ukrajina polononiny

Ukrajina 2019 – Spoznávanie duše Karpát

“Postav sa tam, kde vidíš ten taxík a mávaj na autobus”, boli posledné slová môjho kamaráta Mishu, ukazujúc kdesi 200 metrov do diaľky pred vlakovú stanicu v Užhorode. Potom nastúpil do autobusu a odfrčal do Lopúchova.

Doprava na Ukrajine je svojská. Dedinka Lopúchovo, v samom srdci ukrajinských Karpát, je od Užhorodu vzdialená necelých 200 km. Ale na Ukrajine aj 200 km môže trvať celý deň.

Posledný vlak tam išiel v roku 1998. Potom sa pokazila lokomotíva, prišli záplavy, ktoré vzali trať a už to nikto nikdy neobnovil. Aspoň tak som sa dočítal na internete. Vlaky chodia len do 70 km vzdialeného Tjačiva. No, chodia. V sobotu, keď sme začínali v Užhorode náš výlet, nešiel žiadny. Až o druhej v noci a ôsmej ráno ďalší deň.

Preto sme skúsili autobusy. Na výber bol jeden. Mikrobus pre 9 ľudí a ďalších 60 na státie. S bicyklom bez šance. Mal som teda dve možnosti. Tých 200 km si odšliapať alebo skúsiť sa aspoň priblížiť k cieľu iným väčším autobusom. Vlastne, mali sme aj tretiu možnosť, počkať na ranný vlak v Užhorode a opiť sa. Dodnes nechápem, prečo sa tá možnosť neuchytila 🙂

Nakoniec sme to vybavili tak, že kamoš, cestujúci bez bicykla, pôjde priamo do Lopúchova tým mikrobusom a mne o pol hodinu na to pôjde o kúštik väčší autobus do mesta Terešva. Zvyšných 60 km do Lopúchova, hore do hôr, sa už dokotúľam po svojej osi.

ukrajina uzhorod
Veľké autobusy na Ukrajine nečakajte. Buď príde mikrobus pre 9 ľudí, alebo príde podobné čudo

Ono to v Užhorode funguje tak, že si nejdete kúpiť oficálny lístok. Teda môžete. Ale tak to nerobia domáci. Domáci sa postavia za rampu za stanicou a zamávajú. Autobus zastane a k oficiálnemu počtu ľudí naberie šofér ešte ďalších cestujúcich. Predpokladám, že je to lacnejšie a ide to šoférovi priamo do vačku. Ujko od rampy ho síce vidí, ale zjavne to nikomu neprekáža.

A tak sa stalo, že sme sa dohodli so šoférom na rovnakej stratégii. Môj bike sme naložili do zadnej päťky a ja som sa šiel postaviť za stanicu. Kamoš medzitým odišiel svojim spojom. Ja som stál v obtiahnutom cyklistickom úbore bez bicykla na chodníku, na Ukrajine ako päsť na oko, a čakal som na bus. A dúfal, že zastane.

ukrajina uzhorod

1. deň – Príchod divného týpka zo Slovenska

Zastal. Strčil som mu do ruky 200 hrivien a usadil sa vzadu. Cesta ubiehala ako pracovná porada v piatok o tretej. Ale bol to zážitok. 150 km trvalo štyri a pol hodiny. Autobus našťastie nebol preplnený a nebyť neskutočne hrbolatého asfaltu, cestovalo by sa pohodlne. Cestou som sa zakecal s dvoma Ukrajincami, ktorí sa vracali domov z práce v Čechách.

Na všetky otázky domácich počas celého výletu, ako sa mi páči na Ukrajine, som vždy odpovedal, že sa mi páči. Domáci len nechápavo krútili hlavami.

ukrajina uzhorod

Sledoval som krajinu z okna. Šli sme cestou Mukačevo, Chust a Tjačiv. Za oknom ubiehala rovina a v diaľke bolo vidno Karpaty. Nostalgicky som si zaspomínal na moju minuloročnú cestu do Istanbulu. Miesto, kde ma prebudili pohraničníci so samopalmi v rukách, bolo z autobusu dobre viditeľné 🙂

Večer o deviatej ma autobusár vyložil v meste Terešva. Slnko sa už blížilo k západu, ale keďže na Ukrajine majú o hodinu viac, ale nie sú až tak ďaleko na východe, denné svetlo je tu takmer o hodinu dlhšie ako u nás.

Hneď som vyrazil hore prúdom riečky Terešva, ktorá ma dovedie až do Lopúchova. Bol som pripravený na cestu v akomkoľvek štádiu rozpadu, ale na moje prekvapenie bol asfalt celkom dobrý. Pre horský bicykel. Pre autá, ktoré kľučkovali medzi jamami, to už bolo horšie.

ukrajina dubove
Kostolíky krásne upravené v každej dedine

Snažil som sa prejsť čo najviac kilometrov do zotmenia. Pauzu som dal až v Dubovom, keď si už telo vážne pýtalo pivo. Bolo 10 hodín a kamarát Misha sa ešte neozýval. Ozval sa, až keď som potme kľučkoval medzi dierami v ceste. Cesta z Užhorodu mu trvala 6 hodín.

