Nápad vybrať sa na Ukrajinu v máji 2022, počas vojny, bol jedným z tých pivných nápadov, ktoré sa podarilo dotiahnuť do konca. Kamarát Martin zavolal, nejako sa nadhodila táto téma, slovo dalo slovo a vznikol konkrétny plán. Rozhodli sme sa vybrať bicyklom do Ľviva.
Plán bol v podstate skopírovať moju cestu spred 4 rokov. Vtedy som sa na Ukrajinu vybral na bicykli prvýkrát. Odvtedy som túto krajinu prebrázdil dôkladnejšie, spoznal ju a zamiloval si ju. Tentokrát sme chceli spoznať, aká je tam aktuálne situácia. Z prvej ruky, nie len z médií.
Ja by som tam nešiel, ale ty si dosť šialený, čiže ma neprekvapuje, že idete… Hlavne nechoďte vlakom
Martin zobral auto, naložili sme bicykle a vyrazili na cestu z Bratislavy na východnú hranicu do Veľkých Slemeniec. Zveril som sa mu s obavami, ktoré mám, ohľadne celkovej napätej situácie na Ukrajine. Nikto netušil, ako sa situácia bude vyvíjať. Síce na západnej Ukrajine sa nebojuje, ale predsalen, išli sme do krajiny, ktorá je momentálne vo vojnovom konflikte.
Na základe mojich obáv, Martin zodvihol telefón a zavolal ministrovi obrany, Jarovi Naďovi, a na rovinu sa ho spýtal, či máme veľmi odvážny plán. Odpoveď bola viac menej uspokojivá, hlavne sa treba vyhnúť vlakom. To sme mali každopádne v pláne. Rovnako ako oblúkom obchádzať všetku kritickú infraštruktúru ako elektrárne, továrne a podobne.
Do Ľviva? Dobre, dobre…
Auto sme zaparkovali pred obecným úradom v Slemenciach. Prví dvaja turisti na Ukrajine boli na ceste. Pár metrov pred hranicou stáli dvaja policajti. Vidiac nás na bicykloch smerujúcich netradičným smerom sa spýtali, kam máme namierené. Odpovedal som, že do Ľviva. Pozreli na mňa takým tým pohľadom ako mačka, keď jej vezmeš misku spred nosa – „chlapci nejebe vám?“. Povedali však iba „Dobre.“ A po pár sekundách zas len „Dobre.“ Nečudujem sa im, asi by som tiež nič lepšie na taký nápad nevymyslel.
Podľa slov slovenských colníkov, utečenecká vlna už prešla. Ľudia sa už skôr vracajú naspäť, hoci nie peši cez Slemence, takže tento peší prechod teraz zíval prázdnotou. Trochu som sa obával prípadných obštrukcií na ukrajinskej strane. Predsa, netušil som, či v čase vojny nemajú nejaké prísnejšie pravidlá na vstup.
Reakcia ukrajinských colníkov ma však prekvapila. Pani za okienkom, ktorá kontrolovala pas, sa celá rozžiarila a začala ďakovať. Zaujímala sa, kam ideme a prečo. Nebolo to také formálne a byrokratické. Bolo z nej naozaj cítiť, že je úprimne rada, že niekto ich krajinu ešte neodpísal ako čiernu dieru. Možno to spravila aj modro-žltá stužka, ktorú som mal pripnutú na drese. Prešli sme bez problémov.
Užhorod
Maťo bol celkom očarený miestnou exotikou. Chápal som ho. Ja som bol pred 4 rokmi rovnako excitovaný z každej tristoročnej hrdzavej lady, ktorá kľučkovala medzi výtlkmi, z ošarpanej vstupnej tabule Užhorod a cibuľovitých kostolíkov.
Že je vojna, v Užhorode nepoznáte. Jedinou známkou bolo, že stánky hneď za hranicou, ktoré sú obvykle plné života, boli zatvorené. Rovnako chýbali tradiční taxikári, ktorí ponúkali peším prevoz zo Slemeniec pár kilometrov do Užhorodu. Nákupný turizmus zakapal. Inak mesto a jeho život pulzovalo ako vždy, akoby sa nič nedialo.
