Ahojte. Prax mi ukázala, že najlepšie popisy denných udalostí, a niekedy skôr nekorektný emočný výflus, než zmysluplný popis, postujem každý večer na Strave, ktorá zaznamenáva gps mojich denných cykloaktivít. Postujem tam v podstate také necenzurované africké denníky, ako ma z prvého fleku napadne, ked spotený zleziem z bicykla.
Kedže však Strava je appka, ktorú mimo zanietených športovcov ľudia až tak nepoužívajú, rozhodol som sa, že to paralelne skopčím aj sem na web. Nech máte info z prvej ruky.
Každý deň pridám do článku nový odstavec za uplynulý deň, takže ten istý článok sa aktualizuje, až kým neopustím krajinu. Potom založím nový článok, aby si zas nemusel rolovať dole 400 metrov jak bežné slovenské dieťa 🙂
Den 105 – 77 km z Cotonou do Nigerie
Konecne ❤️ Len kratky pohyb, ale pohyb. V skratke. Bola malaria vol 2. Rano na test a skusit stastie na kamerunsky konzulat. Totiz, oni sarlatani maju online eviza. Vsetko vyplnis. Ale payment gateway ti neotvori na zaver. Takze nesubmitnes. Cize co teraz? Netusim. V Cotonou na konzulate by dali. Ale o 100 Eur drahsie.
Mozno sa to rozbeha. Ak ne plan B – nejako to zriesim na konzulate v Calabare na konci Nigerie. Rumors vravia, ze to ide.
Dnes som teda zacal neskoro, ale ciel bol hlavne prejst hranicu a dostat sa do hotela. Kedze v Nigerii som mal dokladne prizvukovane nekempovat, budem sa par dni pohybovat medzi hotelmi.
Prechod hranice zdlhavy, ale bezproblemovy. Taka africka klasika. Najprv som presiel nepozorovane motopruhom az do Nigerie. Po par sto metroch som si uvedomil, ze toto uplne asi nebolo koser. Tak som sa vratil nepozorovane do Beninu. Vobec som netusil, co, kde a ako. Kde a kto mi da peciatku. Nikto o mna nezavadil.
Tak som vyuzil service border guida, podobne ako kedysi v Mauretanii. Reku, ved ma od okienka k okienku lebo ja som tu z toho kokot a nechcem problemovat.
Beninci chceli viza do Beninu. Na keru picu im to bolo teraz vzacne, na odchode, netusim. Nigerijci nechceli nic. Len ma povodili po budove a kazdemu ukazali, ze tento ide bicyklom. Nieslo sa to v milej atmosfere.
Nigeria sa zatial javi lacna. Border guide dostal 3 eura a bol spokojny a ja tiez, lebo som to mal bez rozmyslania. SIM som preplatil asi 5-nasobne, ale stale 2x lacnejsie ako v Benine a bavime sa o dolnych jednotkach Eur. Hotel mam za 6 ecok a veceru s pivami za 4.
Viac som nestihol navnimat. Okrem asi 40tich checkpointov doteraz, na 20 km od hranice, ktore obhospodaruje kadekto. Pani s kosikom na hlave, tlupa typkov s golfovymi palicami bez uniformy, typek v mikine a siltovke s kalasnikovom a obcas aj daka regulerna policia. Zajtra bude vyzva vacsia. Jebnut Lagos.
Den 106 – 130 km cez Lagos
Lagos zacal pozvolna uz v mestecku, kde som startoval. Na mape to nevidno, ale ta algomeracia bola v podstate suvisla.
Prichod do mesta bol novy level postapo. Ak si videl ten beckovy film s Kevinom Kostnerom Vodny svet, tam boli taki spustnuti lumpi na velkom hrdzavom tankeri. Vsade ohne, kopy srotu, bordelu a jazdili na hrdzavych pokrcenych autach ozbrojeni kde tu kverom, kde tu palicou. Tak to je predmestie Lagosu.
Dostat sa tam vsak bolo lajsie, nez som sa obaval. Pomerne dobra a siroka cesta. Trafficu som sa bal najviac, ale bolo to v norme. Lepsie ako Abidjan, ci Conakry.
Samotne centrum mesta bolo dokonca celkom prijemne. Ale sterilne, ako obvykle vladne svrte v africkych metropolach.
Zasiel som na kamerunsky konzulat. Reku, pici, kokoti, nejde vam to online. Vysvetlujem to pracne typkovi. Pri slovach payment gateway ujde a odovzda ma kolegyni. Tej odznova. Po 10-tich minutach ujde aj ta. Resp. deleguje.
Konecne sa objavi niekto, kto ma analyticke schopnosti vacsie ako kacicka plavajuca na jazere medzi odpadkami na predmesti Lagosu a vstrebava situaciu. Ale nema s tym co spravit. Proste nefunguje. Raz bude. Mozno. Manualne to nevedia vystavit. Hlava 22.
Ale vraj, v Calabare na konzulate to vedia manualne. Tak uvidime. Snad ne zas o 100vku drahsie lebo online stoja 170 Eur a uz to je kurva moc na tyzdnovy transfer. Jak som sa bal Nigerie, tak zda sa, ze top vizovy kokotizmus Afriky bude Kamerun.
Prvykrat v Afrike som videl vyskove budovy z levelu mrakodrapov (snad ako tak sa chytal mozno este Abidjan).
Dostat sa von sa tiez celkom dalo. Hlavny problem byvaju tradicne mikrobusy/taxiky, ktore zasadne musia cloveka predbehnut a nasledne prudko zablokovat cestu na krajnici lebo kokot mu niekto zakyval, ze chce zviezt.
Vlastne Lagos, je asi najvacsie mesto akym som kedy presiel bajkom. Aglomeracia ma vraj okolo 24 mega myfriendov (rok 2020), a to za posledne roky este coto myfriendov isto pridali.
A z tychto 24 milionov myfriendov asi 7 milionov myfriendov zaujimalo dnes, where I am going.
Inak je to unavujuce. Celkovo Nigeria a Lagos specialne je o level vacsi maraz a chaos. V zmysle, ze tazko najdes niekde kludne miesto, kam sa cez bordel, prach, obrubniky, jarky a ploty dostanes s bajkom. Skrz podivne zazerajucich resident evil poslednych prezivsich sa odvazis opriet bajk a v klude posediet. Cize nonstop sa ide. Ostrovceky kludu, kde nemusis odrazat myfriendpv s otazkou Where are you going a kryt si záda v chaose, su pumpy. Tam je zavan civilizacie a trochu kludu.
Jo a videl som prvykrat cernosku cicinu. Typek sa spaciroval nahy po chodniku na vyjazde z mesta. Result – da nas dole vsetkych chlapi.
Inak, este okrem ciciny, dalsia pikoska, su tu take checkpointy. Typci s palicami blokuju cestu a zbieraju cash po zemi. Pytal som sa domacich. Je to prilepsenie. Sofer hodi peniaztok alebo dostane po plechoch 🙂
A tak si tu ludia ziju. Na noc zas do hotela. Strazeneho 3 typkami so sampalmi. Ale ze vraj kludno je teraz. 8-9 rokov dozadu bolo vraj horsie.
Den 107 – 144 km unavnych lebo brdky
Najvacsi stres som mal z trafficu. Vsetci strasili, ze specialne usek do Benin City je deadly. Bud som uz taky otrly kokot alebo to este len pride. Vytrestali ma brdky, kvalita asfaltu, ale s kamionmi som mal celkom mier.
Maju tu taky pekny zvyk, ktory pochopi len Nigerijcan, ale ja ho ocenujem, ze kamiony jazdia v lavom pruhu. Takze sme sa nijako neombedzovali navzajom. S mnohymi sme sa este aj pozdravili a zapozoval som na telefon zavoznikovi.
Ano, Nigerijci jazdia jak kokoti. Ale dnes bola siroka cesta, traffic v norme, kamiony, ako som spominal, vlavo. Oni sa vedia dostat do situacii. Nechybalo vela, a jeden kamion by skoncil v priekope. Ale to su momenty.
Treba si odsledovat a predvidat podobne situacie, najma ked sa hrnu dva tri kamiony vedla seba. Ale to sa stane dvakrat za den. Vypratat sa z cesty. Inak to bolo daleko lepsie ako Ghana pred Accrou.
Inak postapo feeling stale trva. Tolko srotu, trhanov s tazkym zeleznym naradim co daco kutia v hrdzavych vrakoch, stale niekde nieco hori. Je to o level inde ako som bol doteraz zvyknuty.
