Kehlstein na vrchole

Alp Tour 2018 – zo Salzburgu do Viedne

Zo samej nudy som sa raz vybral bicyklovať okolo Schneebergu. A zistil som, že okrem bohatých dôchodcov na elektrobikoch majú v Rakúsku aj pekné Alpy. Trvalo to presne týždeň a vybral som tam znova. Na viacdňový výlet, využijúc voľný deň na prvý máj. Plán bol prejsť rakúske Alpy zo západu na východ, zažiť alpskú atmosféru a znížiť rakúske zásoby piva.

Piatok, 27.4.2018, deň prvý

Piatok po práci som sadol na vlak smer Viedeň. Cestu do Viedne mi spríjemňoval Pillsner Urquel a nejaký rakúsky sockár, ktorý ladným krokom komparzistu z Walking Dead stále chodil okolo a slintal. Vo Viedni som preskočil na vlak do Salzburgu. Narval som bicykel medzi ostatné na hák za nepretržitých stonov obéznej Angličanky, ktorá mala stres, že jej oškriem jej oplieskaný hliníkový cesťák. Trvalo to presne 5 minút a už som bol pod paľbou ďalšieho domáceho. Rakúsky dedko, sprchovaný naposledy za Márie Terézie, si sadol vedľa mňa a začal mi rozprávať vtipy. Nemecky. Ale moja neverbálna komunikácia je už asi vytrénovaná dobre, pretože za celý čas nezistil, že som mu nerozumel ani slovo. Mimochodom, neviem kde robíme na Slovensku chybu, ale ten nenápadný vláčik rúbal miestami 250 km/h a len do zákrut občas pribrzdil na 160. To slovenské vlaky nedajú ani keď sedia v zadnom vagóne traja sprievodcovia natlačení fazuľovým prívarkom, ktorí vlak podporujú prúdovým pohonom.

Salzburg panorama
Výhľad na Salzburg z hradu

O šiestej večer som už vyliezol na stanici v Salzburgu. Akurát zlatá hodinka pred západom slnka. Bolo radosť fotiť a moje prvé metre ma zaviedli na hrad. Hrad majú logicky na kopci. A ten kopec je kruto strmý. Asi do troch štvrtín som to na najľahšom prevode odfučal, za pohľadov prekvapených peších turistov. Vo vnútornom nádvorí to už ale po mačacích hlavách nešlo. Bike mi prevracalo dozadu a tak som musel zvyšok dotlačiť. Odmenou mi bol krásny výhľad na mesto pri zapadajúcom slnku. Na jednej strane Salzburg zaliaty slnkom a na druhej strane silueta Álp. Tam niekde medzi kopce viedla moja cesta. Prvá zastávka mestečko Berchtesgaden a nad ním na kopci Orlie Hniezdo. Večer som sa dokotúľal pár kilometrov za mesto a zložil som sa za hasičskou stanicou. Ideálne kľudné miesto na spanie, len som podcenil výbavu. Hliníková fólia namiesto karimatky nedostačovala a skorá májová alpská noc bola príliš chladná na kraťasy a letný spacák.

Sobota, 28.4.2018, deň druhý

Ráno moja cesta pokračovala do Berchtesgadenu. Išlo sa dobre, mierne do kopca a okolo mňa boli krásne alpské scenérie a typické bavorské dedinky. Pred Berchtesgadenom som prišiel ku križovatke. Jedna cesta ukazovala na Obersalzberg – východzí bod pre stúpanie na Orlie Hniezdo. Druhá pokračovala na Berchtesgaden. Chvíľu som sa nevedel rozhodnúť, ktorá je tá správna a tak som to vyriešil ako vždy, keď neviem čo ďalej. Zašiel som do malého obchodíku hneď vedľa a kúpil som si pivo. Zakecal som sa s tetou, ktorá tam predávala a opýtal som sa jej na cestu. Zase tá neverbálna komunikácia. Teta vyšla z obchodu a rovno mi ukázala na kopec, na ktorom Orlie Hniezdo leží. A naozaj. Bolo ho vidno. Veľmi vysoko a vrchol pokrytý snehom. Super, aspoň som už vedel kam idem, len som nevedel, či nebudem potrebovať sane namiesto biku.