Zamenili sme peniaze, prešli sme centrom mesta a v stánku na námestí sme si kúpili ukrajinské vlajky. Výťažok išiel podľa všetkého na ozbrojené sily. Vlajky hrdo putovali na čestné miesto na bicykloch.
Krásny karpatský vidiek
Cieľom tohto výletu nebolo objavovať nové miesta. Chcel som spoznať, ako v danej situácii krajina funguje, spoznať atmosféru, porozprávať sa s ľuďmi, ako to oni vnímajú, urobiť si obraz. Išli sme cestami, ktoré som dôverne poznal, prejazdil. To nám dalo výhodu. Vedel som, kde sú aké kopce, kde sú obchody, studničky, prípadne kde je aká doprava a kvalita asfaltu.
Smerovali sme z Užhorodu na sever cez Perečín, kde sme sa ponorili do hôr smerom cez Turie Remety, Polyanu a Pidpolozzyu. Bicyklovali sme cez horské dedinky s minimom dopravy a peknými scenériami. Aj asfalt bol použiteľný, sem tam drsnejší, ale prešiel aj Maťo na cesťáku.
Je to kraj, kde stále panuje pokojný dedinský život. Deti sa hrajú vonku na cestách v celých skupinách ako za nášho detstva. Pred obchodom príde báčik vypýtať si 10 hrivien na pivo. V krčme si všetci podajú ruky, známi aj neznámi. Kravy a kone sa voľne pasú. Dalo by sa povedať, že to bola krásna, kľudná a príjemná cyklistika s dvoma kopcami. Tie boli tak akurát, aby zabavili, ale nezničili 🙂
Dvaja odlišní týpci na cestách
Pristavil by som sa pri našej nesúrodej dvojici. Hovorí sa, že ak ideš s niekým na cestu, mali by ste si sadnúť. Inak bude zle nedobre. V tomto smere sme nemohli byť s Maťom rozdielnejší. Ja, askét, čo rád spí vonku, nevadí mi zima, dážď, prdím, grgám, hygiene moc nedám, stačí mi na jedenie konzerva tuniaka, pivo pijem pri každej príležitosti a najlepšie sa cítim v najlacnejšom drese z Lidla, v tom s dierou, ktorý už toho veľa prežil. Keď vidím kopec, zrýchľujem do režimu „laktát strieka aj z uší“.
Martin neznáša zimu, potrebuje dobré ubytovanie, teplú sprchu, keď zafúka vietor, hneď si dáva návleky, v daždi odmieta ísť, nepije (takmer), na jedlo si potrpí, trasu musí mať dôkladne v Garmine, lebo neverí mojej intuícii a výbava musí byť tip top. Keď vidí kopec, spomaľuje do režimu „idem na pohodu“.
Aj bicykle sme mali rozdielne. Ja som išiel na krosovom „diaľkoplaze“ s brašnami Ortlieb s celkovou váhou asi 25 kíl. On na ľahučkom karbóne s podsedlovkou.
Počas prvej pauzy som stiahol 3 pivá a veľký kus syra, on croissant a vodu. Robil som si srandu, že pri našich totálne rozdielnych povahách si za 4 dni nebudeme vedieť prísť na meno. Ale fungovalo to celý čas 🙂
Prvý lejak a suchý zákon
V Karpatoch je priesmyk zvaný iba stroho – Pereval. Leží na hlavnom ťahu medzi Mukachevom a Ľvivom. Je to miesto, po ktoré idete kontinuálne hore. V Perevali sa dostanete akoby na hrebeň do nadmorskej výšky okolo 900 metrov. Nasleduje úsek hore-dolu horami, kým príde po pár desiatkach kilometrov definitívny zjazd do roviny okolo Ľviva. Toto miesto bolo cieľom prvého dňa. Nech máme stúpanie za nami.