Počas dňa je tá krajina krásna. Ale ten pocit, ísť do totálnej tmy, do hĺbky ukrajinských hôr po rozbitej ceste, o ktorej netušíte, či neskončí, lebo asfalt už zmizol, no, nebolo mi všetko jedno. Určite som nechcel zastať a telefonovať. Ani riadiť jednou rukou. Len som mu rýchlo naťukal “20km do usť”, mysliac tým dedinu Usť Čorna, ktorá je kúsok od Lopúchova.

ukrajina dubove
Zastať a chytať slabý signál? Ani za nič 🙂

Pred Usť Čornou ma v protismere obišla veľká terénna Honda. Trúbila, stočila sa a zastala pri mne. Týpek, ktorý nevyzeral, že by som ho mojou “chilli omáčkou” v kapsičke odradil, sa na mňa našťastie usmieval a mával mi. Vraj je Mishov brat a mám naložiť bike dozadu.

Chcel som to doraziť po vlastných, tak som mu len povedal, že pôjdem za ním. SUV krásne rozráža vietor a šprint za ním, s adrenalínom z náhle sa objavujúcich jám, bol bonbónik na záver.

Kamoš Misha už sedel pri pive a čakal na mňa. Keď sme vybavili privítacie pivko a pizzu, naložili sme bike do auta a vydali sa posledné kilometre do Lopúchova.

BTW: keď vám domáci na Ukrajine povedia “chyť sa rúčky hore”, tak sa chyťte. V 80tke to natriasa a úder do hlavy bolí.

2. deň – Lopúchovo, dedinka v Karpatoch

Určite je viac dediniek v Karpatoch, ktoré by sa dali nazvať typickou horskou dedinou. Ale zo všetkých, ktoré som tam videl, je Lopúchovo tou najtypickejšou. Na konci údolia v slepej uličke, kde končia cesty, 60 km od najbližšieho mesta.

ukrajina lopuchov
Chatová osada, v ktorej som spal prvú noc

Prvý deň v Karpatoch bol oddychový. Hoci, kamoš ma vytiahol krutým strmákom za dedinou na kopec, kde mi ukázal výhľad na celé údolie. Cestou som, ako mestské dieťa, bol natešený z voľne rastúcich malín, jahôd a čučoriedok. V tomto kraji človek v lete hladom neumrie, aj keby bol sám v lese:) Zjazd dole blatom bol prvou ukážkou toho, čo nás čaká nasledujúce dni.

ukrajina lopuchov
Dedinka Lopúchovo v údolí pod nami

Bola nedeľa a na Ukrajine sa práve konali voľby do parlamentu. Boli sme sa na ne pozrieť v miestnom kulturáku. Fotku z volieb síce nemám, pretože pri voľbách je vždy veľa emócií a už tak si ma tam všetci obzerali. Ale inak to prebiehalo presne ako u nás, akurát plenta bola v národných modro-žltých farbách. Takže je možné povedať, že ukrajinských parlamentných volieb sa zúčastnil aj zahraničný pozorovateľ:)

ukrajina lopuchov
Dobová výzdoba z čias socializmu sa na stenách kulturáku ešte drží

Z volieb sme sa presunuli voľným kotúľaním sa pred obchod na hornom konci dediny na pivo. A druhé pivo. Za chvíľu sme už sedeli štyria, kamoš v dedine všetkých pozná. Reč sa obrátila, ako na Ukrajine vždy, keď zistia, že ste cudzinec, na robotu.

Robotu máš dobrú? Je robota na Slovensku? Koľko zarábaš na hodinu? To sú tri základné otázky, ktoré sa vás na Ukrajine spýta každý hneď z fleku. A opýta sa to rovno v češtine. Po česky tam vie snáď každý. A keď sa tieto tri otázky zodpovedajú a padne pár historiek o úteku pred cudzineckou políciou v Čechách, prejde reč na pivo.

Všetci sa mi čudovali, keď som vravel, že to ukrajinské mi chutí. Beriem, že na to české nemá, ale piteľné je podľa mňa dobre. A hlavne v krčme plnej domácich im nebudete kritizovať pivo 🙂

ukrajina lopuchov
Do dediny už prišla civilizácia, ale na usadlostiach nad dedinou v kopcoch sa žije ešte po starom

Po treťom pive kamarát zahlásil: “dopijeme pivo a ideme dole do inej krčmy piť pivo”. A tak sme sa ocitli v inej krčme. Malý lokál, kde som asi päťkrát zodpovedal, koľko zarábam na hodinu, vylúskal som asi kilo slnečnicových semiačok, to tam lúska každý nonstop, a degustoval ďalšie pivá. Strhla sa búrka.

Ťažko sa to opisuje, ale ja osobne som taký lejak ešte nezažil. Toľko vody, za tak krátku chvíľu, by utopilo aj veľrybu. Čudujem sa, že mi nerozpustilo lak na bicykli. V dedine vypadla elektrina a zavládla totálna tma. To však neprekážalo tete krčmárke, aby o jedenástej zavrela za svetla sviečok krčmu a všetkých vyhodila do dažďa a tmy.

Nechápem doteraz, ako sme zvládli cestu domov. Ja som nevidel nič. Svetlo ostalo na chatke, kde som spal. Riadil som sa ako netopier podľa zvuku kamošovho biku, ktorý šiel vpredu. Keď rachol do jamy a zahrkalo to, pripravil som sa na jamu aj ja.

3. deň – Hrebeňovka na Drahobrat

Mishove prezieravé plány, že vyrazíme na hory skoro ráno, sa rozpustili v búrke a pive predchádzajúceho dňa. Vyrazili sme až o desiatej.

Kúsok sme šli dedinou a potom už začalo neúprosné stúpanie na hrebeň. Kamenistá lesná cesta nám nič nedarovala zadarmo. Postupne sme viac tlačili ako bicyklovali. Tam, kde sme my tlačili, nás bez problémov obehol malý nákladiak UAZ, na ktorého korbe sa kodrcalo 5 čučoriedkárov. Smerovali na hrebeň zbierať.

ukrajina polononiny
Konečne na hrebeni

Nám to hore trvalo asi 2 hodiny. Na hrebeni sme začali stretávať skupinky čučoriedkárov. Každý mal ústa modré ako komparzista z Walking Dead. Funguje to tak, že ráno o 4 sa pozbierajú u niekoho v dedine, kto má vhodné auto / nákladiak, vyvezú sa hore a zbierajú. Podvečer sa vracajú s nákladom dole. Vraj jeden dokáže nazbierať okolo 30 kg, za čo dostane asi 60 Eur. Keď som si to ale prerátal, robia to fakt vo veľkom. Napríklad posledný deň na Poloninu Runu som videl asi 30 áut. Ak je v každom 10 ľudí, to je 300 ľudí len na jednom kopci. Teda asi tona pozbieraných čučoriedok každý deň. U nás zakázané, tam z toho žijú celé dediny.

ukrajina polononiny
V nadmorskej výške asi 1 500 m n.m. Na svahoch všade naokolo rastú čučoriedky. Je to raj pre MTB, ale odporúčam full odpruženie. Mňa na hardtaili celkom kvalitne vyklepalo

Dúfal som, že na hrebeni to už pôjde ľahšie. Ale namakali sme sa aj tam. Výhľady síce boli krásne, a sem tam sa naskytol aj pekný zjazd, ale bolo to neustále hore a dole, a nahor sme museli zväčša tiež tlačiť. Pohybovali sme sa vo výške okolo 1 600 m n.m.

ukrajina polononiny
Smutná realita – drevo sa zváža vo veľkom a tieto sovietske monštrá sa vyštverajú všade

Smerovali sme na Drahobrat. Hľadal som to celý čas v mape, ale nič. Kamoš vedel, kam ideme, ale neorientoval sa zas v mape. Tak sme sa dosť obchádzali a nechal som sa slepo viesť. Až večer mi došlo, že Drahobrat nie je kopec, ale lyžiarska osada. Preto som ho nevedel nikde na mape nájsť.

ukrajina polononiny
Voľne sa pasúce kone na hrebeni Karpát

Celý deň bolo počasie dosť neisté. Búrkové oblaky sa zbierali a menili na oblohe. V diaľke pršalo, sem tam na nás padlo pár kvapiek. Ale vždy nás to nejako zázrakom obišlo. Schytať taký lejak, ako som videl v noci, by som tu hore nechcel.

  • ukrajina polononiny
  • ukrajina polononiny
  • ukrajina polononiny
  • ukrajina polononiny

Prejdená vzdialenosť nebola veľká, ale tu na hrebeni dalo aj tých 40 km zabrať. Večer sme sa spustili po rozbahnenej zjazdovke dolu do Drahobratu. Podľa mapy som už dúfal v asfalt. Ale ostal som sklamaný. Cesta, čo vedie na toto lyžiarske stredisko, vyzerala ako koryto rieky. Samý kameň, blato, tečúca voda v koľajách po ťažkých mechanizmoch. Proste bicykel trpel a moja riť s ním. Zjazd do dediny Jasinia bol viac utrpením než odmenou a blato som mal aj vo vlasoch.

ukrajina polononiny
Panoráma Karpát

Navyše ten terén nevydržala jedna moja brašňa, v ktorej som mal náradie. Urvali sa pútka, ktoré ju držali na ráme, takže som musel veci prehádzať do ruksaku. Nemilé prekvapenie bolo, že aj podsedlovka Topeak začala vykazovať, že sa jedno pútko urve. Pár švov povolilo. A pritom tam nebolo nič ťažké, iba možno kilo náhradného oblečenia. Sklamanie.

  • ukrajina polononiny
  • ukrajina polononiny
  • ukrajina polononiny

Po 15 km kodrcania sme konečne zbehli dolu do dediny na asfalt. Sláva. Za nami asi 60 km. Narazili sme na reštauráciu, kde sme sa najedli. A zhodou okolností mali hore aj pár izieb, tak sme ostali. Vzali sme rovno dve noci, pretože plán na ďalší deň bol vyjsť na Hoverlu.

4. deň – Hoverla a dvaja exoti na bicykloch

Ráno to s počasím nevyzeralo vôbec dobre. Predchádzajúci deň síce hrozili búrky, ale inak svietilo aj slnko. Dnes bolo od rána zamračené, neprerušovaná sivá vrstva oblakov nedávala slnku šancu. Nepršalo, ale bolo jasné, že ak začne, bude to vytrvalý celodenný dážď.

Zbaštili sme pred miestnym obchodíkom raňajky. Inak, ukrajinské obchody sú kapitola sama o sebe. Pozitívom je, že sú všade, sú lacné a otvorené dlho do noci. Ale polovicu sortimentu tvorí alkohol, druhej dominujú sladkosti a slané blbosti typu čipsy, a zvyšok sú suroviny na varenie ako ryža, zemiaky, kapusta, cestoviny a podobne. Skrátka, viackrát sme skonštatovali, že si nie je čo reálne kúpiť jesť. Ak teda človek nechce brať štanglu salámy alebo obhrýzať hlávkovú kapustu. Pečivo, ak vôbec nejaké majú, tvorí len veľký bochník chleba, ktorý tiež človek na bicykli moc neužije.

ukrajina hoverla
Vyrážame cez obec Lazeščina na Hoverlu.

Umyl som aj biky. Hoci, umyl je silné slovo. Po včerajšom blate som sa na to už nemohol pozerať. Kúpil som jednu fľašu minerálky naviac, pár ponožiek za 50 centov a hor sa čistiť aspoň reťaz a prehadzovačku. Bielou ponožkou som utrel bordel, umyl trochou minerálky a potom nanovo namazal. Provizórne riešenie.

Smerovali sme cez dedinu Lazeščina k vstupu do národného parku. Kamoš na Hoverle ešte nikdy nebol, tak sa úloha obrátila a dnes som viedol podľa offline mapy ja. Za dedinou Lazeščina skončil asfalt a po pár metroch sa objavila rampa so strážnym domčekom.

Vstup do národného parku. Vstupné bolo 30 hrivien. Dvojnásobok minulého roka, keď som na Hoverlu išiel z dediny Vorochta. Zjavne sa prispôsobujú zvýšenému turistickému záujmu. Keby za tie peniaze aspoň zbierali všadeprítomné odpadky. Aspoň tie na turistických odpočívadlách, kde bežne ležalo aj niekoľko vriec bordelu.

ukrajina hoverla
Keď dážď nezastavil domácich, nezastaví ani nás 🙂

Ako sme vyšli so zaplateným vstupným zo strážnice, začalo pršať. Nemalo cenu čakať, kým prestane. Vyrazili sme do dažďa. Cesta bola blatistá, s množstvom mlák, a mierne stúpala nahor.

Po asi 5 km sme dorazili do horskej osady Kozmeščyk. Za ňou už začal samotný výstup. Vedeli sme, že to príde. Jednoducho, tých zvyšných 1 200 výškových metrov bolo treba niekde na tých ani nie 5 km nastúpať.

ukrajina hoverla
Blato a blato, ale čistá detská radosť:)

Lesná cesta, absolútne rozbahnená po dažďoch a ťažkých lesných mechanizmoch, stúpala kolmo nahor. Na bicykli to bolo bez šance, tak sme tlačili. Aj pri tlačení nám na blate podšmykovalo nohy. Miestami sklon síce zvolnil a dalo sa aj trochu pojazdiť, ale bolo to po náboje vo vode a blate.

Turistov sme zatiaľ stretali minimum. A klasika, ako keď som liezol s bikom na Theth v Albánsku, vraj sme veľkí optimisti, ak chceme ísť hore s bicyklami. Nič človeka viac nevyhecuje:)

ukrajina hoverla
Nápad s tými brvnami dobrý, ale za mokra sa to šmýkalo ako ľad

Postupne sme sa predrali až nad hranicu lesa. Tu už sme začali stretávať viac turistov smerujúcich hore. Nechápal som, ako je to možné, ale zjavne sme ich dobiehali. Hoverlu už bolo vidieť ako sa týči naľavo nad nami. Ešte 500 výškových metrov. Ale ten koniec vyzeral krutý.

ukrajina hoverla
Hoverla miestami mizla v oblakoch

Kým sme sa prepracovali k samotnej Hoverle, museli sme ešte pretlačiť cez kopec Kaminja. Oblý vrchol vo výške 1 850 m n.m. sme pretlačili a potom už začalo záverečné stúpanie na Hoverlu do výšky 2 061 m n.m.

ukrajina hoverla
Kaminja a potom už kolmo nahor posledných 200 výškových metrov

Tu už to bola turistická masovka. Turisti boli prevažne domáci a Česi. Česi tvoria celkovo väčšinu zahraničných turistov na Ukrajine.

ukrajina hoverla
A ide sa nahor

Záverečné stúpanie vyzeralo a aj bolo ťažké. Posledných 200 výškových metrov kolmo nahor. Navyše po veľmi nerovnom teréne. To nemalo zmysel už ani tlačiť. Biky šli na chrbát a stúpali sme v prúde turistov nabok. Len som si dával pozor, aby som niekoho pri otočke nezrámoval 🙂

ukrajina hoverla
Tesne pod vrcholom

Vrchol Hoverly bol taký, ako som si ho pamätal spred roka. Predajcovia medailí, skupinky fotiacich sa turistov a čím viac vlajok, tým viac Ukrajina. Škoda len toho porozbíjaného skla všade na zemi. Počasie sa trochu umúdrilo a sem tam vykuklo aj slnko. Výhľady boli pekné. Cez horu prechádzala aj skupinka ukrajinských vojakov v plnej poľnej. Asi tréning.

  • ukrajina hoverla
  • ukrajina hoverla
  • ukrajina hoverla
  • ukrajina hoverla

Zjazd dole bol niečo medzi tlačením a samovražedným rúbaním kolmo dolu po koreňoch a kameňoch. Raz som skončil aj na zadku. Horšie to mal kamoš, ktorému na jeho dlho neudržiavanom biku prestali fungovať brzdy. A teda väčšinu musel pretlačiť alebo brzdiť nohou ako Flintstone.

ukrajina hoverla
A valíme dolu

Dnes to bolo len 46 km, ale vydalo by to snáď na 200 km po rovinke na asfalte.

5. deň – Prameň rieky Tisa

Najťažšie dva dni boli za nami. Plán na dnes bol vrátiť sa popri rieke Čierna Tisa naspäť do Lopúchova. Kamoš tentokrát našiel cestu, ako prejsť cez hory, ale neštverať sa na hrebeň. Dnes to bola pomerne oddychovka.

ukrajina tisa
Vidiek za mestečkom Jasinia

Cesta viedla popri riečke Čierna Tisa hore prúdom. Chvíľu sme prechádzali cez horské dedinky, ale potom skončil asfalt aj zástavba a bicyklovali sme už len nedotknutou prírodou.

ukrajina tisa
Hore údolím k prameňu rieky Čierna Tisa

Ako povedal Misha, tu môžeš stretnúť vlky aj medvede. Stretli sme však iba kravy. Krava vie byť vynaliezavý tvor. Keď sme sedeli na jednom ohradenom odpočívadle a jedli, krava chvíľu obchádzala a potom našla to správne brvno. Podvihla ho rohami a už bola dnu. Ochotne preskúmala obsah našich ruksakov a kŕmili sme ju pečivom. Dych mala lahodný. Ako kvalitne vykvasená pokosená tráva.

ukrajina tisa

Zaujímavosťou bolo, že cestu, po ktorej sme sa uberali, otvorili vraj iba pred rokom. Ale nepredstavujte si cestu v klasickom štýle. Išlo len o menej lesnými mechanizmami rozbrázdenú lesnú cestu. Blata a výmoľov bolo aj tak dosť. Predtým tu však vraj nebolo vôbec nič.

ukrajina tisa

Prvá cesta údajne vznikla počas vojny v 40tych rokoch. Vybudovali ju Rusi kvôli rýchlemu presunu armády. Na niektorých miestach ešte bolo vidno staré dlažobné kocky, okraje cesty, a na jednom mieste dokonca historický oblúk mosta z tých čias.

ukrajina tisa
Stará cesta z vojnových čias viditeľne viedla doprava, tá nová doľava

K prameňu rieky Tisa viedla odbočka do lesa. Úzky chodníček. Kamarát našiel veľký dubák, a tak ostal dolu hľadať ďalšie. Ja som sa sám vybral k prameňu. Bolo to iba asi 700 metrov, ale opäť drina kolmo nahor a tlačiť. Sem tam som si aj zapískal, lebo porast okolo vyzeral veľmi medveďovito.

ukrajina tisa
Mishov úlovok

Okolie prameňa bolo pekne upravené. Voda vytekala úzkou rúrkou z múrika. Okolo boli tabule deklarujúce záväzok každej krajiny, cez ktorú rieka Tisa preteká, zachovávať čistotu rieky. O pár metrov ďalej bolo, ako inak, pár vriec s odpadom.

ukrajina tisa
Prameň rieky Tisa

Z údolia riečky Tisa sme sa cez nevysoký priesmyk dostali do údolia rieky Turbat. Popri tejto krásnej horskej rieke sme sa už len spúšťali kamenistou cestou až do Lopúchova. Zjazd dlhý a pekný, ale náročný na lýtka, keďže na tých kameňoch sa veľmi v sedle sedieť nedalo.

ukrajina tisa
Po prekonaní nevysokého priesmyku v lese sme sa spúšťali do Lopúchova popri rieke Turbat

Pauzu sme dali iba jednu. Aby sme sa vrhli na kríčky s čučoriedkami. Kamoša to už nelákalo, ale ja som sa počas celého výletu nemohol čučoriedok dojesť. Ústa som mal modré, a kde kamoš nazbieral za hrsť, mne sa podarilo len pár bobúľ, ale vydržal by som tam aj pol dňa sa pásť.

ukrajina lopuchov
Čože to ten medveď na jednom odpočívadle drží v ruke? 🙂

Už v dedine sa za nami rútil starý ZIL 130, divoko trúbiaci. Na korbe 20 čučoriedkárov. Ťažké auto nemalo vôbec problém s tou rozbitou cestou. Trúbil, pretože to Mishov brat za volantom zdravil vracajúceho sa brata.

ukrajina polonina runa
Zil 130

Večer, po boršči a ôsmich koňakoch, sme sa ešte posadili na jedného lahváča pred miestny obchod. A kamoša som zasvätil do závislosti na Strave 🙂

ukrajina lopuchov
Koňak v sáčku. Inak veľmi piteľná vec 🙂

6. deň – Koločava a Sinevir

Boršč bol aj na raňajky. Aj koňak. Dnes sme nemali naponáhlo, v pláne bolo iba prejsť cez kopec do Koločavy a do Sinevirského národného parku k jazeru. Nejakých 70 km. Bol to prvý deň, kedy sme sa mali pohybovať prevažne po asfalte.

Vyrazili sme až o desiatej. Z Lopúchova do Usť Čorny a na Nemeckú Mokrú. Za ňou skončil asfalt a to, čo na mape vyzeralo ako celkom veľká cesta, bola v realite iba kamenistá lesná cesta. Už chápem, prečo tadiaľto nejazdia autobusy, ale obchádzajú to 120 km okolo hôr cez Tjačiv.

ukrajina lopuchov
Nemecká Mokrá

Štverali sme sa na najľahšom prevode po kameňoch nahor. K výkonu mi nepridal ani darček od kamošovej mamy na rozlúčku – trojkilový med v sklenenej fľaši, ktorý som mal v ruksaku na chrbte.

Hore zo sedla bol pekný výhľad na okolité hory a dolu do dediny Koločava. Odkiaľsi sa vynoril český turista a začal riešiť, že kde si má nabrať vodu a či mu nepožičiam krém na opaľovanie. Keďže lavíny nehrozili, požičal som mu a odporučil ho na niektorý z množstva prameňov, ktoré v horách sú. Počas celého výletu sme pili vodu z prameňov a nikdy neboli žalúdočné potiaže.

ukrajina kolochava
Odpočívadlo nad Koločavou

Čo ma pobavilo bolo, že asi traja Česi, s ktorými som sa počas výletu rozprával, vrátane tohto, sa s dešpektom vyjadrovali k tomu, že ukrajinského turistu poznajú hneď podľa toho, že má obyčajné kraťasy a tričko. Je pravda, že Ukrajinci veľa funkčných vecí nenosia, ale že to rieši práve národ, ktorý dal svetu ponožky v sandáloch ako najvhodnejšiu únikovú obuv pred tatranskou lavínou 🙂 Sorry, bratia Česi. Nedalo mi.

ukrajina kolochava
Žeby nový typ na cyklovýlet? 🙂

Zjazd do Koločavy bol rýchly a opäť raz som nechápal, že tie nárazy do šutrov moje plášte vydržia. Šialené tempo skončilo až na asfalte v dedine v miestnej krčme. Krmčára sme zjavne prekvapili, pretože pivo v sude ešte nemal vychladené a variť ešte nevaril nič. Tak sme si dali iba plechovkové a pokračovali ďalej k Sineviru.

ukrajina kolochava
Kostolík v Koločave

Samotná cesta do srdca národného parku k jazeru začína v dedinke Sinevir a je dlhá asi 20 km. Tých 20 km stojí za to. Údolie sa ťahá popri rieke Terebla. Scenérie sú tu ako z divokého západu. Panenská príroda, všade naokolo les, rýchla horská rieka a popri tom sa pasúce kone a kravy.

ukrajina synevyr
Sinevirský národný park a rieka Terebla

Dedinka Sinevirská Poljana je ako z minulého storočia. Osamelo stojace drevenice, každá s dvorom a hospodárstvom okolo, drevené ploty, žiadne autá. Nebyť satelitov na streche, naozaj by to vyzeralo ako obraz spred 100 rokov. Dedinka pôsobí veľmi tradične.

ukrajina synevyr
Sinevirská Poljana

Turistov k Sinevirskému jazeru chodí veľa. Ale na ceste nebola veľká premávka a asfalt bol dobrý. Ľudí pribudlo až okolo samotného jazera. Cyklistov nečakajú dokonca ani žiadne kopce. Okrem záverečného, asi kilometer dlhého, stúpania k jazeru.

ukrajina synevyr
Sinevirská Poljana

Cena za vstup sa od minulého roka aj tu zdvihla. Už to bolo 25 hivien. Ten posledný kilák bol ťažký. Stúpanie v priemere 12%, v maxime aj oveľa viac. Odmenou však bol krásny výhľad na jazero a varené víno, ktoré sme si hore dali.

ukrajina synevyr
Sinevirské jazero
ukrajina synevyr
Sinevirské jazero
ukrajina synevyr
Varené vínko na Sinevire

7. deň – Cez kopce do Užhorodu

Výlet na Sinevir bol našim posledným spoločným bicyklovaním. Misha sa vracal domov 40 km cez kopec do Lopúchova a ja som mal ešte piatok, sobotu, nedeľu na túlanie sa Ukrajinou. Ráno sme sa rozlúčili poslednými hltmi z domácej, ktorú som mal so sebou a vybrali sme sa každý svojou cestou.

Ja som zamieril cez priesmyk do Mizhirie. Hneď na zahriatie výdatné stúpanie, 4 km dlhé. Potom zjazd a cez mesto Mizhiria som smeroval na západ k Užhorodu. Užhorod bol vzdialený asi 170 km a rozmýšľal som, ako naložiť so zvyšnými dňami. Vysoko do kopcov sa mi už veľmi nechcelo, ale bolo mi jasné, že 170 kilometrami sa 3 dni nezabavím.

ukrajina mizhiria
Centrum mesta Mizhiria

Cestou som sa zastavil pri vodopáde Šipoť. Bol som tam už pred rokom, ale tentokrát trochu opravili asfalt. Ľudí bolo stále veľa. Pri tomto vodopáde je to masovka a odfotiť ho bez ľudí je snáď nemožné.

ukrajina sipot
Vodopád Šipoť

Cesta viedla neustále hore a dolu, najprv do Volovca, potom ďalšie stúpanie za Volovcom a potom dlhým zjazdom cez dedinky Verchni a Nizni Vorota až na hlavnú cestu. Tá viedla na Mukačevo. Ale keďže tento ťah bol plný áut a kamiónov, zahol som radšej opäť na bočnú cestu do taliansky znejúcej dedinky Pidpolozzia.

ukrajina mizhiria
Ktovie, aký bol osud toho mosta

Hory tu už neboli vysoké. Šlo skôr o kopce v štýle Malých Karpát. Ani stúpania, ktoré som musel po zaplátanom asfalte prekonať, už nemali takú náročnosť. Kilometre rýchlo ubiehali.

