Na minuloročnom jednodňovom maratóne do Prahy, hoci bol november a škaredo, som si uvedomil, že cesta medzi Bratislavou a Prahou má potenciál aj na pomalší výlet, kde si človek viac vychutná krajinu. Krásne cestičky, mini pivovaríky, proste česká cyklistická idylka. Rozhodli sme sa preto s Peťkou, že na Veľkú noc podnikneme cyklovýlet z Bratislavy do Prahy.
Celkovo ide o trasu dlhú 400 kilometrov. Neplánovali sme totiž najkratšiu variantu, ale mali sme zakomponovaných aj niekoľko zaujímavých miest.
Prvý deň
Začali sme vo štvrtok poobede pred Veľkou nocou. Bol to prvý a posledný teplý a slnečný deň na tomto výlete. Ako to už býva zvykom, keď sa celý národ teší na 4 dni voľna, počasie sa malo na celé sviatky totálne skurviť 🙂 Ale dnes ešte bolo pekne a dokonca aj vietor krásne spolupracoval. Fúkal do chrbta celú cestu cez Devín, Marchegg a ďalej na sever do Hohenau.
Rýchlo sme prefičali rakúskymi dedinkami, v podstate bez zastávky. Mali sme plán byť čím skôr, ideálne už o piatej, v Břeclavi. V piatok tam štartoval závod Ultrabikers do Budapešti, ktorý organizoval kamarát. A dnes, vo štvrtok, tam mal mať prednášku v Cyklosfére o svojej ceste do Kirgizska. Chceli sme ju stihnúť.
Podarilo sa a o piatej sme už sedeli v Cyklosfére na zelenom pive 🙂 Dnes sme doslova preleteli 96 kilometrov a vďaka slnku a vetru do chrbta to ani nebolelo. Spali sme na lúke za Cyklosférou.
Druhý deň
V piatok ráno štartoval závod. Spolu s ním sa štartoval aj dážď. Práve na sekundu včas sme vyliezli zo spacákov a zbalili ich do nepremokavých Ortliebov. V tom momente sa spustil lejak.
Asi za hodinu sa trochu vypršalo. Obloha bola však stále sivá, ponurá a oblaky ťažké. Smerovali sme na Mikulov. V Mikulove sme si chceli dať pauzu a pivo, ale doslova nebolo kde. Všetko bolo ešte pozatvárané.
Slnko síce vyšlo, ale fúkal ostrý a studený protivietor, ktorý nás sprevádzal po zvyšok dňa. V dedinke Březí sme našli malý rodinný mini pivovar. Doslova pár tankov v rodinnom dome. Chvíľu sme posedeli a skúsili miestnu produkciu. Zvyšok dňa sa už niesol iba v duchu driny.
Bol to boj s vetrom a nekonečnými otravnými hupmi. Čo však bolo horšie, tento kraj vyzeral ako po vymretí. Dediny boli prázdne, krčmy, na ktoré sme sa spoliehali, boli pozatvárané, nikde nikto. Zatvorené boli aj obchody. Neustále sme videli len komíny jadrovej elektrárne Dukovany, ktoré sme pocitovo obchádzali asi pol dňa.
Konečne sme sa k večeru dopracovali k poslednej záchrane – do Postřižinského pivovaru v Dalešiciach. Aj tu však prišlo sklamanie. Varilo sa iba vnútri, kde to bolo plne obsadené. Von na terasu jedlo nenosili. Zlyhala aj ďalšia reštaurácia v Dalešiciach, kde tiež nevarili. Podľa googlu bola najbližšia reštaurácia vzdialená až 25 km, a to v Třebíči. Krajina ako v nedeľnom Rakúsku. A to sme čakali, že Čechy budú plné krčmičiek a piva.
Zachránil to, ako obvykle, jediný cez sviatok pracujúci Čech – Vietnamec 🙂 Vo vietnamskom obchodíku sme si kúpili aspoň studenú večeru a keďže vietor čím ďalej tým viac silnel, zložili sme sa v dedinke Valeč na workoutovom ihrisku v krytej búde. Dnešných 100 km bolo fakt vydretých.
Tretí deň
Ráno sme sa celkom vymrazení vyšuchtali zo spacákov. Zrazu sa k nám blíži nejaké dieťa a za ním ide chlap. Peťka sa bála, že bude prúser kvôli tomu, že sme spali na ihrisku. Avšak miesto prúseru prišlo k pozvaniu na čaj a kávu do neďalekého domu. U veľmi milej a sympatickej rodinky sme nakoniec dostali bohaté raňajky, pokecali sme a aj sa zahriali. Bola to po včerajšom útrpnom dni a chladnej noci veľká morálna vzpruha do ďalšej cesty. Týmto ešte raz rodinke ďakujeme 🙂
Od rána popŕchalo a bola ešte väčšia zima ako včera. Samozrejme, aj protivietor sa dosť výrazne činil. Už sme však boli naštartovaní a odhodlaní odolávať počasiu. Vstupovali sme na Vysočinu. To znamená, že síce sme neobchádzali po hupoch cez polia pol dňa Dukovany ako včera, ale sme po ešte väčších hupoch nekonečne hore dolu putovali cez rovnaké polia a sem tam nejaké lesíky 🙂
Ale nevadilo. Cesta bola pekná, málo frekventovaná. Cieľom bolo len prísť do Jihlavy, kde sme mali aspoň istotu, že doplníme zásoby a najeme sa. Prešli sme hradom Rokštejn a potom už to bol iba kúsok do Jihlavy. Byť krajšie počasie, tak je toto veľmi pekný úsek.
Jihlava je veľmi pekné mesto. Historické centrum by stálo aj za víkendový výlet. Navyše, na chvíľu aj vykuklo slnko, a to nám zdvihlo náladu. Objavili sme miestny Radniční pivovar Jihlava, kde sme sa zohriali. Konečne Čechy začali vyzerať tak, ako sa patrí 🙂
Pomaly sa slnko chýlilo k západu. Dnešný cieľ bol práve Jihlava, takže sme sa už nikam nemuseli ponáhľať. Doplnili sme zásoby už aj na večer a na ráno, a vybrali sme sa ďalej.
Polia ustúpili lesom. Kopce síce stále boli hore dolu, ale to nám nevadilo. Prechádzali sme pekným krajom cez hlboké smrekové lesy. Na úplne opustených cestách sme boli sami, slnko svietilo a po dvoch dňoch to bola radosť bicyklovať. Konečne sa už pomaly začínala aj ukrajovať vzdialenosť do Prahy.
Zrazu som v jednej dedinke uvidel krásnu autobusovú zastávku. Celú krytú, aj s dverami a oknami. Vedľa bolo jazierko a krásny západ slnka. Bolo rozhodnuté. Dáme si tu pivo. A ostaneme na noc.
Tak som sa zadíval na ten žltý dom vzadu za jazerom a vidím vývesku. Išiel som to obzrieť. Bola to fakt krčma, nezdalo sa mi to. Slovo dalo slovo a zrazu sme sedeli medzi domácimi vnútri, na stole šunka a borovička s pivom. Ako by povedal dobrý vojak Švejk: „stihla nás ta nehoda, že jsme za stolem pili jedno pivo za druhým.“
Ocitli sme sa doslova na vikingskej oslave, kde sa točilo kolo za kolom a pivo tieklo potokom 🙂 Dostali sme ešte aj pozvanie presunúť sa na iný dom, kde by sme mohli piť borovičku až do rána a v teple prespať. To sme však už radšej nenápadne unikli do našej zastávky, lebo by sme sa ráno nedostali ani na bicykel 🙂 Čím bližšie k Prahe, tým krajšie Čechy – vďaka, obyvatelia Skorkova 🙂
Štvrtý deň
Do Prahy zostávalo asi 130 kilometrov. Bola nedeľa ráno a to nám dávalo celkom pohodlné vyhliadky. Nemuseli sme sa nejako zásadne hnať. Už v noci bolo poriadne chladno, ale výborná zastávka nás celkom ochránila. Ráno sa však bolo treba poriadne naobliekať. Aspoň však nehrozil dážď.
Prvou zastávkou dňa bol hrad Orlík. Viedla k nemu celkom vytrasená poľná cesta, ale výhľady z hradu boli pekné. Vyliezť sa dá až hore na hlavnú vežu. Kúpili sme si magnetku a vypili jedno pivo z miestneho bufetu.
Prešli sme Humpolcom. Vysočina postupne končila, ale nekonečné brďky cez polia pokračovali ďalej. Okolo obeda však slnko ako tak dokázalo zahriať svet a nebola až taká zima. Aj vietor sa trochu umúdril a už to nebol taký striktný a silný protivietor.
Pekné miesto cestou bol napr. Želivský kláštor a tiež celkom príjemne pôsobilo mestečko Vlašim. Pokračovali sme smerom na Benešov. Doteraz sa nám darilo ísť po málo frekventovaných bočných cestách. Pred Benešovom sme chvíľu museli ísť hlavným ťahom, ale potom sme odbočili na bočné chodníčky cez Žíňany a Bedrč.
V Bedrči bolo jazierko a niekoľko chát pri ňom. Bol tam bufet. Majiteľ bol Slovák, niekde od Martina, ak si dobre spomínam. Chvíľu sme aj špekulovali, či neostaneme v niektorej z chatiek na noc. Praha sa blížila a nechceli sme prísť do nej na noc. Nakoniec sme však ešte išli ďalej. Bolo asi 5 hodín podvečer.
Nakúpili sme si zásoby v Tescu v dedine Čerčany a už sme sa nenáhlivo posúvali smerom na Prahu. Cieľom bolo už iba nájsť fajn zastávku na noc, ideálne krytú, lebo počasiu sa stále nedalo veriť. To sa podarilo v obci Nespeky, hoci bola pri hlavnej ceste a ešte tam stálo pár autobusov. Bola skrátka trochu na očiach.
Obišli sme dedinu skrz na skrz, ale nenašli sme nič lepšie. Ďalej začínali kopce okolo Kamenice a potom už predmestia Prahy. Bol najvyšší čas na dnes skončiť. Dali sme si pivo v miestnom hostinci a zašili sa na zastávku.
Piaty deň
Noc bola poriadne mrazivá. Zima nie a nie odísť. Ale v spacákoch bolo nakoniec celkom teplo a spalo sa nerušene. Trik spočíva v tom, vyčkať odchod posledného autobusu a vstať pred príchodom toho prvého ranného 🙂 Ráno sa dedina pomaly prebúdzala do Veľkonočného pondelka. Do Prahy ostávalo už len nejakých 30 kilometrov.
Kopce okolo Kamenice, ktoré ma v novembri tak vytrápili počas dažďa, boli tentokrát celkom vítané. Aspoň nás zahriali. Po asi hodinke sme už boli na predmestiach Prahy. Cyklochodníkom, ktorý je koncipovaný ako slnečná sústava – sú na ňom značky planét v proporcionálnych vzdialenostiach – sme sa dostali až do mesta. Dostať sa do samotného centra Prahy bol ešte celkom boj a prepletačka, hlavne nájsť prechod cez Nuselský most.
Ale okolo obeda sme spokojne boli na Karlovom moste a v centre Prahy. Stačilo sa už iba pofotiť, kúpiť si lístok na vlak na spiatočnú cestu a potom sa ísť poriadne nafutrovať do krčmy U Vejvodů 🙂