Stmievalo sa. Martin si nevzal ani spacák. Mne, s plnou poľnou, to bolo jedno, a tak som nechal hľadanie ubytovania naňho. Ja by som spal najradšej vonku, ale povedal som si, že sa na tých pár dní prispôsobím. Vlastne to bolo pre Martina aj veľmi motivačné. Pretože ak už zajednal ubytko, vedel som, že musí dôjsť, aj keby začne pršať 🙂
Cez Pereval sme prešli v nepríjemnom studenom daždi, už za šera. Najhoršie však bolo, že v Ľvivskej oblasti platil suchý zákon. Večer po určitej hodine vám už alkohol nepredajú. Naozaj sa to dodržiava. Žiadne kľučkovanie ako na Slovensku počas pandemických opatrení. Skúšal som to na pumpe, v obchode, neskôr aj v ľvivských podnikoch, ale Ukrajinci to poctivo dodržiavali a odmietli predať pivo. Dodržiavali to dokonca aj v hoteli uprostred hôr, kde sme boli jediní hostia. Spomínam to tu preto, aby bolo vidno, že sú naozaj odhodlaní. Na takýchto detailoch ich odpor stojí.
Krajina ako na kanadskom severe
Ráno, keď sme vyrazili na cestu, krajina okolo bola jednoducho dokonalá. Je to kraj v blízkosti dediniek Matkiv, Smozhe a Dolinyvka. Učupené horské dedinky sa krčia v dolinách, jednotlivé drevené domčeky sú voľne roztrúsené po svahoch. Lúky sa striedajú s hlbokými lesmi, kde sa cítite ako v Kanade. Do toho príjemný ranný chlad, vôňa smrekov a jemná hmla. Úžasný kraj, kde je radosť sa bicyklovať. Svet ako u nás na Orave možno pred 50-timi rokmi.
Prekonali sme posledné mierne stúpanie a začal sa epický 20 km dlhý zjazd do mesta Skole. Asfalt bol dobrý a doprava, hoci išlo o hlavný ťah, bola znesiteľná. Krajnica bola pohodlná. Zjazdom nás sprevádzala riečka Oryava.
Opatrne s fotením
V meste Skole sme museli prvýkrát vytiahnuť pasy. Hneď pri vstupe bol akýsi pamätník obetiam vojny. Spravil som fotku. Do pár sekúnd bolo pri mne auto a štyria týpci. Ukázali odznaky a musel som vymazať posledné tri spravené fotky. V duchu som dúfal, že nebudú analyzovať všetky moje fotky a nebudem musieť zmazať všetko.
Boli slušní, ale celkom rázni. Takže z mesta Skole nemám okrem fotky, ako tlačím sardinky, žiadnu inú fotku. Určite by sa dala nejaká uchmatnúť, ale rozhodol som sa rešpektovať ich príkaz. Dúfam, že sem ešte prídem v pokojnejších časoch a slobodne pofotím podľa chuti.
Zmena k lepšiemu za posledné 4 roky
Pamätám si, že keď som prišiel do mesta Skole pred 4 rokmi, hoci som ho vzal iba okrajom po hlavnej ceste, prišlo mi, akoby som sa ocitol niekde v 80-tych rokoch minulého storočia, hlboko v Sovietskom zväze. Cesta na vstupe do mesta bola absolútne rozbitá, plná dier, budovy schátrané a ošarpané. Teraz bola cesta tip top. S pekne namaľovanými prechodmi pre chodcov a značkami. Opustené domy mali nové prevádzky a vyzerali omnoho lepšie.
Ako sa zmenilo centrum, to neviem posúdiť, ale minimálne na tomto vstupe do mesta bolo vidieť, že Ukrajina urobila za posledné roky pokrok. S podobným javom som sa stretával aj na iných miestach. Tým, že som išiel presne rovnakú trasu, vedel som to dobre porovnať.
Ukrajina, to sú aj nekonečné roviny cez polia
Za mestom Skole hory viac menej skončili. Cesta už neklesala, napriamila sa, a čelný vietor zo severu dostal šancu nás potrápiť. Tento úsek nebol nijako pekný, ani zaujímavý. Lesy a lúky vystriedali polia. Iba som zaľahol čo najviac na riadidlá a makal som vpred.