Kehlstein
Kehlstein – až tam hore sa musím vybicyklovať

Orlie Hniezdo, nemecky Kehlsteinhaus, je domček uja Hitlera, ktorý mu v bavorských Alpách dal postaviť jeho rovnako uderený kamoš Göring na 50te narodeniny. Je to to sídlo, ktoré sa často objavuje v dokumentárnych filmoch o druhej svetovej. Fúzatý týpek, vlčiak a poskakujúca Eva Braunová na terase, obklopení horami. Čo je na tom dnes pekné je to, že leží v nadmorskej výške nejakých 1800 metrov a je odtiaľ krásny výhľad na celé okolie. Navyše hore vedie len jedna historická úzka vojenská cesta. Počas sezóny v lete sa dá ísť hore len autobusmi za mastný poplatok. Strmé serpentíny sú príliš úzke, aby tam pustili bežnú dopravu. Teraz pred sezónou tam ale je raj cyklistov.

Alpska dedina
Nemecké dedinky sú veľmi pekné

Cesta do Obersalzbergu začala hneď zostra. Strmé serpentíny niekoľko kilometrov dlhé. Ale zatiaľ to išlo. Začiatok výletu a síl bolo dosť. Problémy nastali v Obersalzbergu. Cesta hore je totiž veľmi dobre skrytá. Začína z parkoviska autobusov a z bežnej hlavnej cesty nie je vidieť. Blúdil som asi hodinu, kým som ju objavil. Chvíľu som už aj veril, že ju mám, ale ukázalo sa, že je to nesprávne stúpanie, ktoré ma vráti naspäť do Rakúska. Nebol som sám, čo som blúdil. Chlapík na elektrobiku sa ma tiež pýtal na cestu. Chvíľu sme to dokonca skúsili po turistickej lesnej ceste. Dúfal som, že niekde vyššie pretne tú oficiálnu cestu, ktorú hľadám. Dokonca som stretol aj dvoch peších turistov, ktorí tiež hľadali cestu hore. Po pár sto metroch drkotania na cesťáku po lese sa ale začali objavovať na ceste snehové polia. Prvé som ešte prešiel, pretlačil, ale neskôr už začalo byť snehu viac. Čo včul? Tlačiť hore, dať dole tretry, nazuť sandále a na Pepíka to vyturistikovat? Alebo sa vrátiť s tým, že som stratený a neviem kadiaľ hore? Chvíľu som tlačil po snehu. Odradil ma od toho ale už spomínaný chlapík na elektrobiku. Jeho elektrický horák ho vyniesol podstatne vyššie a rýchlejšie, ale aj on sa teraz vracal so slovami, že hore je veľa snehu a na biku nezjazdné.

Alpy
Stúpanie začína

Opäť dole v Obersalzbergu. A ďalší pokus. Zase zlá cesta. Chvíľu to vyzeralo na stúpanie na kopec, ale vykľula sa z toho iba cesta po vrásnici okolo kopca do nejakej noname miestnej dediny. Už som to začínal vzdávať. Ale potom som si všimol, že nad hlavnou cestou vedie most. Most ponad cestu, mimo bežnú cestnú komunikáciu. To bude ono! Skúsil som to tentokrát ako autobus. Zišiel som dole na parkovisko autobusov, teraz prázdne, a hľadal výjazd. Ten ma doviedol po nenápadnom chodníčku až k zavretej bráne. Nebolo pochýb, že toto je tá hľadaná cesta nahor. Akurát brána bola zavretá a strážny domček vedľa vyzeral, že tam dodnes držia stráž členovia SS. Zavretá brána, kamery a tabuľa zákaz vstupu ma na chvíľu zneistili. Vzdať to, či riskovať? Zachvíľu sa ale okolo mňa prehnali dvaja nemeckí dôchodcovia na elektrobikoch, spokojne obišli bránu cez vychodený chodníček a začali si to rúbať hore. Tak idem do toho aj ja.

