Ahojte. Prax mi ukázala, že najlepšie popisy denných udalostí, a niekedy skôr nekorektný emočný výflus, než zmysluplný popis, postujem každý večer na Strave, ktorá zaznamenáva gps mojich denných cykloaktivít. Postujem tam v podstate také necenzurované africké denníky, ako ma z prvého fleku napadne, ked spotený zleziem z bicykla.

Kedže však Strava je appka, ktorú mimo zanietených športovcov ľudia až tak nepoužívajú, rozhodol som sa, že to paralelne skopčím aj sem na web. Nech máte info z prvej ruky.

Každý deň pridám do článku nový odstavec za uplynulý deň, takže ten istý článok sa aktualizuje, až kým neopustím krajinu. Potom založím nový článok, aby si zas nemusel rolovať dole 400 metrov jak bežné slovenské dieťa 🙂

Den 154 – 104 km do Angoly

Ola Angola! Trochu neuveritelne, ze nastala aj tato krajina. Prechod hranic na pohodu, tradicna hodinka byrokracie z budky do budky, pomedzi to SIM a peniaze. Toto mam uz zmaknute.

Potom prazdnou cestou smerom na Cabindu. Krajina nic specialne. Uzivam si, ze mam zase normalny objem dat na mesiac a nie jednodnove picoviny ako v Kongu. Trochu nestastim su 3 decove flasticky na pivo, ale su lacne, 50 centov, tak beriem rovno 2. Zatial som viac z Angoly nepochytil.

Den 155 – 45 km a lodou cez deltu Konga

Rano doklepat Cabindu a rovno do pristavu skusit stastie s lodou. Podarilo sa zohnat listok este na ten isty den.
Plavba, 50 km po vode. Ale obstrukcie okolo toho ako s letom do Australie.

Checkin, vazenie batoziny, odovzdanie batoziny, pasova kontrola, dvojhodinove nalodovane a vylodovanie. V sumare som dosiel do prostavi v Cabinde o 9tej, o 13tej mal byt odchod. V Soyo na drihej steane rieky Kongo v hlavnej casti Angoly som opustil pristav o 19tej. Takze cely proces 10 hodin. Este ze su efektivni.

Samotna plavba sranda. Katamaran, ktory celkom slusne hadzalo na vlnach a po 3 hodinovej plavbe som bol hodne rad, ze moj zaludok sa vracia na pevnu zem. Vecer po tme uz nebola energia na nic ine, len sa domrvit do najlacnejsieho hotela.

Den 156 – 90 km a malaria vol. 3

Headwind cely den. Dediny velmi chabe az ziadne, obchod presne jeden, na 77. km. Asi musim prepnut do pustneho rezimu.

Aspon pekna, siroka a prazdna cesta ocean velku cast dna po pravej ruke.

Slo by to este 20km do tmy, ale lenivost na mna prisla. A vecer aj malaria.

Den 157 – 91 km a bojujem s malariou

Rano prisiel chlapik, co ma vcera prichylil na terase domu buntosit uz o pol 7. Oni miluju robit, strasne robit, o 6 rano. Aby mohli zvysok dna sediet a divat sa ako maniok rastie.

S malariou proti vetru, 50km ani kokot obchod na vodu ci jedlo, az do mestecka Nzeto.

Tam poriesit krvny test. Nakupit jedlo na dalsich 200km nicoho a nazrat sa do restiky. Vela masa.

Zasobeny a nazraty. Hotel drahy v Nzeto, tak som vyrazil niekde zakempit. Na podiv to islo krasne. Aj horucka odisla. Na malariu som uz Likvidator master 4000 zjavne. Mohli by z mojej krvi robit ockovaciu protilatku. Takze spokojnych 40 km takmer dakam do tmy zakempit pri kostole.

Den 158 – 91 km a blizim sa k Luande

Mierne sa plazim. Malaria ma sice uz netrapi, max velmi latentne, odoznelo to fakt za jeden den. Ale v Luande su nejake cykloshopy, kde by som rad pozhanal jeden kus plasta. Zadny marathon totiz uz je celkom zdraty. Prehodil som zadny za predny a ziskal tak este asi 2000 km, ale vyhladovo do pusti Namibie sa mi s tym nechce. Takze do pondelka casu dost. Aspon dam telu oddych. Krajina zaujimava. Vsade rastu „asi“ baobaby a akesi kaktusy na vysokej stopke 🙂

Den 159 – 78 km pred Luandu

Nebolo sa kam nahanat. Na dostrel k Luande, ale nie moc blizko, aby nezacala suvisla zastavba.

Pust sa blizi. Asi dost predbieham, ale vcera sa objavili akacie a taky pustny ministromcek znamy zo Sahary. Trava uz nema 2 metre ale len meter a zjavili sa prve opuncie. Pust je este daleko, ale tropicky zeleny svet uz tiez nebude.

Headwind, tu stale fuka z juhu. Toho sa asi nezbavim uz nikdy. Ale uzivam si to. Maju tu melony, Portugalcina je tiez prijemna zmena. Sice este viac ani picu nez z Francuzstiny, ale predsa, je to zmena 🙂

Den 160 – 61 km do Luandy

Na hostel do Luandy. Zajtra je plan obzriet cykloshopy a najst vhodny plast. Zisli by sa mi aj okuliare. Mozno ostanem aj dalsiu noc. Uvidi sa.

Co ma zaskocilo je absencia cashu v bankomatoch. 7/8 no cash a pri 8mom je 49 ludi vo fronte. Vyckas dve hodiny, aby si zistil pred koncom, ze dosiel cash. Mam 7 Eur v prepocte, nastastie pivo stoji 50 centov v prepocte. Nejako dozijem rana a zajtra sa uvidi.

Den 161 – 14 km a hladam cash v Luande

Mission ATM with cash. Angola posobi celkom solidne. Zatial asi „najeuropskejsia“ krajina, hoci to je velmi relativne vyznamenanie.

Akurat maju taku kokotsku vlastnost, ze nemaju cash v bankomatoch. Proste obehnes 8 a nikde. Az v poslednom maju. Ale pred nim 40 ludi. 40×3 = 120 minut cakania na slniecku. Takze jebes na to.

Lenze posledne chechtaky tiekli prec s pivom, ktore je sice lacne, ale nie je ho malo. Takze vcera som to este dal, ale dnes uz bolo treba nutne.

Banka na kazdom kroku, ale prachy su len v asi kazdom svrtom. Poznas to tak, ze je tam fronta odtaaalto az po kokot. Takze som obehol asi 10 front a hladal tu, kde to vychadzalo do hodiny a cakalo sa na chladku.

A aby to nebolo jednoduche, na jeden vyber vies vybrat max 60 Eur v prepocte. Co je fajn pre miestnych na banany, ale ak mam cvaknut hostel, novy plast, zasobu antimalarik a este s tym vyzit zase 500 km niekam, kde bude dalsi bankomat (mozno aj plny), tak som to tam strcil 3x. Ten pohlad ludi, ked davas 3×60 a oni ti spriadaju kliatby, ze kokot uz chod prec, lebo ochvilu vypise, ze dosiel cash. Poznas to. Ala posta, ked ides po zlty listok a chytis tu recepcnu, co ide po praci podat 50 obalok.
Ale podarilo sa.

A kym pisem tento status v krcme na pive, uz stihla odomna nejaka obezna Angolanka vypytat dve piva. Teda naznacila, ze by rada. Ja som jej naznacil, ze NIE. Potom prisiel miestny ozrala, natlacil sa na mna na sedacku a slinka mu tecia do mobilu. Mojho. Lebo oni tak maju vo zvyku. Cumiet ti poza plece co pises. Picu rozumie, ale je to farebne a su tam obrazky a to staci domorodcom. Ked sa nemal prec poslal som ho nevyberane do pice. Este ze PIČA znie tak Portugalsky.

BTW 1 – Luanda celkom city. Som milo prekvapeny.

BTW 2 – Obezna Angolanka v poslednom videu v poslednej sekunde.

Den 162 – 0 km a vypita bednicka piva

Dnes bez bicykla, zato s pivom. Na hostely som stretol Holandana, s ktorym sa dobre pije pivo. Vecer padla cela bednicka v lokalnom bare. Nastastie su tie piva len 0.3 a stoja len 30 centov 🙂

Den 163 – 0 km a pijem s Catalancom

Dnes na hostel prisiel typek z Barcelony. Povodne som planoval odist a vyrazit na dalsiu cestu. Ale su tu Kalandula Falls. 400 km vo vnutrozemi. Tak som sa spojil s Catalancom a zajtra tam pojdeme busom. Dnes len kupit listok na bus, co bola vyprava 10 km mestom cez rozne krcmy 🙂

Den 164 – 7 km a bus do Kalanduly

Cez den iba kratka vyprava do cykloshopu zohnat plast. Potrebujem jeden nahradny. Predrazeny drot, ale ok, posluzi.

Vecer na nocny bus a smer Calandula. Spat sa moc nedalo. Cesta rozhrkana a kazdu chvilu to niekde stalo a zobudila nas to zapnutymi svetlami.

O pol 4 rano sme v Malanje, vacsom meste. Odtial berieme taxik do 80 km vzdialeneho mestecka Calandula. O 5 rano sme na hotely. Tazka noc.

Den 165 – 0 km a vodopady Calandula

Po 2 hodinach spanku rano o 9 vyrazame pesi 5 km k vodopadom. Nad nimi sa uz z dialky dviha vodna triest. Okolo otravunu typci, ktori ti chcu robit sprievodcu, ale celkom sa nam ich dari odbit.

Vodopady pecka. Nakvacsie ake som zatial videl. Druhe najvacsie v Afrike. Je zamracene a dazdivo. Ideme od prvej vyhliadky dolu k rieke pod vodopady.

Dolu sa smyka, je blato a sme mokri od neustavajucej vodnej trieste. Ale je to pecka.

Preplavime sa cez rieku. Miestny rybar nas za maly peniaz prevezie, skryje lodku a ode s nami na kopec na druhu vyhliadku. Odtialto je este lepsi vyhlad na celu majestatnost vodopadov. A je tu aj miesto, kde sa da kupat.

Po navrate na prvu vyhliadku vyslo slnko a tam to mame tentokrat aj luxusne s duhou a modrou oblohou. Vecer zakoncujeme pivom, ako inak.

Den 166 – 0 km a sardinkujem sa nazad do Luandy

Catalanec ostal este jeden den. Ja idem vo vlastnej rezii nazad. Najprv z Kalanduly 30 rocnou Toyotou do Malanje. Cestou menime koleso, lebo zacalo klepat. Srot.

Z Malanje idem mikrobusom/dodavkou. Samozrejme na africky styl. Nasackovany 2x viac, nez by sa patrilo. 5 hodin velmi nepohodlnej jazdy. Ale do tmy som v Luande.

Caka ma Holandan a niekolko piv plus burger v miestnej burgrarni. Je to ako navrat domov. Tych piv bolo kus viac lebo nas burka zasekla v krcme 🙂

Den 167 – 80 km a Miradouro da Lua

Rano som sa smatlal, ako vzdy na ubytku. Odchadzat z hostela bolo ako znovu vyrazat na cestu. Bol to fajn tyzden.

Vyrazil som o 12 tej. Z mesta to islo. Ciel dna bolo Miradouro da Lua. Vyhliadka na „mesacnu“ krajinu. Bolo to pekne. Nie uplne wau efekt, ale pekne. Podivne utesy nad oceanom.

Na vyhliadke Cinanka, ze ci si moze pozicat bicykel na foto. Ledva nan vyliezla, ale odfotili sme 🙂

Prisli tam aj 3ja motorkari, vratane angolskeho Portugalca. Odporucil mi miesto na kempenie o par km dalej. Islo by toho spravit dnes viac. Ale dobry kemp spot treba vyuzit. Maly bar, pokosena luka s epickym vyhladom na ocean, elektrika a sprcha. Strecha nie je, ale prsat by nemalo.

Dokonca som tu vychytal zadara toast a kolu. Takze uspesny den. Po tyzdni fajn zaciatok.

Den 168 – 104 km a nevladzem

Neviem kedy som naposledy tak trpel za trapnych 100km. Prvych 30 km hladak, akoby som tyzden nejedol. Potom ma zas 40km tahalo na spanok, ze som skoro z bicykla padol. Az na vecer sa to rozbehlo poslednych 20 km na tmu.

Zakempil som v akejsi dedinke, kde mi vyclenili chyzu. Headwind cely den.

Den 169 – 153 km a stretnutie s Felipem

Vcera vecer pisal Felipe, Portugalec, ktoreho som stretol cestou, ze ked pridem do Sumbe, ma pre mna ubytko a veceru. Lebo fandi mojej ceste.

150km na dva by bola moc suchtacka, na jeden den zas trochu moc. Ale co clovek nespravi s vidinou zranice 🙂

Nohy ma bolia jak zaciatocnika. Tie brdky su celkom svieze a ked je rovina furt treba davat watty lebo protivietor. Nie je moznost sa len tak kludne viezt na zotrvacnost.

Rano som este menil zadnu spicu. A stihnut to cele do nejakeho rozumneho casu, nech nepridem v noci.

Ono sa to nezda, ale s tym bajkom v protivetre je to max 20, ak sa podari. Kopce to brzdia na 10 minut jeden brdok. Potom menim spicu. Potom rozjebu cestu kvoli rekonstrukcii na 10 km. V sumare 150km trva tak 8 hodin. K tomu pauzy. Co by doma na cestaku bola sranda na 5 hodin, je tu na 11.

Vecer po skvelom jedle som este zasiel na solo prechadzku mestom. Resp. do najblizsieho obchodiku, kde som supol dve piva v prijemnej spolocnosti Eritrejskeho majitela obchodu a jeho Mauretanskeho kamarata.

Na obzore sa objavili hory. Prve realne hory od Pobrezia Slonoviny od mesta Man.

Den 170 – 88 km smerom na Lobito

Po vcerajsku som nemal motivaciu zacinat skoro. Zhanal som v meste slnecne okuliare. To slnko tu nabera na vykone daleko viac oproti dzunglam hore okolo rovnika. A stare mam doskrabane.

Kupovat v Afrike take daco je boj. Oni ti maju, ako so vsetkym, top luxury brands za 300 eur a potom uplna rit na ulici od cernocha. Ziadna stredna rozumna cesta v normalnej cene a kvalite, kde aspon je UV filter. Ale nasiel som. Fialovucke.
Potom kolecko zrania po meste a vyrazil som asi o pol 1. Vzhladom na cas bola ambicia tak max 90 km.

Vypeka to tu. Nie ze by tych 35 bolo dakych ultra vysokych oproti africkemu standardu, ale nejako to je tu viac citit. Takze som isiel co krcma to pivo rychle. Nastastie kazdych cca 20km daka buda s pivami bola.

Den 171 – 133 km a burger v Benguele

Hory sa blizia. Dnes uz som siel predhorim. Navyse schnu. Miestami yo uz pripomina Atlas v Maroku.

Na vecer som to doklepal do sumestia Lobito – Benguela. Povodny plan ist este 30km za mesto zhasol, ako to obvykle vyva na motivacii. Zvolil som radsej lacny hotel a 2 velke burgre v miestnej restike. Za 3.50 sa mi nechce zrat ryzu za mestom 🙂
Nasledujuci den to uz pojde rovno hore do hor okolo Lubanga. Hory sa blizia.

Den 172 – 95 km a stupam do hor

Nonstop stupanie do hor. Ale s vetrom v chrbte a krasnou krajinou, takze to islo. Bol cas aj na pivo. Prijemna jazda dnes. Tesim sa do este vyssich hor. Zatial to posobi ako Atlas v Maroku. Suche, polopustne, ale take mam rad.

Den 173 – 100 km a dojekakany cyklocomputer

Ludia nekupujte Wahoo element bolt. Je to sracka. Mam ho 11 mesiacov. Za tu dobu zmokol asi 3x. Z toho 2x v Afrike. Ale mam za to, ze taketo veci su odolne, ved pici jazdi sa v kazdom pocasi.

Uz par dni sa odliepaju gumy na tlacitkach a dnesny nie velmi silny dazd ho asi odpalil. Najprv nesiel zapnut, potom si robil co chcel, neskor sa vypol a ujebal mi tak 55 km z dnesnej jazdy.

Uvidim ci to este rozbeham. Serie ma to lebo mi to robi fugu v inak doteraz kompletnej gpx stope. Kurva. Jebu na to cenovky 350 Eur, ale ma to vydrz a kvalitu ako Skoda 105.

Prve Wahoo mi odislo na baterku po 2.5 roku. Not bad but shit too. Tento kus vydrzal 11 mesiacov. Poctivo ho dovleciem na Slovensko a jebnem naspat predajcovi na reklamaciu.

Inak dnes poprchalo cely den. Nic zasadne, prijemna zmena po poslednych tyzdnoch a mesiacoch vypekov. Hory su paradne, ludia tiez, ide sa dobre.

Den 174 – 95 km a ide sa do 1600 metrov

Dnes prisla hlavna tarcha stupania do 1600 m. Tak klasicky africky. Ziadne sedlo. Len 90 km naklonena rovina s 1%. Od rana krasne pohlady na hory. Poobede vsade obiehali okolo mna burky, ale vydrzalo to az do tmy, kym som bol spokojne zasity v miestnej nemocnici. Sice majstri spravili strechu trocha napicu a v nocnej burke som na terase mierne navlhol. Stale vsak ma to vyrazne ochranilo pred celonocnou burkou, takze spokojnost.

Inak k strecham, strieskam, terasam. Nestudoval som architekturu, ale po rokoch kempenia by som to mohol s kludnym svedomim navrhovat. Stavalo sa to aj v Europe a aj tu v Afrike. Pravidelne. Uplne na kokot riesenia. Na 80% je tam nejaky bug, ktory sposobi, ze voda nakoniec aj tak pretecie na terasu 🙂 By som sa projektovanim striech mohol zivit, lebo takych bugov som uz vycihal 🙂

Den 175 – 75 km a prichadzam do Lubanga

V noci mi na terase memocnice, kde som spal, dost zatekalo. Nevedia stavat strechy.

Viac menej priama jazda do Lubanga bez zastavok. Vsade burky a na vjazde do mesta ma kruto zlialo. Takze rovno na hotel. Ani som dnes nic nefotil. Nebolo co a v lejaku ani ako.

Mam na okolie mesta 2 dni. Snad nebudu tie dazde uplne nepretrzite. Uvidi sa. Zatial jebe celu noc a cele rano. Su tu v okoli 2 vyhliadky – Serra da Leba pass vzdialeny asi 45 km a este daco hore ma kopci 30 km. Bajkovat v dazdi je jedna vec, ale nulove vyhlady druha.

Den 176 – 77 km a vsade mlieko

Na vyhliadku Tundavala. Dolu uz sa celkom vycasilo okolo obeda, ale presne vo vyske 2200 m sa drzal cely den ten skurveny oblak.

Po prvom pokuse som sa spustil dole do restiky. Dal som si churasco, co je vlastne obycajne kira s hranolkami a kedze sa oblaky trocha rozfukali, mastil som koncovku znova hore.

Najlepsie, co som z toho dostal bolo asi 10 sekund, ked sa ukazali obrysy. Dnes to bolo proste take, ako honit 5 hodin bez orgazmu. Prijemne bicyklovanie, ale ta koncovka v podobe vyhladu tomu chybala.

Den 177 – 143 km a magicka Serra da Leba

Rano modra obloha. Parada. Sadam na bajk a kratko po 7 uz valim k cielu – Serra da Leba. Slnko drzi, ale v momente ako pridem k serpentinam, zistujem, ze cele udolie je zase v tej skurvenej hmle.

Ok, je pol desiatej. Mam cas. Zjazdim dolu, potom vyslap hore. Skurvena hmla je tam furt. Ziadne vyhlady. Nastastie je tam restika. Dam pivo a jedlo. Po 20km stupani mi celkom vytravilo. Dojde nakladiak britskych turistov. Rovnaky ako na vcerajsiu vyhliadku. Je burka a pol svrtej. Aby som sa stihol vratit do tmy do Lubanga, mam tak poslednu hodinu. Dost biedne nadeje, ze uvidim toto ikonicke miesto.

Potom pride maly zazrak. Burka odoznie a oblaky sa rozostupia. Asi len na 15 minut, ale to mi staci. Vidiet horu a serpentiny v plnej krase, vodopad a aj ho udolia daleko dolu.

Potom sa oblaky vratia, tak mastim nazad 45 km do Lubanga, kym zas nepride chcanec.

Den 178 – 85 km a Tundavala pokus 2

Rano som sa zbalil, ze idem dalej. Ale ked som vysiel von vidim azuro oblohu. Tak som este den ostal a vydal sa s nadejou na Tundavalu, ktora bola predvcerom v hmle.

Cely cas nadejne, slnko, ale poslednych 100 metrov (nie vyskovych, fyzicky na vzdialenost) nad vyhliadkou sedel velky skurveny oblak.

Ono totiz ten utes posobi ako hradba, cez ktoru sa vali hmla a dalej stupa vyssie. Takze opat som videl kokot.

Den 179 – 193 km a prva policajna eskorta

Taky obycajny den a predsa plny zazitkov. Na asi 30-tom km sa na mna v mestecku zavesil policajt na motorke. A ze ide so mnou, security. Najprv ma sral, ale casom som so nanho zvykol. Roberto Carlos, Brazilcan z Cabindy.

Po asi 50 km sa odpojil. O par km na to mi rupla spica. Nastastie bola tak zdvorila, ze to zrobila 100 metrov od krcmy. Siroko daleko jedinej. Prvykrat som nepicoval na rupnutu spicu. Rupaju uz tak v intervale 800-900 km. Chcelo by to funglovku. Ale chce sa mi? Stare niple su uz tak ohrdzavene, ze ani nechytaju zavit na centrovacom kluci. Radsej to pri tejto frekvencii este 4x vymenim po jednej.

O par km neskor prisiel policajny tuktuk. WTF…trojkolka s hukackou a soferom a jednym samopalnikom na korbe. Tito ma sprevadzali tiez asi 50 km.

Pred cielovym mesteckom si vymenili straz s policajnym pickupom, kde boli rovno 4-ja ozbrojenci. Eskortovali ma az na policajnu stanicu, kde ostavam na noc. Mila atrakcia. Len ak budu so mnou jazdit cely vikend, musim ich naucit na pivne pauzy.

Den 180 – 101 km a druha policajna eskorta

Rano som sa zobudil na policajnej stanici na to, ze typek odomyka dvere vedla. V noci som si to nevsimol, ale dvere niesli napis Cela Masculina. Vnutri zmurkali do svetla z tmy traja spustnuti typci natlaceni v malej miestnosti bez nicoho. Nepytal som sa zaco sedia, ale nechces sediet v Angolskom zapadakove.

Neskor za mestom som pochopil, naco niektori cestovatelia nosia palice so sebou. Sedim za mestom, susim veci a robim si caj. Proste klidek lebo dnes mam na plane len 90 km tak si spravim cajik a mam svoju asocialnu chvilku pri ohniku, kde neotravuje ziadny otrava. Ani policajti nejavili zaujem ma rano sprevadzat.

Zrazu do tohto klidku dojde somrak, ktory uz otravoval na druhej strane mesta pred obchodom pred hodinou. Ze chce jest. Posadi sa meter odomna a cumi vyrazom psa. Som mu naznacil, ze ani kokot mu nedam. Takychto mam denne 15 pri kazdom pive/obchode/vsade.

Su ako osy. Minutu na to, ako sa niekde posadis pride prvy, mrmle, cumi na teba a stoji meter od teba. Narusa ti osobmlnu zonu. Ignoracia nefunguje, on ma casu viac ako ty. Nefunguju odmietave gesta, ani hrube nadavky a posielanie do pice v kazdom jazyku. Zvacsa zaberie az naozaj prudke ziapanie alebo sa postavit a vytlacit ho telom.

Stoji to vela energie a do minuty po dedkovi pride zenska, co ukazuje, ze je hladna a robi to iste. Po nej decko, alebo rovno 6 deciek. Nemas kludu.

A tento teraz dosiel za mesto, kde nemal nikto byt. Rovno ku mne a to iste. Ked to po 5tich minutach zjapania nanho nepochopil, ze nech ide fakt do pice, tak som vzal palicu.

Chvilu neveril. Ani ja, ci ju pouzijem. Ale ked uz som sa vydal touto cestou, tak som ho vzal cez krize, mierne zatial. Nic. Drzi. Hruby kabat ako spravny sockar. Koncom palice som ho zosunul z murika, kde sedel. Postavil sa a stale stoji a nema sa k odchodu. Mrmle svoje, ze jedlo.  Zahnal som sa. Stale nic. Tak som ho vzal teraz uz seriozne, az sa palica zlomila. Az potom zacal ustupovat. Este som ho pre efekt, ze som fakt zly, nahanal asi 30 metrov. Toto je jediny soosob na tychto otravov. Naucene od tety krcmarky v Guinea Bissau 🙂

Clovek sa aj zle citi. Ale s tymito sa fakt inak neda. Bud ta bude srat 40 minut a slinou ti pomaly kvapkat do caju alebo sa ho zbavis. Zivit 15tich denne aj tak nemozes. Akykolvek altruista by som bol, co ale mne uplne nehrozi. Ja otvorim sardinky a dam ich pred pohladom vsetkych macicke. Reakcia nieco ako ked na MDZ zhromazdeni dochodcov skriknes Slava Ukraini.

Neraz som tu v Afrike videl, ze krcmari to beru palicou. A funguje to 🙂

Potom ma nasli policajti. Vsade ma hladali, kym som si varil cajik a lamal palice. Ze ma idu zas ochranovat. Dnes sme to ale vzali na pohodu. Kupil som im pivo. Velitel nic, sofer malinovlu a ten so samopalom bol partak 🙂

Po 40 km ma odovzdali dalsej skupinke. Tentokrat uz styria. Kazda hliadka n+1. Do Namibie vojdem jak dobyvatel v cele armady pice. Len to predrazuje piva. Ale radovo ma to stoji asi 2 ecka denne a mam flek vzdy na policajnej stanici. Lebo co uz so mnou. Nemaju ma kam dat, tak spim u nich 🙂

Den 181 – 113 km a tretia policajna eskorta

V noci som spal zle. Mal som sice krasny flek pod strieskou, ale o 1 am zacal niekto hulakat.

Najprv som ho hodinku ignoroval, mysliac si, ze to nejaky policajt uraduje. A ako host nebudem predsa robit poriadky nocneho kludu dakemu kapitanovi.

Navela som sa vsak isiel pozriet o co ide a zistil som, ze vedla je zavrety chujas, co dostal teraz potrebu trieskat na plechove dvere a kricat do sveta, ze je zavrety nepravom.

Najprv som ho dojebal. Nepomohlo. Potom som zavolal straznika, kedze plechove dvere branili tomu, aby som problem zase vyriesil palicou. Straznik len pokrcil plecami v zmysle, ano, vieme vsetci, ze je to kokot. Preto je na samotke v zenskej cele. A odisiel.

Moja nadej, ze ho ako spravny policajt rozvojovej krajiny umravni za pouzitia hrubej sily, aku len clovek cloveku dokaze priat, ked clovek cloveka v noci budi v cloveka spanku, sa nenaplnila.

Nedalo sa inak, musel som si prestahovat stan pod strom na druhy koniec arealu.

Ako zlepsis den policajtom? Najprv sa im schovas. Nechas ich 2x prejst po ceste okolo, ked ta hladaju, tam a naspat, podusit ich pol hodinku, ze sa uz vidia ako ich sef dojebe. A potom sa im ukazes. Zrazu si to jedine a najcennejsie, co kedy chceli vidiet a su samy usmev. Endorfiny vyplavene a zvysok dna maju krasny.

Na polceste ma prebrala standardne nova hliadka z Ondjivy. Tentokrat len traja, cim sa narusil trend n+1. Som rad, ze nedosli piati. Tito boli extra skladni. Nijako ma nerusili, nic nechceli. Ked som zastal na pivo, decentne si obdalec nasli zabavku. Bud jedli alebo kecali s domacimi. Ziadny podvedomy tlak, ze preslapuju okolo, tak im bud kupis pivo alebo rychlo vcucnes to svoje a ide sa.

Celkovo som mal pocit, ze si popri mne vybavuju vsetko po okrese, co inokedy nestihaju. Obcas zmizli uplne. Ako ked ta ucitelka na strednej poslala v pondelok po kvety pre riaditelku do kvetinarstva 15 minut vzdialeneho a ty si dosiel v stredu a nestastnou nahodou si zmeskal 3 pisomky z fyziky, chemie a nemciny. Ale kvety si dorucil.

V cielovom mestecku ma pozvali tradicne na policajnu stanicu. A tentokrat parada. Mam izbu, sprchu, hajzel. Mam rad angolskych policajtov.

Den 182 – 0 km a viza do Namibie

Je sviatok. Tie v Afrike moc neplatia, ale dnes to vyslo zrovna na sviatok. Nevedel som, ci vybavim ambasadu a viza. Ani som nevedel, ci ist do 7 km vzdialenej ambasady na druhej strane mesta pesi/taxikom alebo bajkom.

Problem mi vyriesili policajti.  Hodili ma tam autom s hukackami cez zapchy ako VIP osobu. Ondjiva je stale male mesto. Takze policajti sa tu s kazdym poznaju a vsade maju dvere otvorene. Takze aj na konzulate bolo hned ine prijatie.

Namibijske viza maju taky kokotsky proces, ze odovzdas papiere a daju ti cislo uctu v konkretnej banke, kam mas ist vlozit peniaze fyzicky. Akurat ta banka nie je v Ondjive, ale v 40 km vzdialenej Santa Clare.

Od autobusovania pol dna ma zachranili zase policajti. Mal som luxusny odvoz. Cestou vycihali paseraka benzinu na motorke. V Angole je ultra lacny a vozi sa do Namibie.

Ziadna velka akcia. Len sa ho snazili zastavit, typek sa tvaril, ze nepocuje, tak sa priblizili plece k plecu malou Toyotou, v ktorej sme boli styria, veduci chytil obusok a plestil motorkara z auta po pleci. Chvilu sa takto dotahovali, kym to motorkar vzdal a otocil sa. Mile rozptylenie.

Top akcia vsak prisla v Santa Clare v banke. Banky standarne v Angole (ale aj vsade v Afrike) vyzeraju ako u nas pred Vianocami, ked sa chodi po spotrebaky. Fronta 30 ludi sa pecie na slniecku.

Uz som zvazoval, ze dam policajtom za ochotu aspon par penazi, nech si daju jest a pit, kym ja budem 2 hodiny stat frontu. Ale kdeze. Autorita vybavila sbskara, straznik vybavil volne okienko a za 5 minut boli peniaze vlozene na ucet.

Potom ma policajti postrkovali rychlo prec, lebo v medzi cakajucimi pomaly vznikal statny prevrat.

Takze vizove kolecko uplna parada, vdaka tymto chlapikom. Z celodennej tortury boli dve hodiny. Zvysok dna som tak mohol likvidovat zasoby africkeho jedla a piva.

Den 183 – 105 km a 17. krajina Namibia

Rano ma zdrzalo dvojhodinove cakanie, kym mi na ambasade podaju pas s vizami. Na hranici som sa rozlucil s mojou eskortou. Oni radi, ze maju o zodpovednost menej, ja rad, ze som free.

Ale prechod bol z tych horsich. Vela smejdov a scamerov. Zamienanie zvysnych Kwanz za N$ bol zly sen. Chvilu som hral drsneho vyjednavaca, ale tito typci maju tahy, ze napocita ti pred nosom peniaze, sedi to, poda ti ich, zratas si ich a tretina chyba. Normalne kuzelnici v praxi. Nemam im to za zle, skor ich obdivujem.

Mna nakoniec neojebali, ak neratam fakt, ze som nevyjednal nic a nakoniec radsej pristupil na horsi kurz, lebo tie scam tahy by ma obrali o viac v konecnom dosledku. Je to mentalne unavne.

Potom ma hodinu drzali na hranici na angolskej strane. Furt daco procesovali a nikto nevedel nic Anglicky. Ked som sa ich navela spytal WTF, cez prekladac mi zdelili, ze som presvihol o 1 den 30 dnovu lehotu a cakaju na autorizaciu a budem platit.

Do Angoly som vstupil 24.2. a bolo 25.3. Level IQ 3. rocnik zakladnej skoly. Otvoril som im kalendar, trom mumakom co stravili hodinu pracovneho casu na tejto ulohe a ukazal som im, ze februar mal 28 dni.

Boli ma to mentorovat tychto ludi v takych elementarnych veciach. A toto sa mi deje celu Afriku. Potom, ked sme naratali spolu do 30, som sa proste zdvihol, vzal pas a odisiel. Uz sa ma nikto nepokusal zastavit. Ak neratam este dvoch dvihacov ramp, ktory si ma, v sulade s angolskym zvykom, odfotili.

Angolske urady maju asi 30 mojich fotiek rozmiestnenych po asi 15-tich telefonoch. To je pre nich isto hodnotne.

Namibiu som siel skrz tieto zdrzania uz za zapadu slnka. Musel som dorazit do mesta Oshkati, kde som si potreboval vytvorit zazemie v lacnom questhouse. Lebo tu musim nechat bajk a ist busom do 700 km vzdialeneho Windhoeku ziadat o viza do Juznej Afriky.

V tom jedinom lacnom guesthouse, ktory som mal vycihany, ma vsak zrusili, ze full. Napokon som to vykecal na stan. Volalo sa majitelovi a ten suhlasil. Napokon mi dokonca pripravili akusi kuticu vzadu na dvore za minimalnu cenu 5 Eur a povolenie nechat si tam bajk par noci.

V tomto ma zachranila Anglictina, Namibia je anglicka a ochota recepcnych volat vecer majitelovi. Inak by mi to velmi rozhasilo plany.

Takze Namibia zatial v dobrom svetle. Mili ludia a carovne su teple pulty v obchodoch. Zranice, ake som celu Afriku nechyroval. Skoda, ze to vydrzi len par dni kym som v civilizacii.

Daľšie denníky z Afriky nájdeš tu

Ak ma chceš na mojej ceste západnou Afrikou podporiť, môžeš tak urobiť tu