Takto sme pomerne rýchlo prehltli 30 km do mesta Stryi. Prišiel oblak a začalo výdatne pršať, takže sme pauzu využili na pivo pod dáždnikom jedného stánku. Pršalo dlho, …dal som dve 🙂 Maťo zatiaľ zarezervoval ubytko v Ľvive, do ktorého ostávalo asi 70 kilometrov.
Rovina pokračovala aj za Stryiom a bola ešte horšia a ufúkanejšia. Bol tam úsek, kde sa išlo doslova 15 km po priamke. Pred Ľvivom sa ešte objavilo pár neškodných brďkov.
Príchod do Ľviva
Vstup do Ľviva nemám zaznamenaný na fotke. Namiesto vstupnej tabule tam totiž bol rozsiahly blockpost, vrecia s pieskom, zátarasy a cesta sa zúžila do jedného pruhu. Radšej som to nefotil.
Inak na presun do centra mesta sa dal použiť aj celkom schodný cyklochodník. Až v samotnom centre začali nekonečné mačacie hlavy. Celé centrum Ľviva je pokryté mačacími hlavami. Maťo na cesťáku trpel ako neskúsená pornoherečka.
V absolútnom centre mesta sme sa neplánovane rozdelili. Maťo videl už len hotel a sprchu. Mne boli tieto veci ukradnuté. Vybral som sa rovno pred operu, kde som si spravil finálnu fotku, sadol som si na trávu a vychutnával atmosféru mesta. A jedno fľaškové pivo.
Ľviv – mesto, kde sa nič nedeje. Takmer…
Po nedávnych raketových útokoch a hlásených niekoľkých sirénach ma prekvapilo, že sa v meste vlastne nič nedeje. Až na opevnený vstup na okraji mesta si mesto žilo úplne normálnym životom. Ľudia sa prechádzali po námestí, reštaurácie a bary fungovali. Deti sa hrali vo fontáne, pouliční hudobníci hrali. Ľudia posedávali na lavičkách a užívali si slnko. Mohlo by to byť ktorékoľvek mesto na svete.
Ľviv je navyše veľmi pekné historické mesto. Centrum tvorí množstvo útulných uličiek s kaviarňami a barmi. Toto mesto schová Bratislavu úplne do vrecka. Prišli sme sem o piatej poobede, posedeli sme na pive, prešli sme centrom a spravili sme pár fotiek. Večer som sa motal uličkami asi do desiatej. Ľudia dopíjali drinky v baroch, nový alkohol už nenalievali. Všade panovala úplná pohoda. Až mi bolo divné, že je tu taký kľud.
Kľud však prestal asi o druhej v noci. Vojna sa prihlásila o slovo. Zobudila nás siréna. Celkom do uší zarezávajúci zvuk, navyše sprevádzaný hovoreným slovom. S inštrukciami, čo robiť. Keď ťa niečo také zobudí o druhej v noci, so zalepenými očami vlastne vôbec nevieš, čo máš robiť. Skryť sa? A kam? Tak sme urobili len toľko, že sme vyzreli z okna a natočili sirénu.
Ulice boli prázdne do nohy. Iba kdesi v diaľke sa šmyklo okolo rohu jednej budovy pár vojakov. Hlas hovoriaci inštrukcie v Ukrajinčine znel v kombinácii so sirénou celkom apokalypticky. Trvalo to pár minút. Potom siréna ustala. Ľahli sme si spať. Naozaj nás nič lepšie nenapadlo. Hoci som bol trochu neistý, ale snáď to uhráme na štatistiku – domov je tu veľa, ten náš to snáď obíde. Napínal som uši, ale nepočul som žiadny výbuch, ani otras. Neviem, či niečo spadlo alebo išlo iba o planý poplach. Siréna sa ozvala v noci ešte raz.
