Z Bratislavy do Prahy na bicykli na jeden záťah

Mám už takú tradíciu, že v novembri si ešte zadelím na záver sezóny nejakú chuťovku. Nejaký výživnejší bikepacking. V novembri som pred 6 rokmi s cyklocestovaním začal mojou prvou cestou do Ľubľany a odvtedy nejako túto tradíciu udržujem 🙂 V roku 2020 som sa vybral okolo Slovenska a v roku 2021 som špekuloval, čo podniknem. Dáko som bol lenivý a nechcelo sa mi mrznúť veľa dní. Tak som sa rozhodol splniť takú povinnú jazdu. Už dlhšie som premýšľal, že by som mohol prejsť z Bratislavy do Prahy.

Nepotrebujem na to brať ani dovolenku. V sobotu skoro ráno vyrazím, večer som v Prahe. Niekde prespím v spacáku a v nedeľu mastím nazad. Plán vychádzal na nejakých 360 km. Výzva, ale je to reálne a v tej kose budem spať vonku iba jeden deň.

Cez rakúsky vidiek

Vyrazil som ráno už okolo 5-tej. Celkovo panovalo upršané počasie, a tak aj ráno bola ešte hmla a vlhko. Hneď pod Lafranconi mostom som musel 15 minút procesovať v takmer úplnej tme prvý problém. Niečo veľmi otravne klepalo a rezonovalo na košíku na vodu. Úspešne som za 15 minút neprišiel na to, prečo to hrká. Musel som sa zmieriť s tým, že ma to proste bude srať dva dni.

Cez Devín a Cyklomost Slobody som opustil ešte neprebudenú sobotnú Bratislavu a vstúpil do pustej krajiny rakúskych dediniek. Na ceste som bol prvých 80 km prakticky sám. Smeroval som na severozápad cez Gänserndorf do mestečka Laa an der Thaya.

Tma prešla v hmlisté ráno a jemne aj popršalo. Vietor fúkal do ksichtu, ale našťastie iba veľmi jemný. Držal som rýchlosť okolo 28 km/h. Nešlo sa zle, ale už som chcel byť v Čechách. Celkom mi omŕzali prsty na rukách, napriek dobrým rukaviciam. Pomohlo mi, až keď som si navliekol tenkú cyklobundu proti vetru. Síce som sa trochu pod ňou potil, ale telo sa zahrialo a mohlo pustiť krv aj do rúk 🙂

V Čechách

Plán bol dôjsť do 9-tej do Znojma a mať tak za sebou solídnu tretinu cesty. Nakoniec, ako to už býva zvykom, som sa do Znojma dotrieskal ledva o 11-tej a už som začínal pociťovať prvé známky únavy. Nepomohlo ani to, že v snahe vyhnúť sa hlavnému ťahu za Znojmom, ktorý bol plný kamiónov, som skončil niekde v záhradkárskej osade na príšernej kamenistej poľnej ceste. Keď už som si zadrbal bicykel, aspoň ma vytriaslo a išiel som tri kilometre nekonečne dlho.

Kopce, kopce, kopce

Keď som sa z tejto českej cykloinfraštruktúry dostal a našťastie to bicykel prežil, nastúpili prvé kopčeky. Doteraz som si užíval rovinu, teraz začínali stredné Čechy so svojimi nekonečnými hupmi hore dolu. Toto ma malo sprevádzať až do Prahy. Presne ten kraj, keď ideš 20 minút do kopca, 2 minúty z kopca a zas 20 minút do kopca. Pritom však nikam nevylezieš, si iba niekde v lesíkoch a poliach okolo 500 metrov nad morom. Zomrem piči.

Niekedy okolo pol druhej som prešiel métu 200 km a mesto Dačice. Stál som zatiaľ iba raz, v jedinom otvorenom obchodíku, u Vietnamca. Chvála Vietnamcom. Na českom vidieku sú to jediné otvorené obchody cez víkend a jediná šanca kúpiť si jedlo. Horšie ako zásobovanie však bolo, že sa trochu začalo ozývať koleno. Moja snaha dupať a držať istú rýchlosť napriek kopcom a naloženému bajku sa prejavila. Vedel som, že musím okamžite ubrať, inak to nemusím ani dôjsť.

Aspoň som mal naplánovanú dobrú cestu. Darilo sa mi ísť po krásnych opustených cestách tretej triedy, kde ma netýrali mantáci na plechovkách. Skôr naopak. Niekedy som si v tých kopcoch a lesoch pripadal ako jediný človek na zemi. Dedinky pusté, obchody zavreté, krčmy opustené. Všade iba ticho, hlboké smrekové lesy, úzka asfaltová cestička miznúca v hmle. Občas som sa bál, aby nezmizla nadobro 🙂 Nebyť chladný a upršaný november, bola by to krásna a nerušená cyklistika. Ako tak držalo aj počasie. Síce zima a hmla, ale vyslovene nepršalo.

