v tom, že mali možnosť vidieť svet. Na druhej strane, málokedy zažívali na cestách ten pravý PUNK, ktorý vyplýva zo slobody. Ja som tento PUNK zažíval po dlhé roky a riadne si ho užil. No časom prišlo štádium, že nie je možné každý rok organizovať pre kamošov cesty do sveta a míňať svoje peniaze a čas. Postupne je tak veľa výletov organizovaných aj pre rôznych záujemcov, ktorí nemajú čas na prípravu alebo nevedia, ako na to.
Prevádzkuješ portál Dobrodruh.sk, cestovateľskú kaviareň, organizuješ prednášky. Ako si s tým začínal a aké rôzne aktivity robíš a plánuješ robiť?
Áno, v roku 2005 som založil portál Dobrodruh.sk, ktorý bol možno prvým nezávislým webom o cestovaní, histórii a spoznávaní sveta u nás. Portál funguje dodnes a sú na ňom tisíce reportáží od desiatok autorov zo Slovenska aj Čiech. Ide väčšinou o zážitky, ale aj o praktické rady. Svoju veľkú rubriku tu má ale aj história alebo články o tradičných a domorodých národoch.
Kaviareň Dobrodruh vznikla pred 6 rokmi ako miesto, kde sa môžem zavrieť a preniesť v myšlienkach kamkoľvek na svete. Dnes sa tu plánujú cesty do sveta, v Dobrodruhovi sa stretávajú ľudia z celého Slovenska, konajú sa tu cestovateľské besedy. Je to síce maličký klub, no dúfam, že o to útulnejší. Prevádzkovať kaviareň alebo pohostinstvo je ale riadna makačka. Ak by ma to nebavilo a nemalo to tematické zameranie na cestovanie, tak to určite nerobím.
Aký je vlastne život dobrodruha? Predstava cestovateľa je, že si stále niekde na cestách, objavuješ nové kúty sveta a rozhodne netrpíš bežnou rutinou ako je vstávanie do práce, krčenie sa za kompom alebo trávenie denného svetla zavretý niekde v práci. Ako je to naozaj? Ak by si to odhadol, aké percento času si na cestách?
Neviem to odhadnúť. V súčasnosti, počas korony, je cestovanie na kolenách, takže o tejto dobe sa asi baviť nebudeme. Ale ak by som to bral všeobecne, tak v súčasnosti už necestujem dlhodobo, ale iba krátkodobo. Najviac 2 týždne. V minulosti som sa snažil chodiť aspoň na mesiac. No mám už manželku, dve deti, a nedá sa cestovať tak veľa a intenzívne ako predtým. Preto v súčasnosti radšej viackrát, no na kratšie.
Keď som doma, tak je to bežný život. Snažím sa spracovať a opísať svoje zážitky, starám sa o portál Dobrodruh.sk, pripravujem ďalšie cesty do sveta, organizujem rôzne cestovateľské besedy a snažím sa udržiavať vo fyzickej kondícii.
Opýtam sa ťa takú zákernú otázku. Ako človek, ktorý navštívil desiatky krajín, máš nadhľad a môžeš porovnávať. Ako vnímaš Slovensko ako miesto pre život, mentalitu Slovákov v porovnaní s ostatnými národmi, náš spôsob života? Buď kritický, aj pochváľ 🙂
Slovensko mám veľmi rád. Až do chvíle, kým sa nezačne politizovať, cítim sa tu veľmi dobre 🙂 Mám rád našu prírodu, kolorit, folklór, hrady, dediny a aj atmosféru. Máme čo svetu ponúknuť. Na malom priestore je tu veľké množstvo krásnych vecí. Z každého rožku trošku. Len sa musíme vedieť predať. Alebo, ak sa teda nechceme predať, tak neplačme, že sa chceme predať, ale že to nevieme. Žijeme si veľmi dobre. Lenže veľká časť Slovákov si nevie vychutnávať život. Dejiny nás to nenaučili. Množstvo ľudí ešte nevie relaxovať, užívať si, venovať sa koníčkom. Často s nami lomcujú nesplniteľné ambície, a to mnohých ľudí zožiera a s ničím nie sú spokojní. Našťastie však čoraz viac pribúda ľudí, ktorí sa začínajú viac usmievať a vyhľadávať pozitívny životný postoj. Ja osobne som na Slovensku spokojný, hoci niekedy ma, väčšinou pod vplyvom ľudskej hlúposti, premkne chuť vypadnúť niekam poriadne ďaleko. Po 2-3 týždňoch v zahraničí ale zistíte, že nikde na svete nie je na ružiach ustlané.
Jednou vetou napíš, čo je na cestovaní pre teba to najlepšie, čo ti najviac dáva.
Cestovanie mi dáva rozhľad, energiu a chuť žiť pozitívne. A tá druhá veta je, že sám seba nepovažujem za cestovateľa, ale za človeka, ktorý rád spoznáva svet.
Na záver povedz, čo plánuješ do budúcna. Kam ťa tvoje cestovateľské chúťky ťahajú, prípadne, aké aktivity, prednášky, akcie a výlety chystáš aj pre širšiu verejnosť?
Mám veľa plánov. Budem stručný. Keď skončí korona, mám v pláne ísť do Patagónie, do Mongolska, Kazachstanu, USA, na Azorské ostrovy, atď… Ak sa niekto bude chcieť pripojiť, napíšte mi na jozef.terem@dobrodruh.sk.
Jožo, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor a držím palce pri ďalších cestách.
Ďalšie zaujímavé rozhovory s cestovateľmi nájdete tu.