Spiatočná cesta
Na druhý deň sa mesto prebralo do lenivého víkendového rána. Ale už znova fungovalo všetko normálne. Človek by ani nevedel, že je nejaká vojna, nebyť spomienky na nepríjemnú nočnú sirénu. Až ráno som objavil v hoteli kryt, ktorý sa v takýchto poplachových situáciách mal využiť. Zašli sme doňho teraz, po funuse, pozrieť. Vypoklonkoval nás odtiaľ nejaký zamestnanec hotela. Ale v podstate išlo iba o obyčajnú pivnicu.
Spiatočná cesta z Ľviva ubiehala príjemne. Vracali sme sa inou cestou, západnejšou, cez Sambir, Turku a Užocký priesmyk. Doprava tu bola výrazne menšia. Profil cesty tvorili príjemné vlnky a vietor fúkal do chrbta. Vidiek žil opäť svojim nerušeným životom. Jedinou pripomienkou vojny boli opevnené stanovištia, prakticky na vstupe do každej dediny. Prvú pauzu sme tak dali až v meste Sambir po asi 75 km.
Nebol by to plnohodnotný výlet, keby sa mňa, cudzinca, nepýtali aspoň dvaja domáci na cestu. Ako sme sedeli pred obchodom a jedli, pristavili sa pri nás s pár minútovým odstupom hneď dvaja Ukrajinci, ktorí sa pýtali, ako sa dostanú na vokzal. Vždy ma fascinuje, kde ľudia berú pocit, že vandrák na naloženom bicykli, evidentne turista, sa orientuje v danom meste. Každopádne mali šťastie, lebo ja sa obvykle na danom mieste orientujem, tak som ich poslal správnym smerom.
Zážitkové Karpaty
Pomaly sme začali stúpať do hôr. Tento úsek som si užíval. Pred 4 rokmi som tu zažil najťažší cyklistický deň života. Od rána pršalo, fúkal ľadový protivietor, bola zima a v kopcoch aj snežilo. Vtedy som si to vyslovene oddrel. Dnes sme išli s vetrom v chrbte, so slnkom nad hlavou a úplne sme si užívali miestnu krajinu. Bola to pre mňa taká nostalgia ísť po tých istých miestach. Spomínať, kde som sa chcel vtedy ukryť pred dažďom, kde som si vtedy kúpil jesť a kde som nakoniec zostal na noc.
Maťo išiel napred, ja som zašiel do dedinky Lopušanka. Pred 4 rokmi som tu našiel na vlakovej zastávke jediné dva metre štvorcové suchého miesta. V neďalekom domčeku pri vlakovom priecestí mi vtedy teta železničiarka urobila čaj a osušila veci. Rozhodol som sa, že sa do toho domčeka pozriem aj teraz. Teta tam bola. Ale iná. Nie tá, ktorá by si ma mohla pamätať. Trochu som ju prepadol pri telefonáte, ale aj tak som jej natešený vysvetlil, prečo som prišiel a poďakoval som sa, aj keď to bola iná osoba. Aj táto teta ma volala na čaj, no nechcel som sa už zdržovať 🙂
Stúpanie pokračovalo príjemnou krajinou až do mesta Turka. Pred 4 rokmi mi Turka prišla ako najdepresívnejšie mesto na Ukrajine. Hoci bolo teraz krásne počasie, Turka mi prišla stále rovnako depresívna. Niektoré miesta sa proste nezmenili 🙂
Vrchol hôr v Užockom priesmyku
Užocký priesmyk je miesto v horách vo výške okolo 900 metrov nad morom, ktoré je len pár stoviek metrov od poľskej hranice. Stúpanie sem od mesta Turka bolo celkom výdatné. Nejde o jeden súvislý kopec. Je to skôr séria strmých kopcov, sem tam prerušená krátkym zjazdom. Tu už som nohy nešetril a makal do kopca čo to dá. Maťo bol niekedy predo mnou, niekedy za mnou. Na vrchole bol ešte posledný blockpost, kde nám skontrolovali doklady, a potom už nasledoval dlhý zjazd do dediny Užok.
V Užoku sme mali rezervované ubytovanie. Podľa domáceho sme boli prví letní turisti tento rok. S nami tam bývali ešte dvaja týpci z Kyjeva, ktorí sa tam zašívajú už dva mesiace. S domácim sme sa aj odfotili. Foto poslal kamarátom do Čiech, aby videli, že na Zakarpatí sa nie je čoho obávať.