Začína únava a pridáva sa dážď

Za Dačicami to bol najťažší úsek až po Benešov. Nohy sa vytrápili a aj telo už, ako som sa blížil k méte 300 km, pociťovalo dlhé hodiny v sedle. Navyše sa pomaly stmievalo. Koleno som šetril ako som vedel, ale pobolievalo viac.

Benešov bol taká mentálna méta. Ak tam prídem, som už prakticky v Prahe. Aspoň podľa mapy. No kokot. Ak som sa chcel vyhnúť hlavným ťahom, čo ma v tomto počasí a tme vôbec nelákalo, čakali ma ešte ďalšie kopce a prepletačka po cestičkách do zatratenia cez dedinky Žíňany, Žíňánky a Mrač.

A v tom momente začalo chcát. A chcalo a chcalo. Čo celý deň hrozilo, to sa teraz spustilo. Takže posledných 60 km bude v daždi. Mal som naivnú predstavu, že ako sa priblížim k Prahe, aspoň zmiznú kopce. No opäť – kokot. Zdĺhavé stúpania cez Kamenice a Jesenice ma v tom daždi už fakt demotivovali a vyciciavali posledné zbytky energie.

Posledné kilometre pred Prahou

Koleno mi jasne dalo najavo, že plán ísť zajtra tou istou cestou nazad sa nebude konať. Všade sa objavovali krásne zastávky na zakempovanie. Lákali ma ako siréna námorníka 🙂 Ale zaťal som sa. Ak už nepôjdem ráno naspäť, aspoň chcem mať ten checkpoint, že som dal Prahu na ex. Tak som sa pomaly kotúľal ďalej, ignorujúc únavu aj dážď.

A zrazu hurá! Prešiel som Jesenice a napojil sa na cyklochodník vedúci z periférie až skoro do centra Prahy. Tento cyklochodník je komponovaný ako slnečná sústava. Začína slnkom a v proporčných vzdialenostiach od seba sú na ňom značky jednotlivých planét. Kurva, kým som došiel k Neptúnu, nemalo to konca 🙂 Už som sa fakt vliekol. Ale aspoň som už mal vyhliadnutý prístrešok v miestnom parku, kde sa vrátim po cieľovej fotke na Karlovom moste. Hoci to znamenalo ešte 15 km navyše.

Na Karlov most som sa po krkolomnej jazde po mokrých a šmykľavých mačacích hlavách a cez električkové koľaje a rušnú dopravu dostal okolo 10-tej večer. Bola mi zima a bol som mokrý, ale už mi to bolo jedno. Dal som to. Bol som tam jediný extrémista, čo si robil selfíčky s bicyklom 🙂

Rýchlych pár fotiek a mazal som do sucha, do mojej vyhliadnutej rezidencie. Ešte som na pumpe kúpil bagetu a čokoládu, a nejaké ďalšie veci na večeru, a potom som sa dovliekol cez Neptún a Jupiter nazad k slnku, kde bol môj vyhliadnutý prístrešok.

Spím v planetáriu

V tomto planetáriu som spal. Všetko by to bolo skvelé, keby všade, kde mala byť akože hviezdička, nebola v streche dierka a nepršalo tadiaľ. Ale aj tak to bolo celkom dobre použiteľné. Teplota v noci bola okolo 3 stupňov, ale spalo sa pohodlne, nerušene a v teple 🙂

Jeden ďalší faktor, okrem kolena, mi vzal nádej ísť na dvoch kolesách aj naspäť v nedeľu. Veci som mal po včerajšom daždi totálne mokré a v noci nemali šancu uschnúť. Do toho by som ráno pri 3 stupňoch nevliezol 🙂 Takže som zostal v termoprádle a nohaviciach a vetrovke, v ktorých som spal, a iba som sa prekotúľal opäť okolo Neptúna do Prahy na vlak. Samozrejme, kým som nastúpil na vlak, ešte som si zadelil veľký kebab a pár Plzňov 🙂

Na záver už iba dodám, že cesta, ktorou som išiel, bola naozaj krásna. Ak si odmyslím november. Epické zabudnuté cestičky, minimálna doprava, živý profil a pekná príroda. Moja aktivita na Strave je tu.

Download file: Bratislava-Praha.gpx