Den 108 – 99 km do Benin City
Brdky – ✅️
Rozjazdena cesta – ✅️
Hulakajuci ludia – ✅️
Trubenie – ✅️
Palmy – ✅️
Chatrce – ✅️
Srot – ✅️
Banany – ✅️
Odpadky – ✅️
Day as usual last 5000 km.
Chcel som ist az na druhy koniec mesta (ktore je vlastne velkomesto s 1 a pol mil. obyvatelov), ale motivacia dalej nepustila. Nezvladol by som tu zabavu prezivat este 20km.
Den 109 – 76 km bez motivacie
Dnes to neslo. Permanentne 0.5% hore, obcas este viac dokurvene rychlym padacikom k bezvyznamnemu potoku a naslednym skriabanim sa nahor, rozjazdena cesta, sviezi protivietor. Nic pekne, ziadna motivacia. Zabalil som to po 70 km, aj tak som sa s tym drbal vacsinu dna.
Padla meta 10 000 km na tripe. Chcel som spravit niekde peknu fotku, ale v Nigerii sa nedaju robit pekne fotky 🙂 Mozno zajtra.
Den 110 – 120 km a vecerny prijemny pokec
Od rana zase brdky a protivietor. Ale potom som sa nejako nastartoval a islo to. Pomaly, ale stabilne kilometre pribudali.
Presiel som veltok Nigeru po fungl novom moste, ktory este ani na mapach nebol a celkom s prehladom som stihol 120km a dojst v klude na hotel.
Najvacsi zazitok dna prisiel az vecer. Prisadol si ku mne chlapik, z ktoreho sa vyklul nejaky very senior immigration officer, podla jeho slov. A tak sme kecali o zivote v Nigerii. Dal mi par rad. A hlavne konecne nejaka fundovana debata s domacim, ktory vidi do veci (nad ramec odkial si a kam ides a give me money). Padli tri piva. Chlapik velmi zlepsil dojem z tejto krajiny.
Den 111 – 141 km a celkom fajn
Nevyrazny den. Ale islo to svizne. Brdky uz moc neboli, cesta sem tam pokrcena, ale dalo sa. Proste uspesny presun o 140 km dalej, blizsie ku Calabaru. Je nadej, ze zajtra by som to uz mohol doklepat.
Ak nebude lockdown. Totiz, tuna maju dakych zaporne naladenych povstalcov, ktori vzdy v pondelok maju este zapornejsiu naladu nez po ine dni a je zakaz vychadzania do 17.00. Aj regulerni statni vojaci z castych checkpointov sa radsej v pondelok schovaju lebo im to za to nestoji. Ale vraj uplne tuna nebude lockdown, vravia domaci. Tak uvidim co zajtra ulica prinesie, max sa stocim nazad do hotela.
Prechod hranice je este daleko. Najprv viza, potom lod do Oronu, tam zohnat daku inu lod do Idenau. Moze to byt este par dni boja. Ten prechod hranice po vode je vraj celkom stresujuca zalezitost.
A vecer v hoteli prva tepla sprcha od Dakaru 🙂
Den 112 – 110 km do Calabaru
110 km ale odtrpenych. Kombinacia niecoho, co sa da nazvat africkou rekonstrukciou, tj. rozjebem to cele na prach a sutre na 60 km a potom to davam postupne dokopy, s niecim, co proste asi je iba zanedbana cesta, rozjebana na sutre a prach sama od seba.
K tomu kvanta prasiacich „tatroviek“ a mas z toho cistu cyklisticku slast. Uz to len dobojovat. Ale som v Calabare. Ak pojdu veci podla planu, cyklistika v Nigerii je vybavena. Nasleduje faza viza a faza lodka.
Den 113 – 0 km a riesim viza do Kamerunu
Na konzulate firt dookola. Evisa, evisa, evisa. Trvalo, kym som im vysvetlil, ze to nejde. Nakoniec sme sa dopracovali k tomu, kde bol problem. Rezident country uvadzat ako Nigeriu. Zajjtra by to malo byr.
Den 114 – 19 km a komplikiada
Viza nie su. V zmatku vcera som zakkikol zle zase ine pole – military status. Tak to bude trvat tyzden namiesto jedneho dna. Jebne ma.
Den 115 a 116 – 5 km a nuda
Len sa rozhliadnnut po meste, co kde. Nuda jak slak. Instalujem moskytieru.
