Vianocne trhy

Tour de Vianočné trhy – niekedy ani odhodlanie nestačí

November je už tradične čas mojich neskorých jesenných cyklovýprav. Na bicyklovaní v chlade a horších podmienkach je niečo návykové, čo ma každý rok prinúti prekonať osobný komfort. Voľba v roku 2018 padla na Záhreb. Nie je to ďaleko, ale je to dôstojné ukončenie sezóny. Najmä ak čakáte, kým sa tam začnú vianočné trhy prvého decembra a prešvihnete tak aj posledné záchvevy babieho leta.

Plán bol nasledovný

  1. v piatok poobede vyraziť smer čípoš klobász country a dôjsť aspoň do Slovinska 200 km,
  2. v sobotu večer vypiť vianočný punč na údajne jedných z najkrajších vianočných trhov v Európe,
  3. v nedeľu trpieť a makať ako tupé ťažné zviera proti vetru naspäť čo najviac,
  4. v pondelok ráno to doklepnúť a s arómou štvordňového bezdomovca prísť rovno do práce.

Aby som udržal tempo, beriem cesťáčik a na ňom fungl nové bikepacking brašne. Trochu bikepackingovej radosti som si doprial pred Vianocami. Dokonca som si zohnal aj zimné tretry. Stan žiaden, len spacák a bivakovací vak. Priemerka 25 km/h a 330 km dlhú cestu zhltnem za 13 hodín. Toľko teória.

Realita

Kondičke sa už takto začiatkom decembra prebrať k životu nechcelo. Zima ma potešila široko ďaleko najstudenším víkendom, keď aj obedné slniečko to vytiahlo iba na -1 °C. Svieži juhovýchodný vetrík sa mi snažil už na prvej rovinke za Kittsee vysvetliť, že zle si chlapec naplánoval výlet.

Aerodynamike som veľmi nepomohol 🙂

Kým som dorazil na rakúsko-maďarskú hranicu v Pamhagene, vyfúkal ma ľadový vetrisko a miestami som sa dral proti nemu sotva 15 km/h. Trpel krk aj dýchanie, hoci som mal kuklu, a striedavo aj prsty na rukách. Našťastie nové zimné rukavice držali dobre. Priznám sa, že prvý a jedinýkrát v živote počas mojich ciest, som dostal nápad zabaliť to.

Prekotúľal som sa maďarským Fertődom a cez nekonečné roviny zamieril na mesto Szombathely. Plán bol prísť tam do tmy. Prišla ale ďalšia facka. Začalo sa ozývať pravé koleno. Teda skôr zadná šľacha za kolenom. V stoji to prakticky nešlo, a tak som aj v občasných kopčekoch musel výrazne podraďovať, aby som o 10 kg ťažší bike zo sedla vykrútil na jednej nohe hore. Mal som za sebou ešte len 130 km, ale trvalo mi to 5 hodín. Všetka česť zimným tretrám aj rukaviciam, ale po toľkých hodinách v mraze začal chlad prenikať aj cez ne. Striedavo mi začínali omŕzať prsty na rukách a nohách, akoby sa telo nevedelo rozhodnúť, kam s telesným teplom.

Vianočné trhy v Szombathely

Bolo 6 hodín večer, keď som sa konečne domotal s boľavou nohou do Szombathely. V centre mesta som aspoň objavil vyzdobené a vysvietené vianočné trhy. Žiadna masovka, pár vkusných stánkov, vysvietená fontána a stromček. Na stotisícové mesto veľmi pekné.

Vianočná atmosféra v Szombathely

Nechcel som sa zdržovať a valil som ďalej. O kilometer som narazil na pumpu. Doteraz som nič nejedol, okrem dvoch proteínových tyčiniek, a tak som zastal. Dal som si bagetu a kolu, a hlavne vodu. Tá moja vo fľašiach už totiž dávno zamrzla, a tak som nemal čo upíjať cestou. Kým som sa najedol a napil, bolo už sedem hodín. Bolo mi jasné, že dnes už do slovinskej Lendavy nedôjdem. S tou nohou fakt nie. Kalkuloval som – do Záhrebu chýbalo ešte 190 km. Tam by som to ešte nejako dal. No v nedeľu by cesta naspäť bola ešte bolestivejšia. Navyše, pred Záhrebom sú aj kopce. Ego to nechcelo vzdať, ale rozum nakoniec vyhral.

Vymyslel som plán B, aby som aspoň trochu zachránil zmysel tejto cesty. Obzriem si tu lepšie vianočné trhy a zajtra cez vianočné trhy v Šoproni dorazím až na tie vo Viedni. 140 kilometrov po vetre dám.

Atómový hríb v kukle

V Szombathely som si dal punč. Stál 500 HUFov a príjemne zahrial. Vybral som sa na mesto Kőszeg, na hranici s Rakúskom. Kým som zakempil za kroviskami blízko cesty v dedinke Lukácsháza, asi 15 km za Szombathely, stihol ešte za mnou vybehnúť statný čokel z miestneho družstva. Aj noha prebolela, ako som makal pred ním o život preč. Škoda, že za mnou nebežal až do Záhrebu 🙂 V spacáku mohlo byť aj teplejšie, ale na nočných -5°C a sneženie bol spánok komfortný. Len ten pocit, keď vám treba o tretej v noci vyliezť sa vyčúrať 🙂

Vianočné trhy v Šoproni

Ráno to trvalo do ôsmej, kým som sa odhodlal vyliezť z tepla. Nejedol som, lebo slaninu sa mi v tej zime prežúvať nechcelo, a nepil som, lebo voda bola zmrznutá. Len som sa rýchlo spakoval a vyrazil na Šoproň a Viedeň. Hneď som zistil, že som dobre urobil, keď som včera vzdal ten Záhreb. Noha bolela ešte viac a zachraňovalo ma len to, že už mi nefúkal vietor v protismere.

Nedbal som ani na maďarské opakované a otravné zákazy pre bicykle na niektorých cestách. To oni ľúbia. Akonáhle je niekde trocha lepšia okreska, capnú tam tabuľu zákaz pre kone, bicykle a traktory. A ja mám chuť v tej zime hľadať obchádzku? Najmä, keď ten zákaz trvá vždy tak kilometer a potom už je zrušený križovatkou.

Takto som prevalil rovnou čiarou cez Kőszeg až do rakúskeho výbežku a ďalej cez dedinu Deutschkreuz naspäť do Maďarska. Vlnitá kopcovitá krajina. V lete ideálna na cestnú cyklistiku.

Šoproň

Na poludnie som mal v nohách 60 km a cucal horúce vínko v Šoproni. Vianočné trhy tam neboli nič moc. Pár stánkov, pričom najviac ľudí bolo pri stánku s klobásami. Na Szombathely sa nechytali, hoci mesto má krásne historické jadro. V obchodíku som rýchlo zjedol trochu pečiva a napil sa. Prvá energia dnešný deň.

Atómový hríb s punčom

Vianočné trhy vo Viedni

V Rakúsku som musel prekonať len jednu skupinu kopcov pri Eisenstadte. V lete krásne mierne stupáčiky a radosť sa tam cez tie ich dedinky bicyklovať. Teraz v zime, s boľavou nohou, som oddrel každý výškový meter. Snehu pribúdalo tým viac, čím viac som sa blížil k Viedni. Navyše som musel párkrát pozerať do mobilu a hľadať vhodnú cestu v spleti výjazdov na diaľnice.

Čo ma zaujalo bolo, že v zasneženej a hmlistej krajine som ešte 12 km pred centrom Viedne vôbec nevnímal, že sa blíži také veľké mesto. Všade len nekonečné zvlnené polia. Nič nenaznačovalo, že za humnami už musí byť 2 miliónová metropola. Mesto začalo vlastne až za Leopoldsdorfom. Konečne sa z hmly vynoril vysielač na kopci nad Viedňou a prvé výškové budovy pri Dunaji.

Ďalšia vec, čo ma zaujala, že hoci snežilo len pred chvíľou, cesty mali pekne odhrnuté, vrátane cyklochodníkov. Jedným takým som sa pohodlne, mimo dopravu, dostal až prakticky k Hauptbahnhof. Tiež som si všimol, že v uliciach je i napriek zime a snehu veľa bicyklov. Ľudia jazdia v každom počasí a ide to. Ak by mali jazdiť takto v Bratislave, stúpol by objem celonárodných nadávok a výhovoriek, prečo to nejde, na dvojnásobok 🙂

Zamrznutý na Hauptbahnhof vo Viedni

Na Hauptbahnhof som sa stretol s priateľkou Peťkou. Spravili sme si z tohto môjho záhrebového pokusu aspoň výlet na vianočné trhy vo Viedni. Tie jednoznačne prebili zatiaľ akékoľvek, ktoré som videl. Vianočná Viedeň je krásne vysvietená a vyzdobená. Ťažko to opísať, treba to vidieť a zažiť. A keď som videl nadšenie a radosť v očiach Peťky, tak som už vôbec neľutoval, že som tentokrát plán nedal.

Viedeň

Celková bilancia: 2 dni, 13 hodín jazdy, 269 km, historicky prvýkrát 0, slovom nula, pív.

A múdrosť na záver: Keď zmeníte tretry, otestujte si ich na pár jazdách, kým sa vydáte na dlhú jazdu, pretože to moje koleno bolo asi spôsobené nesprávne nastaveným kufrom.

Na tomto tripe som otestoval aj dvoje zimné cyklistické rukavice a tiež zimné tretry. Recenzie nájdete po rozkliknutí, resp. v sekcii Recenzie v hlavnom menu.

Total distance: 267.83 km
Max elevation: 307 m
Min elevation: 112 m
Total climbing: 1127 m
Download
Print Friendly, PDF & Email
Daj páčik, karma sa ti odmení :)
  •   
  •   
Be the first to comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *