Krajina okolo mňa v Užockom priesmyku v ukrajinských Karpatoch bola zasnežená. Snehové vločky hnané silným vetrom bodali na tvári a mráz zaliezal pod ľahké cyklistické oblečenie. Cesta bola pokrytá ľadom, takže naložený bike som musel tlačiť. Ako som sa sem vlastne dostal? Výlet bicyklom do mesta Ľviv sa dostal do svojej najťažšej fázy.
Piatok – 170 km z Michaloviec cez Užhorod a Mukačevo
Veľká noc a 4 dni voľna. Rozhodol som sa splniť si jeden z cestovateľských snov a vybrať sa na bikepacking na Ukrajinu. Z Michaloviec do Ľviva a naspäť. Hraničná kontrola vo Veľkých Slemenciach prebehla hladko, stačilo sľúbiť, že nemám drogy ani zbrane.
Už som za hranicou a mierim do Užhorodu 
Dedinky sú na pohľad chudobnejšie, ale sem tam sa kontrastne vedľa malej chalúpky vypína veľká vila 
Autobusová zastávka, akých je na Ukrajine mnoho. Palec hore za to, že sa snažili ju vyzdobiť. Len škoda, že sa o to naposledy snažili pred desaťročiami:) 
Dopravný ruch:)
Hneď za hranicou som začal vstrebávať všetky nové dojmy. Ukrajina je krásna krajina, ale je to tiež ako návrat v čase o 20 rokov. Zostarli autá, zhoršili sa cesty, dedinky vyzerali spustnutejšie a objavili sa konské povozy.
Po pár kilometroch vchádzam do Užhorodu. Dlhou ulicou mačacích hláv 
Užhorod 
Vyzerá ako historická katedrála, ale je len z roku 2000 
Hotel v Užhorode, najbližšie keď toto mesto navštívim chcem bývať v tejto monštróznej budove:) 
Užhorod – železničná stanica. Stanice a cirkevné stavby sú na Ukrajine dôsledne udržiavané a pekné. Aj keď sa okolie rozpadá
Hlavný ťah do Mukacheva bol ťažký. Dlhá rovná cesta, skoro ako diaľnica. Autá fičali čo to šlo a kamióny na Ukrajine zásadne neobchádzajú cyklistov. Do toho jemné mrholenie a zablatená krajnica.
Za Mukachevom som riskol bočnú cestu cez dediny. Asfalt bol deravý, ale na krosovom bicykli zjazdný a vychutnal som si okolitú prírodu a atmosféru zabudnutých ukrajinských dediniek. Dediniek, kde sa deti ešte hrajú na ceste pred domom s loptou alebo škôlku nakreslenú kriedou. Kde je minimum áut a životné tempo je pomalé.
Večer som zakempil v kopcoch nad dedinou Latirka, v ktorej pramení rieka Latorica. Našiel som si miesto v zhluku stánkov na zeleninu pri ceste. Strecha sa mi zišla, keďže v noci sa spustil lejak. Dostal som sa do nadmorskej výšky nejakých 700 metrov a okolo už začínal sneh.
Sobota – 169 km prechod Karpát
Doobeda ma potrápil prechod hrebeňa Karpát. Neustále hore a dolu. Karpaty sa nechceli vzdať ľahko. Ale okolité scenérie boli krásne. Držal som sa hlavného ťahu. Dopravy ubudlo a zlepšilo sa aj počasie. Vietor spolupracoval a tak som rýchlo ukrajoval vzdialenosť do Ľviva.
Užhorod a Mukachevo sú pekné mestá, upravené a turisticky vychytené. Ale tu hlbšie v krajine, mimo turistického záujmu, pôsobili mestá veľmi depresívne. Predstavte si také bežné slovenské mesto, len v stave, že 20 rokov nikto nič neobnovoval. Kontrast k takmer romantickým horským dedinkám.
Na Ukrajine tiež človek vidí veci, ktoré u nás nevidíte. Napríklad tam majú pravidelne pri cestách rampy na opravu áut. Vidíte tam po strede cesty si vykračovať chlapíkov s puškami. Ktovie, či lovili bažanty alebo ruských špiónov:) Prípadne na kruháči hrdzavá Lada s komplet odtrhnutou nápravou. Tu tie autá jazdia fakt do konca.
Do Ľviva som prišiel s prehľadom podvečer. Dokonca ma do centra priviedol cyklochodník. Mesto pôsobilo pekne, upravene, historicky. Cez spleť útulných uličiek som sa prekľučkoval k ubytku. Domáci mali zo mňa celkom atrakciu, keď som im vysvetlil, že som prišiel na bicykli:)
Ľviv – sobota večer
Prvé kroky ma zaviedli na veľké námestie pred Operou. Námestie, ako aj celé mesto, pôsobilo tradične európsky. Ľviv je pekný, udržiavaný. Ak bol zvyšok Ukrajiny šedivý a zaspatý v čase, Ľviv taký nie je. Mesto pôsobí ako ktorákoľvek iná európska metropola.
Ľviv – tradičná fotka pri vstupnej tabuli 
Ľviv opera 
Námestie pred operou bolo plné oddychujúcich ľudí, stánkov s občerstvením a na dlažbe stáli konské povozy pre turistov 
Ľviv centrum 
Na moju otázku, na čo všetci čakajú, som dostal odpoveď, že na Paris Hilton. Vraj čakajú už hodinu. Tak som šiel radšej do potravín po syr a plecháčika:)
Na námestí som si všimol akúsi skupinku mladých ľudí oblečených v polovojenských uniformách. Jedno dievča z nich si ma všimlo a prišlo mi povedať, že nemám piť na verejnosti pivo. Neviem či je to nejaká forma domobrany, ale nechcel som riskovať a tak som plecháčika zahodil.
Ľviv bol kedysi poľský, preto aj štýl námestia je podobný poľským mestám 
Centrum tvorí veľa útulných uličiek s množstvom krčmičiek 
Ľviv hlavné námestie 
Na hlavnom námestí 
V Bratislave treba na vjazd na pešiu zónu minimálne Hummer, tu stačil Moskvič 
Bol týždeň pred Veľkou nocou a Ukrajina je veľmi veriaca krajina. Kostoly praskali vo švíkoch 
Ľviv hlavné námestie 
Ako to s tým rebríkom mysleli?
Po zotmení som zapadol do jednej reštaurácie na terasu. Hoci celú cestu sa teploty pohybovali cez deň max do 10 stupňov a v noci klesali k nule, tu mali otvorenú terasu. Sedel som vonku, tlačil steak, pil domáce pivo a vychutnával si ten pocit, že som to dal.
Nedeľa – 115 km z Ľviva pod Užocký priesmyk
Tento deň bol najťažším dňom zo všetkých dní, ktoré som doposiaľ na cestách zažil. Od rána pršalo. Neúnavný dáždik, ktorý postupne zaliezal aj pod nepremokavú cyklistickú bundu. Zima a ľadový vietor. Človek vydrží moknúť dve, tri hodiny, ale potom je už ťažké udržať sa v teple, aj napriek pohybu.
Cesta bola nekonečne rovná, zablatená a vietor sa opieral plnou silou. Premrznutý a mokrý som chvíľu dokonca rozmýšľal to vzdať a skúsiť vlak. Ale to by som si neodpustil:)
Za mestom Sambir som sa druhýkrát narodil. Oproti po ceste prichádzal starý Opel Vectra. Vlastne som si ho všimol iba preto, že sa valil v mojom pruhu v protismere. Na šoférov obiehajúcich proti cyklistovi v protismere som si na Ukrajine už zvykol. Tento sa prevalil asi meter odo mňa.
Otočil som sa nechápajúc, prečo išiel v protismere, keď jeho pruh bol voľný. Videl som ako chlapíka stočilo a v hodinách nabúral do stĺpov asi 50 metrov za mnou, až sa elektrické drôty na celej ulici otriasli. Chlapík dostal aquaplaning a keby ho dostal o pár metrov skôr, tak ma vezme so sebou. Vtedy som si povedal, že už je fakt čas to na dnes v tomto počasí zabaliť a niekde sa zašiť do skrýše. Scénka ako z youtubových videí z ruských ciest.
Pomaly som začal stúpať opäť do hôr a už mi omŕzali ruky aj ja celý. Hľadal som akýkoľvek úkryt. Nakoniec sa mi to podarilo až v dedinke Lopušanka. Dva metre štvorcové suchého betónu široko ďaleko. Posúďte na fotke sami:)
Skončil som skôr, než sa zotmelo, ale riskovať vyššiu nadmorskú výšku som nechcel. Už aj tak sa menil dážď na sneh. Veľmi mi pomohla teta železničiarka z neďalekej búdky pri priecestí. Vzala mi dnu veci, rozložila ich na pec a do rána nechala uschnúť. A horúci čaj ma tiež nakopol.
Pondelok – 154 km cez Užocký priesmyk domov
Pršalo celú noc a navyše teta železničiarka nemala pravdu, že v noci nechodia vlaky. Chodili. A vždy som inštinktívne skrčil nohy. Na spánku mi nepridali ani domáci, čo prišli na nočné vlaky:)
Ráno som ďakoval za suché veci. Za búdou svišťal vietor a snežilo. Posledné vzopätie zimy. Začal som stúpať do hôr. Iróniou osudu som našiel asi 3 hotely o pár kilometrov ďalej.
Za mestečkom Turka začala cesta stúpať strmšie do Užockého priesmyku. Najprv prišli len občasné záveje. Neskôr zhustli, až bola celá cesta pokrytá tenkou vrstvou snehu. Vietor to hnal horizontálne a zaliezal pod kožu. Našťastie aspoň doprava tu v horách bola minimálna. Sotva prešlo jedno auto.
Krajina okolo bola už plnohodnotne zimná, horská, zasnežená. Vrstva snehu na ceste hrubla a začalo mi prešmykovať koleso v stúpaní. Kúsok pred vrcholom som to musel vzdať, keď sa pod snehom objavil ľad.
Bola mi zima a ruky aj nohy oziabali. So snehom a mrazom som nepočítal. Nedalo sa inak, iba tlačiť 30 kilový bike pomaly vpred a dúfať, že raz príde aj zjazd.
Krajina sa pomaly menila na zimnú 
Snehu pribúdalo a pribúdalo 
Záveje sa menili na ľad 
Užocký priesmyk – tu sa už dalo iba tlačiť. Netušil som ako dlho budem musieť tlačiť a koľko času mi to zoberie. Bol obed. A ja som musel byť do večera o 100 km ďalej v Humennom na stanici. 
Vrchol Užockého priesmyku. Užocký priesmyk je vlastne dlhá náhorná plošina. Na jej vrchole je dedinka Sjanky a pamätník obetiam prvej svetovej vojny. Za ním prišiel konečne zjazd.
Prešiel som kontrolné stanovište, ktoré rozdeľuje Ľvivskú a Zakarpatskú župu. Skontrolovali mi pas. Asi opatrenie kvôli tomu, že 100 metrov od cesty je hranica s Poľskom. Potom už konečne zjazd.
Trvalo to ešte pár dedín, kým zmizol sneh aj z okolitých kopcov a ja som úplne rozmrzol. V jednej dedinke som prispel na pivo miestnemu báčikovi, ktorý ma vyčíhal pred obchodom. Čakala ma nočná cesta vlakom do Bratislavy a u nás bolo všetko zavreté, tak bolo treba nabrať zásoby.
Prefičal som cez mesto Veľké Berezné až na hranicu do Ubľe. Za tých 20 minút, čo som strávil na hranici, sa vyjasnilo a oteplilo. Z ničoho nič začala jar.
Východniarske dedinky na ceste do Humenného mi prišli krásne a upravené. Asfalt bol dobrý a na ceste som sa cítil ako pán. Šoféri išli kľudných 80 a veľkým oblúkom ma obchádzali. Aký rozdiel oproti Ukrajine:)
Ukrajina má krásnu prírodu a milých ľudí. Je zaspatá v čase, ale práve v tom je jej čaro. Netreba sa báť a mať predsudky. Nikdy som nemal problém s bezpečnosťou. Človek si tam užije pokojnejší svet, aký už u nás zmizol.
O mojich ďalších cestách na Ukrajinu si môžete prečítať tu Zakarpatská Ukrajina alebo tu Odessa