Den 117 – 0 km a vylet lodkou
Stretavam na hoteli Rumuna na motorke. Ide to, co ja. Davame spolu vylet do mestecka Creek Town. Trocha obzriet zivot domacich na rieke. Pekne mangrovy a riecne palmove lesy.
Den 118 a 119 – 16 km a opat nuda
Oholit, ostrihat, kupit kratase, zistit odkial chodi lod do Oronu. Inak opat priserna nuda.
Den 120 – 18 km a konecne opat na ceste
Rano po viza. Trva to,, je to chvila napatia, ale viza mi daju. Potom uz len najest, dat si pivo a na lod do Oronu. Oron je mestecko cez zaliv. Odkial chodia lode do Idenau, uz v Kamerune. Plavba rychla, v Idenau hotel.
Den 121 – 27 km a speedboat do Kamerunu
Lodka z Oronu. Vsetci strasili. Nestabilne, pretazene, stratili sa na mori, kazilo sa to, v noci ostali na vode a podobne . Z 3 hodinovej plavby 24 hodinova.
Ja som mal stastie. Sice ma ojebali dobre na cene, ale to ojebanie je radovo 15 Eur takze nic, co by mi zkazilo den, pokial som sa uspesne preplavil. Najtazsie je prave to dohadovanie na uvod. A potom trpnutie ako ti nalozia bajk.
Konecne sme asi o 10 rano vyrazili. O pol hodinu sme sa vratili nazad. Motor sa kazil. Majstri kutili dve hodiny, ktore by sa dali krasne stravit pivom. Ale uz mi neostali ziadne Nairi.
Potom sme vyrazili na druhy pokus. Lod bola plna, ale nemal som pocit, ze nadmerne a motor uz fungoval spolahlivo.
Otravne boli len policajno, armadno, namorno, colne kontroly. Doslova kazdy kilometer. Typci rovno platili myto, uz vedeli kde a kolko. Ale ja som bol v klidku. Po mne nikto nic nechcel, dokonca som keksiky dostal. Iba raz skusili, ze co mam pre nich. Som im povedal, ze nic. Akurat teda stresy ked podavas cez tri ruky pas ponad vodu zakazdym.
Po vyplavani z ustia rieky to uz islo. V polke sme nalozili dakeho rybara so sudom plnym ryb. A valili sme dalej. Zhodnotil by som to ako prijemnu vyjizdku na motorovom clne. Fakt len skoda toho piva.
Vylodit sa bolo trochu tricky. Na styl Vikingov, 20 metrov po vode na breh. S bajkom horsie. Ale doslo par typkov a poprenasali. Chceli samozrejme love. Nemal som. Mal som len 5 dolarovku na tento ucel. Tvarili sa sklamane, chvilu to nevyzeralo prijemne, ked sa 30 cernochov tvari sklamane, ale nejako to rychlo vzdali. Cakal som vacsi harasment.
Potom colnici. Vzali pas a….pol hodina nic. Vsetci sedia a robia to, co bezne tuna ludia robia. Kokot v chladku. Zatial som zamenil aspon nutne zlo penazi, zlo pretoze nevyhodny kurz, ale nemal som na vyber. Vybavil som si SIMku. Ked som dosiel nazad, stale ziadna aktivita. Asi po hodine a pol dosiel daky Chskym Chcim v uniforme, co tomu sefoval. Povypytoval sa ma na itinerar. Napisal si to perom na papier, jak som mu z hlavy daco dal.
Nasledne nejaka colnicka 25 minut nieco odpisovala z mojho pasu. Nie, ze by pisala pomaly, ona proste pisala vela. Popisala asi pol A4, netusim, kde tolko hodnotnych informacii na prepisanie v mojom pase nasla. Potom 10 minut hladala atrament do peciatky. A konecne to tam jebla. Pochvalil som ich, ze su ppci, ze to dali tesne, ale predsa pod dve hodiny.
A potom uz viac menej po tme. Najst prvy hotel. Uz sa vratim ku kempeniu, ale predsa, este som si Kamerun neotukal a Nigeria je blizko, tak som nechcel riskovat. Zdealoval som za polovicu (asi 16 Eur – drahsi kraj), ale som tu len na trovy straznika, musim vypadnut rano o 6 kym pride sef 🙂
Daľšie denníky z Afriky nájdeš tu.
Ak ma chceš na mojej ceste západnou Afrikou podporiť, môžeš tak urobiť tu
