Ahojte. Prax mi ukázala, že najlepšie popisy denných udalostí, a niekedy skôr nekorektný emočný výflus, než zmysluplný popis, postujem každý večer na Strave, ktorá zaznamenáva gps mojich denných cykloaktivít. Postujem tam v podstate také necenzurované africké denníky, ako ma z prvého fleku napadne, keď spotený zleziem z bicykla.

Kedže však Strava je appka, ktorú mimo zanietených športovcov ľudia až tak nepoužívajú, rozhodol som sa, že to paralelne skopčím aj sem na web. Nech máte info z prvej ruky.

Každý deň pridám do článku nový odstavec za uplynulý deň, takže ten istý článok sa aktualizuje, až kým neopustím krajinu. Potom založím nový článok, aby si zas nemusel rolovať dole 400 metrov jak bežné slovenské dieťa 🙂

Den 58 – 102 km po tazkom offroade

Rano prechod do Guinei. Zabudnute miesto o troch hlinenych chatrciach so slamenymi strechami, kam viedla uzka rozjazdena polna cesta cez rakosie. Bol osm tam asi jediny navstevnik dnes. Nastastie to islo bez korupcie, tj. nechceli covid test 🙂 Islo to hladko.

Dostat sa odtial vsak bolo ciste utrpenie. 40km polnej cesty plnej piesku, obrovskych pot holes a jam. Nedalo sa po tom jazdit a ak, tak s vypatim vsetkych sil ako ked sa bajkujes po plazi. A tla ittiez nebola vyhra. 40km 3 a pol hodiny. Kym som prisiel do najblizsieho mesta.

Tam tradicne koliecko. SIM a bankomat. A zvykat si zas na dalsiu menu. Tentokrat 9000 za Euro, cize mam pri sebe asi pol miliona a pivo stoji 20000, bageta 4000. Zverina ratat to.
Nastastie potomzvysok dna uz bol asfalt. Cize som dorazil na vypary aspon tu 100vku. V noci z lesa daco robilo zvuk, ktory sa mi nepacil.

Dnes vsetci kricali Porto, zase aktualizacia softveru.

Den 59 – 118 km pomedzi stolove hory

Dnes to bola krasa. Asfalt drzal, po 4000km sa objavili kopce, takze same hore a dolu. Ale bola to radost jazdit po tych plackach za poslednych asi 30 dni. Mestecka v idealnych rozostupoch na doplnenie vody a jedla. K tomu epicke vyhlady na stolove hory a zlvnenu dzunglu vsade naokolo.

Bolo by to skvele a o 20 km dlhsie, keby to nedokurvil offroad na poslednom stupani. Po 107 km skoncil asfalt a zacal prasno cerveny roletovity maraz. Podla info ma trvat 30km cez kopec do najblizsieho mesta. Cize na vecer sa zase vyhegat, zajebat od prachu, dokurvit dobre namazanu retiazku a zajebavat sa tu s tym sajrajtom este aj rano.

Cela Afrika je jeden velky prach. Najprv prasi Sahara 2000km, potom tie ich rozjebane cesty. Asi ako bicyklovat sa dookola po tom placku v kamenolome, kde nakladaju nakladiaky.

Kempim v dzungli. Dakde v prostred kopca, kde ma zastihla tma. Dnes to bude trochu na divoko.

PS: Zas hulakali Porto, ziadny novy release mindsetu od vcera neprebehol. Fascinujuce je, ze oni tu fakt kazdy den hulakaju to iste vsetci do nohy. Kazdy jeden to iste – Porto. Stari, mladi, deti, zeny, proste Branko Delele, Cubaka alebo Porto. Jak keby ich fakt vsetkych naloadovali rovnakym programom.

Den 60 – 129 km cez guinejske hory

Po 4000 km, od pohoria medzi Tiznitom a Guelminom v Maroku, prisli hory. Prve stupanie do 600m bol prasny maraz. Hore ale uz robili cestu.

Teda cernosi robili, Cinania dozerali. To tu vidam inak casto. Myslim, ze uspesne vymenili Francuzov a Portugalcov za Cinanov.

Dalsie stupanie prislo cochvila, do 1100m. Uz asfalt, ale taky vopruz. Namiesto suvisleho kopca „schody“ so zjazdami medzitym. Natahovali tych 500 vyskovych na 25 km.

Paradoxne, scenerie nic moc. Proste klasicke kopce a klasicky les. Ako hocikde na Balkane. Na vcerajsie stolovky to nemalo.
Za mesto Labe uz Cinanov zjavne nezavolali zachranovat dosledky 70 rokov guinejskej samostatnosti, lebo cesta na juh z mesta je cista pot hole bonanza.

A kde je nahodou 100 metrov bez dier, tam nadrbu spomalovace, rozumej naleju pol metra vysoky strmy kopcek z betonu. Asi aby im tie motorky a kamiony, co aj tak idu po tom zufalstve 30 km/h, nezramovali kravy a deti. Zramovana krava by bola citelna strata pre komunitu.

Keby ten beton radsej pouzili na vyspravenie tych pot holes. To im Cinania neporadili a sami na to nedosli, lebo su zaneprazdneni povalovanim sa v tieni, hulakanim Porto a predavanim arasidov. A ked pride cas, umyju nohy z krciasku a mastia modlit sa do mesity za lepsie zajtrajsky.

Ale beriem za uspech, ze teda asfalt drzi a ziadna aktualizacia – furt Porto 🙂

Den 61 – 114 km po rozmlatenych cestach cez hory

2 mesiace na ceste 🙂 Dalej nez do Pitche. Hory pokracuju. Hoci to dnes vyzeralo na mape nevinne, stale to oblo hore dolu. O to horsie, ze asfalt bol prerusovany, kazdych 100 metrov vymlety, deravy, alebo zmizol uplne. Start stop system z 0 na 25 na 0 na 25 a takto dookola 100km. Je to unavne, ked si nevies najst tempo a furt sa hrkas po kokotinach.

Ale zase som dobehol, resp. predbehol kolonu mini elektrickych auticiek, ktore som videl dva vecery dozadu. Zda sa, ze bajk je lepsi v tychto podmienkach ako elektrika:)

Vyhlady dnes o cosi lepsie. Znamena, ze dva alebo tri pekne pohlady na nejaku skalu. Dokonca ihlicnate stromy a rano bolo zima asi 10 stupnov. Ale aj tak by som bol uz rad prec. Tieto ich cesty su cisty trest. Nikdy neviem, kedy sa to zas skurvi a bude svinsky maraz.

Den 62 – 136 km medzi besnymi kamionmi

Dnes, napriek velmi pohodovemu rano, ked som si prvykrat od Mauretanie rano spravil v klidku cajik s citronom, ma akosi vsetko a vsetci srali. Nejako mam tejto krajiny uz celkom dost. Paradoxne dnes dobry asfalt. Ale uz som extremne alergicky na to pocmukavanie, tsskanie, hej-ovanie, porto-vanie a bonjourovanie od kazdeho jedneho obyvatela. Upozornuju na seba silou mocou ako male deti len vsimni si ma vsimni si ma. A ked si ho vsimnem zamava a zacne mlet francuzsky.

Samozrejme ja uz som o 50 metrov dalej a on melie dalej a hlucnejsie. Mne sa nechce 12 milionovkrat vysvetlovat, ze 1. nepoznam tu rec, 2. vobec ma to nezaujima. Je to skarede, mnohi by sa tu rozplyvali nad privetivostou miestnych. Ale ked si introvert, ide ta jebnut.

A k tomu vsetkemu som 100km nevedel nakjst moje tradicne sladke ranajky – Choco pain. A z toho ma slo jebnut este viac. Vzdy a vsade to je, ale tuto z nejakeho dovodu to nebolo. Abstak na sladke, lebo inak take ze cokolada alebo keksik tu nezozenies. A ked, tak za nekrestanske ceny. Takze ma vsetko sralo 2x.

Asi na to mal vplyv aj zvacsujuci sa traffic. Vela kamionov. Jeden ide do kopca 10, lebo nevladze, druhy ho obchadza 30, oproti auto sa vyhne do krajnice 80-tkou, a nikto nespomali, iba sa viac trubi. Trubi sa vzdy vsade a aj bezdovodne. Proste rovna cesta, kilometer dopredu vidis, nikto nikde, ale trubi sa. Kolotocarina, co ma sralo tiez. A potom ten kamion co rubal silou mocou vpred cez mrtvoly vidis o 2km vyhasnuty v kopci jak zvadnuty penis. Doslo mu, lebo 5% uz nedava. Pod nim chlapik lezi a majstruje.

A do toho fakt, ze sa blizi 2 milionovy zhluk garazi, kde musim navstivit 2 ambasady a riesit papierovacky. Cize kramy na stvrtu dnes. Povodne som tam chcel prist az utorok rano. Mam to vsak len 100km do centra. A neprebavim sa tu cely pondelok v kraji, kde je suvisla zastavba a ani kempit sa neda. Dnes 30 km na vecer vkuse dedina. Tak som sa nanominoval na plácek za dom k nejakej rodinke.

Den 63 – 125 km do Conakry

Intenzivny den, ktory zas ukazal, ze v Afrike sa nic neda a zaroven sa vsetko da.

Rano som vstal 4.30. Nie ze by som mal budik. Ten som mal az na 5tu. Ale kohut zacal vrieskat za mojim stanom na minutu o 4.30. Tak som teda vstal. Do obeda som chcel zbuchat 100vku do Conakry, aby som mal cas obehat ambasady. Podarilo sa.

Opisovat ten chaos na vstupe nema cenu. Pisal som to uz velakrat, plati to aj tu. O to horsie, ze Conakry je polostrov (tieto polostrovove mesta tu miluju v Afrike) a do mesta ides, ak neratam suvisly pas dedin uz 50km pred mestom, este dalsich 50km do slepej v hnusnej mestskej spleti.

Prva Liberia. Stravil som tam asi hodinu. Presli zo stroheho tonu k priatelskemu pokecu a odisiel som okrem viza s vodou a energetakom. Konzul typek. Ale nedal sa ukecat. 100 dolarov za tri dni alebo 150 hned. Tri dni tu stravit nechcem cakanim na peciatku v tomto chaose.

Odisiel som odtial asi o 2 a sprint 13km cez mesto na ambasadu IC. Tam vsetko ok, ale viza az zajtra. Inak sa neda.

Ok do pice. Ale kam v tomto meste. 80km za mesto sa mi uplne nechce, ubytka okolo 50 za noc. A Conakry je mesto, kde nechces ostat po tme sam na ulici.

Na ambasade som stretol parik Nemcov. Dohodli sme, ze vezmeme ubytko spolu. Bude to lacnejsie. Prve zlyhalo. Klasicky ojeb. Tvari sa to v centre, v reale ti chlapik posle WA, ze je to 25km od mesta. Nastastie som to nebookoval ja a nemusim claimovat. Potom sme nasli katolicku misiu. A tam zacala sranda.

Step 1 – neda sa, vsetko obsadene.

Step 2- sedime, kecame, taktika vydrzat. Subtask – mohli by aspon ryze dat za tanier.

Step 3 – tetky su uz nalomene, predsa nas nevyhodia, ale sef povedal neda sa. Ani ma gauci v spolocenskej. Ziadna flexibilita v uvazovani.

Step 4 – stale sedime, zotmelo sa. Taktika vydrzat. Ryza nic 🙁

Step 5 – pride typek, ze nam ponukne hotel. Drahe. Sedime a drzime dalej. Koniec koncov nie je kam ist. Bookovat dalsie Airbnb o 15km dakde v inej svrti a zistit, ze je o 30km dalej sa nam uz nechce.

Step 6 – Dojde typek zas, ze wait.

Step 7 – Dojde typek zas, ze teda vybavil izbu, kam nas da troch. Ale musia upratat.

Step 8 – Nastahujeme sa.

Step 9 – Pride iny typek a razne nas vyhodi. Zacne stahovat prestieradlo z postele. Ze neda sa. V ziadnom pripade. Ale od pohladu je to mensi sef ako ten, co nas sem pustil. Treba ich skonfrontovat.

Step 10 – Vznikne povyk. Vyjde nas dobry typek a skaredo zjebe toho zaporneho. Ten sa odide hanbit.

Step 11 -Ja som nejedol od 8 rana, Nemci na tom nie su o moc lepsie. Zamkneme zenu vnutri a ideme kupit do ulic jest s chalanom. Zenu sme tam zamkli, aby sme si obcikali teritorium, ze uz nas odtial nikto nedostane. Sprevadza nas typek 3. Nechce nas pustit samych do ulic.

A tak sme vydrzali izbu. Trvalo to len 3 hodiny, co mohlo byt hned. Ale preco veci nekomplikovat. Vid opalovacie kremy v Dakhle, spice v Tiznite. Vsetko sa da, ale treba to vydrzat. Lebo sa to z nejakeho dovodu neda hned.

PS: toto nebolo o uplatkoch. Prachy sme nukali od zaciatku. Toto bolo o mentalnom nastaveni. Toto je Afrika.

Den 64 – 88 km prec z Conakry

Rano bezcielna motacka po Conakry, kym som cakal na stanovenu hodinu, kedy si vyzdvihnut viza. Motat sa po takom meste je utrpenie. Traffic desny a verejny priestor neexistuje. Tj. nenajdes park, lavicky, travu, alebo cokolvek prijemne, kde posediet. Chodniky zapratane stankami a autami a odpadkami. Ulice plne. Nabrezie = rybarsky slum, kde sa bojis aj zastat. Ako tak je klud vo vladnej svrti, ale tam ked opres bajk, za minutu pride Myfriend sbskar a mrnci, nech ides prec.

To mesto (a to plati pre vacsinu doterajsich miest v Afrike) nie je pre ludi. Ani pre auta, lebo zapchy a zle cesty. Je pre stankarov, sbskarov, co strazia banky a obrene transportery, co strazia ministerstva. Tam to konci. Neda sa niekde v klude siediet. Nie preto, ze som napadny, ale proste preto, ze neexistuje taky priestor.

Da sa len ponahlat vpred. A to aj vsetci robia. Okrem stankarov, sbskarov a obrnenych transporterov. Hnoj cele to mesto.

Najhorsie je, ze to zase, ako tu v Afrike miluju, jebli na 50km dlhy polostrov. Cize aj ujst odtial je utrpenie a celkovo asi 80km dlha aglomeracia. To bol dnesny ciel. Vyzdvihnut viza a ist extremne rychlo do prec.

Podarilo sa. Po 70km som zacal mat opat pocit vidieka. Sprchlo. Prvy dazd od hodinovej prehanky v Guelmine. Intenzivna prietrz asi na 20 minut.

Vecer som objavil opustenu pumpu, kde zije daka rodina. Povedali ok a tak tu kempim. Vecernu spolocnost mi robilo 7 deti, ktore bedlivo sledovali stavanie stanu, varenie ryze, atd.

Daľšie denníky z Afriky nájdeš tu.