Bicyklom do Chorvátska – zo Slovenska na Makarskú za 3 dni

Ahojte. Tento článok píšem, aby som zaznamenal moju cestu bicyklom zo Slovenska na Makarskú do Chorvátska. Priateľka tam chcela ísť na dovolenku. A keďže mne by sa ležanie pri mori bez predchádzajúceho zničenia sa nerátalo, prišiel nápad, že dám Chorvátsko bicyklom.

Ak nerátam jeden predĺžený víkend na Istrii pred pár rokmi, tak som v Chorvátsku ešte nikdy nebol. Vedel som len, že tam chcem prísť najneskôr za 3 dni, pretože čas dovolenky je vzácny. A to znamenalo, že denné dávky budem musieť poriadne natiahnuť, aby som tých 800 km zvládol. Mám rád dlhé trasy, a tak som sa na túto výzvu tešil.

Bicykel dostal pred cestou servis u chalanov v Pro Cyclingu v Petržalke, dostal tiež novú reťaz, nové plášte a na rám som nahodil bikepackingovú sadu brašní Topeak. Ak mám dať 300 km denne, musím byť čo najľahší.

Deň prvý

Rakúsko a Maďarsko

Nohy sa tešili. Celý predchádzajúci týždeň som sa šetril, bicykloval som menej a keď už nastal deň odchodu, tešil som sa ako nevyvenčený psík, ktorý ide von. Vstal som skoro a už ráno o piatej, s prvým ranným slnkom, som vyrazil.

Valil som s vetrom v chrbte priamo na juh okolo Neusiedler See a cez Maďarsko až na hranice so Slovinskom. Ten maďarský úsek nekonečných rovín, od rakúskej hranice v Pamhagene, cez Fertőd a Szombathely až do Slovinska mám rád. Nie je tam nič, len rovina a polia, a opäť rovina, ale pre mňa je to vždy nostalgia. Presne týmto krajom viedla moja úplne prvá bikepackingová cesta do Ljubljane pred pár rokmi.

Kilometre rýchlo ubiehali. Je to príjemný pocit, keď ráno o pol deviatej už má človek 100 km za sebou a dáva si prvú pauzu, pivo a kolu niekde v maďarskej dedinke pred potravinami.

Ujo pred potravinami chcel so mnou komunikovať, ale ja maďarsky ani neceknem, tak som mu len rukami nohami vysvetlil, kam mám namierené.

Cestu cez tieto maďarské dedinky mám rád aj preto, že je tam minimum áut, a tak som si za mestom Szombathely bez obáv otvoril plechovku s pivom a tankoval počas jazdy 🙂

Slovinsko

Za Szombathely, na 135-tom kilometri, ma začal zrádzať vietor. Fúkal rovnako silno, ale začal sa krútiť zboku a sem tam dokonca čelne. Zlé znamenie.

Po 206 km som vstúpil na územie Slovinska v dedinke Prosenjakovci. Opäť dôverne známe miesto z cesty do Ljubljane. V miestnych potravinách som sa občerstvil a dal si pauzu. Bolo len pol druhej popoludní.

Nemal som na dnešný deň presne stanovený objem kilometrov, ale bol som odhodlaný potiahnuť čo to pôjde. A snáď aj konečne prvýkrát v živote urobiť 300-vku.

Zvažoval som, kadiaľ ďalej do Záhrebu. Boli dve alternatívy. Prvá, asi o 30 km dlhšia, cez mesto Ormož a druhá, kratšia, cez Lendavu. Spravil som rozhodnutie ísť tou dlhšou. Nemal som skúsenosti s dopravou dovolenkárov, ale prišlo mi, že viac áut hrozí cez Lendavu. Navyše, tá dlhšia alternatíva síce obnášala viac kilometrov do Záhrebu, ale ten som mohol obísť okrajom mesta a v konečnom dôsledku si tak celkovú cestu na Makarskú skrátiť.

V Slovinsku prestal vietor úplne spolupracovať. Otočil sa a vytrvalo fúkal čelne. Bolo to nepríjemné. Už som nevalil 30-tkou, ale sotva 20-tkou. Kilometre pribúdali zúfalo pomaly a na rovine sa nebolo kde schovať.

Priam s radosťou som privítal kopce v okolí Ljutomeru. Aspoň som sa mal kam schovať pred vetrom a prestala jednotvárna rovina. Kopce neboli vysoké a síl bolo ešte dosť, takže som si ich celkom užíval.

Okolo štvrtej poobede som sa dokotúľal do Ormožu. V nohách 260 km, z toho posledných 60 proti vetru. Už to vyžadovalo dlhšiu pauzu na zjedenie niečoho viac ako len čokolády a piva. Hamburgera a piva 🙂

Našiel som stánok, kde ujko pripravoval hamburgery a hneď som jeden dal. Bolo horúco. Teploty sa drali nad 30-tku, a to po „októbrovom“ počasí posledný mesiac bol celkom šok. Teplo, únava, to oboje spôsobilo, že som v chládku sedel asi hodinu a pol a len jedol a pil vodu.

Až o piatej som sa opäť vydal na cestu. Hranica s Chorvátskom je hneď pod mestom Ormož na rieke Dráva. Nezvyknutý na chorvátsky zvyk kontrolovať hranicu, som hraničnú búdku na moste prebehol. Došlo mi to, až keď za mnou vyletel colník z búdky 🙂

Chorvátsko

Úprimne, prvý dojem z Chorvátska nič moc. Hneď ma privítala cigánska osada, vonku posedávajúci miestni na mňa pokrikovali. Jedna chcela „euri“, druhý to skúsil fintou, že chce nafúkať bicykel. Každopádne som radšej fičal ďalej.

Netrvalo dlho a prišli opäť kopce. Vzhľadom na ten neustávajúci vietor mi to vôbec nevadilo. Stúpania neboli dlhé, ale výdatné. Únava sa už začala prejavovať. Ani nie tak únava nôh, ako skôr odreniny, ktoré mi začali vznikať. Preto som často pauzoval.

Slnko už zapadalo, keď som na tachometri konečne uvidel to moje rekordné číslo 300. Ale deň ešte neskončil. Svetla bolo dosť, večer sa utíšil vietor, a keďže som bol v údolí riečky Krapina, cesta bola rovinatá. Valil som ďalej. Čo odmakám dnes, to mi pomôže zajtra.

Dopadlo to tak, že som cez dedinky nakotúľal ešte 50 km. Zdá sa, že Chorvátsko je suché a horúce. Ale oni tam majú okolo polí aj dedín jarky plné stojacej vody. Takže len tak sa niekde zložiť nešlo, pretože sa na človeka hneď vrhli komáre.

Nakoniec som dobicykloval až do mesta Zaprešič. Konečne nikde naokolo žiadny vodný kanál, ani jazierko. Iba akýsi park. Už som mal ten deň dosť a bolo 10 hodín večer. Nerozmýšľal som preto dlho a zvalil sa rovno na trávu v parku. Rýchla večera, slanina so slaninou a hneď do spacáku. Ráno vstávam o piatej.

Deň druhý

Vstával som už o tretej. Keď sa kúsok odo mňa spustilo automatické zavlažovanie trávnika. Musel som sa posunúť o nejaký ten meter ďalej 🙂

Záhreb

Ráno o šiestej som opäť sadol na bajk. Cyklistické nohavice, ktoré ma predchádzajúci večer omínali, som vymenil za obyčajné kraťase. Preletel som Záhreb, aby som si mohol dať checkpoint, že som tu bol. Inak som sa nejako hlbšie do poznávania mesta neponoril a čím skôr som pokračoval ďalej na juh, na Plitvice.

V Záhrebe sa mi stala jedna zvláštna vec. Na jednej ceste, von z mesta, mi do hlavy niečo narazilo a zašuchotalo krídlami. Obzrel som sa a videl som kúsok nado mnou vranu. Prečo na mňa útočila neviem, ale bol som rád, že mám prilbu.

Už pár kilometrov za Záhrebom začali kopce a tie ma viac menej sprevádzali celý deň. Najprv len krátke a strmé, neskôr prišli dlhé, nekonečne tiahle stúpania smerom k mestu Slunj. Vychytil som aj skupinku cyklistov, ktorí ma pozvali, aby som sa za nich zavesil. Nanešťastie nepokračovali dlho mojim smerom.

Vietor sa umúdril, ale už začala tá pravá stredozemná klíma. Horúčavy 38 stupňov. Týždeň dozadu sme mali na Slovensku 15 a dážď. Telo si ťažko zvykalo na tieto teploty. Navyše doprava za Karlovačom zhustla a cesta bola plná kamiónov.

Plitvice

Krajina okolo Plitvíc je nudná. Kopce sú ani ani. 500 metrov hore, 500 metrov dole. Človek sa nevie naladiť na horský mód, a mód rovinka tiež nefunguje. Nedá sa dostať do tempa. Navyše jediné, čo vidíte, je les všade okolo.

Deprimujúci je aj pohľad na mapu, ktorá hovorí, že podobný ráz krajiny bude pokračovať ešte asi 100 km. Dedín je málo a človek si musí starostlivo naplánovať spotrebu vody. Možno by to nebolo také zlé, ak by som tie denné objemy tak nehrotil. Ale ja som si tie kopce kvalitne odtrpel a kríza sa ma držala snáď celý deň.

Jediné zaujímavé miesta počas dňa boli vodopády v meste Slunj a Plitvice. Plitvice som však videl len zhora z cesty, keďže s bicyklom som sa dnu tlačiť medzi turistami nechcel.

Kilometre odsýpali pomaly a poobede o tretej som ich mal v nohách ešte iba 150. Vždy keď som narazil na obchod, kúpil som si pivo, kolu, 3 litre vody a niečo pod zub. Najmä spotreba vody sa v ten deň vyšplhala aspoň na 8 litrov.

Za Plitvicami prišla ďalšia séria stúpaní. Až som nechápal, ako môže ísť tá cesta stále nahor, keď vlastne neprekonám maximálnu nadmorskú výšku 800 m n.m.

Potom konečne moju morálku nakopol dlhší zjazd do dediny Korenica. Krajina sa trochu otvorila. Les ustúpil a naskytli sa mi výhľady na okolité hory.

Krajina divokého západu

Konečne o piatej večer padla aj méta 200 km. To ma povzbudilo. Povedal som si, že 300 ešte doklepem do večera. Profil trasy sa tiež trochu vyrovnal a šlo sa pomerne dobre. S večerom klesla aj teplota a moja spotreba vody.

Smeroval som k dedine Udbina. Zabudnutá, polorozpadnutá dedinka s kláštorom, na krutom kopci. A plná psov. Prvé dva čokle sa za mnou pustili pod kopcom na začiatku dediny. Myslím, že v tom momente by som dal aj Frooma v stúpaní na Alpe-d’Huez.

Ďalší sa za mnou pustil v zjazde za dedinou. Už som sa bál, že Balkán mi nepostaví do cesty žiadneho psa. Tento však vyzeral, že ho to skôr baví a beží pre radosť než zo zúrivosti, tak som sa pokojne viezol meter pred ním.

Prišiel dlhý úsek bez dedín, a tým pádom aj bez šance doplniť vodu. Našťastie som mal železnú rezervu, ťažko vyberateľnú pollitrovku pod rámovou brašňou. A google mi prezradil, že o 20 km bude obchod.

V tomto momente som si naozaj užíval to, že už nestúpam do tých nekonečných kopcov. A zároveň som začal tvoriť plán, ako sa tým kopcom vyhnúť na spiatočnej ceste.

Google neklamal. Po 20 km naozaj bol obchod v dedinke Gračac. Posledná pauza dnešný deň, doplnenie zásob vody, jedla, repelentov proti komárom aj na večer a jeden plecháčik piva rovno do nádrže. Áut už od Plitvíc bolo opäť minimum.

Prišla posledná skúška dňa. Asi 3 km dlhé a 6% strmé stúpanie za Gračacom. Popri mne sa vinula medzi skalami zarezaná železničná trať. A ja som v tom momente už vedel, že tieto kopce naspäť vlastným pohonom nepôjdem 🙂

Knin

Za týmto posledným vážnejším stúpaním prišla jazda akousi náhornou plošinou. Krásna príroda a výhľady okolo, a len sem tam nejaký, snáď ešte od vojny rozbúraný, domček. Potom prišiel úžasný 30 km dlhý zjazd do mesta Knin. To už sa však zotmelo a výhľady počas zjazdu som si tým pádom neužil. Navyše som musel dávať pozor na rozbitú cestu. Nerovnosti potme boli ťažko viditeľné, hoci som mal dobré svetlo.

Do mesta Knin som dorazil večer o desiatej. A presne na tachometri skočila aj číslovka 300. Dnes to opäť vyšlo a na Makarskú mi chýbalo už len nejakých 150 km.

V meste to celkom žilo. Našiel som si nocľah za mestom pri rieke. V noci ma vyrušili len miestni psíčkari, ktorí sa prišli presvedčiť, či som v poriadku. Vysvetlil som im, že som ok a len spím.

Deň tretí

Ráno ma bolelo všetko. Dva dni s objemom cez 300 km boli cítiť. Zadok už silno protestoval, nohy sa zavarili hneď na prvom kopci a celý som bol pokrytý súvislou vrstvou soli 🙂

Aspoňže som mal plán. Plán, že na spiatočnej ceste použijem vlak zo Splitu do Záhrebu, čím ušetrím dva dni jazdy, predĺžim si veget pri mori a vyhnem sa včerajším nekonečným kopcom.

Krajina za Kninom bola, ako inak, kopcovitá, ale už to neboli také nudné tiahle stúpania cez les. Videl som doširoka, kopce boli miernejšie a prechádzal som veľa osamelých dediniek. Ale najmä, psychika už bola na koni. Každým kilometrom sa mi to krátilo.

Konečne v Splite

Vietor nefúkal a tých pár kopcov hore dolu ma už nemohlo zmohnúť. Split sa blížil. V jednom obchode, keď som dopĺňal zásoby vody a piva, som sa zakecal s miestnym chlapíkom. Tiež cyklista. Povzbudil ma, že Split je už len 20 km. A tak aj bolo. Hoci ešte prišlo pár kopcov, ten pocit, keď som uvidel zhora more, bol skvelý.

V samotnom Splite som si musel znovu zvyknúť na hustú dopravu a chaos. Mesto som neobzeral. Davy turistov ma odrádzali a nemal som ani energiu a chuť sa zdržovať. Zadok chcel byť čím skôr slobodný 🙂

Našiel som len železničnú stanicu. Prekvapilo ma, aká je malá a nenápadná, skrytá v obložení stánkov so suvenírmi. Kúpil som lístok na vlak o týždeň do Záhrebu. Najlepšie investovaných 150 kún 🙂

Omiš popri mori

Potom som už vyrazil rovno na Makarskú. Kamaráti mi odporúčali, aby som pobrežnú cestu obišiel cez hory vnútrozemím kvôli hustej doprave. Neprichádzalo do úvahy. Aj keby som mal ísť ako Sweetchuck z Policajnej akadémie, pôjdem po rovinke a najkratšou cestou 🙂

Cesta pobrežím nakoniec nebola taká zlá. Áut nebolo veľa a more mi dodávalo motiváciu. Na hory naľavo som sa radšej už ani nepozeral 🙂 Rýchlo som dobicykloval do Omišu a pokračoval ďalej.

Kopcom som sa nevyhol ani tu, ale to už boli len také hupy ponad more, ktoré som vyšiel zotrvačnosťou, a navyše už sa mi to krátilo. Za Omišom som si dal na pumpe poslednú pauzu. Dorazil som zásoby salámu, na ktorom som bol živý od včera večera a doplnil vodu a pivo.

Makarská riviéra

Nazbieral som energiu na posledné kilometre. Dobre som spravil, pretože ma čakal ešte jeden nepríjemný kopec, keď sa cesta dvíhala asi 200 výškových metrov nad úroveň mora k priesmyku medzi horami. Výhľady boli krásne, ale prežil by som bez toho.

Potom už prišiel zjazd prakticky až do Makarskej. V Makarskej som písal priateľke, že som už len pár kilometrov pred Podgorou, skutočným cieľom cesty. Kúpil som dve pivá, hodil ich do dresu a vydal sa doraziť tých posledných 10 km.

Na ceste za Makarskou som stretol nemecký párik cykloturistov smerujúci do Dubrovníka. Ja už som to mal za pár. Ešte pár zákrut a bol som v cieli. Priateľka ma čakala na ceste pred Podgorou. Aj so zásobou piva. More bolo ako ľad, ale predsa, keď som sem šiel 812 km nebudem trapošiť, že mi je zima 🙂

Náš ďalší zážitok, výstup na horu Sveti Jure, si môžete prečítať tu.

Download file: Makarska 2019.gpx