My chceme, aby sa Putin dožil ešte aspoň 10 rokov
S domácim sme sa porozprávali aj o vojne a celkovej situácii. Ukrajinci sa cítia ako víťazi. Oni už tú vojnu vyhrali, chce to už len čas, aby pozametali. Vnímajú podporu, ktorú dostávajú. Cenia si aj zbrane, ktoré dostali, a ktoré sú ďaleko lepšie ako tie ruské. Z prípadnej mobilizácie na strane Ruska strach nemajú. Nevycvičený ruský vojak s kalašnikovom nič neznamená. Aj keby ich prišlo ďalších sto tisíc. Čo sa počíta, je delostrelectvo.
Prezidenta majú dobrého. Pred vojnou postavil cesty, snažil sa potlačiť korupciu. Jadrovej vojny sa neboja. Aj Putin ešte dúfa, že si 10 rokov požije. Ako každý starec. Čo ma však zarazilo, dúfajú v to aj niektorí Ukrajinci. Pretože ak by prišiel niekto nový, s maskou demokrata, Rusko opäť zosilnie a o 20 rokov majú vojnu zas. Len s Putinom na čele je šanca Rusko raz a definitívne oslabiť tak, že už nikdy nebude viesť dobyvačnú vojnu.
Veci, ktoré tu spomínam, sú iba názorom jedného majiteľa horskej chaty. Ale v mnohom je to presne to, čo je cítiť na Ukrajine aj od iných ľudí. Rozhodne táto krajina nie je zlomená a pôjde si za svojim víťazstvom. A to, ako normálne funguje aj po dvoch mesiacoch vojny, je malý zázrak. No aj Ukrajina má svoje neduhy. Zakarpaťanom sa napríklad nechce bojovať a zomierať na východe, keď vidia, že východní sa skrývajú v pohodlí na západe.
Chceš takmer 100 kilometrový zjazd?
Užocký priesmyk leží vo výške asi 900 metrov. Mesto Užhorod asi vo výške 150 metrov. Pod Užockým priesmykom pramení rieka Uh. Takže je tento takmer 100 kilometrový úsek prakticky celý z kopca. Samozrejme, čím viac nadmorská výška klesá, tým je tento kopec menej zreteľný, ale aj tak vďaka tomu kilometre rýchlo ubiehali.
Aj tento kraj sa zmenil. Cesta, ktorá bola kedysi vo veľmi zlom stave, je posledné dva roky natiahnutá nanovo. Takže to bola krásna a pohodlná cyklistika cez horské dedinky. Z vrcholu priesmyku až do Užhorodu.
Za zmienku ešte stojí posledná kontrola pasov. V meste Veľké Berezné som spravil jednu neškodnú fotku autobusu. Vždy a znova ma fascinujú tie ich prastaré autobusíky. O 5 km nižšie nás na blockposte zastavila hliadka. Vraj nás niekto nahlásil, že fotíme. Opäť však boli maximálne milí. Vysvetlili nám, že nemáme fotiť verejné budovy. My sme im zase vysvetlili, že také ani nefotíme. Nešlo o nič závažné, ale je vidno, že sú v strehu a majú veci pod kontrolou. A to myslím v dobrom.
V Užhorode sme pred odchodom na Slovensko nenakúpili vodku ale med. Majú tam skvelý obchod s medovými produktami. Prechod hranice v Slemencoch prebehol bez problémov. Ukrajinskí aj naši colníci boli maximálne milí.
Celkovo sme na Ukrajine prešli 550 km. Kopíroval som cestu z roku 2018, videl som, čo všetko sa zmenilo k lepšiemu. Navnímali sme z prvej ruky atmosféru, aká v krajine panuje a hlavne, po dvoch rokoch som mal konečne možnosť navštíviť krajinu, ktorú mám tak rád.
Detail a parametre celej trasy nájdete aj tu -> Ridewithgps