Kehlstein zaciatok stupania
Konečne som našiel začiatok stúpania

Zažil som už veľa stúpaní, ale stúpanie na Orlie Hniezdo bolo asi to najťažšie. Neviem koľko to malo v priemere percent, ale podľa môjho odhadu tie ľahšie úseky mali tak 12%. Väčšina cesty stúpala aj strmšie a nezvoľnovalo to. Miestami ešte prišli tunely a mačacie hlavy. Šľapal som na najľahšom prevode 34-28 a vliekol som sa ledva 7km/h. Spočiatku som sa síce ešte snažil hrdinsky držať nemeckých dôchodcov na elektrike, ale rýchlo som to vzdal. Výhľady boli krásne, ale neužil som si ich cez pot v očiach a sklonenú hlavu. Jediná nádej boli pätníky pri ceste, ktoré škodoradostne pomaly ukazovali pribúdajúcu nadmorskú výšku. Až tesne pod vrcholom začali dve tri serpentíny, ktoré mi dali trochu uľaviť. Vypľutý ako štátny úradník po manuálnej brigáde som dorazil hore. No vlastne hore. Ešte som bol len na hornom parkovisku autobusov. Odtiaľ posledných 100 výškových metrov pokračoval len turistický chodníček, resp. výťah, ktorý ale teraz pred sezónou nefungoval. A chodníček bol miestami suchý a miestami zaváľaný metrovou vrstvou snehu. Ale predsa to už nevzdám. Tlačiac v tretroch po snehu som sa štýlom, nadýchnuť, poltačit 50 metrov, umreť, a znova nadýchnuť a tlačiť, vydral až hore. Nohy mokré od snehu po kolená, zvyšok prepotený. Aspoň, že som to stihol skôr ako tí dvaja peši turisti, ktorých som stretol ešte pred dvomi hodinami dole a teraz som ich videl vyliezť z lesa na parkovisko autobusov.

Hore bolo krásne. Výhľady, scenérie, bosé nohy na snehu a zároveň vyhrievanie na teplom slnku. Takmer žiadni ľudia. Jediná škoda, že reštaurácia bola zavretá a nebolo pivo. A po hodinke kochania tá zasnežená cestička dole stála za to ešte viac ako smerom hore. Voľnopádová aktivita:)

Rýchly zjazd dole a ďalší smer Konigsee. Jazero vyzeralo majestátne už zhora a rovnako krásne bolo aj z jeho brehu. Strmé zalesnené svahy padali priamo k hladine vody. Chvíľu som tam sedel, dopĺňal energiu pivom a pol kilom syra a užíval si leto. Tu dole panovalo leto, hore bola ešte zasnežená neskorá zima. Od jazera bol výhľad aj na Orlie Hniezdo. Bol fajn pocit vedieť, že som tam pred hodinou ešte bol.

Konigsee
Konigsee – tam hore som ešte pred hodinou bol

Návrat do Salzburgu. Odtiaľ som mal v pláne pokračovať ďalej k brehom Mondsee a Attersee a ďalej na Hallstatt a na východ do Mariazellu a Viedne. Ale najprv musím zohnať karimatku. Aspoň lacák za pár eur lebo som nechcel mať ďalšiu studenú noc.

Do Sazburgu som dorazil neskôr ako som plánoval. Pomotal som sa po meste, preskúmal uličky v centre a zjedol čokoládový praclík na námestí, kde hrala hudba a konali sa nejaké trhy. A vytrepal som sa v stoji z biku, keď sa mi nevypla tretra. Pred celou záhradkou žerúcich rakúskych dôchodcov.

Do večera som sa ešte stihol dokotúľať až k Mondsee. Síce už za tmy a hľadajúc asi hodinu miesto na prespanie. Lúky všade, ale nepokosené a s vysokou trávou. Až v dedinke hneď na začiatku Mondsee som narazil na dobre zašité miesto. Mal som krásny výhľad na špicatý vrch vedľa, ktorý osvetľoval spln mesiaca nad ním. Vedľa asi 100 metrov sa páslo stádo kráv. Ako mestské dieťa som netušil, aké fučivé a dupavé zvuky vedia kravy v noci robiť. Dúfal som, že budú mať mentálnu zábranu prísť bližšie a požuvať mi spacák. A s novou karimatkou bola aj noc teplejšia.

