Na prvom výlete do maďarských kopcov sme preskúmali pohorie Pilis a magický vrch Dobogókó. Ale stále ma lákala nezdolaná vyhliadka Juliánus Kilátó na druhom brehu Dunaja, oproti Vyšehradu, v pohorí Börzsöny. Z hradu Vyšehrad bol krásny výhľad a ja som túžil pozrieť sa na ohyb Dunaja aj z opačnej strany. Naplánoval som si teda ďalší výlet.
Štartoval som tradične zo Štúrova a vydal som sa po známej ceste hore k Dobogókó. Počasie mi od začiatku veľmi neprialo a dážď visel na vlásku. Našťastie sa spustil, až keď som bol na vrchole a stihol som sa ukryť na autobusovej zastávke. Lialo ako z krhly asi hodinu.
Keď konečne po hodine prestalo a oblaky sa trochu rozostúpili, spustil som sa z pohoria Pilis do mesta Szentendre. To leží pri Dunaji, na opačnej strane kopcov.
Zjazd bol celkom svieži a asfalt dobrý. Chvíľu som sa snažil dohnať skupinku cestných cyklistov predo mnou, ale na horskom bajku som nemal šancu. Už tak som si išiel odkrútiť nohy. Posledných pár kilometrov pred mestom začala byť cesta dosť frekventovaná.
V meste Szentendre
Mesto Szentendre má svoje čaro. Atmosféra tak trochu prímorská, rušná pešia zóna a útulné centrum mesta s obchodíkmi a kaviarničkami. Veľmi príjemná zastávka na vodáckom výlete alebo na ceste do Budapešti. Kúsok od centra je aj dlhá promenáda popri Dunaji. Ideálne miesto na relax.
Vodopád Diablov Mlyn
Z mesta Szentendre som zamieril späť do kopcov. Chcel som sa vrátiť do Vyšehradu, ale už inou cestou. Vyhliadol som si nenápadnú asfaltovú cestičku. Jednu z mnohých, ktoré pretkávajú toto pohorie. Tá ma mala zaviesť cez lesy až k vodopádu nad Vyšehradom. Vodopád nesie podľa Googlu krásny názov, Devil’s Mill Waterfall. Maďarský preklad nepoznám, ale bude to asi niečo kvalitne krkolomné.
Stúpania v pohorí Pilis nie sú náročné, ale skôr zdĺhavé. Sú to také ľahšie Malé Karpaty, takže aj menej trénovaný cyklista si tu dobre zabicykluje. Netrvalo dlho a prekotúľal som cez najvyšší bod a začal zjazd do Vyšehradu.
Samotný vodopád sa nachádza len pár sto metrov nad Vyšehradom. Nečakajte nič veľké, ale som rád, že som ho videl. Svoje meno dostal zjavne podľa krútňavy v skale pod ním. Je to pokojné a tiché miesto, kde sa môžete započúvať do šumu vody.
Vyhliadka Juliánus Kilátó
Po tom, ako som sa previezol kompou cez Dunaj do Nagymarosu, som zamieril popri Dunaji do dediny Zebegény. Keďže naposledy zlyhali pokusy dostať sa na vyhliadku na vrchole kopca nad Dunajom priamo z Nagymarosu, chcel som skúsiť túto druhú cestu.
Začalo to dobre. V dedine Zebegény, kúsok za kostolom, som narazil na turistický smerovník a modrú značku. Odbočil som do uličky doprava a sledoval chodník. Asfaltová cesta začala strmo stúpať. Škoda len, že asfalt trval iba pár metrov. Za posledným domom skončil a vystriedala ho po dažďoch rozbahnená lesná cesta.
Značenie tu nie je zlé. Treba sa pozorne dívať, ale dá sa podľa neho dostať až na lúku nad Vyšehradom. Tento úsek meria asi 2 km a keď prší, je to úplné blato. Už z lúky je pekný výhľad. Do cieľa na vyhliadku však ešte chýba nejaký ten kus.
Na lúke bol opäť smerovník, ktorý ma naviedol na správnu odbočku. Cesta zmiernila sklon, ale iba na chvíľu. Posledných 300 metrov do cieľa sa nieslo opäť v duchu tlačenia po blate, kolmo nahor. Riadne som sa zapotil.
Vyhliadka Juliánus Kilátó nie je dostupná ľahko. Ak pršalo, zablatíte sa a budete tlačiť. Ak nepršalo, budete tlačiť tiež. Aspoň posledný strmák hore určite. Ale rozhodne toto miesto odporúčam. Je to na vrchole kopca, nad miestom, kde sa Dunaj ohýba takmer o 180 stupňov a máte odtiaľ nerušený výhľad na všetky svetové strany. Ak by som v stredoveku staval hrad, tak presne na tomto mieste 🙂
Ústie rieky Ipeľ
Konečne som objavil aj tú správnu cestu z Nagymarosu na vyhliadku. Zjazdoval som z vyhliadky najprv na spomínanú lúku nižšie a z nej to už šlo kolmo nadol rovno do Nagymarosu. Chápal som, prečo som to z opačného smeru nenašiel. Veľmi nenápadná cestička sa vynorila medzi domami, dokonca chvíľu viedla po holej tráve a čiastočne aj po schodoch. Kto nevie, ten nemá šancu nájsť to zospodu.
Pekným cyklochodníkom som sa presunul popri Dunaji z Nagymarosu asi 15 km do hraničnej dediny Szob. Cyklochodník vás privedie k miestnej kompe a od nej sa dá ľahko dostať na železničnú stanicu. Ešte pred stanicou, v centre dediny, som zahol doľava a preštrikoval som sa medzi domčekmi na poľné cesty. Stačí vedieť, ktorým smerom je rieka Ipeľ, ktorá tvorí hranicu so Slovenskom, napojiť sa na akúkoľvek poľnú cestu za dedinou a ťahať sa tým smerom.
Ipeľ sa lenivým tokom, ledva sa plaziac, vlieval do Dunaja. Po hladine sa plavili dve loďky vodákov a ja sám som vliezol kus do vody. Začiatky a konce riek ma vždy fascinovali.
Koniec rieky Hron
Ipeľ nebol jedinou riekou, ktorej ústie som chcel preskúmať. Ďalšou na rade bola rieka Hron. Cyklisti nemusia obchádzať Ipeľ po moste v dedine Salka, asi 10 km severne. Je možné prejsť popri železnici na železničný most a prebehnúť po ňom. Stojí to síce trocha kodrcania a tlačenia po železničných podvaloch, ale na samotnom moste ide separátny chodník, takže sa nemusíte obávať náhle sa rútiaceho vlaku. Hm…také na Slovensku a Maďarsku aj tak nemáme 🙂
Po prejdení mosta ste na Slovensku. Hneď za mostom zbehnite dole. Je tam poľná cesta, ktorá vás privedie až do dediny Chľaba.
V Chľabe stoja za pozornosť vínne pivnice popri hlavnej ceste. Pôvodne to boli náhradné obydlia pre obyvateľov po povodni, niekedy v 19. storočí. Dnes sa v jednej z nich údajne nachádza aj vínne múzeum.
Z Chľaby som šiel už po asfalte a po hlavnej ceste. Ale áut je na tomto úseku minimum. Scenériu tvorí Dunaj, po ľavej strane a pohorie Burda, po pravej strane. Cyklistu tam už nečakajú žiadne kopce, bolo to také príjemné bicyklovanie.
V Kamenici nad Hronom môžte prejsť cez Hron po moste na druhú stranu. Ale dobrodružnejšie povahy to môžu seknúť skratkou cez železničný most. Ten je výrazne dlhší, ako bol ten cez Ipeľ a nemá oddelený chodník. Takže je to trochu adrenalín. Ale práve v tom je to korenie objavovania nových miest 🙂
Za mostom som hneď zbehol dolu a doľava na poľnú cestu. Tá ma už popri Hrone doviedla až k ústiu rieky do Dunaja. Je to len pár stoviek metrov. Ústie tu nie je také otvorené, ako pri Ipli. Hron tvorí akúsi minideltu, keď v jeho ústí trčia z vody dva ostrovy, ktoré zacláňajú výhľad na Dunaj. Ale pre mňa, ktorý som vyrastal pri Hrone, to bol pekný pocit byť na konci tejto rieky.
Od ústia Hrona som sa už iba prekotúľal po hrádzi popri Dunaji do Štúrova a ďalej na železničnú stanicu, kde som výlet zakončil pivom.
Maďarsko opäť nesklamalo. Výškových metrov bolo dosť, v kombinácii s blatom som si užil aj MTB jazdenie a objavil som nové, pekné miesta. Najbližšie by som sa chcel pozrieť ďalej, do pohorí Bükk a Matra. Ak sa mi to podarí, určite sem o tom napíšem 🙂
