Istanbul Turecko

Istanbul 2018 alias sedem defektov a ôsmy v Istanbule

Nápad vybrať sa do Turecka na bajku sa zrodil v hlave. Mojej. Po minuloročnom výlete na Mt. Ventoux do Francúzska som potreboval novú výzvu. A keďže vypiť 13 pív a neodpadnúť som už dal, bola to výzva bicyklová. Na sever sa mi nechcelo, je tam zima a ja zimu nemám rád. Na západe som už bol. A tak ostal juh a východ. Na juhu je fajn teplo a na východe zas lacné pivo. A keď sa tieto dve zásadne požiadavky na výlet prenesú na mapu vyjde Istanbul. Vždy a stále ma láka Ukrajina, rád by som sa pozrel aj do delty Dunaja a nech z toho drania rite aj niečo mám, tak sa okúpem v Čiernom mori. Chcelo to trochu čarovania na mape, ale nakoniec som vymyslel trasu cesty a postupne začal podprahovo spracúvať malého šéfa aj veľkého šéfa v práci na to, že mesiac nebudem robiť. Takmer 3000 km a mesiac na ceste. Vezmem krosový bike, keďže ma čakajú neisté cesty východnej Európy a spať budem pod širákom / mostom / stromom / pivným oparom…proste ako sa zadarí.

Ukrajina – kraj piva a rektálneho utrpenia

Podprahová sugescia v práci vyšla, pretože som sa jedného pekného dňa prebral na futbalovom ihrisku za Košicami. Odviezol ma sem den predtým kamarát, aby som si ušetril cestu cez Slovensko našími vláčikmi horáčikmi. Sledoval som východ slnka a tlačil parenicu so žemľou a pivo. Ukrajinská etapa povedie z Košíc cez Užhorod do Užhockého priesmyku v Karpatoch a potom pohorím cík-cak cez Synevirský národný park a Kolochavu až k Hoverle a potom ďalej do Moldavska.

Startujem
Cesta začína

Po sto kilometrovom úseku východným Slovenskom som sa dokotúľal na ukrajinské hranice vo Veľkých Slemenciach. Konečne. Kým neprekročím hranicu, nemám pocit, že som naozaj na tripe. Slovenský colník dal so sústrastným pohľadom pečiatku, tí ukrajinskí boli zábavnejší. Vraj kam idem. Do Istanbulu. Chvíľu si mysleli, že si z nich strieľam a potom prišla otázka či mám dosť peňazí. Nepotrebujem žiadne lebo spím vonku a pivo tu máte lacné. A nie, nemám drogy ani zbrane. Strelné. Kudla, dva nože a kaser sa v tom momente tvárili ako príbor s chilli omáčkou. Každopádne pečiatku dali a tak už som si to hrkal po výtlkoch do Užhorodu. Ukrajina je krásne retro. Kto chce vedieť ako to vyzeralo pred 30timi rokmi u nás, nech sa ide pozrieť na Ukrajinu. Cesty občas schodné, občas samá diera. Po nich rúbu skvosty sovietskeho motorizmu, ktoré držia pokope prevažne len vďaka mentálnej energií majiteľa a dedinky viditeľne chudobnejšie a ošarpanejšie ako u nás. Ale prírodu majú krásnu.

Uzhorod centrum
Užhorod

Tá začala za Užhorodom, ako sa rieka Uh zarezáva do Karpát a mení sa z nížinnej rieky na horskú bystrinu. Našiel som dokonca hrad pri ceste a keďže bol prvý deň a síl dosť, vyšlapal som si to hore poriadnym strmákom. Hrdosť z dobitia hradu mi pokazili miestni svadobčania, ktorí si to švihli krížom cez les v oblekoch, šatách a opätkoch. Kopce okolo sa zvyšovali, rieka Uh sa pomaly menila v širší potok a jej tok sa zrýchľoval a ja som čoraz viac fučal do nenápadného stúpania. Na noc som sa usadil v turistickom odpočívadle. Za plotom štekal pes a o kúsok vedľa pili a grilovali domáci. Ale odpočívadlo bolo podľa nenápadnej nálepky vybudované z rozpočtu Slovenskej republiky. Radostne som skočil na schodík a chcel vybehnúť na terasu malej chatky. A zdrbal som sa. Schodík povolil a ja som utrpel prvé a posledné zranenie na nohe ako som sa oškrel. Žehnám slovenskej vláde.

hrad nevystsky
Tajomný hrad v Karpatoch:)

Nasledujúci deň som prekonal Užhocký priesmyk. Okolo zakarpatská idylka. Krásna príroda, zabudnuté dedinky. Tento kraj má svoje čaro. A na Ukrajine človek vždy zažije a vidí veci, ktoré už inde nezažije. V jednom momente idylická scénka s voľne sa pasúcimi koňmi v lone prírody, o kúsok ďalej sa prirúti Lada Niva. Zastane pred vami nervózne blízko. Vystúpi týpek so samopalom, sklopí sedačku a pusti von ďalšieho a obaja si to zamieria do lesa. O sto metrov ďalej zas kostolík veľkosti novinového stánku a narvatý bábuškami, ktoré spievajú nábožné chorály. Potom sa pristaví zase auto s bratislavskou ŠPZ a vystrčená hlava sa ma po ukrajinsky pýta na cestu. Zachvíľu dve autá valiace sa vedľa seba, jedno predbieha druhé. Jediná šanca prežiť bola strihnúť si to stredom cesty medzi nimi. Bežný Ukrajinec sa za volantom mení na vraždiaci stroj.

Na Ukrajine tiež radi pasú kravy. Dôsledne po jednom. Dedko alebo babka stoja pri krave a pol dňa sledujú ako flegmatický párnokopytník prežúva. Toto tam robia všetci. Jedným prejazdom dedinou som videl aspoň 10 pastierov a 10 kráv. Nešlo mi do hlavy prečo sa nedohodnú a nepasie vždy jeden všetky kravy a neprestriedajú sa.

ukrajina vidiek
Tento ujo upgradoval – pasie hneď 2 kravy

Aj miestne obchodíky majú svoje čaro. Vľavo dole v zabudnutej bedničke sú zemiaky a kapusta. Na poloprázdnom regály vľavo pár konzerv, cestovín, sem tam obrí bochník chleba a trocha sladkosti. Regál pred vami a vravo je narvatý alkoholom. Proste nič do ruky pre hladného človeka na bajku. Takže som žil na tekutom chlebíku a sladkostiach. Ale aspoň to tam bolo lacné.

uzhocky priesmyk
Užocký priesmyk

Tento druhý deň som si užil ukrajinský karpatský vidiek do sýta. Cesty celkom prekvapili a našli sa aj fungl nové úseky. Jablká zo stromov pri ceste boli dokonale sladké a tá príroda bola úplne nepoškvrnená. Dokonca sa mi podarilo aj na naháča sa okúpať v rieke. Prišiel som si ako v 19tom storočí na divokom západe. Na večer som po absolútne rozbitej ceste dorazil k Šipotskému vodopádu. Všetci cylkloturisti k nemu chodia, tak som musel aj ja. Vodopád je to pekný, ale kto videl náš slovenský Šútovský, ten bude sklamaný. Navyše si rozbitá zachádzka k nemu vyžiadala prvý defekt.

Na večer sa začalo blýskať a tak som sa rozložil pod mostom. Nič moc miesto. Na strope pavúky, na zemi kravince a kúsok vedľa tmavý les. Na kľude mi nedodávala ani crazy odhodená bábika s odtrhnutou ručičkou čo postapokalypticky alá Černobyľ čumela na mňa zo zeme. Len som dúfal, že tu nemajú medvede, čo by prišli v noci ocheckovat moje zásoby sušeného mäsa.

Tretí deň som prebajkoval Synevyrský národný park až k Synevyrskému jazeru. Prostredie v tomto národnom parku vyzeralo ešte rázovitejšie ako vo zvyšku hôr. Domčeky boli ďaleko od seba, každý obklopený gazdovstvom ako pred sto rokmi a všade sa potulovali kravy. Krava je národné kultúrne zviera Ukrajiny. Niečo ako klokan pre Austráliu. Kravy sú všade. Čumia, prežúvajú a voľne sa motajú po ceste kde majú absolútnu prednosť. Všetci pokojne počkajú kým sa krava odšuchce nabok. Kravince dotvárajú kolorit miestnych ciest plných výtlkov a tak máte po dní jazdy na Ukrajine zadok vytrasený ako po gay párty. Na kravy sa tu merajú aj vzdialenosti a keď ste už dlho nevideli kravu, je to znamenie, že ste mŕtvy a žijete už len v paralelnom svete. Keby som bol krava, emigrujem na Ukrajinu.

synevyrsky narodny park
Národné kultúrne zviera Ukrajiny

K samotnému Synevirskému jazeru vedie krutý strmák, kde som fučal námahou ako pornoherečka pri poslednej scéne a išiel som len o kúsok rýchlejšie ako chodci. Ale stálo to za to. Celý národný park. Je to ako keby Tatrám dali pokoj developeri a BA autičkári a ostali len kľudné hory spred pár desaťročí.

Prekotúľal som sa aj cez dedinu Kolochava. Všetky expedície na Ukrajinu sem chodia, tak som musel aj ja. Dedina je známa ukrajinským národným hrdinom, zbojníkom. Taká obdoba našej Terchovej. Ja si ju ale zapamätám ako dedinu, kde ma odchytil miestny báčik v odratom obleku a ukecal ma na sto gramov vodky a pivo. Samozrejme na môj účet. Zjavne takto lovil okoloidúcich často, lebo krčmár nalieval len čo ho zbadal.

kolochava
Kolochava

Do večera som zišiel z hôr do roviny k hranici s Rumunskom. No tá cesta bol čistý análny teror. Asfalt bol samá diera, ale tu je človek vďačný, ak vôbec asfalt je. Napríklad za Kolochavou zmizol asfalt na niekoľko kilometrov úplne a ostala len široká kamenistá cesta plná výmoľov. Šiel som krokom a aj tak som obehol nejaké auto. Jediný, kto si túto dopravnú tepnu užíval, bol zeminou naložený 20 tonový Kamaz. Večer som zakempil pri rieke Tisa na hranici s Rumunskom. Slivkový strom, fľaša ovocného vína a syrové korbáčiky sľubovali pekný večer.

Hoverla – na boso až na vrchol

V noci bolo veselo. Vonku mávam ľahký spánok a tak som sa prebral na kroky. Všimol som si tri postavy, ktoré sa ku mne blížili. Ruka šla na nôž a chilli omáčka bola pod karimatkou. Zastavili sa pri slivkovom strome a ešte o mne netušili. Chvíľu tlačili slivky za svetla bateriek a potom prišli bližšie. Z príchodzích sa vykľuli samopalmi ozbrojení pohraničníci. Tú noc som zistil, že na Ukrajine sa nemá späť blízko hranice. Sú na to dosť citliví. Musel som sa zbaliť a ísť s nimi. Niekam. Netušil som kam. Šli sme nocou po hrádzi bez osvetlenia. Jeden stále drmolil o dákom porušení border law a druhý hral milého a pýtal sa na prácu a ženy na Slovensku. A tretí ma istil kvérom zozadu. Myslel som si, že moja posledná chvíľka nastala v momente, keď sa na hrádzi pred nami zjavil dáky veľký tmavý tieň. Idú má niekomu predať? Ale týpci sa zľakli rovnako. Z tieňa sa vykľul kôň. Čumel na nás a zavadzal v ceste. Ďalší spád bol už ako z grotesky a pochopil som, že títo nešťastníci ma fakt nechcú zastreliť. Border law skúsil koňa odtiahnuť. Potom odtlačiť a nakoniec odlákať. Ale kôň túto meter šesťdesiat vysokú postavičku neakceptoval. Zabralo až keď som vzal moje 400 lúmenové svetlo a zasvietil na koňa. Chudák sa prebral z letargie a odšuchtal sa preč. Pohraničníci si oddýchli, že nemusia ďalej trapošiť a ja, že ten tieň nebol priekupník s orgánmi. Doviedli ma na stanicu, kde ma znudeným pohľadom skontroloval dáky major. Typický sovietsky dôstojník, ktorého sme vyrušili pri večernej chvíľke poézie. Povedal mi, že rieka zlá, zlé späť pri rieke, zlá škaredá hranica s Rumunskom, lebo odtiaľ do osvieteného kráľovstva Ukrajiny prúdia zlí Orcovia každú noc. Preto ju tak strážia. A pustil ma preč. Na noc som sa usadil o pár kilometrov ďalej, ako inak opäť pri rieke, v jednej búdke v bufete pri ceste. Pes, ktorý ma prišiel v noci oňuchať ma už nemohol rozhodiť a dorazil som aj to víno.

Tjaciv
Spokojne ubytovaný

Štvrtý deň tripu som dorazil k Hoverle. S pomocou piva som sa dokotúľal až do Vorochty. Z dediny viedla potom ešte asi 5 kilometrov cesta cez ukrajinské nič. Všade naokolo len lesy ako z ruskej rozprávky a žiadna civilizácia. Stmievalo sa a začínal som riešiť kde prespím a hlavne kde nechám bajk počas zajtrajšieho pešieho výstupu na najvyšší vrch Ukrajiny. Alebo vezmem aj bajk? Dilemu mi vyriešilo pár drevených stavieb, ktoré sa nachádzali pri vstupe do národného parku pod Hoverlou. Bol tam obchodík, reštaurácia a dokonca chata s ubytovaním. Po štyroch dňoch som tak nečakane spal pod strechou.

Rieka Tisa Ukrajina
Prírodné scenérie som si vychutnával

Ráno som nechal bajk v chate a vybral sa na pešiu túru. Hneď pri chate bola závora strážená vojačikom a vedľa v drevenici sedela teta, ktorá vyberala za vstup pár hrivien. Zaplatil som, ona si ma zapísala do zošita a mohol som vyraziť. Cesta viedla najprv 8 km pozvoľna hore. Išlo o bývalú asfaltku, ale asfalt už emigroval. Po nej sa dalo ísť ešte aj autom, kto si priplatil za auto dole na závore, až do Zaroslyaku. Zaroslyak je športová ubytovňa, parkovisko a stánky so suvenírmi. Odtiaľ začína samotné stúpanie na Hoverlu. Týchto 8 km som prešiel rýchlym krokom. V ruke pivo a okolo mňa dvaja psíci, ktorí sa na mňa nalepili. Asi som vyzeral ako domáci lebo zase sa ma z jedného auta pýtali na cestu. Posledné 3 km zo Zaroslyaku to už išlo ťažšie. Vlial som do seba pivo a vybral sa strminou hore cez les.

Hoverla je masovka, ľudí veľa, niekedy sa ide v zástupe. A na Ukrajine sa s nejakými serpentínami hore nezaoberajú. Proste sa ide kolmo hore. Najprv cez les, potom cez kosodrevinu a o chvíľu som už bol na holom úbočí. Okolo krásne výhľady. Predbiehal som veľa turistov. Držal som vysoké tempo, pretože som dnes chcel stihnúť nielen túru, ale aj kus na bicykli. Pár stoviek metrov pod vrcholom som dobehol nešťastnicu, ktorá sa o výstup pokúšala iba v ponožkách. Vôbec jej to nešlo a furt padala. Zjavne nezvyknutá chodiť na boso. Či hovorila česky to neviem. Ale chlapík, ktorý bol s ňou sa evidentne nudil. Ten nápad sa mi zapáčil. Prečo sa nevyzuť tiež? Zhodil som topánky aj ponožky a posledné stovky metrov na vrchol som v mäkkej tráve odšľapal na boso. Pocit mäkkej trávy na chodidlách bol skvelý.

Vrchol Hoverly je oblý a tak som turistický ruch hore uvidel až tesne pred vrcholom. Hore bolo rušno. Veľa turistov a dokonca aj ukrajinská verzia turistického kapitalizmu. Boli tam predajcovia medailí, odznakov, magnetiek a stušiek. Dokonca predajca čaju a kávy. Ako to tam vytrepal fakt netuším. Vrcholom sa niesli zvuky ukrajinského popu z bluetooth repráku a všade bolo rozbité sklo na zemi. Ale výhľady boli parádne a počasie počas celého výletu až doteraz vychádzalo na jednotku. Konečne som do seba nalial ten liter a pol piva, čo som cestou hore šetril.

Smerom naspäť, už úplne dole v Zaroslyaku, ma pobavila jedna teta. Vykračovala si to v sandáloch na boso a zabila to otázkou, či je to ešte ďaleko. Že sa toto opýta niekto, kto práve presandaloval 300 metrov od auta a ide na dvojtisicovku…možno ju oklamali, že hore bude akcia na ponožky. Na spiatočnej ceste k chate mi zastavila Lada s domácimi čo boli na čučoriedkach a tak som sa posledné kilometre zviezol natlačený medzi vedrami bobuliek.

Hoverla Ukrajina
Keď som okolo obeda schádzal hore už mierili davy

Najvyšší vrchol Ukrajiny bol za mnou a hory pomaly končili. Jeden transportný deň po rovine cez mesto Černivec, komplet pokryté mačacími hlavami. Rektálne utrpenie dosiahlo nových nepoznaných rozmerov. Predomnou už bolo rovinaté Moldavsko, cez ktoré prefičím až do Odesy k Čiernemu moru.