Alpy
Krásne alpské scenérie všade naokolo

Nedeľa, 29.4.2018, deň tretí

Kravy ma v noci navštíviť neprišli. Vyrazil som po brehu Mondsee smerom na rovnomenné mesto. V Mondsee som si dal pauzu na doplnenie piva do žalúdka. Dnes ma nečakalo nič ťažké, stačilo prísť do Hallstattu do večera. Slnko svietilo, bolo teplo a scenérie pri Mondsee s loďami na hladine vyzerali ako niekde v Chorvátsku. Plán bol prejsť priesmykom v kopcoch pri dedine Au k Unterachu pri Attersee. Tu som však narazil na zatarasenú cestu. Uzavreli ju kvôli padajúcim kameňom. Musel som sa teda vrátiť asi 2 kilometre naspäť. Cestou som stihol ešte varovať ďalšie skupinky cyklistov, aby zbytočne nešli tým smerom. Alternatívna cesta viedla poza kopce až na sever jazera Attersee do mesta Attersee. Nebolo to nič ťažké, keďže som šiel údolím. Trocha stúpania, trocha klesania a trocha blúdenia. Ale behom hodiny som bol už po dlhom zjazde na brehu Attersee. Po brehu som pokračoval okolo jazera. Natlačil som do seba čokoládu, pivo a kebab u miestneho ujka.

mondsee
Mondsee

Na jednej strane kopce, na druhej strane tyrkysová hladina jazera. Opäť ako pri mori. Nezastavoval som a rýchlym tempom som valil k mestu Weisenbach am Attersee. Popri prírode som si najviac zapamätal nešťastnicu za volantom, ktorá išla tak opatrne, že ma na rovnej ceste nebola schopná predbehnúť. Je fajn, keď sú šoféri ohľaduplní k cyklistom, ale teta to už preháňala. Kotúľala sa za mnou tridsiatkou asi 3 kilometre a za ňou šóra ďalších áut. Akurát čo ma znervózňovala týmto dýchaním na chrbát. Nepomohlo ani keď prišiel rovný úsek. Bála sa predbiehať. Keď sa jej to nakoniec podarilo, nachvíľu mi ušla, ale čoskoro zas dobehla nejakého cyklistu, ešte pomalšieho ako ja. Takže zachvíľu som ju už aj s cyklistom obiehal naspäť. Toto sa opakovalo ešte 3x. Tragédka za volantom.

attersee
Attersee

Cestou do Hallstattu som ešte prekonal nevysoké stúpanie na vrchole ktorého boli krásne vodopády. Voda padala z horskej riečky do hlbokej rokliny, ktorou tiekla ďalej. Sedel som pri nich asi 15 minút a vychutnával si šum padajúcej vody. Tiež som videl týpkov, ktorí o kus ďalej na divokej rieke Traun trénovali wakeboard.

rieka Traun
Na toto by ma nikto nedostal

Do Hallstattu to bol už len kúsok. Akurát som minul odbočku na cyklochodník a preletel cez dva pre bicykle zakázané tunely dlhým zjazdom až do centra mesta. Nevadí. Hallstatt dostál obrázkom, ktoré som videl na internete. Akurát na obrázkoch neukazujú davy ázijských turistov, ktorí majú absolútnu schopnosť motať sa pod nohy na tých najnevhodnejších miestach. A robiť si selfíčky. Ak by Aziatom niekto zobral sefie tyčky, umreli by na stratu zmyslu života. V okolí Hallstattu by bolo čo robiť aj tri dní, turistika, plavba po jazere, atmosféra mesta.

Haltstatt
Hallstatt

Okolo piatej, keď som opúšťal mesto, sa začali nad okolitými kopcami zbiehať búrkové oblaky. To ma vyburcovalo k vyššej rýchlosti, aby som unikol dažďu. Sedlo, ktoré som musel prekonať nebolo vysoké, ale značka ukazovala na jednom mieste 23%. Jednoznačne najstrmšie stúpanie na tomto výlete. Napriek tomu stále ľahšie ako na Orlie Hniezdo. Za sedlom v Bad Aussee som sa napojil na hlavnú cestu na Liezen. Tá bola nepríjemná a frekventovaná a navyše stále mierne do kopca. Toto trvalo asi 10 kilometrov. Potom sa ukázali paralelné cesty cez menšie dedinky. Popretekal som sa ešte s jedným cyklistom na cesťáku a kilometre k mestu Liezen, cieľu dnešného dňa, rýchlo ubiehali. Stále však hrozil dážď za chrbtom. Cesta ma viedla popri dvojtisícovke, hore Multereck, viditeľnej už z diaľky. Za touto horou prišlo strmé klesanie do údolia rieky Enns, údolia v ktorom leží aj mesto Liezen. V tejto fáze to s počasím vyzeralo najhoršie a na chvíľu aj spŕchlo. Videl som dažďové steny v okolitých údoliach medzi horami, vrchol Multerecku bol v oblakoch a z okolitých kopcov silný vietor dvíhal kúdoly prachu. Našťastie sa však počasie umúdrilo a celé toto dažďovo búrkové mecheche nejako samo od seba po pár kilometroch zmizlo. Do Liezenu som to mal ešte asi 15 kilometrov po rovinke. Cieľ som splnil už o pol 7 večer a keďže večeri bývali ešte chladné, chcel som zastať dnes skôr, ešte kým svieti slnko. Najem sa za tepla a keď sa ochladí vleziem do spacáku. Našiel som si peknú lúčku kde som sa pri pohľade na západ slnka najedol. Vypil som si pivko a zaspal.

Pondelok, 30.4.2018, deň štvrtý

Na jednej strane najpohodovejší deň tripu, na druhej strane jediný deň, keď som sa dostal cez 200 km. Ráno som dojedol posledné zbytky zásob a vydal sa na mesto Liezen a ďalej údolím rieky Enns do Ardningu a Admontu. V Admonte som narazil na supermarket. Bol konečne pondelok, pracovný deň. Po víkende, keď v Rakúsku nepracujú ani pôdne baktérie a hladný cyklista sa môže uchýliť ku kanibalizmu alebo k predraženým bagetám na pumpe, osobne volím ten kanibalizmus, som vykúpil snáď polku obchodu. Všetky zásoby som si rovno zložil pod najbližší strom na parkovisku pred obchodom a pustil som sa do jedenia. Sedel som tam asi hodinu a tlačil do žalúdka čo to šlo. Pivo samozrejme nemohlo chýbať. Za Admontom začal pravý alpský kraj. Teda nie že by Berchtesgaden, Salzburg alebo jazerá neboli typický alpské. Ale tu sa začali okolo týčiť dvojtisícovky, svahy pokryté zelenými lúkami posiatymi žltými púpavami a idylku ako z billboardu dotvárali kravy. Akurát neboli fialové. A do toho divoká horská rieka Salza, na nej pereje, rafty a tyrkysovo priezračná voda. Samotná rieka tiekla zväčša v hlbokom kaňone, a svahy okolitých dvojtisícoviek spadali priamo do rieky. Krajina ako z Mayoviek. Prekvapilo ma, že takéto krásne scenérie sú len nejakých 200 kilometrov od Bratislavy.

