Ahojte. Prax mi ukázala, že najlepšie popisy denných udalostí, a niekedy skôr nekorektný emočný výflus, než zmysluplný popis, postujem každý večer na Strave, ktorá zaznamenáva gps mojich denných cykloaktivít. Postujem tam v podstate také necenzurované africké denníky, ako ma z prvého fleku napadne, ked spotený zleziem z bicykla.

Kedže však Strava je appka, ktorú mimo zanietených športovcov ľudia až tak nepoužívajú, rozhodol som sa, že to paralelne skopčím aj sem na web. Nech máte info z prvej ruky.

Každý deň pridám do článku nový odstavec za uplynulý deň, takže ten istý článok sa aktualizuje, až kým neopustím krajinu. Potom založím nový článok, aby si zas nemusel rolovať dole 400 metrov jak bežné slovenské dieťa 🙂

Den 52 – 152 km cez minikrajinku Gambia

Dnes Gambia. Pre mna krajina kontrastov. Uz samotny vstup do Gambie stal za to. Prisiel som na hranicu, co bol jeden velky mumraj stankov, ludi, aut a chaosu.

Najprv senegalsky colnik. Typek hovori budem platit, ci o tom viem. Zahmkal som daco neurcite, nechapajuc, co tym mysli. Jemu ja nic nedam. Vzapati buchol peciatku a nechcel nic. Usudil som, ze myslel gambijsku stranu.

Tu som takmer presvihol. Vlastne netusim ako velmi by im to vadilo a co by urobili. Uz som bol dobrych 50 metrov prec, ked pocujem vzdialene zvolanie colnika. Tak teda idem k nemu. Zjebe ma, ze co robim, ci nevidim vlajku. Hovorim sorry. Myslim si – kurva nevidim, oznacte si to tu. Vsade kramky s roznym farebnym tovarom. Nejaka plachta na stoziari sa fakt straca. A colnica tiez horkotazko superi s budou, kde typek predava cibulu. Dajte si tam vyvesku Krusovice, najdem vas.

Umrncany je a posiela ma dnu do zakuti colnice. Vzadu sedi daka teta. Zapise si zasadne info – moje povolanie. Toto ich vsade zaujima. Neviem, ci si vedu statistiku alebo ci si myslia, ze clovek s povolanim ma cas na tieto vylomeniny po Afrike na pol roka. Ale dobre. Zapisala si to do zositka, ktory, ked sa naplni, bude lezat 20 rokov v Gambijskom narodnom archive. Az do najblizsieho prevatu, kedy vyhori.

Potom som siel do akejsi kancelarie, kde sedel ten colnik, ktory ma zvozil a este par dolezitych uniforiem. Tam som dostal otazku kam idem. To je zase dalsia zasadna otazka, ktoru colnici miluju. No kam do pice mozem ist v Gambii, ktora je siroka 70 km a z toho 10 tvori rieka v strede. Jak keby si spravil stat v zaplavovom pasme Dunaja. Supli ste krajinu do stredu Senegalu a ked chcem ist na juh, nebudem vas obchadzat 500km dookola. Idem na ryby.

Kolko tam budem? Dufam, ze tak 5 hodin. Je jedna, do tmy chcem kempit zase v Senegale. Dal peciatku. Bolo dobre. Totiz oficialne Slovaci potrebuju do Gambie viza, pozyvaci list a podobne nezmysly. Ale mal som hint, ze to moze prejst aj bez toho. Podla mna mi to preslo najma preto, lebo Francuzi a Nemci to maju free. A oni netusia, co je to Slovensko a ako sa k tomu zachovat. Proste som len divny Francuz s divnym pasom. Este ma vyskenovali, vsetkych 10 prstov, aj xicht, keby som neplechu robil a mohol som ist.

Gambijsky vidiek bol prijemny. V podstate taky Senegal, len o kus chudobnejsi. Prejavuje sa to tym, ze mesity su rozpadnutejsie, domy stoja viac na krivo. Tazko to opisat. Ale ludia mili. Vsetci zdravili, usmievali sa. A hlavne konecne Anglictina. Napisy, oslovenia. Ziadne Bonjour. Normalny svet, kde sa dorozumie aj tych 99,5% svetovej populacie, ktora sa nenarodila vo Francuzsku.

Ale, ako pisem, kontrasty. Nie tak ani v krajine ako skor v jej vnimani. Prisiel som k ferry cez rieku Gambia v meste Barra. Toto miesto je horsie ako egyptske pyramidy. Okamzite sa na mna zavesil typek, nazvime ho Obuch 1. Nasmeroval ma, kde si kupit listok. No nasmeroval. Ono je to take. Keby sa na cloveka nezavesi Obuch hned na zaciatku, v klude sa zorientujem, najdem si svoj kut, kde dam bajk, kupim si listok a vsetko je ok. Lenze tito obuchovia ti hned zacnu organizovat zivot. Tu si opri. Tam chod. Ponahlaj sa. Proste taky poistovacky marketing na poulicny sposob.

Potom ta taha do restauracie, lebo ferry pojde za hodinu, bude ti teplo, kupi ti pivo a podobne veci skusa. Postrazil som ti bicykel, daj mi peniaz. Pre klud v rodine mu davam 400 CFA, slabe ecko. Povie, ze viac. Ja schovam 400 CFA a poviem mu po nasom, ze Tak smoka, ked ti je malo. Urazi sa. Chvilu ma prenasleduje v tom mumraji a taha peniaz medzi tym ako mi fuckuje.

Leziem do banky. Jednak nech mam pokoj. Jednak, ze chcem par drobnych v lokalnej mene, nech mam aspon na keksik a vodu. Zakecam sa s uradnikom, ktory je v meste Barra asi jediny normalny clovek, rozumej, nelepi sa na teba jak na chodiaci bankomat.

Totiz, idem cez ulicu do kramku po daco na zjedenie. Typek povalujuci sa v tieni sa na mna hned vrhne, ze co hladam. Kurva ja neviem co hladam. Som prvykrat v Gambii, snorim miestne obchodiky, kde aj tak picu mas, lebo pecivo neni, tak skusam medzi tymi vrecami zemiakov, cibule a bez peciva neuzitocnych konzerv najst nieco, co sa da zjest a neposrat sa z toho. Furt dobiedza a vypytuje sa. Tak davam spiatocku. Neda sa rozmyslat, ked vecne melie.

V dalsich dvoch obchodoch detto. Tak koncim na bananoch a kole. To sa da kupit bez rozmyslania a prezerania toho bohateho sortimentu. Ale aj tak okolo toho namelu jak realitak, ked ti predava byt v sirsom centre Bratislavy.

Navyse ma pri vylete k bananom zase nasiel Obuch 1 a zase do mna hubuje, ze som mu nedal peniaz. Chvilu obchadzame odparkovane auto, dookola par koleciek. Ja dufam, ze ho to omrzi, on je vytrvaly. V tychto momentoch lutujem, ze nemam stavbu tela ako Bud Spencer a neviem mu prifarit spencerovku kolmo zhora na gebulu. Zdrham k banke, kde na mna caka a strazi mi bajk uradnik. Ten mi aj checkuje, kedy pojde kompa.

Ked kompa pride, idem k brane. Tam ma vyciha Obuch 2. Ten nema suvis s Obuchom 1. Ma len rovnaky biznis plan. Predsa nebudem cakat pol hodinu, kym otvoria branu a kym sa vypracu auta. Tuto je bar. Jedlo. Pivo. Pod.

Vravim, ze ja pockam. Ale svieti na teba slnko. Vravim, ja to mam rad. Kupim ti pivo. Netreba. Odkial si. Aj tak nepoznas chuju. Ako sa volas? Vendelin. Tak ides? Drz uz picu a chod odomna. Zbytocne tu budes dlho cakat. SIM kartu nechces? Drz si intnimnu vzdialenost lebo dostanes paralyzerom. Po 10tich minutach tejto hodnotnej konverzacie konecne otvaraju branu a zbavim sa ho. Toto je horsie jak komar, ktoreho nevies zabit a robi ti celu noc zzzzzzzz.

Pred ferry velka cedula – zakaz predajcom na ferry. Zjavne tam nerataju simkarov, arasidarov a bananovnikov. Ale ti boli v klude.

Z lode to bol zazitok. Ustie rieky je siroke niekolko kilometrov. Asi 5 km. Kotvia tu velke nakladne lode a presuvaju sa aj uzke farebne pirogy. Na plazi je ruch. Domaci sa melu, vykladaju, nakladaju. Na hlave to prenesu cez vodu na breh.

Plavime sa asi pol hodinku. Za nu kecam asi s tromi Danmi, Holandanmi a Kanadanmi, vzdy to iste. Tesia sa z bicykla. Turistov je tu vela. Ale je fajn porozpravat sa s niekym, kto nechce peniaze. Vsetci vravia, ze Gambijcania su extremne mili. Nehadam sa. Ale moja skusenost je skor, extremne otravni.

Na druhej strane je to lepsie, ale tam ma zas tyra doprava. Taha sa tu aglomeracia hlavneho mesta Banjulu. A cez to jedna cesta. Dva pruhy  v kazdom smere. Len s tou chybou, ze bez krajnice. Co je najhorsia situacia lebo vsetci to mastia jak na dialnici a nie je sa kam uhnut. Specialne kamiony to beru automatika, ze sa jebnes do prachu lebo ON ide. No extremne mili ludia v tej Gambii.

Toto prestane a zacnu zapchy. Cize zas sa neda poriadne ist. Ono ked sa upchaju, tak ne jak u nas, ze to das medzi. Oni sa upchaju bez medzier lebo kde su dva pruhy to skusia traja. Vzdy na konci kazdej 2 kilometrovej zapchy piskal dopravny policajt. Mozno by mohli skusit system, ze bez policajta. Co by to urobilo.

K tomu styl jazdy, ze kazdy zastane kdekolvek, otaca sa na prostred, auto valiace v protismere po prasnej krajnici dojebe motorkara iduceho spravne, ze neuhol, obcas osol alebo typci prenasaju cez svorprudovku sklenenu tabulu. Medzi tym vytlky, sliepka bezi o zivot, koza premysla, co sa to na nu ruti a ujko o palicke stopuje stylom, ze sa postavi do stredu a zastavuje mikrobus jak Gandalf ohnoveho draka. Mikrobus ubrzdi, len dvere, co nedoliehali este par metrov letia napred. Ale zenska s 15 kilovym kosom na hlave sa prevlni cez to bez zavahania.

Konecne sa vymocem. Doslova zdrham o zivot, lebo tento traffic je aj na mna moc. Lejem do seba liter koly. Vyhybam sa tomuto sajrajtu, resp . s mierou pol litra denne, lebo clovek tomu cukru lahko prepadne a potom zaludok ine nechce a po par dnoch si uplne rozslahany (skusenost z jarneho Maroka, ked som toho z dovodu nedostatku piva pil vela). Ale teraz som chcel proste energy boost, nech vypadnem do tmy.

Mozno si povies, preco po hlavnej. No lebo bocne ulicky su prasny maraz s jamami, kde by som putoval doteraz. A preco nie kludnejsia cast Gambie, dakde mimo hlavneho mesta? Pretoze logika ciest. Jedine takto sa bez dlhych obchadzok dostanem k tomu jedinemu hranicnemu prechodu do Bisau. Isto by bola Gambia carovna vyssie po prudu rieky, mimo miest. Ale tym by som zas prepasol Guinea Bisau. Cize Gambia to schytala len rychlym prechodom v najhorsom mieste. Ale zas, aj tak som chcel vidiet hlavne ustie rieky.

Ludia teda asi mili. Zdravia. Ale az moc. Kazdy jeden zdravi a chce kecat.. A ja nemam kapacitu vykecat sa s kazdym jednym z dva a pol miliona obyvatelov. To je unavne. Dokonca aj policajti chcu kecat. Jedneho som prefrcal na checkpointe, lebo mna nezvyknu riesit. Ten sa napaprcil zrazu a poslal ma do officu. Pridem k budke a tam dvaja typci. Chceli sa rozpravat. Nekontrolovali nic, ani nechapali naco som k nim dosiel, ale ked uz som tam, pokecajme si.

Klud som zazil az na poslednych 10 kilometroch, ked som sa vymotal z mesta, smerom k hranici. No klud, ak ignorujem deti. Na vystupe na hranici zase border guidi. To su ti typci, co obsmrdaju na kazdej jednej hranici, okamzite ti zacnu organizovat zivot a skoncia pri SIM a zamene penazi. Zvacsa chmataju aj pas lebo sam si ho nevies odniest do okienka a ine sluzby, za ktore potom drankaju.

Uz som na nich nemal naladu. Pytam sa ho? Si colnik? Tak neotravuj. S nimi sa inak neda. To je jak Jehovista. Colnik si zapise povolanie do zositka. Ktovie, co sa stane, ak vstupne povolanie nepasuje na vystupne povolanie o 5 hodin neskor. Jeden zositok vs druhy zositok. Bude zmatok v krajine Gambijskej.

Senegalske stanoviste nie je. Resp. je, ale o 4 km neskor, na konci prvej senegalskej dediny. Ked uz premyslam, ze zas som minul daku chatrc, kde isto viala hrda vlajka zakryta stankom s balenou vodou alebo butikom so slapkami. No pruser. Ma zas vyhresia na vystupe jak ucitelka na zakladke, ked som v jedalni z polievky vypreparoval vsetku zeleninu. Aj premyslam, ci sa nevratit. Ale 4 km sa mi nechce. To je spolu 8.

Na konci dediny, dolu od cesty v prachu, lezi modry domcek. Po tme nenajdes, ak nehladas ako ja. Ani oni teba nenajdu lebo sa melies v beznej dedinskej trmevrme. Na domceku napis Police. Typek si zapise moje povolanie do zositka a zavola ma dozadu do kanclu. Tam sa pyta druhu zasadnu vec, kam idem. Potom ide dat peciatku. Nalistuje stranu, polozi peciatku, jemne zatlaci. Chyba mu asi 2cm pohyb rukou dole, ked vstane, prejde cely office, vezme kluce z klinceka, poda ich nejakemu typkovi cez okno, vrati sa na miesto, znova nalistuje spravnu stranu, znova polozi peciatku, jemne zatlaci a dokonci tie 2cm. Efektivita prace jak casnik bazmeg.

Este co ma zaujalo na Gambii – je extremne farebna. Nemyslim prirodu. Ale tak celkovo. Mam pocit, ze vsetko akosi hyrilo farbami. Stanky, oblecenie ludi, omietky budov. Neviem to definovat, proste pocit, ze je vsetko extremne farebne.

A dalsi point. Videl som tu pri ceste v kriku asi 3 metrove pavuciny s 10cm syto zltymi pavukmi. Zacina dzungla, vsetko je tu hustejsie a zelensie a stromovitejsie. Veru tu uz nevleziem do kricka. Ani sa len vysrat 🙂

Daľšie denníky z Afriky nájdeš tu.