Hoverla Ukrajina
Kamoš

Moldavsko a Podnestersko – melónová veľmoc

Tri základné životné pravdy o Moldavsku hovoria:

1. Moldavsko nie je rovinatá krajina. Internet klame. Sú to nekonečné veterné hupy cez polia.

2. V Moldavsku sa nepredbiehajú autá tak, že predbiehajúci obchádza predbiehaného zľava, ale tak, že predbiehaný uhne doprava na krajnicu. Či pri tom zrámuje kravu alebo cyklistu tu už nikoho netrápi.

3. Vzdialenosti sa v Moldavsku merajú na predavačov melónov pri ceste. Kravy sú síce stále dominantné cicavce, ale tu sa predávajú melóny na kvantá. A nie že si ujo prinesie káričku s melónmi ako vo Veľkom Bieli. Ale rovno kamión a 20 metrový príves plný melónov.

melony
Melónovanie sa

Inak na mňa Moldavsko pôsobilo ako fajn krajina. Ľudia sú tu viac európskejší ako na Ukrajine. Nikto sa tu nečuduje keď vidí cyklistu. Na dedinách nie sú oblečení ako v Mrázikovi a aj cesty obsahujú asfalt. Pivo je stále lacné a v melónoch sa dá plávať. Síce v Moldavsku, slovami klasika, nič nie je, ale môžem si dať puntík, že som tam bol. A chytil som tam defekt číslo 2. Pri opravovaní mi asistoval opitý ujko z miestnej krčmy, ktorí ma už na obed volal spať a jesť k sebe domov.

moldavsko
Zase ďalší kamoš. Spitý, ale prítulný:)

Krajina vyzerá na kempenie prívetivo, akurát večer nájsť miesto na spanie nie je také ľahké. Lúky a polia, ktoré vyzerajú cez deň dobre sa v noci menia na podmáčané bažiny plné komárov. Prvú noc som musel po tme bajkovať ešte asi pol hodinu, kým som vyliezol na aký taký kopček a našiel starú pumpu. Na kopci a na betóne komáre neboli. Zato tam bol malý chlpatý orech, ktorý ma chodil v noci pravidelne obštekávať.

moldavsko
Nočný vlk

Ráno, keď orech videl ako tlačím salámu, prišiel bližšie, posadil sa a čumel. Hodil som mu pár kúskov a keď pochopil, že mu neocikám teritórium a ešte ho aj nakŕmim, prestal štekať. Keď som asi 50x vyšiel na zdĺhavú terénnu vlnu do kopca proti vetru a zas dole, ocitol som sa v Kišiňove.

Kišiňov je zvláštne mesto. Niečo ako Bratislava kedysi, keď bola viac rozbitejšia a spustnutejšia. Veľkosťou aj takým nijakým feelingom. Proste taký chaotický náhodný zhluk starých socikovskych mega stavieb a nových developerských projektov. Do toho výtlky na cestách a dymiace autobusy. Čo ma na tom meste najviac zaujalo je fakt, že by sa tam skvelo organizovali rozlúčky so slobodou pre opitých Angličanov. Alkohol lacnejší ako u nás alebo v Budapešti a baby pekné. Podľa mňa na to ešte Angláni časom prídu.

Oveľa zaujímavejšia časť sveta pre mňa bolo separatistické Podnestersko, do ktorého som sa vybral nasledujúci, deviaty deň výletu. V roku 1992 si proste časť Moldavska povedala, že nechce byť samostatný štát, ale chce ostať súčasťou ZSSR. Výsledkom tohto snaženia je, že sú samostatný štát. A nie sú súčasťou ničoho. Proste len tak sú položení uprostred polí so slnečnicou a kukuricou niekde medzi Moldavskom a Ukrajinou.

podnestersko
Vstupujem do Podnesterska

Najprv prišla hraničná kontrola pred mestom Bender. Colník mi niečo splietal o batožine. Možno chcel prekutrať, ale keď videl v mojej tvári výraz náhodne vyvolaného žiaka na hodine fyziky a zistil, že mu nerozumiem pol slova, poslal má zaregistrovať sa do vedľajšej búdky. Dnu som sa teda dostal v pohode. Boli slušní, aj anglicky dali základy.

Hneď mesto Bender ma ovialo socikom. Ošarpané paneláky a predimenzovane široká hlavná trieda prakticky bez áut a bez reklamného smogu. Potom sa začali objavovať rôzne dôstojné pamätníky komunistického typu. To znamená, zvačša zo zeme trčiaci neidentifikovateľný tvar z jedného kusu betónu zakončený kladivom a kosákom. Za mestom bola pevnosť, niečo na štýl takej tej pozemnej pevnosti ako je v Komárne. A na bráne veľká červená päťcípa hviezda. Chcel som odfotiť, ale vyšli vojaci a nechcel som riskovať, že sa tým dotknem ich jemnocitu. Minul som jeden obrnený transportér slúžiaci ako pomník vojny za nezávislosť od Moldavska z roku ’92. A potom už vojakmi strážený most cez rieku Dnester. Opäť dlhá široká cesta, minimum áut. Po pár kilometroch sa objavil nápis Tiraspol.

Tiraspol samotný je mix komunizmu a modernej doby. Nejako takto by to vyzeralo možno u nás keby sa nič nezmenilo. Mestu dominuje dlhá široká ulica lemovaná pamätníkmi, tankom T34, sochami Lenina a megalomanskými komunistickými budovami. Napríklad Dom Sovietu. Veľa priestoru, minimum áut, veľa betónu. A na pozadí paneláky. Veľmi ospalá atmosféra. Na budovách a bilboardoch nápisy ako z čias komunizmu, velebiace buď Sovietsky Zväz alebo Podnesterskú Moldavskú Republiku, čo je názov tohto útvaru. Ešte aj na maršutke kosák a kladivo na zadnom okne alebo ujko na ulici s CCCP tričkom. Do tohto socík skanzenu sa občas votrie moderná sklenená budova, Porsche Cayenne alebo výklad s mobilmi, prípadne Sex on the beach drink v menu reštaurácie. Supermarket na západný štýl. Ponuka developera na nové byty. Proste moderná doba zasadená do komunistického sveta. Alebo naopak, komunizmus v modernej dobe. Aj keď treba uznať, že oproti Moldavsku či Ukrajine je to tu oveľa čistejšie, upravenejšie a celkovo menej rozbité. A v celom meste na lokálne pomery výborný asfalt, pokosené trávniky, škola v lepšom stave ako tie naše na Slovensku. Píše sa, že je to mafiánsky štát. Všetko sa tam volá Sheriff po lokálnom samovládcovi. Pumpy, sieť supermarketov, všetko. Ale ako povedal jeden Moldavec na pumpe pred Benderom: ”Nič nemáš, žiadne milióny, nebudeš mať problém.” Ľudia sú tam milí. Dokonca som za Tiraspolom, už smerom na Ukrajinu, zbadal cestného cyklistu. Bol to prvý a jediný športujúci cyklista na celom tripe. A práve tu, kde by som ho čakal najmenej. S mojím naloženým bajkom mi dalo zabrať ho dohnať a držať s ním tempo. Chvíľu sme kecali, ale neviem o čom, lebo ja neviem po rusky a on po slovensky. Tak som si s ním spravil selfíčku a odpojil sa. Večerný prechod hraníc na Ukrajinu bol bezproblémový. Na internete som sa dočítal o rôznych obštrukciách skorumpovaných miestnych colníkov, ale ja som problém nemal. Asi sa skôr sústredili na dlhú frontu áut. Rýchla pečiatka a už som bol opäť na Ukrajine a čakalo ma necelých 100 km do Odesy.

Odesa – zabudnutá sláva

Od Podnesterských hraníc do Odesy to bolo zhruba 80 kilometrov. Ale táto časť Ukrajiny už bola iná ako v horách. Rovinatá, len mierne zvlnená krajina a takmer prázdna. Dedina sotva raz za 20 km. Počas celej cesty do Odesy boli dediny vlastne iba 3. To už som musel plánovať aj spotrebu vody a sladkostí. Život na takej zabudnutej ukrajinskej dedine je pomalý. Bábuške nevadí čakať na autobus 40 minút. Nevie kedy a čo príde. Ale vie, že raz dačo príde. A keď nepríde, niečo stopne. Ktovie podľa čoho sa riadia. Žiadny cestovný poriadok ani zastávky som nevidel. Občas sa dáka maršutka prihrkala a nabrala ľudí, kde kto stál. Proste sa postavíte vedľa cesty a mávate na každú bielu dodávku čo by mohla byť mikrobus. Najväčšia šanca je v strede dediny pri potravinách a kým čakáte dáte si aj lahváčika. Sedel som takto asi pol hodinu, kŕmil miestneho čokla čokoládou a pil pivo a pozoroval tento systém verejnej dopravy.

Ukrajina smer Odesa

Do Odesy som dorazil okolo obeda. Dokonca som vychytal dopravnú zápchu. Mňa na bicykli to netrápilo, ale všimol som si, že tu nikto nemá problém vynadať policajtovi na križovatke, ak dlho nepúšťa jeho smer. Ten sa urazí a ešte naschvál pár minút podrží autá stáť. Trvalo mi dobrú hodinu kým som sa preštrikoval cez miestnu dopravu, na štýl trúb koľko vládzeš, až k moru. Rozbité cesty a vybehané električkové koľaje mi to neuľahčovali. A ten smrad z 50 ročných žigulákov tiež stál za to.

Odesa Ukrajina
Vstup do Odesy

Čo ma zarazilo bolo, že more som neuvidel kým som prakticky nestál na jeho brehu. Klasický spôsob rýchlokvaseného kapitalizmu. Neukážem more všetkým zďaleka ako lákadlo, ale obstavám ho luxusnými novostavbami s vysokými plotmi. A kde ešte nič nestojí, tam nechám spustnúť kroviská, aby nikto nemal ani náhodou šancu more uvidieť. K moru potom nechám voľnú len jednu úzku cestičku. A aj tú musí narušiť minimálne štyristo strmých schodov. Veď sovietsky občan zbehne. A vozičkári, cyklisti a starší sú v prdeli. Tento bezbariérový prístup vládne vo všetkých týchto krajinách, kde tak silno budovali socializmus, že na ich 30 centimetrové obrubníky, vybité mačacie hlavy, vyhegané električkové koľaje a všadeprítomné strmé a dlhé schody potrebujete ideálne tank, nie bicykel. Veď vlastne u nás na Slovensku je to rovnaké.

Každopádne more som nakoniec našiel. A hneď som zadelil selfíčku a dve pivá. To prvé mi teta, s výrazom ochotným ako keď vegetarián zbadá bravčové koleno, načapovala do plasťáku. Prišlo mi ľúto zapiť 10 dňovú cestu a prvý pohľad na Čierne more tak nekultúrne, tak som si hneď kúpil aj lahváčika. A keď už som pri plastovom pohári. Ekológia im na východ a juh od Slovenska nič nehovorí. Bratislavskí hipsteri triedia aj sézamové semiačka v záchodovej mise, ale na Ukrajine, Rumunsku, Bulharsku a 80 miliónovom Turecku mi boli schopní bežne dať sáčok aj na sklenenú fľašu od piva. EÚ zakáže slamky, ale 500 miliónov ľudí na východ a juh od Slovenska bude pokojne ďalej používať mikroténový sáčok aj na konzervu tuniaka. A to ešte nechcem vedieť aký prístup majú miliardy Číňanov a Indov.

Odesa Ukrajina
Čierne more

V Odese som si vzal ubytko na dve noci. Aby som si vychutnal more. Ďalší deň bol môj jediný deň na celej ceste, počas ktorého som nesedel na bicykli, iba na pláži. Zašiel som aj do centra. Cestou som dokonca naskočil na čierno do prastarého trolejbusu. Jazdia tam žlté trolejbusy rovnakého typu ako pred pár rokmi v Bratislave. Akurát tu sú v úplne defaultnej verzii bez akejkoľvek elektroniky a rekonštrukcie. Proste stav spred 40tich rokov a taký bol asi aj ich vek. Viezť sa v tom teple v plnom rozhrkanom troleji a po mačacích hlavách stálo za to.

A mesto samotné? Centrum je pekné. Večerná atmosféra dotváraná pouličnými hudobníkmi a kaviarničkami pôsobila príjemne. Ale to je len vrchol ľadovca v podobe pár upravených ulíc. Zvyšok mesta je klasická Ukrajina. Vybúchané mačacie hlavy, výtlky, rozkopávky chodníkov, všade zavádzajúce parkujúce autá, ktoré zaberajú celé chodníky, na cestách sa preháňajú drahé SUV s tmavými čelnými sklami popri prastarých dymiacich Ladách a Moskvičoch. Budovy sú historické, ale ošumelé, ako celý tento postsovietsky svet. Snáď najviac zašlú slávu tohto mesta opisuje jeden môj zážitok. Keď som zbehol dole po Potemkinovských schodoch k prístavu a zahol doprava, aby som sa dostal späť k pláži a k ubytku, prechádzal som okolo rozbitej bytovky. Polovica okien vytlčená a druhá zatemnená roletami. Proste Luník 9, len neobývaný. Svietilo sa iba v jednom okne na prízemí. Videl som tam sedieť akúsi babku. Vyskočil som na blízky múrik. Bol som zvedavý, ako to v takom postapokalyptickom ukrajinskom baráku vyzerá zvnútra. To, že tam zbadám nahú mladú ženu konverzujucu s nejakým chlapíkom a z babky sa vykľuje bordelmama, som nečakal. Proste lesk a bieda Odesy. Ale more a lacné pivo pre moju spokojnosť stačili. Hoci aj tie pláže mohli zbaviť vylámaných betónových blokov a trochu upraviť, keď už je to top letovisko krajiny.

Z Odesy do Delty Dunaja – offroad po ukrajinských cestách

Z Odesy som tri dní cestoval cez juhovýchodný cíp Ukrajiny do Reni, trojhraničia Ukrajiny, Moldavska a Rumunska. Cieľom bola rumunská Tulcea, vstupná brána do delty Dunaja. Ale kým som sa tam dostal, musel som sa ešte prekotúlať najzabudnutejšou časťou Ukrajiny. Za Odesou bola ešte turisticky vychytená oblasť Zátoka. Je špecifická tým, že ide len o úzky pás pevniny medzi morom a jazerom. Široký len pár desiatok metrov. Z cesty vidíte súčasne vlny na mori aj kľudné vody jazera. A všade dovolenkujúci domáci, ďalší domáci, ktorí ponúkajú ubytká, hotely, proste taká Ukrajinská riviéra. Za Zátokou ale skončil svet. Začali pribúdať výtlky, až nakoniec bol asfalt deravý ako Ficove argumenty. Bicyklovanie sa zmenilo na štrikovanie medzi výtlkmi. Autá v protismere si dokonca vyjazdili alternatívnu cestu po poli.

Ukrajina cesty
Ukrajinský hlavný ťah

No najhoršie prišlo, keď sa táto menšia cesta napojila na hlavný ťah z miliónovej Odesy na hranicu s Rumunskom. Hlavný ťah je v tomto prípade rovnako povznášajúce spojenie ako Hlavná stanica v Bratislave. Proste asfalt rezignoval úplne a zostali len šutre o veľkosti ľudskej pasti. Na ostrých kameňoch ubiehali tenké kolesá bicykla a musel som miestami tlačiť. Najhoršie ale bolo, že tento hlavný ťah bol frekventovaný a keď prešiel kamión, zahalil celú cestu do prachu. Nevidel som na meter, nedalo sa dýchať a ani ďalší kamión za mnou nevidel mňa. Za bieleho dňa som musel zapnúť blikačky. Táto prašná tortúra trvala kilometre. V tých chvíľach som preklínal všetkých súdruhov, ktorí celé 20. storočie budovali krajšie zajtrajšky v Sovietskom Zväze, ale na cesty už pri tom nevydalo. A každému slovenskému rusofilovi, komunistovi, haterovi EÚ a vyznávačovi podobných divných ideológii by som doprial pobicyklovat sa po tomto výsledku budovania socializmu. Kvalita miestnych ciest ma stála ďalšie dva defekty. Ale aj tak sa mi podarilo nakotúľať jediných 200 km za deň na výlete. Asi som to chcel mať už čím skôr z krku.

Pred trojhraničim v Reni, v jednej z dedín, som zastavil a za posledné hrivny kúpil vodu a pivo. Prihovoril sa mi Ukrajinec Vova. Rukami nohami sa dorozumievame odkiaľ som a kam idem. Kupuje mi pivo a potom druhé a tretie. Dokonca od neho dostávam 12 hrivien ako úplatok na pivo pre colníka. Vraj sú v Reni dosť problémoví. Vytrasený a zaprášený, ale Ukrajina sa lúči v dobrom svetle a s pivom v žalúdku. Tých 12 hrivien mám doteraz.

Ukrajina delta Dunaja
Rovinatá krajina smerom do Rumunska – v podstate severná časť delty Dunaja

S malou dušou prichádzam na hranicu. Najprv ma čaká prechod do Moldavska. Touto krajinou prejdem asi 500 metrov a hneď za týmto úsekom je prechod do Rumunska. Moldavsku sa nedá vyhnúť a znamená to byrokraciu navyše. Prechádzať hranicu v týchto krajinách je ako RPG z 90tych rokov. Plníte úlohy, aby ste sa dostali do ďalšieho levelu. Najprv prídete k chlapíkovi vo vyťahanej uniforme, zavádzajúcemu na ceste, ktorý by mohol byť colníkom. Ale aj nemusel. Dá vám lístok a na ňom je perom napísaný hieroglyf. Potom ten lístok a pas ukážete inému colníkovi, ktorý vás pošle dakam preč mávnutím ruky. Netušíte kam, ale vidíte radu ľudí. Postavíte sa smutný do nej. Neviete načo, ale keď tu čaká toľko ľudí, asi to bude dôležité. Ja som ale mal šťastie. Prišiel žolík v podobe cyklistu v žltom. Domáci, čo sa vyzná. Predbehne rad a dostane okamžite pečiatku. Zopakujem po ňom. Beží do okienka číslo 2 na druhej strane cesty. Neviem na čo slúži toto okienko. Vlastne už ani neviem, či ma kontrolujú ukrajinskí alebo moldavskí colníci. Predbehneme spolu troch kamionistov a dostaneme pečiatku. A biely lístok s perokresbou k tomu. Žltý sa vrátil do okienka č. 1 a vošiel do vedľajších dverí. Nasledujem ho. Nesmie mi ujsť. Cestou mi z ruky vytrhne pas po ceste sa motajúca colníčka. Tá ho osobne doručí do tých istých dverí, kam by som ho doniesol aj sám. Čakám ako u doktora. Prídu ľudia a tlačia sa. Som kľudný lebo žltý čaká tiež. Potom mne aj žltému naraz podajú pas. A vybavené. Akurát mi ešte biely lístok vezme tá motajúca sa colníčka. Moldavian mission completed. Bez žltého by som to nedal a aj som sa mu poďakoval.

tiraspol podnestersko
Zlatý Schengen

Ďalší level je moldavsko – rumunská hranica o 500 metrov ďalej. Moldavci len opečiatkujú pas, čím stvrdia môj historicky najkratší pobyt v tejto krajine. Kde ho pečiatkujú viem zas len podľa toho žltého cyklistu. Prechádzam do Rumunska. Najprv o mňa nikto nejaví záujem. Až keď neistým krokom pomaly prejdem všetky prázdne checkpointy a búdky a prekráčam okolo rady áut, prirúti sa dedko v uniforme o tri čísla väčšej. Že kam idem a mám sa postaviť do radu. Všimli si ma rovnako pohotovo ako bratislavskí čašníci. Poslušne som zmizol z dohľadu o tri autá dozadu, aby nemal pocit, že sa predbieham. Po chvíľke prišiel iný colník. Vzal pas a povedal, že si mám zapnúť zips na drese. Etiketa musí byť. Vzhľadom na tie vyťahané uniformy to bolo ako keby ma Čech sprdol, že mám špinavé ponožky v sandáloch. Potom ten dedko v nepasujúcej uniforme skontroloval batožinu a po ďalšej pečiatke som v EÚ.

Rumunsko Galati
Krajina za mestom Galati

V meste Galati som chytil kompu cez Dunaj a ušetril si tak 40 km obchádzku k najbližšiemu mostu. Zrazu som mal pocit, že som vo fungujúcej krajine. Cesty boli dobré, poriadok a už som nemusel riešiť roaming dáta, výbery z bankomatu, platby kartou a pod. Večer som sa zložil na nevysokom kopci nad akousi dedinou. Mal som krásny výhľad na západ slnka. Ukrajinská odysea za mnou a predo mnou Delta Dunaja.

Rumunsko Galati
Zakempil som na nevysokých vŕškoch nad dedinou

Detla Dunaja – neobjavený raj na konci sveta

Delta Dunaja je úplne magické miesto. Ja som sa vybral do mestečka Sulina, ktoré leží na konci stredného z troch ramien Dunaja, ktoré tvoria deltu. Samotné mestečko je iný svet. Dostať sa tam dá len po vode z asi 70 km vzdialeného mesta Tulcea. Loď tam chodí raz za deň. Okrem tejto hlavnej lode ešte premávajú drahšie a rýchlejšie katamarány. Ale touto pomalšou je to väčší zážitok. Plavba trvá 4 hodiny a býva plne obsadená domácimi a ich vecami. Keďže toto je jediná spojnica Delty so svetom, na lodi sú kvantá jedla, vody, kuchynských potrieb a vôbec všetkého možného. Plavba bola pomerne jednotvárna, ale spríjemnil som si ju pivom. Zakecal som sa s rumunským párikom. Ruskí emigranti narodení v Rumunsku a pracujúci v Belgicku. Úplne som to nepochopil. Rozprávali sme sa o situáciách v našich krajinách. Aj u nich trpia zlými cestami, korupciou, malými platmi. A ani s tým ich hrdinským prokurátorom, ktorý zatvára ministrov, čo občas zarezonuje u nás v médiách, to nie je vraj ideálne.

Delta Dunaja
Loďou do Delty

„Vitaj na konci sveta“, privítal ma môj nový známy, keď sme večer pristávali v Suline a ja som matne vnímal okolité domy. Rumunská plastová dva a pol litrovka piva je veľmi zradná na slnku. Po vystúpení z lode som sa už len autopilotom dostal na pláž.

Delta Dunaja
Prvý krát ma vezie niečo iné ako moje nohy

Ráno má prebral krásny východ slnka. Najprv len červené zore a potom sa tesne nad morom objavil červený záblesk a slnečný kotúč sa pomaly sunul nahor. Voľným okom vidíte ako vychádza a keď je za polkou, vyzerá to chvíľu ako atómový hríb. Až chvíľu na to ako vyjde celý, zosilnie aj jeho žiara a už vznikajú prvé tiene.

Delta Dunaja
Miesto na nocľah

Na pláži ma nepríjemne prekvapili mravce, ktoré sa mi v noci dostali do tašky s jedlom. Musel som celú tašku vyčistiť a keď už som bol vo švungu, spravil som si aj revíziu náhradných duší. Mal som doteraz 4 defekty a vždy som neprozreteľne hodil použitú dušu medzi tie dobré. Takže to nešlo inak, len všetkých 6 nafúkať, prekontrolovať a zlé vyhodiť alebo zalepiť.

Delta Dunaja
Východ slnka v Delte

Z pláže som sa vybral do mestečka. Ako som už spomínal, je to iný svet. Po pevnej zemi sa tu človek ďaleko nedostane, max tak v rámci mesta. A to je malé. Takže tu premávajú len lokálne taxíky, všetko Dacia Logan. Aj to prevažne len trasa 2 km na pláž a späť. Takže v samotnom mestečku bol ráno dokonalý kľud. Fakt si človek až v takejto situácii uvedomí, ako kľudne svet pôsobí bez nervózneho hukotu áut.

Na promenáde pri rieke som si všimol množstvo tabúľ na rôzne exkurzie do Delty. Zvažoval som aj plán vybrať sa po neistej lesno poľnej ceste do St. George. Obdobného mestečka na južnom ramene Delty. Ale po hrkotaní sa ukrajinskými cestami som už na to nemal náladu. Navyše delta pôsobí miestami idylicky, ale vie byť aj zradná. Voľne sa pasúce kone, dobytok, kopec vtákov, ale aj všadeprítomné polodivoke psy a močariská. Tak som túto 30 km dlhú neistú cestu zavrhol. Navyše by som sa musel aj vrátiť a 60km s naloženým bikom po zlom povrchu ma nelákalo. Vyhral plán nájsť ubytko, zložiť bike a ísť na exkurziu.

No ešte pred tým kúpanie na pláži. Je to skvelý pocit kúpať sa takto na konci sveta a pozorovať, ako obzor zakryje kilometrový kŕdeľ kormoránov letiacich nad morom. Turistický ruch tu je len lokálny, takže žiadne rezorty a plno turistov. Len miestni.

Delta Dunaja
Kúpete sa a potom zrazu preletí kilometrový kŕdeľ kormoránov

Exkurzia bola až večer o 6. Ale bol to jednoznačne najlepší zážitok celej cesty. Už len ten pocit plaviť sa v malej loďke po Dunaji a smerovať tých posledných pár kilometrov k jeho koncu bol na nezaplatenie. Cestou bolo vidieť reálny život. Kde tu roztrúsení rybári, domáce člny, kravy brodiace sa rákosím a pijúce vodu a všade len stromy a húština. Z Dunaja odbočovalo viacero kanálov. Aj pri starom majáku sa jeden strácal v rákosí. Až neskôr som zistil kam vedie. Preplavili sme sa až k novému majáku. Dunaj, ten končí reálne už pri starom majáku asi kilometer za Sulinou. Ale ešte niekoľko ďalších kilometrov sa ťahá umelý kanál vydelený od mora hrádzou kameňov. Až na konci tohto kanála sa nachádza nový maják. Je zábavné pozorovať, ako tu je ešte rieka a za kameňmi je už vlniace sa more. Za novým majákom Dunaj definitívne skončil. Bolo vidno prechod vody. Chvíľu ešte pokojná riečna hladina a za pár metrov už pomalé morské vlnenie. Ochvíľu sa vlny ešte viac zvacsily a začali s loďkou poriadne kymácať. Už sme boli na otvorenom mori. Nad pevninou sa držali búrkové mraky a vytvárali až postapokalypticku atmosféru.

A do toho hrdzavejúci vrak lode, z polovice potopený, stroskotaný na plytčine. Asi 100 metrov hrdzavejúcej ocele. Turgut S. Turecká kontajnerová loď. Aj keď niekde píšu že gruzínska, Vraj tam je od roku 2009, ale ani domáci ani internety moc nevedia. Od vraku sme sa rozbehli plnou parou vpred. Pred nami v diaľke slabo sa črtajúce pobrežie. Až tu je vidno, aké je more obrovské. Keď som to pozeral na mape, vyzeralo to, že sme sa sotva vzdialili od pobrežia. No tu na nadskakujucom člne, do ktorého zospodu v plnej rýchlosti udierala hladina a občas som ja, čo som sedel úplne vpredu, dostal poriadnu spŕšku slanej vody, mi to prišlo, že sa snáď plavíme na druhú stranu mora. Vrak už takmer zmizol v diaľke za nami a pred nami sa objavil nekonečný čierny pás. Vtáčí ostrov. Vlastne skôr plytčina. Voda tu je taká plytká, že môžte uprostred tohto ničoho v strede mora vystúpiť z lode a siaha len po členky. Na niektorých miestach sa vynárajú aj blatisté ostrovčeky. Raj kormoránov a pelikánov.

Myslel som, že už zamierime naspäť, ale my sme sa opäť vybrali na šíre more. Teda aspoň ja som si to myslel. V skutočnosti po asi 10 minútach ruténia sa a tvrdých nárazoch po vlnách sme dorazili k pobrežiu a na ňom bolo vidno mesto. Až po chvíľke mi došlo, že sme celý čas nesmerovali na otvorené more, ale vlastne len v určitej diaľke od pobrežia sledovali trasu paralelne s dunajským kanálom a to mesto je Sulina. A teraz, po pokojnom sledovaní západu slnka, nás lodivod nasmeroval priamo do kanála okolo starého majáku a za pár minút sme už boli v Sulíne.

Mesto v sobotu večer žilo. Až moc. Tých pár reštaurácii a jeden obchod absolútne nestíhali vybavovať zákazníkov a tak som musel zabudnúť na pizzu a jediné čo mi ostalo bolo pár zabudnutých pečív z miestnej pekárničky. Do Delty sa ešte určite chcem vrátiť a preskúmať aj iné miesta.

Delta Dunaja
Starý maják

Čierne more – Rumunsko

Rumunsko. Až teraz ma reálne čakala táto krajina, keďže Delta je svet sám o sebe. Moja cesta po vystúpení z lode v Tulcei viedla do mesta Konstanca. 120 kilometrov po vnútrozemí. Krajina je v tejto časti Rumunska rovná a veterná. Zaujímavé ale je, že na každom kroku sa týčia nevysoké kopčeky uprostred polí. Pripomínalo mi to starobylé mohyly. Buď tam kedysi pomrelo veľa miestnych náčelníkov, alebo tam majú mrte veľkých krtkov.

Rumunsko krajina
Rumunská krajina

Hlavná cesta bola frekventovaná a tak som zliezol na paralelnú medzi dediny. Bál som sa aký asfalt ma čaká. No kvalita ciest v Rumunsku počas celej mojej etapy bola porovnateľná s tými našimi. Celkovo som ja osobne nemal z Rumunska žiadny negatívny kultúrny šok. Je to krajina ako naša, aj čo sa týka infraštruktúry, cien a materiálneho bohatstva. Večer som zažil aj povestných rumunských psov. Všetci ma pred nimi varovali. Stretol som ich pri odbočke na zapadlú dedinskú pláž v Corbu. Nemal som po ruke kaser a tak musel nastúpiť kopanec do ňufáku, aby mi dali pokoj. Odmenou mi ale bola spomínaná pláž. Ideálne miesto na prespanie. Pláž využívaná iba miestnymi, bez otravných slnečníkov a zbytočného ruchu. Len jeden bufet, akurát dosť na to, aby si bolo kde kúpiť pivo. Na pláži nocovalo viacero ľudí, takže noc bola bezpečná.

Corbu plaz Rumunsko
Pláž v Corbu

Ďalší deň, už sedemnásty, som na tejto skvelej pláži ostal až do obeda. Nechcelo sa mi z nej odchádzať a užíval som si more a pivo. Bol som definitívne pri Čiernom mori a plán bol kotúľať sa pohodovým tempom cez rumunské pláže a spoznávať zákutia pobrežia.

Corbu plaz Rumunsko

Prekotúľal som sa cez Konstancu a jej povestnú pláž Mamaiu. Mamaia ma ale tak nezaujala ako dedinské Corbu. Veľa hotelov, slnečníky zaberajúce celú plochu a vlnolamy zdegradovali more na nezaujímavé jazero. Taký nudný masový rezort pre rodiny s deťmi. Ale tu v Konstanci som prvý krát zbadal tabuľu Istanbul. Za Konstancou som musel prejsť nepríjemným úsekom po hlavnej ceste. Rumuni aj Bulhari veľmi radi stavajú štvorprúdové cesty, ktoré sú defacto diaľnice bez krajnice a tak sa na nich aj jazdí. Ale keďže ide o obyčajnú „okresku“ neezistuje k ním alternatíva. Táto cesta ma doviedla do Eforie Nord, kde som si na mestskej pláži užil najvyššie vlny výletu. Viala aj čierna vlajka, ale nikto to neriešil. Je zábavné sa hádzať do bezmála dvojmetrových vĺn.

Večer som dorazil do Olimpu. Nie že by som upgradoval na gréckeho boha, ale tak sa volá prvé z rumunských dovolenkových centier s írečitými miestnymi názvami. Nasledoval Neptún, Jupiter, Venuša a Saturn. Všade samé hotely, plno ľudí, proste letovisko, kde sa zbiehajú dovolenkári zo všetkých kútov. Schyľovalo sa k večeru a riešil som kde zložím svoje pivom naplnené kosti. V týchto letoviskách sa ale nepozorovane kempiť nedá. Pomaly som sa prekotúľal až do Mangalie. Chcel som sa zložiť na jedinom zašitejšom mieste na pláži. Ale bolo obsadené. Sedela tam na hore odpadkov miestna bezdomovkyňa. Tak som musel ďalej. Až na konci Mangalie som našiel vlnolam vybiehajúci do mora ako dlhé mólo a na ňom rozhádzané rybárske člnky. Pár ľudí sa tu motalo, ale spoliehal som sa na to, že dolovenkári pospia a zložil som sa medzi člnky. Fungovalo to a spalo sa dobre. Pár metrov odomňa sa rozbíjalo o kamene more.

Mangalia Rumunsko
Nocľah v Mangalii

Čierne more – Bulharsko

Ráno 18teho dňa výletu som prekročil bulharskú hranicu. Rumunské levi som zamenil za bulharské a kúsok za hranicou som dosiahol métu 2000 km. Bulharské pobrežie je oveľa zaujímavejšie a členitejšie ako rumunské. Tvoria ho skalnaté útesy a rozoklané zákutia. Navyše na útesoch na každom kroku kempia domáci v karavanoch, stanoch, proste taká tá trampská kultúra tam vládne. Najkrajší zážitok dňa bol mys Kaliakra. Cíp pevniny, ktorý sa v dĺžke 5 km tiahne do mora a na jeho konci na skale nad morom sa nachádza stará pevnosť. Je odtiaľ krásny výhľad na šíre more z vtáčej perspektívy. Vraj kedysi pri tomto myse ruské námorníctvo porazilo turecké, čím navždy získalo dominanciu nad Čiernym morom. Toto je miesto, ktoré určite odporúčam.

Dokonca som skúsil aj offroad. Ukrajinské utrpenie už bolo zabudnuté a tak som sa vybral po lesno poľnej ceste prudkým strmákom hore na útes nad morom. Aby som bol čo najbližšie pobrežiu a mal výhľady na more. Na vrchole tohto útesu som objavil starú hrdzavú rozhľadňu. Opatrne, schodík po schodíku, som vystúpal hore. Fúkalo a z toho pocitu byť hore na útese a ešte aj na hrdzavej rozhľadni som mal celkom adrenalín a tak som len rýchlo cvakol fotku a zliezol dolu.

