Nestáva sa často, že v okolí Bratislavy objavím pekné miesto na bicyklovanie, ktoré ešte nepoznám. No dnešok ukázal, že ešte stále je čo objavovať. Prijal som pozvanie od Švihaj Šuhaja Peťa, ktorý organizoval výlet po dunajských hatiach.
Ide o zabudnuté miesto v spleti dunajských ramien za dedinami Vojka a Bodíky, kde človek stretne maximálne pár domácich rybárov a môže si tak nerušene vychutnávať jazdu po nespevnených cestách lužných lesov. Pre mňa do dneška čierne miesto na mape.
Propozície
- dĺžka – 107 km (spod Prístavného mosta a späť)
- profil – rovinatý
- povrch – asfalt cca 70km +lesná cesta + hate cca 30 km
- bezpečnosť – vysoká (100% cyklochodník) – avšak pozor na brodenie hatí
Ráno, keď sme vyrazili spod Prístavného mosta, bolo chladno a dúfal som, že Peťom sľubované brodenie sa vodou bude len také symbolické. Po hrádzi okolo Čunova a bufetu Obrátka sme sa za niečo vyše hodinku dokotúľali až ku kompe v dedine Vojka. Nad Dunajom sa držal hmlistý opar a na hladine odpočívali stovky kačiek a labutí.
Doteraz sme mali pohodlný asfalt s výhľadom na Dunaj a v nohách 31 km. Vo Vojke sme však zišli z hrádze a cez dedinu sme sa dostali na druhú, starú hrádzu, ktorá sa tiahne popri jazere Vojka a popri starom koryte Dunaja. Po tejto hrádzi sme prešli obe jazerá, Vojčianske aj Šulianske.
Ani jedno si človek veľmi neužije. Sú ohradené plotom a hustou zástavbou súkromných chatiek a domov. Ale aspoň sme sa mimo dopravu dostali na miesto, kde začína tá zábavnejšia časť nášho výletu. Trasa červenej turistickej značky vedúcej pomedzi dunajské ramená.
Odbočka z hrádze na značku bola za Šulianskym jazerom a po chvíľke sme už boli ponorení do hustého lužného lesa, a všade okolo sa objavovali vodné plochy.
Netrvalo dlho a prišla prvá hať. A naozaj, ako Peťo sľuboval, bola pod vodou. Peťo si prozreteľne prezul sandále. Ja som to skúsil prepáliť s nohami hore, ale výsledkom bolo akurát to, že som nemal mokré len topánky, ale bol som mokrý celý z fŕkajúcej vody.
Celú trasu sme sa držali červenej turistickej značky. Terén bol offroad, ale pohodlná lesná cestička bez väčších nerovností. Prekážky tvorili len zaplavené hate. Trasa nás na chvíľu vyviedla opäť na hrádzu a do dedinky Bodíky, aby sa následne opäť ponorila medzi ramená Dunaja.
Pri ďalšej hati som už bol skúsenejší. Žiadne prepálenie hlava nehlava. Pekne pomaly, stabilný tlak na pedále, aby na šmykľavých, riasami porastených a rozbitých paneloch nepodšmyklo koleso. V takom prípade rýchlo idete k zemi a treba držať bajk, aby sa neutopil v hlbšej vode za haťou.
Celkovo sme brodili 5-krát a dve hate boli príliš hlboké a voda príliš rýchla, takže sme ich museli opatrne pretlačiť. Časom som si už na mokré nohy zvykol. Bolo to ako také detské radostné jazdenie cez mláky. Akurát, že tie mláky boli kus väčšie:)
Vždy keď som vyliezol z tej ľadovej vody, tak mi bolo dokonca príjemne teplo na nohy. Chvíľu. Trasa je inak dobre značená, stačí si všímať turistickú červenú na stromoch. Ľudí sme nestretli, až na pár miestnych rybárov, žiadnych. A dokonca, tieto úseky sú tak málo jazdené, že som získal aj pohárik na Strave na nejakých segmentoch.
Na záver napíšem len toľko, že ďakujem Peťovi za zorganizovanie akcie. Mali sme možnosť spoznať veľmi pekné a nedotknuté miesto, kde sme si mohli vychutnať krásnu prírodu a to brodenie hatí mňa osobne baví viac ako prenášanie kmeňov v lese na iných MTB výjazdoch. Kopce tu síce nie sú žiadne, ale riečna krajina má určite svoje čaro, a tie hate to krásne okoreňujú, takže sa nenudia ani tí, čo si chcú viac zamakať.
Spiatočná cesta, samozrejme až po záverečnom pivku, viedla z Bodíkov opäť po starej hrádzi a z Vojky už klasickou hrádzou popri Dunaji, smerom na Čunovo.
Upozornenie na záver: Panely pod vodou na hatiach sú zarastené riasami a šmýkajú sa. Treba mať dobrú obuv. Tiež sú v paneloch diery a nerovnosti, takže aj na pohľad plytká voda sa môže nečakane prehĺbiť. Preto chcem zdôrazniť, že pri brodení je potrebné byť opatrný.