alpska sceneria
Krajina ako z bilbordov

Cestou do Mariazellu som ešte raz vykúpil supermarket a zásobil som sa už aj na večer. A zajtrajšok. Keďže utorok mal byť prvý máj a teda zase v Rakúsku všetci hore vajíčkami. Pred St. Aegydom som okolo piatej večer neodolal a zvalil sa aj s pivom v ruke na zelenožltú lúku s výhľadom na nejaký vysoký kopec a spokojne som si vypil pivo. Kopce okolo sa postupne znižovali. Zo skalnatých dvojtisícoviek sa stali zalesnené tisícpäťstovky a neskôr oblé tisícky. Za St. Aegydom ešte prišla jedna skúška dňa. Výživné stúpanie asi 400 výškových metrov. Keďže som mal v nohách už ten deň asi 180 kilometrov, bola to celkom makačka. Zvyšok cesty už za stmievania zbehol ľahko. Skoro za tmy som dorazil do Gutensteinu. Už som bol v známej krajine, ktorú som si pamätal spred týždňa z cesty okolo Schneebergu. Táto posledná dvojtisícovka už tiež zostala za mnou a okolité kopce už ani nepôsobili ako Alpy. Oblé kopčeky veľkosti Malých Karpát. Zakempil som pri potoku pred mestom Pernitz. Za mnou 204 kilometrov. A do Viedne už len 60. V noci bola ale opäť zima.

Utorok, 1.5.2018, deň piaty

Prebudil ma chlad. Ale aspoň som stihol vidieť ešte zo spacáku krásny východ slnka. Dnes ma čakal už len jednoduchý dojazd cez kopčeky nad Viedňou do Viedne samotnej a vlak do Bratislavy. Chvíľu som zvažoval, že potiahnem až do Bratislavy. Ale túto myšlienku som rýchlo zavrhol. Tú nudnú nekonečne rovnú cestu som už absolvoval mnoho krát a nemala by pre mňa zmysel. Ani z pohľadu kilometrov. Zatiaľ som mal najazdených 540 kilometrov a bolo jasné, že 600 km padne. Ale na 700 by som nedosiahol, ani keby ťahám až do Bratislavy.

alpska sceneria
Prvý pohľad ráno

Hneď za Pernitzom začalo príjemné stúpanie. Príjemné, pretože išlo o celkom slušné serpentíny, ktoré som si vychutnával. Navyše ma pri dopĺňaní vody z miestnej studničky predbehli dvaja cesťáci. A dal som si výzvu ich dohnať. Už som sa nemusel šetriť a tak som hodil celkom slušné tempo a zachvíľu som jedného aj druhého obehol. Neskôr v zjazde ma jeden z nich dobehol a chvíľu sme ťahali spolu. Baví ma dráždiť ľudí na tréningu a obiehať ich s naloženým bikom.

Krajina sa už úplne zmenila. Okolo boli už len nevysoké zalesnené kopčeky a stúpania boli skôr dlhšie a mierne. Nič ťažké. Chcel som sa zastaviť aj niekde na pivo, ale na druhej strane sa mi krútilo dobre a nechcel som vypadnúť z rytmu. A tak sa stalo, že hoci som pôvodne chcel cez kopce obísť Viedeň zo severozápadu a dôjsť až k výhliadke nad Viedňou – ten vysielač na kopci nad mestom – a odtiaľ si vychutnať pohľad na mesto, niekde som zle odbočil a uvedomil som sa až keď som v zjazde presvišťal štyridsiatkou cez dve tri dediny. Vracať sa mi už veru nechcelo a tak som sa dospúšťal až do Viedne v časti Modling. Z periférie som sa preštrikoval až k Hauptbahnhof. Vlak mi išiel až za 20 minút a tak som ešte preletel posledný kiláčik do Belvedéru, kde som si urobil cieľovú fotku. A zavŕšil som výlet na čísle 620 kilometrov.

vieden
Cieľ. Zámok Belvedere vo Viedni

Na záver napíšem len toľko, že vrelo odporúčam. Salzburg a Hallstatt sú mestá, ktoré treba aspoň raz v živote vidieť. Alpské dvojtisícovky, hlboké údolia, divoké horské rieky a lúky na jar posiate žltými púpavami tiež stoja za to. Navyše keď je to len pár kilometrov od domova a veľa Slovákov ani netuší, aké krásy sa tam skrývajú.


		
Total distance: 592.94 km
Max elevation: 1758 m
Min elevation: 195 m
Total climbing: 7050 m
Download
Print Friendly, PDF & Email
Daj páčik, karma sa ti odmení :)
  •   
  •   
Be the first to comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *