Ahojte. Prax mi ukázala, že najlepšie popisy denných udalostí, a niekedy skôr nekorektný emočný výflus, než zmysluplný popis, postujem každý večer na Strave, ktorá zaznamenáva gps mojich denných cykloaktivít. Postujem tam v podstate také necenzurované africké denníky, ako ma z prvého fleku napadne, ked spotený zleziem z bicykla.

Kedže však Strava je appka, ktorú mimo zanietených športovcov ľudia až tak nepoužívajú, rozhodol som sa, že to paralelne skopčím aj sem na web. Nech máte info z prvej ruky.

Každý deň pridám do článku nový odstavec za uplynulý deň, takže ten istý článok sa aktualizuje, až kým neopustím krajinu. Potom založím nový článok, aby si zas nemusel rolovať dole 400 metrov jak bežné slovenské dieťa 🙂

Den 65 – 80 km do Siera Leone

V Conakry som nachcipal. Ze budem nachcipany mi bolo jasne od momentu, ako som vypoteny vosiel zo 40tok do 16°C vyklimovanej ambasady. Potom do druhej a potom aj na ubytku. Cize dnes trocha oddychovy rezim.

K tomu zahradna krcmicka s pivom a nebola motivacia ist dalej. Nasiel som fajn skolu na prenocovanie.

Den 66 – 171 km a unik z Freetownu (takmer)

Dnes zlyhalo akosi planovanie. Vysledkom bolo 100 zbytocnych kilakov. Ked sa pozries na mapu, tak Freetown, hlavne mesto SL lezi na polostrove (ako inak kurva).

Tentokrat vsak nepotrebujem ist do FT, ale zaujima ma ta pobrezna cesta a pohorie. Vsade sa pise, ze krasne plaze. Bude to stat za zachadzku? Asi nie, ale ak nepojdem, bude ma to srat. Tak som isiel.

S cielom, ze zakempim dakde nad oceanom tam v dolnom pravom rohu, pod Waterloo, co najdalej od Freetownu. Ked som tam vsak na vecer dosiel, vsade rusne predmestie. Nemal som z toho dobry pocit. Ludia zazerali.

Kyva na mna typek. Pristavil som sa. Za prve, chcel som sa k nemu na dvor nanominovat so stanom, za druhe, kyval od kostola (nie mesity). Vzal ma za miestnym fararom. A zase Afrika.

Zacali 20 minut riesit, ci ano, ci nie, odkial som, ake vierovyznanie a bla bla. Komplikiada, ktora by sa asi dala VYDRZAT ako vzdy. Ale pointa bola, ze stale mi tvrdili, ze ani na dvore to nie je safe. Tak mu ukazujem na jeho zahradu a pytam sa, a tam je to safe? Typek odpoveda: For me yes, not for you. For you it is about life.

Vtedy som si povedal, podporeny blbym pocitom z celeho toho slumu okolo, ze tentokrat to nejdem VYDRZAT a radsej jebem celu pobreznu cestu. Ti ludia fakt divne zazerali.

Vyuzijuc poslednu hodinku svetla som prasil odtial prec nazad na vidiek. Na priemerke to vidno jak som prasil.

Tazko povedat. Mozno tam o 5 km dalej nad oceanom by fakt bol fajn spot niekde v lese. Ale mozno nie. A ked ti miestny farar povie, ze je to o zivot, nechces to skusat. Takze 90km zachadzka o nicom. A tento kut Afriky odolal.

Den 67 – 113 km s otravnym zaciatkom dna

Po uniku z Freetown area som sa upratal do vycihaneho opusteneho domu. Barabizna s povalanymi stenami, bez okien, prepadnuta strecha.

O 2.45am sa budim na kroky. Suchta sa mi tam dnu daky matoznik. Neistym krokom miestneho sockara. Trpnem a nedycham. Presuchce sa okolo mojej miestnosti a zapadne dakde do utrob tej barabizne. Pice.

Pratat prec sa mi nechce o tretej v noci. Usudim, ze zadrichmal. Zadrichmem teda aj ja. Nemam strach o seba. O 20m je dost rusna cesta aj teraz v noci. Len netuzim po africkej komplikiade.

Rano sa budim o 7. Typek tiez. Vysuchce sa z izby a cumi na mna. Asi ako by si ty cumel, keby sa ides rano vystat a vidis na zachode sediet Zirafu. Time to process information. Potom daco zamrmle a najebe sa mi do tej malej miestnosti, kde sa sotva vosiel stan. Dost razne pyta peniaze a snazi sa mi dat z bajku dole brasne. Nejde mu to. Ortlieb palec hore – najst pracku je pre radoveho somraka celkom zlozite 🙂

Potom obsmrda. Chmata vsetko, skusa a furt pyta money. Samozrejme v miestnej hatlanine. Chvatne sa balim. Neviem co je toto za situaciu. Nasackoval som sa mu do domu a serie ho to, snazi sa ma v ramci svojich obmedzenych moznosti prepadnut alebo je len vtieravy ako vsetci podobni typci.

Posielam ho opakovane do pice. Slovensky aj anglicky. Rovno ho aj zjebem, ze ked uz sa o daco pokusa, nech na mna aspon nevyprava v jazyku svojho kmena. Ale hlavne ho tym zabavam. Kym hlada argumenty, hoci len jednoduche typu Give me money, nema cas robit inu zlobu. Zatial sa spakujem. Ked je moc otravny, zaiskrim mu pred ocami paralyzerom. To ho trochu ukludni. Uz nechmata. Len dobiedza.

Zbalene. Ked uz som zbaleny, drsne ho poslem do pice. Totiz, ked uz sa mi vsade nepovaluju veci, mam volnu cestu na ustup a ked chce problem, dozicim mu ho. Ale uz len smutne cumi.

Zvysok dna prebehol nevyrazne. 80km hladam chleba po tych zaprdenych dedinach, ze by som nemusel zrat ako hlavne jedlo dna cipsy, banany a oriesky alebo majonezu. Po 80km sa mi to podari a o 4pm stastne ranajkujem sardinky. To jedine co sa da k tomu chlebu okrem majonezy kupit. Vyber miestnych kramkov je tu uplne zufaly a varit maniokovy koren nemam za potreby.

Na vecer si davam predsavzatie. Dnes hladam camping spot vcas a v klude. Idem na to strategiou, aku mi tu v Afrike mnohi odporucaju. Najdi nacelnika dediny, on ti vycleni miesto. Easy.

Potom vsak nasleduje 45 minutova rozprava medzi nacelnikom a riaditelom skoly, kam som sa chcel upratata a volne pribudajucimi a odbudajucimi ludmi. Zatial mi aj ryze najest daju. Po cca hodinke je vybavene. Idem do altanku v strede dediny. Lebo tam je svetlo a nikto ma neukradne. A tak ma sice nikto neukradne, ale zato na mna vsetci cumia a verim, ze tu nebude randal.

Tato kultura rozoberat hodinu vec, ktora sa da vybavit za 30 sekund slovom OK, je podla mna najvacsou brzdou rozvoja Afriky.

Jo a stretol som konecne cykloturistu – Holandana. Ide opacne.

Den 68 -113 km a strata motivacie

Dnes som akosi trpel stratou motivacie. Nebavilo ma to. 2% kilometer hore, potom dole a toto opakovat dookola 100km. Tie iste dediny, ta ista dzungla, vsetko rovnake ako kazdy den. A k tomu pica v obchodoch na jedenie. Furt len sardinky s chlebom a ryza. Dookola. Take otravne. Do toho jemny protivetrik.

Den 69 – 125 km do kostola v Liberii

Opat ta ista dzungla. Hore a dole cez brdky a za kazdym presne to iste. Obcas presne rovnaka dedina a obyvatelia hulakujuci presne to iste. K tomu taky kraj nicoho. Ziadne sice mestecka, kde by sa dalo zohnat nieco normalne pod zub.

Az na hranici som nasiel obchod s pivom a dalsie stanky.
Prechod hranice bol ok. Sice typicky chaos, kde typek vo vytahanom tricku len tak kdesi posedavajuci na stolicke picuje, ze si sa pri nom nezastavil. Lebo ja som vestec pici a viem, ze ty tu robis colnika. Ale ok. Za hodinku aj s peniazmi a simkou.

Na noc som vliezol do rozostavaneho kostola. Ked uz leziem do stanu, dojde typek. Taky fararov pomocnik pre vsetko. A klasika. Komplikiada. Furt len opakuje, ze toto je kostol. A ja mu opakujem, ze ci teda tam mozem prespat. Tuto debatu, ktora nevedie nikam, rozluskne az miestny pastor, ktory sa zo mna tesi. Nevadi mu moje prespanie, takze aj jeho pomocnik zrazu je samy usmev a problem zmizol. Kecame asi hodinu, doniesol mi vodu a med. Uspesne privitanie do Liberie 🙂

Daľšie denníky z Afriky nájdeš tu.