Ďalší, 19ty deň som vo Varne objavil na odporúčanie známeho skvelé miesto. Nenápadné termálne kúpele tesne vedľa mora. Vlastne to bol len jeden malý bazén s horúcou vodou kam chodia iba domáci dôchodcovia. A ja s pivom v ruke. Ale stálo to za to. Hodiť sa do 40 stupňového termálu je zaručený spôsob ako sa ochladiť, keď je vonku 35 stupňov.

Varna termal
Termál vo Varne

Na večer som objavil dokonalú mini pláž v dedine Byala. Taký dovolenkový minisvet. Jeden hotel na kopci a dolu v prístave asi 100 metrová plážička pod skalou. Pár cudzincov, inak samí domáci. Ostal som tam na noc, pil pivo a počúval vedľa žúrujúcich buharských dôchodcov a ich bulharskú obdobu repete hitov. Dokonca cez zátoku v mestečku Obzor spustili aj ohňostroj.

Bulharsko pobrezie
Mini pláž v dedinke Byala

Dvadsiaty deň som preletel Slnečné pobrežie. Toto je niečo, čo ja pokladám za dovolenkové peklo. Široké pláže, kde je hlava na hlave. Počujete samú Češtinu a Slovenčinu a za plážami je nekonečná spleť hotelov. Pivo drahé, miesta na pláži sotva na posadenie sa a žiaden kľud. A voda – niečo ako keď si pozriete zábery z čínskeho bazéna. Na vodu už nezostalo miesto.

Najkrajšie zážitky z Bulharska prišli až 21. deň. Nešiel som priamo do Turecka, ale držal som sa popri pobreží a smeroval do slepej uličky, dediny Rezovo. Zachádzka asi 60 km ale rozhodne stála za to. Cestou som objavil najkrajšie zákutia a pláže. Je to taký turizmom ešte nepoznačený kút Bulharska, ktorí poznajú len domáci. Okrem pláži, som si ale na ceste do Rezova užil aj ovady. Cesta sa odklonila od mora a viedla cez zalesnené bulharské kopce. Na bulharských kopcoch je čarokrásne to, že keď pol hodiny šlapete hore, na vrchole vás nečaká nič. Žiadny výhľad, len zmena sklonu cesty zas dolu. A sú tam ovady a mušky. Presnejšie húfy malých mušiek a krvilačné ovady. Mušky lezú do nosa a očí, ale nejdú rýchlejšie ako 15 km/h. Zato ovady vás doženú aj pri dvadsiatke. Nenápadne sadnú na telo a všimnete si ich až keď vás poštípu. Aj cez dres. Jediná šanca bola ísť rýchlejšie ako 25 km/h, takže do kopca som točil ako na horskej prémií.

Rezovo je taký bulharský koniec sveta. 10 km cez les plný ovadov, až sa pred vami objaví táto zapadnutá bulharská dedinka. Malá riečka tu oddeľuje Bulharsko od Turecka. Vidíte Turecko a na oboch stranách vojenské pozorovateľne. Priateľstvo medzi týmito národmi nikdy nepanovalo. Ani prejsť hranicu sa tu nedá. Hľadel som zo skaly na Turecko za riečkou a pomaly mi dochádzalo, že opúšťam známy svet a mierim do pre mňa nikdy nepreskúmaného moslimského sveta.

Rezovo Bulharsko
Rezovo

V noci som ostal na pláži objavenej ešte doobeda cestou do Rezova. Krásna zátoka chránená malým ostrovom. Na pláži okrem mňa spal aj jeden párik miestnych. Týpek sa snažil rozložiť oheň po starom iskrou z kameňa. A našťastie sa mu to po hodine aj podarilo. Ponúkli ma grilovaným mäsom.

Bulharsko pobrezie
Východ slnka v lagúne

Turecko – koniec Európy

Ak je krava národné kultúrne zviera Ukrajiny, melón symbolom Moldavska a ovad maskotom Bulharska, tak pes je pánom Turecka. Psy sú tu všade. Ale postupne. Kým som sa prepracoval do Turecka, ešte som chytil pár štípancov od ovadov v bulharských kopcov smerom k hranici. Na jednom 10 kilometrovom stupáčiku ma od húfu múch uchránil chlapík, ktorý vystúpil z auta a dal mi na hlavu rybársky sieťovaný klobúk. Skvelá pomôcka a záchrana. Bulharsko má krásne pobrežie, ale ísť do vnútrozemia a cez kopce by som nedoprial ani slovenským politikom.

Bulharsko kopce
V bulharských kopcoch

Konečne som sa doplazil na tureckú hranicu v Malko Tarnove. Predbehol som kilometrovú kolónu autičkárov a prebral colníka z letargie s bicyklom a slovenským pasom. Posledný prechod hraníc, posledná byrokratická prekážka a bol som v cieľovej krajine. Do Istanbulu ostávalo asi 300 km. Kopce, ktoré ma potrápili na bulharskej strane, sa v Turecku pomaly znižovali, až sa pred mestom Kirklareli úplne stratili.

Turecko hranica
Konečne v Turecku

Zrazu som prechádzal mestečkami a dedinkami, kde vytŕčali na každom rohu minarety a mešity. Krajina bola o poznanie suchšia, ale cesty boli dokonalé a široké. A na každom kroku sa rozkladala vojenská základňa a sem tam zamaskovaný tank. Turecko je dikratúra, nacionálna a militantná. To si netreba robiť ilúzie. Bolo to vidieť na všadeprítomných vojenských základniach, obrovských červených národných zástavách, ktoré zdobili pomaly aj stánok s ovocím, množstve portrétov súčasného prezidenta alebo Ataturka. To je taký dávno mŕtvy ujo, ktorý svojho času, keď boli Turci na kolenách po prehratej prvej svetovej vojne, tak ich motivoval, aby sa neopúšťali, že veď predsa môžu byť silný národ aj bez sultána a zahnutých šabličiek.

Turecko cesta
Turecké cesty sú super

Za Kirklareli, asi 220 km od Istanbulu som zakempil. Klasicky na pokosenom poli, neďaleko cesty, za pásom kríkov. V každej inej krajine by to bolo fajn miesto na prespanie. Ale nie v Turecku. V Turecku totiž majú ovečky. Ovečky sa voľne pohybujú po krajine aj v noci. A čo je horšie, tie ovečky sprevádzajú psy. Ale nie ako u nás, nejaký jeden dva čokle. Ale zväčša asi 5 vlkodlakov o veľkosti teľata. A tieto psy sa postarali o môj najintenzívnejší turecký zážitok.

Turecko Kirklareli
Kirklareli

Už som upadal do kómy okolo deviatej večer, keď sa mi zazdalo, že zvuky okolo mňa sa akosi zmenili. Proste do symfonického orchestra štekania psov z neďalekej dediny, čvirikania vtáčikov a zvuku áut z cesty niečo nepasovalo. Započúval som sa a zrazu sa neďaleko odo mňa ozval štekot psa. Hneď som bol na nohách. Rýchlo som sa obul, opásal si vodotesnú ľadvinku, kde som mal peniaze a doklady a vzal do ruky nôž a kaser. K štekotu sa pridal ďalší hlas a ešte ďalší. Videl som len svietiace oči toho najodvážnejšieho, čo prišiel najbližšie, ale podľa zvuku som odhadoval, že sú aspoň štyria a sú veľkí. Bol som uprostred poľa a nebol po ruke žiadny strom. Pár krát som zakričal do tmy, aby vedeli, že sa neskrývam. Našťastie sa postupne vzdialili. Ale nočná pohoda už bola v prdeli. Bolo mi jasné, že čokle sa nezdržujú v noci len v dedine, ale putujú voľne po okolí. A akosi som tušil, že do rána prídu zas. Ale nemal som kam odísť. Putovať nocou sa mi nechcelo a hľadať miesto na spanie po tme v krajine plnej psov…proste teraz nechápem prečo som neodišiel, ale v tom momente mi prišlo zbytočné niekam chodiť, lebo všade inde to mohlo byť rovnaké ak nie horšie. A tak som zbalil všetky veci, rozloženú som nechal len karimatku. Spal som bez spacáku, oblečený a opásaný cennosťami a nožom. Pre prípad rýchleho ústupu som nezamkol ani bike. Ale spánok to bol naprd. Budil som sa každú chvíľu a načúval kakofónii psieho štekotu z dediny a analyzoval, či sa nejaký z tých hlasov neblíži.

Okolo tretej v noci som sa prebral opäť a počul v tme jemný cinkot zvončekov. Chvíľu som rozmýšľal čo to je a potom mi to došlo. Ovce. A kde sú ovce tam budú aj psy. Zvončeky sa blížili. Na spánok som už nemal psychicky kľud a rozhodol som sa radšej ísť ďalej, aj keď nocou. Zbalil som karimatku a vzal bicykel. V tom sa ozval štekot zas. Pár metrov v tme. Tá istá grupa podľa štekotu. A bicykel urobil tssssss. Zadná guma pustila už po piaty krát na výlete. Ešteže som bol zbalený. Dal som sa na rýchly ústup cez pole smerom k ceste. Psy chvíľu išli za mnou, ale našťastie si držali odstup. Našťastie ich cieľom je zastrašiť a nie útočiť. Po ceste som prešiel nejaký ten kilometer peši a potom rýchlo po tme opravil defekt. Ale šťastie mi neprialo. Vymenená duša syčala tiež, asi zle zalepená. Už som mal nervy. A tak som na polomäkkej gume prešiel pár kilákov a nad ranom za východu slnka som vymenil dušu opäť a aj zadný plášť za nový.

Turecko Kirklareli
Plášť vymenený a hor sa do Istanbulu

Od Istanbulu ma delilo asi 200 kilometrov a ja som tam chcel prísť nasledujúci deň. Mal som plán dnes prejsť čo to pôjde a poobede niekde zakempiť a vyspať sa. A v noci radšej ísť po ceste, ako sa opäť niekde pokúšať spať a byť obliehaný psami. Ale nakoniec únava prešla. Opäť raz mi zafungoval systém 30 km a pivo čokoláda. Do večera som stiahol vzdialenosť na 70 km od Istanbulu. Ubúdajúce kilometre ma hnali vpred. Cez deň som vypozoroval tiež, že vo väčšine dedín majú Turci piknik pľac, kde sú rôzne posedy, odpočívadlá, ohniská a podobne. Proste vhodné miesto na prespanie a bez ohrozenia potulnými ovcami.

Turecko cesta
Blízkosť cieľa ma poháňa

Na jednom takom mieste som zastavil večer. Grilovala tam partia ujkov. Ponúkli ma vodkou zapíjanou čajom a grilovaným mäsom a chlebom. Zistil som, že pochádzajú z rôznych kútov sveta. Azerbajdžan, Bielorusko, Rusko. Turek bol len jeden, majiteľ tohto piknik miesta. Rozprávali sme sa o situáciách v našich krajinách. Na tejto ceste som sa naučil jedno. Že krajiny na východ od Slovenska sú úplne normálne a fungujúce. Relatívne. Rovnako ako naša je relatívne fungujúca. To čo vidí človek v médiách a správach je zväčša prehnané. Na otázku platu, alebo ako sa žije v Rusku, Bielorusku či Azerbajdžane, mi všetci povedali, že v pohode. Aj Turecko je vyspelá krajina, ktorá v mnohom predčí aj krajiny EÚ. Dokonca aj v chudobnom Moldavsku mi jeden chlapík na pumpe núkal peniaze, keď videl, že som na ceste. Je jasné, že veci tam nie sú ideálne, ale nie je to taká kríza ako sa zdá z počutia.

Turecko cesta
Už len stovka:)

Na tomto piknik mieste bolo aj 5 domácich psov. Tiež hebedá, ale milé. A tak tento deň začal útokom piatich psov a skončil skamarátením sa s inými piatimi psami, medzinárodnou konverzáciou a vodkou. A rekapituláciou a nostalgiou za celou cestou. Keď som ležal v hojdacej sieti a popíjal pivo, prišlo mi neuveriteľné, že som ešte nedávno bicykloval v ukrajinských horách, v Podnestersku, v Delte. Akoby to už bol iný výlet. Spal som v bezpečí na streche bunkra, ktorý bol súčasťou tohto miesta. Odvšadiaľ sa ozývalo zavýjanie psov. Bol spln a ja som pochopil dávny strach našich predkov z vlkov.

Turecko kemp
Túto noc som bol pred psami v bezpečí:)

Našiel som si kamoša. Jeden z tých piatich miestnych havov, čierny chlpáč s krivou labkou si ma veľmi obľúbil. Asi som bol prvý človek čo ho v živote pohladkal. Bol pri mne hneď ako som zliezol z bunkra, raňajkoval so mnou sardinky, stále mi strkal čumák pod ruku, aby som ho hladkal a pri odchode za mnou bežal ešte asi kilák. Až mi bolo ľúto toho verného tvora nechať vzadu, vidieť ako sa s tou labkou snaží po ceste bežať za mnou. Proste scéna ako z romantického filmu. Atmosféru ale prerušli dva agresívne vlčiaky, ktoré na mňa vybehli z nejakej brány. Proste Turecko sa nezaprie. V tom momente som nemal po ruke ani peprák. Takže kamoš nekamoš, roztočil som nohy a zmizol. Ešte som sa obzrel a videl ako sa čierny chlpáč vracia späť. Dúfam, že sa má dobre.

Turecko kemp
Rekapitulácia posledný večer
Turecko kemp
Kamoš

Do Istanbulu som prišiel zo západu. Západné predmestie je bezútešné, plné priemyselných oblastí, nákladiakov so zeminou a stavieb. Ale samotný vjazd do mesta bol pohodlný. Turci majú cesty predimenzované a táto moja, hoci to bola obyčajná „okreska“, mala 4 pruhy a širokú krajnicu. A tak som do mesta vstúpil v podstate vo vlastnom cyklopruhu. Keď si vezmem, že v našej polmiliónovej srande na Dunaji je vrcholom dopravnej infraštruktúry opravený chodník pred voľbami a pri vstupe bajkom do mesta ide o život, lebo popri miliardách na obchvat nevydalo pár tisíc na cyklochodník. A tu, v 15 miliónovom kolose, si prídem do mesta úplne bezpečne.

Istanbul prvy pohlad
Prvý pohľad na Istanbul v diaľke. Kvalita fotky nič moc lebo objektív nezachytí toľko čo oko:)

Samotné mesto už bolo upchaté a doprava stála, ale ja som sa ľahko prekľučkoval až k symbolu mesta Haghia Sofii. Cieľ. Cesta je za mnou. 2772 kilometrov cez 6 krajín a ja si tu robím selfíčku v Istanbule. Myšlienka spred roka sa stala realitou. Stačilo sa vybrať 🙂

Istanbul Turecko
Cieľ – 2772 km

Istanbul

V Istanbule som strávil 6 dní. Nechcem detailne opisovať mesto, to sa píše v každom turistickom sprievodcovi. Napíšem len toľko, že sú tri miesta, ktoré sa tu určite oplatí vidieť:

1. Bospor a ústie do Čierneho mora. Táto úžina, po ktorej sa plavia obrovské námorné lode, miestami obkolesená prírodou, miestami luxusnými promenádami a zakončená pevnosťami na jej čiernomorskom konci má svoje čaro. Ja som si to odbicykloval a opäť som tak stál na brehu Čierneho mora. Za tie týždne som si naň už zvykol a bol som rád ešte za túto jednu možnosť ho vidieť.

2. Prince Islands – ostrovy v Marmarskom mori, kde nepremávajú autá. Domy tam majú nádych 19. storočia. Atmosféru dopĺňajú konské povozy a bicykle, ako jediné dopravné prostriedky. Len tam nechoďte cez víkend lebo je tam celý Istanbul. A nestraťte tričko na najvyššom kopci ostrova, lebo potom s nervami budete musieť šlapať hore znova.

3. Haghia Sofia a centrum mesta. Ja nie som veľmi na múzeá a kto vidí jednu mešitu, tak akoby videl už všetky, takže som si zašiel len do Haghie Sofie. Ale tento chrám stojí za to. Dýcha to tam storočiami histórie.

Ja som si skôr ako beh po pamiatkach vychutnával flákanie sa a bicyklovanie po meste a miestnu atmosféru. Dostal som dokonca aj siedmy defekt a opravoval som ho pod hradbami niekdajšieho Konštantínopolu za skúmavého pohľadu miestneho báčíka. Po šiestich dňoch túlania sa v cudzom meste som už začínal rozpoznávať miestne postavičky. Ujka, čo vždy sedí na stoličke pred domom, chlapíka, čo každé ráno hrkoce s vozíkom plným šrotu, predajcu koláčikov, dedka predávajúceho vodu v prístave, rybárov. Dokonca už som začal rozoznávať aj lokálne psy. A pomaly som sa aj ja stal takou postavičkou, lebo vždy večer som sa dokotúľal do prístavu na kebab a kukuricu a sledoval lode. S bicyklom som bol nápadný, nezapadal som do koloritu a vlastne som ho aj dotváral tým, že som vytvoril nový typ bicyklovej postavičky. A týpek od kukurice sa na mňa už zďaleka vždy škeril.

Istanbul Turecko