Narazil som úplnou náhodou na bunker. Upozornila ma naň nenápadná ceduľa. Stačilo zájsť 300 metrov jednou odbočkou a bol som pri ňom. Za 70 hrivien ma teta, ktorá tam sprevádzala, vpustila dnu. Len mi odporučila, aby som si vzal jednu zo zimných vetroviek, ktoré ležali na kope pred vchodom. Vraj je vnútri zima.

ukrajina bunker
Vchod do bunkra

Bunker vybudovala, ak som to správne pochopil z maďarských a ukrajinských nápisov, maďarská armáda, keď bránila počas vojny tento kraj pred Rusmi. Je to zaujímavá stavba. Nekonečne dlhé, úzke chodby. Zima a slabé osvetlenie. A bol som tam úplne sám. Niektoré chodby alebo dvere končili v úplnej tme. Neprístupné pre návštevníkov, ale predsa len otvorené a prístupné pre odvážlivca so slabou baterkou. Trochu ako atmosféra z Glukhovského Metra 2033 🙂

ukrajina bunker
V bunkri, často som sa obzeral za chrbát 🙂

Bol som rád, že som po pár minutách znovu vyšiel do tepla a svetla. Načasovanie som mal správne, pretože práve dorazili 2 autobusy plné turistov. V dave by to už nebolo ono.

ukrajina bunker
Tohto keď som zbadal za rohom, skoro som sa pototo

Zvažoval som, že do večera ešte vyleziem na Poloninu Runa. Ale ako sa blížil večer, bolo mi jasné, že to nestíham. Navyše sa pokazilo počasie a začalo pršať.

Zastavil som v jednej dedine, asi 30 km pred Užhorodom, v miestnych potravinách. Tu sa mi zišlo pravidlo, ktoré som sa naučil od miestnych v krčme už prvý deň. Keď príde niekto nový do spoločnosti, hneď podáva automaticky všetkým ruku. Je jedno, koho pozná a koho nie. Aj tu, kým som oddychoval a pil pivo, prišiel týpek, podal všetkým ruku, vrátane mňa. Aspoň som nebol za ignoranta 🙂

ukrajina
Príjemná kopcovitá vidiecka krajina neďaleko Užhorodu

Bookol som si ubytko v Užhorode, keďže počasie sa nemalo umúdriť ani v noci. Posledných 30 km som dorazil v daždi. Dnes to bol najvýdatnejší deň, čo sa týka vzdialenosti – 172 km. Síce asfalt, ale ukrajinský, roztrasený, zaplátaný. Poloninu Runu som už nestihol, ale aspoň som mal plán na ďalší deň.

ukrajina uzhorod
Užhorod

8. deň – Posledný kopec na záver

Čakal ma posledný celý deň na Ukrajine. Zajtra už pôjdem ráno naspäť na Slovensko a vlakom domov. Posledný deň som nechcel preflákať, hoci ráno sa mi už na bicykel vôbec nechcelo. V pláne som mal posledný kopec, Poloninu Runu. Najvýchodnejšiu a nám najbližšiu ukrajinskú poloninu. Ešte raz sa vyšplhám na hrebeň hôr do výšky 1 500 m n.m.

Dofúkal som gumy, naposledy namazal bicykel po včerajšom daždi a vyrazil som smerom na Perečín. Na popoludnie hlásili opäť dážď, tak som to chcel dať čím skôr.

ukrajina
Na Ukrajine sa niekedy dokážu vyhrať s detailami 🙂

30 km do východzej dedinky Turi Remety ubehlo hladko. Z dediny cesta smerovala na Lumšory. Vraj kúpeľné stredisko. Potvrdiť to neviem, pretože ja som odbočil po pár kilometroch na zabudnutú bočnú cestičku, do dedinky Lipovec.

Prvých pár metrov ešte bol asfalt. Ten sa ale priebežne plynule menil na kamene a bahno. Doteraz to bolo po rovine. Tu už začalo samotné stúpanie.

Polonina Runa neohúri nadmorskou výškou, ale treba si uvedomiť, že začínate niekde okolo 150 m n.m. a na vrchol musíte nastúpať 1 300 výškových metrov. A to celé na cca 15 km rozbitej lesnej cesty a neskôr starej panelovej cesty. Nič, z čoho by mal váš zadok a nohy radosť.

ukrajina polonina runa
Stará vojenská panelovka

Do dediny Lipovec sa nejaké zabijácke stúpania nekonali. Šlo to plynule nahor. Strmo, ale znesiteľne. Zabrať dali skôr kamene na ceste, blato a jedna Lada. Kúsok predo mnou sa ozvali dva “výstrely”. Objavila sa staručká prehrdzavená Lada, ktorá zastala uprostred už tak úzkej cesty. Nikde nikto. Z Lady vystúpili dvaja týpci. Chvíľu som si nebol istý, čo je ich cieľom. Predsa, takto kdesi v zabudnutých horách na Ukrajine fantázia pracuje.

