„Ideme na Stonehenge na bicykloch. Je to len kúsok. Na mape kratšia vzdialenosť ako priemerný čínsky penis. V skutočnosti možno 150 kilákov z nášho stanovišťa v juhoanglickom meste Brighton.“
Práca, kvôli ktorej sme do Anglicka v roku 2004 prišli, je v nedohľadne a sme leniví ju ďalej hľadať. Celkovo idea, že matfyzák a traja ekonómovia sa idú živiť do Anglicka manuálnou prácou, za ktorú chcú aj peniaze, je totálna…ehm…nie dobrý nápad. Bývanie nám dnešným dňom končí a autobus naspäť na Slovensko ide až v ďalší pondelok ráno z Londýna. Ešte je len utorok predchádzajúceho týždňa.
Keď už prerobíme, aspoň uvidíme kruto staré šutre. Nebolo to dlhé plánovanie. Z telefónneho zoznamu sme vytrhli mapu a vydali sme sa do bazáru s bicyklami. Nedbali sme ani na varovanie spolubývajúceho s prezývkou „Klídek“, ktorý tvrdil, že Stonehenge už neexistuje, lebo bol zbúraný Griswoldovcami. S chlapíkom v bazáre sme sa dohodli, že si vezmeme tri horské bajky za pár libier, a keď mu ich do piatku donesieme naspäť, časť ceny nám vráti.
Išli sme aj do cykloshopu nakúpiť výbavu. Náklady sme si podelili. Peťo kúpil univerzálny kľúč, ja defektovú súpravu a Paľo pumpu. Dodnes vďaka tomu viem, ako sa anglicky povie bicyklová defektová súprava. Okrem tejto silnej výbavy sme vzali len nutné veci na stanovanie. Ostatné sme nechali v úschove u „týpkov“ na dome, kde sme doteraz bývali – tiež Slovákov. Na cestu sme sa mali vydať len traja. Ja, Peťo a Paľo. Tiborovi sa medzičasom rozbehla práca v nemeckom call centre, takže on ostával žiť usporiadaným životom lacnej pracovnej sily.
Tento príbeh sa udial ešte v dobe analógovej. Preto fotky sú fotené ešte na film a navyše mantákmi, ktorí absolútne nevedeli fotiť. Následne doma na gauči prefotené do mobilu v roku 2020 🙂
Prvá cyklotúra života začína
Poobede sme boli pripravení vyraziť. Nešťastník, ktorý ponesie stan, sa volal Paľo. Nie preto, že bol jediný z nás východniar, ale preto, že mal z nás všetkých objektívne najlepšiu kondičku. A tak disponoval najlepšou šancou prežiť tento trip. Doteraz mi túto krivdu vyhadzuje na oči.
Kolesá zaflekovali a náš bicyklový gang sa vydal na cestu. Spočiatku sme išli peknou pobrežnou riviérou s výhľadom na more. Teda, s výhľadom na tú mútnu, šedú, studenú, mokrú hmotu, ktorú v Anglicku morom nazývajú. Nešlo sa zle, ešte sme boli plní entuziazmu, nohy vládali šliapať aj bez alkoholu a tešili sme sa, že uvidíme niečo nové.
Orientácia podľa mapky zo Zlatých stránok
Bolo fajn vypadnúť z každodennej depresie neúspešného hľadania práce, ktorá panovala posledný týždeň v Brightone. Cesta viedla popri pobreží cez malebné anglické mestečká, ktoré boli ako stvorené na tajomnú vraždu. Navigovali sme sa podľa spomínanej mapy z telefónneho zoznamu. GPS ešte v roku 2004 rozšírené nebolo, ani Googlemaps, takže takáto veľmi hrubá mapa bola najsofistikovanejšia možnosť navigácie. (Ako sa mohli v 1969-tom trafiť na Mesiac?) Okrem toho nám v orientácii pomáhal ešte mach na stromoch, slnko a iné naturálne veci, ktoré už v dobe GPS nikto nepozná 🙂
Na mape boli len väčšie mestá a väčšie žlté cesty, ale na hrubú orientáciu typu „ideme na západ“ to stačilo. Blúdili sme len trochu, keď sa cyklochodník vzdialil od mora a skončil na normálnej ceste. Všade boli značky London a Bognor Regis. Do toho prvého sme ísť nechceli a to druhé nám nič nehovorilo. Dali sme na inštinkt. Úspešne.
Prvý checkpoint prišiel v mestečku Littlehampton. Dali sme si pauzu v miestnom malom prístave a žerúc keksíky sme obzerali člnky a serúce čajky. Za keksíkom sa len tak zaprášilo a mali sme pocit, že už máme za sebou kus cesty. Pritom to bolo len nejakých 30 kilákov. Zatiaľ to šlo dobre, aj keď bol už podvečer. Chceli sme ten deň nadbehnúť toľko, koľko sa dá, aby sme nasledujúci deň došli až do cieľa.
Nocujeme na anglickom vidieku
Z Littlehamptonu sme sa vydali ďalej smer Chichester. Ten už na mape bol, tak sme išli na istotu. Cez mesto sme prechádzali už keď sa stmievalo, preto sme sa rozhodli, že toto bude na dnes konečná. Svetlá, blikačky a podobné hipsterčiny sme nemali. Za mestom nás cesta vypľula na niečo, čo sa nápadne ponášalo na diaľnicu. Nechceli sme ísť za tmy po takej frekventovanej ceste, tak sme začali hľadať táborisko.
Zliezli sme z asfaltky a zašli na poľnú cestu. Po chvíľke sme prešli cez potok k malému lesíku. Za potokom bol voľný pľac na okraji poľa. Tam sme rozložili stan. Kempovať v Anglicku je ako kempovať v obchodnom centre. Táto krajina je totálne prepchatá ľuďmi, rozparcelovaná, poprepletaná plotmi, ohradenými pozemkami a málokde sa dá nájsť nejaká opustená divočina, kde nemáte pocit, že kempujete niekomu na trávniku alebo na záhradke. A hlavne, kde by bol človek dostatočne nenápadný, aby ho neriešil niekto z miestnych. Je to príliš civilizované všade. Zlaté Slovensko, kde sa viete zašiť aj v lesíku uprostred Bratislavy a nikto si to ani nevšimne.
Pamätám si, že ako sme tak ležali v stane, prišla téma na horory. Peťo nám dôkladne a so škodoradostným uspokojením prerozprával detailne celý Texaský masaker motorovou pílou, takže sa spalo ako v bavlnke. Ráno ma prebudí Paľov krik: „Laco, poď rýchlo von!“ Schmatnem kudlu a deriem sa s karpavými očami zo stanu, len aby som videl Paľa, ako sa na mne smeje. Nevadí.
Vzápätí sa nám stal celkom podivný zážitok. Paľo zmizol v lesíku na rannú rutinu. O chvíľu sa spoza lesíka vynoril „týpek“, ktorý sa naňho podobal, ale neboli sme si s Peťom istí, či je to on. Ako sa približoval, tipovali sme, či je to Paľo alebo nie. Nezdalo sa nám, že by kvôli sraniu chodil tak ďaleko. Už sme sa teda zhodli, že je to on, keď vtom sa Paľo vynoril z lesa niekde úplne inde. „Týpek“ ho zbadal, otočil sa a odišiel. Dodnes neviem, čo miestneho anglického masového vraha motivovalo motať sa ráno o pol 6-tej po poli a ísť k nám. Ale traja už asi boli naňho moc, tak sa otočil. A možno len pracovala fantázia po tom Texaskom masakri 🙂
Deň druhý – kríza od rána do večera
Ďalej sme sa vydali po frekventovanej ceste z predošlého večera. Za svetla sme nikde nevideli značku, ktorá by označovala diaľnicu, tak sme to riskli. Cez sériu kruháčov sme sa dokrútili úplne domotaní až do Portsmouthu. Jazdiť v Anglicku na bajku po opačnej strane cesty je niečo také, ako keď máte hneď v prvých minútach prvého rande sex, potom sa vášnivo oblečiete, idete sa ožrať, kuknete si film, idete von na kávu a potom si poviete mená. Proste je to nezvyk. A že je každých 200 metrov kruháč s tromi pruhmi, je už ťažká deskriptívna geometria. Matfyzák Peťo išiel napred a ukazoval cestu.
Portsmouth mi prišiel ako celkom škaredé priemyselné mesto s veľkým prístavom. Možno mu krivdím, veď sme len prebehli po okraji smer Southampton. Až tu začala pravá sranda. Tentokrát nás to už naozaj vypľulo na diaľnicu. Nikde žiadna alternatívna cesta. Dokonca nám tam aj jeden kamionista kýval, aby sme ďalej nešli. Prišla dilema, či to obchádzať alebo to risknúť.
Rozhodli sme sa nájsť obchádzku. Tento manéver nám zabil asi 2 hodiny motania sa po dedinách, pridal nám 20 km navyše a ubral na psychickej pohode. Takže do Southamptonu sme prišli dosť vyšťavení. Teraz, keď pozerám na mapu, nechápem, v akej časopriestorovej slučke sme sa pohybovali, že nám 50 km z Chichesteru do Southamptonu trvalo 8 hodín a unavilo nás. Ale vtedy nikto z nás nemal kondičku a málo sme vedeli o tom, kadiaľ treba ísť. A nie, neboli sme ožratí ako ukrajinskí tankisti, ktorí narazili na cisternu vodky.
Southampton a stále kríza
Keď sme sa nakoniec do toho zázraku anglického urbanizmu menom Southampton dostali, boli už asi 3 hodiny poobede a boli sme hladní. Našli sme Tesco a vrhli sa nakupovať sladkosti intenzívnejšie ako bežný Slovák pred blackoutom. Kúpil som si čokoládu. Veľkú, ale presne som vedel, že mi vystačí po zvyšok dňa, aj zajtra ráno na energiu. Peťo si kúpil menšiu čokoládu, aby potom mohol zvyšok dňa jesť tú moju. Netušil som, že aj muži majú túto ženskú vlastnosť. “Ja si dám len niečo ľahké, miláčik, nie som hladná.” Po tejto vete chlap vždy príde o polovicu svojej porcie rezňa.
Po posilnení sa prišla na rad ďalšia úloha pre mladých svišťov. Ako sa vymotať z mesta. Vedeli sme len to, že chceme ísť do Salisbury, mesta blízko Stonehenge. Ale značenie nás posielalo len do Londýna, prípadne do iných miest, ktoré nám nič nehovorili. Mimochodom, Londýn… Ten je tak kruto rozľahlý, že všade v južnom Anglicku, hocikde odbočíte na sever, musíte sa trafiť do Londýna. Po celej ceste boli smerovky Londýn s rovnakou kilometrážou, takže mi to prišlo, že sa bicyklujeme len po vonkajšom obchvate mesta. Aj sme sa na cestu pýtali, aj nás zle poslali, aj sme sa po dvoch hodinách z toho bludiska vymotali.
V nohách v ten deň aj s blúdením možno 80 km, naložení s vakmi na chrbtoch a na hračkárskych celoželezných horákoch made in 90’s. Takže sme začali byť mŕtvi a umrnčaní. Peťo už výrazne zaostával, Paľo ťahal pelotón ešte celkom s prehľadom a ja som si povedal, že sa ho budem držať ako kliešť, aj keby mi mali nohy odpadnúť. Doteraz som na svoj výkon hrdý, že som ho „uvisel“, aj keď som krútil nohami ako kolibrík s parkinsonom. Toto tempo som vydržal až do Salisbury. Peťa sme občas museli čakať, sorry Peťo 🙂
Boli aj nejaké kopčeky. Neboli veľké, ale v danej fáze únavy to bola rovnaká morda ako na kukuričnej brigáde na družstve, na Ladislavovom Dvore v deväťdesiatom ôsmom. V Salisbury majú peknú katedrálu. Tú sme obzreli a fičali sme ďalej. Za Salisbury sme dali krátku pauzu na odľahčenie nohám. Už sa pomaly stmievalo a boli sme totálne unavení. Bolo jasné, že Stonehenge dnes neuvidíme.
Nocujeme na anglickom poli
Preonačili sme teda plán. Ak k Stonehenge-u dorazíme ešte zajtra doobeda, dá sa to stihnúť. Na návrat síce ostane len jeden deň oproti dvom cestou sem, ale naspäť nebudeme blúdiť, tak snáď to nejako stihneme. A hlavne, už keď sme tak blízko, nevzdáme to. S týmto plánom sme začali hľadať miesto na rozloženie stanu. Opäť raz anglická kultúrna krajina. Všade ploty. Nechápem, načo niekto ohrádza repkové pole, keď nemajú ani spoluobčanov.
Kempovať nebolo poriadne kde, tak sme to vyriešili ako správni Slováci. Prehodili sme bajky cez plot do repkového poľa, zašli kúsok ďalej od cesty, vydupali 3 x 3 metre repky, postavili stan a unavení sa doňho zvalili. A potom mi Peťo zjedol zvyšok čokolády. Ľutoval som, že nemám motorovú pílu.
Deň tretí – nevzdávame to
Ráno sme sa vydali na cestu skoro. Už sme cítili cieľ. Aj keď len pocitovo, keďže reálne sme mali len veľmi chabú predstavu o tom, kde sme. Na tej mape z telefónneho zoznamu totiž Stonehenge nebol zaznačený. Len sme vedeli, že je niekde centimeter od Salisbury. Scenár zo včera sa opakoval. Paľo držal tempo, my dvaja s Peťom sme sa snažili udržať. Po dvoch hodinách stále nič. Už tie šutre predsa musí byť aj vidieť…veď sú veľké. Ale na obzore nič.
Peťo to chcel pomaly vzdať a otočiť sa, aby sme stihli návrat. Bol už štvrtok, takmer obed, a zajtra na obed sme mali byť naspäť v Brightone. Ja som to ale vzdať nechcel. Aj keby tá cesta mala trvať večne, už keď sme prešli taký kus na tých železných herkách a dali do toho toľkú námahu, tie šutre skrátka uvidíme. Paľo súhlasil, že potiahneme ešte hodinu a keď nič, tak zvážime návrat. Našťastie, asi o 5 km prišla križovatka a za zákrutou sme už uvideli tabuľu Stonehenge. Prvú tabuľu vôbec. A po pár sto metroch sme uvideli aj samotné šutre.
Stonehenge
Neviem, čo som čakal, asi niečo majestátne, niečo, čo je vidieť z diaľky a čo ma ohúri. A ono to boli v poli rozhádzané nenápadné kamene a okolo natlačený dav turistov. Nevadí. Atmosféra ako z fotiek bola síce v prdeli, ale aspoň sme sem došli a mohli si dať checkpoint, že sme to videli. Prešli sme sa okolo, spravili sme nejaké foto, vtedy ešte na film, a tešili sme sa, že aspoň niečo na tomto anglickom tripe vyšlo.
Cesta naspäť zbehla rýchlo. Únava sa nás držala ako kliešť, ale psychika bola na našej strane. Do Southamptonu to šlo ľahko. Paľo udával tempo a ja som sa snažil ho stíhať. S Peťom to bolo horšie a už výrazne zaostával. Nakoniec sa pri párkoch v konzerve pred Tescom v Southamptone rozhodol, že to už ďalej nedá a vráti sa vlakom. Celkom drahá záležitosť, takže sme mu zapriali šťastnú cestu a pokračovali sme s Paľom ďalej už len dvaja.
Pokračujeme už iba dvaja
Keďže som hrdinsky nezjedol svoju konzervu s párkami v Southamptone, chytil ma pred Chichesterom „hlaďák“. Takže sme si našli krásny ostrovček na frekventovanej štvorprúdovke a vychutnali si ten gastronomický zážitok podtrhnutý výfukovými splodinami.
Kempili sme až za Chichesterom. Treba povedať, že sme ťahali dlho do tmy, asi do 10-tej. Chceli sme nadbehnúť čo najviac, aby sme to posledný deň dali do obeda do Brightonu. V ten deň sme najazdili jednoznačne najviac – asi 130 km. Niektoré výskumy anglických vedcov hovoria až o 160-tich kilometroch 🙂 Pri hľadaní miesta na kemping chcel ísť Paľo najprv na nejaké zbúranisko. To vyzeralo veľmi neprívetivo a strašidelne, tak som mu to zamietol. Neskôr sme sa zložili na výnimočne neoplotenom poli. Zjedli sme posledné sardinky v konzerve a išli sme spať.
Brighton
Ráno prebehla cesta do Brightonu bez väčších obtiaží. Cestu sme už poznali, a tak sme triumfálne dorazili doobeda do mesta. Nevítal nás nikto. Vrátili sme bajky. Tachometre sme nemali, ale myslím, že celá cesta mohla byť tak 350 km a zvládli sme ju behom troch, resp. štyroch dní.
Na dome v Brightone mali z nášho príchodu radosť asi ako z komára v spálni. Keďže problémy s robotou netrápili len nás, ale aj „týpkov“ na dome, celková atmosféra sa dala krájať. Navyše, my sme už nemali ani zaplatený nájom. Takže sme hodili rýchlu sprchu a vydali sa opäť na cestu. Tentokrát len na miestnu pláž. Autobus do Londýna išiel až nasledujúci deň, v sobotu ráno, a teda bolo treba niekde jednu noc prečkať. A keď už sme takí skúsení kempisti, zložili sme sa na pláži. Ale to už sme neboli cyklocestovatelia, iba „bezďáci“ 🙂
Ďalšie moje cesty nájdete v sekcii Cestopisy.
