V dnešnom rozhovore vám predstavím človeka, na ktorého doslovne platí známe „Prišiel som, videl som, zvíťazil som.“ Bez skúseností prišiel do Kirgizska na prestížny bikepackingový pretek Silk Road a v horách tejto krásnej krajiny ho rovno aj vyhral. A to pri 1 700 km dlhom preteku, ktorý sa ide na vlastné triko bez podpory a v nadmorských výškach miestami presahujúcich 4 000 m n.m., je výkon, ktorý sa len tak nevidí. Jakub Sliačan, bežec, ktorý sa posadil na bicykel.
Silk Road Mountain Race je bikepackingový pretek v Kirgizsku v dĺžke cca 1 700 km. Pointa preteku je prejsť stanovenú trasu v čo najkratšom čase. Pretekár nesmie mať podporu, prijať externú pomoc, musí ísť sám za seba a využívať iba miestne komerčne alebo voľne dostupné zdroje. Všetko, čo potrebuje, si berie so sebou na bicykli. Trasa je úmyselne vedená tak, aby prekonala vysoké horské sedlá v divokých kirgizských horách. A to prevažne po nespevnených cestách, kde je niekedy ľahšie tlačiť ako bicyklovať. Pretekári musia okrem GPS trackingu prejsť aj cez 3 vopred stanovené checkpointy. Jakubovi to tento rok trvalo presne 7 dní, 6 hodín a 46 minút.
Ahoj, ty viac behávaš ako bicykluješ. Čo ťa motivovalo dobrovoľne prirásť zadkom k bicyklu na niekoľko dní a rovno sa prihlásiť na takýto výživný pretek?
Ahoj! Asi zvedavosť a fakt, že som minulú jeseň/zimu nemohol behať. Jazdiť na bicykli ma baví a na horskom viac ako na ceste. Okrem toho ma baví pohybovať sa v horách relatívne naľahko a rýchlo. Plus SRMR (Silk Road Mountain Race) je 1700 km vkuse a bez podpory, čiže si človek musí sám zorganizovať spanie, stravu a vysporiadať sa s počasím, výškou, atď. Teda logistika je súčasťou preteku. Všetky tieto bonusové premenné robia pretek nepredvídateľnejším. Zavše sa tak stane, že nie najlepší/ia cyklist(k)a vyhrá :). Čiže aj ľudia ako ja majú možnosť zapretekať si, nie len zúčastniť sa. A to samo o sebe robí pretek atraktívnym.
Odkedy si naisto vedel, že ideš a ako si sa kondične pripravoval?
Vedel som odvtedy ako mi prišiel email, že moja prihláška bola úspešná. Zhruba v polovici Januára (7 mesiacov pred pretekom).
Kondične som sa pripravoval relatívne zodpovedne (teda aspoň na moje pomery). Zamyslel som sa nad tým, čo si taký pretek bude vyžadovať a načrtol som si plán, ktorý bol reálny (v rámci povinností v práci, iných záujmov, aktivít doma, atď). Potom som sa prispôsoboval už len tomu, ako telo absorbovalo tréning, poprípade koľko som mal času. Detailnejšie som tréning popísal tu: http://jakubsliacan.eu/srmr/2019/08/08/srmrno2_2.html, ale je to v angličtine.
Aké boli tvoje ambície pred štartom? Iba dôjsť, alebo si veril aj v nejaké lepšie umiestnenie?
Vedel som, že mám relatívne dobre natrénované. Čiže ambície boli aspoň znepríjemniť ľuďom v prvej 5-ke život. Aby sa nemohli flákať. Asi by som bol spokojný, keby som prišiel tak 1-2 dni po prvých v cieli. Vôbec som však nevedel či sa mi to podarí alebo nie.
Čo obnáša logistika okolo takejto akcie? Ak by som chcel ísť, kedy sa musím prihlásiť, koľko dní si rezervovať, koľko financií odložiť?
Nepamätám si už, kedy skončila registrácia minulý rok, ale tento rok je to 31.12.
Čo sa týka času, závisí od toho, ako seriózne to človek berie. Na aklimatizáciu by si bolo ideálne rezervovať aspoň týždeň pred štartom. Ak sa človek môže aklimatizovať doma, toto odpadá. Na pretek je limit 14 dní. Teda dokopy sú to zhruba 3 týždne plus cesta. No a samozrejme, najviac času zaberie samotný tréning.
Čo sa týka financií, mňa to vyšlo trochu viac ako tých skúsených, pretože som si potreboval zaobstarať skoro celú výstroj. Od spacáku cez bivakovací vak, koleso s dynamom, svetlo na dynamo, až po náhradnú navigáciu. Ale výdavky, ktorým sa nikto nevyhne sú: štartovné, poistenie, letenky, ubytovanie pred a po preteku, nejaký transport v Kirgizsku, extra hotovosť pre prípad núdze, atď. Tieto “povinné” náklady tvoria minimálne 1000-1500 eur. Zvyšné výdavky, ktoré sú menšie, ale je ich veľa (požičať si tracker, cestovanie na a z letiska na našej strane, náhradné súčiastky, ubytovanie atď.), no nemali by prekročiť ďalších 500 až 1000 eur. Potom sú tu ešte aj výdavky, ktoré by človek nemal, ak by nešiel na preteky: asi je dobré začať s novými plášťami, to je hneď 100 eur. Nová, alebo aspoň zánovná kazeta, stred, hrebenáky, …
Je Kirgizsko bezpečná krajina? Aké si mal skúsenosti s miestnymi ľuďmi?
Či je Kirgizsko vo všeobecnosti bezpečná krajina alebo nie, je ťažké posúdiť z jednej izolovanej skúsenosti. Ale určite pôsobí bezpečne. Teda až na šoférov, tí sú tam poriadne nebezpeční. Inak moje skúsenosti s domácimi boli pozitívne. Všetci boli milí, pohostinní a zvedaví.
Trasa viedla viacerými vysokými sedlami. Akú najvyššiu nadmorskú výšku si dosiahol? Nemal si problémy v tých výškach s dychom?
Najvyššie sme sa dostali počas aklimatizácie, a to do ~4100 m. Počas preteku to bolo tesne nad 4000 m. Po príchode sme išli hneď na druhý deň do kopcov a výšku sme cítili už od cca 2800 m. Cez 3000 m sme boli pomalší a zadýchaní. Ale to sa podstatne zlepšovalo zo dňa na deň tak, ako sa od aklimatizácie čaká. Počas preteku mi už výška nevadila. Možno som bol pomalší, ale už sa mi aspoň nezívalo.
S dýchaním som problémy mal, ale neviem, či to bolo z výšky alebo zo suchého vzduchu, alebo dokonca z prachu na cestách. Viem však, že ostatní mali tiež problémy s dýchaním, a dokonca brali tabletky a používali “inhalers”.
Tvoj denný priemer vychádza na výdatných takmer 250 km. Ako prebiehal tvoj typický deň? O koľkej si mal budíček, ako si riešil jedlo (teda okrem 15tich Snickersov denne), mal si nejaké pauzy, a o koľkej si večer končil?
Typický deň bol relatívne jednoduchý, snažil som sa pohybovať efektívne. Samozrejme, efektívne nemusí znamenať “čím viac”, skôr tak, aby som zašiel čím ďalej. Väčšinou som vstal okolo 5 am a snažil sa byť na bicykli od 5:30 am (vtedy sa rozvidnievalo). Nie vždy sa mi to podarilo. Spať som sa snažil ísť okolo polnoci až 1:00 ráno. Ale rešpektovať terén a počasie sa asi oplatí v takomto prostredí. Ak má človek striktný režim, tak sa môže stať, že bicykluje cez poriadne búrky a potom spí vo výške 3500 m. Možno je lepšie zdriemnuť počas dňa a prečkať tak búrku, a potom potiahnuť v noci dlhšie a spať dole v údolí. Čiže párkrát som si zdriemol aj počas dňa.
Čo sa týka oddychu počas dňa… Trať bola relatívne kopcovitá, takže sme sa veľa odviezli aj zadarmo. Vtedy si človek oddýchne. Plus treba zastaviť na checkpointoch, na hraniciach, v obchodoch, atď. Nepamätám si, že by som zastavoval, aby som si oddýchol, väčšinou sa to vyriešilo prirodzene. Plus párkrát som sa vyhol búrke a pospal som si vtedy.
Jedlo som riešil tak, že so sebou som si niesol veľa sladkostí. Skoro každý deň som išiel cez aspoň jedno mestečko a kúpil som si chlieb, hranolky, keksy alebo niečo iné, na čo sa dalo spoľahnúť – určite som nechcel mať žalúdočné starosti. Plus na checkpointoch bolo vždy dobré jedlo.
V horách bolo počasie premenlivé od horúčav až po mrazy. Ako si riešil spanie a prípadnú nepriazeň počasia? Mal si stan, či len spacák, prípadne snažil si sa nájsť niečo u domácich?
Na spanie som mal spacák (4°C komfort, -2°C limit) a bivy vak. Okrem toho som mal nafukovačku. Spal som väčšinou oblečený vo všetkých veciach, čo som mal.
Čo sa týka nepriaznivého počasia, tak to som riešil buď tak, že som si pospal a počkal kým odíde, alebo som si jednoducho obliekol nepremokavé veci a pokračoval. Okrem toho, búrky sa väčšinou tvoria až popoludní, takže prejsť cez veľké sedlá som sa vždy snažil čím skôr ráno. Tým som sa vyhol zopár búrkam (za mnou sa to rapídne zhoršilo napr. na Shamshi a Tong).
U domácich si človek nemôže hľadať nocľah, to by bolo proti pravidlám. Má to byť bez podpory, s využitím len komerčne dostupných zdrojov. V prípade SRMR existuje výnimka a pretekár(ka) môže akceptovať ponuku, ale nesmie o pomoc žiadať. K tomu by som ale dodal, že spať u niekoho je veľká strata času. Patrí sa s nimi porozprávať, povysvetľovať okolnosti, poprípade najesť sa. Človek by radšej spal. Preto je hotel väčšinou oveľa lepšia voľba. Odpadá potreba socializovať sa a stále je možné vysušiť si spacák a topánky.
Technické problémy ťa našťastie obišli. A čo zdravotné? Vyhol si sa odreninám, zapareninám, opuchnutým nohám? Prípadne ako si s tým bojoval?
Ani odreniny ani zapareniny som nemal. Dokonca ani opuchy. Jediné, čo ma otravovalo boli necitlivé chodidlá a ruky (od tlaku na pedáloch a riaditkách). Na konci som mal problém si zaviazať šnúrky na tretrách alebo vytiahnuť zips.
Pri pohľade na tvoj bicykel vidno, že si nebral ani gram navyše. Čo všetko si mal so sebou?
Navyše som toho práveže zobral dosť. Mal som príliš veľa jedla – skoro celý frame bag. Okrem toho som mal aj jedny extra nohavice a pár iných drobností.
Vo frame bagu boli ťažké veci: jedlo, náhradné diely a náradie. V taške pod sedlom boli veci na spanie: spacák, bivak, nafukovačka, teplé oblečenie. Taktiež lekárnička. Vo veste boli nepremokavé veci a rukavice s čiapkou. V dvoch kapsičkách na horizontálnej rúre boli každodenné veci ako opaľovací krém, dezinfekčné tabletky do vody, káble na nabíjanie, baterka. Tiež som tam mal jedlo, ktoré som jedol počas jazdy.
Kedy si začal reálne veriť, že vyhráš víťazný klobúk?
Nevedel som, že aj tento rok budú klobúky, čiže to som zistil až na pláži v cieli :). To, že už si to môžem len prehrať, som pochopil zhruba ráno po tom, čo sa James po incidente vrátil k Issyk Kul jazeru (a následne na CP3). Začal som jazdiť konzervatívnejšie.
Ak by si mal celý pretek komplexne zhodnotiť, bolo to ťažšie alebo ľahšie, ako si čakal? Keby si išiel znovu, urobil by si niečo inak, aby si ešte zrýchlil?
Bolo to ľahšie, ako som čakal. Nemyslím tým, že to bolo ľahké, ale ľudia sa pretekali v preháňaní o tom, aký ťažký pretek je SRMR a ako nič ťažšie v živote neabsolvovali. Stačí si prečítať pár blogov z prvého ročníka. Človek následne nadobudne rešpekt a neprimerané očakávania. Realita je potom celkom v pohode.
Keby som išiel znovu, určite by som viac trénoval (a asi aj ináč). Tiež by som ešte skresal výbavu. Lepšie by som si naštudoval trať, nespoliehal by som na Komoot a zmenil by som aj zopár ďalších drobností.
Koľko si schudol?
Niekde medzi 5 až 7kg. Neviem presne, nevážil som sa pred štartom ani bezprostredne po príchode do cieľa. Je to len odhad.
Budeš v pretekoch tohto typu pokračovať? Ak áno, kde to bude najbližšie?
Áno, zopár asi ešte pôjdem. Dlhodobé plány nemám. V 2020 som prihlásený na Highland Trail 550 v Škótsku. A možno sa ešte prihlásim na SRMR. Lachlan Morton povedal v rozhovore pre Roleur, že by rád išiel Tour Divide a možno aj SRMR. Bolo by super byť s ním na štarte a vidieť, ako rýchlo chodia ozajstní profesionáli.
Jakub, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor a držím palce do Škótska aj v ďalších pretekoch 🙂
Ďalšie zaujímavé rozhovory s cestovateľmi nájdete tu.