Našťastie však chlapíci vzali skrutkovače, otvorili kapotu, z ktorej sa vyvalil dym a začali sa v tom vybuchujúcom motore hrabať. Tie autá tu jazdia naozaj do fyzického zničenia.

ukrajina polonina runa
Výhľady v stúpaní na Runu

V Lipovci som doplnil v malinkom obchodíku vodu a pivo a napojil sa na konci dediny na starú panelovú cestu. Je to bývalá vojenská cesta, keďže hore na Rune kedysi bola sovietska vojenská základňa. Dodnes sú tam zvyšky bunkrov, podobne ako na bratislavskej Kolibe.

Vďaka však vojakom za tú panelovku. Síce bola rozbitá a človek sa cítil ako na koľajniciach, bez gúm a ešte aj so žuvačkou na ráfiku, ale aspoň sa dalo bicyklovať. Na blate by som ten sklon tlačil. Iba som fučal a odpočítaval zákruty do konca. Medzi zákrutami však boli nepríjemne dlhé rovné úseky kolmo nahor.

Výstup sťažovali aj autá čučoriedkárov, ktorí sa teraz okolo obeda zvážali postupne už dole. Áut som napočítal asi 30, čiže opäť čučoriedkový priemysel v tonách.

ukrajina polonina runa
Vojenská základňa na Rune

Polonina Runa nie je nejako extra krásna. Oblý vrchol, ktorý nie a nie prísť, vám nedá ani pocit, že ste zdolali nejakú naozajstnú horu. Výhodu však má v tom, že sa dá hore vyjsť na bicykli, ochutnáte čučoriedky a z vrcholu môžete vidieť až na Slovensko. Je to taká malá a pre našinca ľahko dostupná ukážka tých krajších polonín ďalej na východe.

ukrajina polonina runa
S tým bunkrom v pozadí tak trochu postapokalyptická scenéria na sovietsky spôsob 🙂

Zjazd dole bol opäť na hrane prežiteľnosti. Párkrát som musel brzdiť na doraz, keď sa z ničoho nič zjavila diera medzi panelmi. K zjazdárskym schopnostiam mi nepridalo ani to litrové pivko na vrchole 🙂 Ale dal som to. A na počudovanie som na tých paneloch v 40tke nerozrazil ani plášť.

ukrajina polonina runa
Vrchol Polonina Runa, 1 480 m n.m. V pozadí Slovensko

Už dole, opät v civilizácii, som stretol cyklistu. Ukrajinec na horskom biku s nákladom čučoriedok smeroval do Užhorodu. Spomenul, že mieri do Perečína na vlak. Vďaka za tip. Ten vlak som využil aj ja a padlo to vhod, keďže práve začínalo husto pršať. Tak som síce neprekonal 100 km, dal som ich len 92, ale vyskúšal som aj realitu miestnych vlakov. Vyliezť a zliezť z toho vlaku je pomaly ťažšie, ako vybicyklovať na Runu.

ukrajina vlak
Pre predstavu, ako sa lezie do ukrajinského vlaku

9. deň – Posledné kilometre domov

Čakalo ma posledných zhruba 60 km z Užhorodu cez hraničný prechod vo Veľkých Slemenciach do Michaloviec. Tam nasadnem na vlak do Bratislavy a tým môj výlet skončí.

Ukrajina sa so mnou rozlúčila vetrom do chrbta, a tak som prebehol vzdialenosť k hranici rýchlo. Hraničná kontrola zabila asi pol hodinu a to nás tam bolo iba 5. Ani nechcem vedieť, čo by to obnášalo, keby nás je tam viac.

ukrajina uzhorod
Stmievanie v Užhorode, posledný večer

Colníci sa už tradične čudovali, že sa vraciam sám z Ukrajiny, kde som bol sám bicyklovať. A že sa vôbec vraciam. Musím povedať, že už som bol na Ukrajine viackrát a nikdy som nemal problém s bezpečnosťou. Z môjho pohľadu sa tam vôbec netreba báť ísť.

ukrajina uzhorod
Malá zachádzka do hraničnej dedinky Pallo na Ukrajine

Na hranici som stretol ďalšieho cyklistu, Ukrajinca, ktorý si spravil výlet a šiel sa okúpať na Šíravu. Akurát nevedel cestu, lebo mu zlyhala navigácia. A tak som ho vzal so sebou a posledných 40 km do Michaloviec sme odvalili spolu. Vďaka tomu sme šli pomerne rýchlo. Sám by som sa šuchtal aj o hodinu dlhšie.

ukrajina zemplinska sirava
Zemplínska Šírava

Mal som tak čas pred odchodom vlaku zájsť tiež k Šírave a okúpať sa. Ešte nikdy predtým som tam nebol. A to už bola bodka môjho výletu. Deväť intenzívnych dní plných zážitkov a spoznávania prírody a života na Ukrajine.

Mapa dole je orientačná, nezohľadnil som v nej všetky motačky, ani cestu cez hranice. Len základnú trasu výletu. Preto ukazuje menej kilometrov ako reálne nabehaných 750 km.

Total distance: 541.7 km
Max elevation: 2025 m
Min elevation: 118 m
Total climbing: 7439 m
Download
Print Friendly, PDF & Email
Daj páčik, karma sa ti odmení :)
  •   
  •   
Be the first to comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *